All Posts By

Soňa Krajčovičová

Každý človek si zaslúži dôstojný život

Aký to musí byť pocit, keď sa buď z vlastnej viny, alebo pre životné okolnosti ocitnete na nule? Nie na nule s financiami, napäto čakajúci na ďalšiu výplatu, ani na nule z psychického alebo fyzického vyčerpania. Ale na nule, ktorá v tej chvíli vyzerá ako definitívna. Nula, ktorej dosiahnutie znamená život na ulici. Takáto situácia sa môže stať hocikomu! Niekedy stačí tak málo – strata zamestnania, blízkej osoby, zhoršený zdravotný stav, závislosti. Problémy sa nabaľujú a vzniká klbko, ktoré sa stále viac zamotáva. Spoločnosť vás odsudzuje a zrazu sa nemáte na koho obrátiť. Nikto pri vás nestojí. Nikoho viac nezaujímate. No váš život neskončil a vy nie ste odpísaný na neúspech až do smrti. Pomocnú ruku v každej situácii bez rozdielu podáva Slovenská katolícka charita a v celom Trnavskom kraji konkrétne Trnavská arcidiecézna charita. Dnes už v novom šate.

Ešte pred dvomi rokmi schátraná stará dvestoročná budova, kam sa s nadšením nasťahovali potkany a omietka sa radšej vzdala, dnes už moderná a priam nádherná funkčná budova lákajúca pohľadom. Na múre pred hlavnou bránou čítam nápis Centrum pomoci človeku. Vo dvore, z ľavej strany, je zaparkované auto s označením charity. Uľaví sa mi, že som to našla a vytáčam číslo zástupcu riaditeľa Igora Strýčka. Vtom zbadám postavu, ktorá z vrecka bundy vyťahuje telefón. Je mi jasné, že to je pán Strýček. Po krátkom zvítaní ma vedie do vnútorného priestoru nového domu pre ľudí bez domova. Takmer pred mesiacom bolo jeho slávnostné predstavenie verejnosti sprevádzané požehnaním trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha a prezidenta Slovenskej katolíckej charity, žilinského biskupa Mons. Tomáša Gálisa. 

Dnes je prvý oficiálny deň pre klientov. Otvára sa o deviatej hodine, čo bolo už pred pár minútami. Stojím priamo v strede diania –  v kuchyni. Sledujem miestnosť plnú ľudí, vravy a snahy sa zorganizovať. Postupne si podávam ruku s riaditeľom charity Miroslavom Dzurechom, s duchovným predstaveným centra s bratom Matejom, s odbornou manažérkou charity Máriou Altoffovou a špecializovanou sociálnou poradkyňou Norou Marušikovou, či novou PR manažérkou Michaelou Matuškovou. A hor sa do práce. 

Centrum vtedy a dnes. Foto: www.charitatt.sk

Dom máme, teraz ho musíme premeniť na domov

Majka, odborná manažérka, všetkému velí, vonku vo dvore čaká šoféra, ktorý nosí potraviny. Z kufra auta vyberá, čo sa dnes bude vydávať. Každý, kto môže, berie škatule a ukladá ich v kuchyni. Moravské koláče s tvarohom, s jablkami, s lekvárom, s makom, vianočky, makovky, chleby, bagety, banány, pár pomarančov, cibule, rajčiny, mrkva… Som v úžase. A odkiaľ sa všetko toto jedlo berie? Z Tesca. Trnavská arcidiecézna charita má zmluvu s Tescom, ktoré sa zaviazalo poskytovať im už nepredajné, ale stále dobré potraviny. Názov tohto projektu Európskej únie je potravinová banka. Veľkoobchody musia dodržiavať zákon o manipulácii s potravinami a ak nepredaný zostatok venujú na charitatívne účely, získavajú úľavy z vývozu odpadu. Chválim tento rozumný krok a dostávam úlohu rozdávať banány. 

Kuchyňa s čerstvo dovezeným pečivom. Foto: Soňa Krajčovičová

Jedáleň, ktorú som doteraz pozorovala len z okien kuchyne, sa už plní ľuďmi. Najprv ich je okolo desať. A stále pribúdajú. Zoznamujú sa s novým priestorom. Keď túto budovu na Hlavnej ulici v Trnave stavali a starú zbúrali, charita sídlila dočasne na Saleziánskej ulici. No s touto novou kráskou ťažko niečo porovnávať. Je výnimočná, na celom Slovensku nemá zatiaľ konkurenciu. Projekt bol zväčša financovaný z európskych fondov, no keďže sa náklady na stavebný materiál počas výstavby rapídne zvýšili, pomohol zriaďovateľ – Arcibiskupský úrad v Trnave –  a aj partneri – Mesto Trnava a Trnavský samosprávny kraj.

Príhovor riaditeľa Trnavskej arcidiecéznej charity Miroslava Dzurecha. Foto: Soňa Krajčovičová

„Nechcem byť učiteľ, čo vám niečo káže, ale chcem, aby sme si to tu udržiavali, žili a pracovali dôstojne teraz aj ďalšie roky. Každý má svoje problémy, nálady, prežíva rôzne situácie, ale vážte si prácu dievčat, ktoré vám slúžia. Ak si niekto potrebuje vybiť zlosť, nech kričí na oblaky, ale nech neničí naše spoločné priestory. Upozorňujte sa aj vy medzi sebou, dobrou radou, napomenutím, aby sme si uchránili, čo, vďaka Bohu, máme. Budem na to veľmi prísny. Máme strechu nad hlavou, neprší na nás, je nám teplo, máme ľudí, s ktorými ste pracovali. Ďalšia etapa je žiť spolu, ísť spolu na ceste životom. Nedelíme sa na my a vy, ale sme tu všetci spolu – ako partneri,“ prihovára sa Miroslav Dzurech. Chlapi s ním súhlasia a pokyvkávajú s hlavami. Brat Matej pred požehnaním spoločného priestoru dodáva: „Aby sa z budovy stal domov, je potrebné vytvoriť v nej dobré vzťahy. Verím, že tieto vzťahy už máte a ďalej ich vytvárate v takých podmienkach, aké máte. Tento priestor vám chce pomôcť, aby bola vaša ľudská istota pevnejšia, tak si vzájomne pomáhajme.“

Spoločná fotka klientov s Miroslavom Dzurechom a s bratom Matejom krátko po prvom otvorení. Foto: Soňa Krajčovičová

Ešte si budú vyberať

Po spoločnej fotke sa už konečne môžu ísť všetci najesť. Na pulte pred vydávacím okienkom je mierny chaos. Všetci chcú predsa jesť. Maslo, lekvár, kečup, horčica, káva, čaj, pečivo. Každý si berie, čo má rád. No nájdu sa aj takí, ktorí si radi vyberajú a od Noriky vypytujú „podpultový tovar“ – moravské koláče. Najlepšie z každého druhu a ešte aj pekne zabaliť na horšie časy. Norika ochotne vyťahuje koláče a balí ich do mikroténových vreciek, ktoré nám pomohla nájsť Majka. Tá má plné ruky práce s vydávaním kľúčov od skriniek a zapisovaním mien ku číslu skrinky. Každý návštevník má možnosť vybrať si zo sociálneho šatníka aj oblečenie, ktoré si potom môže obliecť, neskôr v centre oprať a prezliecť. Odkladá si ho vo vreci do svojej vlastnej skrinky. 

Jedáleň so skrinkami v plnom prúde. Foto: Soňa Krajčovičová

Do tejto trmy-vrmy sa však vôbec nehanbí zapojiť klient Lukáš žiadajúci telefón aj s internetom, aby si našiel číslo na políciu. Tvrdí, že mu niekto odcudzil veci. Majka ho však rýchlo uprace. „Dám ti číslo na políciu, ale počkaj, to je na mestskú? Tá je blízko. Choď tam pešo, veď nohy máš, ústa tiež, a to veľké!“ Aj keď tieto žienky pracujú v rizikových podmienkach a nikdy nemôžu vedieť, čo sa im prihodí, sršia humorom. Ľudí, rozhovory s nimi a pocit, že im pomáhajú, majú rady. Prečo by tu inak pracovali? 

Tour de centrum

Atmosféra už nie je chaotická. Všetci zázrakom pochopili, že nie je ťažké vziať si jedlo a sadnúť si. Aj keď nároky na raňajky má každý iné, v podstate všetci pôsobia spokojne. Sem-tam naháňame stratené maslo, ale inak to funguje na výbornú. Majka ma zatiaľ berie na malú prehliadku celého centra. Z kuchyne ideme doprava po dlhej chodbe len pre zamestnancov. Prvé dvere sú modrej farby, ktorá symbolizuje kúpeľňu pre osobnú hygienu klientov. Nie je rozdelená podľa pohlaví, ale najprv sa sprchujú napríklad ženy, a potom muži. Nazriem dnu, prejdem cez prázdnu miestnosť do časti spŕch. Napravo je toaleta pre imobilných klientov a hneď vedľa miestnosť s tromi sprchami, tiež kôš na špinavú bielizeň a umývadlá. Každý, kto použije sprchu, sa tiež musí zapísať do tabuľky. 

Kúpeľňa. Foto: www.charitatt.sk

Ďalej pokračujeme po chodbe a vedľa spŕch je miestnosť s oranžovými dverami určená na spoločenské aktivity. Na zemi sú škatule s knihami pripravené pre budúcu knižnicu. V tejto oddychovej časti sa budú premietať aj filmy, hrať hry a je tu aj kuchyňa pre prípadný projekt – kurz varenia. Posledné miestnosti na chodbe sú za zelenými dverami. Tu bude bezpečné miesto pre klientov v krízových stavoch, pre plačúce ženy, kde sa môžu porozprávať a poradiť. Do týchto miestností sa návštevníci dostávajú cez dvor smerujúci rovno od vstupnej brány. Zamestnanci z opačnej strany zvnútra, ako my.

Na poschodí je priestor pre špecializované sociálne poradenstvo, ktoré vykonáva aj Norika, dnes však pomáha v kuchyni. Tu budú pracovníci charity klientom pomáhať riešiť problémy s exekúciou, s vyhlásením osobného bankrotu, s vyhľadaním právnika, nového zamestnania. Ponúkajú dlhové poradenstvo, podporu klienta, usmernenie, sprevádzanie na úradoch, pomoc pri vypisovaní papierov a dokumentov, rady pri vybavovaní dôchodkov, umiestnenie do zariadenia. 

Nové kancelárie na poschodí pre zamestnancov. Foto: www.charitatt.sk

Tiež sú tu priestory pre zamestnancov na porady, školenia, prednášky, oddych, aj kancelária brata Mateja na rozhovor pre klientov či interview pre verejnosť. Je tu aj priestor, kde sa môžu stretávať dobrovoľníci projektu Streetwork. Funguje tak, že vyškolení dobrovoľníci mapujú ľudí bez domova v Trnave, motivujú ich rozhovormi k pozitívnej zmene, rozdávajú informačné letáky. Takto sú ľudia bez domova informovaní o svojich možnostiach a je na nich, či pomoc využijú a vykročia na cestu von z ulice. 

Budova je vystavaná ako kruh. Predtým mala len prízemie, teraz má s poschodím rozšírené možnosti pomoci. Ideme okolo vrátnice, kadiaľ klienti prichádzajú. Zapisujú sa, aby mali v centre prehľad, koľko ľudí tu bolo a v rámci anonymity má každý klient číslo spisu, pod ktorým ho centrum eviduje. Ak majú nejaké veci, môžu si ich tu odložiť. Vstup je sem povolený len raz za deň, čo je nové pravidlo oproti tým, čo platili v starých priestoroch. „Je to preto, aby sa nemohli vonku opiť počas dňa a prísť sem vytvárať konflikty alebo spať na stole,“ vraví Majka. Keď sa jej spýtam, či sa ich nebojí, odpovedá ihneď: „Nie, som tu už ôsmy rok, absolvovala som výcviky a školenia. Kedysi som sa ich bála, ale táto fáza je už za mnou,“ Ďalej si tu môžu vyzdvihnúť Nota Bene, ktoré si klienti kupujú za 1,20 eur a predávajú za 2,40 eur za výtlačok. To je ďalší krok pomoci ako sa dostať sa z ulice.

Odborná pracovníčka Miška je dnes na vrátnici nízkoprahového centra. Čo to znamená? Sú to tri slová. Denné nízkoprahové centrum. Denné znamená, že funguje ambulantne každý deň v týždni, okrem víkendu a štátnych sviatkov. Od deviatej hodiny ráno do pol jednej poobede je určené všetkým na naplnenie základných životných potrieb. Poobedie je určené poradenstvám a skupinovým aktivitám. Nízkoprahové priestory môžu navštevovať aj ľudia pod vplyvom návykových látok, ale musia dodržiavať pravidlá centra – nesmú sa správať agresívne, požívať návykové látky v priestoroch centra a rešpektovať pracovníkov a seba navzájom. Centrum je pre všetkých bez rozdielu veku a pohlavia, ale klienti musia byť plnoletí. Naraz pojme 80 ľudí, čo je veľmi slušné číslo. Podľa štatistiky za rok 2020 bolo v Trnave na ulici okolo 160 ľudí. Jediný problém, ktorý v tejto oblasti nastáva, je vôľa ľudí bez domova nechať si pomôcť v zadĺženosti, v závislostiach či znovu obnoviť stratené pracovné návyky. Pomôcť sa dá iba tomu, kto o pomoc žiada.

Odborná pracovníčka Michaela na vrátnici. Foto: Soňa Krajčovičová 

„Kde udělali soudruzi z NDR chybu?“

Nadšenie z nového priestoru však začalo opadávať. „Ako sa vám tu páči?“ hádžem v jedálni otázku do pléna. Klientka Adriana si češe vlasy a moju radosť z nových priestorov nezdieľa. „Je to tu strašné, ako v nemocnici, predtým to bolo lepšie.“ Vysoký muž mi odmieta povedať meno, ale na moje sa pýta s veľkou zvedavosťou. „Mne sa tu páči, veď si zvykneme. Lenže problém je, že predtým, keď sa išlo jesť, vždy sa modlil Otče náš, aby sme ďakovali Bohu. Ak sme sa nepomodlili, nebola vydaná strava. Tu to tak nefunguje. Treba to uviesť do praxe.“ Ako ste sa sem dostali? „Som na ulici už 20 rokov, utiekol som z domu k babke. Mám 34 rokov. My sme takí pouliční vlčáci, sme alkoholici a úchyláci,“ jednoducho zhodnocuje svoj stav. Meno som sa stále nedozvedela. Od Mišky viem, že je to stará škola a rád komentuje a hodnotí ľudí, preto by ma nemali prekvapovať jeho výroky a ani prípadné otázky. „V sprche nejde teplá voda…“ povie ktosi, čo už Majka len v skratke zhodnotí. „To sú presne tie muchy, ktoré musíme vychytať. A naučiť sa fungovať v nových priestoroch.“ Veď jasné, je to prvý deň. 

Klienti pri raňajkách. Foto: Soňa Krajčovičová

Jeden deň nie je rok

Ručičky hodín sa blížia pomaly ale isto k pol jednej. Treba upratať, pozametať, umyť, zdvihnúť stoličky, pečivo zabaliť a zakryť, aby neoschlo. A čo so zvyšným? Bude na ďalší deň alebo sa dá vysušiť pre zvieratá na farme. Adriana pomáha upratovať. Je to dobré aj pre jej psychiku – pracovná terapia. „Veď kto by to robil, ak nie ja?“ konštatuje. Za to, že robí v centre poriadok, dostane napríklad konzervy či sladkosti. Upratovanie centra po zatvorení je forma motivačného systému pre klientov. Zapojiť sa môže každý. Pomáha aj pracovníčka Monika so svojou dcérou Veronikou. Prácu má rada, najprv tu bola ako dobrovoľníčka, teraz ako zamestnankyňa. Robí, čo treba – upratuje, či asistuje dievčatám v kuchyni. Majka usmerňuje posledných zaostalcov, aby opustili centrum. Na obrazovke s kamerami sleduje, či tu ešte niekto neostal. Pečivo je zabalené, stoličky sú zdvihnuté a ja verím, že z tohto centra sa po dnešnom dni začne stávať domov.

Nejde o to, či išlo všetko podľa plánu a či to bolo dokonalé. Dôležité je to, s akým úmyslom ste to robili. Pracovníkom centra záleží na výsledku práce. Aj keď sa pozitívna zmena nedostaví hneď, vždy je nádej, že človek nájde dostatok motivácie zmeniť svoj život k lepšiemu. 

Ten, kto navštívil dnes centrum ako klient, dostal možnosť začať znova. Ten, kto ho navštívil ako pomocník, mohol vidieť, že niekedy stačí len úsmev alebo milé slovo, aby sa človek cítil, že jeho život ešte neskončil, aj keď sa jeho etapa odohráva práve na ulici.

Pracovníci charity v novom Centre pomoci človeku pri jeho slávnostnom otvorení, 20. septembra 2023. Foto: www.charitatt.sk

Autorka: Soňa Krajčovičová
Autorka fotografií: Soňa Krajčovičová, www.charitatt.sk

Decembrový dar

Byť dobrým a skutočným novinárom nie je vôbec také ľahké ako sa zdá. Ktokoľvek si môže myslieť, že ak si jeho text prečíta veľa ľudí, je z neho skvelý novinár. O kvalite článku však v skutočnosti nerozhoduje počet prečítaní, ale pridaná hodnota. Tliachať do vetra vie každý, no napísať niečo s rozumom aj so srdcom, dať čitateľovi nielen informácie, ale aj niečo zo seba, to je už umenie. Vkladať srdce do písania však neznamená, že je obsah emotívny, ale že autor si váži svoju prácu a chce ju robiť dobre, poctivo a bez ohľadu na zisk či ohúrenie čitateľov. Takáto práca si vyžaduje čas a veľmi veľa energie, úsilia a snahy.

Jane Brooková je presne takýto typ novinárky. Nejde jej o peniaze, ale o niečo viac. Svoj čas i život oddáva práci v London Courieri – uznávaných anglických novinách. Svojím textom odhalila imigračný škandál vedúci ku korupcii vo vláde, získala ocenenie aj uznanie. Mohla byť viac ako šťastná. Lenže tvrdá a kvalitná práca nesie so sebou aj daň – absenciu voľného času. To jej priateľ a kolega Simon nevedel zniesť, a preto Jane končí sama. Síce s „kariérnou trofejou“ v rukách, no bez toho, s kým by mohla zdieľať svoj úspech.

Dostať od šéfky príležitosť ísť na dva týždne do Nórska a pripraviť článok o výbere vianočného stromčeka na Trafalgarské námestie predstavuje pre Jane záchranné koleso. Ona však odmietne. Neznáša Vianoce a túži písať o niečom inom. Keď sa však predsa len rozhodne ísť a ocitne sa v očarujúcom a zasneženom Nórsku, zabúda na nešťastie v láske a dáva jej novú šancu. Odrazu príde na to, že nejde len o výrub obyčajného stromu, ale o srdcervúcu tradíciu z minulosti. Zmení predvianočný čas zmýšľanie Jane natoľko, že bude opäť ochotná dôverovať mužom? Alebo pochová v Nórsku okrem princa na bielom koni aj Vianoce?

Autorka knihy Decembrový dar píše pod pseudonymom a Jenny Gladwellová je v skutočnosti Genevieve Herrová. Pracuje ako redaktorka kníh pre deti vo vydavateľstve a popritom sa venuje aj písaniu. Jej kniha však nie je o vianočnom klišé a romantickej zápletke s happyendom. Príbeh skrýva omnoho viac a prekvapí vás. V deji sa prepletá minulosť z čias vojny so životom Jane a ďalších postáv. Práve hlavná hrdinka, ako správna novinárka, hľadá spojitosti v príbehoch, pričom sa na ňu usmieva šťastie.

K nude by ste sa dopracovali ťažko. Štýl písania je jednoduchý a zrozumiteľný, kniha sa v podstate „číta sama“ a nechýba ani napätie a príjemná gradácia deja. Príbeh je skvelý na čítanie vo vianočnom období, ale ak sa ho rozhodnete posunúť na inokedy, neprichádzate o zážitok. Autorka je majsterka v opise, navodzuje dojem, akoby by ste boli priamo na danom mieste. Knihu by som odporučila každému, kto potrebuje vo svojom živote doplniť nádej, že šťastný koniec existuje, len sa musí na život pozrieť zo správneho uhla.

autorka Soňa Krajčovičová