máj 2024

Majstrovstvá sveta v hokeji majú na Slovensku veľmi špecifický charakter. Polarizácia spoločnosti sa odrazu akoby z ničoho nič prepadla pod zem. Všetkých jednotlivcov akoby prevalila solidarita a nastalo zjednotenie našej spoločnosti. Držíme spolu a napäto sledujeme každý zápas. Fandíme, povzbudzujeme, tešíme sa z každého malého výsledku. No prečo sa táto spolupatričnosť odplaví hneď, ako majstrovstvá skončia?  

Majstrovstvá sveta v hokeji 2024 sú už za rohom. Tentokrát sa odohrajú u našich susedov v Českej republike. Na štadiónoch v Prahe a Ostrave. Do nášho tímu tento rok špeciálne pribudnú aj piati hráči z NHL, akými sú Šimon Nemec, Tomáš Tatar, Juraj Slafkovský, Martin Pospíšil a Pavol Regenda. Špičkoví hráči, ktorí už neraz ukázali svoju odhodlanosť, zručnosť a tímovú prácu.

Keď padajú góly od našich hráčov, sú to silné emócie. Momenty, ktoré nás častokrát prevalcujú radosťou, motiváciou a túžbou podporovať náš národný tím naďalej. Napätie stále rastie a každý dúfa, že práve ten jeho tím to potiahne do finále.

No čo keď sa nám nedarí? Čo keď začneme prehrávať? Aj vtedy držíme s našimi hokejistami? Kde sa tá spolupatričnosť prejaví potom? Prejaví sa? 

Nielen pri hokeji majú ľudia často tendenciu posudzovať situácie, ktoré sa už stali, či úspešne alebo neúspešne, a hodnotiť ich z pohodlia svojej pozície po udalosti. Všetci sú veľmi múdri a rozprávajú o tom, čo by sa malo alebo nemalo urobiť.

Niekedy mám pocit, že v oblasti hokeja to vie byť ešte intenzívnejšie. Radi komentujeme, kto komu zle prihral, prečo ten brankár ten puk nechytil, veď to bola taká jednoduchá nahrávka. 

Často si neuvedomujeme, že náš úsudok a porozumenie situácie môžu byť ovplyvnené tým, že sme mimo diania a nenesieme rovnaký tlak a zodpovednosť ako tí, ktorí sa nachádzajú uprostred hry.

A to nemusí byť len pri hokeji. S takými situáciami sa bezpochyby stretávame dennodenne. Čo by sa stalo kebyže sme sa najbližšieho komentovania situácie, do ktorej nemáme až taký vhľad, zdržali a snažili sa jej najskôr porozumieť? Porozumieť bližšiemu kontextu, súvislostiam a stranám z rôznych uhlov pohľadov. Pretože aj vďaka väčšiemu porozumeniu vie byť tento svet krajším miestom. 

Autorka: Sochorová Petra 
Zdroj fotografií: pexels.com, IIHF.com

Na začiatku apríla na tlačovej besede minister školstva Tomáš Drucker avizoval, že nový zákaz používania mobilných telefónov na základných školách má vstúpiť do platnosti od najbližšieho septembra. Deklaroval, že cieľom zákazu nemá byť odstránenie digitálnych technológií zo škôl, ale ich premyslené a rozumné využívanie. My sme sa boli pozrieť, aký názor na to majú súčasní učitelia, či ľudia pracujúci v školstve na stredných školách a ako vidia nastávajúcu situáciu.

Jednou z respondentov bola aj súčasná učiteľka na lýceu C. S. Lewisa v Bratislave, Veronika Durčáková. Veronika učí angličtinu a telesnú športovú výchovu. Má mnoho skúseností nielen v oblasti učiteľstva, ale aj mentorské a manažérske zručnosti, ktoré nadobudla vo vzdelávacom programe Teach for Slovakia. Hovorí, že učiť na škole, akou je lýceum C. S. Lewisa, je veľmi inšpiratívne. A je to pre ňu dôkazom, že veci sa dajú robiť dobre.

Veronika, ako súčasná učiteľka na strednej škole, stretávate sa aj vy s problémom častého používania mobilných telefónov, či už počas vyučovania alebo aj mimo neho? Ako veľmi je vážna táto situácia? Je tento zákon relevantný?

Ako učiteľka na strednej škole často vidím študentov, ako trávia svoj voľný čas na telefónoch, aj napriek tomu, že by ho mohli tráviť inak. My sa ako učitelia snažíme vytvárať podmienky, aby ten čas mohli tráviť aj opačne. Napriek tomu si častokrát vyberú práve telefón, a tým sa zároveň aj izolujú od ostatných spolužiakov. Vďaka našim pozorovaniam sme sa neskôr rozhodli zaviesť reguláciu telefónov, pretože sa nám zdalo, že pokým majú telefón položený na lavici, tak sa aj ich pozornosť vytráca.

Áno, myslím si, že situácia je vážna. No aj napriek tomu stále beriem do úvahy, že s telefónmi vyrastali a sú súčasťou ich života a do veľkej miery aj ich identity. Na škole máme pravidlo, že keď sa vyskytne telefón na hodine, tak ho zoberieme a študent alebo študentka si ho môže zobrať až po vyučovaní. 

Osobne som mala skúsenosť s tým, že jedna moja študentka toto pravidlo porušila a následne mala veľký problém odpútať sa od svojho telefónu. Každú jednu prestávku chodila za mnou s tým, kedy jej telefón vrátim naspäť. Hovorila mi, že nevie, čo má robiť, pretože jej spolužiaci sa s ňou nechcú rozprávať, alebo sú tiež všetci na telefónoch.

Bolo na nej vidno, že bola z toho veľmi nesvoja. Snažila som sa jej aj dohovoriť, nech sa skúsi porozprávať so spolužiakmi. Alebo nech si prečíta nejakú knihu, z tých ktoré máme k dispozícii. Ale čokoľvek som jej navrhla, bolo pre ňu veľmi náročné urobiť. 

Čo myslíte, že sa týmto zákonom zmení? A zmení sa vôbec niečo? Budú deti rebelovať? Alebo ako hovorí minister, pomôže im to lepšie sústrediť sa a budú viac schopné učiť sa? Čo očakávate od ich reakcií?

Predpokladám, že bude veľmi záležať na tom, ako sa k tomu postavia rodičia žiakov. Ak budú rodičia rebelovať, tak budú aj ich deti. Naopak, ak sú deti naučené na určitú reguláciu telefónov už z domu, bude to pre nich jednoduchšie. Ak to samozrejme bude vopred komunikované. 

Myslím si, že je veľmi dôležité, aby to každá škola jasne oznámila. Mať podporu od ministerstva je jedna vec, ale je potrebné, aby sa všetci mohli pripraviť na to, že takáto zmena nastane. Tento zákon má začať platiť až od septembra, takže si myslím, že je tam dostatočný čas na prípravu. Pretože, ak sa na to dostatočne vopred nepripravia, alebo ak na to doteraz žiaci neboli zvyknutí, môžu veľmi pravdepodobne nastať situácie, kedy dôjde napríklad k emočných výbuchom. Alebo sa nebudú vedieť odpútať, budú nesvoje.

Toto je myslím práve úloha učiteľov, pomôcť deťom situáciu nejako zvládnuť a odkomunikovať im to. Pokiaľ budú mať školy a učitelia dobre nastavené dôsledky pri porušovaní tohto pravidla, tak verím, že sa to bude dať zvládnuť. 

Minister avizoval, že budú rôzne spôsoby, akými chcú mobilné telefóny na školách zbierať. Aký by bol podľa vás najefektívnejší spôsob, ako by sa toto dalo dodržiavať?

Osobne som zachytila, že by mali byť na školách zavedené skrinky, kde žiaci budú odovzdávať telefóny. Toto je možno jeden zo spôsobov, ktorý by mohol fungovať. Myslím si, že na školách, kde už isté regulácie sú nastavené, tak to bude určite jednoduchšie niečo takéto dodržiavať.

Ale ak sú školy, ktoré to takto nastavené nemajú, tak to môže byť určite výzva. Tam si myslím, že takýto spôsob odovzdávania telefónov do skriniek môže byť spôsobom, ako vie toto pravidlo fungovať. Že teda ráno telefón odovzdajú do skrinky a poobede po škole si ho môžu znovu zobrať. 

Čo sa týka samotných regulácii, tak napríklad u nás na škole (my sme ale stredná škola, nie základná, čiže neviem ako udržateľné by toto bolo na základných školách) to funguje tak, že máme rozdelené pravidlá podľa režimov. Máme focus mode (tzv. „režim kedy sa sústredíme“) a casual mode (tzv. „voľnejší režim“). 

To znamená, že keď máme focus mode, tak vtedy telefóny nesmieme vidieť na lavici a musia byť odložené v školských taškách. A keď je casual mode, tak to znamená, že telefóny študenti môžu používať, môžeme ich vidieť na lavici, ale samozrejme ich môžu používať iba na vzdelávacie účely. 

Okrem zbierania a obmedzovania používania mobilných telefónov, je ešte niečo, čo by slovenské školstvo potrebovalo na zlepšenie výuky a pomoci deťom pri lepšom sústredení sa a koncentrácii? 

Verím tomu, že aj zásah zo strany ministerstva školstva je určite dobrým krokom k zlepšeniu slovenského školstva. Myslím si, že s týmto obmedzením súvisia aj určité sprítomňovacie techniky. Pri deťoch sa čoraz viac dáva väčší dôraz na ich emócie a sprítomnenie momentu.

Ak by som mala uviesť nejaký príklad, ktorý sa mne osobne už osvedčil, bola situácia, keď som dala študentom priestor na čítanie počas hodiny. Mali stanovený čas, pätnásť minút, kedy všetci naraz čítali. Videli aj ostatných spolužiakov, ako čítajú, a tak sa zároveň podporovali. Vtedy som si všimla, že vedia naozaj „vypnúť“, sústrediť sa a ponoriť sa do kníh, čo majú pred sebou. Možno aj toto je jedna z možných alternatív. Na to je ale potrebné mať knihy k dispozícii. 

Čo si viem predstaviť, že by vedelo fungovať najmä pri mladších deťoch je striedanie konkrétnych aktivít, pridávanie fyzických cvičení alebo niečoho podobného. U nás na škole sa veľmi uchytila hrazda, ktorú sme nainštalovali na chodbe. Takýmto spôsobom sú aj prestávky príležitosťou, kedy sa študenti vedia odpútať od telefónov. Dávajú si rôzne výzvy, kto dá viac zhybov a podobne. Taktiež to prepája vzťahy študentov a častokrát sa stáva, že sa začnú rozprávať s inými študentmi, s ktorými by sa predtým nikdy nerozprávali. 

A takisto vie určite pomôcť aj prístup učiteľov ku žiakom. Aby povzbudzovali študentov ísť viac do hĺbky v hodnotách a nie len tak po povrchu. 

Autorka: Sochorová Petra
Autorka fotografie: Veronika Durčáková
Na fotografii: Veronika Durčáková

„Neurovedec objavil prelomový spôsob, ako byť múdrejší, príťažlivejší, štíhlejší, šťastnejší, zdravší a ako zahnať rakovinu – dobrý nočný spánok.“ Tak denník Guardian opísal, čo s nami robí zdravý spánok a predstavil amerického neurovedca a spisovateľa, Matthew Walkera, ktorý priblížil silu spánku a snov v knihe Prečo spíme.

Matthew Walker je profesorom neurovied a psychológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Predtým sa odborne venoval psychiatrii na Harvardovej univerzite. Publikoval viac než sto vedeckých štúdií a vystúpil v mnohých médiách. Napríklad v BBC News či National Public Radio, ale prednášal aj na známej TEDx, kde sa venoval téme spánku a tomu, ako môže byť zdravý spánok našou „super schopnosťou“. V knihe Prečo spíme objasňuje, ako môžeme ovládať náš spánok a tak zmeniť svoj život k lepšiemu. 

Prečo je spánok taký dôležitý

Spánok patrí k najdôležitejším, ale najmenej pochopeným aspektom nášho života, zdravia a dlhovekosti. Vedci a odborníci stále vedú diskusiu o tom, prečo nás postihujú ničivé zdravotné následky, keď nespíme. Ako vlastne spánok pomáha nášmu telu a mozgu?

Matthew Walker vo svojej knihe píše, že okrem iných funkcií, spánok posilňuje našu schopnosť učiť sa, zapamätávať si a robiť logické rozhodnutia. Usmerňuje naše emócie, dopĺňa imunitný systém, dolaďuje metabolizmus a reguluje náš apetít. Snívanie pochováva bolestivé a vytvára priestor virtuálnej reality, v ktorom mozog spája pohľad do minulosti s náhľadom na súčasnosť a podnecuje kreativitu.

Toto nemá byť reklama na Walkerovu knihu. No sami môžeme vidieť koľko aspektov nášho života spánok ovplyvňuje. Aj posledné prelomové vedecké objavy, zhrnutia výskumov a klinická prax do značnej miery pomohli. V jednej z týchto štúdií Walker vysvetľuje, ako nám spánok môže pomôcť s učením, efektivitou, produktivitou a aj úspešnosťou. Taktiež ako nám môže zlepšiť náladu, intenzitu energie a regulovať hormóny. Ale aj v oblasti prevencie proti rakovine, Alzheimerovej chorobe či cukrovke. A napokon, ako nám spomaľuje prejavy starnutia a podporuje dlhovekosť.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) už v roku 2004 organizovala diskusiu o účinkoch narušeného spánku na zdravie. Vo svojom dokumente z tejto besedy deklarovala, že spánok je nevyhnutnosťou pre dobré zdravie a našu vlastnú pohodu. Odborníci z WHO už vtedy avizovali, že faktory nášho životného štýlu a životného prostredia, sú čoraz viac príčinou ťažkostí spánku. Upozorňovali na rastúci počet prípadov porúch spánku, ich príčiny a dôsledky, ktoré na zdravie ako také majú. Podľa prieskumov z roku 2023 trpí tretina dospelej populácie sveta nedostatkom spánku. 

Čo zhoršuje kvalitu nášho spánku a prečo spíme horšie ako v minulosti

Jedným z hlavných faktorov sú technológie prerastajúce našimi životmi. Tie nám slúžia nielen na zábavu, ale sú aj dôležitým hráčom, ktorý vplýva na spánok. Žiaľ negatívne. S narastajúcim vplyvom sociálnych sietí a neustálou inováciou elektrotechniky, stále viac času venujeme pozeraniu do laptopov či telefónov. Dnes sa veľakrát už bez takejto techniky ani nezaobídeme. Práve modré svetlo, ktoré vyžarujú počítače, telefóny či iné elektronické obrazovky, produkuje hormón melatonín. Ten spôsobuje problémy so zaspávaním či nepokojným spánkom. 

Ďalším veľkým faktorom, ktorý môžeme považovať za veľkého „ničiteľa“ spánku, je kofeín. Veľa ľudí si neuvedomuje, že káva, ktorú vypili po večeri, môže mať nejakú spojitosť s ich zlým spánkom. Alebo aj tá, ktorú vypili pred desiatimi hodinami. Kofeín sa nenachádza len v káve, vieme ho nájsť v niektorých čajoch a mnohých energetických nápojoch, ale aj v potravinách, napríklad v horkej čokoláde či zmrzline, taktiež v liekoch, akými sú tabletky na chudnutie a lieky proti bolesti. 

Jeho účinok nevyprchá najmenej osem hodín. Čiže, keď vypijeme šálku kávy v neskorších popoludňajších hodinách, môžeme mať problém večer zaspať. Ďalšími činiteľmi môžu byť takisto alkoholické nápoje pred spaním, či veľké porcie jedla v neskorých večerných hodinách.

Ako teda na zdravý a kvalitný spánok. Nastavenie budíka, kedy treba ísť spať, je nevyhnutnosťou. Určite je nevyhnutné začať dodržiavať spánkový režim. Chodiť spať a vstávať v tom istom čase každý deň. Dlhším spánkom počas víkendu si nedokážeme vynahradiť nedostatok spánku z predošlého týždňa.

Ako vplýva poobedná siesta na človeka

V našej spoločnosti dominuje názor, že krátke zdriemnutie nám môže pomôcť vynahradiť si nedostatok spánku. Keď si však pospíme príliš neskoro popoludní, večer sa nám bude zaspávať ťažšie. A teda krátky spánok by sme si mali dopriať maximálne do tretej popoludní. 

Takisto relaxácia pre spaním môže mať veľké benefity pre náš spánok. Náš deň si môžeme naplánovať tak, aby sme mali pred spánkom čas na oddych. Uvoľňujúce činnosti, ako čítanie alebo počúvanie hudby, by mali byť súčasťou nášho rituálu pred spaním. 

Ďalšími pomocníkmi pri zlepšovaní nášho spánku môžu byť aj horúci kúpeľ pred spaním, spávanie v tmavej a chladnej miestnosti bez elektronických zariadení, alebo niečoho čo by mohlo narúšať náš spánok (napr. jasné svetlo, hluk, nepohodlná posteľ či privysoká teplota). 

Môžeme povedať, že životný štýl v našej spoločnosti má určite na svedomí to, ako (ne)priorizujeme náš spánok, ale namiesto neho dávame priestor iným aktivitám. Úbytok spánku je jedným z najväčších problémov verejného zdravia, ktorému čelia rozvinuté krajiny 21. storočia. 

Ak chceme zmeniť zanedbávanie spánku na kvalitný spánok, potrebujeme si uvedomiť, ako signifikantne väčší význam by sme mu mali prideľovať. Ako vplýva na náš život a ovplyvňuje nás oveľa viac, ako si možno myslíme. Aby sme mohli byť zdravší, energickejší a hlavne, aby sme si mohli vychutnávať život naplno plnými dúškami. 

Autor: Sochorová Petra 
Zdroj fotografií: pexels.com

Postavenie žien v médiách býva často prehliadané, tvrdí švédska mediálna odborníčka.

„Profesionálni novinári vo svojich výstupoch rozpracúvajú témy sociálnej spravodlivosti, klimatickej zmeny či ľudských práv. Na rodovú rovnosť však akoby zabúdajú,“ uviedla v úvode seminára Agneta Söderberg-Jacobsonová, švédska mediálna odborníčka.

Prednáška na tému rodovej rovnosti v médiách sa v Bratislave uskutočnila vo štvrtok 2. mája. Zúčastnili sa jej nielen študenti žurnalistiky, ale aj domáci novinári. Podujatie organizovala Katedra žurnalistiky Univerzity Komenského v spolupráci so švédskym inštitútom Fojo a mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami. Okrem dôležitosti žien v médiách si na ňom návštevníci pripomenuli aj sviatok novinárov – Medzinárodný deň slobody tlače.

Úlohu hlavnej rečníčky si prevzala Söderberg-Jacobsonová. Tá počas workshopu odprezentovala divákom problematiku nerovnosti žien a mužov v mediálnom priestore. Vychádzala pritom zo štatistík najrozsiahlejšej medzinárodnej štúdie Global Media Monitoring Project (GMMP), ktorá sa v pravidelných intervaloch od roku 1995 venuje monitorovaniu novinárok v spravodajstve.

„Ženy v médiách často nedostávajú adekvátny priestor. Vo viacerých krajinách tvoria až štyridsať percent spotrebiteľov spravodajského obsahu. To sa však neodráža na ich zastúpení v mediálnom priestore,“ priblížila Söderberg-Jacobsonová. 

Z dát pritom podľa švédskej odborníčky vyplýva, že celosvetovo ženy predstavujú len jednu štvrtinu novinárskej obce. V ešte menšej miere dostávajú slovo ako respondentky. Odborníčky sa oproti svojim kolegom objavujú v spravodajstve až o osemdesiat percent menej často.

Štatistiky GMMP podľa nej ukazujú, že záujem o ženy v médiách je veľký a pre redakcie môže mať pozitívny dopad. „V Somálsku či Rwande už fungujú iniciatívy, ktoré dávajú do popredia ženy v mediálnom priestore. I keď ide o dlhý a náročný proces, výsledky možno pozorovať už po pár rokoch. Záujem o spravodajstvo je v týchto krajinách v porovnaní s minulosťou väčší, čo sa odráža aj na ziskoch redakcií“ dodala. 

Dôležitý nie je len obsah, ale aj forma

Po prednáške sa hostia venovali viacerým témam, medzi nimi aj dôležitosti rodovo vyváženého jazyka v médiách. Do diskusie sa zapojila aj Stanislava Luppová, novinárka a lektorka iniciatívy Svet medzi riadkami.

„To, čo ľudia vidia v médiách, často odzrkadľujú vo svojich životoch. Ak spoločnosti prezentujeme témy s malým zastúpením ženských respondentiek, alebo na ne občas ani nemyslíme, ovplyvňujeme tým zmýšľanie publika,“ uviedla Luppová.

Dievčatá potom nemusí napadnúť, že sa v budúcnosti môžu stať úspešnými vedkyňami či odborníčkami. „Podvedome tak tvoríme diskurz, ktorý znevýhodňuje istú časť populácie,“ dodáva Luppová.

Slovenská novinárka sa téme rodovo vyváženého jazyka venuje už niekoľko rokov a priznáva, že ide o komplikovanú problematiku. Podľa Luppovej ju však netreba prehliadať. 

„Na Slovensku napríklad bojujeme s prechyľovaním. Niektorí ľudia ho považujú za štylisticky neatraktívne. Tak sa mu vyhýbajú. Samozrejme, ak by sme do textov vždy dávali ženský a mužský tvar slov, pôsobilo by to na čitateľov odpudivo a vyčerpávajúco,“ dodáva Luppová. 

Úplne sa mu však vyhýbať podľa nej taktiež nie je správnym riešením. „Ženské a mužské ekvivalenty by sme ako novinári mali uvádzať aspoň v úvode textu,“ uzatvorila Luppová.

Autor: Florián Meričko
Foto: Unsplash/Vanilla Bear Films

Festival SlavCon, na ktorom som sa tento rok zúčastnila, sa konal v Bratislave 26. – 28 apríla už po sedemnástykrát. Ako už tradične, trojdňový event predstavil fantastiku vo všetkých formách. Nezabudol ani na históriu, mytológiu a popkultúru. Našli si tu svoje aj fanúšikovia literatúry, filmov, seriálov, hier či larpu a výtvarného umenia.

Prvotné potulky

Na festival som prišla prvýkrát už v piatok. Hlavná hala Fakulty architektúry a dizajnu STU sa premenila na rušné trhovisko. Zaplnilo ju niekoľko radov stánkov. Na pultoch mali vyložené svoje knihy slovenské vydavateľstvá fantastiky, nachádzali sa tu obchody predávajúce rôzne hry a veľa ďalšieho. Súčasťou bola aj tzv. „Artist Alley“, kde mali svoje diela vystavené rôzni umelci. Dalo sa tam nájsť všetko od bižutérie cez tetovania prírodnou hennou po printy.

Na prvý pohľad sa mi priestor zdal obrovský, ale čím dlhšie som sa v ňom nachádzala, tak mi pripadal oveľa menší. Stalo sa z neho oveľa známejšie miesto. Od chvíle, keď som bola rada, že som po ceste na prednášku stretla známu tvár, už som sa naďalej nestrácala.

Pomohla aj mapka fakulty, ktorú nakreslil Slavomír Lalík. Triedy dostali fantasy názvy a univerzita sa tak zmenila na fiktívne miesto.

Krtková Nora, Zoo, Temnohvozd či Holubník?

Na prvej diskusii, ktorú som stihla, sa Marek Vaňous a Martin Hatala z podcastu aj ty môžeš písať  rozprávali  o tom, ako v príbehu vytvoriť dobrý worldbuilding. Zamerali sa tiež na tvorbu monštier.

Podcast spolu s platformou aj ty môžeš písať vytvorili v snahe pomáhať začínajúcim autorom budovať lepšie spisovateľské remeslo. Tak nejako vznikol aj Nástrojopis, ktorý si tentokrát prítomní mohli vypočuť aj naživo, nielen v podcastových aplikáciách.

Záverečným bodom programu bolo vymyslieť postavu, ktorá by dej posunula správnym smerom. Bola by kľúčová a mala viac ako len úlohu odovzdať informáciu. Obecenstvo bolo pripravené a v Krtovej Nore sa zúčastnení predbiehali o najlepší nápad. V hlave mi skrsla myšlienka na nečakaný dejový obrat, ale neprihlásila som sa a nezabojovala o poukážku do kníhkupectva. Prišiel mi nedomyslený.

Taktiež ma stresovalo hovoriť do mikrofónu a následne byť na kamere, aby ma mohli vidieť ľudia, čo si podcast pozrú online. O originálne nápady však nebola núdza.

Keď zase Slavomír Lalík v príjemné sobotné festivalové ráno hovoril o tvorení fantasy máp a ako pomáhajú vystavať príbeh, myšlienky ma opäť tiahli k literatúre. Predstavila som si, ako by mi vlastná mapa dokázala pomôcť tvoriť romány.

Prednáška pracovala s myšlienkou toho, kde sa majú na mapách objavovať konkrétne miesta. Akú úlohu majú lesy, rieky či jazerá, čo mi chvíľami pripomínalo hodinu geografie.

Lalík ju na záver zhrnul slovami, ktoré si požičal od Tolkiena: „Začal som mapou a potom som tomu prispôsobil svet.“

Nový koníček?

Niektoré body programu, na ktorých sme sa chceli zúčastniť, sa prelínali. So ségrou sme bojovali s časovou tiesňou, keďže sme chceli stihnúť aj obed. Na workshop o tom, ako rozvíjať príbeh pomocou story cubes (kreatívnych kociek s obrázkami) som preto prišla v polovici.

Dokonca som cestou aj zablúdila. Sestru som nechala tetovať sa prírodnou hennou a namiesto Holubníka vkročila do Zoo. Tam sa rozprávali o pozitívach niektorých vírusov. Po česky. V rámci programovej línie Future Earth. Hneď mi to nesedelo. Tento bod programu som nemala na pláne.

Energicky som vyšla von a zamierila si to na prvé poschodie. Hľadala som workshop. Aj tam som stretla známu tvár. Pridala som sa k nej do tímu, kde mi všetci vysvetlili, o čo ide. Väčšinu príbehu mali napísanú, pripadol mi koniec. Hodila som kockami. Poukladala ich do ľubovoľného poradia a v nadväznosti na dej začala písať.

Bola to zábava. Po workshope som hneď dostala chuť si  kocky kúpiť. Nanešťastie ich však na festivale v stánkoch nemali. Musela som teda zabojovať, aspoň nateraz, s miernym sklamaním.

PostApo Larpy, prečo som o tom nevedela skôr?

Toto bol jeden z bodov programu, na ktorý som sa tešila najviac. Mrzelo ma, že som o koncepte larpov nevedela skôr. Kde som doteraz bola?

Adam Kelo nám vysvetlil, že LARP je ako improvizovaný film, ktorý sa odohráva v reálnom svete a počas larpovej hry každý hráč vystupuje ako postava, ktorej osud tvorí práve on. Hráte len pre zábavu seba a ostatných hráčov.

Nadšenie ma neopúšťalo, už druhýkrát za deň, a tak som povedala sestre, že ak bude možnosť, musíme ísť. Obidve sme sa zhodli na tom, že to znie ako zábava.

Okrem toho sme sa dozvedeli ako sa na larp pripraviť. Ako si vyrobiť kostým a že existujú dva typy hier. Jedna má vymyslený scenár a druhá sa hrá voľnejšie. Napriek tomu však prvá nepodlieha scenáru príliš striktne, rozdiel je v tom, že organizátori vedia, kam hra smeruje.

Tvorca Dartha Vadera ako VIP hosť

Veľkú prednáškovú sieň typickú pre univerzity zaplnili ľudia. My sme si sadli dopredu a čakali, čo bude sochár Brian Muir, ktorý vytvoril napríklad známu masku záporáka Dartha Vadere zo Star Wars, hovoriť.

Na plátne sa premietali jeho umelecké výtvory a my sme počúvali. Podelil sa o zážitky z práce na rôznych filmoch aj o začiatky. V šestnástich začal stáž ako sochár/modelár v Elstree Film Studios. Načas potom z filmového priemyslu odišiel. Neskôr sa vrátil na projekt Dartha Vadera. Spomenul nám prácu na filme Alexander Veľký, ktorú mal rád, aj keď v konečnom dôsledku snímka úspešná nebola.

Keď prišiel čas na otázky, opýtali sa ho či si myslel, že Star Wars bude také populárne. „V tom čase to bolo o tom nájsť iný film a robiť na ňom,“ odpovedal. „Mal som privilégium robiť prácu, ktorú som robil,“ dodal. V jeho kariére nikdy nevedel, čo bude ďalej, ale jednoducho zobral ponúkanú robotu.

Na záver sa vo Fénixovej sieni ( áno, ďalší fantasy názov) ozval hlasitý potlesk.

Aj vonku to žilo

Počas festivalu sme sa občas ocitli aj vonku. Program žil rovnako tam ako aj vnútri. Stihli sme sa odfotiť s československým vlčiakom. Videli sme aj sokoliara s dravcami.

No každopádne najsilnejší outdoorový zážitok bola ohňová šou. Námestie slobody oživili plamene a videli sme desiatku performerov s ohnivými tyčami a akrobatky tancujúce v kruhu pokrytom plameňmi.

Ženské postavy v science fiction

Na prednáške Rada Čižmára o ženských postavách v sci-fi som sa dozvedela, že postava ženy  v tomto žánri do roku 1950 nebola podstatná, skôr vedľajšia. Toto obdobie preto dostalo názov Rola ženy na úsvite science fiction. Zistila som tiež mnoho o silných ženských hrdinkách, ktoré nám Čižmár ukázal na príkladoch.

Ellen Ripley zo ságy o votrelcoch stvárnená Sigourney Weaver, mala byť napríklad pôvodne ako postava pripísaná mužovi.

Vďaka prednáške som dostala motiváciu si niektoré staršie filmy z tohto žánru pozrieť. Dokonca dať už druhýkrát počas víkendu šancu Star Warsu, ktorému som sa vyhýbala. Prostredie hviezdnych vojen ma doteraz veľmi nefascinovalo. Moja sestra ho milovala.

Autorky science fiction

Medzi programom sme stihli so sestrou zájsť na čerstvý vzduch pred univerzitu a zobrať si nápoje. Zatiaľ čo ona si vonku zvolila kávu, ja som si dala v čajovni zelený čas v kombinácii s mätou, ktorý niesol názov Tuarég.

Počas festivalu som ho mala až dvakrát. Keď už sme došli na prednášku o autorkách science fiction,  František Gago z portálu scifi.sk sa pýtal, aké knihy sú nám od nich známe.

„Naozaj žiadne nepoznáte?“

„Divergencia, je to dystópia, aj to sa počíta?“ odpovedala som.

Pritakal. Ujasnil však, že do prezentácie nezahrnul Young Adult, do ktorej Divergencia spadá. Nebola som sklamaná. Skôr zvedavá, aké knihy nám predstaví. Pozorne som ho počúvala.

Už v oficiálnej časti programu nám opäť položil otázku. „Kto si myslíte, že je matkou science fiction?“

„Mary Shelley s jej Frankenstainom,“ ozvali sme sa viacerí. Netrafili sme sa. Zistili sme, že za matku sci-fi sa považuje Margaret Cavendish so svojim utopistickým dielom The Blazing World. Predstaviteľka zlatého veku science fiction bola zase C. L. Moore. Hrala dôležitú rolu hlavne tým, že bez nej by sme sa nedostali k iným dielam. Mali sme tu taktiež Leigh Brackett, ktorá napísala scenár ku piatemu Star Warsu. Ten ma vážne počas celého víkendu prenasledoval na každom kroku. „Kto môže napísať najlepší scenár space opery, ak nie kráľovná space opery,“ vyjadril sa k Brackettovej Gago.

Spisovateliek bolo mnoho. Kníh na prečítanie ešte viac. Cítila som, ako si mnohé pridám na svoj zoznam.

Na záver sme sa dostali aj do našich končín. Pozreli sme sa na Česko a Slovensko. Nejaká tvorba tu zastúpená bola, aj keď pomenej.

SlavCon ubehol tak rýchlo, že sa mi nechcelo veriť, že došlo na jeho koniec. Prednáška o spisovateľkách science fiction bola posledná, na ktorú sme chceli ísť.

„Aká bola tvoja obľúbená prednáška?“ opýtala som sa sestry, keď sme odchádzali z triedy. „Asi táto posledná bola najzaujímavejšia.“ Ja som ju vnímala rovnako. Spolu s larpami som ju mala na prvom mieste.

Autorka: Veronika Cechová

Foto: autorka

Tiež vám niekedy pripadá, že keby o vašom živote niekto napísal knihu či film, bol by z toho hit? Veď predsa takéto veci sa v realite nemôžu diať. A predsa dôkazom je kniha, ktorá si získala srdcia mnohých žien, ktoré sú zaseknuté medzi detstvom a dospelosťou.

Autorka Dolly Alderton, ako píše v knihe, je oceňovanou novinárkou. Písala pre Sunday Times, Daily Telegraph, GQ, Marie Claire, Red a Grazia. Je spoluhostiteľkou v podcaste The High Low. Taktiež píše pre televíziu. Všetko, čo viem o láske je jej prvou knihou. V pôvodnom jazyku je s názvom Everything I know about love. Kniha je zatiaľ preložená iba do češtiny. V slovenčine ju ešte nenájdete. Kniha je tiež sfilmovaná do seriálu BBC. 

„Online zoznamky sú pre lúzrov, a zahŕňam do toho aj seba.“

Dolly vás prevedie rôznymi kapitolami jej života. Od svojich pätnástich rokov a prvej lásky, až po tridsiatku. Píše o zážitkoch s priateľmi. Rôznych nepodarených rande, ako napríklad s mužom, ktorý si ju zablokoval preto, lebo on ju mal radšej ako ona jeho. O tom, ako dospievanie ničí priateľstvá, keď sa ľudia menia. Aj o tom, aké ťažké je byť novinárom na voľnej nohe, keď sa snažíte zaplatiť účty. Opisuje zábavy, ktoré sa skončili s príspevkom fotky nohavičiek jej kamarátky na sociálnej sieti, v albume straty a nálezy.  Alebo keď si hosť priviedol drogového dílera do jej bytu.

Kniha je napísaná úprimne a vtipne. Jej pohľad na život je často ironický. Príbehy rozdeľuje zoznamami alebo receptami. Píše aj o svojich sedeniach s terapeutkou, a o pocitoch, ktorými si počas nich prechádzala. Nebojí sa vyjadriť svoj názor na veci. Všetko opisuje tak, ako bolo, a nič neprikrášľuje. Lekcie, ktoré sa Dolly naučila, sa snaží posunúť aj na čitateľa bez toho, aby mal pocit, že sa ho snaží poučovať. Niekedy máte totiž pocit, ako keby ste tie príbehy žili s ňou.

Na konci knihy sa Dolly vyjadruje, že všetko, čo sa naučila o láske, sa naučila z priateľstiev so ženami. Hovorí o svojich pocitoch v tridsiatke. S reflexiou sa pozerá na život, a čo zažila. Knihu by si mala prečítať každá žena pred tridsiatkou. 

Autorka: Dominika Elizabeth Varga
Foto: Dominika Elizabeth Varga

„Nevnímame to ako prácu, ide skôr o životný štýl alebo presvedčenie,“ tvrdí Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Pred ruchom hlavného mesta nemusia Bratislavčania utekať ďaleko. Spev vtákov a nádhernú prírodu si môžu vychutnať takmer priamo pod nosom. Dôkazom toho je napríklad útulok Slobody zvierat, ktorý nájdete na začiatku Dúbravky.

Sídlo známej mimovládnej organizácie obklopuje miestami priam rozprávkový les Sitina. V ňom môžu návštevníci natrafiť nielen na fascinujúcu flóru a faunu, ale aj kúsok histórie v podobe bunkrov z čias prvej svetovej vojny.

Dostať sa na toto miesto však môže byť pre niektorých ľudí výzva – nie je dobre označené a bez pomoci máp či navigácie by ste ho pravdepodobne hľadali dlhšie. Ak však túto lokalitu dobre poznáte, návštevu neoľutujete. V rozsiahlom areáli na kraji lesa vás privítajú stovky psíkov a milí zamestnanci, pre ktorých je ochrana práv zvierat viac než len prácou.

Nielen psíky a mačičky

„Rozsah našej činnosti je pomerne široký. Našou úlohou je rozprávať o činnostiach organizácie, snažiť sa predchádzať týraniu zvierat a zároveň sa pokúšať zlepšiť pomery na Slovensku tak, aby boli lepšie chránené. Na mysli teraz nemám len psy a mačky, ktoré môžete vidieť v našom útulku,“ priblíži Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.

Na mysli má divožijúcu a hospodársku zver, ktorú ľudia využívajú na spotrebu. Podľa Devínskej je najdôležitejšie, aby verejnosť vedela aj o týchto problémoch a o tom, akým spôsobom dokáže predchádzať týraniu bezbranných živočíchov.

V útulku už pracuje viac ako pätnásť rokov. Začínala tu ako dobrovoľníčka – pravidelne sem chodila venčiť opustené psíky, občas im priniesla granule či deky. Z lásky k zvieratám nakoniec vzniklo celoživotné poslanie. Ako však sama tvrdí, toto povolanie nevníma ako prácu. Ide skôr o životný štýl. Ľudí s podobným presvedčením nájdete na tomto mieste mnoho, stále však nie dosť na to, aby dostali všetci štvornohí miláčikovia pozornosť, ktorú si zaslúžia.

„S našou kapacitou dokážeme poskytnúť dočasný domov približne 250 psíkom. Zvyčajne sa však pohybujeme na hranici približne 200 jedincov, keďže musíme prihliadať na špecifické potreby každého z nich,“ dodáva Kristína Devínska.

Keď do útulku zavíta zvieratko, ktoré si vyžaduje viac priestoru a času na to, aby sa aklimatizovalo, snažia sa mu vyhovieť. Proces začlenenia medzi už zabehnutých štvornohých obyvateľov útulku môže trvať pár dní, inokedy zasa niekoľko týždňov.

Pomôžu tisíckam, stále to však nie je dosť

Ročne týmto spôsobom dokážu pomôcť viac ako dvom tisíckam opusteným psom, pričom až tisícpäťsto z nich dokážu nájsť nový domov. Na Slovensku si tak držia prvenstvo v rozsahu intenzity pomoci, ktorú spoločenským zvieratám poskytujú.

Nie sú na to však sami – pod Slobodou zvierat funguje ďalších takmer tridsať regionálnych centier, ktoré táto organizácia zastrešuje. Nájsť ich môžete po celej krajine, v záťažových oblastiach od východu až po západ Slovenska. Ide o menšie stanice, ktorým pomáhajú či už materiálne alebo finančne. Do ich činnosti však priamo nezasahujú.

Zanedbávaným živočíchom sa v Slobode zvierat venujú každodenne. „Ak by to už nebol problém, náš, ani žiadny iný útulok by potom nemal dôvod fungovať,“ dodáva Kristína Devínska. Ani zďaleka však nejde o jedinú tému, ktorú sa ako organizácia snažia verejnosti odprezentovať.

Venujú sa tu napríklad aj exotickej zveri či dobytku. Zaujať však širokú verejnosť pri týchto zvieratách už nie je také jednoduché a často ide o beh na dlhé trate, priznáva.

„Pri ochrane práv zvierat je veľmi dôležité, akej téme sa venujete. Psíky a mačičky vníma veľká časť ľudí ako svojich spoločníkov, a tak o ne vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem. Ak sa však dostávame k divožijúcim a hospodárskym zvieratám,“ povzdychne si. V tom prípade podľa Devínskej čelia dileme, keďže osudy týchto zvierat sa bežným ľuďom zatraktívňujú len veľmi ťažko. „Treba si však v prvom rade uvedomiť, že takisto ide o živé bytosti a mali by sme sa ich zastať,“ dopĺňa.

Smutné príbehy spájajú

Po rozhovore sa presúvame do rozsiahleho areálu, ktorý slúži ako dočasné útočisko pre štvornohých miláčikov. V ňom sa aj napriek tomu, že je pracovný týždeň, nachádza pomerne veľa ľudí – od zamestnancov až po dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú venčiť opustené psíky. Pri niektorých z nich sa pristavíme a pustíme do konverzácie. Jednou z nich je aj pani Eva, staršia dáma, ktorá sem chodí posledných pár týždňov pravidelne. Jej motivácia je však nezvyčajná.

„O útulku viem už dlhšiu dobu, no navštevujem ho asi len mesiac. V minulosti som sem chodila s mojimi deťmi. Oni si vzali nejakých pudlíkov a ja som venčila nášho Dunča. Keď však vyrástli, prestali sme sem chodievať. Vrátiť na toto miesto som sa rozhodla až po smrti môjho psíka. Nevedela som sa s touto stratou vysporiadať, a tak som sa rozhodla aspoň takouto formou pomôcť šteniatkam v núdzi,“ priblíži nám usmievavá pani, na ktorej by človek nerozpoznal, že si prechádza náročným životným obdobím.

Tragická príhoda ju však zblížila so zvieratami, ktoré taktiež postihol nepekný osud. Takýchto ľudí do útulku však chodí viac, čo nám potvrdia aj zamestnanci. Pre mnohých je dobrovoľníctvo akousi formou terapie. Táto nezištná činnosť občas prerastie do lásky ku konkrétnemu psíkovi, ktorého si neskôr adoptujú. Podobnú predstavu má aj pani Eva, tá si však toho svojho „vyvoleného“ zatiaľ len hľadá.

Čaro neprebádeného

Z trochu iných dôvodov na kraj lesa Sitina zavítal aj Daniel. Ako vysokoškolský študent to od internátov v Mlynskej doline nemá ďaleko. Sám však priznáva, že sa o tejto iniciatíve dozvedel len prednedávnom.

„Doteraz som podobné aktivity nevyhľadával, avšak kamaráti ma presvedčili, a tak som sa k nim pridal. Je to veľmi zaujímavý pohľad, vidieť psy v klietkach, ako na vás pozerajú v očakávaní, že ich zoberiete na prechádzku do prírody. V mnohom ma to chytilo za srdce a zamyslel som sa počas návštevy útulku nad tým, či je vôbec správne, že spoločnosť dáva psy do takýchto ohrád,“ priblíži svoju prvú skúsenosť Daniel. Pri odchode však dodáva, že sa sem ešte určite vráti a nevideli ho tu poslednýkrát.

Venčenie – o čom sme sa aj sami presvedčili – je skvelým prostriedkom relaxu a psychohygieny. V Sitinskom lese ste prakticky úplne odstrihnutý od akýchkoľvek ruchov veľkomesta. Zvuky stoviek áut tu strieda štebot vtákov a miesto betónovej džungle sa vám naskytne pohľad na malebnú prírodu na kraji Bratislavy.

Príjemný zážitok vám zároveň spestrí psík, ktorý sa teší každej malej pozornosti a prítomnosti človeka.

Po návrate do útulku ešte prehodíme pár posledných slov s Kristínou Devínskou. Tej pri odchode poprajeme veľa šťastia a síl. „Ďakujeme za návštevu. Určite sa tu ešte niekedy zastavte. Uvidíme, aké výzvy nám prinesú najbližšie dni,“ dodáva na konci.

Aké výzvy na zamestnancov zo Slobody zvierat čakajú v nastávajúcich dňoch, netušíme. V jednom však máme jasno, do útulku sa ešte jednoznačne vrátime.

Autor: Florián Meričko

Foto: Broňa Macová

Dvakrát si rozmyslite, či sa dáte na turistický výlet, kam vás zavolali vaši známi. Nie nadarmo sa hovorí, že turistika na prvom rande je ten najhorší nápad, aký ste mohli dostať. Hodiny pred zrkadlom môžu byť za pár sekúnd rozpustené po prvom kopčeku, ktorým prejdete. My, mestské čivavy, máme veľký problém nasledovať horských kamzíkov. Nielenže nemáme správne oblečenie a obuv, ale ani len tušenie kam ideme. A aj keby sme mali mapu nalepenú na očiach, tak sa stratíme. Tam, kam sa vieme dostať autom, tak autom ideme. A tam, kam ísť nemusíme, to radi obídeme.

No keď už nás niekto zavolá na turistický výlet, samozrejme, že tam ideme len kvôli novej fotke na zoznamku s popisom: dobrodružný typ. V dave plnom turistov nás veľmi ľahko spoznať. Snažíme sa v hustom lese nájsť wifi signál, ktorý tam asi mali namontovať ešte v dobe kamennej, keď sa snažili nájsť korisť. Cítime sa ako víly z Disney filmov, pretože konečne máme okolo seba zeleň, a nie betón. V hlave máme fantáziu, že sme hlavná postava z filmu Princezná Nevesta. Beháme si po lese a zbierame prvosienky.

Keď sa však zobudíme z tohto sna zistíme, že pred nami je obrovský kopec, ktorý už polovica našej expedície zdolala aj päťkrát za život. Pomaly sa plazíme cez kamene a korene, ktoré trčia zo zeme a snažíme sa nepozerať pred nás, koľko toho nás ešte čaká. Medzitým nám okolo hlavy lieta rôzny hmyz a bzučí nám pri uchu. Plazíme sa a plazíme, keď už konečne sme na kopci. Všetci si chvália výhľad a vy sa len snažíte zistiť, čo ich tak zaujalo, pretože vy vidíte iba ďalšie kopy hliny a kameňov. Kvôli tomuto sme sa spotili?

Na vrchu je chladnejšie. Snažíme sa zabaliť do bundy, v ktorej sa nám už rozpúšťa koža, aby sme neprechladli. Tí blázni si toto užívajú? A už sa aj fotia s kopou hliny. Vyberajú si lepeňáky a Horalky. My máme v taške iba hrebeň a balzam na pery. Tak sa aspoň upravíme a spravíme tú fotku.

No najväčšie peklo je to ísť teraz naspäť dolu kopcom bez toho, aby sme sa sánkovali. Krôčik po krôčiku zídeme dole a sľúbime si, že nabudúce radšej pôjdeme do centra na pizzu.

Autorka článku: Dominika Elizabeth Varga

Foto: Dominika Elizabeth Varga