Dominika Elizabeth Varga

Majstrovstvá Slovenska v klasickom tlaku sa tento rok konali vo výnimočný deň, a to práve na Medzinárodný deň žien.

Súťaž odštartovala o desiatej hodine ráno a celá sa odohrávala v športovej hale na Domkárskej ulici v Bratislave. Do hlavného mesta sa zišli pretekári z celého Slovenska a ich počet bol naozaj impozantný. Parkovanie bolo výzvou. Autá stáli nielen na parkoviskách, ale aj pri ceste a na tráve, takže sme museli zastať niekoľko stoviek metrov od haly.

Keďže osobne poznám dvoch pretekárov, podarilo sa mi získať aj zaujímavé informácie zo zákulisia. Hneď po príchode sa musia všetci súťažiaci podrobiť váženiu, pretože súťaž sa koná vo vopred určených váhových kategóriách. Ak by niekto náhodou pribral a nezmestil sa do plánovanej kategórie, musí automaticky súťažiť vo vyššej. Po vážení pretekári vypĺňali registráciu, pri ktorej sa zároveň doplácal účastnícky poplatok vo výške 10 eur za každého súťažiaceho. Medzitým moderátori vyhlasovali jednotlivé súťažné kategórie. Začínalo sa dorastenkami a ženami. Súťažiaci si medzitým uložili veci v šatniach a presunuli sa do rozcvičovacej zóny za pódiom. Rozcvička pozostávala zo strečingu a nácvikov tlaku s menšími váhami. Každý súťažiaci musel organizátorom nahlásiť, v akej výške chce mať položenú tyč, aby sa vyhovelo všetkým. Pred každým pokusom bolo tiež potrebné oznámiť presnú váhu, ktorú sa pretekár pokúsi vytlačiť.

O tom, či je pokus platný alebo neplatný, rozhoduje to, ako vyzeral. Každý má k dispozícii tri pokusy, pričom si pri každom môže zvyšovať váhu. Na vykonanie tlaku má súťažiaci jednu minútu. Rozhodca určuje presný okamih, kedy môže pretekár začať s výkonom a kedy musí činku vytlačiť. Ak súťažiaci nepostupuje podľa pokynov rozhodcu, pokus je automaticky neplatný.

Ženské kategórie boli rozdelené do ôsmich váhových skupín: 47 kg, 52 kg, 57 kg, 63 kg, 69 kg, 76 kg, 84 kg a nad 84 kg. Muži súťažili v siedmich kategóriách: 66 kg, 74 kg, 83 kg, 93 kg, 105 kg, 120 kg a nad 120 kg.

V hale napriek vysokej účasti panovala príjemná a sústredená atmosféra. Najpočetnejšie zastúpenie mal Klub silového trojboja a kulturistiky Piešťany, ktorého členovia si každého svojho súťažiaceho natáčali a navzájom sa podporovali. Medzi pretekármi vládol rešpekt a férový duch, aj napriek tomu, že im v žilách pumpoval testosterón. Niektorí prekonali národné rekordy, iní si zámerne šetrili energiu na budúce súťaže.

Organizácia bola zvládnutá, hoci by mohla byť plynulejšia. Pretekári, ktorí súťažili dopoludnia, sa svojich výsledkov a vyhlásenia dočkali až vo večerných hodinách. Čakanie si však mohli spríjemniť občerstvením v malom stánku v zadnej časti haly alebo sledovaním a povzbudzovaním ostatných súťažiacich. Súťaže zaznamenávali aj na video, čo pre športovcov predstavuje výhodu, lebo si tak môžu spätne pozrieť svoj výkon a pracovať na jeho zlepšení.

Pre mňa to bola prvá skúsenosť s takýmto typom podujatia. Atmosféra bola taká podmanivá a inšpiratívna, že som už na druhý deň zamierila do posilňovne a pokúsila sa posunúť svoje vlastné limity. Hoci sa na žiadnu súťaž nechystám, ten pocit, keď posúvate vlastné limity, je na nezaplatenie. Vysoká účasť na týchto majstrovstvách jasne ukázala, akú obľubu si silový trojboj získava na Slovensku. A to nielen medzi mužmi, ale aj medzi ženami, ktoré ukázali, že sila a odhodlanie rozhodne nie sú len mužskou záležitosťou.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Foto: autorka

Riley Sager je oceňovaný autor bestsellerových trilerov. Medzi jeho najznámejšie knihy patrí Preži túto noc alebo Posledná obeť. Riley Sager je však iba pseudonym. Jeho skutočné meno je Todd Ritter. Prvú knihu vydal v roku 2017.

Čoskoro v preklade vyjde titul s názvom Prežila len jediná, ktorú som si prečítala už v origináli The only one left. Videla som už veľa recenzií na ňu, ale nebola som si istá, či je to niečo pre mňa. Odporučila mi ju však predavačka v kníhkupectve a po jej dočítaní som mala chuť ju vyhľadať a poďakovať za knižný tip plný zvratov, ktoré vo mne ostali aj po zavretí knihy.

Príbeh sa odohráva v Maine, USA. Kit je opatrovateľka, ktorú presunuli kvôli predošlému incidentu do starého domu na útese. V ňom žije Lenora Hope. Žena, ktorá ako jediná prežila viacnásobnú vraždu, keď bola ešte mladé dievča. Nikdy ju však neodsúdili. Dnes je na vozíku, po prekonaní niekoľkých mŕtvic a nedokáže povedať ani slovo. Lenora chce Kit pomocou písacieho stroja povedať celú pravdu o tej osudnej noci. No predchádzajúca opatrovateľka nechala v izbe všetky svoje veci, ako keby musela odísť narýchlo. Čo ju odtiaľ odohnalo? Lenora je však na vozíku. Nemala by sa jej predsa báť.

Kniha má dve časové línie, ktoré sa striedajú. Pomocou Lenorinej výpovede z danej noci roku 1929 zisťujeme o minulosti viac. Potom sa vraciame do súčasnosti, o šesťdesiat rokov neskôr, z pohľadu opatrovateľky Kit. Odhaľujeme tak tajomstvá života Lenory, ale aj Kit.

Na konci každej kapitoly bol zvrat, po ktorom mi ostali otvorené ústa. Vždy ma niečo prekvapilo a musela som začať ďalšiu kapitolu. Vďaka tomu sa čítala rýchlo. V knihe je viacero postáv a každá z nich má významnú úlohu v príbehu. Mala sem tam aj strašidelnú atmosféru a väčšinu času som žiadnej postave neverila. Všetky sa správali veľmi čudne. Riley Sager opísal prostredie ako dom hrôzy.

Na sociálnej sieti pre čitateľov, Goodreads sa dostala aj do hlasovania za najlepšiu knihu v žánroch mysteriózne a trilery. Dostala vyše šesťdesiattritisíc hlasov. Vyše 149-tisíc ľudí jej dalo na tejto sieti recenziu s piatimi hviezdičkami. Ja som jej dala rovnaké hodnotenie. Bola až tak skvelá, že som si nevedela predstaviť, čo budem čítať ďalej. Bola to posledná kniha, ktorú som prečítala za posledný mesiac. Žiadna mi neprišla dostatočne dobrá v porovnaní s touto.

Dvadsiateho štvrtého januára vychádza od vydavateľstva DOT. preklad v slovenských kníhkupectvách. Je to kniha, ktorá do zoznamu čítania na ďalší rok určite patrí.

Autorka: Dominika Varga

Foto: autorka

Tiež vám niekedy pripadá, že keby o vašom živote niekto napísal knihu či film, bol by z toho hit? Veď predsa takéto veci sa v realite nemôžu diať. A predsa dôkazom je kniha, ktorá si získala srdcia mnohých žien, ktoré sú zaseknuté medzi detstvom a dospelosťou.

Autorka Dolly Alderton, ako píše v knihe, je oceňovanou novinárkou. Písala pre Sunday Times, Daily Telegraph, GQ, Marie Claire, Red a Grazia. Je spoluhostiteľkou v podcaste The High Low. Taktiež píše pre televíziu. Všetko, čo viem o láske je jej prvou knihou. V pôvodnom jazyku je s názvom Everything I know about love. Kniha je zatiaľ preložená iba do češtiny. V slovenčine ju ešte nenájdete. Kniha je tiež sfilmovaná do seriálu BBC. 

„Online zoznamky sú pre lúzrov, a zahŕňam do toho aj seba.“

Dolly vás prevedie rôznymi kapitolami jej života. Od svojich pätnástich rokov a prvej lásky, až po tridsiatku. Píše o zážitkoch s priateľmi. Rôznych nepodarených rande, ako napríklad s mužom, ktorý si ju zablokoval preto, lebo on ju mal radšej ako ona jeho. O tom, ako dospievanie ničí priateľstvá, keď sa ľudia menia. Aj o tom, aké ťažké je byť novinárom na voľnej nohe, keď sa snažíte zaplatiť účty. Opisuje zábavy, ktoré sa skončili s príspevkom fotky nohavičiek jej kamarátky na sociálnej sieti, v albume straty a nálezy.  Alebo keď si hosť priviedol drogového dílera do jej bytu.

Kniha je napísaná úprimne a vtipne. Jej pohľad na život je často ironický. Príbehy rozdeľuje zoznamami alebo receptami. Píše aj o svojich sedeniach s terapeutkou, a o pocitoch, ktorými si počas nich prechádzala. Nebojí sa vyjadriť svoj názor na veci. Všetko opisuje tak, ako bolo, a nič neprikrášľuje. Lekcie, ktoré sa Dolly naučila, sa snaží posunúť aj na čitateľa bez toho, aby mal pocit, že sa ho snaží poučovať. Niekedy máte totiž pocit, ako keby ste tie príbehy žili s ňou.

Na konci knihy sa Dolly vyjadruje, že všetko, čo sa naučila o láske, sa naučila z priateľstiev so ženami. Hovorí o svojich pocitoch v tridsiatke. S reflexiou sa pozerá na život, a čo zažila. Knihu by si mala prečítať každá žena pred tridsiatkou. 

Autorka: Dominika Elizabeth Varga
Foto: Dominika Elizabeth Varga

Dvakrát si rozmyslite, či sa dáte na turistický výlet, kam vás zavolali vaši známi. Nie nadarmo sa hovorí, že turistika na prvom rande je ten najhorší nápad, aký ste mohli dostať. Hodiny pred zrkadlom môžu byť za pár sekúnd rozpustené po prvom kopčeku, ktorým prejdete. My, mestské čivavy, máme veľký problém nasledovať horských kamzíkov. Nielenže nemáme správne oblečenie a obuv, ale ani len tušenie kam ideme. A aj keby sme mali mapu nalepenú na očiach, tak sa stratíme. Tam, kam sa vieme dostať autom, tak autom ideme. A tam, kam ísť nemusíme, to radi obídeme.

No keď už nás niekto zavolá na turistický výlet, samozrejme, že tam ideme len kvôli novej fotke na zoznamku s popisom: dobrodružný typ. V dave plnom turistov nás veľmi ľahko spoznať. Snažíme sa v hustom lese nájsť wifi signál, ktorý tam asi mali namontovať ešte v dobe kamennej, keď sa snažili nájsť korisť. Cítime sa ako víly z Disney filmov, pretože konečne máme okolo seba zeleň, a nie betón. V hlave máme fantáziu, že sme hlavná postava z filmu Princezná Nevesta. Beháme si po lese a zbierame prvosienky.

Keď sa však zobudíme z tohto sna zistíme, že pred nami je obrovský kopec, ktorý už polovica našej expedície zdolala aj päťkrát za život. Pomaly sa plazíme cez kamene a korene, ktoré trčia zo zeme a snažíme sa nepozerať pred nás, koľko toho nás ešte čaká. Medzitým nám okolo hlavy lieta rôzny hmyz a bzučí nám pri uchu. Plazíme sa a plazíme, keď už konečne sme na kopci. Všetci si chvália výhľad a vy sa len snažíte zistiť, čo ich tak zaujalo, pretože vy vidíte iba ďalšie kopy hliny a kameňov. Kvôli tomuto sme sa spotili?

Na vrchu je chladnejšie. Snažíme sa zabaliť do bundy, v ktorej sa nám už rozpúšťa koža, aby sme neprechladli. Tí blázni si toto užívajú? A už sa aj fotia s kopou hliny. Vyberajú si lepeňáky a Horalky. My máme v taške iba hrebeň a balzam na pery. Tak sa aspoň upravíme a spravíme tú fotku.

No najväčšie peklo je to ísť teraz naspäť dolu kopcom bez toho, aby sme sa sánkovali. Krôčik po krôčiku zídeme dole a sľúbime si, že nabudúce radšej pôjdeme do centra na pizzu.

Autorka článku: Dominika Elizabeth Varga

Foto: Dominika Elizabeth Varga

Ľudia behajú, pretože sa chcú cítiť slobodne. Telo im naplnia endorfíny, hlava sa vypne. Už pár rokov sa venujem cvičeniu a chcela som zistiť, čo všetci  na ňom vidia. Tento šport som si pamätala iba z telesnej, kde som musela behať dvanásť minút vkuse ako za trest. Nikdy som si ho neužívala, pretože som bola skôr pasívny typ. Dalo by sa však povedať, že som čiastočne do neho dozrela. 

Ako som sa pripravovala?

Pred mojim prvým behom som trénovala iba na bežiacom páse. Začala som vždy s rozcvičkou a poriadnym zaviazaním šnúrok. Zo začiatku som sa neustále pozerala, koľko metrov mi ešte chýba alebo som kontrolovala čas. No neskôr som si uvedomila, že mi to vytváralo blok v hlave. Keďže som neustále potrebovala vedieť, koľko mi ešte zostáva odbehnúť, celkom som zabudla vypnúť hlavu a uvoľniť sa. To mi nedovolilo sa zlepšiť. Keď som uvoľnila ruky a nezatvárala ich do pästí, tak som vedela, že si začínam beh aj užívať. Všetko to bolo len v mojej hlave.

Môj najdlhší beh v živote

Keď som sa rozhodla, že chcem odbehnúť päť kilometrov, tak som nad tým príliš nepremýšľala a jednoducho sa prihlásila. To, či sa mi bude chcieť trénovať, som vtedy nebrala do úvahy. Možno by sa dalo povedať, že som do toho skočila s prázdnou hlavou. Páčila sa mi myšlienka piatich kilometrov. 

V deň, keď som mala prvý beh, bola neskutočná zima. Keďže pri pohybe sa telo zohreje, mala som na sebe iba legíny a mikinu a namiesto rúk cencúle. Môj brat, ktorý už má čo to odbehnuté, povedal, že takúto zimu na udalosti podobného typu ešte nezažil. Pre mňa celkom mrazivá premiéra. Trochu som sa rozohriala rozcvičkou pred štartovnou čiarou. Pripravili sme sa potom na štart kde tí, ktorí sú rýchlejší, išli dopredu a nás, pomalších, pustili neskôr. Pri štarte som na každej strane videla desiatky ľudí, ktorí si nás fotili a natáčali. Celkom som sa cítila ako celebrita. Bežala som s občasnými prestávkami a vtedy mi už zima nebola. Našťastie, aj keby ste celý čas iba kráčali, aj tak dostanete medailu. Môj životný rekord v tomto športe bolo cca 2,5 kilometra. Neverila som, že to zvládnem. No keď som zaplatila za prihlásenie, tak už to dokončím. Pre mňa to bolo úplne iné behať s ľuďmi, ako keď som trénovala sama. Tá atmosféra vás celkom pohltí. Zrazu vás ten dav poháňa dopredu aj keď máte pocit, že už nezvládnete spraviť ani krok. A ani neviete ako a už ste v cieli. Tam vás čaká teplý čaj alebo v letných dňoch voda zadarmo. 

Ak by som mala úprimne povedať, čo mi tento zážitok dal, povedala by som – lepšiu kondíciu. Zrazu sa mi lepšie bežalo na električku alebo išlo po schodoch do školy. 

Odporúčania pre začiatočníkov

Predtým ako sa vôbec dáte na beh, či už iba rekreačne alebo kvôli udalosti, kúpte si kvalitné topánky. Neuveríte mi, kým nezažijete tú bolesť členkov alebo holene. Kvalitné topánky šetria aj vaše kĺby, ak napríklad beháte po betóne. Dôležitý je strečing a regenerácia. Oblečte sa do funkčného oblečenia, v ktorom môže vaša koža lepšie dýchať. Pri tomto športe sa vaše telo zohreje, preto sa oblečte, ako keby bolo vonku teplejšie ako naozaj je. 

Najdôležitejšie je sa len odhodlať, že s tým chcete začať. Možno si dať výzvu s vašimi priateľmi a prihlásiť sa spolu. Nemusíte do toho ísť sami, a budete to brať ako zábavu a super spoločný zážitok. 

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Foto: Dominika Elizabeth Varga

Neviem ako vy, ale ja toto obdobie nemám v láske. Po dlhých, slnečných a letných dňoch prichádza obdobie mordoru (presne ten, o ktorom písal J. R. R Tolkien). Nestačí, že máte zlú náladu vy, ale tie tváre okolo vás priam žiaria nechuťou. Všetci si iba mrmlú popod nos a vy sa máte potom škeriť. Zmena času zrejme nikomu neprospela. Tmavá obloha, ktorá zavládne už v strede dňa, z vás vysáva šťastie ako čierna diera. Jediná trasa, ktorú v takéto dni chcete prejsť, je z postele do chladničky.

Cítite tú jesennú náladu? Všade samé listy. A tie farby. Nikdy neviete, či ste nestúpili na psie výkaly alebo na rozmočený list. Odpoveď zistíte, až keď si sadnete do električky, a začnete sa diviť, prečo si ku vám nikto nechce sadnúť. Začnú vás prirovnávať k bezdomovcovi, ktorý sa preváža o pár sedadiel ďalej. Vonku je zima, tak vždy sa niekde schová. To robia všetci ľudia. Preto je taká tlačenica v kaviarňach. Tá vôňa škorice je taká omamná, že vás z toho začne napínať. Mysleli ste si, že tento trend so škoricou na káve ostal v roku 2016. No jesenná nálada predsa musí byť. Tá je tak vysoko ako predaj alkoholu v tomto období. Už o šiestej ráno z ľudí tiahne. Je to vraj zdravé, lebo to zabíja baktérie. No môj prázdny žalúdok o tejto vôni veru nerozpráva zdravo.

Zdravé je aj to kýchanie, ktorým ste každodenne oprskaní. Čím iným by ste si chceli budovať imunitu? Zabudnite na všetky vitamíny. Stačí jedna jazda v MHD. A akoby toho nebolo dosť, už od novembra počúvate Vianoce sem a Vianoce tam. Ďakujem za pripomenutie. Skoro som zabudla. Ešte ste sa ani nedostali do jesennej nálady a už začínajú s Vianocami. Pri tomto tempe budeme oslavovať Veľkú noc už v januári. Žiť tento život je nekonečný maratón. Vy sa snažíte iba nespadnúť na papuľu.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Autorka foro: Dominika Elizabeth Varga