december 2022

Chcel skialpovať, a tak si za prvú výplatu kúpil lyžiarky. Z druhej sa mu podarilo ušetriť už aj na viazania. Výbava je drahá. Absolventovi urgentnej zdravotnej starostlivosti a milovníkovi prírody sa splnil sen. Dnes je horským záchranárom vo Vysokých Tatrách. ,,Keď mi zazvonil telefón a opýtali sa ma, či by som si vedel predstaviť robiť horského záchranára na profesionálnej úrovni, povedal som – jasné, chcem!“ hovorí o svojej ceste k povolaniu, ale aj o chybách turistov a mnohom ďalšom, horský záchranár Rudolf Golec (30).

Ocitnúť sa v priestoroch horskej služby, vnímať atmosféru tohto poslania, vidieť výstroje, skrinky, ktoré obsahujú všetku potrebnú výbavu na záchranu človeka, bolo pre mňa fascinujúce. Zároveň si človek nanovo uvedomí krehkosť bytia. Nikdy totiž nevieme, či tento materiál raz nebudeme potrebovať my alebo naši blízki.

R. Golec začal o svojej ďalšej ceste rozmýšľať na strednej škole. Vedel, že nechce sedieť pri počítači, mať statickú a monotónnu prácu. Práve naopak, lákali ho adrenalín a akcia, a tak nastúpil na urgentnú zdravotnú starostlivosť do Prešova. ,,Dokončil som si bakalársky stupeň štúdia, záchranárske maximum, ktoré sa dá na Slovensku vyštudovať. Lákala ma však aj horská zdravotná služba. Bol to pre mňa vyšší stupeň, niečo, čo som chcel dosiahnuť. Vedel som, že v tom období som na to nemal. Potreboval som omnoho viac skúseností, no mal som to v hlave.“ Podarilo sa mu dostať ku horským dobrovoľníkom, ku ktorým patril vyše dvoch rokov. Napriek podpísanej dobrovoľníckej zmluve nedostával plat, ale fasoval veci za to, že tam chodil. Napríklad také lyže.

Počty výjazdov sú špecifické

,,V záchranke som dostal trojmesačnú výpovednú lehotu, takže som v úvode plátal a makal aj tam, aj tam.“ V horskom tíme Vysokých Tatier je dokopy tridsať ľudí. V službe je vždy dispečer, ktorý dvíha telefóny, je tam dvadsaťštyri hodín. Služby horského záchranára môžu byť a sú vždy rôzne, napríklad: výjazdová služba, práca pohotovostného šoféra, ktorý vozí a zachraňuje. Má zodpovednosť za to, či je v autách dostatok paliva a šoféruje na výjazd. Na aute, skútri, štvorkolke. Podľa toho, čo práve treba. Je tam vždy aj veliteľ zásahu. Túto pozíciu zastávajú zväčša chlapi s najväčšími skúsenosťami a najdlhším počtom rokov v tomto povolaní. Počty výjazdov za deň sú špecifické, nedá sa veľmi hovoriť o priemernom počte. ,,Závisí to od hlavných sezón. V lete vieme mať za deň aj šesť zásahov.“ Služby taktiež závisia od sezón. ,,V obdobiach mimo hlavnej sezóny máme služby do 18:00, v hlavnej o dve hodiny dlhšie. Ak mám záchranársku službu, musím byť v pohotovosti do nasledujúceho rána. Mojou povinnosťou je prísť do dvadsiatich minút hore do Smokovca, kde mám v práci nachystané veci pre prípadný zásah..“

Príprava na horský zásah

Pracovné ráno záchranára z východu začína ako vždy, Smokoveckou kyselkou. Napúšťaním prírodného prameňa, vďaka ktorému má Rudo celý deň čo popíjať. Dôležitou povinnosťou každého zamestnanca je si v centrálnom sklade skontrolovať batoh, nosidlá, topánky, zdravotnícky materiál a prístroje, tiež nabitie bateriek. Jednoducho, pripraviť veci na prípadný zásah, aj tie do vrtuľníka, keďže ide o špecifickejšiu výbavu. Napríklad taký hrudný postroj. Po kontrole je trávenie pracovného času viac-menej individuálne. Niekto pripravuje ,,hlásenky“ z predošlých dní, niekto sa napríklad v posilňovni zdokonaľuje a zlepšuje, v čom nie je stopercentný. ,,Máme byť však samozrejme aj oddýchnutí na výkon, ktorý môže prísť každú chvíľu,“ hovorí.

,,Dobrý večer, tu záchranná služba, ako vám môžem pomôcť?“ Dispečer sa z volajúceho snažil vyťažiť čo najviac informácií. Začal ozajstný zásah! Horskí záchranári potrebujú vždy poznať čo najviac dôležitých informácií. Dispečer preto kladie niekoľko základných otázok: ,,Odkiaľ ste vyrážali? Kde ste? Kde presne sa to stalo? Aké je tam počasie?“ Snaží sa zistiť presné miesto, pýta sa, či je možné poslať GPS súradnice. ,,Aké farby majú vaše bundy? Potrebujeme vás na mieste identifikovať už z diaľky. O aký typ zranenia ide? Ste tam len dvaja? Koľkí z vás sú zranení? Viete si navzájom pomôcť? A čo telefóny? Máte ich dostatočne nabité?“ Dispečer podáva informácie veliteľovi služby. Horskí záchranári sa sústreďujú okolo okienka a prijímajú ich od neho. ,,Pád vysokohorského turistu ´pseudolezca´ v Kohútiku pod Ťažkým štítom, 40 rokov. Spadol, pošmykol sa, už tam panujú zimné podmienky, je tam sneh. Je stvrdnutý, ľadový až betónový. Šmýkal sa približne 20 metrov po snehovom poli. Podarilo sa mu zastaviť napriek tomu, že tam hrozil veľký pád. Dva týždne dozadu spadol z tohto istého miesta 21-ročný chlapec, ale už nie je medzi nami. Tento muž má veľké šťastie,“ informuje dispečer. Kvôli nebezpečnému terénu a sťaženým snehovým podmienkam nebola moja účasť na zásahu možná. Podľa informácií sa zraneného turistu podarilo bezpečne transportovať do bezpečia. ,,Pacient nemal až takú výstroj. Išlo aj o podcenenie svojich schopností, podcenenie terénu, nepridalo tomu ani počasie.“ Po príchode záchranárov je potrebné všetko vybaliť, vysušiť, poukladať na svoje miesto a pripraviť sa na prípadný ďalší zásah.

S výbavou skúsenosti nepredávajú

Príčiny nehôd v horách majú rôzne dôvody. Záchranár Rudolf Golec vidí problém okrem iného aj v novodobých a najmä rýchlo dostupných turistických materiáloch. ,,Doba napreduje, sú vynikajúce pomôcky na istenie, ľahké a efektívne. Všetko je vymyslené, zbaliteľné a ľahké. Je to dostupné. Hory sú in. Ide to na sociálnych sieťach. Každý chce mať fotku tam a tam. Vidí nejakú foto, páči sa mu to, povedzme si na rovinu, dosť ľudí má peniaze a keďže sú veci dostupné, nakúpia si to. Ide o slepú vec. Materiál si kúpiš, dobrý aj veľa, ale nekúpiš si skúsenosti. Tú vychodenosť a vylezenosť.“

Rudo ďalej spomína, že kedysi neboli k dispozícii také dokonalé, ľahké a pevné laná, aké sú teraz. ,,V minulosti boli chlapi tvrdí horali, horolezci, siláci, s veľkou odvahou a najmä schopnosťami, ale nemali dobrý materiál, také možnosti istenia, aké máme my. Nemali pevné a ľahké prilby, nemali dobré topánky, ale dávali to. Dokonca si to kedysi vyrábali sami. Niekedy si šili sedáky, skoby si sústružili a používali drevené kliny, ktoré podnes občas vídame na skalných previsoch. V minulosti boli skúsenosti, dnes chýbajú. Ľudia si myslia, že keď majú dokonalú výstroj, nemôže sa im nič stať, ale opak je pravdou. Musíš to aj vedieť použiť a hlavne – kedy, musíš to tiež vedieť založiť.“

Keď sa chystáte do hôr, dôležité je pripraviť si plán podľa typu a náročnosti túry. Informácie o tom, kedy treba vyraziť, aké vás čaká počasie, aký bude jeho vývoj, aké oblečenie je vhodné a aké naopak nie. ,,Veľmi dôležité je mať nabitý telefón. Keď viete, že chcete fotiť a natáčať, alebo si trasu budete nahrávať na telefón, zoberte si so sebou externú nabíjačku. Potrebná je aj lekárnička. Môže sa niečo stať vám, môžete byť niekomu na okolí na pomoci. Je veľmi smutné, ak človek vie, čo má v takej situácii robiť, ale nemá na to napríklad obväz.“

Pred túrou sa treba hýbať

Horský vodca je dôležitou súčasťou náročnejších foriem túr. Marek Černý, ktorý mal toto leto svoje prvé aktívne obdobie, opisuje, že ani s ním pre vás nemusí byť každý výstup vhodný. ,,Každá túra je špecifická a vyžaduje si úplne odlišnú fyzickú, technickú a psychickú zdatnosť. Samozrejme, sú rôzne kategórie ľudí. Keď klient zavolá, že by chcel podniknúť nejaký výstup, cez telefón toho človeka nevidíš a ťažko sa to odhaduje. Spýtam sa, kam by chcel ísť, či má za sebou ešte v tom roku aj nejaké iné túry, aby som sa uistil, či vládze. Stáva sa aj to, že človek viac narozpráva, nehovorí pravdu, no na výstupe to vodca zistí už pri prvej pol hodine. Ak vidím, že má niekto problém už na začiatku túry, keď sa ide prevažne po chodníku, na rovinu mu poviem, že tento jeho vyhliadnutý cieľ nie je dobrý nápad, a že by som zvolil v jeho prípade inú túru. Možno menej náročnú, či už fyzicky alebo technicky. Ľudia sa musia pred túrou hýbať, aby to zvládli.“ Lenže, túžba vystúpiť na vrchol býva občas silnejšia než strach. A tak pred ním ľudia taja, že majú cukrovku. Že im menili bedrový kĺb. Že pri únave zvyknú odpadnúť. Nuž a keď odpadnú, môže urobiť len jedno – zavolať helikoptéru.

Ani vodci či záchranári nie sú obrnení voči nebezpečenstvám a problémom v horách. Vo svojom živote zažil viacero vážnych situácií. ,,Napríklad, boli sme s najlepším kamarátom liezť v Tatrách. Všade bolo veľa snehu, bol mäkký a poddajný až na jedno miesto, ktoré bolo na odvrátenej strane slnka. Kráčali sme v radosti a rozprave. Kamarát, zároveň kolega z HZS, zakopol a na tvrdom snehu ako ľad sa začal šmýkať asi 250-300 metrov dole žľabom, kde sa nachádzajú skaly a kde človek naberie rýchlosť motorového vozidla. Kamarát padal, robil kotrmelce, saltá, piruety a náhodne zastavil na ploche 20 krát 20 metrov mäkkého snehu. Utekali, teda zliezali, sme za ním a z diaľky sme videli, ako ukazuje rukou, aby sme volali vrtuľník a potom odpadol. Vyšiel z toho dobre, mal len zlomenú nohu, vykrútené kolená, nejaké odreniny. Mohlo to skončiť fatálne, ale mal šťastie. Hory, kopce, steny a svahy sú pekné, no riziko rastie s tou krásou dobrodružstva.“

Zranení nechcú volať záchranárov

Veľa ľudí asi šetrí, nenechajú sa poistiť na túru a keď sa niečo stane, za ten svet nechcú, aby niekto zavolal záchrannú službu, pretože netušia, koľko ich taký výjazd môže stáť. ,,Áno, veľakrát sa stáva, že ľudia aj majú úraz, aj zablúdia, ale nevolajú, lebo si hovoria, musíme to dať, nemáme poistenie. Týmto zmýšľaním sa len viac a viac ´potápajú´. Nevedia, kde sú, majú zranenia. Zbytočne to predlžujú a nakoniec zavolajú, pretože dôjdu k záveru, že radšej zaplatia x peňazí, ale neprídu o život. Takých prípadov je mnoho. Treba si vybrať, či máme pomôcť, alebo ideme riešiť peniaze. Tie boli a budú, ale život máme len jeden. Máme rodiny, kamarátov, chceme žiť, či nie?“

Tatry počkajú

Vzácnym miestom vo Vysokých Tatrách je i Symbolický cintorín. Pamiatka tým, ktorí v Tatrách kráčali poslednýkrát, ktorí tam zanechali svoje životy. Príbeh starčeka, ktorý opisuje záchranár z východu, je naozaj silný. ,,Išlo o starého muža, ktorý mal vyše deväťdesiat rokov. Vyrážal zo Štrbského Plesa. Chcel ísť na Symbolický cintorín, ktorý je pod Popradským plesom. Na polceste spadol a rozbil si hlavu, napriek tomu kráčal ďalej, no nevládal. Mnohí prešli okolo neho a nezavolali záchrannú službu, až neskôr, no dosť sa natrápil. Keď sme prišli a ošetrovali ho, bolo nám ho ľúto, pretože nám povedal, že chcel ísť na cintorín zapáliť sviečku svojim kamarátom. Bol to horal. Vedel, že už toho života pred sebou nemá veľa a chcel im ísť preto zapáliť sviečku. Bol to veľmi dojemný príbeh. Zároveň smutný, že si ľudia nevšimli alebo nechceli všimnúť, že treba niekomu pomôcť. Na druhej strane – pekný príbeh kamarátstva.“

Čo dodať? Rudolf apeloval na ľudí, aby sa zbytočne nepreceňovali, a tak neohrozili seba a aj ostatných. ,,Nikdy sa nežeňte za cieľom. Zvážte svoje sily a kondíciu. Ak vidíte, že niečo nestíhate, nevadí. Tatry na nás počkajú. Budú tu aj dávno po nás. Nie je hanba sa z túry otočiť. Povedať si, toto nedám, na toto asi nemám. Ak vidíte, že na chate pod Rysmi už nevládzete, nechoďte na vrchol Rysov. Nebuďte hrdinami za každú cenu. Dá sa dotrénovať, nabrať väčšiu kondičku a prísť nabudúce. Tatry počkajú. Do hôr treba chodiť s otvorenými očami a otvoreným srdcom.“

Autorka: Lenka Tkáčová

Foto: archív Rudolfa Goleca, archív autorky, facebookový profil skupiny Tatry

Na javisku sa treba naučiť „existovať“. Hodiny hereckej tvorby si vyžadujú nemalý vklad študenta aj učiteľa. Dôležitá je najmä autentickosť.

ŠATŇA HERCOV. Tak sú označené dvere do miestnosti plnej kriku, temperamentu aj smiechu. Študenti činohry z Vysokej školy múzických umení tvrdia, že zábavu neraz zvykne vystriedať plač. Na hodine hereckej tvorby sa ho pred vyučujúcimi obvykle pokúšajú zadržať. Až po nej vraj dostáva patričný priestor. V napätí sú dnes predovšetkým Naďa a Vily. S ich ročníkovými vedúcimi Ingrid Timkovou a Marekom Majeským budú na dialógoch pracovať práve oni dvaja.

Druháci sa tento semester venujú hre Nový život od Jozefa Gregora Tajovského. Ide o tragický príbeh rodiny, v ktorom autor dôrazne odsudzuje sebectvo a chamtivosť. Postavy prežívajú bolesť a ťažko späť získavajú pokoj a šťastie. Richtárovu dcéru Aničku vydajú za Pištu, ktorý ju chce iba pre peniaze. Ona však ľúbi chudobného Martina. Pišta rozpredá celý ich majetok. Zabije richtára a popravia ho za to. Aničke sa narodí choré dieťa, ktoré napokon vychovávajú spolu s Martinom.                                                                     

Študenti predstavenie neodohrajú vcelku. Režisérsky je postavené na jednotlivých dialógoch, ktoré na seba nadväzujú. Na javisku sa tak nikdy neocitá celý ročník, ale len konkrétne dvojice či trojice. Spolužiaci sa alternujú, čo znamená, že jednu postavu v rámci tej istej hry stvárni viacero z nich. Aby sa divák v takomto koncepte nestrácal, každý hrdina má na sebe ako poznávacie znamenie nejaký prvok. Naďa, ktorá hrá Katušu, nosí náhrdelník. Akonáhle svoju pasáž dohrá, odovzdá ho Natálii, aby bolo zrejmé, že Katušu teraz stvárni ona.

Ostatní si na hodine zvyčajne posadajú dookola, sledujú prácu hereckej dvojice, ktorá je v priestore a počúvajú pripomienky pedagógov. Tie spolužiakom zároveň zapisujú, aby sa k nim neskôr mohli vrátiť. Najlepšie sa, celkom pochopiteľne, učia priamo na javisku. Vďaka pozorovaniu ostatných si vraj herecké zručnosti dokážu osvojovať na približne desať až dvadsať percent.                                        

Keď do šatne vstúpi študentka réžie Silvia, ktorá oznámi, že sa prišla pozrieť na ich dnešnú hodinu, Naďa príliš veľké nadšenie neprejaví. Spolužiačka Natália ju hneď zahriakne: „Bude tam ako podpora, nie ako stresový faktor.“ Po napomenutí sa postaví a stiahne so sebou svojho hereckého kolegu, aby si preskúšali ich časť z hry. Zakrátko sa rozhorčí: „Nič sa tu nedeje a si úplne ležérny, Mišo, napumpuj sa trochu!“ Neohradí sa. Naopak – po kritike oduševnene začne robiť kliky. Odznova. „Je to brutálne mechanické, ale na hodine to bude iné,“ ukončí nácvik Natália s pozitívnou vyhliadkou.

„Čistenie“ je drina

„Dnes to bude náročné, lebo ideme čistiť,“ vysvetľuje Vily, ktorý v pravej ruke drží vedro a v ľavej kefu na rajbanie. Pôsobí tak naozaj hodnoverne. Vďaka profesorke Ingrid Timkovej však veľmi rýchlo porozumieme tomu, čo termín „čistenie“ v hereckej praxi skutočne znamená. Naďu a Vilyho najskôr vyzve, aby jej dialóg predviedli. V určitej chvíli ich zastaví, no a odvtedy ich zastavuje prakticky už stále – po takmer každej vete aj pohybe. „Možno si myslíte, že vás buzerujem, ale nie je to tak. Dialóg sa musí takto rozobrať, inak sú to len, ako hovoril Hamlet, ‚slová, slová, slová’ bez akéhokoľvek obsahu. Vy do toho zároveň vkladáte nejakú emóciu. K osobe, s ktorou hráte aj k situácii, ktorá vám tam vzniká. To sú dve rozličné veci. Preto vás stále zastavujem.“ Bežný smrteľník možno ani nevie, že v hereckom svete sa dá pokaziť aj taká triviálna vec, akou je otváranie dverí. Keď sa o to v úvode snaží Vily, profesorka vzápätí povie: „Vy tie dvere nemôžete otvárať rukami aj nohami zároveň, buď to budete robiť jednou alebo druhou končatinou, inak to vyzerá dosť chaoticky.“Keď tento úkon zvládne a ocitne sa za ich prahom, vyučujúca mu v stotine sekundy adresuje ďalšiu pripomienku: „Nevchádzajte potichu, šomrite si pri tom.“

Prirodzenosť, pravdivosť a logika ako dôležité piliere hereckej praxe

Ingrid Timková najväčší dôraz kladie na prirodzenosť a pravdivosť. „Toto si, Naďka, nechajte doma, je to čistý afekt. My nepotrebujeme, aby ste hrali, my potrebujeme, aby ste ´existovali´, boli.“ Každý pohľad na javisku musí mať svoj význam, opodstatnenie. A ak náhodou nemá, treba ho hľadať. Inak sa hranie ľahko stane mechanickým, strojeným. Študentom majú pomáhať, tzv. podtexty. Nestačí, ak sa na svojho partnera len dívajú. Musia sa na neho pozerať s konkrétnou myšlienkou. Okrem dialógu, ktorý v priestore vedú nahlas, musia viesť aj svoj vnútorný monológ. Počuť ho síce nemôžeme, no udržiava ich v správnom nasadení, a to je neprehliadnuteľné. Nesmierne dôležité je tiež, aby jednotlivé situácie na seba nadväzovali, aby jedna logicky vyplývala z druhej.            

Keď Vily ako paholok v úvode dialógu vojde do kuchyne, musí si na stole prirodzene všimnúť a následne potajomky zjesť klobásu. Prechádza sa okolo nej, ovoniava ju, natŕča uši, či náhodou niekto nejde. Ruku opatrne načahuje k tanieru. Marek Majeský navrhuje, že túto akciu môžu vyskladať na princípe vnútorného boja – vidím jedlo, aj by som si dal, no viem, že nemôžem, tak vydržím alebo si dám len kúsoček. Napokon by sa táto situácia podľa neho mohla preklopiť do toho, že by klobásu zjedol celú, pretože ho aj tak nikto nevidí, takže na to kašle. Ingrid Timková mu oponuje. Skúsená herečka tvrdí, že paholok využije každú príležitosť dobre sa nažrať. Stále je hladný. Nikdy nie nadžganý až po uši a ak si z jedla ani kúsok neštipne, určite nie preto, že by chcel schudnúť. Takto logiku hľadajú aj pri ostatných scénach. Stále s ohľadom na reálnu motiváciu danej postavy a to, čo chce svojim konaním docieliť. 

Akonáhle si Vily všimol klobásu, vypúlil oči. „Toto robiť vôbec nemusíte, my predsa vidíme, že sa na ňu dívate,“ opäť na prirodzenosť a logiku apeluje herečka. Vily si taktiež v určitých častiach dialógu šomre popod nos maďarské nadávky. „Vily, čo tu hovoríte v slovenčine?“ pýta sa ho vyučujúca. „Že by som radšej išiel naspäť do Liptovského Mikuláša súložiť s prostitútkami.“ „A ďalej?“ pýta sa.  „Že iba debilovi sa chce baviť s takouto pizdou,“ ukáže na svoju hereckú partnerku. Logiku podľa Ingrid Timkovej treba hľadať aj v spôsobe, akým herec nadávky vyslovuje. Dôležitá je presnosť, načasovanie, údernosť aj opodstatnenie. Ak protagonista nadávky používa len formálne, rýchlo sa prezradí. Vily si ich síce iba mrmle, ale aj to sa musí diať v nejakej nálade. „My z vás nemôžeme mať dojem, že hromžíte iba preto, lebo vám to niekto prikázal,“ zdôrazňuje vyučujúca.                                                    

Od Nadi zase požaduje, aby bola vecnejšia. „Toto je ako z rozprávky o perníkovej chalúpke.“ Naďa sedí na gauči, pilníkuje si nechty a vtom sa od paholka dozvedá správu o návrate ďalšej z postáv. To ju má rozrušiť. „Naďa, tak si tým pilníkom trebárs zarežte do mäsa.“ Málo. Odznovu. „Chceme od vás normálnu ľudskú reakciu, došľaka, ozvučte to trošku, zvýsknite. Ja to za vás nezahrám. Radšej to prežeňte, potom budeme uberať,“ snaží sa svoju študentku vyburcovať k výraznejšej emócii jej ročníková vedúca. Marek Majeský musel odísť, a tak na vysvetľovanie zostala sama. Po 180-minútovej práci bez prestávky hodinu ukončí a zdôrazní, aby si herecká dvojica všetky dnešné pripomienky zapísala a nabudúce na ne myslela. Keďže im ich ostatní spolužiaci medzičasom už všetky spísali, túto činnosť môžu vynechať. Naďa sa po hodine pristaví pri profesorke, poďakuje sa jej za trpezlivosť a zároveň sa ospravedlní za to, že dnes nedokázala podať lepší výkon. Evidentne je na seba prísna. „Naďa, nie je za čo, na to som predsa tu,“ reaguje Ingrid Timková.

Outfit a divadelný kostým nie sú synonymá          

V závere hodiny študentka Viktória nadhodí, že by sa ešte rada informovala, ako to bude s ich „outfitmi“. To je chvíľa, keď Ingrid Timková zrejme nevie, či sa má cítiť viac pobúrená alebo pobavená. Zvolí teda kombináciu obidvoch emócií: „Preboha, outfit si môžete dať možno na mólo, my predsa budeme hrať v divadelných kostýmoch,“ ozrejmí. Jasno v pojmoch by sme tak nateraz mali. Na rad prichádza pomenovanie dojmov.

Najhnusnejšia vec, ktorá sa vám počas hrania môže stať 

 Po tom, čo vyučujúca za sebou pri odchode zatvorí dvere, sa v triede nakumuluje množstvo nových pocitov. „Cítila som sa totálne trápne a bolo mi úplne nanič z toho, že tu nedokážem ani len normálne vykríknuť,“ hovorí Naďa, ktorá zároveň tvrdí, že sa na seba počas hrania začala dívať z pohľadu tretej osoby a rozmýšľať nad tým, ako asi práve vyzerá a tvári sa. „A to je tá najhnusnejšia vec, ktorá sa ti môže stať, mala som to tak celý prvý semester. Fuj, odíď z toho sveta čo najskôr, nezostávaj tam,“ povzbudzuje Naďu spolužiačka Natália a pomáha si pritom všemožnými gestami. Vyzerá to tak, že by najradšej tento nešvár z Nadi okamžite vyrvala holými rukami.  Do diskusie sa zapojí aj budúca režisérka Silvia: „Mám pocit, že si bola celý čas v kŕči, ona predsa nesúdi teba ako človeka.“ Naďa sa zamyslí: „Ja viem, keď mi napríklad povedala, že sa mám oprieť, mala som dojem, že to neviem spraviť tak, aby to vyzeralo prirodzene. Keď hrám, niekedy mám aj problém chytiť sa za hlavu, lebo mi to odrazu pripadá hrozne umelé,“ vysvetľuje Naďa. Natália vraj zažíva presne to isté: „Tak potom to, do palice, musí byť v tom herectve nejaký osobitý jav,“ premýšľa. „Skrátka som sa zľakla, nedovolila si ísť cez vlastný strach a zostala vo svojej komfortnej zóne,“ opisuje svoju skúsenosť Naďa.            

V prvom ročníku vraj musela celú hereckú etudu odohrať v podprsenke. Ľahké to nebolo, no dnes to považuje za dobrý odrazový mostík a niečo, čo ju do veľkej miery oslobodilo. „Ak som sa dokázala preniesť cez toto, o čo tu potom ide?“ Do štádia cítiť sa pohodlne polonahá na javisku sa vraj ešte stopercentne nedopracovala, no vždy sa snaží pripomínať si, že tam nie je za Naďu, ale postavu, ktorú stvárňuje.                       

Namiesto konkurencie podpora                                     

Konkurenciu vraj medzi sebou v triede nevnímajú. Ingrid Timková je, podľa študentov druhého ročníka, pedagogička s prirodzeným rešpektom. Vydobýjať si ho nijako nemusela. Má rovnaký meter, je prísna, a preto každý vie, ako sa počas práce s ňou cíti ten druhý. Povzbudiť sa snažia najmä navzájom. To máme možnosť pozorovať aj po hodine hereckej tvorby.

Po spoločných úvahách sa študenti presunú späť do šatne. Ich kontakt s kultúrou napriek pokročilejšej hodine a únave nekončí. Namierené majú do divadla.

Autorka článku: Kristína Babicová

Foto: Archív študentiek VŠMU a Kristína Babicová

V hektickom závere semestra bola návšteva vianočných trhov príjemným únikom z reality

V šiesty decembrový deň zvyknú školopovinné deti (ale aj o niečo staršie ročníky) s obľubou recitovať známe „Na svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa“. A hoci pre nás, vysokoškolákov, je práve december časom odovzdávania semestrálnych zadaní či učenia sa na predtermíny skúšok, tentokrát sme na Mikuláša aj my aspoň na pár chvíľ zahodili za hlavy všetky knihy či rozpísané bakalárske práce.

            Namiesto posledného tlačového ateliéru v zimnom semestri sme totiž vyrazili do terénu, zmapovať situáciu na bratislavských vianočných trhoch a pomyselne uzavrieť tento predmet v duchu značne uvoľnenejšom než aký umožňuje akademická pôda. Miestom nášho stretnutia bol priestor pred vstupom do prázdnotou zívajúcej historickej budovy Slovenského národného divadla. Odtiaľ sme sa následne vybrali na, v porovnaní s divadlom podstatne zaplnenejšie, priľahlé Hviezdoslavovo námestie.

Po krátkom hľadaní cestičiek pomedzi ďalších ľudí, ktorí na námestie prišli za vareným vínom, punčom či lokšami, sme si ten „náš“ stánok našli aj my. A hoci v tomto konkrétnom prípade inflácia vystrelila ceny punču až nad hodnotu najmenšej eurobankovky, na našej nálade sa to nijako zásadne neodrazilo. Naopak, o chvíľu sme už s pohármi cenných horúcich mokov v rukách obsadzovali jeden z mála voľných stolov, ktoré z diaľky svojimi pozornými očami sleduje aj socha „patróna“ námestia, Pavla Országha Hviezdoslava.

V ďalších okamihoch sa okolo stola strhla družná debata, keď zazneli najrôznejšie historky zo študijného, ale aj osobného či kariérneho života viacerých zúčastnených. O zábavu tak vonkoncom nebola núdza. Reč bola napríklad o tom, ako raz nemenované aerolínie pri turbulenciách rozdávali svojim pasažierom tvrdý alkohol „na guráž“, o tom, ako chorvátska speváčka Tereza Kesovija vybavila na Sibíri finančný príspevok pre slovenských saleziánov, ale aj o množstve ďalších viac či menej úsmevných príhod z našich životov. Do posledných (necelých) dvoch týždňov zimného semestra sme tak vďaka tomuto milému stretnutiu mohli vyštartovať s novým elánom a úsmevmi na perách.

Autor: Matej Horváth

Foto: Sabrina Kvaková

Obrastená kovovým lešením a plachtami. Michalskú vežu v Bratislave v Starom Meste po niekoľkých pokusoch konečne celú dôkladne zrekonštruujú. Pri pohľade na ňu vyniká zatiaľ opravená, zlatá socha archanjela Michala. Stráži poklad.

Tajomná panna blúdiaca okolo Michalskej veže alebo strašidelný duch mestského kata, ktorý vám pri bráne odsekne hlavu. Legiend tejto dominante Bratislavy existuje niekoľko. Okoloidúci v centre mesta nevyzerajú vystrašene. Nikto sa cez bránu nebojí prejsť. Kurátor historických a umeleckohistorických zbierok Múzea mesta Bratislavy, a koordinátor procesu obnovy Michalskej veže Michal Augustinovič podobným legendám neverí a chodieva k nej pomerne často. „Je pravda, že pre legendy často platí, že je v nich skrytý kúsok pravdy, ale ja sa zaujímam skôr o veci, ktoré sa dajú niečím doložiť.“

Kráska každého storočia 

Michalskú vežu vybudovali už na prelome 13. a 14. storočia, čo z nej robí naozaj starú historickú pamiatku. Aj keď Bratislavu nepoznáte, nebudete ju hľadať dlho. Stará, 51 metrov vysoká stavba, je dnes zahalená v lešení. S jej rekonštrukciou začalo mesto v júli minulého roka. Železnou krásou vás oslní už z diaľky. „Nie je tomu tak iba dnes,“ hovorí historik hneď ako ju zbadáme. „Michalská brána spomedzi všetkých mestských brán vyčnievala aj v minulosti. Doslova. Tým, že ju postavili čo najvyššie, využívali ju aj ako strážnu vežu. Bola pravdepodobne zo všetkých najvýstavnejšia.“ Každá mestská veža mala svoju vstupnú bránu. Pohneme sa smerom k nej a ďalej vysvetľuje, prečo si mesto ponechalo z pôvodných štyroch práve túto. „Ostatné v druhej polovici 18. storočia zbúrali. Práve v tomto období búrali mestské opevnenia v mnohých mestách Habsburskej monarchie, lebo ich už nepotrebovali. Bratislava nebola výnimkou. Nechali si len tie najreprezentatívnejšie.“

Prečo veža dostala meno po svätom Michalovi?

„Stála v blízkosti kostola sv. Michala, ktorý bol jedným z farských chrámov v Bratislave, stál približne v priestore dnešných trinitárov,“ dodáva historik a ukazuje na miesto obďaleč, kde je dnes kostol sv. Jána z Mathy. Bratislavčania ho poznajú aj pod menom „Trojičky“. „Práve jemu vďačí veža za svoje meno. Podobný princíp vidíme pri dnes už neexistujúcej Vavrineckej bráne. Tá zase stála v blízkosti kostola sv. Vavrinca. Jeho veža síce už nestojí, ale Laurinská ulica dodnes zachováva jeho meno – po latinsky Laurentia.“

Snažila som sa bránu odfotiť z niekoľkých uhlov pohľadu. Okoloidúci si ma však začali skúmavo obzerať. Nechápali, prečo by som si ju fotografovala aj s lešením. „Aj mňa si odfoťte!“ ozval sa starší pán s paličkou v ruke. Keď som sa pred neho postavila s fotoaparátom v ruke, odmietol. „Ale nie, krajšie to je bezo mňa… A najkrajšie to bude bez toho lešenia. Viete, v Bratislave sa dobre býva a toto je krásna stavba. Teším sa, keď to dajú dole! Je to pekné, že sa nám takto starajú o historické pamiatky.“

Opravujú, čo iní v minulosti zanedbali

Človek by neveril, koľko prác je pri rekonštrukcií historickej pamiatky potrebných vykonať. Zohnať skúsených architektov, historikov či reštaurátorov, ktorí dokážu stavbe namaľovať novú tvár. Tá je teraz, tak ako jej fasáda – popraskaná a neúplná. „Dobré je, že ju mesto dalo zreštaurovať. Rozsiahla rekonštrukcia bola už viac ako nutná,“ tvrdí historik, kým skúmame zvyšky starého náteru na spodku brány. „Už na prvý pohľad vidno, že bola v zlom technickom stave. Pred prvým novým náterom, bolo všade vidieť takúto popraskanú stenu.“ Fasáda však nebola jediným problémom.

Spomína na časy, keď vežu v minulosti reštaurovali. Nepracovali vždy však úplne poctivo. „Michalská veža prešla za socializmu viacerými obnovami, no tie sa nedotkli všetkých častí. Veľa ich vynechali. Asi si mysleli, že to ešte netreba. Aj tie opravy, ktoré vykonali, nespracovali v správnom umeleckom štýle. Súčasná rekonštrukcia si dala za cieľ vrátiť veži jej barokovú podobu, ktorú reštaurátori počas obnov v druhej polovici 20. storočia výrazne narušili.“ Ak sa pozriete dôkladne na lešenie, všimnete si nejedného robotníka. Počuť iba občasné zaťukanie kladivka do steny a zvuky topánok, ktoré sa nesú po konštrukcii. Historik jej dáva novú nádej. „Keďže tam chodím pomerne často, môžem potvrdiť, že súčasné práce vykonávajú robotníci naozaj dôsledne. Historici citlivo vyhodnocujú každý detail. Chcú zachovať čo najviac pôvodných prvkov. Niektoré časti veže naposledy opravovali v polovici 19. storočia.“

Cisárovnú udivili hodiny

 Pred bránou oblepenou drevenými doskami zverejnilo mesto podrobné informácie o stavbe a o tom, čo všetko plánujú na veži zreštaurovať. Prezeráme si fotky kovového draka alebo vzorku nového náteru, ktorý pre lešenie nie je možné dôkladne vidieť. Zaujímavosťou sú ciferníkové hodiny. „Keď bola cisárovná Eleonóra (manželka Leopolda I. Habsburského) v Bratislave, udivilo ju, aké pekné sú hodiny na veži a ako sú zvony v Bratislave zohrané. Prvá začne odbíjať veža Starej radnice a po chvíli sa k nej pridá Michalská veža. Pravda však bola taká, že strážca na Michalskej veži vyčkával na zvony Starej radnice a nimi sa riadil pri odbíjaní hodín“. Zvony teda stačili na to, aby ľudia vedeli zistiť, koľko je hodín.

Na čo teda slúžili okrem zvonov na bráne aj hodiny? „Ak ste potrebovali zistiť koľko je hodín, stačilo sa pozrieť na vežu a nemuseli ste čakať na odbíjanie zvonov. Tak by to malo byť aj po skončení rekonštrukcie a hodiny by mali opäť ukazovať správny čas.“

Medeného archanjela obliekli do zlata

Stojac pod Michalskou vežou, upierame zrak na jediné miesto. Na jej vrchol. Na zlatú sochu sv. Michala Archanjela. Z diaľky sa zdá byť malá a len ťažko na nej badať detaily. No každý si určite všimne, že zmenila farbu. Tento svätý sa spája s tematikou vojny. Ak sa na sochu pozrieme bližšie, uvidíme draka, ktorého svätec zabíja mečom. Drak môže symbolizovať diabla, univerzálneho nepriateľa. Symbolicky mal tak sv. Michal ochraňovať mesto pred nepriateľom. „Je to veľmi vzácne dielo z roku 1758. Myslím si, že nás ochraňuje aj dnes. Veď vieme, koľko zla na nás blízko striehne,“ zamýšľa sa historik Michal Augustinovič a s prižmúrenými očami hľadí do neba, na sochu. V októbri sa zúčastnil aj oficiálnej ceremónie. Vyloženie súsošia späť na vežu bolo spojené s programom pre verejnosť – išlo totiž o historicky významnú chvíľu.

„Bol to zážitok ako žiaden iný. Takáto udalosť sa už pravdepodobne nezopakuje. Vidieť sochu tak blízko a mať možnosť byť pri tom, ako je inštalovaná na vežu, to sa zopakuje najskôr tak v budúcom storočí. Zážitok umocňoval fakt, že bola socha pozlátená.“ Archanjela Michala s drakom pozlátili 23,5 karátovým plátkovým zlatom, ktorého sa spotrebovalo 28 gramov. V súčasnosti stojí na svojom mieste – na samom vrchu Michalskej veže. Rozosmiali sme sa na myšlienke, či by nechcel niekto zlatú sochu ukradnúť. „Vidíte, preto tie ostnaté drôty okolo veže. Síce sú nevkusné, ale plnia svoju úlohu. Oj ochranca mesta potrebuje vlastnú ochranu. Vďaka nim sa na vežu nikto nepokúsi vyliezť,“ tvrdí s úškrnom Michal Augustinovič.

Odkaz do budúcnosti

Hoci je povrch súsošia Michala Archanjela zo zlata, vo vnútri ukrýva niečo omnoho vzácnejšie. V jeho hlave sa nachádza jedinečná časová schránka s odkazmi z minulosti. Po 175. rokoch našli v schránke dokumenty, báseň, kosti deviatich svätcov, odtlačky výmenných lístkov, či viaceré mince.Michal Augustinovič poukazuje na fakt, že„najstarším dokumentom bola pamätná listina z roku 1758, ktorá informovala o vtedajšom panovníkovi a o rekonštrukcii. Schránka mala predovšetkým ochrannú funkciu. Najvyšším objektom bola veža, a preto ju často zasiahol blesk. Práve relikvie v schránke ju mali pred nim ochrániť. Iste, treba počítať aj s nejakou snahou zvečniť svoju dobu a zachovať odkaz pre budúce generácie.“ Výber konkrétnych predmetov do časovej schránky musí niesť aj veľkú zodpovednosť.

Aký odkaz sme uložili do novej schránky?

„Písomné dokumenty reflektujúce súčasnosť alebo básne. Žiadny predmet, ktorý vložili dovnútra, nebol dielom náhody, či rozhodnutia jednotlivca. O každom predmete diskutovali s mnohými odborníkmi z rôznych oblastí. Verejnosť odhlasovala kapsule s DNA Bratislavy, v ktorých sa nachádzajú vzorky pôdy, medu a semien typických pre toto mesto. Bol to zdĺhavý proces, no som si istý, že dôsledné vyberanie predmetov do časovej schránky sa vyplatilo. Viete, je to taký náš poklad ukrytý vysoko v nebi, medzi oblakmi,“ dodáva historik ku koncu nášho rozhovoru. Rekonštrukcia Michalskej veže by mala byť dokončená v lete budúceho roka. Lešenie a drevené dosky už nebudú prekážať vo výhľade na historickú pamiatku okoloidúcim v Starom Meste. A Michalská veža sa nám ukáže v novom šate.

Tamara Michalková

Členovia cirkvi veria, že rodinou ostanú aj po smrti

Jedným z najrýchlejšie sa rozrastajúcich náboženských spoločenstiev je Cirkev Ježiša Krista Svätých Neskorších Dní. Jej členovia môžu byť pre niektorých známi skôr pod nekorektným názvom ,,mormóni“. Náboženstvo s americkými koreňmi má veriacich aj na Slovensku.

Bohoslužbu slúži každý

Je nedeľné ráno, pre komunitu na Lazaretskej ulici v Bratislave, najdôležitejší deň v týždni. O pol desiatej sa postupne zapĺňa miestnosť s nápisom – kaplnka. Sväté obrazy, sochy a kríže, by tam človek hľadal ale márne. V jednoducho zariadenej kaplnke vo veľkosti školskej triedy, so stoličkami, klavírom a rečníckym pultom, sa každý týždeň konajú zhromaždenia (bohoslužby), podobné katolíckym omšiam. Oproti nim sú menej strojené a obradné.

Prichádzajú mladí aj starší. Každý sa víta s každým a podávajú si ruky. Nikto sa tu neschová. Novú tvár si mladí členovia cirkvi – misionári, všimnú pomerne rýchlo a postupne sa okolo nováčika zhŕknu. Túžia ho bližšie spoznať. Lámanou slovenčinou s anglickým prízvukom mu kladú rôzne otázky a s úsmevom zvedavo čakajú na odpovede.

Pár minút po pol desiatej sa začína. Prezident komunity na Lazaretskej víta približne päťdesiat prítomných a priblíži plán na najbližšiu hodinu. Ľudia sa medzi sebou oslovujú brat a sestra. Na zhromaždení sa priamo podieľa veľa veriacich z davu. Niekto prednesie modlitbu, niekto hrá na klavíri, niekto číta z knihy Mormonovej, niekto má prejav… Nestojí to na jednej osobe, ako to poznáme z kostolov, ale na spoločenstve ľudí.

Dvaja držitelia kňazstva požehnajú chlieb a dvaja misionári ho roznesú davu. Potom sa rovnaký proces zopakuje s vodou. Ide o najdôležitejšiu časť. Bohoslužba sa končí modlitbou staršej sestry a piesňou. Nie je to hlasný spev. Skôr taký jemný. Väčšina si ,,hmká“ pre seba, ale niektorí sa nehanbia spievať hlasnejšie – misionárky.

Neplávajú a nelyžujú

„Misionári vedia byť hlúpi,“ smeje sa jedna zo sestier, keď vysvetľuje, prečo by nemali počas misií plávať, lyžovať alebo robiť hocičo, čo by mohlo ich čas, prípadne zdravie v zahraničí ohroziť.

Ísť na misie je významným životným míľnikom každého dospievajúceho člena cirkvi, ktorý sa pre to rozhodne a je vybraný. Ide o dobrovoľnícku činnosť, ktorú si často hradia z vlastných financií, keď sa na niekoľko mesiacov presťahujú (ako veria) do Bohom pridelenej krajiny, aby v nej pôsobili. Dievčatá odchádzajú na jeden a pol roka, chlapci na dva. V tomto intenzívnom období venujú takmer všetku svoju energiu a čas službe a štúdiu. Učia druhých o Bohu a ich cirkvi. Chodia napríklad pomáhať do ubytovní, sekajú starým ľuďom drevo alebo učia deti angličtinu. V špeciálnej aplikácii určenej pre misionárov majú zaradenú aktivitu ku každej hodine. „Milujeme Boha a dôverujeme Mu, že nám dá silu. Pretože život je život a ľudia sú ľudia. Chceme milovať slovenských ľudí a mať pre nich pravú lásku a pre Boha. Myslím si, že keď to máme, môžeme im slúžiť pravým spôsobom,“ vysvetľuje ich zápal pre službu sestra Christensen, ktorá je na Slovensku už 13 mesiacov.

Čudoval sa, že mám mobil

Stránia sa všetkého, čo by mohlo ich pozornosť odpútať od primárneho cieľa na najbližšie mesiace. Žiadne romantické vzťahy, minimum sociálnych sietí, koníčky bokom. Všetko zanechali. „Chceme to obetovať na rok a pol, aby sme sa mohli sústrediť,“ vysvetľujú.

Jedna sestra je vo vzťahu. Priateľ ostal v Amerike. Nevídajú sa. Iba si píšu emaily. Miestnosť na chvíľu stíchne. Misionárky vedia, že to ich sestra nemá ľahké. „Bojím sa. Ale čo s tým môžem

teraz robiť…nič,“ hovorí. Po chvíli dodá: „Všetko bude tak, ako má.“ To ale pre ne nie je najťažšie: „Najťažšie je, keď ľudia odmietajú naše posolstvo, pretože to je posolstvo lásky, pokoja a mieru. Ľudia vedia byť strašne zlí. Ale my máme svedectvo a vieme, že to je pravda,“ hovorí jedna zo sestier a ostatné súhlasne prikyvujú. Miestnosť sa ponorí do hĺbavého ticha.

Vystrieda ho smiech, keď počujú otázku smerujúcu ku stereotypom. „Jeden muž v autobuse sa čudoval, že mám mobil. Myslel si, že som amiš,“ smeje sa sestra Rasmussen. Sestra Lane dodáva: „Ľudia si myslia, že naši muži majú veľa žien.“ Ďalšia hovorí: „Veľa z nich sa domnieva, že sme nejaká sekta alebo svedkovia Jehovovi.“ Za svoj ešte nie príliš dlhý život sa stretli už so všelijakými nálepkami, ale neodrádza ich to. ,,Každý človek na zemi si zaslúži našu lásku a lásku Ježiša Krista, bez ohľadu na to, odkiaľ sú, čomu veria alebo akej sú orientácie,“ uzatvárajú.

Jedine katolícka viera, žiadni Jehovisti!

Obyčajný deň a sestra Murri so sestrou Rasmussen idú do ulíc. Obliekajú si bundy s čiernymi menovkami – jeden z poznávacích znakov misionárov tejto cirkvi. Kontrolujú, či majú dosť papierov, na ktorých je vytlačený adventný kalendár a či ich majú v potrebných jazykoch: slovenčina, angličtina, ukrajinčina. Pred odchodom ešte modlitba. ,,Vždy, vždy modlitba!“ hovorí sestra Rasmussen. Keď už majú naozaj všetko, idú sestry ulicou smerom ku Kamennému námestiu. Neboja sa? ,,Ou, ou, ou..určite! Oslovovať ľudí bolo pre mňa najmä na začiatku strašne strašidelné. A aj teraz to býva niekedy ťažké. Ale my chceme ohlasovať radostnú správu. A ak máme dôveru a guráž… veľa o tom teraz premýšľam,“ vysvetľuje sestra. ,,Krok za krokom,“ dopĺňa Rasmussen, pôvodom z Utahu.

Misionárky oslovujú na ulici hocikoho: ,,Dobrý deň, nechcete vianočný kalendár?“ pýtajú sa a ponúkajú okoloidúcim papiere. Reakcie sa rôznia. Niektorí poďakujú, vezmú si kalendár a idú ďalej. Niektorí sa tvária, že nepočujú. ,,Choďte späť na Ukrajinu, kde vás nabrali?!“ rozčuľuje sa staršia žena s výrazným obočím a perleťovým rúžom a odstrkáva od seba ponúkaný papier. Zamrmle si niečo horšie, zagáni na misionárky ešte škaredšie a odkráča. Sestra Murri jej s pokojom zaželá príjemný deň. Jej reakcia bola taká čistá a úprimná, až je ťažké uvedomiť si, že len pár sekúnd dozadu jej niekto nadával. Sestra Rasmussen ešte dodá: ,,Ja som z Ameriky, ale to nevadí! Pekný deň aj vám!“

Dievčatá sa na seba pobavene pozrú a ponúkajú kalendáre ďalej. Po nejakom čase sa v strede námestia v krátkosti opäť pomodlia a sú pripravené pokračovať. Teraz začínajú otázkou: ,,Ako si spomínate na Krista počas Vianoc?“ Ľudia prechádzajú, nezastavujú sa. ,,Ja som katolíčka, my sa ponáhľame,“ hovorí podráždene ďalšia staršia žena. ,,Kristus a Vianoce? No pre mňa to je pokoj…“ odpovedá dievčatám muž s nákupom. Tie sa mu poďakujú za odpoveď a dajú mu papier s vianočným kalendárom. ,,Jedine katolícka viera, žiadni Jehovisti!“ pobúrené kričí ďalšia žena. ,,Ľudia nepoznajú, čo odmietajú. A to je v poriadku,“ reaguje na otázku, či sa jej to nedotklo s pokojom sestra Murri.

Za dvadsať minút sa misionárkam podarilo rozdať pár papierov, popriať pekný deň takmer každému, kto prešiel okolo (aj tým, ktorí ,,nepočuli“ alebo sa ,,ponáhľali“) a vyslúžiť si pár urážok. Podľa výrazu ich tváre to ale vyzeralo, akoby rozdali všetky papiere a získali ďalších členov do svojej cirkvi. Hovoriť o Bohu a zdieľať myšlienky náboženstva s ďalšími, je jednou z hlavných úloh misií. Ich odvaha, pokoj a optimizmus, ktorý ich aj naďalej sprevádzal, bol nepochopiteľný a obdivuhodný zároveň.

Spolu až naveky

Členovia cirkvi nefajčia, nepijú alkohol, kávu ani iné tepelne upravované nápoje, ako čierny alebo zelený čaj. Nekonzumujú nič, čo by mohlo byť návykové. Veria, že ich telo je chrám a chcú sa oň starať. Niektorí z ich okolia, ktorí nie sú súčasťou cirkvi, to nechápali. Hovorili im, že majú vymyté mozgy.

,,Chodím s priateľmi na párty, alebo do barov. Ale nepijem. Im to nevadí, sú šťastní, majú šoféra,“ hovorí sestra Lane.

Veria, že rodinou ostanú aj po smrti a stretnú sa v kráľovstve. Aj preto na ňu kladú veľký dôraz. Predstava ostať s niekým naveky vekov môže byť pre mnohých skôr krutý žart osudu, no pre túto cirkev to je požehnaním. Sestra Openshaw vľúdne začne: „Keď som bola malá, môj otec zomrel. S mamou to pre nás bolo veľmi ťažké. A je krásne, že máme ten sľub… že môžeme žiť s našimi rodinami naveky. Ak chceme. Vedomie, že sa s ním ešte uvidím, mi prináša do srdca pokoj.“

Autorka: Nicol Rácová

Foto: autorka

Martinská lanovka a hotely chátrajú už takmer dvadsať rokov

Lanovka pod Martinskými hoľami a hotely, kam chodievali náruživí lyžiari, žijú už len vďaka spomienkam starších. Sedačka stojí už roky, stĺpy zhrdzaveli a údolná stanica pripomína skôr ruinu ako stavbu. Spoza stromov vykukajú chátrajúce reštaurácie a opustené parkoviská. 

Domáci veľmi radi spomínajú na časy, keď všetko fungovalo tak „ako malo“. Lukratívna lyžovačka, vychýrené spoločenské akcie, konferencie, svadby či gurmánske zážitky „na holiach“  boli súčasťou martinskej kultúry. Až kým nenastal zlom. Lanovka prestala premávať a posledný hotelový hosť zatiahol oponu.  Že to tu kedysi žilo, dokazujú už iba rozpadajúce sa hotely a stromami zarastený niekdajší výsek pre lanovku. 

Naveky prekliata?

„A čo tam chcete vidieť? Veď tam je len prázdna stanica a pár stĺpov. Ani noha bezdomovca neprekročí prah budovy bez dverí a okien,“ odhováral nás od prehliadky opustenej stanice bývalý vlekár Vladimír. Prezradil, že kedsi bola lanovka jednosedačková a nebola príliš bezpečná. Súčasným štandardom by určite nevyhovela. Cesta hore trvala okolo dvadsať minút a za hodinu vyviezla vyše dvesto ľudí. Otvárali ju o štvrť na deväť a posledná cesta do údolia bola o štvrť na päť. „Kto nestihol, mal smolu,“ dodal. Ak fúkal nárazový vietor, museli ju odstaviť aj s cestujúcimi. Tí neraz zostali visieť vo vzduchu aj hodinu. 

Sedačka chátra už takmer dvadsať rokov. Vyzerá, akoby čakala na rozprávkového princa, ktorý ju bozkom prebudí z večného spánku. Zrejme na ňu zabudol. Preto prijala svoj osud a necháva sa pohltiť prírodou. 

Na lúke, ktorú lemujú lesy, vyčnieva údolná stanica. Rozbité okná, zvesené dvere a počmárané steny napovedajú, že stavbu navštívili vandali. To, čo bolo cenné, zmizlo. Chýbajú železné stĺpy, lano, napínacie závažie či vodiace kolesá. Naopak, pribudli sklenené črepy, pohár z mekáča, rôzne plastové fľaše, plechovky, ohorky z cigariet a zdemolovaný drevený nábytok, pod ktorým ležia zabudnuté obaly z  jedál. Toto miesto kedysi prekypovalo životom, no teraz pripomína smetisko. Pri jednej zo stien je pohodený matrac obrastený plesňou, podlahy sú vytrhané a miestnosťou sa tiahne nepríjemný pach odpadkov. 

Lanovka bola drahá 

Na zemi posiatej naozaj všeličím natrafíme aj na pozostatky zrejme posledného platného cenníka. Na prelome rokov 2001 a 2002 predávali rôzne typy lístkov, ale permanentky nie. Kúpiť sme si mohli celodenné, dopoludňajšie, poobedné. Okrem toho aj jednosmerné a viacdenné, najviac však sedemdňové. Na zľavu mali nárok Martinčania a Vrútočania, deti do 140 centimetrov, seniori, ale aj členovia martinského lyžiarskeho klubu. Denný lístok pre dospelého človeka stál 390 slovenských korún (približne 13 eur), zľavnený detský a seniorsky 320 slovenských korún (približne 11 eur).  

„Lanovku sme často nevyužívali, bola drahá. A to stála nejakých dvadsať korún. V tom čase som mohol mať sedemnásť rokov. Peniaze som si šetril na pivo. S kamarátmi sme preto chodievali pešo na Martinské hole, alebo sme si zaplatili jednosmerný lístok,“ povedal okoloidúci Maroš Horváth. Cesta nazad bola zadarmo. Zlyžovali serpentíny, prešli cez miestny lesopark Jedľoviny až k priekopskému cintorínu. „Lyžiarske stredisko bolo kedysi tepnou Turca. Pamätám sa, že cez víkendy ľudia stáli v rade dlhom až päťsto metrov. Na sedačku púšťali po desiatich ľuďoch. V budove sa nachádzal aj obľúbený snackbar,“ spomína Maroš.

Na časy, keď sedačka fungovala, sa pamätá aj Magdaléna Holíková, bývala zamestnankyňa hotela Grandis, ktorý sa nachádza pod údolnou stanicou. V tom čase zarábala okolo šesťsto korún mesačne. Lanovka pre ňu predstavovala určitú formu luxusu. Nemohla si dovoliť chodiť ňou často, pretože jej výrazne ukrajovala z rozpočtu. Ak, chcela lyžovať, tak išla na Martinské hole peši alebo „stopom“, aby ušetrila. „Na Martinkách to žilo, všetci sme sem chodili. Dokonca aj známe osobnosti ako napríklad spevák Vašo Patejdl,“ povedala. 

Rozkradnuté, rozbité, zničené

Vychýrenou lokalitou neďaleko martinskej lanovky boli hotely. Štvorhviezdičkový hotel Grandis či Horskú chatu poznajú takmer všetci Martinčania.  Teraz však rezorty pripomínajú skôr oblasť v Černobyle. Vybité a zamurované okná, chýbajúce dvere, opadajúca omietka či zarastené chodníky dotvárajú obraz apokalypsy. Človeku je až ťažko veriť, že tu niekedy dobrovoľne cestovalo mnoho turistov. 

Cesta k obľúbenému hotelu Grandis je lemovaná lampášmi. Niektoré sú rozbité, iné obrastené machom. Nie tak dávno sa v starom Grandise organizovali nezabudnuteľné diskotéky. Na druhej strane, nový Grandis (štvorhviezdičkový), bol známy jedinečnou kuchyňou, konferenciami, svadbami a rôznymi tematickými akciami. Napríklad, na sviatok všetkých zaľúbených ste už od parkoviska kráčali po ceste posypanej lupienkami rúži, schody do reštaurácie boli zdobené kvetmi a sviečkami, čo navodzovalo pravú valentínsku atmosféru. Hotelový manažment prakticky zastrešoval každú udalosť v kalendári od Medzinárodného dňa detí až po silvestrovské zábavy. Možno práve pre tieto originálne spracované akcie bol hotel Grandis, taký úspešný.  

„V deväťdesiatych rokoch som tam pracovala ako čašníčka. V Martine nebolo lepšieho podniku. Navštevovali nás cudzinci, ale aj domáci. Martinčania sa chodievali ku nám zabávať. Turistov sme ubytovali, oni prišli za lyžovačkou. Pochopiteľne, nepohrdli ani diskotékou,“ spomína Magdaléna Holíková. Hotel, kde pracovala, v tom čase nemal konkurenciu. „Všetko fungovalo úplne inak. Inventúry sme robili od oka, po šichte sme išli rovno na diskotéku o poschodie nižšie,“ priblížila bývala zamestnankyňa Magdaléna. Deväťdesiate roky boli iné. Mafiu verejnosť tolerovala. Zamestnanci ich s úsmevom obsluhovali a upratovali neporiadok. „Stála som za barom, keď jeden zo zákazníkov strelil do pohára. Sklenené črepy zasiahli ich partnerky, krv bola všade. Museli sme to upratať,“ dodala. Človeka, ktorý vystrelil zo zbrane Magdaléna pozná, no nechce zverejňovať jeho identitu. K incidentu došlo po niekoľkých pohároch alkoholu a hlasných nezhodách. Nikdy sa však s kolegami o tomto večere nerozprávala, všetci sa dodnes tvária, akoby sa nič nestalo. 

Nový hotel Grandis, ako ho všetci nazývajú, za tie roky spustol. Spomedzi všetkých ruín navôkol však vyzerá, že čoskoro dostane druhý dych. Dokonca i skupina vandalov je naň prikrátka. Hotely sú rozbité, vykradnuté a zničené, ale tento nie. Ako jediný nemá vybité okná či vylomené dvere. Nie je ani posprejovaný. Okenice zdobia záclony, nábytok je prikrytý bielymi plachtami a na najvyššom poschodí sa týčia tri satelity. Keby neboli kamery zastreté dvadsiatimi vrstvami prachu, niekto by si bol pomyslel, že sú funkčné. Zdá sa, akoby sa tu na dve dekády zastavil čas, a po dôkladnej inventúre opäť prídu zamestnanci do práce. Jeden by aj polemizoval či je v hoteli ešte niekto ubytovaný.  

Každý si nájde „to“ svoje

„Na Grandis veľmi rád spomínam,“ priznáva Pavol, bývalý tlmočník diplomatov. Pravidelne cestoval z Bratislavy do Martina so zahraničnými funkcionármi. Zakaždým sa ubytovali  v rovnakom hoteli a po práci nachádzal potešenie o päťsto metrov nižšie – v nevestinci. „Každý si v  stredisku  našiel to svoje,“ hovorí Pavol, ktorý lyžovačku nikdy nezažil, ale pamätá sa, že Grandis bol preplnený ľuďmi, ktorí sa z nej vracali. 

Kauza sa ťahá už dlhé roky

Lanovku pod Martinskými hoľami slávnostne otvorili v roku 1973. Zo Stráni, mestskej časti Martina, vozila lyžiarov na vrchol Martinských hôľ. Prevádzka bola definitívne ukončená 30. apríla 2005, teda fungovala 32 rokov. V roku 2004 ju kúpila súkromná firma Pro Ski, ktorá sľubovala verejnosti modernizáciu. Obmenu starej sedačkovej lanovky za kabínkovú. Na to však potrebovala finančnú injekciu v hodnote 500 miliónov korún od vedenia mesta. Nový projekt mali poslanci mesta odsúhlasiť, no stopku mu dal vtedajší primátor Stanislav Bernát. Spoločnosť Pro Ski nemohla pokračovať v prevádzke lanovky, pretože nespĺňala bezpečnostné predpisy, a tak upadla do zabudnutia. Ľudia chodia okolo nej so zatvorenými očami. Zodpovednosť si medzi sebou prehadzuje mesto a dve firmy – jedna vlastniaca pozemok a druhá poskytujúca služby na vrchole „Martiniek“. Vznikol dlhotrvajúci spor, ktorý priviedol Martin do nútenej správy. 

Svitá na lepšie časy

Odvtedy už niekoľkokrát poslanci otvorili tému znovuotvorenia zabudnutej lanovky na martinskom mestskom zastupiteľstve. Zakaždým od nej napokon upustili. Sedačka zväčša ožíva počas predvolebného obdobia, a potom zaľahne tuhým spánkom na najbližšie štyri roky. Diskusie o výhodách a nevýhodách spojazdnenia lanovky na Stráňach sa nestretli s úspechom. Ani argumenty o podpore martinského cestovného ruchu, rozvoji oblasti hotelových služieb a vytvorenie nových pracovných miest, neobstáli. Martinské hole sú nosnou témou mnohých mestských poslancov. Jedni si svoj volebný program stavajú na obnove lanovky a druhí sľubujú nezmyslenú trojprúdovú cestu na „Martinky“. 

Opäť sa do mestského zastupiteľstva prebojovala téma starej schátranej lanovky. Obdobie po voľbách môže signalizovať dobré správy. Tentokrát má poputovať do martinského rozpočtu takmer tridsať miliónov eur. Európska komisia mala schváliť projekt na dobudovanie lanovky pod Stráňami. Z týchto peňazí ma byť financovaná.  Možno konečne začneme písať nový príbeh spod Martinských holí. Samozrejme, ak sa pošťastí a na lanovku zase nezabudneme.

Autorka: Laura Kuricová

Foto: Archív autorky

Blížia sa sviatky a práve v tomto čase ľudia robia veľké upratovanie, pri ktorom často nájdu mnoho vecí, ktoré chcú vyhodiť. Po sviatkoch potom máme preplnené všetky kontajnery na komunálny odpad. Mám tu ale jeden nápad, ktorý je vhodný či už pre mladých alebo starších a zabaví celú rodinu.

Ak nájdete doma nepotrebné kahance, svietniky či rôzne dekorácie, stačí vymyslieť, ako z toho všetkého vytvoriť niečo originálne. Na internete je množstvo inšpirácií, ale myslím si, že každý má svoju fantáziu a dokáže vymyslieť niečo vlastné.

Ľudia sa v súčasnosti snažia ušetriť kde sa dá. Toto je jedna z možností, ako si skrášliť domov zadarmo a zároveň svoj voľný čas venovať niečomu zmysluplnému. Dá sa vytvoriť mnoho produktov aj z toho, čo nám ponúka naša príroda. Stačí ísť na prechádzku do lesa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a nazbierať šišky, drievka, trávu alebo opadané vetvičky z ihličnatých stromov a hneď máme materiál poruke.  Z toho všetkého si môžeme vyrobiť veniec na dvere či adventný veniec. Samozrejme aj mnoho iného, ale toto som vytvorila ja s mojou babkou, ktorá sa venuje výtvarnému umenia už od mlada. Vraví, že jej prvé výrobky neboli také pekné a veľmi sa jej nedarilo, ale nevzdala sa. Neskôr si od nej aj známi pýtali rady, ako sa dá niečo také pekné vyrobiť. Popritom ako mi pomáhala, si zároveň zaspomínala na detstvo, bol to veľmi príjemný večer. Vytvorili sme dielo, ktoré slúži najmä pre potešenie, ale zostane aj ako spomienka na náš spoločne strávený čas.

Čo budete potrebovať? Lepidlo, farby, štetce… Ak doma nájdete staré nepotrebné košíky, stačí, ak ich natriete nabielo alebo si vyberiete farbu podľa chuti, necháte ju zaschnúť a máte dekoráciu do obývačky či kuchyne. Je už na každom, čím si košík vyplní, či už niečím z prírody alebo práve tým, čo sme doma pokladali za nepotrebné. Vždy sa zo starých vecí dajú vytvoriť moderné a pekné a možno aj lepšie veci. Doma som našla staré vyšívané vločky a kvety, ktoré mama chcela vyhodiť, ale vložila som ich do rámikov na fotky a nakoniec sme ich zavesili do obývačky ako obrazy.

Z nevyužitých alebo nepotrebných nádob môžeme vytvoriť stojan na zubné pasty či kuchynský príbor. Máme toľko možností, musíme byť len tvoriví a mať kreatívne myšlienky.

Autorka článku: Veronika Mokráňová

Autorka foto: Veronika Mokráňová

Blížia sa Vianočné sviatky, obdobie oddychu a pokoja. Zavítala som na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, aby som zistila, ako prežívajú tieto sviatky pedagógovia a študenti. Som v budove na Štúrovej ulici, kde študujú budúci novinári. Zatiaľ tu necítim žiadnu vianočnú atmosféru , ale to bude asi tým, že sa študenti pripravujú na zápočty, ktoré ich čakajú budúci týždeň. Takže teraz riešia iné problémy.

Zastavila som doktora Ľubomíra Bajaníka. Okrem toho, že vyučuje na našej katedre, je aj televízny moderátor, spravodajca a redaktor v RTVS. Ako takýto vyťažený človek prežíva Vianoce? ,,Najčastejšie trávim vianočné sviatky doma so svojimi rodičmi, v Zlatých Moravciach. Donedávna ešte žili aj moji starí rodičia, no dnes bohužiaľ už nie sú medzi nami. Takže veľmi často na nich spomíname. Samozrejme, že boli sviatky, keď som prežíval Vianoce v práci. Vždy sa dohodneme a rozdelíme si, kto robí na Vianoce, a kto na Silvestra. Mnohokrát som bol v televízií aj do siedmej, ôsmej večera a potom som išiel domov k štedrovečernému stolu. Ale je to prirodzené, keďže práca novinára si to vyžaduje, lebo udalosti sa dejú každý deň a musíme byť k dispozícií.“ Pre doktora Bajaníka sú Vianoce kresťanským sviatkom, sviatkom narodenia Ježiša Krista. Ku kresťanstvu ho viedli rodičia už od detstva napriek tomu, že žili v socializme, keď bola náboženská sloboda obmedzená. Samozrejme, že sú preňho aj rodinným sviatkom, keď sa spoločne rodina stretáva,  navštevuje, ,, je to sviatok súdržnosti.“ Okrem iného Ľubomír Bajaník veľmi rád pripravuje vianočné jedlo aj rád pečie koláčiky. Táto činnosť sa spája s rozhovorom s blízkymi a vynikajúcou atmosférou. Počas Vianoc u nich nechýbajú spomienky na blízkych, návštevy cintorínov. ,,Dokonca sme sa na Štefana zúčastnili koncertov, ktoré sa odohrávali v kostoloch v celej našej krajine, V Slovenskom Betleheme sa volá tento koncert. Vysiela sa naživo v Slovenskej televízií, ja som ho moderoval. No boli chvíle, keď som premýšľal, že by som Vianoce strávil niekde v zahraničí, no nakoniec aj tak zvíťazil domov.“  Prezradil nám aj vianočnú príhodu z detstva. ,,Našim sa niekedy nepodarilo zohnať taký pekný  stromček, tak sme mali iba vetvičky položené na televízore, vtedy sme neboli s bratom najšťastnejší, ale nakoniec to rodičia vždy vynahradili skvelou atmosférou a darčekmi.“ Taktiež si spomína, keď sa ako malý  vybral kúpiť darček pre jeho maminu na Vianoce. Zamieril do poloprázdnej drogérie. Vybral veľký hnusný rúžový šampón, ktorý tam bol posledný a chcel jej ho kúpiť.  Ešte aj predavačka ho odhovárala, aby ho nekúpil, že fakt nie je dobrý nápad. Pán doktor Bajaník sa aj tento rok veľmi teší na Vianoce. ,,Ale myslime aj na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, aj na tých, ktorí nemajú také šťastie ako my. Tento rok krízovým obdobím prechádza nie len naša krajina, ale celý svet. Či naši východní susedia. Človek si tak uvedomuje, v akom šťastnom období žije. Ja som nadšencom dejín a viem, že ľudia prežívali omnoho ťažšie obdobia, ako prežívame my dnes. V minulosti ich trápili svetové vojny , pandémie … a dostali sa z toho a mali chuť žiť! Myslím si, že aj nám dodávajú sviatky znova energiu a chuť žiť.“ 

 Pozrieme sa tiež, ako vníma a prežíva Vianočné sviatky doktor Adam Solga. ,,Pod pojmom Vianoce si predstavujem zázračný čas, ktorý má stále pre mňa takú mágiu,  ako keď som bol dieťa. Možno ešte väčšiu. Lebo dnes sa tieto  krásne sviatky snažím urobiť svojim deťom.  Nejde len o darčeky, ale najmä o čas, ktorý máme pre seba, pre najbližšiu rodinu. Je to ten čas, keď všetko okolo stíchne, ľudia sú k sebe milší.“  Doktor Adam Solga si počas sviatkov užíva rodinnú atmosféru. Prežíva ich ešte intenzívnejšie, keďže má dve malé deti. Zdobí s nimi stromček, teší sa z vianočných svetielok. Jedno z jeho najobľúbenejších jedál je zemiakový šalát. Na Vianoce si ako hlavné jedlo pripravujú stejk z tuniaka, keďže nechce riskovať kostičky z kapra. Ako dieťa bolo pre doktora Solgu najkrajším darčekom Lego. ,,Možno to bude znieť ako klišé, ale ja radšej darčeky dávam než dostávam.“  Vždy sa z nich poteší, ale ešte viac ho teší radosť, ktorú spraví on ostatným. Spomína, ako deťom kúpil vláčik z Lega a ako sa na ňom hneď začali voziť. ,,Tie iskričky šťastia v očiach vašich detí sú naozaj tie najkrajšie momenty.“ Adam Solga je človek, ktorý má rád prekvapenia a taktiež rád robí prekvapenia ostatným. 

Okrem vyučujúcich, katedru žurnalistiky navštevujú aj študenti. Ako oni strávia tieto sviatky? Budú sa počas nich pripravovať aj na skúšky, ktoré ich čakajú v januári? 

„Vianoce budú pre mňa iné, keďže už som vysokoškoláčka. Počas štúdia na strednej škole sme mali prázdniny do siedmeho, ôsmeho januára, ale teraz sa budem pripravovať a učiť na skúšky,“ odpovedá Katka Frolová z prvého ročníka. Čím je staršia, tým radšej má tieto sviatky. „Človek si naozaj oddýchne a vypne od všetkých povinností a má čas na svojich blízkych.“

Na záver by som chcela celej katedre žurnalistiky zaželať šťastné a veselé Vianoce a veľa úspechov v novom roku. 

 ,,Sviatky sú istý druh vybočenia z každodennosti a myslím si, že každý z nás to potrebuje. Niekto sa bojí Vianoc, niekto všeobecne sviatkov, pretože si nevie predstaviť, že sa zmení jeho každodenný stereotyp, na ktorý je zvyknutý. Bojí sa rodinných konfliktov či problémov, lebo veľa času trávi práve s nimi. To je moja výzva pre všetkých, aby sme sa nebáli Vianoc, nebáli sviatkov, pretože každý deň nemôže byť iný a práve Vianoce ako chvíle pokoja, rodiny a súdržnosti, sú nesmierne dôležité,“ zaželal všetkým doktor Ľubomír Bajaník. 

Autorka: Vanesa Mehešová

Foto: bub

Oslava sedemdesiatky katedry žurnalistiky pokračuje. Ako darček na Mikuláša dostali budúci novinári diskusiu so spravodajcom BBC pre strednú Európu Nickom Thorpeom. Hneď na začiatku ich vyzval, aby prejavili svoje názory a nebáli sa byť zvedaví. O svojich dlhoročných žurnalistických skúsenostiach, i tých neľahkých, rozprával s úsmevom a záujmom vysvetliť, aká dôležitá je práca novinárov. A nie všade majú pri jej vykonávaní rovnako dobré podmienky. 

Od študentov dostal niekoľko pálčivých otázok: Treba dať stále priestor všetkým zainteresovaným stranám, aj keď sú ich názory extrémistické?

„Verím, že áno,“ odpovedal Nick Thorpe. Osloviť by sme mali všetky strany sporu, každému klásť nepríjemné otázky, trvať na odpovediach a poukázať na nepravdivé tvrdenia, ak sa objavia.  

Aj keď sa novinári snažia byť nestranní, nemali by v istých veciach aj vyjadriť svoj vlastný názor? Odpoveďou bol osobný zážitok. Po niekoľkých rokoch, keď sa venoval jednej z tém, sa ho jeho blízky opýtal – na ktorej strane vlastne stojí a aký je jeho osobný názor. Názor Nicka Thorpea. 

Diskutovalo sa tiež o problematike overovania informácií. Je však možné overiť si ľudské príbehy? Nick Thorpe ich má výnimočne rád, zaujímajú ho najmä príbehy utečencov.

Mnoho zážitkov spojených s ambíciami priniesť ako prvý výnimočnú správu, má aj Zoran Stevanović z regionálneho zastúpenia UNHCR (United Nations High Commissioner for Refugees) v Budapešti, ktoré podujatie na našej katedre žurnalistiky zabezpečilo. V minulosti totiž pôsobil v CNN či Reuters a zažil pár exkluzívnych – viac či menej vážnych situácií: ako keď sa vďaka kontaktom na Blízkom východe dozvedel, že zomrel Jásir Arafat. Zatelefonoval hlavnému palestínskemu vyjednávačovi Saíbovi Irikátovi, ten mu to potvrdil. Ale predtým, než ho prepojil so živým vysielaním CNN, na poslednú chvíľu si ešte nenápadne, cez rozhovor o predtým spoločne zdieľaných momentoch, overoval, či je na druhej strane linky skutočne on. Potom ho už mohol nechať potvrdiť svetu smutnú „breaking news.“ 

Svoje živé rozprávanie ukončil Zoran Stevanović obavou, nad ktorou často uvažuje. Tak, ako sa vodič kamióna bojí, že zaspí, novinár má – a mal by vždy mať – strach z toho, že uverejní nepravdivú informáciu. 

Autorka: Štefánia Turyová

Autorka fotiek: LV

Bolesť, sila, vytrvalosť, odhodlanie, ale aj ženskosť, nežnosť a ladnosť. Poledance je jednou z atraktívnych a kontroverzných fitness aktivít súčasnosti. 

Po rozcvičke si poviete –  mám dosť, stačilo. Nádych, výdych a hor sa na tyč. A čo, že dokážete urobiť desať zhybov na hrázde? Ihneď máte pocit, že vaše svaly odišli na protest s transparentom „Dnes nepracujeme“. Sotva sa naučíte novú otočku alebo ďalší akrobatický trik, protesty sa končia. Adrenalín s endorfínmi si podávajú ruky a už niet cesty späť. Zamilovali ste sa.  

Od psychológie až na tyč

Študovala psychológiu, učaroval jej poledance. „Opísala by som ho ako akrobaciu v spojení s ladnými pohybmi“, vysvetľuje trénerka Alexandra Gazdíková. Všetko sa to začalo pred jedenástimi rokmi, keď na Slovensku existovalo len niekoľko štúdií. Vo svete nie taký neznámy šport, ktorý bol u nás len v plienkach. Spoločnosť vlastne ani netušila, o čo ide. Napriek tomu sa v malom priestore telocvične nachádzalo všetko potrebné vybavenie. Postupne si na Slovenku fitness akrobacia našla svojich obľúbencov.

Dnes už existujú rôzne druhy štýlov. „Zameriavam sa na akrobatické a silové cviky,“ konštatuje Alexandra. Existujú rôzne prvky a variácie, no stále pribúdajú novšie a novšie. Tie základné alebo špecifické majú aj vlastné pomenovania – Titanic, Balerína či Tulipán,“ dodáva ďalšia trénerka Monika Milko. Pri tulipáne sa snažíte urobiť rozštep pričom vás drží úchop v oboch lakťoch. Prsty na rukách sú vystreté a majú pripomínať lupene. Akrobatky pri posedení na káve  jedna druhú energicky dopĺňajú a obe spomínajú na svoje začiatky.

Monika, na rozdiel od Alexandry, objavila tanec na tyči neskôr. Ten deň jej utkvel v pamäti dodnes – písal sa 16. január 2014. „Keď som začínala, tvrdo som na sebe pracovala – niekedy aj päťkrát do týždňa. Chodila som najmä do posilňovne a snažila som sa zdvihnúť činky približne také ťažké, aká som ja – dostala som sa na niečo cez päťdesiat kilogramov.“

Tento šport sprevádzajú vzostupy aj pády. Z tréningu si odnesiete nielen dokonalo odfotené triky, ale aj zopár modrín. Nárazom či buchnutiam sa nevyhnete. Monika tvrdí, že žiadny vážnejší úraz ju nepostihol. Spomína „len“ na vyskočené jabĺčko na kolene a popritom ukazuje na tele, kde presne sa nachádzalo. Aj keď nešlo o ťažké zranenie, pohľad na koleno, ktoré vyzerá, že sa snaží utiecť, nie je pre citlivé povahy. „Moja známa si ho dokonca aj sama napravuje.“ Už len tá predstava zabolí.

Vek je len číslo

Ani vek a nedostatok sily nie sú prekážkou. Príkladom je Katarína Uhlárová, ktorej odhodlanosť a disciplína pomohla dostať sa od úplných začiatkov až po súťažné vystúpenie.  „Upútala ma fotka tancujúcej ženy a pod ňou bola informácia: Poledance kurz pre začiatočníčky v Pezinku. Vtedy som ešte netušila, čo to slovo znamená. Tá emócia, ktorá sálala z fotografie – krása, sloboda a ženskosť, však stála za to, aby som ju preskúmala,“ tvrdí s nadšením. Neodradili ju ani prvé tréningy, ktoré sa niekomu môžu zdať najnáročnejšie.

A dátum narodenia? Ten vás ničím nedefinuje a v žiadnom prípade nerozhoduje. Sama začala vo svojich štyridsiatich piatich rokoch. Ženám vo vyššom veku odkazuje, že nemusia mať silné ruky, nemusia byť bývalými gymnastkami či športovkyňami. Nemusia byť mladé. Stačí ho spoznať a vyskúšať si ho na vlastnej koži. Doslova. Každý sme iný, ale taký je aj poledance. Má toľko rôznych možností. Toľko odtieňov. Žena si ním postupne buduje väčšiu a väčšiu silu, flexibilitu a ohybnosť. Vynikne jej zmyselnosť a prirodzené sebavedomie.

Čerešničkou na torte sú nové priateľstvá vznikajúce na tréningoch. Katarína navyše zdôrazňuje, že pohyb je pre ňu nielen kľúčom ku šťastnému životu, ale samozrejmosťou bytia. Šťastný život opisuje ako synonymum harmónie a rovnováhy – bez neho to nefunguje. Pohyb verzus spomalenie, zastavenie, oddych.  Odbúrava stres, je prílivom energie a endorfínov. Čistí hlavu a pomáha nám cítiť sa lepšie po fyzickej aj psychickej stránke.

Poledance v súťažnej rovine

Alexandra mala tento rok možnosť sedieť na porotcovskej stoličke na Pole Dance Show Slovensko, pretože sa pred rokom umiestnila na úctyhodnom prvom mieste. Výherkyňa môže o rok hodnotiť ďalší ročník. Pravidlá sa od súťaže k súťaži líšia. Niektoré sú striktnejšie, v iných majú účastníci voľnejšiu ruku. Porotcovia zvyčajne hodnotia ladnosť, zložitosť prvkov, zaujímavosť choreografie a kreativitu. Priznáva, že body strhla súťažiacej aj za to, že sa na začiatku pomýlila a chcela začať odznova.

Monika, naopak, predviedla svoje schopnosti na pódiu. Paradoxne, najnáročnejšie pre ňu bolo vybrať správnu hudbu. Hudbu, ktorou by dokonale vyjadrila emóciu vyžarujúcu z choreografie. A stres? Ten ju nesprevádzal. Ako vykročila na javisko, tréma sa vytratila. „V tej chvíli som žila pre moment.“ Detailne vytvorená choreografia, vytrvalosť a hodiny tvrdého tréningu stáli za to. Odniesla si zaslúženú výhru.

Česko, na rozdiel od Slovenska, je staršou a skúsenejšou sestrou. Podľa slov tréneriek sú Česi nebojácnejší, záujemcov o súťaženie a umeleckej sebaprezentácie je podstatne viac. Dokonca, po jedenástich rokoch, Globálna asociácia medzinárodných športov uznala poledance za oficiálny šport, no cesta na olympijské hry je kľukatá. Osobitne ho musí uznať aj Medzinárodný olympijský výbor. Tam sa strastiplná púť stále nekončí – problém môže vzniknúť na strane sponzorov alebo konzervatívnejších hostiteľských krajín.

Puto matky a dcéry

Kristína po dlhých rokoch našla s mamou konečne šport, ktorý je zároveň aj ich záľubou. „V puberte, keď som mala trinásť rokov, som to so športom vzdala. Nič iné som už neskúšala,“ dodáva. Bola presvedčená, že to pre ňu nie je. O tri roky neskôr si pohyb opäť zamilovala a okúsila čaro akrobacie s tancom. Rovnako na tom bola aj jej matka Michaela. Od fitness, jógy, pilatesu cez beh až po latino a salsu – tri mesiace. A stačilo.

V ničom nenašla kúsok vášne či eufórie, až pokým do jej života neprišiel poledance. Dostala sa k nemu cez nevlastnú sestru. Tá jej navrhla, či by neskúsili aspoň prvý tréning. Neváhala. Na prvej hodine sa nedokázala ani len vyšplhať na tyč, mala 88 kíl. Sedavá práca s nulovým pohybom na tele zanechá následky. Nasledoval ďalší a ďalší tréning. Ručička na váhe padala nižšie, sebavedomie a komfort vo vlastnom tele stúpal.

O mesiac neskôr prišla na tréning aj s dcérou Kristínou. „Veľmi som ísť nechcela. Pred mamou som sa hanbila a celú hodinu som presedela na gauči. Premýšľala som, či to skúsiť alebo nie.“ Nakoniec sa odhodlala. Prišla ako úplný nováčik. Na prvých tréningoch sa naučila stojky o tyč a základný šplh. „Na základnej škole počas telesnej výchovy som však šplhať vôbec nedokázala.“ Každý ďalší zvládnutý trik ju ďalej motivoval, až tanečnej akrobacii podľahla. Stále sa pred matkou ostýchala, ale dnes s tým nemá žiadny problém. Aj napriek tomu mala s ňou vždy otvorený vzťah a poledance ich zblížil o niečo viac. „Som rada, že spolu trávime čas a máme spoločné hobby,“ dodáva.

Nie je to striptíz

Alexandra sa s predsudkami vo svojom blízkom okolí vôbec nestretla. Na serióznosti jej pridáva tiež profesionálny prístup a fyzicky náročné figúry. Navyše, ak tancuje ladnejšie, zvykne mať na sebe dlhé legíny. Monika si nevybavuje, že by mal niekto voči tanečnej akrobacii akýkoľvek záporný postoj. Pred mamičkami v škole však o svojej životnej záľube nehovorí. Domýšľavosť by mohla vznikať hlavne preto, ako je pri tanci oblečená – Niektoré outfity sú vyzývavejšie.

Katarína mala podobnú skúsenosť. „Každý, kto skutočne spoznal o čo ide vidí, že je to predovšetkým šport a umenie zároveň – práve to predsudky búra.“ Príkladom je i súťaž, ktorej sa zúčastnila. Diváci mohli spoznať a uvidieť, koľko odtieňov a možností má. Je spojením sily, umenia a tanca do jedného celku. „Som presvedčená, že všetci v hľadisku pochopili, že poledance nie je striptíz. Je zosobnením krásy, sily, emócií, flexibility a hravosti,“ dodáva.

Dôchodkyňa Eva bola jedna z ľudí, ktorí nad ním gúľali očami. „Vnučka mi povedala, že začala chodiť na tréningy. Najskôr som usúdila, že ide o akýsi tanec pri tyči. Myslela som si, že takéto niečo robia len ľahké ženy vo večerných baroch.“ Názor postupne zmenila a uvedomila si, o aký náročný a zároveň oku lahodiaci šport ide. „Sama by som niečo také nedokázala.“

Existuje iba jedno zlo – nevedomosť. S negatívnymi postojmi sa stretla aj osemnásťročná Kristína počas štúdia na strednej škole. „Spolužiaci tomu nerozumeli. Spočiatku tvrdili, že som striptérka“, tvrdí. Dnes už ide len o podpichovanie od kamaráta ako sa točí okolo tyče za peniaze. Všetko mu vysvetlila a vtipy berie s humorom. Jej matka sa stretla iba s jednoduchým konštatovaním o tanci pri tyči. Lepšie je raz vidieť než tisíckrát počuť. Poledance si vyžaduje rovnako fyzickú, ako aj duševnú námahu. Oproti jednoduchým striptízovým a lacným pohybom človek potrebuje vysokú mieru flexibility. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ho začínajú obľubovať aj mužskí atléti.

Autorka: Natália Adamkovičová