Dominika Elizabeth Varga

Tiež vám niekedy pripadá, že keby o vašom živote niekto napísal knihu či film, bol by z toho hit? Veď predsa takéto veci sa v realite nemôžu diať. A predsa dôkazom je kniha, ktorá si získala srdcia mnohých žien, ktoré sú zaseknuté medzi detstvom a dospelosťou.

Autorka Dolly Alderton, ako píše v knihe, je oceňovanou novinárkou. Písala pre Sunday Times, Daily Telegraph, GQ, Marie Claire, Red a Grazia. Je spoluhostiteľkou v podcaste The High Low. Taktiež píše pre televíziu. Všetko, čo viem o láske je jej prvou knihou. V pôvodnom jazyku je s názvom Everything I know about love. Kniha je zatiaľ preložená iba do češtiny. V slovenčine ju ešte nenájdete. Kniha je tiež sfilmovaná do seriálu BBC. 

„Online zoznamky sú pre lúzrov, a zahŕňam do toho aj seba.“

Dolly vás prevedie rôznymi kapitolami jej života. Od svojich pätnástich rokov a prvej lásky, až po tridsiatku. Píše o zážitkoch s priateľmi. Rôznych nepodarených rande, ako napríklad s mužom, ktorý si ju zablokoval preto, lebo on ju mal radšej ako ona jeho. O tom, ako dospievanie ničí priateľstvá, keď sa ľudia menia. Aj o tom, aké ťažké je byť novinárom na voľnej nohe, keď sa snažíte zaplatiť účty. Opisuje zábavy, ktoré sa skončili s príspevkom fotky nohavičiek jej kamarátky na sociálnej sieti, v albume straty a nálezy.  Alebo keď si hosť priviedol drogového dílera do jej bytu.

Kniha je napísaná úprimne a vtipne. Jej pohľad na život je často ironický. Príbehy rozdeľuje zoznamami alebo receptami. Píše aj o svojich sedeniach s terapeutkou, a o pocitoch, ktorými si počas nich prechádzala. Nebojí sa vyjadriť svoj názor na veci. Všetko opisuje tak, ako bolo, a nič neprikrášľuje. Lekcie, ktoré sa Dolly naučila, sa snaží posunúť aj na čitateľa bez toho, aby mal pocit, že sa ho snaží poučovať. Niekedy máte totiž pocit, ako keby ste tie príbehy žili s ňou.

Na konci knihy sa Dolly vyjadruje, že všetko, čo sa naučila o láske, sa naučila z priateľstiev so ženami. Hovorí o svojich pocitoch v tridsiatke. S reflexiou sa pozerá na život, a čo zažila. Knihu by si mala prečítať každá žena pred tridsiatkou. 

Autorka: Dominika Elizabeth Varga
Foto: Dominika Elizabeth Varga

Dvakrát si rozmyslite, či sa dáte na turistický výlet, kam vás zavolali vaši známi. Nie nadarmo sa hovorí, že turistika na prvom rande je ten najhorší nápad, aký ste mohli dostať. Hodiny pred zrkadlom môžu byť za pár sekúnd rozpustené po prvom kopčeku, ktorým prejdete. My, mestské čivavy, máme veľký problém nasledovať horských kamzíkov. Nielenže nemáme správne oblečenie a obuv, ale ani len tušenie kam ideme. A aj keby sme mali mapu nalepenú na očiach, tak sa stratíme. Tam, kam sa vieme dostať autom, tak autom ideme. A tam, kam ísť nemusíme, to radi obídeme.

No keď už nás niekto zavolá na turistický výlet, samozrejme, že tam ideme len kvôli novej fotke na zoznamku s popisom: dobrodružný typ. V dave plnom turistov nás veľmi ľahko spoznať. Snažíme sa v hustom lese nájsť wifi signál, ktorý tam asi mali namontovať ešte v dobe kamennej, keď sa snažili nájsť korisť. Cítime sa ako víly z Disney filmov, pretože konečne máme okolo seba zeleň, a nie betón. V hlave máme fantáziu, že sme hlavná postava z filmu Princezná Nevesta. Beháme si po lese a zbierame prvosienky.

Keď sa však zobudíme z tohto sna zistíme, že pred nami je obrovský kopec, ktorý už polovica našej expedície zdolala aj päťkrát za život. Pomaly sa plazíme cez kamene a korene, ktoré trčia zo zeme a snažíme sa nepozerať pred nás, koľko toho nás ešte čaká. Medzitým nám okolo hlavy lieta rôzny hmyz a bzučí nám pri uchu. Plazíme sa a plazíme, keď už konečne sme na kopci. Všetci si chvália výhľad a vy sa len snažíte zistiť, čo ich tak zaujalo, pretože vy vidíte iba ďalšie kopy hliny a kameňov. Kvôli tomuto sme sa spotili?

Na vrchu je chladnejšie. Snažíme sa zabaliť do bundy, v ktorej sa nám už rozpúšťa koža, aby sme neprechladli. Tí blázni si toto užívajú? A už sa aj fotia s kopou hliny. Vyberajú si lepeňáky a Horalky. My máme v taške iba hrebeň a balzam na pery. Tak sa aspoň upravíme a spravíme tú fotku.

No najväčšie peklo je to ísť teraz naspäť dolu kopcom bez toho, aby sme sa sánkovali. Krôčik po krôčiku zídeme dole a sľúbime si, že nabudúce radšej pôjdeme do centra na pizzu.

Autorka článku: Dominika Elizabeth Varga

Foto: Dominika Elizabeth Varga

Ľudia behajú, pretože sa chcú cítiť slobodne. Telo im naplnia endorfíny, hlava sa vypne. Už pár rokov sa venujem cvičeniu a chcela som zistiť, čo všetci  na ňom vidia. Tento šport som si pamätala iba z telesnej, kde som musela behať dvanásť minút vkuse ako za trest. Nikdy som si ho neužívala, pretože som bola skôr pasívny typ. Dalo by sa však povedať, že som čiastočne do neho dozrela. 

Ako som sa pripravovala?

Pred mojim prvým behom som trénovala iba na bežiacom páse. Začala som vždy s rozcvičkou a poriadnym zaviazaním šnúrok. Zo začiatku som sa neustále pozerala, koľko metrov mi ešte chýba alebo som kontrolovala čas. No neskôr som si uvedomila, že mi to vytváralo blok v hlave. Keďže som neustále potrebovala vedieť, koľko mi ešte zostáva odbehnúť, celkom som zabudla vypnúť hlavu a uvoľniť sa. To mi nedovolilo sa zlepšiť. Keď som uvoľnila ruky a nezatvárala ich do pästí, tak som vedela, že si začínam beh aj užívať. Všetko to bolo len v mojej hlave.

Môj najdlhší beh v živote

Keď som sa rozhodla, že chcem odbehnúť päť kilometrov, tak som nad tým príliš nepremýšľala a jednoducho sa prihlásila. To, či sa mi bude chcieť trénovať, som vtedy nebrala do úvahy. Možno by sa dalo povedať, že som do toho skočila s prázdnou hlavou. Páčila sa mi myšlienka piatich kilometrov. 

V deň, keď som mala prvý beh, bola neskutočná zima. Keďže pri pohybe sa telo zohreje, mala som na sebe iba legíny a mikinu a namiesto rúk cencúle. Môj brat, ktorý už má čo to odbehnuté, povedal, že takúto zimu na udalosti podobného typu ešte nezažil. Pre mňa celkom mrazivá premiéra. Trochu som sa rozohriala rozcvičkou pred štartovnou čiarou. Pripravili sme sa potom na štart kde tí, ktorí sú rýchlejší, išli dopredu a nás, pomalších, pustili neskôr. Pri štarte som na každej strane videla desiatky ľudí, ktorí si nás fotili a natáčali. Celkom som sa cítila ako celebrita. Bežala som s občasnými prestávkami a vtedy mi už zima nebola. Našťastie, aj keby ste celý čas iba kráčali, aj tak dostanete medailu. Môj životný rekord v tomto športe bolo cca 2,5 kilometra. Neverila som, že to zvládnem. No keď som zaplatila za prihlásenie, tak už to dokončím. Pre mňa to bolo úplne iné behať s ľuďmi, ako keď som trénovala sama. Tá atmosféra vás celkom pohltí. Zrazu vás ten dav poháňa dopredu aj keď máte pocit, že už nezvládnete spraviť ani krok. A ani neviete ako a už ste v cieli. Tam vás čaká teplý čaj alebo v letných dňoch voda zadarmo. 

Ak by som mala úprimne povedať, čo mi tento zážitok dal, povedala by som – lepšiu kondíciu. Zrazu sa mi lepšie bežalo na električku alebo išlo po schodoch do školy. 

Odporúčania pre začiatočníkov

Predtým ako sa vôbec dáte na beh, či už iba rekreačne alebo kvôli udalosti, kúpte si kvalitné topánky. Neuveríte mi, kým nezažijete tú bolesť členkov alebo holene. Kvalitné topánky šetria aj vaše kĺby, ak napríklad beháte po betóne. Dôležitý je strečing a regenerácia. Oblečte sa do funkčného oblečenia, v ktorom môže vaša koža lepšie dýchať. Pri tomto športe sa vaše telo zohreje, preto sa oblečte, ako keby bolo vonku teplejšie ako naozaj je. 

Najdôležitejšie je sa len odhodlať, že s tým chcete začať. Možno si dať výzvu s vašimi priateľmi a prihlásiť sa spolu. Nemusíte do toho ísť sami, a budete to brať ako zábavu a super spoločný zážitok. 

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Foto: Dominika Elizabeth Varga

Neviem ako vy, ale ja toto obdobie nemám v láske. Po dlhých, slnečných a letných dňoch prichádza obdobie mordoru (presne ten, o ktorom písal J. R. R Tolkien). Nestačí, že máte zlú náladu vy, ale tie tváre okolo vás priam žiaria nechuťou. Všetci si iba mrmlú popod nos a vy sa máte potom škeriť. Zmena času zrejme nikomu neprospela. Tmavá obloha, ktorá zavládne už v strede dňa, z vás vysáva šťastie ako čierna diera. Jediná trasa, ktorú v takéto dni chcete prejsť, je z postele do chladničky.

Cítite tú jesennú náladu? Všade samé listy. A tie farby. Nikdy neviete, či ste nestúpili na psie výkaly alebo na rozmočený list. Odpoveď zistíte, až keď si sadnete do električky, a začnete sa diviť, prečo si ku vám nikto nechce sadnúť. Začnú vás prirovnávať k bezdomovcovi, ktorý sa preváža o pár sedadiel ďalej. Vonku je zima, tak vždy sa niekde schová. To robia všetci ľudia. Preto je taká tlačenica v kaviarňach. Tá vôňa škorice je taká omamná, že vás z toho začne napínať. Mysleli ste si, že tento trend so škoricou na káve ostal v roku 2016. No jesenná nálada predsa musí byť. Tá je tak vysoko ako predaj alkoholu v tomto období. Už o šiestej ráno z ľudí tiahne. Je to vraj zdravé, lebo to zabíja baktérie. No môj prázdny žalúdok o tejto vôni veru nerozpráva zdravo.

Zdravé je aj to kýchanie, ktorým ste každodenne oprskaní. Čím iným by ste si chceli budovať imunitu? Zabudnite na všetky vitamíny. Stačí jedna jazda v MHD. A akoby toho nebolo dosť, už od novembra počúvate Vianoce sem a Vianoce tam. Ďakujem za pripomenutie. Skoro som zabudla. Ešte ste sa ani nedostali do jesennej nálady a už začínajú s Vianocami. Pri tomto tempe budeme oslavovať Veľkú noc už v januári. Žiť tento život je nekonečný maratón. Vy sa snažíte iba nespadnúť na papuľu.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Autorka foro: Dominika Elizabeth Varga

Footgolf je jeden z modernejších športov. Pravdepodobne ste o ňom ani nevedeli. Rebeka Režná sa ním zaoberá už dlhšie. Má síce iba dvadsať rokov, no dosiahla plno úspechov, na ktoré môže byť hrdá.

Čo je footgolf? Viete nám v skratke povedať, aké sú jeho pravidlá?

Je to spojenie golfu a futbalu. Snažíme sa kopnúť loptu cez rôzne prekážky, ako napríklad jazero, piesok alebo les, do jamiek v zemi. Musíme trafiť osemnásť jamiek, na čo najmenej kopov. Ten komu sa to podarí, turnaj vyhráva.

Ako ste sa ku nemu dostali?

Moja mama videla reportáž v televízii. Vtedy som hrávala futbal. Opýtala sa ma, či to chcem vyskúšať, lebo sa jej to zdalo zaujímavé. Povedala som si, prečo nie. A teraz už je to šiesty rok, čo hrám footgolf.

Veľa ľudí o tomto športe nikdy nepočulo. Snažíte sa rozšíriť jeho popularitu?

Určite áno, no na Slovensku je to ťažšie. Televízie nám tvrdia, že to nikto nepozná. Všetci sa ho ale snažíme spopularizovať. Niekto v televízii, iný v rádiách alebo v novinách. Postupne sa to zlepšuje. Voláme aj známe osobnosti, ako napríklad futbalistov, aby si to vyskúšali. Oni nás potom zdieľajú na sociálnej sieti.

Čo považujete za váš najväčší úspech?

Turnaj, kde som získala až tisíc bodov, ktorý sa mi podaril tento rok. Taktiež som vyhrala Slovak Open a Italian Open, ktoré patria k najviac bodovým turnajom na svete. Podarilo sa mi docieliť tretie miesto na majstrovstvách Európy. 

Kvôli súťažiam musíte veľa cestovať. Ako to časovo a finančne zvládate?

Snažím sa hľadať sponzorov. Zatiaľ všetko financujú moji rodičia. Plánujem sa budúci rok viac prezentovať, aby som získala peniaze na turnaje. Platiť si všetky letenky, ubytovanie, fička, čo sú poplatky za to, aby som ten turnaj mohla hrať, je príliš drahé.

Golf si žiada veľa trpezlivosti, je to tak aj pri footgolfe?

Rozdelila by som to na dve časti, psychickú a fyzickú. Sedemdesiat percent tvorí psychická. Keď nie sme na turnaj dobre nastavení,  nemáme šancu ho vyhrať, aj keď nám ide kopanie. Tie dve veci idú ruka v ruke a musíme ich mať v poriadku, aby sme dosahovali dobré výsledky.

Ilustračná fotografia: Archív R.R.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Blíži sa koniec roka a s ním aj novoročné predsavzatia. Jedno z najobľúbenejších je schudnúť desať kilogramov za mesiac. Kúpite si permanentku. Keď ste na to minuli peniaze, už tam musíte chodiť. Prvýkrát to býva náročné.

Už v šatni premýšľate, na čo ste sa to vôbec dali. Možno za to môžu všetky tie arómy okolo vás. Alebo kolegyňa vedľa, ktorá si do nápoja sype už tretie vrecko neidentifikovateľnej substancie. Tak si vezmete všetky veci a idete konečne cvičiť. Privíta vás hukot, treskot a pach tohto jedinečného miesta. Spotené fľaky na lavičkách sú iba dôkazom tvrdej práce. Prášok vysypaný pri vašich nohách nie je nič podozrivé. V hrdle máte guču z pocitu, že na vás všetci civejú. Vedia, že sem nepatríte. Toto miesto bolo hádam navrhnuté pre skutočných netvorov. Niet divu, že sa tu skrývajú.

Chodíte od jedného stroja ku druhému. Manuály nalepené na nich by predsa pochopil aj základoškolák. Tlačidlo na úpravu sedadla je zrejme zaseknuté. Pocítite na krku dych a korenistú vôňu. Zrejme prišiel princ na bielom koni. Ten je vždy tam, keď je žena v núdzi. Nezabudne mu podstrčiť svoje číslo, keby ste znova nevedeli, čo zo sebou. Po hodine už je tréning konečne za vami. Vydýchnete si. Spotená sa nemôžete dočkať, keď sa umyjete. No uvedomenie si, že sú tam iba kolektívne sprchy, vás zasiahne ako elektrický prúd. No nič. Dezodorant to istí. Prezlečiete sa. Zabuchnete skrinku a odchádzate. Tak možno zase o rok.

Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám hovoria, že majú problém sa na niečo sústrediť viac ako desať minút. Je veľká pravdepodobnosť, že majú poruchu pozornosti.

ADD (porucha pozornosti) a ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) sú považované za psychické poruchy. Jedinec má problém sa sústrediť a pri hyperaktivite ani neposedí. Tieto diagnózy zistia ľuďom psychológovia zväčša počas štúdia na základnej alebo strednej škole. Diagnózu mávajú častejšie chlapci. Sú to tí študenti, ktorí neustále ťukajú perom alebo dupú nohou a robia tým nervy celej triede. Alebo naopak, som tu ja, ktorá je neustále ticho a niekedy aj zabudnete, že existujem. Žijem vo vlastnom svete, ktorý je ťažko pochopiť, ak nie ste v mojej koži. Často pre mňa neplatia ani pravidlá, pretože sa rada riadim svojimi myšlienkami. To je pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo býva niekedy ťažké ma upokojiť. Byť mojím rodičom je teda fuška. Rodičia nevidia do mojej mysle, no veľa ľudí by moje myšlienkové pochody ani nepochopilo. 

Môže vám niekedy prísť, že je to so mnou neznesiteľné. Tisíckrát niečo poviete, ale stále tomu nerozumiem. Som čistou definíciou frazeologizmu: jedným uchom dnu, druhým von. Niekedy sa aj tvárim, že vás počúvam, ale moja myseľ je niekde úplne inde. Čím som staršia, tým lepšie to viem maskovať. Učenie je pre mňa naozaj náročné. Učivo, ktoré sa vie bežný študent naučiť za hodinku, mi trvá aj niekoľko hodín alebo až dní. Musím veľakrát bojovať sama so sebou. 

Ľudia nemajú na mňa niekedy trpezlivosť. Neraz bývam naozaj nepochopená. Niekedy  ma vysmievajú tí, ktorí si myslia, že nič také neexistuje, len som lenivá a nechce sa mi robiť jednu vec dlhšie. Zaujímalo by ma, ako by to zvládali oni v ich koži. Svoje správanie musím veľakrát vysvetľovať aj napriek veľkej rozšírenosti tejto poruchy. V dospelosti je veľmi ťažko rozoznať človeka s touto poruchou. Časom som sa  naučila zvládať svoje správanie a zorganizovať si svoj život. Niektorí majú toľko šťastia, že sa z toho vyliečia. 

Najviac mi pomôže, keď ma budete akceptovať aj napriek tomu, že sa vás niekedy opýtam jednu vecviackrát. Pokiaľ vieme podať pomocnú ruku niekomu s depresiou, prečo by sme to isté nemohli urobiť aj pre ľudí s poruchami pozornosti. Rozumiem, že v súčasnosti je ťažké akceptovať jeden druhého. Aj napriek tomu, že za to, akí sme, nemôžeme.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Ilustračné foto: autorka