Fejtón: Hľadanie myšlienok

Každý ešte nie naplno vypísaný človek pozná tento problém. Vyzerá asi takto. V tele sa mi zrazu skoncentruje veľká energia a radosť. Napadol mi skvelý nápad na text. V mysli kričím: „Dajte mi niekto papier!“ Ako vždy sa kreatívne naladím na tých najmenej praktických miestach. V práci, počas testu, v preplnenom autobuse. Snažím sa zapamätať si každé slovo, myšlienku, vtipnú poznámku. Premýšľam nad štylizáciou a nad smerom, kam by sa môj nápad mohol uberať. O pár hodín prídem do izby, otvorím počítač alebo aspoň schytím zošit a pero. Napíšem dlhší odsek, ďalej mi všetko začína znieť prázdne. Zastavím sa – znovu som stratila niť.

Uvarím si kávu, rozprávam sa so spolubývajúcimi, neprestávam premýšľať nad pokračovaním. Nechávam sa unášať šialenosťami vnútorného hlasu. Začína mi byť príjemne a vtedy to príde. „Mám to!“ poviem nahlas a všetci okolo mňa zdvihnú zrak. „Čo máš?“ pýtajú sa začudovane. Neodpovedám, pretože opäť chrlím slová na papier. Občas sa zasmejem na prvoplánovom vtipe, ktorý sa radšej rozhodnem nepoužiť. Čítam si po sebe všetky odseky a oči mi svietia. Konečne sa mi to začína páčiť. Ale ako to uzavrieť? Nervózne kmitám perom a snažím sa zo všetkých síl neskončiť. Nedá sa. Sklamane pozriem na hodiny. Zasa meškám…

 V zhone sa obliekam a ospravedlňujem si odchod od zošita zháňaním inšpirácie. Bežím na autobus a o chvíľu sa už nachádzam pred naším obľúbeným podnikom. Vítajú ma unavení spolužiaci, ktorí vyzerajú, že tiež hľadajú originálnu pointu na dne pivového pohára. Nenútená atmosféra sa nesie v príjemnom duchu. Prichádzam k baru a oslovujem sympatického čašníka. Sledujem ľudí naokolo, zabávam sa na rôznych kombináciách osobností, všímam si ich správanie. Vždy ma niečo prekvapí. A vtom to príde. Geniálne ukončenie chytám do rúk ako Michael Jordan basketbalovú loptu.

Obzerám sa po obrúsku alebo inom potenciálnom materiáli, ktorý by pár hodín ochránil posledné úryvky. Bez premýšľania sa vraciam k stolu a v rýchlosti vyťahujem telefón. Čašník na mňa kričí: „A čo tak zaplatiť?“ Ignorujem ho, a tak na mňa začnú sypať otázky aj verní kolegovia. Bojujem všetkými silami a dokončujem poslednú vetu. Potom sa pokojne vraciam k baru s peniazmi. Ľahkovážne skonštatujem: „Toto mi v žiadnej redakcii tolerovať nebudú.“

Autorka: Broňa Macová