Monthly Archives:

február 2023

Päť rokov od vraždy novinára očami študentky žurnalistiky

Päť rokov je dlhý čas. Vidím to na aj svojom živote. Pred piatimi rokmi som mala šestnásť rokov, chodila som na gymnázium a  spolužiakom som hovorila, že chcem byť raz novinárka. Mala som vtedy iba hmlisté predstavy, v čom práca žurnalistu spočíva. A už vôbec som netušila, že toto zamestnanie môže byť niekedy aj nebezpečné. 

Až kým jedného dňa nezačal rozčúlený otec  po príchode z práce rozprávať ťažko uveriteľnú príhodu, ako  niekto vo Veľkej Mači zastrelil novinára a jeho snúbenicu. A okomentoval to tak, že toto sa predsa stáva iba v Mexiku, či v Rusku, nie v civilizovanej Európe. Opýtala som sa ho vtedy, že čo znamená slovo „investigatívny“, lebo ma to cudzie slovo zaujalo. Dostalo sa mi nie celkom presného vysvetlenia, že je to taký novinár, ktorý vyhľadáva a odhaľuje rôzne podvody, v ktorých sú namočení politici alebo zločinecké mafie. Vtedy som si povedala, že ja teda určite takáto novinárka nechcem byť, lebo na to nemám povahu ani odvahu. Ale odvtedy som poctivejšie pozerala správy v televízii, aby som vedela o vražde a jej vyšetrovaní viac.

Ján Kuciak odvahu mal a nebál sa nikoho. Takých novinárov v našej krajine nebolo veľa a ani teraz ich nie je nadbytok.  Systematicky zbieral podozrivé informácie o rôznych pochybných podnikateľoch aj nemorálnych politikoch. Nebolo to zbytočné. Jeho smrť vyvolala vlnu protestov a vznikol tlak na spoločenské aj politické zmeny. Vďaka tomu mohla potom polícia začať s vyšetrovaním viacerých podvodov a iných zločinov. Spravodlivosť tak dostala na Slovensku väčšiu šancu. 

Uplynulo päť rokov od dňa, keď Ján Kuciak doplatil na svoju poctivosť a odvahu životom. Vieme, že nebyť takých novinárov ako bol on, ostalo by mnoho zločinov neodhalených a nepotrestaných. 

Výročie vraždy bolo príležitosťou, keď o udalosti a jej následkoch opäť písali printové médiá a aj televízie pripravili množstvo súvisiacich relácií. Odzneli súvisiace názory politikov, predstaviteľov vyšetrujúcich orgánov, občianskych aktivistov i kompetentných komentátorov. Boli tam aj výzvy, aby sa niečo podobné nezopakovalo.

Niečo však medzi množstvom článkov či relácií chýbalo. Akoby sa trochu zabudlo na mládež. Tá nie je práve nadšeným čitateľom mienkotvorných novín a ani nesleduje v televízii publicistické programy.  Dorastajúca generácia je dnes prakticky presýtená množstvom informácií zo sociálnych sietí a je, žiaľ, aj ľahkým terčom pre šíriteľov hoaxov a dezinformácií. Kvantum senzačných správ, hoaxov a dezinformácií zahlcuje ich pozornosť a oberá ich o čas. Za takýchto podmienok je sa treba zamyslieť, akou formou dostať do povedomia mládeže, že tu existujú nielen sociálne siete s ťažko overiteľnými informáciami, ale aj hodnotné správy od skutočných žurnalistov, ako bol Ján Kuciak.

Ak sa žurnalistom nepodarí zaujať mládež zaujímavými článkami a reportážami o riešení rôznych dôležitých spoločenských problémov, prevládne na Slovensku atmosféra ľahostajnosti  k bezpráviu. Myslím si, že aj to je jedna z dôležitých úloh pre nás, budúcich žurnalistov. Zamerať sa na dorastajúcu mladú generáciu.  Aj takto sa dá uctiť pamiatka jedného statočného novinára.

Autorka: Simona Hollósyová

Vojna a médiá

Deviateho septembra sa konal piaty ročník interdisciplinárnej kolokviálnej vedeckej konferencie Fenomén

„Fenomén má každý rok zaujímavé celospoločenské témy, výnimkou nie je ani piaty ročník, i keď, žiaľ, sa bude tentoraz venovať vojne,“ povedal na úvod konferencie profesor Marián Zouhar, dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.   „Nie je možné spochybňovať, čo sa stalo, kto koho v rusko – ukrajinskom konflikte napadol“, pokračoval vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Preto mal tento ročník názov Vojna a médiá a odborníci z viacerých mediálnych škôl a žurnalistiky  na Slovensku mohli na základe svojich interdisciplinárnych príspevkov na túto tému diskutovať. Práve diskusia totiž umožňuje najlepšie sformulovať závery, ako to zdôraznila Anna Sámelová, jedna z organizátoriek konferencie.

Autor: Peter Kubínyi

 Ako prvý vystúpil Marián Gladiš z Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach s príspevkom nazvaným Vojna na Ukrajine prostredníctvom internetového portálu denníka SME. Už po tejto prednáške zúčastnení diskutovali o podstatnej otázke, ako vlastne tento konflikt správne pomenovať, keďže vojnu voči Ukrajine vedie Rusko a Ukrajina sa len bráni. Lucia Virostková z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zamerala na tému Zločin a trest: postoje slovenských politikov k vyvodeniu spravodlivosti za vojnové zločiny, po nej vystúpil jej kolega z katedry Adam Solga s príspevkom O padlom hrdinovi, ktorý nepadol. Dezinformácie v čase vojny a ich nekritické preberanie etablovanými masmédiami. Tento príspevok sa zameral na osud trinástich obrancov Hadieho ostrova.  Bežný život v totalite bol názov štúdie, ktorú predniesla Terézia Rončáková z Katolíckej univerzity v Ružomberku.  Hovorila o ľuďoch, ktorí vzdorovali totalite za socializmu. Ľubomír Bajaník z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zameral na Argumentáciu mierom v čase vojny, porovnával obdobie Studenej vojny v rokoch 1982 až 1983 s vojnou na Ukrajine v rokoch 2022 až 2023. Ďalší príspevok sa zameral na informovanie o vojne v časoch, keď neexistoval internet. Bola to téma Petra Kubínyiho z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK a Jána Višňovského z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave  nazvaná Ju-go-sla-vi-ja. Marcela Belianska z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zamerala na Online front – informačná kríza a zbrane hybridnej vojny. Po nej prišiel na rad príspevok Patrika Kolenčíka a Zory Hudíkovej z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave – Audio on demand ako nový spôsob prijímania obsahu – benefity a riziká. Traja autori – Hedviga Tkáčová, Petra Polievková a Lukáš Švajlenin z Katolíckej univerzity v Ružomberku pripravili tému Meme – postmoderný digitálny kód – a jeho pokusy hovoriť o vojne s humorom.  Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa venovala téme Vojna slovami v kontexte protipandemických opatrení a jej kolega Ján Hacektéme Nástroje novinára pri overovaní faktov počas ruskej agresie na Ukrajine.

Autor: Peter Kubínyi

Autor článku: Peter Kubínyi

Kolíska kultúrnych vojen

Päťdesiat štátov, viac ako 331 miliónov obyvateľov a množstvo kultúrnych vojen. Áno, aj takto by sa dali definovať Spojené štáty americké. I keď polarizácia spoločnosti a kultúrne vojny sú všade na svete, z USA o nich počujeme asi najviac. Kultúrne vojny môžeme definovať ako konflikty medzi skupinami s rôznymi názormi, presvedčením a filozofiou. Zvyčajne sa vzťahujú na témy, v ktorých panuje všeobecný spoločenský nesúhlas a polarizácia spoločenských hodnôt. Téma, ktorá práve rezonuje v Amerike, sú interrupcie. V júni 2022 zrušil Najvyšší súd v USA ústavné právo na vykonanie interrupcie, pričom rozhodnutie o jeho povolení ponechal na jednotlivé štáty americkej únie. Každá krajina sa k tomu postavila inak a niektoré ich dokonca úplne zakázali. Na to, ako v Amerike vnímajú uvádzané konflikty, či je nejaká podobnosť USA so Slovenskom alebo čo nastalo po zrušení ústavného práva na interrupcie, mi odpovedal spravodajca RTVS Štefan Hudec. Všetky odpovede, ktoré zazneli v rozhovore sú jeho osobný názor a nijako sa nespájajú s jeho zamestnaním a ani s inštitúciou, kde pracuje. 

Pociťujete kultúrne vojny v USA? Ktoré najviac? 

Kultúrne vojny definujú USA za posledné roky. Často mám pocit, že nielen na politickej úrovni, ale aj v bežných rozhovoroch, ľudí nezaujímajú zásadné problémy, ako napríklad stav ekonomiky, vojna na Ukrajine, nevenujú pozornosť sociálnym problémom, stavu školstva či zdravotnej starostlivosti – špeciálne to, že milióny Američanov nemajú zdravotné poistenie. Ale venujú sa kultúrnym vojnám. Zaujímajú ich tieto zástupné problémy, napríklad interrupcie, či sa vyučuje na základných školách kritická rasová teória, k akým knihám majú prístup malé deti v knižniciach. Kultúrne vojny bolo veľmi jasno vidieť aj počas pandémie COVID-19, keď sa na Floride a v konzervatívnejších štátoch, napríklad v Texase, konali obrovské protesty proti tomu, že ľudia museli povinne nosiť rúška. Šírili sa aj hoaxy a konšpiračné teórie o vakcínach. Konflikty sú v USA veľmi výrazné a aj vďaka sociálnych sieťam sa často presúvajú do Európy, teda aj na Slovensko. Očakáva sa, že kultúrne vojny budú hlavnou témou ďalšej prezidentskej kampane v prezidentských voľbách 2024. Okrem Donalda Trumpa je reálne, že z republikánskej strany bude kandidovať aj guvernér Floridy Ron DeSantis. Teraz ho opäť zvolili a vo svojom víťaznom prejave hovoril, že jeho hlavnou témou má byť boj proti Voke culture – čo je označenie progresívneho hnutia. 

Je v USA citeľnejšie polarizovaná spoločnosť v porovnaní so Slovenskom?

Mám pocit, že je to veľmi podobné. Robil som reportáž z Colorado Springs, kde 22-ročný mladík vošiel do gay baru a zabil 5 ľudí a ďalších 25 osôb zranil. Colorado Springs je polmiliónové mestečko v štáte Colorado. Išlo o podobný útok z nenávisti ako sa odohral v Bratislave na Zámockej. Aj tu je vidno, že kultúrne vojny veľká časť americkej spoločnosti, aj keď podstatne menšia ako na Slovensku, chápe LGBTI+ komunitu ako nebezpečenstvo. Spoločnosť je taká polarizovaná, že potom dochádza k takýmto hrozným činom. Podľa mňa však bol medzi útokom v Bratislave a Colorado Springs jeden zásadný rozdiel – tento konkrétny útok v USA ihneď ostro odsúdili lídri naprieč celým politickým spektrom. Biely dom vydal vyhlásenie, senátori, guvernér štátu Colorado sa do toho zapojili, spoločnosť sa vzchopila. Ešte v ten večer boli bohoslužby za obete, cirkev túto vraždu odsúdila. 

Ďalšou témou, ktorá spoločnosť rozdeľuje, sú potraty. Amerika je veľmi komplexná, rozmanitá krajina. Na východnom a západnom pobreží sú veľmi liberálne štáty, ktoré majú už teraz aj v ústave zakotvené právo na interrupcie. Sú tu však aj štáty konzervatívnejšie, napríklad Alabama alebo Mississippi, kde sú umelé prerušenia tehotenstva značne obmedzené alebo nelegálne a ženy musia dlhé hodiny cestovať do iných častí USA, musia si zákrok zaplatiť, keďže ho často nepreplácajú poisťovne. 

Sú protesty pravidelné?

Američania sa neboja otvorene prejaviť svoj názor a áno, často aj na uliciach. Stačí si spomenúť na mohutné protesty hnutia Black Lives Matter po vražde Georgea Floyda. Mám však pocit, že v USA sa toho deje v posledných rokoch tak veľa, že mnohí ľudia sú už z politiky unavení a sústreďujú sa skôr na  vlastné životy. Nedávno došlo k streľbe na základnej škole v Texase v meste Uvalde, kde mladý útočník zabil množstvo detí.  Bola to obrovská téma, ihneď sa začalo diskutovať o sprísnení predaja zbraní. Pre nás v Európe je nepochopiteľné, ako je to možné, že v USA niekto len tak vojde do obchodu, kúpi si zbraň a potom príde do školy a zabije tam desiatky detí. Po prvotnom šoku, protestoch i snahe Bieleho domu presadiť napríklad v Kongrese zákaz predaja poloautomatických zbraní, došlo len k miernym úpravám legislatívy. V podstate sa zase nič nevyriešilo, pretože na to nebola politická vôľa. Veľká časť americkej spoločnosti totiž považuje držbu zbrane za svoje ústavné právo. 

Ktorá kultúrna vojna a protesty s ňou spojené boli podľa vás najsilnejšie?

Určite interrupcie sú posledné mesiace témou, ktorá najviac rezonuje. Napríklad vo Washingtone v okolí Najvyššieho súdu boli po zrušení ústavného práva na interrupcie pravidelné demonštrácie – ľudia sa zmobilizovali. Nielen v hlavnom meste, ale aj v iných častiach krajiny. To bolo veľmi viditeľné, viditeľný bol aj hnev ľudí. 

Čo si myslíte o rozhodnutí Najvyššieho súdu USA? 

Môj súkromný názor je, že ide o osobné rozhodnutie každej ženy, ktorá má mať právo rozhodovať o svojom tele.   

Zmenilo sa niečo od tohto rozhodnutia súdu?

V tom je asi aj rozdiel medzi Slovenskom a USA. Zdá sa mi, že my Slováci sme trochu pasívnejší. Ako som už spomínal, rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušiť ústavné právo na potraty zmobilizovalo veľkú časť spoločnosti – politických lídrov, mimovládny sektor, občiansku spoločnosť, aj médiá. Namiesto pasivity,  bolo cítiť v spoločnosti hnev a iniciatívu niečo zmeniť. Vyšlo viacero prieskumov verejnej mienky, že toto rozhodnutie súdu je veľmi nepopulárne. Približne dve tretiny Američanov s ním nesúhlasia. Vo viacerých štátoch sa potom konali referendá – napríklad voliči v Kansase odmietli zákaz interrupcií a táto téma motivovala aj občanov, aby hlasovali v novembrových voľbách do Kongresu a regionálnych vlád za kandidátov, ktorí majú k potratom liberálny postoj. Vďaka tomu sa demokratom podarili udržať si väčšina v Senáte a ich straty v Snemovni Reprezentantov neboli až také veľké, ako sa očakávalo.

Myslíte si, že protesty dokážu zaistiť to, aby bolo takých konfliktov menej? 

Myslím, že tlak ulice môže často donútiť politikov ku zmene postoja a prijatiu nových zákonov. Demokrati sa v Kongrese USA snažia presadiť  nový zákon, kde bude garantovať federálne právo na interrupcie. Podobné iniciatívy sú aj na lokálnych úrovniach. Napríklad v štáte Michigan si ľudia v novembri odhlasovali, že chcú mať právo na umelé prerušenie tehotenstva vo svojej miestnej ústave. V Michigane vďaka tomu interrupcie zostanú legálne aj v budúcnosti. Ešte by som spomenul postoj náboženských skupín. V USA je množstvo cirkví, ktoré nie sú proti potratom. Aj v mojom okolí je niekoľko kostolov i synagóga, ktoré majú na dverách nápisy, ktoré podporujú právo ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tele – alebo majú na dverách dúhové vlajky. Ich postoj k týmto kultúrnym otázkam je omnoho liberálnejší, ako majú napríklad mnohí predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku.

Autorka: Martina Dovjaková

Foto: Peter Kubínyi, Štefan Hudec