december 2025

James Thompson pochádza z Veľkej Británie, pracoval štyri roky pre rozhlas BBC a momentálne už desať rokov žije na Slovensku. Píše a edituje pre The Slovak Spectator a učí o americkej politike vysokoškolákov na súkromnej vysokej škole BISLA. V rozhovore sa podelil o svoj osobný pohľad na Spojené štáty ako Brit, novinár a učiteľ. V rozhovore pre Webjournal odpovedá, prečo ho v Amerike varovali a zároveň obdivovali; a prečo je pre Európanov dôležité rozumieť USA, najmä v kontexte Ukrajiny, médií a globálnej moci.

Veľká Británia a Spojené štáty sa často spomínajú v podobnom kontexte, najmä pre spoločný jazyk – angličtinu. Ako vy, Brit žijúci na Slovensku, vnímate Spojené štáty?

Samozrejme, kultúrny kontext je trochu odlišný. Mnohí Briti, a do istej miery som to tak vnímal aj ja, keď som bol mladší, majú pocit, že medzi Britániou a Amerikou existuje určitá kultúrna blízkosť. Najviditeľnejšou spoločnou črtou je jazyk. Často sa však s istou dávkou humoru hovorí, že USA a Británia sú dve krajiny rozdelené spoločným jazykom. Teda hovoríme rovnakým jazykom, ale často nemyslíme to isté, aj keď používame rovnaké slová. To vytvára veľa priestoru na nedorozumenia. V Británii sme tiež veľmi vystavení americkým médiám, a do istej miery to platí aj opačne, Američania konzumujú pomerne veľa britských médií. Možno to nie je úplne presné prirovnanie, ale trochu mi to pripomína česko-slovenský vzťah. Ľudia sledujú médiá vo vlastnom jazyku, ktoré však často pochádzajú z inej krajiny hovoriacej rovnakým alebo veľmi blízkym jazykom. Mnohí Slováci sú preto veľmi dobre oboznámení s českými médiami. Myslím si však, že kultúry Čechov a Slovákov sú si vďaka geografickej blízkosti bližšie než kultúry Britov a Američanov, aj keď si v Británii často myslíme, že Ameriku dobre chápeme, pretože sledujeme veľa amerických médií a hovoríme rovnakým jazykom. Pre Brita je však návšteva USA často kultúrnym šokom, v dobrom aj zlom zmysle, pretože si uvedomí, že Američania vnímajú svet inak než Briti.

Aký bol váš prvý dojem keď ste prišli ako Brit do Spojených štátov?

Keď som bol prvýkrát v Amerike, bolo to už dávno, v roku 1994, prekvapilo ma, ako veľmi niektorí ľudia zdôrazňovali koloniálnu históriu a boli hrdí na to, že sa zbavili britskej monarchie. Pre mňa to nebola téma, nad ktorou by som sa bežne zamýšľal, ale pre nich to bolo očividne dôležité. Historický kontext tu zohráva veľkú úlohu. Trinásť kolónií boli pôvodne britské kolónie, ktoré vybojovali nezávislosť a vytvorili Spojené štáty. Je to kľúčová súčasť amerických dejín, no v britských dejinách nejde o mimoriadne známy alebo často zdôrazňovaný moment. Ak by ste sa opýtali priemerného Brita na kľúčové udalosti britskej histórie, odtrhnutie amerických kolónií by sa pravdepodobne nedostalo ani do prvej desiatky.

Čo vás najviac zaujalo alebo prekvapilo počas návštevy USA?

Nepoznám veľa miest v Európe, určite nie v Británii, kde by ľudia hovorili: Nechoď do tej štvrte, lebo je tam trochu nebezpečne a môže sa ti niečo stať. A mne to prišlo trochu zvláštne. Vo väčšine amerických miest existujú oblasti koncentrovanej chudoby a často sú to štvrte, kde žijú menšiny, najmä čierni obyvatelia, a príjmy sú tam oveľa nižšie. A samozrejme ďalší problém je, že veľa ľudí vlastní zbrane, takže tieto časti miest získavajú takú zlú povesť. Preto na to jednoducho upozornia, priateľsky, nie rasisticky, jednoducho povedia: Nechoď tam dole, lebo sa môžeš dostať do problémov. A to je dosť zarážajúce. Ja ako mladý chlapec v Británii som nad tým nikdy nerozmýšľal. Jasné, sú tam pekné štvrte a menej pekné, ale nikdy som nemal pocit, že by som bol v osobnom ohrození len preto, že niekam pôjdem. A napriek tomu mi to v Amerike hovorili niekoľkokrát na rôznych miestach. Núti to trochu sa zamyslieť. Avšak je to obrovská krajina, nedeje sa to všade, ide najmä o niektoré mestá. Bol som si vedomý aj toho, že vtedy, a myslím, že dodnes, všetci všade jazdia autom. Každý má auto. Ja som ho nemal, bol som iba taký európsky backpacker, takže som cestoval Greyhoundom (Greyhound Lines, Inc. je americký prevádzkovateľ diaľkovej autobusovej dopravy pozn. red.). Žartoval som, že autobusy v Amerike používajú len chudobní ľudia, ktorí nemajú auto (a takí skoro neexistujú, pretože v americkom kontexte ak nemáš auto, mimo pár miest ako New York, prakticky neexistuješ), európski backpackeri ako ja a práve prepustení väzni. Občas tie diaľkové Greyhoundy zastavili niekde pri ceste uprostred ničoho a niekto nastúpil. Neviem, či to ešte tak robia, ale vraj väznom ako súčasť prepustenia dávali lístok na Greyhound do najbližšieho mesta. Nikdy sa nič zlé nestalo, ale Američania, ktorých som stretol, alebo rodinní priatelia sa ma často pýtali: Prečo cestuješ autobusom? Si normálny?“

Spomenuli ste zbrane v Amerike, je to veľká téma, moja kamarátka zažila streľbu v Marylande na Deň nezávislosti, počula zvláštne hlučné zvuky, mysleli si, že ohňostroj, ale niekto kričal: strelec… Máte podobné osobné skúsenosti?

Počul som veľa príbehov, ale našťastie som nič také nezažil. Závisí to aj od miesta, pretože v niektorých mestách majú detektory streľby. Varovali ma pred niektorými štvrťami, ale nie pre streľbu, skôr pre lúpeže. Ale áno, v Amerike má zbrane každý, aj všetci policajti. V Británii väčšina policajtov, s ktorými bežný človek prichádza do kontaktu, mimo letísk a niektorých iných citlivých miest, zbrane nenosí. Takže občanom by ani nenapadlo, prečo by mali chcieť nosiť zbraň. Veď ani polícia ich bežne nemá, takže neexistuje žiadny „dobrý dôvod.“ V Amerike je to však veľmi silná otázka identity a histórie, hoci s tým treba dodať, že aj keď v niektorých oblastiach USA ľudia tradične vlastnili zbrane napríklad na lov či iné účely, samotná politizácia práva na vlastnenie zbraní je pomerne nová vec. Objavila sa až od 70. rokov 20. storočia. Dovtedy to nebola téma politických kultúrnych vojen, tou sa stala až v druhej polovici 20. storočia.

Aké sú vzťahy medzi Veľkou Britániou a Amerikou v minulosti a dnes?

Vzťahy medzi Britániou a Amerikou boli na osobnej aj politickej úrovni väčšinou pomerne dobré, najmä od druhej svetovej vojny. V širšom historickom kontexte ide vlastne o pomerne nezvyčajný príklad toho, ako jedna globálna veľmoc odovzdala svoje postavenie inej bez ozbrojeného konfliktu. Zvyčajne takéto geopolitické zmeny vedú k vojnám. Británia bola v 19. storočí dominantnou svetovou veľmocou, najmä vďaka impériu a ekonomickej sile. S rastom americkej ekonomiky v 19. storočí bolo už na začiatku 20. storočia jasné, že Spojené štáty Britániu ekonomicky predbehnú, čo sa aj stalo. Británia si udržala postavenie globálnej mocnosti približne do druhej svetovej vojny. Tento presun moci však medzi Britániou a Amerikou neviedol k veľkému konfliktu, čo prispelo k relatívne pozitívnym politickým vzťahom. Napriek historickým sporom z konca 18. a začiatku 19. storočia, vrátane vojny medzi Britániou a Amerikou, sa tieto otázky časom vyhladili. Británia dnes nie je vnímaná ako protivník a vďaka skúsenostiam z prvej a druhej svetovej vojny sa obe krajiny považujú za spojencov. Nemyslím si, že by sa to zásadne zmenilo, hoci súčasná americká administratíva má odlišný pohľad na svet a výrazne konfrontačnejší prístup k Európe než predchádzajúce vlády.

O Ukrajine sa pred vojnou často hovorilo, že Ukrajinci a Rusi sú bratia a ide o jeden národ. Stalo sa Vám niečo podobné, že ľudia hovoria: Vy ste vlastne rovnakí ako Amerika, bratia kvôli jazyku alebo kultúre?

Ak poznáte špionážne romány Johna le Carrého, špióni tam volajú Američanov „cousins“ – bratanci. To naznačuje bližší vzťah než s inými krajinami, ale nie až taký bratský. Sú historické dôvody, ako som spomínal. Ale je tu úroveň dôvery a spolupráce od 40. rokov, ktorá trvá už 80 rokov. Britská vláda veľa stavia na „špeciálnom vzťahu“ so Spojenými štátmi. Pre Britániu je to dôležité z diplomatických a bezpečnostných dôvodov. Napríklad Británia má jadrové zbrane, ale sú založené na americkej platforme Trident. V porovnaní s Ruskom a Ukrajinou je to iné. Zvonku to môže vyzerať podobne, ale zvnútra nie. Ľudia hovoria: Veď Ukrajinci hovoria po rusky, aký je rozdiel? Ale nie je to úplne rovnaký jazyk, sú tam rozdiely v prízvuku, frázach. Keď Rusi hovoria, že Ukrajina je mladší brat, znamená to niečo ako mal by poznať svoje miesto. Británia je ako „materská krajina,“ preto Briti môžu byť trochu majetnícki voči jazyku a tvrdia: Američania nevedia správne hovoriť po anglicky. Ale nie je to tak antagonistické ako ruský postoj k Ukrajine. Väčšinou je to myslené žartovne. Je to istý rodinný vzťah, ale je tu širšia anglofónna rodina, napríklad Austrália a Nový Zéland sú kultúrne bližšie k Británii než Amerika. Kanada je niekde uprostred.

Vo východnej Európe sa po jeho páde socializmu výrazne posilnila emigrácia a práve USA bola jedna z cieľových destinácií. Aj dnes sa ešte hovorí o americkom sne a Ameriku mnohí vnímajú ako vyspelú krajinu plnú možností. Existuje aj v Británii niečo ako americký sen?

Áno aj v Britániiniektorí ľudia išli do Ameriky za ambíciami v určitých oblastiach, napríklad v technológiách alebo v zábavnom priemysle. Poznal som ľudí, ktorí odišli do Kalifornie už v 80. rokoch pracovať v technologickom sektore. Ak chceš preraziť v hudbe alebo filme, Amerika je prirodzenou voľbou, pretože ide o oveľa väčší trh. Pre väčšinu Britov však Amerika nebola miestom masovej emigrácie. Ľudia ju skôr vnímali ako krajinu na návštevu, prípadne na dočasnú prácu. Oveľa viac Britov odišlo napríklad do Austrálie než do USA, aj keď imigračná politika tam nebola nutne jednoduchšia.

Aký vzťah má z vášho pohľadu Slovensko s USA?

Slovensko má samozrejme iný vzťah k Amerike. Stretol som sa tu s americkým veľvyslancom, čo by bolo v Británii pre mňa prakticky nemožné, pokiaľ by som nepracoval v oblasti medzinárodnej politiky. Tu je to menšia krajina, veľvyslanectvo je prístupnejšie a prítomnejšie v komunite. Vďaka tomu mám možno väčší prehľad o Američanoch alebo americkej vláde zo Slovenska než z Británie.

Takže práve Slovensko vám dalo túto príležitosť?

Nebolo to dôvod, prečo som sem prišiel, ale stalo sa to náhodou. Robil som pre Spectator College a veľvyslanec sa zúčastnil na jednom podujatí, tak som ho s ním robil rozhovor pred študentmi.

Ako britské médiá a novinári zobrazujú USA, je to predmetom záujmu médií?

Vo Veľkej Británii je silný záujem o zahraničné dianie, čiastočne vďaka histórii a jazyku. Veľkú úlohu zohráva BBC, ktorá má silnú medzinárodnú sieť korešpondentov, aj v konflikte Izrael-Gaza. Americká politika bola v médiách vždy do určitej miery sledovaná, ale v posledných rokoch oveľa intenzívnejšie, pretože sa zmenila na akési predstavenie alebo šou – najmä počas éry Donalda Trumpa. Je to ako reality TV – groteskné, ale neodolateľné. Trump je mediálny a stále niečo vyvádza. Britská verejnosť sa o to zaujíma viac teraz, lebo je to živé. Ak píšeš o USA, máš viac čitateľov než o iných témach. Voľby, najmä posledné s Trumpom, boli prekvapením v Británii. Väčšina považovala Trumpa za bizarného, za klamára, zločinca, ale vyhral s väčším náskokom. Ľudia si hovoria: Naozaj Ameriku nepoznáme.

Pamätám si najmä posledné prezidentské voľby v USA s Donaldom Trumpom. Tie vyvolali veľký ohlas, nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe. Bolo to citeľné aj v Británii?  

Pri jeho prvom období som americkú politiku až tak detailne nesledoval, ale tie najnovšie voľby boli veľkou témou. Zaujímalo ma najmä, ako to vnímali ľudia mimo USA, napríklad v Británii. Či to bola rovnaká senzácia, alebo skôr pocit, že „už zase Trump“. Z britskej perspektívy to bolo do veľkej miery prekvapenie. Trump je v Európe často vnímaný ako bizarný fenomén, ako niekto, kto hovorí a robí veci, ktoré pôsobia zvláštne až absurdne. Príkladom sú jeho vyhlásenia počas kampane, napríklad tvrdenia o migrantoch v meste v Ohiu, že jedia psy a mačky, ktoré sa veľmi rýchlo ukázali ako nepravdivé. Pre európske publikum to znelo skôr absurdne než presvedčivo. Zároveň však bolo pre mnohých Európanov šokujúce, že podobné vyjadrenia neboli pre amerických voličov diskvalifikujúce. Podobne ako v minulosti, napríklad pri afére Access Hollywood, sa opakovane očakávalo, že určitý moment Trumpovu kandidatúru definitívne ukončí. To sa však nestalo. Z vonkajšieho pohľadu to vytvára dojem, že Európa Spojeným štátom úplne nerozumie. Trumpov politický úspech, dokonca s väčším volebným rozdielom než v roku 2016, ukazuje, že americká politická realita je formovaná inými kultúrnymi a spoločenskými silami, než aké si Európania často predstavujú. To, ako Spojené štáty interpretujú konflikt na Ukrajine, Rusko či Európsku úniu, nie je len rétorika, ale reálna politická sila. Z novinárskeho hľadiska je preto dôležité snažiť sa tieto naratívy rozpletať, uvádzať ich do kontextu a ukazovať rozdiel medzi politickým mýtom a realitou. Práve v tom vidím jednu z kľúčových úloh médií dnes, najmä pri témach spojených s USA a ich globálnym vplyvom.

Spomenuli ste svoju prednášku na súkromnej vysokej škole BISLA (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií). O čom je tento kurz a aké témy prednášate?

Kurz sa volá Chaos by Design. Ten názov som vymyslel ja. Je v podstate o tom, ako sa americká politika dostala do stavu, v akom je dnes. Snaží sa vysvetliť, prečo americká politika pôsobí chaoticky. Témy ako migrácia, zbrane či interrupcie boli cielene premenené na polarizujúce otázky, ktoré rozdeľujú spoločnosť a mobilizujú voličov.  Navrhol som ho preto, lebo je to téma, o ktorej sa veľa hovorí v médiách a každý na ňu má nejaký názor. Na kurze sa snažíme pozrieť na širší kontext americkej politiky a histórie a vysvetliť, prečo niektoré veci fungujú tak, ako fungujú. Navonok to pôsobí chaoticky, ale mám pocit, že v niektorých prípadoch je to tak nastavené zámerne, aby sa určité témy stali citlivými alebo konfliktnými a aby sa nimi rozdeľovala spoločnosť. Príkladmi sú zbrane alebo interrupcie, ktoré boli už pred desaťročiami vytvorené ako politické „klinové témy“. Dnes k nim pribúdajú migrácia, práva trans-ľudí či občianske práva vo všeobecnosti. Interrupcie sa opäť dostali do centra pozornosti najmä po tom, ako Najvyšší súd v roku 2022 zrušil právo, ktoré platilo približne 50 rokov. A vidíme, že sa začínajú spochybňovať aj veci, ktoré sa ešte donedávna zdali vyriešené, napríklad práva LGBTQ+ ľudí. Pre mňa je zaujímavé učiť tento kurz na Slovensku, pretože veľa podobných tém tu vidíme v inej podobe. Aj tu sa hovorí o boji proti „liberalizmu“, hoci často nie je jasné, čo tým ľudia vlastne myslia. Funguje to skôr na úrovni jednoduchých nálepiek – liberálne zlé, tradičné dobré – a práve to sa so študentmi snažíme rozobrať. V USA sa dnes politika rámcuje ako boj liberálov a konzervatívcov, pričom skutočný význam týchto pojmov sa stráca a nahrádza ho kmeňová identita. Ľudia sa identifikujú s „tímom“ a sú schopní prehliadať aj vlastné záujmy. Napríklad podporujú politikov, ktorých rozhodnutia im môžu zhoršiť prístup k zdravotnej starostlivosti, a napriek tomu majú pocit, že urobili správnu vec. To všetko podľa mňa nie je náhoda, ale výsledok dlhodobej politickej stratégie. A práve pochopiť, prečo to funguje a prečo na to ľudia reagujú, je jedným z hlavných cieľov tohto kurzu.

Aký ročník učíte, v respektíve aký vek majú vaši študenti?

Kurz, ktorý učím je pre bakalárske štúdium, takže majú približne od 18 do 21 rokov. Je to malá súkromná vysoká škola, nie je ďaleko od redakcie The Slovak Spectator. Nie je veľká, má menej než sto študentov. Väčšina kurzov sa vyučuje v angličtine a potom sa študenti hlásia na magisterské programy na iných univerzitách, niekedy na Slovensku, ale často v zahraničí.

Akú máte spätnú väzbu od študentov, zaujíma ich americká politika?

Môj kurz je voliteľný, takže si ho museli vybrať sami – už na začiatku tam teda musel byť nejaký záujem. A áno, myslím si, že ich to baví. Aj preto, že sa snažím, aby bol obsah aspoň do istej miery zaujímavý. Nehovorím, že univerzitné kurzy musia byť zábavné, ale pomáha, keď je téma pútavá. Jedno z cvičení tento semester bolo, že si každý študent vybral niekoho zo súčasnej americkej administratívy, alebo z jej blízkeho okolia, a spracoval o ňom profil. A niektoré z tých postáv sú, povedzme to jemne, dosť zvláštne. Napríklad Kash Patel, ktorý je dnes šéfom FBI, predtým relatívne bezvýznamný prokurátor, a popritom autor detských kníh o „kráľovi Donniem“ a „ospalom Joeovi“. Alebo Nick Fuentes, extrémne pravicový, antisemitský influencer, veľmi odporná postava, ale relevantná. Študenti sa venovali aj Kristi Noemovej, ministerke vnútornej bezpečnosti, či Robertovi F. Kennedymu Jr., ministrovi zdravotníctva a známemu antivaxerovi. Sú to ľudia, ktorí sú zaujímaví, ale aj dosť desiví, a práve preto je dôležité o nich hovoriť. Myslím si, že študentov to zaujíma a že ich to baví, aspoň dúfam. Zároveň tam vidia aj paralely so Slovenskom. Spôsob, akým je politika polarizovaná, niekedy zámerne, nie je len americký problém. Študenti si tak môžu porovnávať, čo sa deje v USA a čo doma, a možno si aj klásť otázku, kam sa to celé môže ďalej vyvíjať.

Pozerala som rozhovor Donalda Trumpa pre Politico, kde povedal o ukrajinskom polostrove Krym, že je obmývaný oceánom zo štyroch strán. Keď som počúvala ďalej, prešiel k Európe a hovoril, že Európa je veľmi slabá. Tieto naratívy sa stále opakujú. A ako človeku žijúcemu v Európe sa to naozaj veľmi ťažko počúva, kladiem si otázku: prečo to jeho vlastne tak zaujíma?

Áno, po prvé prečo Trumpa to tak zaujíma, a po druhé ako môže byť tak zle informovaný. Trumpov problém je, že hovorí čokoľvek bláznivé, čo mu práve napadne, alebo čo mu niekto povedal pred chvíľou. Nie je to premýšľavý alebo dobre informovaný človek. Je to prirodzene nadaný politik, ale hlbokú analýzu by ste od neho neočakávali. Ale nejde len o to, čo hovorí v rozhovoroch. To sa postupne kóduje priamo do americkej politiky. Minulý týždeň zverejnili novú americkú stratégiu národnej bezpečnosti. Použil som ju aj na prednáške. Je tam napríklad pasáž, kde sa píše, že kontinentálna Európa stráca podiel na globálnom HDP, čiastočne kvôli národným a nadnárodným reguláciám. Američania sa stále sťažujú na európske regulácie, nemajú ich radi. Ďalej hovorí sa, že toto ekonomické oslabenie nie je ani ten najväčší problém. Tým skutočným problémom má byť „civilizačný zánik“ Európy. A to hovorí americká vláda v dokumente o vlastnej bezpečnosti, a pritom tvrdí, že Európa je v obrovskom ohrození a môže byť „vymazaná“. Už len samotná predstava jedinej európskej civilizácie je zvláštna, keďže Európa je plná rôznych kultúr a dejín. Podľa nich je teda Európa ako jeden celok a je v ohrození.

Aký je podľa Vás dôvod na také „obavy“ zo strany Americkej politickej scény?

Dôvodom má byť činnosť Európskej únie, iných nadnárodných inštitúcií a strata národnej identity a sebavedomia. Samozrejme, otázky identity sú témou aj v Európe, aj v USA. Ale tvrdiť, že európske civilizácie budú vymazané, je podľa mňa dôsledok toho, že uverili rôznym príbehom o migrácii v Európe. A ironicky Američanom to často hovoria ľudia ako maďarský premiér, ktorý je veľkým Trumpovým spojencom. Rozprávajú im, že sme všetci v ohrození, že kresťania budú vyhubení a americkí konzervatívci, najmä konzervatívni kresťania, to doslova hltajú. V spomínanom dokumente je napríklad veta, že americká diplomacia by mala naďalej podporovať „skutočnú demokraciu v Európe“, slobodu prejavu a „nehanbiace sa oslavy národného charakteru a histórie európskych krajín“. Čiže v preklade: Európa je vraj na pokraji zániku, ale našťastie sú tu Orbán, AfD v Nemecku, Le Penová a podobné postavy vo Francúzsku či Británii, ktoré ju majú zachrániť. Je to neuveriteľne zjednodušený a ignorantský pohľad na to, čo sa v Európe naozaj deje, ale politicky to niektorým ľuďom veľmi vyhovuje. Američania majú často veľmi zvláštne predstavy o identite, čo je paradoxné, keď si uvedomíme, aká rozmanitá je ich krajina. Časť tohto myslenia vychádza zo strachu, že USA už nie sú, alebo čoskoro nebudú, väčšinovo bielou krajinou. Je tam silný rasový rozmer. Určite ste si všimli, že mnohí americkí konzervatívci hovoria o Rusku ako o bašte kresťanskej čistoty a tradičných hodnôt. Lenže málokto im pripomenie, že Rusko má možno 10 až 15 percent moslimskej populácie, že tam žijú ľudia vyznávajúci rôzne východné náboženstvá na Sibíri a na Ďalekom východe a že väčšina Rusov nie je vôbec nábožensky aktívna. Napriek tomu veria tomuto mýtu. Európa má skreslené predstavy o Amerike, Amerika o Európe, a problém je, že existujú skupiny ľudí, ktoré majú priamy záujem na tom, aby sa tieto ilúzie nikdy nerozbili. Politicky im to totiž veľmi dobre slúži.

Ako novinár, keby ste mali písať o USA, akú tému by ste si vybrali?

Som v pomerne luxusnej pozícii, pretože mám stĺpček v The Slovak Spectator a niekedy môžem o týchto veciach písať. Nie je to čisto politický stĺpček, ale občas sa politiky dotýka. Porovnával som tam napríklad trendy v americkej a slovenskej politike, čo bolo… no, možno nie zábavné, ale určite zaujímavé. Ak by som si však mal vybrať jednu tému, tak pre mňa, ako niekoho, kto žije na Slovensku, a pre vás ako Ukrajinku žijúcu na Slovensku, je asi najdôležitejšie to, ako americká politika ovplyvňuje dianie na Ukrajine. A teda aj na Slovensku. Myslím si, že ľudia, ktorí tu žijú, by sa mali o Ukrajinu zaujímať nielen preto, že to môže ovplyvniť ich životy, ale aj z principiálnych dôvodov, krajiny by sa jednoducho nemali napádať. To, čo sa deje na Ukrajine, je strašné. Zároveň veľa vypovedá o tom, ako ľudia tento konflikt interpretujú. A nie je to dobré. Vidíme, ako ho slovenskí či maďarskí politici často zneužívajú alebo dezinterpretujú a ako sa tieto naratívy následne objavujú aj u amerických politikov. Ťažko povedať, do akej miery tieto myšlienky preberajú napríklad od Orbána, ktorý má v určitých konzervatívnych kruhoch v USA veľký vplyv. Potom počúvate amerických politikov hovoriť o Ukrajine či Kryme a je jasné, že o tom v skutočnosti veľa nevedia. Stačí pár viet a vidíte, že nemajú potuchy o histórii, kultúre ani realite regiónu, presne ako v tom rozhovore pre Politico, ktorý ste spomínali. Trump na Ukrajine nikdy nebol, Vance tam nikdy nebol, a predsa o tom hovoria s veľkou istotou. A pritom sú aj ľudia v Trumpovom okolí, ktorí veľmi dobre vedia, čo sa v Európe a na Ukrajine deje, a napriek tomu to vedome skresľujú. A presne toto by ma ako novinára zaujímalo: prečo to robia? Ako sa tieto často nepravdivé alebo zavádzajúce naratívy dostávajú až na úroveň americkej vlády? A prečo sa ich niektorí rozhodnú presadzovať, či už z nevedomosti, ako v Trumpovom prípade, alebo úplne vedome, ako u iných aktérov? Problém je, že písať o Amerike zo Slovenska je ťažké. Väčšinou pracujete s tým, čo vidíte sprostredkovane z vyjadrení, médií, sekundárnych zdrojov. Robiť skutočne hlbokú reportáž o USA na diaľku je jednoducho veľmi náročné.

Titulná fotografia: archív Jamesa Thomsona

Andor Šándor je český bezpečnostný poradca, niekdajší náčelník Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky a bývalý príslušník armády Českej republiky.

V rozhovore hovorí:

• ako vníma povesť Slovenskej informačnej služby;
• prečo sa ukázali rozdielne postoje pri kauze zadržaného Ukrajinca;
• či môže kauza Pegasus vyvolať zmeny v medzištátnych stykoch;
• aký vývoj súdu očakáva v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. 

Vlani v septembri slovenské média informovali o tom, že Slovenská informačná služba údajne disponuje izraelským špionážnym softvérom Pegasus. SIS to nevyvrátila ani nepotvrdila a vládni politici informáciu dementovali.  Je v poriadku, že pri takom vážnom podozrení sa SIS odvoláva na utajované skutočnosti a nechce sa k tomu vyjadriť? 

Na začiatok je nutné povedať, že zákony umožňujú Slovenskej informačnej službe používať akékoľvek technické prostriedky aj na sledovanie osôb a ďalšie úkony. Samozrejme, musí to povoliť príslušný súd. Predpokladám, že v zákone o SIS sú tieto záležitosti podobne stanovené, ako u nás v Česku pri Bezpečnostnej informačnej službe (obdoba SIS; pozn. autora). Keď chce tajná služba niekoho odpočúvať, môže k tomu využiť operátora, ktorý jej na základe povolenia súdu sprostredkuje odposluch telefonátu vrátane prepisov SMS správ a ďalších vecí, napríklad mailovej komunikácie.

Samozrejme, bolo by naivné si myslieť, že tajné služby to nevedia robiť aj bez týchto povolení. Na druhej strane, informácie získané takýmto spôsobom nemôžu byť použité v žiadnom procese, pretože neboli získané legálnou cestou. Tu sa rozprávame o tom, ako tajná služba funguje na území vlastného štátu voči občanom danej krajiny. Preto to musí byť presne stanovené. Pokiaľ by šlo o činnosť rozviedky SIS alebo Vojenského spravodajstva, tak by som nebol taký striktný, pretože rozviedka sa využíva proti potenciálnym hrozbám alebo nepriateľom v zahraničí.

Na území inej krajiny neplatí žiaden slovenský zákon. Musíme si uvedomiť, že svet tajných služieb je trochu iný, ako život bežného občana. Opäť chcem zopakovať, že SIS by sa na vlastnom území alebo v krajine, kde funguje, mala riadiť zákonom, o ktorom som hovoril. Samozrejme, zákon je jedna vec. To, kto jeho dodržiavanie kontroluje, vec druhá. My v Česku máme na to komisiu, o ktorej práci sa veľa nevie ani nehovorí, ale sú to ľudia, ktorí na základe podnetov alebo sťažností môžu nahliadnuť aj do živých zväzkov. Takže je istá možnosť kontroly, či tajná služba nezneužíva dostupné technické prostriedky a nepoužíva ich v rozpore so zákonom.

Systém Pegagus a jeho použitie na Slovensku nemá žiadne právne opodstatnenie. Informácie, ktoré by ním mohla SIS získať, môže získať oficiálnou cestou, čiže cez povolenie daného súdu a zabezpečenie od príslušného operátora. To, že sa k tomu nepriznávajú, nie je legálne a nedá sa to vylúčiť. Je logické, že časť obyvateľstva potom nebude mať dôveru v SIS. Žiaden občan nebude milovať svoje tajné služby, ale mal by žiť v komfortnom presvedčení, že fungujú, chránia bezpečnosť obyvateľov a neporušujú zákony. Ak majú obyvatelia taký pocit, tak tajné služby môžu pracovať bez problémov.   

SIS nemá prvý problém s Pegasom, ku ktorému sa hlási alebo nie. Myslím si, že udalosti z minulosti natoľko ochromili povesť a dôveru ľudí v SIS, že Pegasus v kontexte s nimi nie je až taký problém. Keď bol riaditeľom Vladimír Pčolinský, tak mu polícia vyrazila dvere a vtrhla mu do domu, čo sú spôsoby na štýl ruskej KGB (sovietska tajná služba; pozn. autora). Neotvoril by im pán Pčolinský dvere? Alebo ak by bol vyzvaný prísť a podať vysvetlenie, utiekol by do Ruska alebo Afganistanu? Bolo to príšerné a verejnosť mala negatívny obraz, bez ohľadu na to, či polícia mala na to povolenie, čo pravdepodobne mala.

Ďalší námestníci vtedy už sedeli vo väzbe. Dobre nepôsobil ani spôsob vymenovania nového riaditeľa. Čakalo sa na to, kým odíde prezidentka Zuzana Čaputová a nastúpi prezident Peter Pellegrini, ktorý vymenoval Pavla Gašpara. Bol som s jeho otcom párkrát vo vašej televízii, keď bol policajným prezidentom. V normálnej demokratickej krajiny by to takto fungovať nemalo.

Načrtli ste odpoveď aj na ďalšiu otázku. Vyšetrovanie európskeho parlamentu v minulosti ukázalo, že v krajinách ako Maďarsko, Poľsko alebo Grécko bol Pegasus použitý v rozpore s európskym právom proti novinárom, právnikom, diplomatom či opozičným politikom. Uvádzate, že neexistuje právny dôvod na to, ako bol Pegasus na Slovensku používaný.

Áno. Vy ho môžete použiť, ale takto zasahujete do súkromia ľudí, vidíte ich komunikáciu a pohyb. V demokratickej krajine platí zákon, o ktorom som hovoril. Tajné služby a polícia môžu postupovať tak, ako im zákon dovoľuje. Samozrejme, existuje proces, ako povolenie získať. Nestačí to, že niekto povie, že SIS môže odpočúvať. Je nutné povedať, za akých podmienok, predpokladov a kto to schvaľuje. Tajná služba pošle žiadosť k sudcovi. U nás to rieši predseda Vrchného súdu a môže to povoliť na tri alebo šesť mesiacov. Je dôležité, aby sa daný sudca snažil o dodanie spätnej väzby.

Tá by mala byť o tom, či zásah do súkromia ľudí, ktorý odobril, priniesol tajnej službe dôležité informácie. Tie sa môžu týkať bezpečnosti zeme, ale aj veľkých korupčných káuz. Ľudia zo SIS by nemali mať pocit, že si kedykoľvek podajú žiadosť a sudca im ju rád opečiatkuje a povolí. Vtedy by to bola iba akási hra na skutočnú kontrolu tajných služieb pri ich práci.

Spomínali ste, že vďaka Pegasu môže tajná služba vidieť komunikáciu medzi osobami alebo mailové správy. Aké ďalšie riziká predstavuje tento softvér, keď sa niekomu nabúra do telefónu?

Nečakajte odo mňa, že vám otvorím dvere k Pegasu, ale poviem iba to, že vstupuje do vašej telefonickej alebo písomnej komunikácie. Podľa toho, ako sa prihlasujete na mobil, je pomerne dobre sledovateľný váš pohyb a podobne. To je proti ochrane súkromia, a preto by to malo byť pod kontrolou zákona. Nechcem byť naivný a zľahčovať túto vec, ale ľudia by si mali uvedomiť, že technika ide neuveriteľne dopredu. Najjednoduchšia obrana je v tom, že si uvedomíme, že to, čo nám na jednej strane pomáha žiť, teda mobily a všetky možnosti, ktoré nám ponúkajú, nám na druhej strane môže veľmi ublížiť.

Aby som bol konkrétnejší a nevystrašil bežných ľudí, uvediem príklad. Ako zástupca nejakej firmy riešite obchodné záležitosti. Snažíte sa získať zákazku čistým spôsobom. Pripravujete podklady a návrhy. Konkurenčné firmy by kľudne mohli mať Pegasus alebo iný systém, ktorý by si mohli najať. Vtedy budete zraniteľní, pretože konkurent vie o tom, čo ponúkate a za koľko. Takto môžete prísť o celý biznis a ani nebudete vedieť, prečo. Je to potrebné brať ako realitu. Je to svet, v ktorom žijeme. Bude sa kradnúť, lúpiť, jazdiť pod vplyvom alkoholu a budú sa robiť aj takéto praktiky.

Pokiaľ chceme mať istotu, aby to, čo chceme, zostalo naše, musíme si zvoliť správny nástroj na komunikáciu alebo si nájsť osobnú, resp. inú cestu k tomu, aby sme si povedali dôležité veci. Nikomu nepotrebujeme zdieľať citlivé informácie pätnásťkrát za hodinu, ale je na každom z nás, ako sa k tejto veci postaví.       

V roku 2023 médiá informovali o prípade, kedy bol Pegasus údajne nainštalovaný v mobilnom telefóne pracovníka kancelárie vtedajšieho prezidenta Miloša Zemana Martina Nejedlého. Existuje legitímny dôvod, prečo by mala BIS sledovať pracovníka kancelárie hlavy štátu?

 Postavenie pána Nejedlého, ktorý ako poradca nemal ani podpísanú zmluvu o spolupráci, bolo celý čas spochybňované. Neviem, kto každý bol z odpočúvania podozrievaný. Zákon uvádza, na ktoré aktivity môže byť odposluch použitý. Do toho spadá aj kancelária prezidenta. Ak bol Pegasus v mobile naozaj nainštalovaný, tak to bolo bez súdneho povolenia. Zákon umožňuje sledovanie niekoho pri podozrení z trestného činu, kde hrozí aspoň osem rokov vo väzení alebo pri trestnom čine, pri ktorom sledovanie umožňuje viazanosť voči Európskej únii. Pri predstave, že súčasťou kancelárie prezidenta je niekto, kto je odpočúvaný BIS a nevie o tom, by v zásade mohol byť odpočúvaný aj prezident.

Neviem, kto to bol a nechcem o tom ani špekulovať. Ani neviem, ako často spolu pán Nejedlý a prezident komunikovali. Neviem si predstaviť, že by to bolo vôbec možné. Osobne by som to nikdy nedovolil bez toho, aby som pána prezidenta neinformoval. Na druhej strane, je dlhodobo známe, že medzi bývalým prezidentom a riaditeľom BIS Michalom Koudelkom boli veľmi zlé vzťahy. Prezident sa dopúšťal vyjadrení, ktoré nepatria do verejného priestoru. BIS nazval „čučkármi“ alebo tvrdil, že ich informácie hádže do koša. Hlava štátu je zákonným adresátom ich správ.

Zároveň môže úkolovať činnosť BIS. Tieto vyjadrenia som niekoľkokrát verejne kritizoval, aj keď sa s prezidentom poznám ešte z čias, keď som pôsobil ako šéf rozviedky a on bol premiérom. Myslím si, že sme mali korektné vzťahy, ale toto bol z môjho pohľadu štýl politiky, ktorá šla za rámec pochopiteľného.

Spomenuli ste Európsku úniu, tak na to nadviažem. Používanie softvéru Pegasus bolo opakovane témou aj na pôde Európskeho parlamentu. Napríklad v novembri 2024 vydal parlament dokument s návrhom štandardov pre používanie softvéru. V dokumente bol napr. nezávislý dohľad alebo povinnosť neskoršieho vymazania dát.  Európska únia aj odborníci vtedy zároveň upozorňovali na to, že používanie takéhoto softvéru bez dostatočnej právnej ochrany ohrozuje základné hodnoty EÚ. Ak by sa ukázalo, že tajná služba štátu EÚ použila Pegasus na nekalé účely, majú orgány EÚ kompetencie na to, aby vyvodili nejaké dôsledky voči danej krajine?

Popravde, nie som si úplne istý, či sa viem vyjadriť k nástrojom európskych orgánov. Myslím si, že spravodajské služby štátov EÚ si z možných dôsledkov nerobia veľké starosti. Neexistujú spriatelené spravodajské služby, existujú iba spravodajské služby spriatelených štátov. V tom je značný rozdiel. Neviem o tom, že by existovalo európske právo. Nechcem sa vyjadrovať ako laik, ale myslím si, že skôr existujú európske vyhlášky alebo smernice. Či sú kodifikované v podobe zákona, to vám neviem povedať.  Nemyslím si, že môžu mať praktický dopad na spravodajské služby. Tieto služby v demokratických krajinách prinášajú informácie vláde, aby na základe nich prijímala rozhodnutia.

Realita je o tom, kto sa v rámci Európskej únie dokáže najlepšie uplatniť v prospech štátu, ktorý reprezentuje. Kým to bude platiť, vždy bude existovať nejaký nástroj, kde sa budú dať získať informácie. Samozrejme, informácie nedodávajú len tajné služby, ale aj otvorené zdroje. Štáty majú v zahraničí svoje ambasády, kde sa ľudia spolu rozprávajú a podobne. Politici, ktorí jazdia do Bruselu alebo Štrasburgu bez toho, aby mali relevantné informácie, tam vôbec nemusia ísť, lebo sú tam zbytoční.  

Načrtli ste tému vzťahov medzi jednotlivými štátmi. Keď boli vlani medializované informácie o možnom používaní Pegasusu slovenskou informačnou službou, môžu takéto informácie vyvolať zmenu v medzinárodných stykoch medzi tajnými službami Slovenska a iných krajín, napr. Česka? 

Určite nie. Pegasus nie je taký škandál, aby narušil spravodajskú spoluprácu. V týchto službách pôsobia pragmatici, ktorí tomu rozumejú a vedia, o čom je tento problém. Spoluprácu môžu narušiť udalosti, ktoré sme videli pri zadržaní Ukrajinca, ktorý písal výhražné maily na slovenské aj české školy. Vtedy sa služby nevedeli dohodnúť, kto to prvý ohlási verejnosti – či to bude slovenská polícia, SIS alebo BIS. To sú nepríjemné veci, ktoré by sa nemali stávať. Nepochybným problémom je aj to, keď je šéf tajnej služby vzatý do väzby, kde už predtým sedeli aj jeho námestníci.

Vtedy sme boli svedkami súbojov medzi NAKOU, inšpekciou rezortu vnútra, policajným riaditeľstvom a tajnou službou. To nevypovedalo o ničom dobrom. Faktom je, že nikto zo zahraničia to nepovie otvorene, ale iné tajné služby to sledujú. Informácie, ktoré nám slovenská tajná služba dá, si vezmeme, ale objem informácií, ktoré budeme zdieľať s vami, sa aj preto zníži. Samozrejme, spolupráca bude naďalej prebiehať na pracovných prípadoch, kde zvyčajne nezasahujú riaditelia. Ale riaditeľ je vždy tou osobou, s ktorou sa iní riaditelia stretávajú alebo nie. Ale nikto vám do očí nepovie, že máme s vami problém.

Dá sa povedať, že po prípade, ktorý ste spomínali, sa zhoršili vzťahy medzi Slovenskou informačnou službou a Bezpečnostnou informačnou službou?

Takéto udalosti nepôsobia dobre. Buď jednotlivé zložky neboli dopredu dohodnuté, ako sa udalosť bude medializovať, alebo sa niekto snažil byť prvý. Slovenské zložky nezdieľali totožný názor, ako BIS. Nechcem debatovať o tom, čí názor bol správny, ale keď predstaviteľ vašej organizácie spochybní verziu, ktorú predkladá verejnosti BIS, tak ste si určite nevytvorili príjemné prostredie. Organizácie by sa mali dopredu dohodnúť na tom, čo bude medializované. Keď nie sme schopní sa zhodnúť na jednom názore, tak je lepšie niektoré veci vypustiť, ako verejne spochybňovať závery druhej strany.

Vrátim sa k Pavlovi Gašparovi, ktorého sme už spomínali. Ako osoba je spájaný s prípadmi ako spôsobená dopravná nehoda alebo opísaná diplomová práca. Jeho otec Tibor Gašpar je podpredseda parlamentu a zároveň je obvinený v kauze Očistec. Ako sa na tieto súvislosti pozeráte zo zahraničia?  

Bez akejkoľvek konotácie, chápem, že premiér Fico sa nepohybuje v jednoduchom politickom prostredí. Ale ak by som bol na jeho mieste, tak by som sa snažil takejto variante vyhnúť. Inak povedané, nikdy by som nesúhlasil s tým, aby bol takýto človek na čele informačnej služby. Ja ho nepoznám, nechcem ho kritizovať a už vôbec nie na základe toho, čo píšu médiá. Ale nevyzerá to dobre. Niekto by sa mohol pýtať, či na Slovensku nie je žiaden odborník, morálne vyprofilovaný človek, aby nemohol zastávať túto pozíciu. Naozaj to musí byť syn bývalého policajného prezidenta, ktorý bol vo vyšetrovacej väzbe?

Na mňa to prosto nepôsobí dobre. Vyzerá to tak, akoby sa táto skupina ľudí snažila vzájomne držať nad vodou. Nechcem špekulovať o príčinách väzby. Ja som bol s ním niekoľkokrát v televízii, nič proti nemu nemám a nie som účastníkom trestného konania. Neviem, o čo je daná kauza, ale keď skončíte vo väzbe a dejú sa takéto veci, tak to nie je ideálne. Verte mi, že sa negatívne na to pozerajú aj inde. Možno by to bolo v poriadku v Rusku, Kazachstane alebo Bosne a Hercegovine. Na druhej strane, určite by to neprešlo v Nemecku, Dánsku, Fínsku, teda v krajinách, ku ktorým by sa Slovensko z princípu malo blížiť. A to si o týchto krajinách nerobím veľké ilúzie.     

V októbri sa uskutočnili voľby do českého parlamentu. Novým premiérom sa stal Andrej Babiš. Je možné, že s príchodom novej vlády čakajú zmeny aj zložky Bezpečnostnej informačnej služby?

Priznám sa, že by ma prekvapilo, ak by sa nejaké zmeny dotkli aj bezpečnostných zložiek. Je jasné, že v januári sa nič nezmení. Podľa zákona vláda prerokováva, schvaľuje riaditeľov  bezpečnostných zložiek, napríklad Vojenského spravodajstva a následne ich menuje minister obrany. Šéfa BIS schvaľuje celá vláda, pretože je podriadený vláde, nie iba ministrovi alebo premiérovi. Tu je možné, že príde k zmene, pretože generál Koudelka je vo funkcii dosť dlho. Určite sa to bude riešiť, ale pre vládu to nebude prvý alebo druhý krok. Na druhej strane, nechcem hovoriť, že to tak určite musí byť, skôr by ma to prekvapilo.

V roku 1995 došlo k najznámejšej kauze, ktorá je spájaná so SIS. Michal Kováč mladší, syn vtedajšieho prezidenta, bol zavlečený do Rakúska, pričom už niekoľko dní po incidente sa začalo ukazovať, že sa o to pričinili príslušníci SIS. Vtedy ste boli náčelníkom Oddelenia zahraničných vzťahov Vojenskej spravodajskej služby v Česku. Keď si ešte spomínate na to obdobie, ako ste sa z vašej vtedajšej pozície, resp. ako sa vaši kolegovia z bezpečnostných zložiek pozerali na konanie SIS?   

Pokiaľ to bolo skutočne tak, ako to bolo medializované, tak to veľkú dôveru voči vašej spravodajskej službe nevzbudzovalo. Išlo o gangsterský spôsob, ako zatlačiť na prezidenta Kováča, teda niečo, v čom by tajná služba v žiadnom prípade nemala figurovať. Tento prípad posúval Slovensko niekde na Balkán alebo k bývalým post-sovietskym štátom. Sú to veci, ktoré sú absolútne neprijateľné. Myslím si, že aj to bol jeden z faktorov, prečo Slovensko nebolo v prvej vlne rozšírenia Európskej únie, Severoatlantickej aliancie, ale muselo si počkať až do roku 2004.

Bolo to veľmi zlé. Nepochybne to nenariadil nejaký starosta z Hornej Dolnej alebo nejaký hlupák z trhoviska v Žiline. Tá stopa, ktorá ukazovala na SIS, bola veľmi nepríjemná. Rozumiem, že medzi politikmi sa bojuje, ale všetko má mať nejaké hranice. Tu boli prekročené. Aj v Česku sa vtedy diali rôzne veci, ale niečo také sa u nás nestalo.

Narušil tento prípad medzištátne vzťahy medzi vašimi a našimi bezpečnostnými zložkami?

Ja môžem hovoriť za Vojenskú spravodajskú službu. Vtedy sme rozvíjali dobré vzťahy s vašim Vojenským spravodajskom, ktoré vtedy viedol plukovník Ján Kútik. Neskôr pôsobil u nás ako pridelenec. Ja som Jána mal rád a rád by som ho touto cestou pozdravil. Bol to čestný chlap, ktorý sa tú spoluprácu snažil viesť dobrým spôsobom s vedomím toho, kde stálo Slovensko a kde sme stáli my. Nechcel by som zachádzať do ďalších podrobností. Po nejakom čase od kauzy ten odpor zmizol a udržiavanie vzťahov pokračovalo. So slovenskou vojenskou a spravodajskou službou sme vždy mali dobré vzťahy.

Ja som končil v čase, keď bol šéfom Vojenského spravodajstva Vendelín Leitner. Vašim šéfom sme vždy hovorili: Neopakujte tie veci po nás, pretože to, čo robíme, nie sú úplne dobré veci. Myslím si, že so železnou pravidelnosťou naši slovenskí kolegovia urobili rovnakú blbosť, ako my a potom to menili. Taký je život, ale nebolo to niečo, čo by našu spoluprácu degradovalo. Myslím si, že zvyk zo spoločnej krajiny a súdržnosti tam stále bol. Osobne som vždy bol zástancom spolupráce so Slovenskom.

Tridsať rokov po zavlečení Mestský súd Bratislava I ustanovil senát, ktorý sa začal zoznamovať so spismi a kauza by sa mala tak dostať na súd. Je po takej dlhej dobe od udalosti možné, aby boli vinníci potrestaní?        

Mne príde strašidelné, čo tak dlho na tom prípade vyšetrujú. (smiech)

Do roku 2017 boli na prípad uvalené Mečiarove amnestie.

Áno, to si pamätám. Čo myslíte, čo sa bude diať? Každý druhý bude trpieť stratou pamäte. Bude hovoriť, že si nepamätá, ako to bolo. Ja nie som právnik, ale súd bude musieť prihliadnuť na to, že od kauzy uplynul dlhý čas. Výchovný aspekt rozsudku bude zvláštny. Ja by som od toho nič nečakal. Podľa mňa bol ten incident ohavný a nikdy sa nemal stať. To je asi všetko, čo by som k tomu povedal.

brid. gen. v. v. Ing. Andor Šándor (1957)
Narodil sa v Nových Zámkoch. Do roku 1980 študoval na československých vysokých školách. Od roku 1983 bol členom Komunistickej strany Československa. Od roku 1991 do roku 1995 pôsobil ako zástupca vojenskej rozviedky pod krytím vojenského pridelenca vo Veľkej Británii. Následne sa presunul na pozíciu náčelníka oddelenia zahraničných vzťahov Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky, kde zotrval do roku 1997. V rokoch 2001 až 2002 bol ako brigádny generál náčelníkom Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky. K 1. augustu 2002 ukončil svoj záväzok k Armáde Českej republiky. Od roku 2003 pôsobí ako poradca a analytik v oblasti bezpečnosti.

Stanové mestečko užívateľov drog v Podunajských Biskupiciach vyriešili plotom. Bratislava podľa odborníkov nemá v sociálnej politike žiadnu víziu.

Slovnaftská ulica v Bratislave je podľa domácich miesto s pochybnou povesťou. „Som rodený Biskupičan, poznám to tu a chodia sem rôzni ľudia. Dievčatá sa chcú len zohriať a dať si kávu,“ hovorí pumpár Ivan z čerpacej stanice na križovatke Ulici Svornosti a Slovnaftskej. Desiatky rokov sa o lokalite v médiách hovorí ako o centre sexbiznisu.

Avšak v oblasti rafinérie Slovnaft nenašli útočisko len prostitútky, ale aj užívatelia drog. „Aj tých v posledných rokoch pribudlo. Niektorí robia v delíriu bordel, tých vyhodíme a na zlodejov voláme políciu, ale inak je to oukej,“ vysvetľuje pumpár jednej z dvoch čerpacích staníc, ktoré sú na križovatke oproti sebe.

Na okolitých pozemkoch druhej pumpy sa nachádza stanové mestečko a keďže je to najbližšia budova, obyvatelia v jej blízkosti trávia veľa času. Chudoba, ktorá bola roky prehliadaná na okraji mesta, sa dnes odohráva na prahu čerpacej stanice. Odpoveďou je betónový plot. Pred niekoľkými mesiacmi tu ešte nestál.

Plot neochraňuje, ani nikoho nezastavuje. Oddeľuje ľudí, ktorí si natankujú plnú nádrž a tých, ktorí bojujú o to, kde prespať, kde nájsť jedlo a ako zohnať aspoň kúsok tepla – reálneho i ľudského. Mesto pre nich plán nemá, ani žiadnu prípravu.

Čerpacia stanica nie je na prvý pohľad ničím zaujímavá, ale za plotom sa skrýva vyšliapaný chodník, ktorý vedie do tmy, a odpadky. „Plot postavili na konci leta pre zákazníkov, aby sa nebáli. Vyzerajú nebezpečne, a ľudia sa ma pýtajú, čo s tým urobím, ale ja nie som policajt, ja s nimi nemám problém,“ tvrdí zamestnanec priamo dotknutej stanice.

Za plotom nie sú čísla, ale ľudia

Komunita v lokalite Slovnaft predstavuje vylúčenú a pohyblivú vzorku ľudí, ktorú tvorí približne 30 osôb, často žijúcich v stanoch a provizórnych prístreškoch. Ide väčšinou o užívateľov drog, ľudí pracujúcich v sex biznise či ľudí bez domova.

Ako uvádza terénna pracovníčka Nikoleta Bedušová z občianskeho združenia Odyseus, verejnosť túto skupinu vníma predovšetkým cez optiku kriminality a nebezpečenstva. Toto vnímanie je však podľa nej často skreslené.

„V očiach verejnosti sa drogy spájajú s ohrozením a trestnými činmi. Máme to spojené s tým, že títo ľudia sú nebezpeční. Z mojej praxe je však oveľa nebezpečnejší človek pod vplyvom alkoholu. Naši klienti sa toho štítia, nechcú ísť ani do nocľahární pre prítomnosť opitých ľudí,” zdôrazňuje Bedušová.

Pumpár Ivan z druhej čerpacej stanice nám potvrdzuje, že obyvatelia stanového mestečka sú zdvorilí, ale pripúšťa, že ich zovňajšok u zákazníkov nevzbudzuje dôveru. „Väčšina z nich sú slušní ľudia, jednému som zohnal aj prácu, ale nezvládol to. Situácia bola pred niekoľkými rokmi horšia, ale rok a pol dozadu tu bol veľký zásah a zbagrovali im obydlia,” vysvetľuje.

Podobné zásahy polície nie sú v Bratislave ničím novým. „Pokiaľ sa mestské politiky sústreďujú iba na rozohnanie alebo odsun ľudí z lokality, nefunguje to a problém sa len presúva. Klasickým príkladom je Pentagon, kde po zriadení policajnej stanice nastalo len

premiestnenie ľudí do iných oblastí. Tento prístup je neefektívny a nákladný, “ kritizuje riešenia mesta odborník na drogovú politiku Jakub Popík.

Keď zodpovednosť nemá adresu

Otázka bezpečnosti v lokalite sa dá posúdiť aj bez emócií a to cez dáta. Počet evidovaných udalostí v oblasti čerpacích staníc na Ulici Svornosti sa podľa štatistík polície SR za posledné tri roky zvýšil, no bez nárastu trestnej činnosti.

Počet potvrdených udalostí sa od roku 2023 zvýšil z 29 na 37. Prevyšujú nezhody medzi zákazníkmi, v roku 2024 aj v tomto roku to bolo 19 udalostí. Počet trestných činov a priestupkov dramaticky nestúpa, tvorí okolo deväť udalostí ročne. Na druhej strane, dáta ukazujú na zdravotnú núdzu. V roku 2023 poskytla policajná služba zdravotnú pomoc dvakrát, za necelý rok 2025 to bolo potrebné až osemkrát, z toho raz išlo o nahlásené úmrtie bez cudzieho zavinenia.

Magistrát hlavného mesta aj mestská časť situáciu evidujú, avšak dlhodobé riešenia ani jeden sektor neponúka. Miestny úrad Podunajské Biskupice nás sa so stratégiou do budúcnosti odkázal na magistrát, ale ten sa odvoláva na terénnych pracovníkov. Vzniká tak kompetenčné vákuum.

„Hlavné mesto zabezpečuje financovanie terénnych sociálnych služieb na celom území  Bratislavy, takže má evidenciu aj o ich pôsobení v lokalite na Slovnaftskej ulici. Služby aktuálne zabezpečujú spolupracujúce OZ Odyseus a OZ Prima, ktoré tam vykonávajú pravidelné služby trikrát do týždňa vo večerných hodinách v celkovom rozsahu tri hodiny týždenne,” informuje Peter Bubla z oddelenia komunikácie a marketingu magistrátu.

Mesto síce komunikuje podnety s občianskymi združeniami, ale len ich o tom informujú, nie je to forma spolupráce, upozorňuje Nikoleta Bedušová. „Zo strany štátu a mesta by pre nás bolo najdôležitejšie systémové financovanie na celom Slovensku. V OZ Odyseus si musíme každý január vypracovať 30 projektov a dúfať, že nám ich pridelia, aby sme mohli fungovať, chýba nám systémové riešenie,” hovorí Bedušová s tým, že podporu nemajú ani z ministerstva zdravotníctva.

Čo znamená harm reduction v praxi

Za realistické dlhodobé riešenie považuje mesto kombináciu represívnych a humánnych riešení. Od osvetlenia, kamerového systému, po terénnu sociálnu prácu a vytváranie ambulantných služieb pre užívateľov. „Realistické z pohľadu tejto lokality je nadviazať kontakt s prítomnými osobami a smerovať ich na dostupné služby,” hovorí Peter Bubla.

Podľa Jakuba Popíka je práve dostupnosť služieb to, čo na Slovensku chýba. „Nemáme sociálne bývanie. Nemáme centrá voľného času. Ľudia budú brať heroín, keď nemajú inú možnosť. Potrebujeme vypĺňať voľný čas ľudí aj mládeže. Navyše sa zväčšuje hranica ľudí ohrozených chudobou, čo je priamo úmerné rastu užívaniu drog,“ vysvetľuje Popík.

Bedušová aj Popík sa zhodujú v tom, že Bratislave chýba tzv. harm reduction politika. To znamená úplné minimum služieb, ktoré musí mesto prevádzkovať, aby sa nehromadili použité ihly v uliciach, neklesala verejná bezpečnosť a problém sa nepresúval len z miesta na miesto.

„Nevôľa mestských častí znamená, že nemáme ucelený plán. Mesto neponúka harm reduction, ale spolupracuje s neziskovkami. Nemáme nič, čo by sa podobalo centrálnej stratégii. Nemáme žiadne služby,” upozorňuje Popík.

Riešenia existujú. Chýba kompetencia

Dostať sa z dlhodobo kritizovaného stavu v protidrogovej a sociálnej politike sa podľa odborníkov dá. „Nemáme žiadnu centrálnu inštitúciu. Radu vlády pre protidrogovú politiku máme, no od korony sa nestreli ani raz. Riešením by bol napríklad protidrogový koordinátor, ako má Česká republika,“ navrhuje Popík s tým, že absencia tohto úradu bráni spolupráci medzi sektormi.

Tento systémový nedostatok musí byť nahradený logickým sieťovaním služieb. Terénna pracovníčka Bedušová zdôrazňuje, že cieľom je prepájanie zdravotníckeho sektora so sociálnym a psychologickým. „Potrebujeme prejsť k modelu, kde ľudia nemusia pomoc hľadať po Bratislave, ale vytvoriť sieť služieb tam, kde ich treba.“

Nevyhnutné je tiež riešiť prevenciu, ktorá súvisí s nedostatkom priestoru pre zmysluplné aktivity. Možnosťou je investícia do nízko-prahových denných centier. Ako navrhuje Bedušová, tieto centrá by mohli poskytovať nielen základné potreby, ale aj bezpečné zázemie a prístup k odborníkom.

„Miesto, kde budú mať klienti teplú stravu, toalety, oblečenie, sociálnych pracovníkov a psychológov. Miesto, kde môžu zmysluplne prečkať deň,” približuje.

Bez bývania sa kruh nepretrhne

Napokon, najväčšou prekážkou v resocializácii je nedostatok základného bývania. „Dáta ukazujú, že chýbajú nocľahárne,“ vraví terénna pracovníčka. Podľa Popíka aj Bedušovej je dostupnosť bývania prvou vecou, ktorú treba vybudovať.

Chýba nám stabilná sieť krízových nocľahov, dopĺňajú. Ideálne by bolo podľa Bedušovej rozšíriť kapacitu do každej mestskej časti. Bez bezpečného miesta na prenocovanie a dlhodobého dostupného bývania nemôže byť snaha o zmenu životnej situácie ohrozených ľudí efektívna. Podľa zistenia Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v Bratislave v októbri 2023 sčítaných vyše dve tisíc ľudí bez domova. V Bratislave je kapacita nocľahární približne 450–500 miest. Mesto nie je schopné pokryť ani minimálny dopyt po službách, čo núti ľudí k životu v neľudských podmienkach.

„Navyše, väčšina z ubytovacích zariadení je podmienená triezvosťou, čo je pre mnohých užívateľov nedosiahnuteľná míľa. Tu nastáva začarovaný kruh, z ktorého je takmer nemožné sa dostať. Bez abstinencie nemajú prístup k ubytovaniu a bez základnej stability nie sú schopní abstinenciu udržať,“ upozorňuje Popík.

Drogy sa v tomto nastavení nestávajú príčinou bezdomovectva, ale jeho udržiavajúcim mechanizmom.

Systém tak v praxi podmieňuje pomoc stavom, ktorý bez pomoci nie je možné dosiahnuť.

Plot ako náplasť, rana hnisá ďalej

Betónový plot pri čerpacej stanici na Ulici Svornosti neslúži len ako fyzická bariéra. Je symbolom spôsobu, akým mesto rieši sociálne problémy – zakrývaním dôsledkov namiesto riešenia príčin.

Sociálne najslabších ľudí opakovane vytláčame z miest, kde prežívajú, bez toho, aby im bola ponúknutá alternatíva. Objavia sa inde a terénna práca sa presúva za nimi. Tento kolobeh sa v Bratislave opakuje roky.

Plot môže na čas upokojiť verejný priestor, no problém nezmizne. Len sa presunie – na ďalšiu ulicu, k ďalšej stanici, za ďalší plot.

Vianočná dohoda zjednotila komunistický a občiansky odboj a viedla až k Slovenskému národnému povstaniu. Podobné dohody sa však nediali len na celonárodnej, ale aj na tej lokálnej úrovni. V Brezovej pod Bradlom sa síce odboj oficiálne zjednotil o čosi neskôr, no jeho rozsah a dosah sú unikátne.

25. decembra 1943 sa začali písať dejiny zjednoteného odboja, čo napokon viedlo k Slovenskému národnému povstaniu. V byte Mateja Joska v Bratislave sa vtedy stretli predstavitelia občiansko-demokratického odboja a vedenia Komunistickej strany Slovenska. Záverom stretnutia bol podpis Vianočnej dohody, ktorá spečatila vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR). Zároveň sa týmto momentom zjednotil občiansky a komunistický odboj.

SNR odvtedy v ilegalite zodpovedala za prípravu ozbrojeného povstania voči fašistickému režimu vedenému Jozefom Tisom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) mala prevziať vojenskú a politickú moc na Slovensku. O týchto skutočnostiach bola informovaná aj exilová vláda v Londýne. Tú vtedy viedol Edvard Beneš. Londýnska vláda dala SNR zelenú a schválila jej odbojové aktivity.

Spolupracovali už od počiatku

O jednom z unikátnych príkladov zjednoteného odboja nám povedal historik Matúš Valihora z Múzea Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

„Faktom je, že odboj v Brezovej pod Bradlom a kopaničiarskom kraji začal už v roku 1939. Najprv odbojári pomáhali utečencom z protektorátu a neskôr aj z iných krajín.“ Valihora taktiež poukazuje na súčinnosť občianskeho a komunistického odboja. „Spolupracovali už od počiatku, teda ešte dlho pred uzatvorením Vianočnej dohody,“ vysvetľuje.

Oficiálne sa však brezovský odboj spojil až vo februári 1944. Vtedy vznikli Revolučné národné výbory (RNV) v Brezovej a v neďalekých Košariskách. Kolektív autorov v publikácii Brezová pod Bradlom z roku 1970 píše, že tieto RNV „vznikli takmer naraz a možno o nich povedať, že boli prvé na západnom Slovensku.“ Autori tiež spomínajú snahu odbojárov o rovnocenné zastúpenie komunistov a nestraníkov. Čiže demokratov.

Hurbanovsko-štefánikovské tradície

Odboj mal podľa historika obrovskú podporu v radoch miestnych obyvateľov. Valihora zmieňuje aj príčinu. Na vyššiu mieru podpory odboja v porovnaní so susednými regiónmi malo podľa neho vplyv aj náboženské zloženie obyvateľstva, v ktorom dominovali evanjelici. „A tiež hurbanovsko-štefánikovské tradície boja za národnú slobodu,“ dopĺňa.

Hurbanovská tradícia sa viaže na udalosti septembra 1848, z obdobia Slovenského (Hurbanovského) povstania proti maďarskej nadvláde v Uhorsku. 

Štefánikovská tradícia vychádzala z činnosti a myšlienok Milana Rastislava Štefánika a nadväzuje na odkaz Jozefa Miloslava Hurbana. Takisto je jej hlavným motívom boj za slobodu. 

Na tieto hodnoty a významné osobnosti sa odvolávali obyvatelia podbradlianskeho kraja, ale aj konkrétni odbojári, či partizáni. Svedčia o tom aj názvy partizánskych jednotiek – Oddiel Hurban či I. a II. partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Brezovský odboj podporovali aj miestne elity a inštitúcie. Napríklad miestny evanielický farár, či riaditeľ školy aj s učiteľmi. A spolupracovala aj obec. Jej zamestnanci vystavovali českým emigrantom, ruským vojakom, americkým letcom a neskôr aj partizánom falošné doklady. Žandári zas varovali ľudí, ktorí na kopaniciach ukrývali Židov a utečencov pred chystanými raziami.

Matúš Valihora hovorí, že občania Brezovej poskytli odboju aj finančnú podporu. Brezovskí podnikatelia podľa neho pomáhali financovať partizánske skupiny na východe Slovenska, neskôr na strednom Slovensku. Po vypuknutí SNP peňažne podporovali aj domáci Oddiel Repta. „Na odbojovú činnosť Brezovania poskytli milión vtedajších korún,“ kvantifikuje príspevok Valihora. Financovanie odboja mal pod záštitou brezovský rodák, finančník Tomáš Tvarožek, ktorý bol neskôr aj povereníkom financií povstaleckej Slovenskej národnej rady.

Odbojári pomáhali českým vlastencom

Odpor obyvateľov k režimu bol citeľný a časom narastal. Činnosť odboja pred vypuknutím SNP pozostávala najmä z pomoci emigrantom a utečencom. „Odbojári pomáhali českým vlastencom pri úteku z protektorátu. Neskôr, po roku 1941 ukrývali vojakov zo Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, Francúzska, Bulharska, či Poľska, ktorí utekali zo zajateckých táborov. Tým, ktorí chceli bojovať, zabezpečovali presun na východné Slovensko, kde sa formovali partizánske skupiny,“ rekapituluje Valihora. 

V roku 1944 sa brezovskí odbojári zapojili do príprav SNP. Revolučné národné výbory v Brezovej a v Košariskách zvolali 29. augusta 1944 verejné zhromaždenie na brezovskom námestí. Bolo vyhlásené SNP a účastníci na obecnom úrade vyvesili československú zástavu. „Na výzvu člena RNV, učiteľa Jána Kubačku, odišli z Brezovej do povstania dve nákladné autá dobrovoľníkov,“ pripomína Valihora.

„Zároveň 29. augusta 1944 prišiel zo Sklabine brezovský rodák Ján Repta so spolubojovníkmi,“ dopĺňa historik. Repta mal s odbojovou činnosťou bohaté skúsenosti. Najprv pomáhal utečencom s presunom na východné Slovensko a neskôr sa pridal k partizánom. Vypracoval sa až na zástupcu veliteľa partizánskej skupiny vedenej Viliamom Žingorom. Od tejto partizánskej skupiny sa oddelil a v Brezovej sformoval Oddiel Repta patriaci k II. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika.

Činnosť Oddielu Repta

Oddiel Repta bol veľmi aktívny. Valihora zmieňuje napríklad prepad žandárskej stanice v Dechticiach, boj s Nemcami v Lopušnej, či prepad nemeckej protileteckej hlásky v Trstíne. Reptovci prerušili aj železničnú trať pri Brunovciach a zničili železničné mosty pri Jablonici a pri Kútoch.

Vo svojej činnosti oddiel pokračoval aj po potlačení SNP. V období medzi decembrom 1944 a aprílom 1945 táto partizánska skupina uskutočnila ďalšie úspešné operácie. Matúš Valihora spomína poškodenie železničných mostov, odpálenie nemeckého transportu, prepad nemeckej autokolóny pri Hradišti pod Vrátnom, či rôzne boje v okolí Brezovej.

Oddiel Repta bol podľa neho „prísne vojensky organizovaný, vyzbrojený a vystrojený.“ Jeho členovia, bývalí vojaci československej armády, dostávali žold. „Oddiel mal vlastných kuchárov a lekára,“ dopĺňa Valihora. Bojovú činnosť vykonával s ohľadom na bezpečnosť obyvateľov Brezovej i okolitého kraja.

Rozhodli sa, že na Nemcov zaútočia sami

Partizáni svoju činnosť zakončili výnimočne – oslobodením Brezovej pod Bradlom. Červená armáda dorazila k Brezovej 6. apríla 1945. „V nasledujúci deň nadránom chceli mínometnou a delostreleckou paľbou zaútočiť na Nemcov. Aby zabránili poškodeniu Brezovej plánovanou paľbou, partizáni sa rozhodli, že na Nemcov zaútočia sami,“ opisuje vtedajšiu situáciu Valihora. Sovietsky veliteľ im tento postup schválil a umožnil partizánom Brezovú oslobodiť.

„V noci zo 6. na 7. apríla začali partizáni Oddielu Repta a Oddielu Hurban pod vedením Jána Danka (keďže veliteľ Repta bol krátko predtým ranený) oslobodzovať Brezovú,“ hovorí Valihora. Oslobodili ju po dvoch hodinách bojov o jednej hodine v noci 7. apríla 1945.

Podľa Matúša Valihoru bol odboj v podbradlianskom kraji unikátny: „Brezová pod Bradlom a jej okolie boli jednou z mála oblastí západného Slovenska, kde možno hovoriť o účinnom ozbrojenom odpore. Nielen počas Slovenského národného povstania, ale aj po jeho potlačení.“

Vianoce. Pre každého majú iný zmysel a každý ich prežívame po svojom. Zhon za poslednými darčekmi, výber živého stromčeka či príprava zemiakového šalátu k nim neodmysliteľne patria. No ako prežívajú Vianoce tí, ktorí nemajú s kým zasadnúť za štedrovečerný stôl alebo trávia zimu na ulici? Práve oni sú v tomto období odkázaní na našu štedrosť, lásku a ochotu pomôcť. Teplý čaj, kapustnica, teplé oblečenie, či len vaša prítomnosť môže pre nich znamenať viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Našťastie, december na Slovensku nie je len obdobím samoty a chladu. Práve v tomto období sú ľudia otvorenejší pomoci a štedrejší než počas zvyšku roka. Tento trend potvrdzujú aj dáta darcovského systému Darujme.sk, ktorý zastrešuje vyše 900 mimovládnych organizácií  na Slovensku.

Z údajov vyplýva, že práve december je dlhodobo mesiacom s najvyšším objemom darovaných financií v rámci viacerých rokov. Čísla však nie sú jediným dôkazom.

Tvárou k realite

To, že december je obdobím zvýšenej štedrosti a solidarity, potvrdzujú aj skúseností ľudí pracujúcich priamo v organizáciách pomáhajúcich ľuďom v núdzi. Dosvedčuje to aj Ivana Balgová, fundraiserka občianskeho združenia Vagus v Bratislave, ktoré pracuje s ľuďmi bez domova. „Počas decembra a najmä okolo Vianoc sú ľudia štedrejší a darujú viac. Cítia sa vďační za to, ako sa majú a vnímajú, že ostatní nemajú toľko šťastia,” hovorí.

Zima je pritom pre ľudí bez domova najkritickejšia. „Keď prídu zimné mesiace a teploty klesajú, ľudia si oveľa viac uvedomujú, čo znamená prežiť zimu na ulici,” vysvetľuje Balgová. Ľudia bez domova sa podľa nej nemajú kde ukryť pred mrazom či dažďom. „To v niektorých prípadoch môže viesť k vážnemu ohrozeniu života a zdravia,” dopĺňa.

Práve v zimných mesiacoch sa podľa nej posilňuje empatia a zároveň rastie potreba upozorňovať na realitu života na ulici aj inými formami než len materiálnou pomocou. „Silne vo mne rezonuje Noc vonku. Je to osvetová aktivita, pri ktorej ľudia dobrovoľne strávia noc vonku, aby upozornili na alarmujúcu situáciu ľudí bez domova na Slovensku,” opisuje Balgová.

Podujatie sa koná vo viacerých mestách na Slovensku. Tento rok sa zapojili ľudia v Bratislave, Trnave, Žiline, Košiciach či v Prešove, kde prebiehali rôzne aktivity venované téme bezdomovectva. „Na znak solidarity s ľuďmi bez domova tak prespalo vonku viac ako sto ľudí a podujatia sa celkovo zúčastnilo vyše 400 návštevníkov,” dopĺňa Balgová.

Prečo sú ľudia práve v decembri vnímavejší k potrebám druhých, približuje Anna Kubicová, PR manažérka a fundraiserka Diecéznej charity Žilina.

Podľa nej má štedrosť v tomto období kauzálnu súvislosť práve so slávením vianočných sviatkov. „Psychologicky sme konfrontovaní s mnohými reklamami, kampaňami, ktoré zosobňujú čas dávania, darovania. Podnecujú v človeku potrebu zabezpečiť dar pre blízkych. Naše podvedomie je preto už v predstihu nastavené na situáciu, zabezpečiť na sviatky všetko tak, aby nič nechýbalo,” vysvetľuje. „Toto obdobie je nostalgické a k procesu obdarovania preto zásadne prispievajú emócie,” dodáva.

Kľúčovú rolu v tom zohráva aj uzatváranie roka. „Koncom roka napriek všetkému zhonu prirodzene bilancujeme a snažíme sa dobehnúť zameškané vykonávanie dobrých skutkov, vnímame potrebu urobiť niečo naviac, pomôcť,” hovorí Kubicová.

Zároveň upozorňuje, že v spoločnosti stále silno rezonuje kultúra budovania si predsudkov. „Pri pohľade na človeka bez domova možno často očakávame, aby si pomohol sám. Kríza vie prísť náhle a dokáže zničiť mnohé životy,” dodáva s tým, že návrat späť do spoločnosti je často dlhý a náročný proces.

Práve pomoc, poradenstvo a vytváranie podporného prostredia, považuje za kľúčové faktory, ktoré môžu človeku v núdzi pomôcť vrátiť sa k dôstojnému spôsobu života. „Aj malá pomoc vie zapáliť v človeku zmenu, ktorá postupne oslovuje podobné osudy ľudí. Pridanou hodnotou je skutočnosť, keď sa status človeka v núdzi zmení na človeka, ktorý sám pomáha a inšpiruje.”

Kým skúsenosti z praxe poukazujú na konkrétnu pomoc v teréne, psychologička Daniela Belicová z Bratislavskej arcidiecéznej charity sa na december pozerá z pohľadu vnútorného prežívania človeka. Kľúčovým pojmom, ktorým psychologička vysvetľuje vplyv malých skutkov, je vďačnosť, ktorá sa dotýka nielen obdarovaného, ale aj samotného darcu.

„Spoločným menovateľom pri tom, kto je obdarovaný alebo kto obdarováva, je vďačnosť,” vysvetľuje Belicová. „A ako sa ukazuje, prežívaná vďačnosť je jedným z faktorov spokojného života.”

Tvrdí, že december nás navracia k prítomnému okamihu, k tomu, čo máme tu a teraz, nie k tomu, čo nám chýba. Aj ja mám pocit, že práve koncom roka sa mnoho ľudí pozastaví a premýšľa nad tým, čo je pre nich skutočne dôležité. Komu chcú venovať svoj čas a čo si chcú vážiť viac, či už  zdravie, domov alebo ľudí okolo nich. „Skrze vďačnosť si tak viac uvedomujeme, čo už máme, kým sme a aké dobrá nám sú dopriate,” pripomína Belicová.

Na čom naozaj záleží?

S koncom roka sa objavuje aj otázka, ktorá sa týka mnohých z nás: ako zvládnuť predvianočný tlak, stres a zhon? Belicová hovorí, že snaha prežiť toto obdobie v pokoji môže narážať na očakávania, ktoré na seba kladieme. „Je prirodzené, že ak je pre nás niečo významné, chystáme sa na to, istý druh stresu pri tom prežívame,” vysvetľuje.

Namiesto snahy všetko zvládnuť bez stresu odporúča hľadať spôsob, ktorý nám v tomto období dokáže byť nápomocný. Zároveň pripomína myšlienku psychológa Viktora Frankla: „Keď nevieme zmeniť okolnosti, v ktorých sme, vieme zmeniť postoj k nim a hľadať nový zmysel.”

Aj preto povzbudzuje, aby sme sa na chvíľu zastavili a položili si otázku: „Čo je pre mňa na Vianociach TO dôležité?” Odpovede môžu byť rôzne – pocit blízkosti, rozhovor, spoločný čas, či malé gesto láskavosti.

„Nemusíme stihnúť „všetko”. Aj nedokonalé môže byť „dosť dobré” a krásne,” dodáva psychologička Belicová.

Titulná fotografia – OZ Vagus

„Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž,“ približuje v rozhovore pre Webjournal prešovský novinár Michal Frank

Čo vás ako novinára motivovalo ísť na Ukrajinu?

Hranice s Ukrajinou sú asi sto kilometrov od Prešova. Keď sa vo februári 2022 začala vojna, teda totálna invázia, chcel som vedieť, ako to tam vyzerá. Na samotné hranice som však nešiel, pretože tam vtedy bola kolegyňa v čase, keď sa vozila humanitárna pomoc. Ja som chcel ísť priamo za hranice. Zistil som, že môj kamarát Vlado Benč tam už pomoc nosí. Týždeň po vypuknutí vojny práve on doviezol humanitárnu pomoc nielen na hranice, ale priamo do Užhorodu, spolu so združením Podaj ďalej. Prvýkrát som s nimi šiel začiatkom marca a podarilo sa mi dostať sa do Užhorodu. Moja motivácia bola to, že som chcel pomôcť ako občan a dobrovoľník, no zároveň tam bola aj novinárska zvedavosť. Keďže je to blízko našich hraníc, chcel som sa ísť pozrieť, ako to tam v skutočnosti vyzerá.

Takto sa to spojilo a následne sme s Vladom Benčom a ďalšími dobrovoľníkmi začali voziť humanitárnu pomoc pravidelne. Cestoval som s nimi viackrát a zakaždým som sa snažil urobiť aj nejaké reportáže. To bol vlastne tretí dôvod. Keďže som novinár a ide o situáciu, aká tu ešte nebola, chcel som aj o tom písať. Chodili sme aj na vzdialenejšie miesta, až k frontovej línii. Takže to bola taká kombinácia tej novinárčiny, zvedavosti a humanitárnej pomoci. Za ten čas tam mám už veľmi veľa priateľov, niektorých som mal už pred vojnou, ale väčšinu som spoznal až potom. Tie návštevy sú pre mňa už veľmi osobné. Nedávno mi vypršal pas, ktorý som bol meniť a spočítal som si pečiatky. Odkedy začala vojna, bol som tam 23-krát.

Dvadsaťtrikrát v krajine, ktorá je bombardovaná a vo vojne. Nebáli ste sa niekedy o život?

O život nie. Skôr tam je strach, prirodzená obava, ale toto som nemal. Sú tam profesionáli, ich sledujeme. Áno, bolo silné, keď nad nami lietali drony typu Šáhid, ale bežne sa tam bombardovalo a zvuk sirén bol tiež bežný. O život teda nie. Skôr som sa bál, napríklad, že niekde havarujeme s tými dodávkami. Ale keď ste priamo na mieste, opadne to z vás. V danom momente vôbec nerozmýšľate nad tým, že sa niečo môže stať. Jasné, zvažovali sme mnohé, no nešli sme do úplného rizika. Mali sme vojenský sprievod, prípadne dobrovoľníkov, ktorí poznali miestne pomery. Nikdy sme do toho nešli bezhlavo.

Vo vašich reportážach ste sa venovali aj príbehom ľudí. Ako si získavate dôveru tých, ktorí prežili bombardovanie, okupáciu. Je ťažké získať si ich dôveru?

Nemyslím si, že sme si museli získať ich dôveru. Oslovovali sme ľudí náhodne na ulici. Prirodzene sme sa s nimi bavili. Je to pre nich každodenná realita. Čo sa v ich životoch stalo, sa už nezmení. Radi sa rozprávali s novinármi, aby sa informácie z Ukrajiny šírili ďalej. Všetci boli väčšinou ochotní rozprávať sa.

Podľa čoho ste sa na mieste rozhodovali, ktorým príbehom sa budete venovať?

Veľa z nich som nechával úplne voľne plynúť. K čomu som sa daný moment dostal, to som spracoval. Niekedy z toho bolo viac článkov. Väčšinou som sa nechal inšpirovať na mieste. Keď sme boli napríklad v Odese a Mykolajive, mali sme sprievodcu, fixera, ktorý spomínal, že vzhľadom na rozbitú infraštruktúru v Mykolajive, pitnú vodu musia rozvážať na električke. Viete, mám rád živé reportáže. Stretnúť sa s reálnymi ľuďmi, ktorí si svoje zažili. Ísť na tie miesta, kde sa niečo sa deje. Tak som to bral takto voľne. Nemal som ani redakčne zviazané ruky. Bola to moja dobrovoľnícka aktivita. Chodil som tam v čase svojho voľna. Nebolo to tak, že by ma vyslala redakcia. Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž.

Z vašich príbehov z Ukrajiny, ktorý príbeh považujete za najsilnejší?

Toto je dobrá otázka, ale ťažká. Tých príbehov je mnoho, nemám svoj najsilnejší. Boli sme na mnohých miestach. V Odese, v Chersone… Silný príbeh bol napríklad, keď sme šli do bytu v Užhorode. Bola tam aj redaktorka, ktorá robí pre americké rozhlasové stanice. Počúvali sme, ako Ukrajinci utekali z Irpinu do Užhorodu. Predstavte si, prídete k niekomu do bytu, do jeho privátnej zóny a hovorí vám jeho príbeh. To je pre mňa vždy silný moment. Ďalej sme boli v oblasti, kde je Záporožská elektráreň, jadrová elektráreň kontrolovaná Rusmi. Boli sme v Chersone na bojisku. Priamo v zákopoch si vojaci urobili provizórnu saunu. Pre Rusov je to tam však ako ľudské safari. Na chvíľu sme sa tam ocitli, ale bolo to dosť nebezpečné. Silné to bolo pri meste Sumy na cintoríne. Asi osem až desať kilometrov od frontovej línie. Panovalo tam ticho, no zároveň ste úplne jasne počuli streľbu. Všade to je silné. Vidíte starý cintorín, zároveň nový, kde nájdete čerstvo vykopané hroby. Boli sme aj v Kyjeve, konkrétne v Hostomeli, na mieste, kde prebiehali výsadky z lietadiel a odkiaľ útočili na Kyjev, Buču, Irpiň a Borodyanku.

Videli ste medzi týmito jednotlivými regiónmi nejaké výrazné rozdiely v tom, ako ľudia vnímajú vojnu?

Až tak nie. Práveže som mal pocit, že ich to zjednotilo. Ich spoločný nepriateľ. Samozrejme, čím dlhšie to trvá, tým sú ľudia vyčerpanejší. Boli sme aj v Odese. Taxikári, ktorých sme tam stretli, mali názor, že by sa konflikt mal zmraziť, no neboli proruskí. S takými sme sa tam nikdy nestretli. Názory boli v tomto duchu rôzne, ale v zásade ich to ako národ stmelilo. Putin dokázal zjednotiť Ukrajinu, ktorá bola vnútorne rozdelená, odkedy vznikla. Tak toto ju paradoxne posilnilo.

Ako na to reagovala redakcia, keď ste im to oznámil, že vycestujete na Ukrajinu? Súhlasili s tým?

Áno. Snažíme sa informovať o týchto témach, lebo to je na Slovensku čoraz horšie, keďže ruské hybridné operácie v informačnom priestore tu majú veľmi živnú pôdu. Keď publikujeme články, ide o autorské texty. Všetko je naše, nič nie je preberané odinakiaľ, vrátane vlastných fotografií.

Boj s dezinformáciami je aj od vypuknutia vojny na Ukrajine a od koronavírusu kritický. Ako by mal podľa vás vyzerať?

Myslím si, že tento boj trochu prehrávame. Najmä preto, že sila sociálnych sietí je na Slovensku veľmi veľká. Konkrétne ide najmä o Facebook, ktorý má obrovský dosah. Aj preto, že ho vo veľkom používajú starší ľudia, ktorí tam pribudli počas pandémie. Týmto témam sa venujú odborníci. Dovolím si tvrdiť, že jedným z nich je Vlado Šnídl, ktorý má veľmi presné rady, ako s tým bojovať. Nájdeme však aj ďalších, napríklad Davida Púchovského či Jakuba Godu. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dezinformáciám venujú naozaj kvalitne. Ich šíreniu však napomáha množstvo jednotlivcov, iniciatív a združení. Štátna politika v tejto oblasti nie je dostatočne koordinovaná. Táto vláda zrušila viaceré odbory, ktoré sa tým zaoberali, a Slovensko sa tým stáva zraniteľnejším. Najúčinnejšou a dlhodobou formou obrany je mediálna výchova a systematický fact-checking. Problémom však je, že sociálne siete sú globálne platformy so silne nastavenými algoritmami. Z hľadiska práce so zdrojmi to má napríklad Vlado Šnídl veľmi dobre rozobraté. Základom je pýtať sa na zdroje, odkiaľ informácia pochádza a ako k nej človek dospel. Zdroje sú kľúčové a mali by byť vždy jasne uvedené. Sú ľudia, s ktorými sa o tom dá viesť dialóg. Najhoršie je ich automaticky odsúdiť, prestať sa s nimi rozprávať a rezignovať. To však nie je cesta v boji proti dezinformáciám. Teraz hovorím o ľuďoch, ktorí sú nedostatočne informovaní, nalomení, ale nie úplne nekritickí či fanatickí. Nemajú dostatok informácií.

Z pohľadu novinára, ktorý tam bol a zažil si to, ako sa pozeráte na budúcnosť Ukrajiny počas najbližších desiatich rokov?

Neviem povedať, ako to dopadne. Myslím si, že aj o desať rokov bude konflikt v nejakej podobe stále trvať. Je to však len môj názor, neviem to presne prognózovať. Najpravdepodobnejšie to podľa mňa dopadne ako zmrznutá vojna. S nárazníkovými regiónmi, ako sú Luhansk a Doneck, na čo sa už dnes pripravujú. Ukrajina sa bude tváriť, že o tieto územia oficiálne stále bojuje. Pri Kryme sa Rusi budú tváriť, že je oficiálne ich. V skutočnosti pôjde podľa mňa o nejaké ukotvenie situácie, v ktorej konflikt zmrzne, ale neskončí. To považujem za momentálne najpravdepodobnejší scenár. Čo sa týka Ukrajiny ako takej, myslím si, že jej západná časť bude, ak sa to podarí, na trajektórii integrácie do Európskej únie. Podľa mňa sa tam aj dostane. Buď priamo, alebo cez nejaký užší zmluvný rámec, ak by priame členstvo nebolo možné kvôli dohodám či iným prekážkam. NATO je otázne, ale teraz hovorím vyslovene o Európskej únii. Myslím si tiež, že rozvoj krajiny bude veľmi rýchly a dynamický. Už teraz to tam vidno. Predovšetkým je tam obrovská potreba obnovy. Zároveň vojna akcelerovala mnohé procesy, napríklad v IT výskume a v technologických oblastiach, kde Ukrajina už dnes predbehla niektoré krajiny, napríklad Slovensko. Samozrejme, stále tam bude brzdiacim faktorom korupcia. Vojna ju síce čiastočne eliminovala, ale nevyhubila. Stále je tam výrazná. Domnievam sa, že najmä prihraničné regióny, ako Zakarpatská, Ľvovská či Ivano-Frankivská oblasť sa budú výrazne rozvíjať. Rozvoj je tam viditeľný už dnes. Celkovo sa tam investuje, napríklad do výstavby, keďže ide o relatívne bezpečné regióny. Je tam však stále nedostatok pracovnej sily, najmä mužov. Mnohí sú preč. Na druhej strane tam prišli presídlenci z iných častí Ukrajiny, takže tieto regióny sa demograficky posilnili. Práve preto tam vidím skôr príležitosť, že sa tieto regióny budú rozvíjať aj napriek tomu, že konflikt bude pravdepodobne naďalej pretrvávať. Podľa mňa. A vidno to už dnes.

Plánujete na Ukrajinu ešte vycestovať?

Ja teraz celkom často cestujem do Užhorodu. Za mojimi priateľmi a novinármi. Tiež stále nosíme humanitárnu pomoc. Niekedy ideme aj trikrát v roku. Samozrejme aj inam, aby sme nechodili len do Užhorodu. Síce to stojí menej benzínu, ale o tom nám nejde. Chceme, aby sme trochu videli a hlavne, aby sme priniesli veci. Ja som tam mal byť aj dnes. Ale nakoniec som nešiel. Ešte som si aj zlomil lopatku, takže tam teraz nepôjdem dlhšie. Ale určite plánujem na Ukrajinu ešte vycestovať.

Givi za volantom svojho auta, pripravený vyraziť na ďalšiu cestu. Autorka: Katarína Frolová

O ľuďoch, ktorí nás vozia a občas aj zachraňujú. 

Človek, ktorý vás odvezie na poradu načas, lebo vám ráno nešlo naštartovať auto. Človek, ktorý vás o tretej ráno cestou z párty vypočuje pri monológu o tom, aký je váš partner debil. Človek, ktorý dupne na plyn, aby ste nezmeškali lietadlo. Človek, ktorý vás bez reptania odvezie aj na druhú stranu republiky a nebude vám vyčítať, koľko prešiel kilometrov. Človek, ktorý je aj terapeut, aj vodič, no napriek tomu má iba jeden plat. 

Koľko takých poznáte? 

Ja teda veľa nie. A ak ani vy, tak ich poďte spolu so mnou spoznať. 

Martin – hrdina jednej októbrovej noci 

Bol obyčajný októbrový piatok. Ako to už na jeseň býva, dni sa skracujú, vonku je čoraz chladnejšie a človek by najradšej po zotmení nevystrčil nos z bytu. Rovnaký plán som mala aj ja – zaliezť pod perinu a pozerať seriály. Bolo deväť hodín večer, keď mi zrazu zazvonil telefón. 

„Katiiii, čo robíš?“ zaznelo z reproduktora. Moja kamoška Rebeka. Už pri pohľade na jej meno som vedela, že toto nebude len nevinná otázka na seriál. Ani som to pôvodne nechcela zdvihnúť. Vedela som, že za tým bude nejaká „kuleha“. 

„Nooo… vieš čo, už skoro spím, pozerám iba telku,“ odpovedala som s najviac unudeným tónom v hlase. 

„No tak sa obliekaj. Mám zadarmo lístky na párty do Alchymistu.“ 

V tej chvíli som prestala predstierať ospalosť. Dobre som vedela, že tam je dnes koncert a že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Piatkový program bol jasný. 

„Super, Rebi. Do hodinky a pol som v meste, vidíme sa.“ 

Po hodine chystania som si zavolala taxík. 

„Dobrý, na meno Katka?“ 

„Dobrý, áno.“ 

Už dlho som nenatrafila na takého príjemného taxikára. Nielenže bol sympatický, ale dalo sa s ním rozprávať o množstve tém, pri ktorých sa naše názory prekvapivo zhodovali. Cesta ubehla rýchlo ako nikdy predtým a ani jednému z nás sa nechcelo ukončiť konverzáciu. Dohodli sme sa teda, že keď pôjdem z mesta domov, zavolám opäť jemu. 

Zrazu sa pozriem na hodinky – dve hodiny ráno. Začínam nabádať partiu, že už by sme mali ísť. Dohodli sme sa, že ešte pôjdeme k Rebeke na takzvanú „afterparty“. A potom prišla kľúčová otázka večera: Kto zavolá taxík? 

Úlohy som sa chopila okamžite. Taxík vybavený. Z našej pôvodnej osemčlennej zostavy ostalo päť statočných čakateľov na odvoz. Auto prichádza. Náš kamarát bez váhania otvára kufor. Vystresovaná sa naňho osopím, čo to robí. 

Dostala som stručný pokyn: 

„Kecaj s tým pánom, lebo nás je päť a druhý taxík si určite volať nebudeme.“ 

Vezieme sa. Všetko je v poriadku. Chudák vodič netuší, že vezie aj jedného čierneho pasažiera. Až do chvíle, keď zastavíme pred kamarátkiným domom. Z kufra sa ozýva hlasné búchanie. Náš šofér pristúpi k zadnej časti auta, otvorí kufor – a tam Dominik. 

„Ježiš, ešteže, mne sa tu už nedalo dýchať. Ale tá jazda mi bude chýbať, to bol adrenalín,“ zahlásil. 

„Choďte preč!“ začal na nás kričať absolútne vytočený taxikár. „A už si nikdy neobjednávajte jazdu na moje meno, lebo to budem riešiť oveľa ráznejšie!“ 

A tak sme – chcene-nechcene – aspoň ušetrili. Ako praví študenti. 

Matej – nováčik na cestách 

Prešiel týždeň a je tu opäť piatok. Pôvodný plán na tento deň bol jasný: vstať pred siedmou, stihnúť ísť do fitka, potom si umyť vlasy a okolo deviatej vyraziť do práce. Prvý budík som vypla a o chvíľu sa pozriem na hodinky – pol desiatej. Výborne. Pol hodiny na dopravu a nachystanie sa. 

Inokedy by som mala výčitky, že kvôli môjmu vyspávaniu vyhadzujem peniaze za zbytočné veci. Tentoraz som však na seba pyšná. Aspoň ďalší dôvod spraviť rozhovor s taxikárom. Za desať minút som bola oblečená, kávu som si vzala so sebou a utekala dole po schodoch. Auto už stálo pred mojím vchodom.  

 „Dobrý.“ Pozdravila som vodiča. 

Keď sa mi však otočil tvárou, automaticky som prešla do tykania. Ocitla som sa opäť v situácii, keď som nevedela, či mám rovesníkom tykať alebo vykať. Intuícia mi napovedala, že muž za volantom nebude oveľa starší, a tak som začala hneď zhurta: 

„Ako dlho robíš taxikára?“ 

„Štyri dni.“ 

„To fakt?“ – tón v mojom hlase s náznakom pobavenia a mierneho šoku si musel všimnúť aj šofér. 
„Hej, hej,“ potvrdil vodič. „Ale vodičák mám už štyri roky.“ 

Moje šťastné číslo je štyri, a tak som si v duchu povedala, že sa tejto jazdy nemusím báť. Hneď som začala vyzvedať, či má 22-ročný vodič Matej za taký krátky čas jazdenia po Bratislave nejaké zaujímavé zážitky od svojich klientov. Dozvedela som sa, že zatiaľ nie. Podľa jeho slov bol preňho najväčší zážitok to, že niekto chce robiť reportáž o ňom a dokonca ho aj odfotografovať. 

Matej bol z celej situácie mierne v strese. Sám povedal, že vôbec nečakal, že si niekto nasadne do jeho auta a položí mu otázku: „Môžem náš rozhovor použiť do reportáže?“ 
A že si ho pri tom ešte aj odfotí! 

Givi – večný cestovateľ 

Ráno 7:00 a práve mi zvoní budík. Ako prvé, keď vstanem, otváram okno a pozerám sa na svet. Rovnakou rýchlosťou, ako som ho otvorila, ho aj zatváram. Vonku je opäť sychravo a poriadne chladno. Keď som si predstavila, že sa mám v tomto počasí trepať dvomi autobusmi do práce, rýchlo som zmenila plán a otvorila aplikáciu taxislužby. Skontrolovala som cenu potenciálnej jazdy. Štyri eurá na displeji telefónu ma presvedčili, že to je takmer zadarmo, takže dnes pôjdem do práce na dámu. 

Obliekam si biely kožuch, vysoké čižmy nad kolená a slnečné okuliare, aj keď je pod mrakom. Notifikácia od taxislužby s vetou „Váš vodič je na mieste“ znamenala jediné – idem dole. Šofér menom Givi prišiel na drahom bielom aute. 

Už na prvej červenej sme sa dali do reči. Na Slovensku žije iba päť mesiacov, a tak ma samozrejme zaujímalo, prečo práve Slovensko. Gruzínec Givi v tom mal jasno: 

„Teraz Slovensko, potom niečo iné.“ 

Miluje cestovanie a podľa jeho slov sa nikde nezdrží dlho. Vyskúšal život aj v Chorvátsku, Belgicku, Francúzsku či v Holandsku. 

„A kde sa vám páčilo najviac?“ položila som otázku, pričom som si v duchu hovorila, že určite nepovie Slovensko. 

„Všade je niečo dobré, niečo zlé. Ale možno aj na Slovensku… lebo tu nie je špina,“ odpovedal. 
„Myslíte ako neporiadok na ulici?“ spýtala som sa, lebo som si nebola istá, či sme sa pochopili. 
Givi sa začal smiať: 

„Áno, tu smeti nie sú,“ a ukázal na chodník vedľa cesty. „Inde je ich veľmi veľa.“ 

Napriek tomu, že zo Slovenska toho okrem ciest v Bratislave veľa nevidel, je tu nadmieru spokojný. 
„Mám tu pohodu. Robím od pondelka do soboty, osem hodín. Cez obed si dám vždy pauzu, dobre sa najem a pokračujem. Vy ste dnes moja prvá zákazníčka, začínam vždy o ôsmej ráno. V noci nejazdím, tam si ľudia vypijú a ja nechcem takých voziť.“ 

„A nezarobili by ste si lepšie, keby ste pracovali aj v noci?“ 

„Ani nie. Možno by bolo menej áut, čiže by som nestál v kolóne, ale nie je to až taký rozdiel. Za mesiac zarobím okolo 2000 až 3000 eur, podľa toho, koľko jazdím, čo je úplne super. To by som tu nikde inde nezarobil. A ja by som mohol pracovať iba v sklade, a to by som nezarobil ani polovicu.“ 

„Potom si vždy idem oddýchnuť na dva týždne, niekedy aj na mesiac. Veľmi rád cestujem. Niekedy sa stane, že tam, kde cestujem, aj ostanem,“ smeje sa Givi. 

Rovnako aj ja s úsmevom na perách počas jazdy vystupujem z auta s „chrobákom v hlave“. Že by som robila šoférku za 3000 eur a potom chodila na mesiac k moru?  

Ján – učiteľ v novom povolaní 

Je pondelok ráno a mne sa do školy nechce ani za svet. Objednávam si taxík a o tri minúty zastavuje čierna Škoda Octavia. Sadám si dnu, zapínam pás a vodič sa so širokým úsmevom obracia: 

„Dobrý deň, Katka, dúfam, že nevadí, keď pustím rádio?“ 

„Nie, jasné,“ odpovedám, aj keď by som najradšej ešte chvíľu mlčala. Z rádia hrá stará slovenská pesnička a vodič si ticho pospevuje. Po chvíli sa ho spýtam, či jazdí dlho. 

„Dva roky,“ hovorí. „Predtým som bol učiteľ. Slovenčina a dejepis.“ 

Na chvíľu sa zarazím. 

„A prečo ste prestali?“ 

Usmeje sa smutne: 

„Keď vám v triede deti povedia, že sa na vás tešia len vtedy, keď je suplovanie, tak viete, že ste v zlej profesii.“ 

Zasmeje sa, ale cítiť, že ten smiech nie je úprimný. 

„Ale viete čo? V taxíku mám každý deň novú triedu. Niektorí sú ticho, niektorí kladú otázky a niektorí by potrebovali napomenutie,“ dodáva opäť so smiechom. 

Pýtam sa ho, či mu nechýba škola. „Nie škola, ale ľudia, ktorí chceli niečo vedieť. Tých je málo. Ale niekedy nastúpia – a vtedy si poviem, že možno to nebolo úplne zbytočné.“ 

Keď vystupujem, Ján mi popraje pekný deň a dodá: 

„Nezabudnite, že dejiny sa opakujú, hlavne tie pondelkové.“ 

Ticho, ktoré nepočuť 

Pozriem sa na hodinky a zistím, že je čas obeda. Žalúdok mi to signalizuje rôznymi pazvukmi, preto siahnem po rýchlej a jednoduchej príprave cestovín. Pustím si k nim podcast, po obede si ešte posedím pri káve a zrazu zistím, že mi o pätnásť minút ide električka. Uvažujem, či sa mi oplatí s plným bruchom naháňať. Vyhrala moja pohodlnosť a o pol hodinku si volám taxík. 

„Dobrý deň,“ pozdravím. 

„Dobrý deň, ja nepočujem,“ ozve sa z prednej časti auta. 

Usmejem sa a poviem: „Dobre, v pohode, nevadí.“ 

Po mojej odpovedi sa cítim mierne nesvoja. Ako som mohla povedať nevadí? Nebola to zvláštna reakcia? Asi to určite vadí, keď človek nepočuje. Ticho v aute len umocňuje moje myšlienky. Hudba nehrá, taxikár nič nerozpráva a ja mlčky sledujem cestu z okna. 

Aké to asi je nepočuť vôbec nič? 

Niekedy zle počujem aj ja a preto hlasno rozprávam. Televíziu pozerám o niekoľko decibelov hlasnejšie, než by bolo vhodné. Ale ten pán naozaj nepočuje vôbec nič? Počul vlastne moju odpoveď? Veď asi nie, keď povedal, že je nepočujúci. Prečo sa potom stresujem, že som mu odpovedala nevhodne? 

Po dlhom premýšľaní sa nakoniec odvážim opäť ozvať, hoci sa trochu hanbím: 
„Prepáčte, môžem sa spýtať?“ 

Nič. Ticho. Počuť len motor auta a zapnutú smerovku. Tak asi naozaj nepočuje nič. Ako som to mohla vôbec spochybniť? Cítim sa zvláštne. Jazda pokračuje a ticho sa prehlbuje. 

Muž s kučeravými vlasmi a príjemným úsmevom sa neskôr otočí a gestami ukáže, či mi nie je zima. Usmejem sa, ukážem palec hore a spolu so slovom „Dobre“ to potvrdím. 

Vodič prichádza na zadanú adresu. Zastaví, obráti a ku mne a zdvihne ruku hore na znak pozdravu. Zamávam, usmejem sa a opäť poviem: 

„Ďakujem, majte sa.“ 

Nerozumiem samej sebe. Prečo som opäť rozprávala, aj keď nepočul? 

Luka – jazda, plná prekvapení 

Sobota večer a ja s kamarátkou opúšťame brány Gopass Arény, kde sa hralo bratislavské derby vo volejbale. Zvíťazil tím, v ktorom som kedysi hrala. Pred pár rokmi by som určite išla oslavovať do mesta, dnes sa však teším domov k novej časti seriálu. 

Volám si taxík a modlím sa, nech som doma čo najskôr. V aplikácii taxislužby mi pípne správa, že vodič je na mieste. Stojím na parkovisku a vodiča nikde nevidím. Bezplatný čas čakania skončil a môj vodič nikde.  Ihneď vytočím jeho číslo a pýtam sa, kde je. Z druhej strany telefónu zaznie otázka, či môžeme komunikovať po anglicky. 

S mojou lámavou angličtinou mu opíšem svoju polohu a on s „príjemným“ tónom v hlase odpovedá: „No, to si musíte pozrieť, kde vám príde taxík. Tam je vždy presná poloha.“ 

Pomyslím si: Po prvé – som poriadne hladná. Po druhé – unavená. Po tretie – polohu som zadala správne, takže neviem, čo mi tu rozpráva. 

Z týchto troch myšlienok mu poviem do telefónu iba tú poslednú. 

„No asi ste ju nezadali správne, ale idem,“ ukončil telefonát muž. 

Po pátracej akcii, kde je vodič a kde som ja, konečne nastupujem do vozidla. Vôbec nemám chuť rozprávať sa a z predchádzajúceho telefonátu usudzujem, že to bude obojstranné. Vezieme sa asi päť minút, keď sa ma spýta, kde bývam. V hlave si pomyslím, že to je hádam zlý vtip – veď som adresu zadala. Už nielen unavená, ale aj vytočená, mu ju nadiktujem ešte raz. 

On sa začne smiať a povie, že vie, a spýta sa, prečo sme sa tam ešte nestretli. 
„Veď som tam býval päť mesiacov dozadu a nikdy som tam nevidel takú krásnu ženu,“ zaznie od volantu. 

Začnem sa smiať. Toto celé musí byť naozaj vtip. 

Taxík mal byť pôvodne len miestom, kde urobím rozhovor do reportáže. Nakoniec z toho bola veselá jazda. Lukovi z Gruzínska som sa k môjmu skutočnému zámeru priznala až potom. Žene stačí povedať, že je pekná, a hneď všetko vykecá. 

S 25-ročným Lukom sme si vymenili čísla. Na druhý deň ráno o siedmej mi príde správa, či nespravíme interview o jeho živote taxikára dnes. Usmejem sa a odpíšem, že môžeme niekedy večer. Luka súhlasil. Chcel však vedieť, či už budem večer doma, a v tom sa zarazím – včera chcel ísť so mnou na kávu ku mne domov, ale ja doma kaviareň neprevádzkujem. 

Trochu sa zľaknem a navrhnem stretnutie v kaviarni, kde dnes pracuje moja kamarátka, aby som mala „krytý chrbát“. 

K večeru sa však začínam cítiť dosť zle. Bolí ma hrdlo, kašlem a nemám energiu ísť do tej zimy. Napíšem Lukovi, či si radšej iba nezavoláme. 

V tom nastupuje mužské ego a správa so slovami: 

„Ak sa nechceš so mnou stretnúť, tak je koniec.“ 

A tak sa aj stalo – zostala som zablokovaná. 

Pri príbehu s Lukom neplatilo múdre porekadlo – zlý začiatok, dobrý koniec. 

Každý taxikár, ktorého som stretla, bol iný. Martin – hrdina jednej adrenalínovej noci. Matej – nováčik, ktorý sa ešte len učí čítať mestské ulice. Givi – večný cestovateľ. Ján – učiteľ, ktorý nestratil zvedavosť. A Luka – pripomienka, že aj príliš osobné jazdy niekedy končia na červenej. 

A ja? Zistila som, že taxík nie je len spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B. 
Je to malý svet na kolesách, kde sa za pár minút môže začať rozhovor, ktorý vám ešte dlho rezonuje v hlave. 

Hneď za dopravnou značkou s názvom obce Dolná Mičiná v okrese Banská Bystrica vidíme v diaľke na kopci majestátnu budovu. Z takmer kilometrovej diaľky sa kocháme pohľadom na ňu. Čím sme však k pamiatke bližšie, tým zreteľnejšie vidíme jej nedostatky. Kedysi hlavné sídlo významného rodu Benických je dnes len tmavým skeletom, ktorý aj za svetla naháňa strach.

História

Kaštieľ postavili na staršom osídlení, ešte z čias tureckých nájazdov v druhej polovici 16. storočia. V roku 1667 ho Tomáš Benický spolu s manželkou Katarínou prestavali do dnešnej podoby. Ako kaštieľ Benických je nazývaný najmä medzi domácimi obyvateľmi aj dnes. Po prvej svetovej vojne kúpili objekt gazdovia. „Ako malý chlapec si ešte pamätám tie základy, ktoré sa zachovali. Pôvodne tam boli skleníky, celkovo viac budov v okolí kaštieľa, pôvodné stavby, pestovali tam zeleninu a služobníctvo tam malo svoje obydlia,“ spomína starosta obce Oto Hudec. Počas druhej svetovej vojny bola pamiatka ostreľovaná rumunskými a nemeckými vojskami. Strecha kaštieľa bola značne poškodená. Budovu ľudia obývali až do konca vojny, potom vtedajšia majiteľka odišla do Maďarska. „Následne kaštieľ prebral do svojich rúk štát a odvtedy vyzerá kaštieľ tak ako dnes,“ dopĺňa starosta obce. Štát ako vlastník pamiatky v roku 1964 kaštieľ zasanoval. Opravili strechu a krov, vymenili strešnú krytinu a spravili betóno-cementový nástrek. „Keby to neboli vtedy zasanovali, tak by sa strecha prepadla a zostala by z toho len ruina,“tvrdí Oto Hudec. Objekt počas komunistického režimu využívali najmä poľnohospodári ako sýpku a sklad zemiakov, kým v dedine nepostavili družstvo. Po revolúcii prešla pamiatka do vlastníctva pôvodného majiteľa Petra Kusého, ktorý nepochádzal z obce. Ten v roku 2007 predal kaštieľ súčasnému majiteľovi, Holanďanovi Arnoudovi Vinkovi. Kaštieľ je zapísaný a evidovaný v registri ako národná kultúrna pamiatka od roku 1963.

Vstup zadarmo

Areál kaštieľa nebol až do jesene tohto roku zabezpečený. Chýbalo oplotenie, zaistený nebol ani vstup do kaštieľa a na pozemku sa nachádzalo niekoľko otvorených studní, kde hrozilo nebezpečenstvo pádu. K nepovoleným vstupom osôb dochádzalo podľa starostu aj pamiatkového úradu pravidelne. „Chodia tam ľudia, chodia tam aj deti a robia tam neporiadok. Zatiaľ sme nemali vedomosť, že by došlo k nejakému zraneniu osôb, ale je to len otázka času. Niekoľkokrát mi volali, že sú tam popadané zvieratá, tak som ich bol vyťahovať,” hovorí Oto Hudec.

Podľa odborníka a vedúceho Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok fakulty architektúry STU Pavla Paulinyho sú povinnosti vlastníka vypísané v zákone o ochrane pamiatkového fondu. Majiteľ pamiatky je povinný „každé ohrozenie, poškodenie, odcudzenie alebo zničenie kultúrnej pamiatky oznámiť krajskému pamiatkovému úradu a obci.“ V tomto prípade by mal konať pamiatkový úrad, ktorý má povinnosť majiteľa napomenúť. Podľa zákona môže úrad udeliť aj pokutu. Či a kedy pamiatkový úrad udelil majiteľovi sankcie sme sa od úradu nedozvedeli.

Starosta obce tvrdí, že majiteľ už začína so zabezpečovaním areálu. „Robí výrub náletových drevín a areál oplotil,” hovorí. O tom, že v areáli kaštieľa sa s úpravami naozaj začalo sme videli aj po príchode k pozemku, na ktorom pamiatka stojí.

Opravy sa (ne)začali

S majiteľom kaštieľa sa nám ani po opakovanom oslovení nepodarilo skontaktovať. Starosta obce nám ale vysvetlil, že Holanďan chcel kaštieľ pôvodne prerobiť na súkromné rodinné sídlo. “Aj teraz má taký zámer. Chce začať pracovať podľa pôvodných plánov,” hovorí Oto Hudec. Vízia majiteľa ale nenapĺňa predstavu vedenia obce. To by chcelo, aby pamiatku mohli využiť aj ako kultúrne stredisko pre občanov a turistov.

Úpravy na pamiatke nie sú voľným okom viditeľné. Podľa starostu do budovy zatekala voda. „Nerobil nejaké veľké zmeny. Opravoval strešnú krytinu v rámci svojich možností, ale vždy to bolo nedostatočné,” hovorí starosta. Ako obec podľa neho nemajú veľké zákonné možnosti ako majiteľa prinútiť, aby sa o pamiatku staral. „No žiaľbohu, obecný úrad má veľmi malé páky na toto. Skúšali sme aj cez stavebný úrad, oslovili sme aj pamiatkový úrad, aby ho troška pritlačili k tomu, aby tú národnú kultúrnu pamiatku dostal do takého stavu, aby bola súca na užívanie,” tvrdí starosta.Odborník na obnovu pamiatok Pauliny hovorí, že obciam a štátu chýbajú účinné nástroje na vymáhanie obnovy národnej kultúrnej pamiatky: „Keďže stav dlhodobo narušených a postupne zanikajúcich pamiatok je na Slovensku bežnou záležitosťou, nástroje na vymáhanie ich obnovy a ochrany sú slabé, alebo nedostatočne vymáhané. Osobne si myslím, že oboje.” Zodpovednosť podľa neho pripadá na pamiatkový úrad, ktorý by mal situáciu v zákonných možnostiach riešiť. „Ide o zanedbanie údržby zo strany vlastníka a následné stavebno-technickej degradácie objektu. V tomto prípade má stav pamiatky a jej zanedbanie riešiť príslušný krajský pamiatkový úrad, ktorý má sledovať stav pamiatky a využívať právne kroky na upozornenie majiteľa,” tvrdí expert Pavol Pauliny. O veľkých prebiehajúcich úpravách nehovorí ani krajský pamiatkový úrad. Ten ale hovorí, že „majiteľ kaštieľa s úradom úzko spolupracuje a ich komunikácia v otázke obnovy pamiatky je na výbornej úrovni.”

Problémom sú financie

Hlavným dôvodom, prečo majiteľ nedokáže naplniť víziu obnovy pamiatky, sú najmä vysoké finančné náklady. Podľa Ota Hudeca to súvisí aj so sanáciu pamiatky z minulosti. „Je to škoda, lebo tá pamiatka bola zasanovaná tak, že on jednoducho nedokáže zabezpečiť ten pôvodný vzhľad. Videl som napríklad niektoré kritéria pamiatkového úradu, že akú strešnú krytinu musí dať a musí sa toho držať,” vysvetľujete  starosta. Pavol Pauliny dopĺňa, že predstavy majiteľa o postupe sú väčšinou nezosúladiteľné s podmienkami s kritériami pamiatkarov, „alebo vo zvýšených nárokoch na súčinnosť mesta, či obce vzhľadom na zámer investora.“  Pamiatkový úrad vysvetľuje, že „ kritéria, ktoré úrad vydáva, vychádzajú z plánov presného právneho rámca, odborných metodík a medzinárodných zásad ochrany kultúrneho dedičstva.”

Z verejne dostupných databáz Centrálneho registra zmlúv alebo zoznamu pridelených dotácií z webovej stránky ministerstva kultúry nevyplýva, že by majiteľ aj v minulosti žiadal o granty alebo dotácie na obnovu pamiatky. K otázke žiadosti majiteľa o dotácie sme oslovili aj krajský pamiatkový úrad, ktorý sa nám do uzávierky nevyjadril.

Starosta Hudec vníma ako nedostatočné nastavenia zákonov v ochrane pamiatok a prideľovaní dotácií. Uvítal by podobný zákon ako majú v Českej republike. “Tam majú väčšie zákonné možnosti. Keď majiteľ nerekonštruuje, nepracuje na pamiatke, tak mu to štát jednoducho zoberie.“ Na argument, že aj na Slovensku už existuje zákonná možnosť vyvlastnenia pamiatky, starosta namieta, že jeho obec Dolná Mičiná by nemala dostatok finančných prostriedkov na celkovú obnovu, po vyvlastnení pamiatky by mala mať nárok na žiadanie dotácií z eurofondov alebo iných zdrojov. Pavol Pauliny ale nevidí v zákonoch zásadný problém: „Zákon o ochrane pamiatkového fondu z roku 2002 je vypracovaný na výbornej úrovni a stále napĺňa základné postuláty ochrany pamiatkového fondu na Slovensku.” Odborník však kritizuje spoluprácu medzi majiteľom a štátom. Potvrdil, že spolupráca v zahraničí, v rámci Európskej únie, funguje na lepšej úrovni. „V „západnom“ zahraničí je vlastník pamiatky výrazne finančne motivovaný (granty a dotácie), aby svoju pamiatku obnovil a staral sa o ňu čo najlepšie. Náš štát, napriek deklarácii podpory pre vlastníkov pamiatok spolupracuje s nimi minimálne, najmä, čo sa týka finančnej podpory.”

Osud kaštieľa tak zostáva otvorený a otázkou je, či pamiatka, ktorá prežila vojnu, dokáže prežiť aj obdobie mieru bez systematickej a finančne udržateľnej obnovy.

Autori: David Lenár, Iryna Uias, Marietta Uibari

Foto: David Lenár

Ondřej Neff je uznávaný český novinár, prekladateľ, spisovateľ science-fiction a vydavateľ internetových denníkov Digineff a Neviditeľný pes. Napísal niekoľko desiatok kníh, poviedok, scenárov a stovky politických komentárov, ktoré publikoval najmä v ním založenom internetovom denníku Neviditeľný pes, ktorý v súčasnosti patrí pod Lidové noviny. Svoj pohľad na aktuálnu českú politiku a prognózu na jej najbližšiu budúcnosť mi bol ochotný priblížiť v tomto rozhovore.

Bude nová vládna koalícia ANO, Motoristi a SPD podľa Vášho názoru taká stabilná, že vydrží vládnuť celé volebné obdobie?

Zatiaľ to tak vyzerá. Treba však poznamenať, že protibabišovská fronta vyhrala voľby v roku 2021 len vďaka tomu, že prepadlo milión hlasov. Koalícia sa potom držala pohromade len silou ,,antibabišizmu,“ ale volebné preferencie konzistentne ukazovali tesnú prevahu politických subjektov ,,Česka B“, ako tu u nás niekedy hovorievame. Navyše v roku 2021 budila nevôľu politika Miloša Zemana, Babišovho spojenca, a tá oslabovala Babiša. To skončilo. Ak by sa komunisti dostali do poslaneckej snemovne pod vlajkou Stačilo!, bol by to pre Babišovu formáciu značný hendikep. Komunisti však prepadli zrejme natrvalo. Preto nevidím principiálne slabé miesto v Babišovej formácii. Vláda je programovo stabilnejšia ako Fialova zostava zo stranou Piráti na jednom krídle a ODS na druhom. Má preto šancu vydržať. Je tu však množstvo ďalších faktorov. Európska únia zrejme vstupuje do kritického obdobia. Babiš stavia na pozíciu v opozičnom krídle európskeho politického spektra. Či sa to ukáže ako dobrá voľba nezávisí len od neho, ale do veľkej miery od toho závisí aj osud jeho vlády.

Aké najväčšie výzvy čakajú vládu Andreja Babiša v najbližších mesiacoch?

Jednoznačne sľúbil, že odmietne ETS 2, čo sa dá realizovať len otvoreným konfliktom s Bruselom. Musel by to riešiť, aj bez svojho konfliktu záujmov ako majiteľ spoločnosti Agrofert a ako osoba stíhaná v kauze Čapí hnízdo. Toto by mohlo Babiša zničiť skôr ako sa nazdáme.

Aké očakávate kroky novej českej vlády vo vzťahu so Slovenskom?

Určite sa bude snažiť kultivovať vzťahy a zahladiť niektoré kroky, ako bolo prerušenie vládnych konzultácií. K zbližovaniu určite dôjde. Babiš, však bude musieť byť v tomto smere veľmi opatrný, pretože každý krok smerom k Bratislave bude ostro sledovaný. Protiruský postoj prevláda aj u významnej časti voličov ANO a Babiš sa bude snažiť vyhnúť podozreniu, že ťahá republiku smerom na východ. Česko je už tisíc rokov bytostne západnou krajinou a Babiš to vie. Premiér Fico hrá veľmi opatrnú hru, ale českej verejnosti je zobrazovaný ako Orbánov a prenesene aj Putinov poskok. Babiš sa bude správať tak, aby sa to na neho neprenieslo.

Aké predpokladáte zmeny v zahraničnej politike? Pridá sa k V. Orbánovi a R. Ficovi v ostrej kritike Európskej únie?

Kritike európskej únie je v súčasnosti súčasťou mainstreamu a bude sa to zostrovať. Bruselom deklarovaný obrat k racionalite a efektivite sa nekonal. Ruský vplyv však nemôže byť korektívom politiky EÚ. Koncepcia akejsi neutrálnej Strednej Európy s politikou všetkých azimutov je ešte stále menšinovým názorom. Ale uvidíme, Andrej Babiš zatiaľ nemal príležitosť osvedčiť svoj diplomatický inštinkt. Zahraničnú politiku bude v tejto vláde určite riadiť on a bude zásadne záležať na tom, kto bude jeho poradcom, pretože on je človek bez názoru, vzdelania a bez vízie. Pokiaľ to bude Hynek Kmoníček, bolo by to dobré znamenie pre Českú republiku a pre česko-slovenské vzťahy. Samozrejme to, v tejto chvíli povedať nevieme a môže sa stať všetko.

Bude nová vláda štyri roky populisticky rozdávať svojim voličom, alebo sa bude snažiť aj brzdiť rast vládnych výdavkov?

Každá vláda to robí. Robil to Fiala, bude to robiť aj Babiš. Nezabúdajme, že Fiala odchádzal s deficitom 280 miliárd korún a to ešte je 80 miliárd niekde poschovávaných, to je spolu schodok 14 miliárd korún. Dá to zvýšiť a Babiš sa o to určite pokúsi. Česká republika sa v súčasnosti pýši lepším agentúrnym ratingom ako Francúzsko. To sa môže rýchlo skončiť. Takže áno, Babiš bude nasledovať Fialove kroky a hádzať peniaze do každej natiahnutej ruky, ale aj on chodí po zemi a musí si ctiť zákony gravitácie reálnej ekonomiky. Majme na pamäti a tým by som chcel skončiť, že ,,Babišovu politiku“ analyzujeme podľa jeho predvolebných sľubov. Sú vzdušné zámky a on je ochotný sľúbiť čokoľvek. Až teraz bude mať šancu predviesť, čo dokáže, keď prejde od sľubov k realite. Osobne som skeptický, za posledných tridsaťpäť rokov sme mali len bezforemné udržovacie vlády, bez koncepcie, bez vôle a bez vízie. Nemáme obdobu Dzurindovej vlády na Slovensku. Že by to mala byť Babišova vláda, tomu neverím, tak ako neverím na UFO.

Istanbul sa stal v posledných mesiacoch epicentrom konfliktu medzi dlhoročným prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom a starostom  Ekremom İmamoğluom, ktorý pre mnohých občanov predstavuje nádej na zmenu.

 O postrehoch z bezprostrednej blízkosti nám porozprával Andreas Papadopoulos, korešpondent ČT24 v Istanbule. Rozprávali sme sa s ním o tom, ako vyzerá politický zápas z perspektívy človeka, ktorý chodí medzi protestujúcich, sleduje reakcie ulice a hovorí s ľuďmi, ktorí sami nevedia, kam ich krajina smeruje.

Ako vnímate konflikt starostu İmamaoğlua a prezidenta Erdogana, keďže sa nachádzate priamo na mieste diania? Vnímam to ako stred dvoch politických svetov, ktorý je personifikovaný v tom strete Erdoğana a İmamoğlu. Ale nejakú osobnú rovinu by som tam zatiaľ príliš nehľadal. Je tu jedna tvár Turecka, ktorá si predstavuje krajinu ako, povedzme, liberálnejšie alebo skôr európskejšie. A je tu druhá tvár, ktorá tú európskosť chce tiež, ale zároveň počúva niektoré z tých konzervatívnych argumentov a vidí, že na Západe nie je všetko úplne v poriadku. Je možno sklamaná pro-európskym procesom z minulosti a z rôznych dôvodov chce nejakú vlastnú cestu. A to sú tie dva prúdy, ktoré sa v týchto dvoch svetoch İmamoğlua a Erdoğana stretávajú. Ale nie je to v Turecku nič nové.

Hovorí sa, že mladšia časť populácie väčšinou volí Imamoglua. Pretrváva to aj napriek všetkým obvineniam a tomu, že je momentálne vo väzení? Stále ho podporujú ako budúceho prezidenta, alebo už opäť prevláda názor, že favoritom je Erdogan?

Erdogan je určite favorit, pretože drží väčšinu politickej, justičnej a mediálnej moci v krajine skrz najrôznejšie páky. Zároveň však platí poučka z minulosti, že aj Erdogan bol človek, ktorý nastúpil z opozície. Prichádzal z podceňovanej pozície a nakoniec sa stal premiérom a prezidentom Turecka.  

V tejto krajine je možné byť väznený na základe politických procesov, ktoré sú označované ako tie, čo mali niekoho zničiť, ale o pár rokov neskôr sa z toho človeka môže stať veľký predstaviteľ pre tú konkrétnu krajinu. Ťažko teda určiť, či bude kariéra Ekrema İmamoğlu vyhasnutá uväznením a politickými procesmi. Je tiež dôležité povedať, že republikánska strana má ďalších ľudí, ktorí by mohli proti Erdoganovi bojovať a teoreticky by mali šancu uspieť.

Čo tento politický konflikt vypovedá o súčasnom Turecku?

Politická situácia v Turecku smeruje k voľbe medzi demokratickým rámcom bez reálneho obsahu a úsilím o systém, ktorý túto podstatu bude aktívne rozvíjať. O osude politikov rozhodujú súdy, ktoré konajú skôr politicky než nezávisle. Rozhoduje verejná mienka tvarovaná médiami, ktoré sú, povedzme, stranícke. To všetko samozrejme vplýva na podobu demokracie v Turecku a o to sa vlastne hrá. Ide o to, či bude tá demokracia čisto formálna, alebo či bude mať demokratický, republikánsky nádych a obsah.

Myslíte si, že je nejaká šanca, aby bol Imamoglu prepustený a mohol ďalej kandidovať, aj keď jeho diplom ešte nebol oficiálne anulovaný, hoci sa o tom hovorí? 

Súdny proces ešte nie je na konci všetkých inštancií. İmamoğlu má šancu znovu poraziť prezidenta Erdogana v prípadnom kandidátskom súboji, ak by k nemu bol pripustený. Jeho popularita po zatknutí vzrástla a v jarných prieskumoch tohto roku bol miestami favoritom alebo sa aspoň výrazne približoval Erdoganovi, čo je v tureckých mocenských pomeroch veľmi zaujímavé. Aj to je dôvod, prečo sa dostal pod súčasný politicko-justičný tlak.

İmamoğlu je symbolom opozičnej nádeje, mobilizuje a spája nespokojných voličov. Je dostatočne sekulárny aj konzervatívny, dokáže osloviť mladých, podnikateľov, Kurdov aj strednú triedu v Istanbule.

Preto sa v meste často odohrávajú viaceré demonštrácie na jeho podporu — na ázijskej aj európskej strane — a v iných štvrtiach zas demonštrácie na podporu Erdogana. Istanbul je jednoducho taký veľký, že je centrom politického kapitálu, ktorý İmamoğlu vie využiť.

Boli ste osobne v centre diania počas protestov?

Bol som na niekoľkých menších protestných akciách, ktoré sa v posledných mesiacoch sústreďovali najmä v Ankare. Tie veľké zhromaždenia na podporu İmamoğlua som sledoval skôr v tureckých médiách, aj z formálnych dôvodov. Išlo o načasovanie môjho príjazdu zo zahraničia a o akreditáciu – preto som na niektorých veľkých podujatiach nebol, ale na iných áno.

Videli sme ľudí, ktorí sú už pomerne nahnevaní. Niektoré demonštrácie boli pokojné, spravidla bývajú, pretože nad nimi je silný policajný dohľad. Zažil som aj situácie, kde bolo pripravených viac zasahujúcich policajtov  než samotných demonštrantov. Turecké úrady to rozhodne nepodceňujú.         

Keď bola demonštrácia na námestí Taksim pred dvoma mesiacmi po jednom zo súdnych pojednávaní Ekrema İmamoğlua, policajti púšťali ľudí dnu po jednom na celé uzavreté námestie. Každý musel prejsť cez policajný kordón, aby sa na akciu vôbec dostal. Pre niektorých bežných ľudí to môže byť aj dôvod, prečo na takéto demonštrácie nechodia.

Neviem, či ste zachytili protesty, ktoré sa uskutočnili u nás, najmä tie zo 17. novembra pri výročí Nežnej revolúcie. Pripadalo mi to trochu podobné, keďže aj na Slovensku  začali ako bežné demonštrácie, neskôr sa to presunulo do pochodov a ľudia sa vyjadrovali aj prostredníctvom kriedových nápisov. V Turecku išlo zase o študentské vyjadrenia nesúhlasu, kde sa vraj využívali graffiti a rôzne umelecké formy vyjadrenia odporu. Ako to tam vyzerá dnes? Už sa situácia utíšila?

Politické graffiti sú do istej miery prítomné vo verejnom priestore Istanbulu, ale väčšinou ide o odkazy na podporu Palestíny, ľudí v Gaze alebo o heslá proti Izraelu či Benjaminovi Netanjahuovi. Podobné nápisy proti Erdoganovi sú úradmi veľmi rýchlo odstraňované.

Turci majú skôr povahu pokojnejšieho vyjadrovania protestu, takže je možné, že umenie patrí medzi výraznejšie prostriedky, ktoré sa používajú. Je to tiež doména liberálnejších elít vo veľkých mestách, ktoré sú naklonené súčasnej opozícii.

Spomenuli ste, že sa tam rieši vojna na Blízkom východe. A čo vojna na Ukrajine? Diskutuje sa o nej v Turecku vôbec, alebo to v tejto situácii skôr ustupuje do úzadia?

Vojna na Ukrajine ako téma je v Turecku prirodzene oneskorená. Riešia sa skôr veci ako dodávky ruských surovín, od ktorých je Turecko závislé, a to, ako ich prípadne diverzifikovať. Samotný konflikt nie je centrom pozornosti tak, ako úloha Turecka pri sprostredkovaní možných mierových rozhovorov. Prezident Erdogan je veľmi hrdý na to, že sa mu darí udržiavať nestrannú pozíciu vo vzťahu k vojne na Ukrajine.

Tvrdí, že jeho diplomacia je neutrálna vo všetkých kontextoch, čo však nie je úplne pravda, keďže vo vojne na Blízkom východe je veľmi evidentne na strane Hamasu a Palestínčanov. Turecko si zakladá na tom, že Ukrajine predáva zbrane a zároveň dokáže ďalej rokovať s Ruskom.

V posledných dňoch, keď bol v Ankare ukrajinský prezident Zelenskyj, sa s Erdoganom dohodli, že sa opätovne pokúsia osloviť Putina a dohodnú sa aj s americkou stranou, aby sa obnovil istanbulský mierový proces, ktorý po troch kolách rokovaní v roku 2022 skrachoval.

Erdogan aj kontaktoval Putina ohľadom situácie na Ukrajine. Ako ľudia vnímajú toto spojenie? Vzbudzuje to nejaké obavy, že by sa konflikt mohol ešte viac rozšíriť?

Keď som sa rozprával s ľuďmi, ktorých som mal možnosť spoznať bližšie, vzťah s Ruskom je vnímaný veľmi pragmaticky. Rusko je kľúčový obchodný partner, Turecko je závislé od ruských surovín a milióny Rusov sem každoročne cestujú. Veľa z nich sa sem aj presídlilo. 

Z toho, čo som vypozoroval pri rozhovoroch na ulici, Turci nemajú Rusov veľmi v láske – aspoň veľká časť spomínanej strednej triedy. Vnímajú partnerstvo s Ruskom ako riziko odklonu od západného smerovania. Vidia rozkol medzi ruskou a našou, dovolím si povedať, vyspelejšou euroatlantickou civilizáciou, a boja sa, že by Turecko mohlo zostať „na východnej strane“.

To je však len časť spoločnosti. Druhá časť to vníma inak.  Nechce ísť presne opačným smerom, keďže Rusko je historicky rival, ale vníma určité benefity a pocit zadosťučinenia voči Západu v nich vyvoláva určité sympatie voči Rusom. 

Zároveň sú tu aj ľudia, ktorí sympatizujú s Ukrajinou. Turci vo všeobecnosti uznávajú jej právo na sebaurčenie a suverenitu. Nestretol som nikoho, kto by tvrdil, že Ukrajina má prísť o časť svojho územia. Medzi Krymom a Tureckom existuje aj historická väzba, keďže krymskí Tatari majú turkický pôvod a ich negatívne skúsenosti s ruským zaobchádzaním v minulosti ovplyvňujú aj dnešné vnímanie Ruska.

No napriek tomu nemožno Turecko jednoznačne zaradiť na stranu Ukrajiny, tak ako škandinávske či pobaltské krajiny. Je to štát, ktorý si stráži najmä svoje záujmy.

Rada by som sa zamerala aj na vašu prácu priamo v Istanbule. Môžete opísať nejakú situáciu, ktorá vás tam najviac ovplyvnila alebo významne zasiahla, keď ste prišli?

Najsilnejším zážitkom boli stretnutia s bežnými ľuďmi – či už pri práci, u holiča alebo pri nákupe. Tieto každodenné interakcie výrazne ovplyvnili moje uvažovanie o Istanbule. Napríklad pri natáčaní v tureckej Burse o tom, že v 24-miliónovom meste chýba voda, som videl inú stránku krajiny: neefektívne poľnohospodárstvo, industrializáciu, plytvanie vodou a ľahostajnosť úradov, ktoré viedli k obmedzeným dodávkam vody. Ukázalo mi to byrokratické, skorumpované a sebecké Turecko.

Na druhej strane sú to každodenné stretnutia s milými, pokojnými ľuďmi, národom, ktorý je na pomery regiónu pomerne čistotný. Má bohatú civilizáciu, kultúru a veľmi zaujímavú kuchyňu. Turecké dedičstvo je cítiť aj v okolitých krajinách. Ako človek s gréckym pôvodom vidím, koľko veľa Grécko prevzalo z osmanských čias a ako sa tu zároveň stretávali grécke a turecké civilizačné vplyvy – čo ma veľmi fascinuje.

Najviac na mňa zapôsobil prístup ľudí v službách k zákazníkom. V reštauráciách či obchodoch sú veľmi nápomocní, vedia, že lepšia obsluha znamená lepší zárobok. Samozrejme, existuje aj druhá strana mince. Niektorí obchodníci sa snažia človeka oklamať.

Všeobecne sú služby v Turecku často inšpiratívne. Je obdivuhodné, že ľudia tu dokážu pracovať v malých obchodoch aj 16 hodín denne, pretože chcú zákazníkovi poskytnúť čo najviac a zároveň si zarobiť. Pre mňa je to ťažké si predstaviť, no veľmi si vážim ich čas, energiu aj úsilie, a rád to ocením pár slovami pri bežnom nákupe či komunikácii.

Keď ste prišli do Turecka, stretli ste sa pri vašej práci novinára s prekážkami alebo obmedzeniami zo strany úradov či polície?

Dnes sa nám napríklad stalo, že pred živým vstupom nás policajti nepustili na most, odkiaľ sme chceli vysielať, pretože mala prechádzať Erdoganova kolóna. Stalo sa mi aj to, že ma bez kameramana nepustili na jednu z demonštrácií, pretože som nemal turecký občiansky preukaz. Myslím si, že to bola skôr vôľa konkrétneho policajta, nie systémové pravidlo, ale aj to o niečom vypovedá.

Problémom v Turecku je aj veľmi stranícka tlač – buď výrazne provládna, alebo výrazne opozičná. Dostať sa k úradom je ťažké, byrokracia často zaťažuje cudzincov nezmyselnými požiadavkami a poplatkami, čo predstavuje výrazné prekážky.

Napriek tomu zahraniční novinári stále požívajú pomerne širokú mieru slobody, ktorá v iných krajinách Blízkeho východu nie je samozrejmosťou. Zároveň však existujú prípady spolupracovníkov agentúr ako Reuters či AP, ktorí čelia trestným oznámeniam, šikane alebo zásahom polície pri demonštráciách.

Pri väčších protestoch proti Erdoganovi v celom Istanbule dokonca prestal fungovať WhatsApp a iné komunikačné kanály. Treba spomenúť aj prípad novinára Fatiha Altayliho, ktorý bol odsúdený na štyri roky väzenia za výroky na adresu prezidenta Erdogana. Po určitom čase boli očividne súdom spolitizované a pretavené ako vyhrážky. To všetko je dôležité mať na pamäti a nebrať Turecko ako štandardnú západnú krajinu, kde je žurnalista automaticky chránenou osobou. Tu to tak neplatí — hoci pracovať sa tu zatiaľ dá.

Novinár, o ktorom ste hovorili, bol odsúdený na štyri roky za urážku — Imamoglu tiež čelí rovnakým obvineniam. Je toto jeden z najčastejšie riešených obvinení v tureckej justícii?

V zásade ide o to, že jedna časť tureckej spoločnosti tvrdí, že justícia je pod vplyvom Erdogana a že ju využíva na umlčiavanie opozície, nepohodlných hlasov a novinárov. Druhá časť spoločnosti hovorí, že aj keď justícia možno pod jeho vplyvom je, čo sa úplne poprieť nedá, stále koná nezávisle. Znie to paradoxne, ale sám som prišiel z Poľska, kde som videl veľmi podobné rozdelenie spoločnosti v otázke dôvery v justíciu. Aj tam boli súdne procesy, ktoré sa dali označiť skôr za politické než nestranne justičné, a existovali prípady, ktoré poškodili povesť poľského súdnictva. Nie je to teda nič, s čím by som sa nestretol už skôr.

Vďaka tejto skúsenosti si často porovnávam, ako tieto veci fungujú tam a tu. A musím povedať, že som veľmi rád, že pochádzam z Českej republiky.

Myslíte si, že ak by Imamoglu nebol kandidátom na prezidenta, nestala by sa takáto situácia napríklad s jeho diplomom? Keďže sám tvrdil, že jeho diplom bol celé roky normálne akceptovaný, a zrazu, akoby vo chvíli, keď stúpa v prieskumoch a môže sa stať prezidentom, sa objaví téma, že by mal byť anulovaný. 

A práve okolo tohoto momentu sa všetko točí. Zástupcovia či podporovatelia İmamoğlua hovoria, že ide o spolitizovanú kauzu, pretože dovtedy to nikomu neprekážalo a zrazu sa našlo niečo, na čom sa celý proces dá otočiť. To je jedna z hlavných vecí, ktorú vnímam — minimálne medzi ľuďmi a aj z novinových článkov, ktoré sú pre mňa hlavným zdrojom poznania o tomto prípade.  

Čo by podľa vás mali vedieť ľudia, ktorí v Turecku nežijú a tejto téme sa bežne nevenujú, aby si vedeli vytvoriť vlastný názor?

Samotné dianie v Turecku na strednú Európu veľký vplyv nemá, takže sa nedá čudovať, že diváka to často až tak nezaujíma. Z nášho pohľadu je však na Turecku zásadná jeho geopolitická rovina. Turecko dnes zohráva dôležitú úlohu nielen vo vojne na Ukrajine a v otázke riešenia ruskej agresie, ale aj vo vzťahu k Rusku, od ktorého odoberá veľké množstvo surovín.

Významná je aj jeho úloha na Blízkom východe. Turecko je vedľa Izraela jediná regionálna sila, ktorá dokáže presadiť svoju vojenskú moc za hranicami. Mocensky nahrádza Rusko v Sýrii a je kľúčovým hráčom pre jej stabilizáciu. Rovnako môže zohrávať dôležitú rolu v budúcnosti pásma Gazy a prípadného palestínskeho štátu. Dokonca sa diskutuje o tom, že by tureckí vojaci mohli byť súčasťou mierovej misie v Gaze, a francúzsky prezident spomenul aj ich možnú účasť pri budúcej mierovej operácii na Ukrajine.

Turecko je členom NATO, má jednu z najsilnejších armád, obyvateľstvo okolo  85 miliónov a je významným zdrojom pracovnej sily pre Nemecko. Turecký hlas v nemeckej politike je výrazný – a nemecká politika ovplyvňuje aj nás, takže aj tieto prepojenia sú dôležité.

Turecko zároveň nie je arabská krajina. Je jazykovo aj kultúrne odlišné, používa latinku a turečtina má s arabčinou málo spoločného. Je to krajina na pomedzí, je to ten most medzi Východom a Západom, čo sa aj sama snaží zdôrazňovať. Jej história aj súčasný vývoj sú mimoriadne zaujímavé. Otázka, či sa Turecko posunie k islamskému konzervativizmu, alebo zachová sekulárnu republikánsku tradíciu, je stále otvorená.

Zároveň treba povedať, že aj niektoré arabské mocnosti sú v česko-slovenskej debate málo spomínané a zaslúžili by si viac pozornosti. Konkrétne napríklad Saudská Arábia či Katar. Český rozhlas má svojho spravodajcu v Egypte, ktorý bude v horizonte desiatok rokov jednou z najľudnatejších krajín sveta a významnou arabskou silou. Práve tam prebiehali rokovania medzi americkou delegáciou, zástupcami Hamasu a sprostredkovateľmi z Kataru, Turecka a Egypta o prímerí v Gaze.

Regionálna diplomacia je preto nesmierne dôležitá a stojí za pozornosť. Samotná vnútorná turecká politika však pre bežného človeka v strednej Európe nemá až taký dosah.

Keď sa na to pozrieme komplexne, ako si myslíte, že spomínaný stret dvoch názorových prúdov môže vyvrcholiť a ako to ovplyvní život ľudí?

Je ťažké povedať, ako sa Turecko bude vyvíjať. Nepoznám ho natoľko, aby som dal predikciu, za ktorou by som si mohol úplne stáť. Hypoteticky si však myslím, že časť tureckej spoločnosti, ktorá kladie dôraz na sekularizmus a sekulárne riadenie štátu, môže mať v budúcnosti silnejší hlas. Vidíme to aj na nastupujúcej generácii, a nejde len o to, že mnohí pijú alkohol, hoci sú moslimovia, aj praktizujúci. Často pôsobia omnoho viac „európsky“, než by si priemerný Európana myslel. Aj preto je potrebné zbavovať sa mnohých stereotypov o Turecku.

Zároveň však existuje aj druhá strana. Východ krajiny je výrazne konzervatívnejší a neprešiel takou industrializáciou ako západ či veľké aglomerácie. Môže sa stať, že sa nožnice medzi bohatými a chudobnými, ale aj medzi liberálnymi a konzervatívnymi časťami spoločnosti budú ďalej otvárať. To môže prehlbovať napätie v spoločnosti, aké sa v Turecku z času na čas prejaví, ako sme videli napríklad pri pokuse o puč v roku 2016.

Mali ste po príchode do krajiny problém nájsť zdroje alebo ľudí ochotných vyjadriť sa k  témam, ktorým ste sa venovali, aj keď ste zahraničný novinár?

Je dôležité vytvoriť si vlastnú sieť ľudí, ktorým sa dá dôverovať, práve preto, že tamojšia mediálna scéna je silne polarizovaná. Niektoré inštitúcie alebo úradníci sú voči zahraničným novinárom rezervovaní, čo môže sťažovať prístup k informáciám. Napriek tomu sa v krajine stále nájdu ľudia ochotní spolupracovať, ak si človek postupne vybuduje kontakty a dôveru.      

Je ťažké dostať sa k úradom, pretože Turecko všeobecne zaťažuje ľudí, najmä cudzincov, byrokraciou a nezmyselnými poplatkami. S tým treba počítať. Sú to výrazné prekážky pre všetkých, najmä pre zahraničných novinárov.

Stala sa vám niekedy situácia, pri ktorej ste si povedali, že vám to možno nestojí za to, aby ste tam trávili svoj čas?

To si myslím, že nie. Témy, ktoré tu pokrývam, sú omnoho širšie než len turecká politika, ktorá českého diváka až tak nezaujíma. Môj post v Istanbule je o celom regióne – cestujem do Sýrie, bol som v Libanone, v Egypte, kde sme sledovali rokovania o prímerí v Gaze. Je to skôr o kontextuálnom vnímaní regiónu, a z tohto pohľadu som pre turecké úrady v podstate nezaujímavý človek.

Čo sa týka situácií, ktoré by ma odradili alebo naštvali, sú to najmä všetky tie byrokratické úkony, ktoré sú zaťažujúce, veľmi drahé a nie vždy ich môže hradiť firma. Stojí ma to veľa času aj peňazí. Či už ide o to, aby som tu mohol byť ja, aby tu mohla legálne pobývať moja manželka, aby sme mohli jazdiť autom, alebo mať doma internet. To sú veľké prekážky, ktoré štátna byrokracia kladie medzi cudzinca a turecký štát.

Zaujímavé pritom je, že samotní Turci fungujú takmer vo všetkom digitálne – cez telefón. Štátna správa je digitalizovaná, ale pre cudzinca, najmä novinára, to zďaleka také jednoduché nie je, a za všetko sa platia vysoké poplatky.

Na záver, vidíte pre tureckú spoločnosť do budúcna nádej v mladých ľuďoch a ich podpore politickej a spoločenskej zmeny?

To odo mňa určite nebudete počuť, že keď je časť spoločnosti liberálnejšia, je automaticky lepšie, ak jej názor dominuje. To by som nikdy nepovedal a ani si to nemyslím. Skôr by bolo ideálne, keby Turecko dokázalo vygenerovať niekoho, kto by bol akýmsi spojovníkom medzi týmito dvoma svetmi. To by bola najlepšia možnosť. Lenže v dnešnej dobe, ktorá podporuje polarizáciu a vulgaritu, je to veľmi ťažké, preto to vidím skôr pesimisticky.

Úprimne, negatívne vnímam aj vývoj celého západného sveta. Vidím obrovskú deštruktívnu silu sociálnych sietí a polarizáciu, ktorá pribúda. Kedysi liberál uznával, že pre fungovanie štátu potrebuje konzervatívca, a konzervatívec chápal, že pre posun niektorých oblastí sú potrební liberálnejšie zmýšľajúci ľudia. Dnes mi pripadá, že každý chce bojovať len za svoju „pravdu“ a vôbec ho nezaujíma, ako sa bude žiť tým ostatným, ktorí s ňou nesúhlasia.

To je podľa mňa určujúce pre dnešnú západnú civilizáciu a napĺňa ma to veľkým pesimizmom bez toho, aby som povedal, či volím pravicu, ľavicu, autoritárov či liberálov, to nikdy nepoviem. Ale smer, ktorým sa spoločnosť uberá, mi pripadá skôr veľmi pesimistický.