máj 2023

V spoločnosti sa dlhodobo používa výraz „Bratislavská kaviareň“. Takmer čokoľvek, čo ste počuli, je pravda. Kaviarne  v hlavnom meste sú plné napriek tomu, že každý týždeň otvoria minimálne tri nové. 

Nie, toto naozaj nie je vtip. Sama v jednej pracujem. 

Vysedávať s ovocným doubleshotíkom s ovseným mliečkom sa pre niektorých stalo rutinou a ja som ako pako, pre tringelty, začala používať všetky zdrobneniny sveta. Niekedy mám pocit, že s každým škaredým srdcom nakresleným na Caffe latte mi odíde jedna mozgová bunka. 

O hipsteroch ste asi tiež veľa počuli, aj to je všetko pravda. Naozaj chodia trikrát denne do tej istej kaviarne rozprávať s ďalšími hipsterskými kamošmi o filozofii, živote, novom albume kapiel ako FVLCRVM alebo Krstní otcovia, o ktorých ste v živote nepočuli, alebo o cenách lístkov na Pohodu. Konverzácie zväčša trvajú hodiny a oni pijú jednu kávu ako najpomalšie to ide, aby sa necítili zle, že si už nič iné neobjednajú. Niekedy dovlečú svojich psov alebo deti, len pre estetické fotky na sociálnej sieti a nalievajú ich napenením bezlaktózovým mliekom. Tento kolobeh tým pádom nikdy neskončí, lebo ďalšie generácie si na tento spôsob života ľahko zvykajú. Musím však dodať, že milujem psov a mávam s nimi oveľa záživnejšie konverzácie než s ich páničkami. 

Občas však prinesú aj svojich nehipsterských rodičov alebo kamarátov a vtedy začína pravé ródeo. Boh ich ochraňuj, ak si vypýtajú „pressko s mliekom“, alebo ešte lepšie – zalievanú kávu. Tieto slová rozvrátili viac hipsterských rodín ako „Nevedel som, že primátor Bratislavy je členom skupiny Para.“ Áno, ja ich síce budem silno odsudzovať tiež, ale spravím im ju, lebo opäť – chcem tringelty, a som prozákaznícka, či čo to. Niektoré slovenské mikrocelebrity, a dokonca ani politici nevedia, čo znamená slovo tringelt. Nehovorím, že ich je každý povinný dávať, nakoľko náš život od nich nezávisí ako napríklad v USA. Ale keď viem, že niekto má veľa peňazí a nenechá ani cent, to by rovno mohol prejsť cez dvere so slovami: „Pozor, idiot ide.“ 

Na ich obranu, baristov a baristky som si ani ja na tak nevážila, kým som sa ňou sama nestala. Ono sa to zdá naozaj ako ľahká robota, ale nie je. Občas ste psychológom, občas kutilom, občas plačete v chladničke a občas sa snažíte nalievať mlieko do kanvičky bez toho, aby ste otvorili tetrapak. Keď som zistila, aké je ťažké nakresliť pekné srdce alebo tulipán na kávu, úsmev ma prešiel. Spomenula som si na všetky tie obrázky, čo som za život mala na káve, a ako som to vždy brala ako samozrejmosť. Nie je to samozrejmosť, keď som za strojom ja. Také abstraktné a minimalistické umenie ste ešte nevideli. Ale raz sa to vydraží, verím tomu. 

Rada si kopnem do kávových snobov (nie doslova, to by ma mohli zažalovať). Avšak, môj priateľ ma občas uzemní, keď mi povie, že ja sa jednou z nich stávam. Áno, je pravda, že všetky životné problémy hádžem na konkrétnu značku kávy značku, ako Matovič na Sulíka. No, ja som si za tých pár mesiacov tak zvykla na výberovú kávu, že ma strasie, len keď prejdem okolo stánkov s americkou kávou. Priznávam, že je to so mnou neznesiteľné, keď sa vo vyše 40. stupňoch Celzia musíte trepať cez celé Benátky do jedinej kaviarne, ktorú som uznala za vhodnú podľa jednej múdrej stránky o výberovej káve. Tiež je vtipné, keď zistím, že mi ju pred nosom zatvorili pre siestu. Láska však občas bolí. Občas má aj chuť prepraženého espressa a zvuk môjho nadávania na talianske zvyky. 

 Časom v tom kávovom svete nájdete balans. Týka sa to práce, kde vám známa herečka nadáva, že vám prechladnú kríže, lebo máte na sebe krátke tričko. Zároveň tam sú nechutní starí biznismeni, ktorí vám z rovnakého dôvodu nechajú vyšší tringelt. Rovnako to je aj mimo nej, keď sa musíte popasovať s realitou a občas si u babky na dedine vypiť zalievanú nesku s tromi lyžicami cukru. Aby ste si príliš nezvykli na luxus a zostali nohami na zemi. 

Niektorí nikdy nepochopia, čo za ich mandľovo-kokosovým „flet vajtíkom“ stojí. Nevedia to, kým sa za stroj nepostavia sami a nepopália sa na tryske najmenej stokrát.

 A ja?

 Ja som presne jedna z nich. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH

„Absyntovky“ netreba nikomu predstavovať. Toto vydavateľstvo je známe najmä vďaka reportážnym knihám s hnedou obálkou a farebným akcentom. Okrem edície Prekliati reportéri majú na konte aj mnoho iných zaujímavých titulov. Edícia s názvom 100 % nesie príbehy na pomedzí fikcie a skutočných udalostí. Presne taký je aj memoár od Ariel Levy.

Ako mladá žena sa rozhodla pre kariéru reportérky. Presťahuje sa do Manhattanu a roky strávi cestovaním a písaním pre The New Yorker. Zameriava sa na portréty nezvyčajných ženských hrdiniek. 

Hneď na začiatku prvej kapitoly autorka nastolí atmosféru príbehom z detstva, ktorý ukazuje, že už od útleho veku bola iná. Potrebovala dobrodružstvo a tradičné detské hry ju nebavili. Vždy vedela, že by chcela písať, pretože to pre ňu predstavovalo slobodu. 

Prirodzene prechádza s rozprávaním do roku 2012, keď bola pripravená vyraziť na cestu do Mongolska. Bola vydatá, tehotná, úspešná a finančne zabezpečená. Jej život však nabral nečakaný smer a keď sa o mesiac vrátila, nič z toho už nebola pravda. 

V knihe nám autorka opisuje svoj život s pocitom, že nič zlé sa vám nemôže stať. Následne zachytáva momenty, keď zistila, že to funguje úplne inak. Spochybňuje spoločenské normy a otvára dvere do jej života, ktorý si vytvorila na základe búrania stereotypov.  Bojuje s vlastnou identitou a zamýšľa sa nad životnými cieľmi. Memoár Proti všetkým pravidlám je plný smutných výpovedí o tom, ako sa rýchle môže zmeniť niečo, čo sme brali za samozrejmosť. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: Nikola Liptaiová

Od začiatku 20. storočia nemala tolerancia v Bratislave jednotnú podobu. Cez vojny, okupáciu a napokon, aj v ponovembrovom období rešpekt voči menšinám klesal a stúpal na základe celospoločenských udalostí. O téme tolerancie voči iným, zorganizovalo vedenie Bratislavy prednášku v Mestskom múzeu. 

Prednáška, ktorá niesla názov „Bratislava ‒ mesto tolerancie a intolerancie“, sa konala 4. apríla v  Apponyiho paláci. Viedol ju slovenský etnológ, judaista a vedúci vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, Peter Salner. V rámci svojej praxe sa zaujíma najmä o židovskú obec na Slovensku, ale aj o bratislavské meštianstvo.

Osudy bratislavských minorít

Vo výklade kládol dôraz najmä na život a vnímanie Židov v meste, ale aj na maďarskú a nemeckú menšinu. Dôležitý bol etnický vývoj obyvateľstva a zmeny, ktorými si prešlo. Bratislavčanov a Bratislavčanky začiatkom storočia rozdeľovali kaviarne, no spájali ich viechy. Do kaviarní chodili len štamgasti a boli rozdelené na prešporské a československé. Vo viechach sedávali zákazníci pri dlhých stoloch s kýmkoľvek, kto prišiel. Okolo roku 1910 bola Bratislava najtolerantnejšia. V medzivojnovom období museli minority dokazovať svoju lojalitu a pri prideľovaní potravín dostali len polovicu oproti Slovákom a Slovenkám. 

Počas druhej svetovej vojny transportovali mnohých členov židovskej obce do koncentračných táborov. Odhad počtu odvedených z Bratislavy je 13 500. 

Po Druhej svetovej vojne, ale aj po okupácií Československa v roku 1968, mnohí emigrovali do Izraela a  západných krajín. Ospravedlnenie za prijatie Židovského kódexu vydala Slovenská národná rada až rok po páde bývalého režimu. Neskôr sa ospravedlnila aj vláda Eduarda Hegera, v roku 2021. 

V roku 2002 v Bratislave obnovili židovský cintorín, na ktorom je pochovaných 24 rabínov, medzi nimi aj významný Chatam Sofer. Cintorín v roku 1943 pre výstavbu tunela kvôli električkovej trati zrušili. Architekt Martin Kvasnica na tomto mieste navrhol pamätník Chatama Sofera.  Na Rybnom námestí sa každoročne koná aj zapaľovanie Chanukového svetla, už od roku 1993. 

Ľudia a mesto

Prednáška sa konala v rámci výstavy „Ľudia a mesto ‒ Dejiny Bratislavy“, ktorá je umiestnená v Mestskom múzeu už od Septembra 2022. Ukazuje ako sa mesto vyvíjalo od 13. storočia až po 90. roky 20. storočia. Prehliadka je rozčlenená do šiestich celkov, z ktorých je každý venovaný jednej téme. Trvať bude do 9. júla 2023. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH

Vegánske hody majú tradíciu už od roku 2017. Ide o najväčší festival rastlinného stravovania  na Slovensku. Aj tento rok koncom apríla ste sa v Starej tržnici mohli tešiť na hromadu skvelého jedla, pestrý program a rôzne infostánky.

Brány Starej tržnice sa otvorili o desiatej hodine no oficiálny program náš čakal až o jedenástej. O trochu skôr som tam dorazila s mamou a sestrou. Podujatie otvorili moderátori Marta Fandlová a Silvester Roštár. Odštartovala ho kuchárska show s ochutnávkou. Ako prvá varila Lucia Adamjáková, ktorá pôsobí na profile Easy vegan life, kde zdieľa najrôznejšie vegánske recepty. Pripravila si pre nás krémové cestoviny.

Ako pre(žiť) na vegánskej strave

Potom nasledovala prednáška o vegánskej strave s odborníkom na výživu, Radekom Látalom. Jeho prezentáciu som prvýkrát zažila na hodoch v zime, no bolo skvelé si osviežiť pamäť a vypočuť si to znova. Hovoril o zaujímavých veciach a spomínal, že strava vegánov nie je od tej obyčajnej veľmi rozdielna. Nejedia len štvrtinu bežnej stravy. Pokračoval tým, čo všetko by milovníci rastlinnej stravy jesť mali. Čo sa týka vitamínov,  jód, omega 3 a vitamín D v zime, by sme mali dopĺňať všetci. Jediné, čo chýba vegánom je B12, ktorý je obsiahnutý v živočíšnych produktoch.

Podľa Radeka Látala veľa ľudí skončí s vegánstvom práve preto, lebo sa nestravuje správne. Aj k tomuto fenoménu mal pre nás ukážku, kde porovnal dve účastníčky výskumu a ich stravovacie návyky. Mohli sme vidieť obrovský rozdiel. 

Honba za jedlom

Po prednáške sme sa konečne rozhodli dopriať si obed. Predsa sme prišli aj kvôli jedlu. Pretláčali sme sa medzi ľuďmi, ktorí zapĺňali Starú tržnicu a pozerali si ponuky. Míňali sme aj množstvo chlpáčov. Osobne som bojovala s obrovským výberom. Niektoré jedlá boli pre mňa nové, iné mi také cudzie neboli. Zvolila som si burrito. Aj to bolo experimentálne, už predtým som  ochutnala vegánsku klobásu, no bála som sa kombinácie s jablkovým pyré. Nakoniec som nezostala sklamaná.

Spoločne sme sa najedli a vrátili sa na horné poschodie tržnice, kde sa odohrával program. Práve varila Viera Múdra a neskôr mal nasledovať krst jej knihy s názvom Klíčkovanie.

Krst knihy Klíčkovanie

Najskôr nám porozprávala o klíčkovaní a prečo je zdravé. Vysvetlila nám techniku.  Povedala, že je veľa spôsobov, ako na to. Dokonca až desať. Najaktívnejšie sú ale u nej asi štyri. 

Medzitým medzi hostí prišiel krstný otec knihy, Martin Šmahel, ktorý je okrem iného aj dlhoročný vegán. Knihu pokrstil symbolicky práve semienkami na klíčenie. 

Kuchárske show a zvedavý moderátor

V programe bolo za vegánske hody mnoho kuchárskych show. My sme zostali aj na ďalšiu. Varila Nikoleta Kováčová, ktorá má na konte tri knihy zo série Slovegán a pôsobí pod pseudonymom Surová dcérka. Pretvorila v nich tradičné slovenské recepty na vegánske. 

Na mieste varila domáce pirohy práve z jednej Slovegán-ky. Recept trval dlhšie a moderátor Silvester Roštár chodil do publika a pýtal sa. Nevyhol sa ani nám. „Aké vegánske recepty doma najčastejšie varíte?“ opýtal sa. „Kari. Karfiolové, s cícerom,“ odpovedala mama. Nikoleta Kováčová prikyvovala kým, čo plnila pirohy. 

Moderátor potom podišiel s mikrofónom aj ku mne. Spravil tak po otázke, kto domov priniesol koncept rastlinnej stravy. Musela som ale priznať, že som to bola ja, ale varí mama. 

Aj teraz nás čakala ochutnávka. Ľudia rýchlo vytvorili rad, aby sa mi ušlo. Na hodoch nikto nepohrdol ochutnávkou.

Na záver programu nasledovala ešte posledná kuchárska show. Varila Kamila Skladaná, ktorá spravuje vlastný vegánsky blog. 

Nie všade bolo len jedlo

Okrem dobrého jedla si návštevníci mohli kúpiť rôzne produkty či nahliadnuť do infostánkov, ktoré sa nachádzali na prvom poschodí.

Zastavili sme sa pri stánku Slovenskej vegánskej spoločnosti známej projektom Zelená jedáleň – snaží sa prinášať vegánske jedlo na univerzity a školiť kuchárov. Chvíľu sme sa pozhovárali a za dobrovoľný príspevok sme si zobrali malú knižku s receptami. Dozvedeli sme sa tiež o vegánskych večeriach, ktoré organizujú pravidelne a fungujú na princípe, že každý niečo navarí alebo donesie. Vstup je voľný a väčšinou býva súčasťou večere zaujímavá prednáška. 

Pri stánku Surovej dcérky sme si prelistovali kuchárske knihy. Jednu vlastníme, ale prvý diel nemáme.

Z hodov sme si toho odniesli dosť. Mama kúpila konopné müsli, ochutnali sme aróniovú šťavu, ktorá ma vraj blahodarné účinky. Dostali sme zadarmo niekoľko druhov vitamínov ako napríklad B12 či balíček vlašských orechov.

Bol to veľmi príjemný deň a ja verím, že naň budem dlho spomínať. 

Autorka: Veronika Cechová

Foto: autorka

Práca v gastronómii sa nedá opísať inak ako „úsmev cez slzy“. Dlhé hodiny na nohách a s táckou v ruke, ťa donútia prehodnotiť svoj život. No spätne si uvedomíš, že ako študent nemáš veľmi na výber. Postupne si zvykneš odchádzať aj prichádzať domov za tmy. Cítiš sa ako robot, ktorého už nič nezlomí, ani neprekvapí. Alebo azda áno? V čašníckom cechu sa hovorí: „Náš zákazník, náš pán“, no nie je to myslené doslova. Slováci sú „odborníci“ na slušné správanie a etiku, preto obsluhovať ich je jedna báseň. Väčšina zákazníkov si myslí, že keď prídu do podniku na kávičku, čašník im aj nohy pomasíruje. Najmä teraz, keď sa vonku konečne oteplilo a vonkajšie terasy praskajú vo švíkoch. Personál je predsa nadľudská bytosť, ktorého poslaním je plniť priania ľudí bez ohľadu na to, aké sú nezmyselné. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Aj zamestnanec je len človek. Pracujúci v gastronómii, šestnásť hodín denne. 

Slováci majú neuveriteľnú vlastnosť, myslieť si, že sú v preplnenom podniku sami. Chcú dostať všetko rýchlo a naraz. Každý čašník má počas dňa niekoľko základných povinností – objednávať, vynášať objednávky, starať sa o zákazníkov, vyplácať účty a upratovať. Čím vyšší počet zákazníkov sedí práve v podniku, tým väčší počet kombinácií týchto činností musí vykonávať. Každý stôl chce od neho niečo iné, preto zamestnanec selektuje čo je najdôležitejšie, čo počká a čo je úplne zbytočné. Zákazníkov to však nezaujíma. Pokojne si sadnú za ten jeden špinavý stôl (ten je podľa gastronomického pozorovania vždy najsympatickejší) a s úsmevom na perách poženú čašníka tam a späť aj desaťkrát. S pokojom na duši prídu do zatvoreného podniku pätnásť minút pred otvorením, akoby otváracie hodiny neexistovali a zariadenie funguje nonstop. Nerobí im problém prísť ani tesne pred zatvorením prevádzky s argumentom: „Veď my nebudeme dlho.“ 

Personál sa ide zblázniť. Doslova sme zrelí na psychiatriu. Po šestnástich hodinách v preplnenom podniku, v lete a najlepšie cez víkend – smrteľná kombinácia. Napriek všetkým týmto  faktom si musíme udržať úsmev na tvári a profesionálny prístup. Stále sa predsa držíme hesla: „Náš zákazník, náš pán“. So slzami v očiach, ale predsa. Verte mi, nie je nič lepšie ako prísť domov po celom dni behania, ľahnúť si do postele s myšlienkou, že zajtra nás čaká to isté. 

Autorka: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková

Byť dobrým a skutočným novinárom nie je vôbec také ľahké ako sa zdá. Ktokoľvek si môže myslieť, že ak si jeho text prečíta veľa ľudí, je z neho skvelý novinár. O kvalite článku však v skutočnosti nerozhoduje počet prečítaní, ale pridaná hodnota. Tliachať do vetra vie každý, no napísať niečo s rozumom aj so srdcom, dať čitateľovi nielen informácie, ale aj niečo zo seba, to je už umenie. Vkladať srdce do písania však neznamená, že je obsah emotívny, ale že autor si váži svoju prácu a chce ju robiť dobre, poctivo a bez ohľadu na zisk či ohúrenie čitateľov. Takáto práca si vyžaduje čas a veľmi veľa energie, úsilia a snahy.

Jane Brooková je presne takýto typ novinárky. Nejde jej o peniaze, ale o niečo viac. Svoj čas i život oddáva práci v London Courieri – uznávaných anglických novinách. Svojím textom odhalila imigračný škandál vedúci ku korupcii vo vláde, získala ocenenie aj uznanie. Mohla byť viac ako šťastná. Lenže tvrdá a kvalitná práca nesie so sebou aj daň – absenciu voľného času. To jej priateľ a kolega Simon nevedel zniesť, a preto Jane končí sama. Síce s „kariérnou trofejou“ v rukách, no bez toho, s kým by mohla zdieľať svoj úspech.

Dostať od šéfky príležitosť ísť na dva týždne do Nórska a pripraviť článok o výbere vianočného stromčeka na Trafalgarské námestie predstavuje pre Jane záchranné koleso. Ona však odmietne. Neznáša Vianoce a túži písať o niečom inom. Keď sa však predsa len rozhodne ísť a ocitne sa v očarujúcom a zasneženom Nórsku, zabúda na nešťastie v láske a dáva jej novú šancu. Odrazu príde na to, že nejde len o výrub obyčajného stromu, ale o srdcervúcu tradíciu z minulosti. Zmení predvianočný čas zmýšľanie Jane natoľko, že bude opäť ochotná dôverovať mužom? Alebo pochová v Nórsku okrem princa na bielom koni aj Vianoce?

Autorka knihy Decembrový dar píše pod pseudonymom a Jenny Gladwellová je v skutočnosti Genevieve Herrová. Pracuje ako redaktorka kníh pre deti vo vydavateľstve a popritom sa venuje aj písaniu. Jej kniha však nie je o vianočnom klišé a romantickej zápletke s happyendom. Príbeh skrýva omnoho viac a prekvapí vás. V deji sa prepletá minulosť z čias vojny so životom Jane a ďalších postáv. Práve hlavná hrdinka, ako správna novinárka, hľadá spojitosti v príbehoch, pričom sa na ňu usmieva šťastie.

K nude by ste sa dopracovali ťažko. Štýl písania je jednoduchý a zrozumiteľný, kniha sa v podstate „číta sama“ a nechýba ani napätie a príjemná gradácia deja. Príbeh je skvelý na čítanie vo vianočnom období, ale ak sa ho rozhodnete posunúť na inokedy, neprichádzate o zážitok. Autorka je majsterka v opise, navodzuje dojem, akoby by ste boli priamo na danom mieste. Knihu by som odporučila každému, kto potrebuje vo svojom živote doplniť nádej, že šťastný koniec existuje, len sa musí na život pozrieť zo správneho uhla.

autorka Soňa Krajčovičová