Monthly Archives:

február 2020

Obehové Slovensko

Denisa Rášová: „Ľudia musia vedieť, že najdôležitejšie je vzniku odpadu predchádzať.“

Odpad má rada, no napriek tomu proti nemu bojuje. Denisa Rášová sa už niekoľko rokov venuje jeho strategickému zhodnocovaniu a predchádzaniu vzniku. V rámci odpadového hospodárstva pracovala s rôznymi súkromnými inštitúciami i štátnym sektorom. Dnes je koordinátorkou vznikajúcej platformy pre obehové hospodárstvo, s názvom „Obehové Slovensko“.

Čo je to obehová ekonomika?

Dnes fungujeme na takzvanom lineárnom hospodárstve, čo znamená, že ťažíme suroviny, z nich vyrábame produkty, ktoré prepravujeme na dlhé vzdialenosti k zákazníkovi. Ten ich po zvyčajne krátkej dobe už nepotrebuje a stávajú sa odpadom. Napríklad taký jednorazový obal na kávu so sebou. Sotva ju vypijeme a pohár je nám na nič. Takýto model ekonomiky je neudržateľný. V obehovej, alebo cirkulárnej ekonomike nám ide o to, aby sa hodnota produktov a materiálov zachovala čo najdlhšie, čím sa minimalizuje odpad. Ten považujeme za zdroj, ponechávame ho v obehu a nepochovávame ho na skládke, ani v spaľovni. Zoberme si napríklad tričko.

Obehová ekonomika používa rôzne stratégie na to, aby to tričko svoju úžitkovú hodnotu malo čo najdlhšie. To znamená, že ho vyrobíme z materiálov, ktoré sú dlhotrvácne – napríklad z kvalitnej biobavlny. Nadizajnujeme ho tak, aby malo nadčasový dizajn a nemuseli sme ho vyhodiť kvôli novej móde. Keď už ale tričko nepotrebujeme, snažíme sa, aby ho využil niekto iný. Dáme ho do swapu, second handu, alebo rodine. Robiť jednoducho všetko preto, aby odpad nevznikal.

Nemyslíte si, že ide skôr o nejaký progresívny druh recyklácie?

Veľa ľudí si to pod obehovou ekonomikou predstavuje, no recyklácia je až tým posledným štádiom. Keď k nej dochádza, vec pre nás stratila hodnotu, a tým pádom sa stáva odpadom. Recykláciou zvyčajne znižujeme hodnotu vecí. Napríklad z plastovej fľaše po recyklovaní už nikdy nebude rovnako kvalitná plastová fľaša. Zakaždým musíme do procesu výroby pridať novú vstupnú surovinu,  v tomto prípade ropu, aby z recyklovaných materiálov vznikol zase plnohodnotný produkt. Tento proces sa nazýva downcyklácia. Pri skle, alebo kovoch k takejto strate na kvalite nedochádza.

Aký je váš názor na plasty? Sú pre nás naozaj také nebezpečné, ako sa všade vraví?

Faktom je, že bez plastov si dnes život vieme predstaviť len ťažko. Je to veľmi ľahký materiál a výborne sa s ním narába. Neviem si predstaviť, že by sme namiesto nich teraz používali sklo, alebo papier. Plytvali by sme zdrojmi. Plasty sú veľmi dobrý, užitočný materiál a je potrebné viac sa sústrediť na to, ako ich účinne recyklovať.

Poznáme sedem stupňov recyklovateľnosti. Od prvého, ktorým je napríklad PET fľaša z jedného druhu plastu, až po siedmy, ktorý tvoria ostatné druhy plastov. Tento stupeň už znamená úplnú kombináciu zložiek – takýto materiál sa zrecyklovať nedá. V tomto prípade treba dbať na efektívnejšiu recykláciu. Cieľom je teda nevyrábať plasty, ktoré sú nerecyklovateľné. Z tohto hľadiska poznáme hodnotnejšie a menej hodnotné plasty. Rovnaké kritérium platí aj v ekonomickej rovine – nevyužiteľný plast sa nevykupuje a teda končí na skládke, alebo v spaľovni.

Odkedy sa tejto problematike venujete?

Obehovému hospodárstvu sa venujem už niekoľko rokov, ale k udržateľnému spôsobu života som inklinovala už odmalička. Separovala som odpad a inšpirovala k tomu aj ostatných. Keď som sa začala zaujímať o odpadové hospodárstvo viac, zistila som rôzne znepokojivé informácie. Veľké množstvo odpadu sa zrecyklovať nedá a recyklácia preto nie je úplnou odpoveďou. Uvedomila som si, že najdôležitejšie je vzniku odpadu predchádzať, alebo odpad aspoň minimalizovať. Takto som sa dostala k predchádzaniu vzniku odpadov a k myšlienke obehovej ekonomiky. V bakalárskej i diplomovej práci som sa venovala odpadovej politike na úrovni Európskej únie a neskôr medzinárodnému obchodu s odpadom.

Na akých projektoch ste s touto myšlienkou pracovali?

Spolupracovala som s INCIEN (Inštitút cirkulárnej ekonomiky) a bola som prvou biodobrovoľníčkou na Dobrom trhu. V roku 2015 sme na Ekonomickej univerzite začali viesť študentskú organizáciu Oikos pre udržateľnú ekonómiu a manažment. Vyhlásili sme napríklad výzvu „Týždeň bez plastov“.

Na pôde univerzity sme zorganizovali aj workshop o obehovej ekonomike a prišlo nám tam iba päť ľudí. No keď hovoríme o zero-waste teraz, tak je plná aula. Trošku sme vtedy, dá sa povedať, predbehli dobu. Neskôr som šla na stáž do Viedne – do Rakúskeho ekologického inštitútu, kde som sa oblasti obehovej ekonomiky venovala do hĺbky. Dnes pracujem pre SBA (Slovak Business Agency), kde sa tejto téme venujem v rámci medzinárodných projektov a od októbra 2019 som koordinátorkou vznikajúcej platformy pre obehové hospodárstvo, s názvom „Obehové Slovensko“.

Vráťme sa k vášmu pohľadu na dlhodobé využívanie produktov. Myslíte si, že by sme sa pri niektorých veciach mali naučiť žiť bez sentimentu?

Máte obľúbené tričko, ktoré je vám už malé, no zbaviť sa ho nechcete. Keby sme žili princípmi obehovej ekonomiky, niekomu by sme ho darovali. Ak by sa už nedalo nosiť, alebo opraviť, tak by sme ho upcyklovali, resp. poslali na recykláciu textilu. Ide o správanie spotrebiteľa. Ak je ochotný zaplatiť viac a mať menej, v konečnom dôsledku tým ušetrí a zároveň sa správa zodpovedne. Danú vec si totiž dôsledne vybral, má pre neho vysokú hodnotu a používa ju čo najdlhšie. Ale nie je to iba o oblečení.

Obehová ekonomika uvažuje už o samotnom dizajnovaní produktov. V tejto fáze vieme až na 80 percent ovplyvniť, aký bude mať výrobok vplyv na životné prostredie na konci jeho životnosti. Ak sa firma pri jeho dizajnovaní rozhodne použiť recyklovateľné materiály, kvalitné vstupy a zároveň dbá na jeho opraviteľnosť a opätovné použitie, môže tým významne predĺžiť životnosť výrobku. Preto je dôležité, aby sa zásady obehovej ekonomiky dostávali už do samotného návrhu produktov.

Ilustračné foto: Wikipedia Commons

Kde vo svete vidíte inšpiráciu, z ktorej si na Slovensku vieme zobrať príklad?

V zahraničí funguje významná nadnárodná nadácia Ellen McArtur Foundation, ktorá spolupracuje s rôznymi krajinami a podporuje tak prechod na obehovú ekonomiku. Už takmer v každej európskej krajine máme inštitúciu, ktorá zastáva tieto hodnoty a pomáha túto tému šíriť ďalej.

Holandská ambasáda v Bratislave hrá v podpore obehovej ekonomiky na Slovensku dôležitú úlohu a priniesla sem už mnoho rečníkov z odboru. Holanďania sú v tomto veľmi popredu, o obehovej ekonomike sa vyučuje na univerzitách, krajina má dokonca vypracovaný celoštátny program obehového hospodárstva. Aj v spolupráci s touto ambasádou sme minulý rok zorganizovali v Banskej Bystrici ekologický seminár pre lokálnych podnikateľov.

Nájdu sa aj u nás organizácie, ktoré podporujú myšlienku obehovej ekonomiky?

Inšpirácia prichádza aj zo Slovenska – máme tu rôzne firmy a organizácie, ktoré upcyklujú staré oblečenie, využívajú recyklovaný textil, repasujú elektrozariadenia, prenajímajú oblečenie, alebo certifikujú opraviteľné výrobky. Od roku 2016 na Slovensku funguje aj Inštitút cirkulárnej ekonomiky (INCIEN), ktorý informuje, vzdeláva a pomáha firmám a samosprávam v otázkach udržateľnosti. Vznikajúca platforma „Obehové Slovensko“ bude zvyšovať  povedomie o ekologickom hospodárstve na Slovensku. Jej cieľom je prezentovať úspešné príklady, vytvárať priestor pre spolupráce a umožňovať aktívny dialóg medzi verejným, súkromným a tretím sektorom.

Spolupráca so zahraničím je potrebná rovnako, ako medzirezortná spolupráca vnútri krajiny. Táto téma sa totiž netýka iba ministerstva životného prostredia. Potrebujeme aktívne zapojiť aj ministerstvo hospodárstva, poľnohospodárstva a ďalšie rezorty, pretože téma obehovej ekonomiky je prierezová.

Vravíte, že prechod k cirkulárnej ekonomike je podmienený medzirezortnou spoluprácou. Štátny sektor môže novým, plošne zavádzaným ideám pomôcť, alebo ich chod znepríjemniť. Aké sú vaše skúsenosti?

V rámci projektu MOVECO, ktorý pomáhal podnikom s prechodom k obehovej ekonomike, máme veľmi pozitívnu skúsenosť s Ministerstvom životného prostredia. Obehové hospodárstvo je jednou z hlavných priorít novej stratégie environmentálnej politiky SR do roku 2030. Ministerstvo životného prostredia je tiež spoluzakladateľom spomínanej platformy „Obehové Slovensko“, ktorá momentálne vzniká.

Ministerstvo hospodárstva má obehové hospodárstvo zakomponované tiež vo svojej novej hospodárskej stratégií do roku 2030. Mnohí si obehovú ekonomiku spájajú iba s ochranou životného prostredia, no táto idea prináša nové biznis modely, je hnacím motorom inovácií a podniky z nej môžu benefitovať aj po stránke ekonomickej. Túto tému je potrebné viac popularizovať nielen v biznis sektore, ale i na úrovni štátnych inštitúcií, aby si rôzne rezorty uvedomovali nutnosť spolupráce.

Ako je to s triedením odpadu na Slovensku? Funguje to v každom meste inak?

Každé mesto a obec musia zaviesť triedený zber odpadu, no systém si samosprávy určujú podľa seba. To sa môže odraziť napríklad už v rozdielnom type zberu – či pôjde o vrecový zber „od domu k domu“, alebo zber formou kontajnerových stojísk. Systém teda nie je jednotný a preto si treba dávať pozor, čo do akých kontajnerov dávame. V Bratislave sa napríklad do žltého kontajnera môžu vhadzovať aj plechovky a nápojové kartóny. V iných mestách majú zase farebné kontajnery pre každý materiál zvlášť.

. Môžeme v dohľadnej dobe očakávať aj nejaké legislatívne zmeny v hospodárení s odpadmi?

Novela zákona o odpadoch prináša množstvo noviniek, ktoré nám s nimi pomôžu lepšie nakladať a predchádzať ich vzniku. Zavádza sa zákaz používania niektorých jednorazových plastových výrobkov, povinné triedenie bioodpadov a dotrieďovanie zmesového komunálneho odpadu. To znamená, že prejde mechanickou a biologickou úpravou, na triediacich linkách sa bude oddeľovať biologická zložka a ďalšie zložky, ktoré sú recyklovateľné. Zvyšok pôjde, tak ako sa to s väčšinou odpadu deje dnes, na skládku, alebo do spaľovne.

Ilustračné foto: Wikipedia Commons

Zlepšiť naše okolie je jedna vec, financie však druhá. Myslíte si, že eko-inovácie  vedia ľuďom naozaj aj zarobiť?

Mali sme skúsenosť s firmou, ktorá potrebovala svoj odpad rozdrviť na prach – až vtedy by ho niekto od nich kúpil. No technológia na takéto spracovanie stála veľa peňazí, a teda sa im do toho investovať neoplatilo. Takýchto prípadov je veľa – často sa žiaľ snaha o ekologickosť stretáva s bariérou nedostatku financií. Zrejme sa musíme zmieriť, že aspoň v aktuálnej situácií takáto premena nie je vždy úplne možná, alebo je pre firmu nevýhodná.

No ako pozitívny vzor slúži firma, ktorá prechod k obehovému hospodárstvu zvláda úspešne. Spolupracovali sme s ďalším podnikom, ktorý chcel minimalizovať svoj odpad a ušetriť pri tom na výdavkoch. Odpad, ktorý tvoria, je nebezpečný a platili zaň na skládke vysoké poplatky. Vypočítali si, že recyklovať ho by bolo pre nich výhodnejšie a výrazne by tým aj ušetrili.

V čom vidíte hlavné prekážky pri prechode k obehovej ekonomike na Slovensku?

U nás chýba predovšetkým osveta. Obehová ekonomika môže predstavovať podnikateľskú príležitosť a prinášať benefity pre podnikanie, dá sa ňou odlíšiť od konkurencie a vedie k inováciám. Žiaľ, často sa snaha o ekologickosť stretáva s nedostatkom financií. Ministerstvo životného prostredia sa dnes snaží prispôsobiť výzvy potrebám firiem tak, aby podporovali obehové hospodárstvo. Ďalšou prekážkou je strach podnikov z inovácií. Poznajú svoj fungujúci  „business as usual“ model, ktorý im prináša peniaze a nechcú preto riskovať zmenu. Aj preto sú na poli obehovej ekonomiky úspešnejšie malé, alebo začínajúce podniky, ktoré si svoj biznis model už od začiatku nastavia na jej princípoch.

Výhrou je mať vo firme uvedomelé vedenie, ktoré sa nebojí inovovať, pozná výhody obehovej ekonomiky a vie ich vyčísliť v úsporách. Skvelé tiež je, že sa na Slovensku mení spotrebiteľské správanie a mnohí ľudia sa začínajú prikláňať k spočiatku nákladnejšiemu zero-waste životnému štýlu. Vznikajú tu bezobalové obchody, správame sa uvedomelejšie a to všetko súvisí s tým, že sa máme stále lepšie. Môžeme si dovoliť kúpiť kvalitnejšie a ekologickejšie výrobky, a tak podporiť obehovú ekonomiku.

V blízkom čase máme na Slovensku začať so zálohovaním plastových fliaš. Myslíte si, že je to krok vpred, alebo ide iba o podporu materiálu, ktorý tu s nami bude naveky?

Zavedenie takéhoto systému je veľmi finančne náročné. Na druhej strane vie podporiť vytriedenie niektorých druhov odpadov. Zálohovanie sa bude týkať aj plechoviek a teda separovanie takéhoto odpadu sa môže priblížiť až k deväťdesiatim percentám – podľa skúsenosti z krajín, kde takýto systém už funguje. Môže to tiež znížiť znečistenie okolia voľne pohodenými odpadkami. Otázkou však ostáva, či bude mať táto vysoká investícia do zálohovacieho systému aj uspokojivé výsledky v dosahovaní vytriedených zložiek. Máme záväzky voči Európskej Únií – v roku 2020 sa má miera recyklácie zvýšiť na päťdesiat percent  a na Slovensku od toho máme ešte celkom ďaleko. Preto sa aj u nás chystajú rôzne opatrenia a jedným z nich je aj zálohovanie.

Zažívame boom v rôznych ekologických náhradách vecí dennej potreby. Nájdu sa aj nejaké, ktoré sa prezentujú svojou udržateľnosťou, no pravdou je presný opak?

Priznám sa, že nie som zástankyňou jednorazových kompostovateľných obalov. Na Slovensku nemáme dostatočne vybudovanú infraštruktúru kompostární. Niekedy sa tak môže stať, že dostanete jedlo do kompostovateľného riadu, ktorý však skončí na skládke, alebo v spaľovni.

Máte na mysli aj dnešný trend – rozložiteľné slamky?

Áno. Človek príde do baru, objedná si limonádu a povie, že si neprosí slamku. Čašníčka mu na to odpovie, že majú aj kompostovateľné slamky. Fajn, ale čo s nimi? S najväčšou pravdepodobnosťou kompost aj tak nikdy neuvidia. Je už jedno, či v spaľovni skončí slamka z plastu, alebo kukuričného škrobu. Takto by sme mohli pokračovať ďalej, príklady sa dajú nájsť naozaj všade. Treba si dávať pozor na greenwashing – človek si myslí, že robí niečo pre planétu, no vo veľa prípadoch sú niektoré alternatívne a „zelené“ nápady ešte viac škodlivé.

Máte dojem, že sa firmám a spoločnosti na Slovensku myšlienky obehového hospodárstva postupne dostávajú pod kožu?

Myslím si, že áno. Zmeny môžeme vidieť napríklad v textilom priemysle. Máme tu Fashion revolution, ktorá poukazuje na plytvanie zdrojmi a tiež ďalšie iniciatívy, ktoré podporujú udržateľnú módu. To môžeme vidieť v obľúbenosti second handov a rôznych swapov. Textilný odpad je veľkým problémom – každý Slovák a Slovenka ročne vyprodukuje okolo dvadsať kilogramov takéhoto odpadu, pričom nemáme dobre podchytenú infraštruktúru jeho zberu. Z toho sa len malé percento recykluje. Vznikajú ale rôzne upcyclingové značky ako sobi.eco, Nosene, alebo Bartinki – týmto spôsobom sa odpadovým textíliám znovu pridáva hodnota.

Zaujímavé je tiež to, že v Európe majú Česi a Slováci jednu z najväčších koncentrácií bezobalových obchodov.  Ľudia majú naozaj vôľu nakupovať zodpovedne. Je to ale spojené s tým, že čím sa máme lepšie ekonomicky, tým viac si môžeme dovoliť dbať o životné prostredie. Škandinávia je síce známa svojím účinným recyklovaním a nakladaním s odpadmi, no v priemere tam človek vyprodukuje dvakrát viac odpadu, ako u nás. Preto je veľmi dôležitá osveta – ľudia musia vedieť, prečo je v prvom rade dôležité vzniku odpadu predchádzať.

Text: Patrik Šedo
Foto: Patrik Šedo, Wikipedia Commons

„Muži si myslia, že ponúkame aj iné služby.“

V čom sa rozchádzajú predstavy ľudí a skutočnosť o práci go-go tanečníc?

Tanečníčky vystupujú v podpätkoch s menšími pauzami niekedy aj štyri hodiny. Okrem toho, že tancujú, je ich náplňou práce vyzerať dobre, usmievať sa a dávať si pozor na ľudí. Mnohí majú ešte aj dnes mylnú predstavu o tom, čo toto povolanie predstavuje. Paula sa takýmto tancom živí už desať rokov a vysvetlila nám, aké to je robiť go-go tanečníčku.

Reakcie ľudí na vaše povolanie sú rôzne. Mohli by ste nám vysvetliť, čo je náplňou práce go-go tanečníčky?

Áno, stretávam sa s tým, že sa ma ľudia pýtajú, či sa vyzliekam, prípadne či sa krútim okolo tyče. Odpoveďou je – nie, nerobím ani jedno z toho. Go-go tanečnice, ako už z názvu vyplýva, sú dievčatá, ktoré majú špecifické kostýmy a ich úlohou je roztancovať ľudí na diskotékach. Sme ozdobou podniku. Stojíme na veľmi dobre viditeľných miestach a pútame pozornosť. Manažéri nás využívajú na to, aby podnik nepôsobil staticky. Nech to vyzerá, že sa tam stále niečo odohráva. Samozrejme, snažíme sa udržať dobrú náladu, aby sa ľudia bavili a pili. V podstate ideme ruka v ruke s barmanmi a čašníkmi.

Čo sú – špecifické kostýmy?

Vymýšľame si ich samy. Investujeme do nich peniaze, aby sa nestalo, že dievča podo mnou má to isté bodyčko. Musíme sa líšiť od ostatných. Pravidlom je, že máme väčšinou zahalený dekolt. Niektoré kostýmy, napríklad overaly, bývajú až po zem, z iných nám občas trčí zadok. Máme rôzne ozdoby na hlave, trebárs perie. V zahraničí tanečné kostýmy zabezpečuje klub. Tie bývajú honosnejšie a ťažšie. Vážia aj niekoľko kilogramov, čiže človek musí byť neustále vzpriamený.

Takže chodíte tancovať aj do zahraničia?

Áno. Už piatu sezónu som tancovala na Malorke. Je to na štyri mesiace. Manažéri z klubov kontaktujú rôzne agentúry, ktoré zháňajú go-go tanečnice po celej Európe.

Zarobíte tam viac ako na Slovensku?

Zárobok za noc je približne rovnaký. Ale netancuje sa tam len piatky a soboty, ale aj cez týždeň. Avšak okrem toho, že zarábam, je pridanou hodnotou more. Čiže, je to niečo ako platená dovolenka.

Čo vás priviedlo k tejto práci?

Študovala som medicínu, ale pre zdravotné problémy, a neskôr aj kvôli stresu, som musela prerušiť štúdium. Rozhodla som sa teda, že začnem študovať externe. Začala som chodiť na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety a bolo treba platiť školné. Stále ma živila mama, a preto som si povedala, že je čas nájsť si prácu. Robila som aj čašníčku, no popravde – robiť tanečnicu bol vždy môj malý sen. Bolo to obdobie, keď sa začínali rozbiehať sociálne siete. Našla som inzerát, bola na konkurze a vzali ma!

Čiže dôvodom boli peniaze…

Nielen peniaze. Ako tanečníčka si síce dokážem dobre zarobiť a veľa peňazí odkladať bokom, ale dôvodom bol aj pracovný čas. Keďže som študovala externe, cez týždeň som sa mohla doma učiť a venovať sa štúdiu. Tiež som nebola na nič viazaná, čiže som mohla tiež veľa cestovať, napríklad aj pracovne na tú Malorku. Máloktorý zamestnávateľ vám dá voľno na štyri mesiace.

Ako často chodíte do práce? Nie sú kluby otvorené len piatky a soboty?

Áno, tancujem len tieto dni, ale cez týždeň si zarábam napríklad ako hosteska, fotomodelka alebo komparzistka. To ma vlastne živí.

Pamätáte sa, ako vyzeralo vaše prvé vystúpenie?

Začínala som v jednom bare pod Michalskou bránou. Tancovali sme na bare a oblievali sa vodou. Bolo to ako vo filme Divoké kočky. Teraz už by som to neurobila. Potom som sa dostala do klubu. Vedela som, že budem musieť tancovať pred ľuďmi a bála som sa, že ma vypískajú a pošlú domov. Ale nakoniec je to o tom, že nepremýšľate, či sa niekomu páčite alebo nie, a len tancujete.

Vaše
povolanie je predsa len kontroverzné, ako na to reagovala vaša rodina?

Neboli nadšení. Mama bola celé roky na mňa nahnevaná. Vyčítala mi, prečo si nenájdem normálnu prácu ako všetci ostatní. Padali otázky, ako – načo som študovala, a podobne. Stotožnila sa s tým až keď som začala pracovať v zahraničí, kde som mala krásny kostým. Nakoniec ostala prekvapená, koľko peňazí si viem odložiť bokom a priznala, že nikdy nečakala, že to dokážem.

Priateľovi to neprekážalo?

Som sama už sedem rokov. Mala som nejaké vzťahy, ale chlapom to vždy prekážalo. Vysvetlila som im, čo moja práca znamená a ako to chodí. Tvárili sa, že je to v poriadku, ale napokon to nezvládli. Vždy si mysleli, že flirtujem s hosťami, ale na to nemám v práci čas a ani chuť. Odtancujem si svojich dvadsať minúť, mám pauzu a potom tancujem znovu. Navyše, tí ľudia sú opití. Počúvala som od nich výčitky typu: „Ale oni sa na teba pozerajú.“ Neuvedomovali si, že na to tam som. Je to biznis.

Takže vám práca komplikuje osobný život?

Áno. Je ťažké nájsť si partnera, ktorý by to toleroval. Dôvodom je žiarlivosť a nedôvera. Myslia si totiž, že ponúkame aj iné služby. Ďalším problémom je, že veľa z nich si nevie predstaviť, že by ma zoznámili s ich rodinou so slovami: „Mami toto je Paula, tanečnica.“ Stretla som sa aj s tým, že sa ma boja alebo si myslia, že je o mňa veľký záujem a že by neuspeli.

Vaša práca závisí na vzhľade, čo budete robiť keď začnete starnúť?

Som si vedomá toho, že raz zostarnem alebo budem čakať dieťa a nebudem tancovať s bruchom. Určite sa chcem venovať manažmentu v zdravotníctve. Lekárka zo mňa síce nie je, ale mám dar komunikácie a naozaj ma to baví. Neviem, kde budem začínať, treba začať zbierať skúsenosti. No ešte stále zotrvávam vo svojej práci, kde zarobím viac. Ostávam najmä preto, aby som si mohla kúpiť byt.

Text: Miroslava Balentová
Foto: archív respondentky

Zuzana Husárová: Nie som nahá. Farba je najtenšia hranica medzi nahotou a oblečením

Niektorí ľudia ju spoznajú vďaka očiam alebo úsmevu, iní podľa pŕs. Modelka musí
maľbu predať telom aj pohybom


Niekoľko rokov aktívne tancovala, pravidelne sa venuje jóge, pôsobí ako poradkyňa v oblasti
krásy a zdravia a miluje pohyb vo všetkých jeho formách. Dvadsaťpäťročná Zuzana Husárová
okrem toho robí aj bodypainting, formu telového umenia. Rodáčka z Michaloviec
prepožičiava skúseným maliarkam svoje telo ako plátno.

Ako ste sa dostali k tejto forme umenia?

Prvýkrát som si to vyskúšala 1. septembra 2015. Bol to bláznivý nápad mojej spolužiačky
z vysokej školy, ktorá už vtedy maľovala na tvár a chcela vyskúšať aj maľovanie na telo.
Robili sme experiment, či je to vôbec možné a ako dlho to bude trvať. Návrh mala pripracený,
stvárňovali sme ho šesť až sedem hodín. Začali sme skoro ráno a končili sme, keď už
zapadalo slnko. Bol to posledný letný deň a bol to extrém. Mala som problém nájsť si polohu.
Nevedela som, či môžem dýchať a koľkokrát si môžem odskočiť. Bolo to pri jazere Tona
v Šuranoch a aj keď tam ľudia nechodili často, kedykoľvek mohol niekto prísť. Preto sme
prsia zakryli ako prvé.
Nie som exhibicionistka, ktorá sa povyzlieka kocikde. Mali sme bližší vzťah, takže som
nemala problém sa pred ňou vyzliecť do nohavičiek. Vyšlo to veľmi dobre, ľudia boli
z výsledku nadšení. Kamarátke sa to zapáčilo, začali sme experimentovať a našli sme si prvú
súťaž.

Ale vy nikdy nie ste úplne nahá. Keď sa postavíte pred maliarku, čo máte na sebe?

Žena by mala mať iba nohavičky. Sú bezšvové. Všetko ostatné je odhalené, ale sú prípady,
keď sa prelepujú bradavky, aby splynuli s farbou kože. Na to sa používajú špeciálne nálepky.
Keď na nich maliar urobí vzory dostatočne šikovne a človek sa potom pozrie voľným okom,
nie je vidieť, že sú prelepené. Niekedy nie sú ani potrebné, ak dokáže maľovať tak, že na prvý
pohľad bradavky nevidieť.

Ako ste sa cítili, keď sa štetec prvýkrát dotkol vášho tela? Boli ste nervózna, že vás vidí
polonahú?


Vtedy som sa trošku hanbila. Na tú chvíľu, keď sme sa postavili oproti sebe a mala som si dať
dole podprsenku, asi nikdy nezabudnem. Zamyslela som sa, či to naozaj chcem urobiť. No
potom som si povedala: „Ježiš, Zuza, veď je to žena a má tam to isté, čo ty, tak čo riešiš?“ Ale
ona sa na mňa tiež pozrela neisto.
No sme si veľmi blízke. Ak by to bol niekto iný, asi by som sa viac hanbila. Možno by som
do toho ani nešla, ťažko povedať. Ten moment stotožnenia sa s tým, že teraz je farba najtenšia
hranica medzi nahotou a oblečením. Tá najtenšia, akú som dosiahla.

Maľba na telo sa od tej na plátno určite líši. Keďže vás dlhodobo maľujú Veronika
Oláhová Šebeňová a Marta Gejdošová, vybudovali ste si medzi sebou istý stupeň
dôvery? Viete sa prispôsobiť ich požiadavkám?

Majú šťastie, že až na ostrihanie vlasov, im dovolím všetko. Podľa toho, čo viem, nie každá
modelka je takáto, pretože často to nie je len o maľbe, ale aj o parochni, účese, ozdobách,
čelenkách alebo kostýmoch. Raz som mala nalepené veľmi dlhé nechty. Urobili mi ich už tri
dni pred šou a bol to jeden z najväčších extrémov, aký som na svojej koži dovolila. Nie som
zvyknutá na také dlhé nechty. Naposledy som mala na sebe mala aj zobák, čo bol tiež extrém.
Okrem toho som mala aj krídla a topánky na podpätkoch. No rada posúvam svoje hranice, aj
keď to je niekedy namáhavé.

V minulosti slúžila maľba na tele ako prostriedok komunikácie. Červená farba
reprezentovala krv, plodnosť a smrteľnosť, bielu spájali s nadprirodzenom, čierna bola
spätá so zlom. Využívajú túto symboliku aj umelkyne, keď na tvoje telo maľujú rôzne
podobizne?


Určite áno, no nie každá jedna maľba, ktorú urobia, sa toho striktne drží. Dôležitá je téma.
Buď sa orientujú podľa farieb v rámci firmy, ak ide o firemnú akciu, alebo podľa témy, ktorú
dostali.
Keď sa minulý rok pripravovala na bodyart šou, téma bola Cesta časom a spravili zo mňa
Vikinga. Museli si pozrieť seriál Vikingovia, študovať históriu, symboliku boja, ich maľby,
takže sme sa museli pohybovať vo farbách, ako sú modrá, hnedá, biela, čierna a červená.
Práve tá symbolizovala krv.
Keď majú čas na prípravu, odráža sa od symbolov a posolstva farieb. Človek potom na
modelke hľadá práve tú symboliku. Mala som na sebe runy, na chrbte lebku s vranou, čo je
symbol smrti, na bruchu som mala vikingskú loď. Oblečenú som mala kožušinu, kožené
nohavice a mala som zapletené vlasy. Celú postavu umelkyňa prispôsobila téme. Vlasy, make-
up, farby, ktoré zvolila, štýl aj techniku.

Zúčastňujete sa rôznych súťaží a výstav. No maľba na telo pre vás nie je len práca, ale
aj hobby, a navyše, výťažok ide na charitu…


Na Slovensku sa niekoľko rokov organizuje šou pod záštitou Marty Gejdošovej, je súčasťou
Svetovej asociácie bodypainterov. Koná sa raz do roka na jeseň, no cez rok sa fotí kalendár,
ktorý sa na akcii krstí a predáva. Vstupné a peniaze za predaj sa potom vyzbierajú a darujú
Nadácii Ružová stužka. My, modeli a maliari, za to nemáme žiaden honorár, je to v rámci
dobročinnej akcie.
Tento rok sa šou prvýkrát konala v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v
Bratislave, čím získala pompéznosť, akú si celý bodypainting zaslúži. Ľudia si stále zvykajú,
že niečo také existuje. V zahraničí to berú úplne prirodzene. U nás sú opatrní, či sa môžu
pozrieť, či sa môžu modelky niečo opýtať, či si ju môžu odfotiť. Sú hanbliví.
Je to paradox. Hanbiť by sa možno, keď sa nad tým zamyslíme, mala modelka. Avšak, hanbia
sa diváci. Je to o pocitoch modelky, ktorá prezentuje len maľbu a dokáže ju telom, pohybom
a všetkým ostatným predať. Iba človeku, ktorý príde preto, aby sa pozrel na nahé prsia, zíde
na um, že je nahá.

Pravdepodobne to bude tým, že nahota je úzko spätá s pocitom hanby, ktorá dokáže
ovplyvniť psychiku človeka. No vy sa nehanbíte. Pociťujete takúto voľnosť aj
v každodennom živote, napríklad v obliekaní?

Vždy to tak bolo. Milujem výzvy, niečo nové, nepoznané, čo môžem vyskúšať a pretvoriť
podľa seba. Keď sme na niečom pracovali v rámci tanečnej alebo na  nejakých malých
akciách, tak som chcela ľudí prekvapiť a šokovať. Ak na nich pôjdete milo a jemne, je to fajn,
ale niekedy im treba dať facku, že – hej, haló! Je jedno, aký spôsob prejavu to bude. No ak
mám pocit, že v ľuďoch niečo zanechá, tak som jedna z prvých, ktorá stojí v rade a hovorí:
poďme do toho.
Nemám však rada prvoplánové veci. Bola som aj v takých projektoch, no potom som si
poťukala po čele a uznala, že to nebola správna cesta. Aj na základnej, aj na strednej škole,
som sa snažila nájsť niečo, čím ľudí šokovať. Napríklad prejavom, ktorý je pre mňa veľmi
prirodzený, no na ľudí pôsobím ako herečka. Nepáči sa mi jednotvárnosť, no netvrdím, že
treba vyčnievať a dráždiť ich. Mám rada pozornosť, to nepopieram, no niekedy sedím v
ústraní, pozorujem a s nikým sa nezhováram.

Tajíte to pred niekým z rodiny?

Otec to určite nebude vedieť ešte veľmi dlho. Trošku sa bojím, pretože viem, aký má na to
pohľad, takže nebudem zbytočne víriť vody. No keď sa nad tým zamyslím, tak sa to môže
dozvedieť. Mám dvadsaťpäť rokov. Už som dospelá a stojím si za všetkým, čo som v živote
robila a robím. Aj keď názor rodičov je pre mňa dôležitý. Ide iba o pocit, že som ockove
dievčatko. Už to je problém, keď dcéra otcovi predstaví prvého priateľa, nie to ešte priznať sa
mu s niečím takýmto.

Venovali ste sa tancu od dvanástich do dvadsiatich dvoch rokov. Osvojili ste si prácu
s vlastným telom a udržiavali ste sa v dobrej fyzickej kondícii. Vyžaduje to aj
bodypainting?


Určite. Milujem pohyb a keďže ukazujem telo, dbám na to, aby vyzeralo dobre. Nie sú to
nijaké drastické diéty. Telo musí byť pevné, flexibilné a zdravé, pretože niekoľko hodín stojím
bez pohnutia. Viem si nájsť fixný bod a nepohnúť sa. Musím s ním pracovať a človek, ktorý k
cvičeniu nemá vzťah, to môže znášať ťažšie. Ťažšie sa mu bude stáť, ťažšie sa mu bude
pracovať a ťažšie sa potom bude maliarke maľovať. Vtedy je to namáhavé nielen pre
modelku, ale aj pre bodypainterov.

Zrejme ste sa stretli s tým, že ľudia bodypainting nevnímali ako formu umenia, ale ako
nahotu. Ako reagujete na tieto predsudky?


Veľmi rada si vypočujem ich názor, no boli časy, keď ma to štvalo. Nechápala som, prečo za
tým hľadajú niečo iné, no potom som si povedala – je to ich prirodzené vnímanie. Sú ľudia,
ktorí to obdivujú. Sú ľudia, ktorí nevedia, ako majú reagovať. Vidia to, zaujíma ich to, no
pochybujú či za mnou môžu prísť a odfotiť sa so mnou. A sú aj takí, ktorí tomu nerozumejú a
majú svoj vlastný názor. Berú to ako príliš veľké pútanie pozornosti a príliš veľkú nahotu.
Veľa závisí od komunikácie. Ak človek chce diskutovať, viem sa s ním porozprávať, pretože
nie som nahá, som namaľovaná.

Myslíte si, že je spoločnosť schopná tento typ prejavu akceptovať alebo nahotu stále
vníma ako spoločenské tabu?


Neviem, no stačí mi prejsť sa po Bratislave. Mňa môže napríklad pobúriť, ak niekoho vidím
vo vyzývavom oblečení. Je to individuálne, nechcem ľudí škatuľkovať. Ľudia majú často problém byť otvorení tomu, čo vidia. Pozrú sa a utvoria si názor. No mali by sa aj naučiť
rešpektovať ostatných, pretože každý z nás má iný prejav.
Nech si každý robí, čo chce, pokiaľ tým neubližuje druhým. Tiež ma niektoré veci dokážu
pobúriť. No pokiaľ to dotyčnému neprekáža a bude si aj o desať, dvadsať, tridsať rokov stáť
za tým, čo povedal alebo ukázal, tak dobre. Na toto umenie si ľudia stále zvykajú. Nie je pre
nich prirodzené, no všetko pochádza z prostredia, v akom človek vyrastá.

Stretli ste sa vo vzťahu s pochopením? Čo si o tom mysleli vaši partneri?

Opäť to veľmi závisí od komunikácie. Z vlastnej skúsenosti a vďaka pozorovaniu ostatných
dievčat ich viem rozdeliť do viacerých skupín. Sú to muži, ktorí to chápu, aj keď my nevieme,
či ich to vnútorne neštve.
Potom sú tí, ktorí majú medzi sebou nepísanú dohodu. Mala som ju aj ja. Dohodla som sa
s teraz už bývalým priateľom, že nebudem na svojom profile zverejňovať fotky, ale maliarka
ich môže publikovať. Bol s tým viac-menej uzrozumený, no vždy som mu musela vysvetliť,
že sa ma nikto nedotýka. Ak by sa niekto pokúsil ma obťažovať, sú tam ľudia, ktorí na mňa
dozerajú.
Poslední sú takí, ktorí to dievčatám zakážu. Viem, že niektoré baby prestali robiť
bodypainting. Iné ho robia aj napriek tomu, no to nerobí vo vzťahu dobrotu. Priateľ je vždy
jeden veľký otáznik. Muži sa na to pozerajú úplne inak a ja to chápem a rešpektujem. Je
prirodzené, že sa na nás pozerajú ako na ženy, ktoré síce sú namaľované, no aj keď im to
vysvetlíme stokrát, ako prvé si spomenú na prsia.

Čo by si ľudia mali odniesť z umenia, ktoré na vás vidia? Sú pripravení hľadať ho
nielen na plátne, ale aj v tejto netradičnej podobe?


Je to druh umenia. Bodka. Či už si z toho odnesú pocit krásy, pôžitok, emóciu, alebo si ho len
vychutnávajú. Ide o vytvorenie onoho „vau efektu“. Umelci už teraz maľujú na hocičo, už to
nie je iba o plátne. Na tých pár hodín sa ním stáva telo a na tom nie je nič hrozné. Ak môžeme
pomaľovať okno, dvere alebo stenu, prečo by sme nemohli telo? Je to posúvanie hraníc a
vnímania estetiky.

Soňa Búranová