Iryna Uias

James Thompson pochádza z Veľkej Británie, pracoval štyri roky pre rozhlas BBC a momentálne už desať rokov žije na Slovensku. Píše a edituje pre The Slovak Spectator a učí o americkej politike vysokoškolákov na súkromnej vysokej škole BISLA. V rozhovore sa podelil o svoj osobný pohľad na Spojené štáty ako Brit, novinár a učiteľ. V rozhovore pre Webjournal odpovedá, prečo ho v Amerike varovali a zároveň obdivovali; a prečo je pre Európanov dôležité rozumieť USA, najmä v kontexte Ukrajiny, médií a globálnej moci.

Veľká Británia a Spojené štáty sa často spomínajú v podobnom kontexte, najmä pre spoločný jazyk – angličtinu. Ako vy, Brit žijúci na Slovensku, vnímate Spojené štáty?

Samozrejme, kultúrny kontext je trochu odlišný. Mnohí Briti, a do istej miery som to tak vnímal aj ja, keď som bol mladší, majú pocit, že medzi Britániou a Amerikou existuje určitá kultúrna blízkosť. Najviditeľnejšou spoločnou črtou je jazyk. Často sa však s istou dávkou humoru hovorí, že USA a Británia sú dve krajiny rozdelené spoločným jazykom. Teda hovoríme rovnakým jazykom, ale často nemyslíme to isté, aj keď používame rovnaké slová. To vytvára veľa priestoru na nedorozumenia. V Británii sme tiež veľmi vystavení americkým médiám, a do istej miery to platí aj opačne, Američania konzumujú pomerne veľa britských médií. Možno to nie je úplne presné prirovnanie, ale trochu mi to pripomína česko-slovenský vzťah. Ľudia sledujú médiá vo vlastnom jazyku, ktoré však často pochádzajú z inej krajiny hovoriacej rovnakým alebo veľmi blízkym jazykom. Mnohí Slováci sú preto veľmi dobre oboznámení s českými médiami. Myslím si však, že kultúry Čechov a Slovákov sú si vďaka geografickej blízkosti bližšie než kultúry Britov a Američanov, aj keď si v Británii často myslíme, že Ameriku dobre chápeme, pretože sledujeme veľa amerických médií a hovoríme rovnakým jazykom. Pre Brita je však návšteva USA často kultúrnym šokom, v dobrom aj zlom zmysle, pretože si uvedomí, že Američania vnímajú svet inak než Briti.

Aký bol váš prvý dojem keď ste prišli ako Brit do Spojených štátov?

Keď som bol prvýkrát v Amerike, bolo to už dávno, v roku 1994, prekvapilo ma, ako veľmi niektorí ľudia zdôrazňovali koloniálnu históriu a boli hrdí na to, že sa zbavili britskej monarchie. Pre mňa to nebola téma, nad ktorou by som sa bežne zamýšľal, ale pre nich to bolo očividne dôležité. Historický kontext tu zohráva veľkú úlohu. Trinásť kolónií boli pôvodne britské kolónie, ktoré vybojovali nezávislosť a vytvorili Spojené štáty. Je to kľúčová súčasť amerických dejín, no v britských dejinách nejde o mimoriadne známy alebo často zdôrazňovaný moment. Ak by ste sa opýtali priemerného Brita na kľúčové udalosti britskej histórie, odtrhnutie amerických kolónií by sa pravdepodobne nedostalo ani do prvej desiatky.

Čo vás najviac zaujalo alebo prekvapilo počas návštevy USA?

Nepoznám veľa miest v Európe, určite nie v Británii, kde by ľudia hovorili: Nechoď do tej štvrte, lebo je tam trochu nebezpečne a môže sa ti niečo stať. A mne to prišlo trochu zvláštne. Vo väčšine amerických miest existujú oblasti koncentrovanej chudoby a často sú to štvrte, kde žijú menšiny, najmä čierni obyvatelia, a príjmy sú tam oveľa nižšie. A samozrejme ďalší problém je, že veľa ľudí vlastní zbrane, takže tieto časti miest získavajú takú zlú povesť. Preto na to jednoducho upozornia, priateľsky, nie rasisticky, jednoducho povedia: Nechoď tam dole, lebo sa môžeš dostať do problémov. A to je dosť zarážajúce. Ja ako mladý chlapec v Británii som nad tým nikdy nerozmýšľal. Jasné, sú tam pekné štvrte a menej pekné, ale nikdy som nemal pocit, že by som bol v osobnom ohrození len preto, že niekam pôjdem. A napriek tomu mi to v Amerike hovorili niekoľkokrát na rôznych miestach. Núti to trochu sa zamyslieť. Avšak je to obrovská krajina, nedeje sa to všade, ide najmä o niektoré mestá. Bol som si vedomý aj toho, že vtedy, a myslím, že dodnes, všetci všade jazdia autom. Každý má auto. Ja som ho nemal, bol som iba taký európsky backpacker, takže som cestoval Greyhoundom (Greyhound Lines, Inc. je americký prevádzkovateľ diaľkovej autobusovej dopravy pozn. red.). Žartoval som, že autobusy v Amerike používajú len chudobní ľudia, ktorí nemajú auto (a takí skoro neexistujú, pretože v americkom kontexte ak nemáš auto, mimo pár miest ako New York, prakticky neexistuješ), európski backpackeri ako ja a práve prepustení väzni. Občas tie diaľkové Greyhoundy zastavili niekde pri ceste uprostred ničoho a niekto nastúpil. Neviem, či to ešte tak robia, ale vraj väznom ako súčasť prepustenia dávali lístok na Greyhound do najbližšieho mesta. Nikdy sa nič zlé nestalo, ale Američania, ktorých som stretol, alebo rodinní priatelia sa ma často pýtali: Prečo cestuješ autobusom? Si normálny?“

Spomenuli ste zbrane v Amerike, je to veľká téma, moja kamarátka zažila streľbu v Marylande na Deň nezávislosti, počula zvláštne hlučné zvuky, mysleli si, že ohňostroj, ale niekto kričal: strelec… Máte podobné osobné skúsenosti?

Počul som veľa príbehov, ale našťastie som nič také nezažil. Závisí to aj od miesta, pretože v niektorých mestách majú detektory streľby. Varovali ma pred niektorými štvrťami, ale nie pre streľbu, skôr pre lúpeže. Ale áno, v Amerike má zbrane každý, aj všetci policajti. V Británii väčšina policajtov, s ktorými bežný človek prichádza do kontaktu, mimo letísk a niektorých iných citlivých miest, zbrane nenosí. Takže občanom by ani nenapadlo, prečo by mali chcieť nosiť zbraň. Veď ani polícia ich bežne nemá, takže neexistuje žiadny „dobrý dôvod.“ V Amerike je to však veľmi silná otázka identity a histórie, hoci s tým treba dodať, že aj keď v niektorých oblastiach USA ľudia tradične vlastnili zbrane napríklad na lov či iné účely, samotná politizácia práva na vlastnenie zbraní je pomerne nová vec. Objavila sa až od 70. rokov 20. storočia. Dovtedy to nebola téma politických kultúrnych vojen, tou sa stala až v druhej polovici 20. storočia.

Aké sú vzťahy medzi Veľkou Britániou a Amerikou v minulosti a dnes?

Vzťahy medzi Britániou a Amerikou boli na osobnej aj politickej úrovni väčšinou pomerne dobré, najmä od druhej svetovej vojny. V širšom historickom kontexte ide vlastne o pomerne nezvyčajný príklad toho, ako jedna globálna veľmoc odovzdala svoje postavenie inej bez ozbrojeného konfliktu. Zvyčajne takéto geopolitické zmeny vedú k vojnám. Británia bola v 19. storočí dominantnou svetovou veľmocou, najmä vďaka impériu a ekonomickej sile. S rastom americkej ekonomiky v 19. storočí bolo už na začiatku 20. storočia jasné, že Spojené štáty Britániu ekonomicky predbehnú, čo sa aj stalo. Británia si udržala postavenie globálnej mocnosti približne do druhej svetovej vojny. Tento presun moci však medzi Britániou a Amerikou neviedol k veľkému konfliktu, čo prispelo k relatívne pozitívnym politickým vzťahom. Napriek historickým sporom z konca 18. a začiatku 19. storočia, vrátane vojny medzi Britániou a Amerikou, sa tieto otázky časom vyhladili. Británia dnes nie je vnímaná ako protivník a vďaka skúsenostiam z prvej a druhej svetovej vojny sa obe krajiny považujú za spojencov. Nemyslím si, že by sa to zásadne zmenilo, hoci súčasná americká administratíva má odlišný pohľad na svet a výrazne konfrontačnejší prístup k Európe než predchádzajúce vlády.

O Ukrajine sa pred vojnou často hovorilo, že Ukrajinci a Rusi sú bratia a ide o jeden národ. Stalo sa Vám niečo podobné, že ľudia hovoria: Vy ste vlastne rovnakí ako Amerika, bratia kvôli jazyku alebo kultúre?

Ak poznáte špionážne romány Johna le Carrého, špióni tam volajú Američanov „cousins“ – bratanci. To naznačuje bližší vzťah než s inými krajinami, ale nie až taký bratský. Sú historické dôvody, ako som spomínal. Ale je tu úroveň dôvery a spolupráce od 40. rokov, ktorá trvá už 80 rokov. Britská vláda veľa stavia na „špeciálnom vzťahu“ so Spojenými štátmi. Pre Britániu je to dôležité z diplomatických a bezpečnostných dôvodov. Napríklad Británia má jadrové zbrane, ale sú založené na americkej platforme Trident. V porovnaní s Ruskom a Ukrajinou je to iné. Zvonku to môže vyzerať podobne, ale zvnútra nie. Ľudia hovoria: Veď Ukrajinci hovoria po rusky, aký je rozdiel? Ale nie je to úplne rovnaký jazyk, sú tam rozdiely v prízvuku, frázach. Keď Rusi hovoria, že Ukrajina je mladší brat, znamená to niečo ako mal by poznať svoje miesto. Británia je ako „materská krajina,“ preto Briti môžu byť trochu majetnícki voči jazyku a tvrdia: Američania nevedia správne hovoriť po anglicky. Ale nie je to tak antagonistické ako ruský postoj k Ukrajine. Väčšinou je to myslené žartovne. Je to istý rodinný vzťah, ale je tu širšia anglofónna rodina, napríklad Austrália a Nový Zéland sú kultúrne bližšie k Británii než Amerika. Kanada je niekde uprostred.

Vo východnej Európe sa po jeho páde socializmu výrazne posilnila emigrácia a práve USA bola jedna z cieľových destinácií. Aj dnes sa ešte hovorí o americkom sne a Ameriku mnohí vnímajú ako vyspelú krajinu plnú možností. Existuje aj v Británii niečo ako americký sen?

Áno aj v Britániiniektorí ľudia išli do Ameriky za ambíciami v určitých oblastiach, napríklad v technológiách alebo v zábavnom priemysle. Poznal som ľudí, ktorí odišli do Kalifornie už v 80. rokoch pracovať v technologickom sektore. Ak chceš preraziť v hudbe alebo filme, Amerika je prirodzenou voľbou, pretože ide o oveľa väčší trh. Pre väčšinu Britov však Amerika nebola miestom masovej emigrácie. Ľudia ju skôr vnímali ako krajinu na návštevu, prípadne na dočasnú prácu. Oveľa viac Britov odišlo napríklad do Austrálie než do USA, aj keď imigračná politika tam nebola nutne jednoduchšia.

Aký vzťah má z vášho pohľadu Slovensko s USA?

Slovensko má samozrejme iný vzťah k Amerike. Stretol som sa tu s americkým veľvyslancom, čo by bolo v Británii pre mňa prakticky nemožné, pokiaľ by som nepracoval v oblasti medzinárodnej politiky. Tu je to menšia krajina, veľvyslanectvo je prístupnejšie a prítomnejšie v komunite. Vďaka tomu mám možno väčší prehľad o Američanoch alebo americkej vláde zo Slovenska než z Británie.

Takže práve Slovensko vám dalo túto príležitosť?

Nebolo to dôvod, prečo som sem prišiel, ale stalo sa to náhodou. Robil som pre Spectator College a veľvyslanec sa zúčastnil na jednom podujatí, tak som ho s ním robil rozhovor pred študentmi.

Ako britské médiá a novinári zobrazujú USA, je to predmetom záujmu médií?

Vo Veľkej Británii je silný záujem o zahraničné dianie, čiastočne vďaka histórii a jazyku. Veľkú úlohu zohráva BBC, ktorá má silnú medzinárodnú sieť korešpondentov, aj v konflikte Izrael-Gaza. Americká politika bola v médiách vždy do určitej miery sledovaná, ale v posledných rokoch oveľa intenzívnejšie, pretože sa zmenila na akési predstavenie alebo šou – najmä počas éry Donalda Trumpa. Je to ako reality TV – groteskné, ale neodolateľné. Trump je mediálny a stále niečo vyvádza. Britská verejnosť sa o to zaujíma viac teraz, lebo je to živé. Ak píšeš o USA, máš viac čitateľov než o iných témach. Voľby, najmä posledné s Trumpom, boli prekvapením v Británii. Väčšina považovala Trumpa za bizarného, za klamára, zločinca, ale vyhral s väčším náskokom. Ľudia si hovoria: Naozaj Ameriku nepoznáme.

Pamätám si najmä posledné prezidentské voľby v USA s Donaldom Trumpom. Tie vyvolali veľký ohlas, nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe. Bolo to citeľné aj v Británii?  

Pri jeho prvom období som americkú politiku až tak detailne nesledoval, ale tie najnovšie voľby boli veľkou témou. Zaujímalo ma najmä, ako to vnímali ľudia mimo USA, napríklad v Británii. Či to bola rovnaká senzácia, alebo skôr pocit, že „už zase Trump“. Z britskej perspektívy to bolo do veľkej miery prekvapenie. Trump je v Európe často vnímaný ako bizarný fenomén, ako niekto, kto hovorí a robí veci, ktoré pôsobia zvláštne až absurdne. Príkladom sú jeho vyhlásenia počas kampane, napríklad tvrdenia o migrantoch v meste v Ohiu, že jedia psy a mačky, ktoré sa veľmi rýchlo ukázali ako nepravdivé. Pre európske publikum to znelo skôr absurdne než presvedčivo. Zároveň však bolo pre mnohých Európanov šokujúce, že podobné vyjadrenia neboli pre amerických voličov diskvalifikujúce. Podobne ako v minulosti, napríklad pri afére Access Hollywood, sa opakovane očakávalo, že určitý moment Trumpovu kandidatúru definitívne ukončí. To sa však nestalo. Z vonkajšieho pohľadu to vytvára dojem, že Európa Spojeným štátom úplne nerozumie. Trumpov politický úspech, dokonca s väčším volebným rozdielom než v roku 2016, ukazuje, že americká politická realita je formovaná inými kultúrnymi a spoločenskými silami, než aké si Európania často predstavujú. To, ako Spojené štáty interpretujú konflikt na Ukrajine, Rusko či Európsku úniu, nie je len rétorika, ale reálna politická sila. Z novinárskeho hľadiska je preto dôležité snažiť sa tieto naratívy rozpletať, uvádzať ich do kontextu a ukazovať rozdiel medzi politickým mýtom a realitou. Práve v tom vidím jednu z kľúčových úloh médií dnes, najmä pri témach spojených s USA a ich globálnym vplyvom.

Spomenuli ste svoju prednášku na súkromnej vysokej škole BISLA (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií). O čom je tento kurz a aké témy prednášate?

Kurz sa volá Chaos by Design. Ten názov som vymyslel ja. Je v podstate o tom, ako sa americká politika dostala do stavu, v akom je dnes. Snaží sa vysvetliť, prečo americká politika pôsobí chaoticky. Témy ako migrácia, zbrane či interrupcie boli cielene premenené na polarizujúce otázky, ktoré rozdeľujú spoločnosť a mobilizujú voličov.  Navrhol som ho preto, lebo je to téma, o ktorej sa veľa hovorí v médiách a každý na ňu má nejaký názor. Na kurze sa snažíme pozrieť na širší kontext americkej politiky a histórie a vysvetliť, prečo niektoré veci fungujú tak, ako fungujú. Navonok to pôsobí chaoticky, ale mám pocit, že v niektorých prípadoch je to tak nastavené zámerne, aby sa určité témy stali citlivými alebo konfliktnými a aby sa nimi rozdeľovala spoločnosť. Príkladmi sú zbrane alebo interrupcie, ktoré boli už pred desaťročiami vytvorené ako politické „klinové témy“. Dnes k nim pribúdajú migrácia, práva trans-ľudí či občianske práva vo všeobecnosti. Interrupcie sa opäť dostali do centra pozornosti najmä po tom, ako Najvyšší súd v roku 2022 zrušil právo, ktoré platilo približne 50 rokov. A vidíme, že sa začínajú spochybňovať aj veci, ktoré sa ešte donedávna zdali vyriešené, napríklad práva LGBTQ+ ľudí. Pre mňa je zaujímavé učiť tento kurz na Slovensku, pretože veľa podobných tém tu vidíme v inej podobe. Aj tu sa hovorí o boji proti „liberalizmu“, hoci často nie je jasné, čo tým ľudia vlastne myslia. Funguje to skôr na úrovni jednoduchých nálepiek – liberálne zlé, tradičné dobré – a práve to sa so študentmi snažíme rozobrať. V USA sa dnes politika rámcuje ako boj liberálov a konzervatívcov, pričom skutočný význam týchto pojmov sa stráca a nahrádza ho kmeňová identita. Ľudia sa identifikujú s „tímom“ a sú schopní prehliadať aj vlastné záujmy. Napríklad podporujú politikov, ktorých rozhodnutia im môžu zhoršiť prístup k zdravotnej starostlivosti, a napriek tomu majú pocit, že urobili správnu vec. To všetko podľa mňa nie je náhoda, ale výsledok dlhodobej politickej stratégie. A práve pochopiť, prečo to funguje a prečo na to ľudia reagujú, je jedným z hlavných cieľov tohto kurzu.

Aký ročník učíte, v respektíve aký vek majú vaši študenti?

Kurz, ktorý učím je pre bakalárske štúdium, takže majú približne od 18 do 21 rokov. Je to malá súkromná vysoká škola, nie je ďaleko od redakcie The Slovak Spectator. Nie je veľká, má menej než sto študentov. Väčšina kurzov sa vyučuje v angličtine a potom sa študenti hlásia na magisterské programy na iných univerzitách, niekedy na Slovensku, ale často v zahraničí.

Akú máte spätnú väzbu od študentov, zaujíma ich americká politika?

Môj kurz je voliteľný, takže si ho museli vybrať sami – už na začiatku tam teda musel byť nejaký záujem. A áno, myslím si, že ich to baví. Aj preto, že sa snažím, aby bol obsah aspoň do istej miery zaujímavý. Nehovorím, že univerzitné kurzy musia byť zábavné, ale pomáha, keď je téma pútavá. Jedno z cvičení tento semester bolo, že si každý študent vybral niekoho zo súčasnej americkej administratívy, alebo z jej blízkeho okolia, a spracoval o ňom profil. A niektoré z tých postáv sú, povedzme to jemne, dosť zvláštne. Napríklad Kash Patel, ktorý je dnes šéfom FBI, predtým relatívne bezvýznamný prokurátor, a popritom autor detských kníh o „kráľovi Donniem“ a „ospalom Joeovi“. Alebo Nick Fuentes, extrémne pravicový, antisemitský influencer, veľmi odporná postava, ale relevantná. Študenti sa venovali aj Kristi Noemovej, ministerke vnútornej bezpečnosti, či Robertovi F. Kennedymu Jr., ministrovi zdravotníctva a známemu antivaxerovi. Sú to ľudia, ktorí sú zaujímaví, ale aj dosť desiví, a práve preto je dôležité o nich hovoriť. Myslím si, že študentov to zaujíma a že ich to baví, aspoň dúfam. Zároveň tam vidia aj paralely so Slovenskom. Spôsob, akým je politika polarizovaná, niekedy zámerne, nie je len americký problém. Študenti si tak môžu porovnávať, čo sa deje v USA a čo doma, a možno si aj klásť otázku, kam sa to celé môže ďalej vyvíjať.

Pozerala som rozhovor Donalda Trumpa pre Politico, kde povedal o ukrajinskom polostrove Krym, že je obmývaný oceánom zo štyroch strán. Keď som počúvala ďalej, prešiel k Európe a hovoril, že Európa je veľmi slabá. Tieto naratívy sa stále opakujú. A ako človeku žijúcemu v Európe sa to naozaj veľmi ťažko počúva, kladiem si otázku: prečo to jeho vlastne tak zaujíma?

Áno, po prvé prečo Trumpa to tak zaujíma, a po druhé ako môže byť tak zle informovaný. Trumpov problém je, že hovorí čokoľvek bláznivé, čo mu práve napadne, alebo čo mu niekto povedal pred chvíľou. Nie je to premýšľavý alebo dobre informovaný človek. Je to prirodzene nadaný politik, ale hlbokú analýzu by ste od neho neočakávali. Ale nejde len o to, čo hovorí v rozhovoroch. To sa postupne kóduje priamo do americkej politiky. Minulý týždeň zverejnili novú americkú stratégiu národnej bezpečnosti. Použil som ju aj na prednáške. Je tam napríklad pasáž, kde sa píše, že kontinentálna Európa stráca podiel na globálnom HDP, čiastočne kvôli národným a nadnárodným reguláciám. Američania sa stále sťažujú na európske regulácie, nemajú ich radi. Ďalej hovorí sa, že toto ekonomické oslabenie nie je ani ten najväčší problém. Tým skutočným problémom má byť „civilizačný zánik“ Európy. A to hovorí americká vláda v dokumente o vlastnej bezpečnosti, a pritom tvrdí, že Európa je v obrovskom ohrození a môže byť „vymazaná“. Už len samotná predstava jedinej európskej civilizácie je zvláštna, keďže Európa je plná rôznych kultúr a dejín. Podľa nich je teda Európa ako jeden celok a je v ohrození.

Aký je podľa Vás dôvod na také „obavy“ zo strany Americkej politickej scény?

Dôvodom má byť činnosť Európskej únie, iných nadnárodných inštitúcií a strata národnej identity a sebavedomia. Samozrejme, otázky identity sú témou aj v Európe, aj v USA. Ale tvrdiť, že európske civilizácie budú vymazané, je podľa mňa dôsledok toho, že uverili rôznym príbehom o migrácii v Európe. A ironicky Američanom to často hovoria ľudia ako maďarský premiér, ktorý je veľkým Trumpovým spojencom. Rozprávajú im, že sme všetci v ohrození, že kresťania budú vyhubení a americkí konzervatívci, najmä konzervatívni kresťania, to doslova hltajú. V spomínanom dokumente je napríklad veta, že americká diplomacia by mala naďalej podporovať „skutočnú demokraciu v Európe“, slobodu prejavu a „nehanbiace sa oslavy národného charakteru a histórie európskych krajín“. Čiže v preklade: Európa je vraj na pokraji zániku, ale našťastie sú tu Orbán, AfD v Nemecku, Le Penová a podobné postavy vo Francúzsku či Británii, ktoré ju majú zachrániť. Je to neuveriteľne zjednodušený a ignorantský pohľad na to, čo sa v Európe naozaj deje, ale politicky to niektorým ľuďom veľmi vyhovuje. Američania majú často veľmi zvláštne predstavy o identite, čo je paradoxné, keď si uvedomíme, aká rozmanitá je ich krajina. Časť tohto myslenia vychádza zo strachu, že USA už nie sú, alebo čoskoro nebudú, väčšinovo bielou krajinou. Je tam silný rasový rozmer. Určite ste si všimli, že mnohí americkí konzervatívci hovoria o Rusku ako o bašte kresťanskej čistoty a tradičných hodnôt. Lenže málokto im pripomenie, že Rusko má možno 10 až 15 percent moslimskej populácie, že tam žijú ľudia vyznávajúci rôzne východné náboženstvá na Sibíri a na Ďalekom východe a že väčšina Rusov nie je vôbec nábožensky aktívna. Napriek tomu veria tomuto mýtu. Európa má skreslené predstavy o Amerike, Amerika o Európe, a problém je, že existujú skupiny ľudí, ktoré majú priamy záujem na tom, aby sa tieto ilúzie nikdy nerozbili. Politicky im to totiž veľmi dobre slúži.

Ako novinár, keby ste mali písať o USA, akú tému by ste si vybrali?

Som v pomerne luxusnej pozícii, pretože mám stĺpček v The Slovak Spectator a niekedy môžem o týchto veciach písať. Nie je to čisto politický stĺpček, ale občas sa politiky dotýka. Porovnával som tam napríklad trendy v americkej a slovenskej politike, čo bolo… no, možno nie zábavné, ale určite zaujímavé. Ak by som si však mal vybrať jednu tému, tak pre mňa, ako niekoho, kto žije na Slovensku, a pre vás ako Ukrajinku žijúcu na Slovensku, je asi najdôležitejšie to, ako americká politika ovplyvňuje dianie na Ukrajine. A teda aj na Slovensku. Myslím si, že ľudia, ktorí tu žijú, by sa mali o Ukrajinu zaujímať nielen preto, že to môže ovplyvniť ich životy, ale aj z principiálnych dôvodov, krajiny by sa jednoducho nemali napádať. To, čo sa deje na Ukrajine, je strašné. Zároveň veľa vypovedá o tom, ako ľudia tento konflikt interpretujú. A nie je to dobré. Vidíme, ako ho slovenskí či maďarskí politici často zneužívajú alebo dezinterpretujú a ako sa tieto naratívy následne objavujú aj u amerických politikov. Ťažko povedať, do akej miery tieto myšlienky preberajú napríklad od Orbána, ktorý má v určitých konzervatívnych kruhoch v USA veľký vplyv. Potom počúvate amerických politikov hovoriť o Ukrajine či Kryme a je jasné, že o tom v skutočnosti veľa nevedia. Stačí pár viet a vidíte, že nemajú potuchy o histórii, kultúre ani realite regiónu, presne ako v tom rozhovore pre Politico, ktorý ste spomínali. Trump na Ukrajine nikdy nebol, Vance tam nikdy nebol, a predsa o tom hovoria s veľkou istotou. A pritom sú aj ľudia v Trumpovom okolí, ktorí veľmi dobre vedia, čo sa v Európe a na Ukrajine deje, a napriek tomu to vedome skresľujú. A presne toto by ma ako novinára zaujímalo: prečo to robia? Ako sa tieto často nepravdivé alebo zavádzajúce naratívy dostávajú až na úroveň americkej vlády? A prečo sa ich niektorí rozhodnú presadzovať, či už z nevedomosti, ako v Trumpovom prípade, alebo úplne vedome, ako u iných aktérov? Problém je, že písať o Amerike zo Slovenska je ťažké. Väčšinou pracujete s tým, čo vidíte sprostredkovane z vyjadrení, médií, sekundárnych zdrojov. Robiť skutočne hlbokú reportáž o USA na diaľku je jednoducho veľmi náročné.

Titulná fotografia: archív Jamesa Thomsona