Bolesť, sila, vytrvalosť, odhodlanie, ale aj ženskosť, nežnosť a ladnosť. Poledance je jednou z atraktívnych a kontroverzných fitness aktivít súčasnosti.
Po rozcvičke si poviete – mám dosť, stačilo. Nádych, výdych a hor sa na tyč. A čo, že dokážete urobiť desať zhybov na hrázde? Ihneď máte pocit, že vaše svaly odišli na protest s transparentom „Dnes nepracujeme“. Sotva sa naučíte novú otočku alebo ďalší akrobatický trik, protesty sa končia. Adrenalín s endorfínmi si podávajú ruky a už niet cesty späť. Zamilovali ste sa.
Od psychológie až na tyč
Študovala psychológiu, učaroval jej poledance. „Opísala by som ho ako akrobaciu v spojení s ladnými pohybmi“, vysvetľuje trénerka Alexandra Gazdíková. Všetko sa to začalo pred jedenástimi rokmi, keď na Slovensku existovalo len niekoľko štúdií. Vo svete nie taký neznámy šport, ktorý bol u nás len v plienkach. Spoločnosť vlastne ani netušila, o čo ide. Napriek tomu sa v malom priestore telocvične nachádzalo všetko potrebné vybavenie. Postupne si na Slovenku fitness akrobacia našla svojich obľúbencov.
Dnes už existujú rôzne druhy štýlov. „Zameriavam sa na akrobatické a silové cviky,“ konštatuje Alexandra. Existujú rôzne prvky a variácie, no stále pribúdajú novšie a novšie. Tie základné alebo špecifické majú aj vlastné pomenovania – Titanic, Balerína či Tulipán,“ dodáva ďalšia trénerka Monika Milko. Pri tulipáne sa snažíte urobiť rozštep pričom vás drží úchop v oboch lakťoch. Prsty na rukách sú vystreté a majú pripomínať lupene. Akrobatky pri posedení na káve jedna druhú energicky dopĺňajú a obe spomínajú na svoje začiatky.
Monika, na rozdiel od Alexandry, objavila tanec na tyči neskôr. Ten deň jej utkvel v pamäti dodnes – písal sa 16. január 2014. „Keď som začínala, tvrdo som na sebe pracovala – niekedy aj päťkrát do týždňa. Chodila som najmä do posilňovne a snažila som sa zdvihnúť činky približne také ťažké, aká som ja – dostala som sa na niečo cez päťdesiat kilogramov.“
Tento šport sprevádzajú vzostupy aj pády. Z tréningu si odnesiete nielen dokonalo odfotené triky, ale aj zopár modrín. Nárazom či buchnutiam sa nevyhnete. Monika tvrdí, že žiadny vážnejší úraz ju nepostihol. Spomína „len“ na vyskočené jabĺčko na kolene a popritom ukazuje na tele, kde presne sa nachádzalo. Aj keď nešlo o ťažké zranenie, pohľad na koleno, ktoré vyzerá, že sa snaží utiecť, nie je pre citlivé povahy. „Moja známa si ho dokonca aj sama napravuje.“ Už len tá predstava zabolí.
Vek je len číslo
Ani vek a nedostatok sily nie sú prekážkou. Príkladom je Katarína Uhlárová, ktorej odhodlanosť a disciplína pomohla dostať sa od úplných začiatkov až po súťažné vystúpenie. „Upútala ma fotka tancujúcej ženy a pod ňou bola informácia: Poledance kurz pre začiatočníčky v Pezinku. Vtedy som ešte netušila, čo to slovo znamená. Tá emócia, ktorá sálala z fotografie – krása, sloboda a ženskosť, však stála za to, aby som ju preskúmala,“ tvrdí s nadšením. Neodradili ju ani prvé tréningy, ktoré sa niekomu môžu zdať najnáročnejšie.
A dátum narodenia? Ten vás ničím nedefinuje a v žiadnom prípade nerozhoduje. Sama začala vo svojich štyridsiatich piatich rokoch. Ženám vo vyššom veku odkazuje, že nemusia mať silné ruky, nemusia byť bývalými gymnastkami či športovkyňami. Nemusia byť mladé. Stačí ho spoznať a vyskúšať si ho na vlastnej koži. Doslova. Každý sme iný, ale taký je aj poledance. Má toľko rôznych možností. Toľko odtieňov. Žena si ním postupne buduje väčšiu a väčšiu silu, flexibilitu a ohybnosť. Vynikne jej zmyselnosť a prirodzené sebavedomie.
Čerešničkou na torte sú nové priateľstvá vznikajúce na tréningoch. Katarína navyše zdôrazňuje, že pohyb je pre ňu nielen kľúčom ku šťastnému životu, ale samozrejmosťou bytia. Šťastný život opisuje ako synonymum harmónie a rovnováhy – bez neho to nefunguje. Pohyb verzus spomalenie, zastavenie, oddych. Odbúrava stres, je prílivom energie a endorfínov. Čistí hlavu a pomáha nám cítiť sa lepšie po fyzickej aj psychickej stránke.
Poledance v súťažnej rovine
Alexandra mala tento rok možnosť sedieť na porotcovskej stoličke na Pole Dance Show Slovensko, pretože sa pred rokom umiestnila na úctyhodnom prvom mieste. Výherkyňa môže o rok hodnotiť ďalší ročník. Pravidlá sa od súťaže k súťaži líšia. Niektoré sú striktnejšie, v iných majú účastníci voľnejšiu ruku. Porotcovia zvyčajne hodnotia ladnosť, zložitosť prvkov, zaujímavosť choreografie a kreativitu. Priznáva, že body strhla súťažiacej aj za to, že sa na začiatku pomýlila a chcela začať odznova.
Monika, naopak, predviedla svoje schopnosti na pódiu. Paradoxne, najnáročnejšie pre ňu bolo vybrať správnu hudbu. Hudbu, ktorou by dokonale vyjadrila emóciu vyžarujúcu z choreografie. A stres? Ten ju nesprevádzal. Ako vykročila na javisko, tréma sa vytratila. „V tej chvíli som žila pre moment.“ Detailne vytvorená choreografia, vytrvalosť a hodiny tvrdého tréningu stáli za to. Odniesla si zaslúženú výhru.
Česko, na rozdiel od Slovenska, je staršou a skúsenejšou sestrou. Podľa slov tréneriek sú Česi nebojácnejší, záujemcov o súťaženie a umeleckej sebaprezentácie je podstatne viac. Dokonca, po jedenástich rokoch, Globálna asociácia medzinárodných športov uznala poledance za oficiálny šport, no cesta na olympijské hry je kľukatá. Osobitne ho musí uznať aj Medzinárodný olympijský výbor. Tam sa strastiplná púť stále nekončí – problém môže vzniknúť na strane sponzorov alebo konzervatívnejších hostiteľských krajín.
Puto matky a dcéry
Kristína po dlhých rokoch našla s mamou konečne šport, ktorý je zároveň aj ich záľubou. „V puberte, keď som mala trinásť rokov, som to so športom vzdala. Nič iné som už neskúšala,“ dodáva. Bola presvedčená, že to pre ňu nie je. O tri roky neskôr si pohyb opäť zamilovala a okúsila čaro akrobacie s tancom. Rovnako na tom bola aj jej matka Michaela. Od fitness, jógy, pilatesu cez beh až po latino a salsu – tri mesiace. A stačilo.
V ničom nenašla kúsok vášne či eufórie, až pokým do jej života neprišiel poledance. Dostala sa k nemu cez nevlastnú sestru. Tá jej navrhla, či by neskúsili aspoň prvý tréning. Neváhala. Na prvej hodine sa nedokázala ani len vyšplhať na tyč, mala 88 kíl. Sedavá práca s nulovým pohybom na tele zanechá následky. Nasledoval ďalší a ďalší tréning. Ručička na váhe padala nižšie, sebavedomie a komfort vo vlastnom tele stúpal.
O mesiac neskôr prišla na tréning aj s dcérou Kristínou. „Veľmi som ísť nechcela. Pred mamou som sa hanbila a celú hodinu som presedela na gauči. Premýšľala som, či to skúsiť alebo nie.“ Nakoniec sa odhodlala. Prišla ako úplný nováčik. Na prvých tréningoch sa naučila stojky o tyč a základný šplh. „Na základnej škole počas telesnej výchovy som však šplhať vôbec nedokázala.“ Každý ďalší zvládnutý trik ju ďalej motivoval, až tanečnej akrobacii podľahla. Stále sa pred matkou ostýchala, ale dnes s tým nemá žiadny problém. Aj napriek tomu mala s ňou vždy otvorený vzťah a poledance ich zblížil o niečo viac. „Som rada, že spolu trávime čas a máme spoločné hobby,“ dodáva.
Nie je to striptíz
Alexandra sa s predsudkami vo svojom blízkom okolí vôbec nestretla. Na serióznosti jej pridáva tiež profesionálny prístup a fyzicky náročné figúry. Navyše, ak tancuje ladnejšie, zvykne mať na sebe dlhé legíny. Monika si nevybavuje, že by mal niekto voči tanečnej akrobacii akýkoľvek záporný postoj. Pred mamičkami v škole však o svojej životnej záľube nehovorí. Domýšľavosť by mohla vznikať hlavne preto, ako je pri tanci oblečená – Niektoré outfity sú vyzývavejšie.
Katarína mala podobnú skúsenosť. „Každý, kto skutočne spoznal o čo ide vidí, že je to predovšetkým šport a umenie zároveň – práve to predsudky búra.“ Príkladom je i súťaž, ktorej sa zúčastnila. Diváci mohli spoznať a uvidieť, koľko odtieňov a možností má. Je spojením sily, umenia a tanca do jedného celku. „Som presvedčená, že všetci v hľadisku pochopili, že poledance nie je striptíz. Je zosobnením krásy, sily, emócií, flexibility a hravosti,“ dodáva.
Dôchodkyňa Eva bola jedna z ľudí, ktorí nad ním gúľali očami. „Vnučka mi povedala, že začala chodiť na tréningy. Najskôr som usúdila, že ide o akýsi tanec pri tyči. Myslela som si, že takéto niečo robia len ľahké ženy vo večerných baroch.“ Názor postupne zmenila a uvedomila si, o aký náročný a zároveň oku lahodiaci šport ide. „Sama by som niečo také nedokázala.“
Existuje iba jedno zlo – nevedomosť. S negatívnymi postojmi sa stretla aj osemnásťročná Kristína počas štúdia na strednej škole. „Spolužiaci tomu nerozumeli. Spočiatku tvrdili, že som striptérka“, tvrdí. Dnes už ide len o podpichovanie od kamaráta ako sa točí okolo tyče za peniaze. Všetko mu vysvetlila a vtipy berie s humorom. Jej matka sa stretla iba s jednoduchým konštatovaním o tanci pri tyči. Lepšie je raz vidieť než tisíckrát počuť. Poledance si vyžaduje rovnako fyzickú, ako aj duševnú námahu. Oproti jednoduchým striptízovým a lacným pohybom človek potrebuje vysokú mieru flexibility. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ho začínajú obľubovať aj mužskí atléti.
Autorka: Natália Adamkovičová
- NA TYČI - 8. decembra 2022
No Comments