Monthly Archives:

apríl 2023

Politika do športu nepatrí. Je to naozaj tak?

Už o rok a tri mesiace budeme sledovať letné olympijské hry. Pozitívne je, že si z vrcholového športového podujatia neurobí reklamu štát, v ktorom sú obmedzované ľudské práva. To sme mohli pozorovať napríklad na poslednej zimnej olympiáde v Pekingu. Najbližšie pochodeň z Atén zakončí svoju púť v Paríži.

Ani teraz sa to nezaobíde bez problémov. Všeobecný posvätný mier patrí medzi najznámejšie olympijské myšlienky. Aj preto Vladimir Putin veľkoryso čakal, kým sa čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi skončí propagačná akcia. Paralympiáda ho už netrápila. Taktiež v roku 2014 ruské vojsko obsadilo Krym len štyri dni po záverečnom ceremoniáli v Soči. A tak tu máme pálčivú diskusiu o tom, či sa majú ruskí reprezentanti zúčastniť udalosti, ktorú ich vodca už dvakrát pošpinil.

Názory elitárov

Minulý rok vo februári Medzinárodný olympijský výbor odporúčal, aby športové federácie nepozývali Rusov a Bielorusov na medzinárodné súťaže. Dnes už tvrdí, že zákaz súťažiť by nemal byť na základe pasu a nevylučuje, že budú štartovať v individuálnych disciplínach pod neutrálnou vlajkou. Poliaci a Briti sa chystajú vytvoriť koalíciu krajín, ktorá bude lobovať proti účasti ruských športovcov. Starostka Paríža Anne Hidalgová si ich účasť nevie predstaviť ani pod neutrálnou vlajkou, čím sa odlišuje od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Ten dodal staré známe klišé: „Šport by nemal byť politizovaný.“

Večne spojené nádoby

Azda najslávnejší príklad prepojenia politiky so športom je Berlín 1936. „Nacisti po uchopení moci pôvodne hry nechceli, pretože sú vraj vynálezom Židov a slobodomurárov, ale čoskoro si uvedomili, že z hier môžu propagandisticky profitovať,“ uviedol pre Aktuality.sk športový historik Ján Grexa.

V našej histórii máme viacero pamätných podujatí. V rokoch 1950 a 1951 hokejisti Československa nemohli reprezentovať na majstrovstvách sveta pre obavy z emigrácie. Známe sa stali stretnutia na MS 1969 v Štokholme, po ktorých oslavovalo celé Československo napriek tomu, že národný výber získal len bronz. Omnoho dôležitejšie boli dva vyhraté zápasy proti Sovietom a odplata za august 1968. Po prvom zápase sa hráči ČSSR postarali o kontroverziu, keď súperom nepodali ruky. Výhry šli do ulíc oslavovať masy. Súčasťou osláv boli transparenty, pokriky a výtržnosti. Politicky to vyústilo do výmeny generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Nahradil ho Gustáv Husák.

Súčasnosť v Rusku

Po víťazných MS v ľadovom hokeji z roku 2007 si ruský prezident uvedomil silu tohto športu v jeho krajine. Vedenie Kontinentálnej hokejovej ligy prenechal svojim známym. Sponzormi sú Gazprom či štátom vlastnené firmy VTB Banka a aerolínie Aeroflot.

Liga je aktuálne využívaná aj na vojnovú propagandu. Napríklad Slovák Michal Krištof na ruský Deň obrancov vlasti hral za Admiral Vladivostok v armádnom drese. Pritom ešte pred rokom v Komete Brno obliekal žlto-modrý dres na podporu Ukrajiny. Český hokejista Dmitrij Jaškin so spoluhráčmi zase popriali všetko najlepšie ruskej armáde vo videu klubu SKA Petrohrad.

Spolitizovanie športu nie je v Rusku, ale ani vo zvyšku sveta ničím výnimočným.

Autor: Boris Burdíček

Dobrodružstvá v Bratislave

Keď je hľadanie bytu zložitejšie ako výprava na Mount Everest

Nájsť si ubytovanie v hlavnom meste, je veľmi zložité, no keď ste aj študent, stáva sa to takmer nemožné. Viem, o čom hovorím, pretože som si tým prešiel. Niektorým ste nesympatický, ďalším zase prekáža, že ste študent, ktorý určite nemé peniaze a niekto vám ani neodpíše na mail. Keď som si pred rokom hľadal byt a odmietli ma už niekoľkýkrát, začal som si robiť iné plány. Ostanem bývať na ulici! Veď je predsa leto a moji noví spolubývajúci by ma určite neodmietli a nepovedali by mi, že nie som vhodný kandidát. 

Prečo to je také ťažké?

Najčastejším dôvodom bolo, že sa prenajímateľ bál, či máte ako študent peniaze na splácanie bytu. V jeho očiach sme ľudia, ktorí nemajú čas popri škole pracovať. Z otrepanej frázy, ako sú študenti chudobní a nemajú financie, sa stal strašiak pre všetkých, čo ponúkajú ubytovanie. Nerozmýšľajú vôbec nad tým, že ak by som si niečo nemohol dovoliť, jednoducho by som to nechcel. Tak, ako si teraz nekúpim drahé auto, nebudem hľadať štvorizbový byt v centre Bratislavy, s výhľadom na hrad. Dnes je pre slovo študent najpoužívanejším synonymom- chudoba. 

Ďalším dôvodom, prečo bolo komplikované nájsť si miesto na bývanie, bola vojna na Ukrajine. Nezazlievam teraz nikomu, že nechával u seba bývať ľudí, ktorí utekali pred vojnou. Práve naopak. Často znižovali nájom, aby si to ich nájomcovia mohli dovoliť. Skôr narážam na to, že niektorí nechali cenu rovnako vysokú a ponúkali toto miesto len preto, aby im štát za to poskytol ďalšie peniaze. Treba ale spomenúť, že takýchto prípadov nebolo veľa. Taktiež to nie je vec, na ktorú by som sa hneval, no aj to je dôvod, prečo je také ťažké hľadať byty nie len v Bratislave. 

Keď ste študent, okrem nálepky chudoba, máte zrejme na čele nalepené aj slovo ,,problémový“. A tu sa vraciam k spomínaným nesympatiám. Ak ste sa prenajímateľovi nepáčili, jednoducho povedal- mladí ľudia bývajú problémoví. Nemali ste šancu ho presvedčiť o opaku. Nedostali ste ani príležitosť ukázať, že pre bývanie ste ochotní zhasnúť televíziu aj svetlá o 22:00h a ísť spať. Jednoducho, ak vyzeráte mlado, znamená to, že máte každý deň párty, ste hluční a obľubujete alkohol s cigaretami. 

Riešenia pre jednoduchšie hľadanie

Aj keď to mnohým z nás nevyhovuje, študentské byty sú tá najľahšia cesta k dosiahnutiu cieľa. Sú aj cenovo dostupnejšie a taktiež nie je také ťažké dostať sa k nim. Problém prichádza vtedy, ak chcete bývať sami. Táto možnosť je veľakrát pre štyroch a viacerých. Museli by ste mať veľké šťastie, ak by sa vám podarilo nájsť dvojlôžkové izby. Ak ale nemáte problém deliť sa s ostatnými o sprchu, toaletu, či kuchyňu, je to pre vás najlepšia možnosť na bývanie.

Výhodou je, ak ste viacerí, ktorí chcete ísť spolu bývať. V takomto prípade, to bude síce drahšie, ale aj prenajímatelia sú pokojnejší a istejší v tom, že budete platiť nájom. Využiť tiež môžete prvú spomínanú možnosť, kde by ste boli všetci pokope a poznali sa. Väčšinou si nájdete byt jednoduchšie ako väčšia skupinka, ako by ste mali ísť bývať ako jednotlivec. 

Poslednou možnosťou je nepriznať sa, že stále študujete. Vymyslíte si príbeh o tom, ako a kde zarábate. Musíte vniesť istotu vášmu prenajímateľovi a doslova ho opiť rožkom. Diplom o ukončení štúdia si pýtať určite nebude a vy sa môžete zahrať na čerstvého zamestnanca s víziou do budúcnosti. Mne sa podarilo nájsť byt práve takto. Povedal som polovičnú pravdu. O tom, kde pracujem, koľko zarábam a aké stabilné je moje zamestnanie, som si vymýšľať nemusel. Jediné, čo som zatajil bolo to, že stíham aj školu a stereotyp, že všetci študenti sú chudobní. 

Autor: Ján Jamrich

Foto: autor

Recept ako zjesť žabu

Ste študenti a nemáte peniaze na to, aby ste leteli do Francúzska? Chcete si vychutnať plnými dúškami chuť tohto obojživelníka? Tak to vám nepomôžem. Dnes ponúknem recept na inú žabu než na akú ste mysleli. A aj keď budete po dočítaní tohto článku hladní, verím, že budete prinajmenšom produktívnejší.

Jednoduchá príprava, pri ktorej vám netreba ani kuchyňu

Ako som už spomínal, aby ste ju zjedli, nemusíte ísť do lesa ani k rybníku. Toto zvieratko dnes nebudete jesť doslova. Žaba v tomto prípade vyjadruje úlohu, ktorú sa vám nechce robiť a snažíte sa jej vyhýbať. Ako príklad si môžeme dať bakalársku prácu. Povedali ste si, že každý deň napíšete aspoň dve strany. No od rána to odkladáte a hľadáte zámienky, prečo sa tomu vyhnúť. Keď vás to večer dobehne, poviete si, aj zajtra je deň. 

Prvýkrát tento pojem použil vo svojej knihe Mark Twain, ktorý napísal: ,,Ak ráno ako prvú vec zjete žabu, môžete si byť istý, že zvyšok vášho dňa bude lepší, pretože to najhoršie máte za sebou.“ A ak sa nad tým zamyslíte, mal obrovskú pravdu. 

Výhodou zjedenia ,,žaby“ je, že nemusíte cely deň rozmýšľať nad tým, že vás na konci dňa čaká niečo, čo musíte spraviť. Ak tieto povinnosti vybavíte hneď ráno, zvýši to aj vašu produktivitu, pretože budete pokojnejší, že najnepríjemnejšie veci máte už za sebou. Viete aj lepšie vypĺňať čas aktivitami, ktoré vás bavia bez toho, že myslíte na nadchádzajúce povinnosti. Namiesto toho, aby ste hneď po zobudení chytili mobil do ruky, dajte si radšej na raňajky ,,žabu“, ktorá vám zlepší celý deň. 

A prečo vlastne zjedenie tohto zvieraťa? Je to úplne jednoduché. Ak by ste mali možnosť vybrať si, či si dáte na obed pizzu alebo ropuchu, čo by ste zjedli? Verím, že ak nie ste z Francúzska, nad odpoveďou ste dlho nerozmýšľali. A tak je to aj v živote. Ak si vyberáte medzi tým, či si ísť robiť veci do školy alebo pozerať ďalšiu epizódu seriálu, skúste si vybrať tú menej príjemnú záležitosť. Verte mi, potom vám bude chutiť tá pizza viac. Dobrú chuť!

Autor: Ján Jamrich

Foto: archív

Delenie nedeliteľného

V júni 2019 si delegáti klubov zvolili Miroslava Šatana prvýkrát za prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). S každou zmenou prichádzajú očakávania a ani tentokrát sme sa nedočkali výnimky. Veď sám zlatý chlapec a najlepší strelec slovenskej reprezentácie už od oznámenia kandidatúry tvrdil, že jeho činnosť bude rovnaká ako každej slovenskej vlády – reformná.

Od týchto volieb sme však mohli medzi klubmi a zväzom zaznamenať niekoľko otrasov. Nikoho by preto neprekvapilo, ak by Šatan post neobhájil. Nestalo sa a proti riaditeľovi klubu HK Poprad a členovi dozornej rady Asociácie profesionálnych hokejových klubov (APHK) Ľudovítovi Jurinyimu vyhral s veľkým náskokom. Zdalo sa, že situácia nie je až taká napätá ako ju vykresľujú niektorí ľudia na čele s prezidentom HK Nitra a predsedom predstavenstva APHK Miroslavom Kováčikom.

Opak je pravdou. V dnešných dňoch už by mali mať fanúšikovia tuzemského hokeja najradostnejšiu časť roka. Extraliga vyvrcholila finálovým víťazstvom Košíc proti Zvolenu a v plnom prúde je aj príprava na majstrovstvá sveta, ktoré budeme môcť sledovať od 12. mája. Aby sme sa príliš neradovali a neutrhli sa od reality, najznámejšie tváre APHK nás práve v tomto období radi zamestnávajú aj osočovaním SZĽH. Tentokrát by sa im zachcelo vytvoriť vlastnú ligu. V súčasnosti si síce sami riadia marketing, ale športová stránka Tipos extraligy spadá pod vedenie zväzu.

Nejde len o šumy. Informáciu o možnom delení ligy potvrdil Rudolf Hrubý, majiteľ Slovana Bratislava. Dodal, že Slovan by ostal pod zväzom spolu s Michalovcami, Zvolenom a zrejme aj Trenčínom. Miroslav Kováčik naopak nie je spokojný. Liga podľa neho pod zväzom nejde správnym smerom. Nechce nás však zatiaľ trápiť vysvetlením, prečo to tak je. Azda si to chce nechať na MS, aby nebol pokoj ani vtedy.

Odlúčenie najvyššej súťaže od zväzu by nemusel byť až taký veľký problém. Majú to tak aj v susednom Česku a nie je žiadnym tajomstvom, že tamojšia Tipsport extraliga je kvalitnejšia. Problémom však je, že bez Slovana, Zvolena, Michaloviec a Trenčína nebude atraktívna pre sponzorov ani divákov. A presne to isté platí pre druhý tábor bez Košíc, Banskej Bystrice, Popradu či Nitry. Páni si vybrali k boju dvojsečnú zbraň a už dopredu je jasné, že táto vojna nebude mať víťaza.

Napriek súčasným nepokojom sa dá očakávať, že sa v lete, ako každý rok, všetko upokojí. Vyriešiť si problémy interne bez blázinca je nuda. Vyzerá to tak, že nielen politici, ale aj niektorí športoví funkcionári cítia potrebu byť mediálne zaujímaví a vynášať na verejnosť „atómovky“. Dve súťaže síce nebudú, no aspoň budeme mať dve protichodné skupiny, ktoré zaistia, že sa polarizácia nevyhne ani jednému z najsledovanejších športov na Slovensku.

Autor: Boris Burdíček

Zdroj foto: Facebook Tipos Extraliga


Svetový deň slobody tlače

Tretieho mája 1991 na konferencii UNESCO v Namíbii novinári prijali Windhoekskú deklaráciu o podpore nezávislej a pluralitnej tlače v Afrike. O dva roky neskôr OSN schválila práve 3. máj ako deň, keď oslavujeme základné princípy slobody tlače a hodnotíme jej úroveň.

Taktiež je tu príležitosť spomenúť si na žurnalistov, ktorí pre svoju prácu prišli o život. Tých bolo vlani vo svete 86. Najviac v Mexiku (19), nasledujú Ukrajina (10) a Haiti (9). Oproti predchádzajúcim rokom je to vysoký nárast, ako uvádza UNESCO.

V rámci Svetového dňa slobody tlače býva každý rok konferencia, ktorá má hlavnú tému odvodenú od aktuálnych problémov v žurnalistike. V minulom roku sa novinári stretli v uruguajskom meste Punta del Este a diskutovali o žurnalistike v digitálnej ére.

Tohto roku UNESCO organizuje stretnutie v americkom meste New York. Ide o 30. výročie. Témou bude „Formovanie budúcnosti práv: Sloboda prejavu ako hnacia sila všetkých ostatných ľudských práv“, čo je však zatiaľ len pracovný názov. Pri tejto udalosti sa bude udeľovať aj cena za slobodu tlače UNESCO. Získavajú ju novinári, ktorí pre informovanie verejnosti riskujú životy.

Každoročne v tento deň očakávame rebríček svetového indexu slobody tlače od organizácie Reportéri bez hraníc. Na jeho vrchole sú pravidelne severské krajiny. Nórsko, Dánsko, Švédsko a Fínsko. Naposledy sa k nim pridalo aj pobaltské Estónsko. Slovensko sa v roku 2022 umiestnilo na 27. mieste. Oproti predchádzajúcej 35. priečke si síce polepšilo, no nie vďaka výrazne zlepšenému indexu. Dôvodom je, že sa ostatní zhoršili.

V našej krajine nemáme k udalosti žiadne konferencie ani iné akcie. Pripomína sa skôr len v prejavoch jednotlivých komentátorov či politikov. Pritom až 62 percent Slovákov má podľa prieskumu Media Freedom Poll od agentúry MEDIAN obavu o nezávislosť médií.

Autor: Boris Burdíček

Panie predavačky

Pracovať za pokladnicou v obrovskom, korporátnom hypermarkete je skvelé. Nielen, že sa musíte stretávať s nervóznymi ľuďmi, ktorí majú pocit, že vaša práca okrem nablokovania ich nákupu je byť aj terapeutom, finančným poradcom či šašom na baterky, dokonca, že vám platia za to, že ich máte okradnúť. To znamená, že neexistuje priestor na chyby, raz ste niečo zle nablokovali, odvtedy si na vás budú dávať pozor.

Ďalej – ste pod neustálym dohľadom veľkého brata. To znamená riaditeľa, ktorý sedí v kancelárii oproti pokladniciam a ako sup sleduje a dohliada, či si každý zamestnanec ide pri blokovaní ruky dolámať. Pretože množstvo skenov za jednu minútu určuje, či ste vhodný adept na vykonávanie tohto vznešeného povolania, alebo či si poctivo nechá skákať po hlave, pretože heslo „Náš zákazník, náš pán“ je sväté a každý zamestnanec by si ho mal dať aspoň vytetovať, ak už nie priamo vypáliť do kože horúcim železom.

 Ak vás niekedy zaujímalo ako vyzerá bežný deň predavačky, tak nech sa páči. Prídete do práce. Prederiete sa pomedzi plné košíky a ľudí mračiacich sa nad bločkami z nákupu. Už v tejto chvíli si poviete, že je čas to ešte otočiť, no motivácia jesť a platiť účty je silnejšia ako vy. Otvoríte teda dvere šatne, pípnete si dochádzku, poprajete dobrú chuť prestávkujúcim kolegom, ktorých ste videli prvýkrát v živote aj keď tam pracujete už druhý rok. Rýchlo odložíte veci a ponáhľate sa nájsť vedúcu, aby vám povedala, kde sa dnes necháte pod dohľadom ponižovať. Konečne sa postavíte za pokladnicu, otvoríte vitrínku s cigaretami a zapnete pokladnicu, nestihnete sa ešte ani nadýchnuť, keď počujete – „Môžem aj sem?” V duchu rýchlo napočítate do desať a falošne sa usmejete. „Samozrejme.”

Prvá zákazníčka, celkom ušla. Milá pani v stredných rokoch, snažila sa vtipkovať. Druhý prichádza starší pán, ktorý sa slizko usmieva, celý čas vám tyká a nakoniec nechá desaťcentový tringelt so slovami – „To je dobré moja.” Strasie vás, ale predsa si  nenecháte pokaziť celú smenu hneď druhým človekom. Po asi hodine roboty, neustálych otázok či má kupujúci kartičku na zbieranie bodov, falošných úsmevov a tikov v oku, príde vedúca. „Včera si zobrala zlé stravné lístky za dvadsať eur. Už som ti hovorila, ktoré berieme, a ktoré nie!” ospravedlníte sa a dúfate, že vám to nestrhnú z výplaty. Dúfate, že už odíde a nechá vás vykonávať vašu skvelú prácu, no ona stojí ďalej a veľavýznamne hľadí vašim smerom. Zdvihnete obočie a zmätene sa usmejete. „Robila som ti kontrolný nákup, zabudla si v košíku jedno lízatko a kvasnice.”

V tej chvíli vám už pomaly, ale isto dochádza trpezlivosť. Už sa nesnažíte ani ospravedlniť, oni tú prácu robia už dvadsať rokov, vedia, že vás to absolútne nezaujíma. Podpíšete papier, pri odchode ešte začujete poznámku o tom, aká ste pomalá a ihneď sa máte k tej pokladnici postaviť. Do konca smeny už iba odrátavate minúty, kým vaša úzkosť skončí a vy si budete môcť konečne v pokoji zapáliť.

Je množstvo situácií, o ktorých by som mohla rozprávať veľmi dlho, no ak vás niekedy zaujímalo, ako sa cítia predavačky, ktoré okrem svojej práce musia robiť aj päť ďalších, za ktoré im nikto neplatí, tak ste na to práve prišli.

Autroka článku: Kristína Chovancová

Recenzia činohry Salemské bosorky

Hystéria. Strach. Vraždy. Súd. Cirkev. Týchto pár slov by nám stačilo na opis činohry Salemské bosorky, ktoré pre obrovský úspech publika hrajú na javisku Slovenského národného divadla už viac, ako rok. Veľmi na mňa zapôsobilo spojenie divadla a kamery, aby mali diváci aj v posledných radoch možnosť prežívať napätie a emócie spolu s hercami.

Túto hru som mala možnosť vidieť dvakrát. Prvý raz v januári tohto roka, druhýkrát nedávno,    v apríli. Bola naozaj dychberúca. Otvára niekoľko celospoločenských tém, ktoré sú aktuálne aj dnes, i keď hra vychádza z udalostí, ktoré sa odohrali v roku 1692 v malom mestečku Salem v americkom Massachusetts.

Na začiatku hry môžeme vidieť tancovať mladé ženy nahé na poli. Po tomto tanci sa jedno z dievčat nemôže zobudiť. Začne sa hystéria, že dcéru pastora posadol diabol pri rituáli v kukuričnom poli. Dievčatá zapierajú, že žiadny pohanský rituál sa nedial. Hra už v tomto bode začne gradovať. Celé mesto je na nohách, začnú sa hádky a dohady, čo sa vlastne stalo. Dozvedáme sa aj to, že jedno z dievčat – Abigail Williamsová, zapletené v tomto incidente kedysi robilo slúžku v dome Johna a Elizabeth Proctorovcov. Elizabeth ju však vyhodila po tom, čo sa dozvedela, že jej zviedla muža. Okolo týchto skutočností sa krúti celá hra.

Privolaný pastor John Hale má za úlohu pomôcť vyliečiť dcéru salemského pastora. Čoskoro však zisťuje, že ho nezavolali iba pomôcť liečiť. Odhaľuje zlosť a zatrpknutosť ľudí v meste. Dievčatá začnú obviňovať z paktovania s diablom každého, kto sa snaží vyvrátiť ich tvrdenia, len aby nikto neukázal prstom na ne. Do Salemu prichádza guvernérova námestníčka Danforthová a začne sa cirkevný súd – hon na čarodejnice. Odsúdených na trest obesením je niekoľko desiatok, ďalší sú zavretí do väzenia, medzi nimi aj manželka Johna Proctora, ktorú z bosoráctva obvinila Abigail. Všetko toto iba kvôli šialenej láske k ženatému mužovi.

Trojhodinová hra nás neustále udržuje v napätí. Hlavnou postavou je John Proctor, ktorého stvárnil Milan Ondrík. Predstavuje roľníka, ktorý, aj keď urobil niečo zlé, je najspravodlivejšou postavu celej hry. Emócie vložené do neho vytvárajú neopísateľný zážitok počas celého predstavenia. Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol ten, keď pri dôležitej, dojímavej scéne na neho namierila kamera a po tvári mu tiekli slzy.

Hra dôvtipne predostrela témy kresťanského fanatizmu, ľudskej zloby a hlúposti. Aj keď sa nás cirkevný súd snaží presvedčiť, že všetko je v mene Boha a že hovoriť pravdu znamená byť slobodný, nie je tomu tak. Na konci zaznie silná myšlienka – Boh je mŕtvy, ktorá dramaticky zakončuje hru, pretože všetci dobrí a spravodliví ľudia Salemu odvisli pre zdanlivo takú nevinnú a čistú vec, ako je láska.

Autorka článku: Kristína Chovancová

Foto: Ľuboš Kotlár, 2022 (oficiálny web SND)

Predvolebný bizár

Predčasné voľby sa blížia a my môžeme sledovať tradičné predvolebné praktiky, nápadité kampane i novovzniknuté politické strany. Už o päť mesiacov sa budeme musieť rozhodnúť, komu zveríme dôveru, aby nás zastupoval v nasledujúcom období. Azda absurdnejšie ako sledovať preferencie obľúbených politických strán sú ale pokusy o zaujatie tých menej známych.

Príkladom môže byť  strana Front- občianska strana práce, ktorá musela vzniknúť aby „mohla raziť cestu revolučného myslenia a komplexných zmien na Slovensku“ ako uvádzajú na svojej stránke. Klasicky bojujú najmä proti diktátu a útlaku zo strany Európskej únie a NATO. Hnutie- stabilita, ktorá už vo svojom názve používa oxymoron a ktorej predseda bol právoplatne odsúdený z daňových podvodov, taktiež pýta podpisy od stratených voličov túžiacich po zmene. Zmenu od človeka, ktorý zasvätil svoj život zberu lykožrútov možno dostanú, no asi nie takú, ako by chceli. Strany ako Slovenské hnutie obrody zasa stavajú na istotu a kampaň zakladajú na urážkach na osobu prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej, či ministra obrany Jaroslava Naďa.

Najabsurdnejšou, ale aj najviac odrážajúcou situáciu u nás, je ale strana Nevakcinovaní. So snahou udržať si zdravý úsudok a nepodľahnúť nátlaku zakladajú stranu pre celú dezinfoscénu Slovenska. Nachádzajú vlastné odpovede, keďže im nestačia tie, čo sú im prezentované ako napríklad „lži o klimatických zmenách“ a podobne.

Ľudia z konšpiračných končín Slovenska teda majú naozaj z čoho vyberať, no kde končí humor prichádza aj uvedomenie, že sme si vytvorili prostredie, v ktorom strany ako sú tieto môžu vznikať a majú istú formu popularity. My v tomto štáte ale budeme musieť žiť a pracovať, nenechajme sa preto ničím ovplyvniť, myslime kriticky, vzdelávajme sa a zvoľme si stranu, ktorá chce naozaj posunúť Slovensko lepším smerom.

autorka: Martina Komorná

Názov Kruh spojil všetko, čo chcem cítiť z našej spoločnosti, hovorí majiteľka pekárne

Kruh je jednou z najznámejších pekární v Bratislave. Patrí manželom Tomljenovićovcom, ktorí začali v čase pandémie koronavírusu. Koncept je jedinečný svojím otvoreným priestorom, kde zákazníci môžu v priamom prenose sledovať celý proces výroby. O začiatkoch, pokračovaní, ale aj o svojich pocitoch a snoch, rozpráva majiteľka Emília Tomljenović.

Pekáreň ste otvárali v čase, keď sa Slovensko začalo len pomaly spamätávať z lockdownu. Ako sa vám to podarilo?

Do tohto projektu sme nevstupovali ako podnikatelia – úplní začiatočníci. Obaja pochádzame z podnikateľských rodín a sami sme viedli malý gastro-podnik v Prahe, keď nás zasiahla kríza roku 2009. Viac-menej sme vedeli, do čoho ideme. Od prvej vlny pandémie sme sledovali ako náš segment trhu reaguje na pandémiu.

 Nemali ste obavy?

Strach máte vždy. To je dobre, strach vás chráni a dáva signály. Netreba sa ho báť a nechať sa ním obmedziť. Ja strachu venujem veľa času a komunikácie.

Zhoduje sa realita s vašimi pôvodnými predstavami?  

Inšpirovali sme sa vznikajúcimi remeselnými pekárňami vo svete a pokiaľ sa dalo, cestovali sme za témou.  Pozerali sme do okien francúzskych pekární a porovnávali stroje, veľkosť priestoru, diskutovali, kde asi majú sklady, koľko zamestnancov pracuje vo výrobe a tak ďalej. Milujeme pečivo – ochutnávať a porovnávať. Preto nám nerobilo problém pýtať sa, zaujímať sa. Avšak, procesom tvorenia a technickou prípravu vlastného priestoru sme však z tejto romantickej fázy rýchlo vytriezveli.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Ste vyštudovaná učiteľka matematiky. Mali ste predošlé skúsenosti s gastronómiou? Čo vás viedlo k tomu, aby ste si otvoriť pekáreň?

Skôr mám pocit, že mám väčšiu skúsenosť z oblasti stravovania ako z učiteľstva. Ako som spomínala, manžel viedol malý podnik v Prahe, ja rada komunikujem s ľuďmi a prekonávam prekážky. Po určitom období som vystúpila z rodinného podniku a hľadala som cestu, ktorou pokračovať. Keď manžel navrhol projekt pekárne a matematika nám sadla, ešte som chvíľu zvažovala, no teraz sme tu.

Takže to bol manželov nápad?

Muž je podnikateľ a jedna z možností, v čom videl potenciál, bola pekáreň, no potreboval k tomu partnera, tak si vybral mňa. Vedela som, že to budem mať rada, ale netušila som ako na to, tak som išla pomalými krokmi. Spoznávala som – predovšetkým seba. Najprv som si urobila rekvalifikačný kurz, stretávala som sa s ľuďmi, ktorí robia v pekárňach a v oblasti manažovania.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Čo vám pomohlo premeniť plán na skutočnosť ?

Jeden múdry človek mi raz povedal, že si musím urobiť kalkuláciu vstupného kapitálu, a potom k tomu pripočítať ešte 40 percent. Treba mať dobrý podnikateľský plán a byť kritický voči sebe a voči svojim možnostiam, nepresadzovať len svoje ego. Mať sny, no držať sa nohami na zemi a nechať si poradiť od ostatných ľudí, to bol môj odrazový mostík.

Čo je esenciou toho,  aby veci fungovali?

Dôležité je, aby ste na tej ceste našli dobrých partnerov. Mňa baví spolupracovať a vedela som, že ak nájdem správnych ľudí a dokážem zadefinovať, čo chcem, môžeme predísť chybám. Myslím si, že každý v tejto pekárni je vo svojej oblasti múdrejší ako ja a pre mňa to je veľmi dôležité. Každý máme niečo a táto skladačka tvorí celok – tvorí Kruh.

Často spomínate spoluprácu, čo si pod ňou predstavujete ?

Spolupráca ma obohacuje. To, že môžem ľuďom poskytnúť prácu a priestor na ich sebarealizáciu, iným ľuďom ponúknuť kvalitný produkt, dokážem ich osloviť a zároveň vytvoriť pozitívny ekonomický výsledok. Nevylučuje sa to. Ale opäť podotknem, musíte cítiť, že ste na mieste, na ktorom máte byť a vtedy to jednoducho vyjde.

Prečo dostala pekáreň názov Kruh?

Kruh ako kruh priateľov a milovníkov pečiva. Kruh ako spoločnosť susedov, ktorí sa u nás stretnú pri káve. Kruh milovníkov remesla. Kruh ako miesto, ktoré spája. A v neposlednom rade kruh ako sa povie chlieb po chorvátsky. Názov spojil v sebe všetky ingrediencie, ktoré chcem, aby bolo cítiť z nasej spoločnosti.

Ste zhovorčivý človek. Sú pre vás dôležité fungujúce vzťahy na pracovisku?  

Niekedy som až príliš zhovorčivá. Smejem sa zo seba, mnohokrát sa dokážem sama vyčerpať z vlastnej prezentácie. A áno, príjemné pracovné podmienky sú pre mňa základ, od ktorého sa všetko odvíja.

Aký je váš osobný plán, o čom snívate ?

Mám pocit, že teraz žijem svoj sen. Vždy si vravím, že ak by bol toto môj posledný deň, tak to všetko malo zmysel. Raz sme tu zatvárali, kvôli rekonštrukcii, a ja som si predstavila, že by to bol náš posledný deň, to by mi bolo hrozne ľúto.

Čo nové vám Kruh priniesol do života, čo vás táto skúsenosť naučila?

Neviem, či dokážem vystihnúť a preniesť emóciu, ktorú väčšinu času prežívam. V prvom rade som spoznala úžasných ľudí, kolegov aj zákazníkov. Predávať chlieb a voňavé pečivo je úžasné. Som nesmierne pyšná na prácu našich zamestnancov. Každá nespravodlivá kritika ma vnútorne zožiera a dokázala by som sa biť za úprimnosť a poctivosť. Od vzniku Kruhu som sa  stala osobnostne bohatšou a rastiem každou skúsenosťou. Som rada, že som si to dopriala.

Niektorí ľudia tvrdia, že máte príliš vysoké ceny. Ako na to reagujete?

Áno, na začiatku sme dostávali otázky na ceny. Keď sa pozriete naprieč trhom, naše ceny sú porovnateľné. Kľúčové sú pre nás kvalita, spravodlivá odmena, otvorenosť a dostupnosť. Niečo vieme ovplyvniť, niečomu sa musíme prispôsobiť a premietnuť to do ceny. Ak sa ma niekto opýta, prečo je ten croissant taký drahý, nemyslím si, že je to otázka namieste, pretože v porovnaní s inými cukrárňami vychádza približne rovnako. Samozrejme, ak si to ľudia porovnávajú s cenami v reťazcoch, tak sme drahší, avšak treba povedať, že  vtedy sa rozprávame o úplne neporovnateľných produktoch. Podľa mňa nemusí byť nikomu ľúto dať peniaze, keď pred sebou vidí celý proces výroby.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Čo vás vie rozcítiť ?

Keď niekto spochybňuje kvalitu. Ale aj to nás posúva vpred, pretože je to priestor na komunikáciu, na vysvetlenie. Nebrať to z pozície ega, ale ako priestor na spätnú väzbu. Nie sme dokonalí a predovšetkým nie vtedy, keď ide o remeselnú výrobu, kde sa nepodarí spraviť dvakrát rovnaký chlieb, rovnaký croissant.

 Ale v tom je tá krása, nie ?

V tom je tá krása, a aj takto by sme chceli nejakým spôsobom učiť ľudí, že tá falošná dokonalosť, ktorá je všade okolo nás nie je prirodzená a nemali by sme sa o ňu za každú cenu snažiť. Človek si aj cez remeselnú výrobu dokáže nájsť cestu k životu. 

Interiér pekárne. Foto: archív Paulíny Barlovej

autorka: Paulína Barlová

Ako presurfovať skúškovým

 

Na úspešné absolvovanie bakalárskeho štúdia je okrem iného potrebné nazbierať 37 kreditov z voliteľných predmetov. Čo si zvoliť tak, aby to príliš nebolelo, no zároveň, aby sa to dalo za šesť semestrov splniť? Dilema takmer každého študenta.

„Tento semester som si dala Windsurfing, bude to v Chorvátsku, poď so mnou!“ nahovárala ma minulý rok moja kamarátka z telovýchovy. Vyvalene som na ňu pozerala, že: „Čo by som tam asi tak ja robila? A okrem toho, akoby som mohla ísť s vami, keď je to predmet z inej fakulty?“ Predmet z inej fakulty…zamyslím sa a pred očami sa mi zjaví muž, ktorý sa nám na zápise do prvého ročníka snažil vysvetliť, ako si prihlasovať predmety do rozvrhu. Okrem iného spomenul, že Univerzita Komenského umožňuje prihlásiť si „céčkový“, a teda voliteľný predmet aj z iných odborov. Otvorila som informačný systém AiS, lustrujem ponuku predmetov a! Windsufing za osem kreditov. Pridala som a čakala do mája. A on sa skutočne konal – na Pelješaci.

Odvoz tam aj späť vybavili dve dievčatá z telovýchovy, ubytovanie aj surfy boli zahrnuté v cene kurzu. Nám zostalo už len zbaliť si plavky, neoprén, opaľovacie krémy a nejaké rezne na cestu. To sme ešte nevedeli, že namiesto krémov sme si mali pribaliť o jednu mikinu naviac.

Ubytovali nás v bunkách po piatich, na pohlaví a fakulte nezáležalo. Veď z inej fakulty som tam bola len ja. Zvyšok tvorili budúci tréneri a telocvikári. Môj strach z podpriemernosti sa neskôr ukázal zbytočný, pretože sme  sa všetci ocitli na jednej potápajúcej sa lodi – na jednom potápajúcom sa surfe.

Ostrov Pelješac je ideálny na vodné športy práve pre priaznivý vietor, ktorý bol v posledný májový týždeň skôr opakom priazne. Na začiatku nás rozdelili do dvojíc, ktoré sa po pár pokusoch na doske striedali. Trénovalo sa v dvoch fázach, doobeda a poobede. Avšak poobedný vánok sa väčšinu dní rozšantil tak, že nám začiatočníkom to isté nedovolil. A tak sa účastníci rozštiepili na dve skupiny, na determinovaných študentov a veterných „opaľovačov“. Plážou sa ozýval smiech a všetky hudobné žánre z prenosných reproduktorov. Nikto sa neutopil, naopak, niektorí sa windsurfovať skutočne naučili!

Najvzácnejším kreditom na tomto kurze bola neopísateľná pohoda. Ľudia sa prechádzali, bavili sa, hrali karty, pospevovali si, či len tak boli. A nikoho nič netrápilo. Akoby aj mohlo, veď sme mali školu hrou!

Z kurzu sme si okrem základov windsurfingu odniesli aj zlé opálenie, príjemné zážitky a nové priateľstvá. A samozrejme, tých osem kreditov!

autorka: Paulína Barlová