Novinár Ondřej Soukup. Foto: Studio PB Praha/Paměť národa
Zažil Moskvu v čase perestrojky, kolaps sovietskej ekonomiky aj chaotické deväťdesiate roky, ktoré dodnes formujú ruskú spoločnosť. Český novinár Ondřej Soukup v rozhovore s Magdalénou Svetlákovou hovorí o živote privilegovaných cudzincov v ZSSR, o nádejach, ktoré sa rozpadli spolu s impériom, aj o tom, ako Vladimir Putin postupne vybudoval mocenský systém založený na strachu, traumách a lojalite.
Keď jeho otec dostal prácu v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci v Moskve, presťahovala sa tam celá rodina. Písal sa rok 1984, mal približne 12 rokov a pomaly začínala perestrojka. „Keď sme na jar roku 1989 odtiaľ odchádzali, ľudia čakali v radoch naozaj na všetko. My sme boli tí privilegovaní. Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Ekonomika sa rúcala, no panovala tam obrovská nádej,“ spomína Ondřej Soukup, ktorý v Moskve prežil časť svojho detstva a neskôr aj dospelého života. V súčasnosti pracuje v Českom rozhlase, kde s bývalým spravodajcom Českej televízie Josefom Pazderkom vedie podcast Na Východ! zameraný na postsovietsky priestor.
Zo Západu, kde je všetko
V Moskve doštudoval základnú, vyštudoval strednú školu a stihol aj semester vysokej školy na Historicko-archívnom inštitúte. Hoci perestrojka ešte len začínala, v roku 1988 prekladal do českého samizdatu články zo sovietskej tlače, pretože inak než takto by vydané v Československu ani byť nemohli. „Po paralyzovaných dedkoch – Andropovovi, Brežnevovi a Černenkovi – zrazu prišiel Gorbačov, ktorý vyzeral ako živý človek. Začalo sa hovoriť o všetkom. Pamätám si, že okolo rokov 1987 – 1988 sme chodili k známym mojich rodičov a ľudia, ktorí si vždy dávali pozor, začali zrazu hovoriť veci, ktoré by pred pár rokmi nepovedali vlastným deťom. Nieto ešte cudzincom. A všetci, samozrejme, čítali,“ hovorí Soukup.
Pre Moskovčanov boli cudzincami, ľuďmi zo Západu. Ako povedal, všetci sa naňho pozerali ako na zdroj nedostatkového tovaru a vysvetliť im, že v Československu sa naozaj nepredávajú džínsy Wrangler, bolo takmer nemožné. „V čase, keď je človek v puberte a začína sa zaujímať o dievčatá a zrazu sa dievčatá zaujímajú oňho, cíti, že to nie je tým, že by boli okúzlené charizmou či intelektuálnymi výkonmi,“ približuje a dodáva, že aj Československo, teda socialistická krajina, bola pre Rusov Západ. „A nebolo možné im to vysvetliť. Pre bežného sovietskeho občana bolo náročné dostať sa aj k nám. Ak chceli vycestovať, vždy sa to schvaľovalo – buď mohli ísť s cestovnou kanceláriou, alebo museli od niekoho dostať pozvanie.“
Oni, z Československa, kde bolo podľa Rusov všetko, vycestovať do Moskvy mohli a ako rodinní príslušníci získali aj diplomatické pasy. No povolenie sa týkalo len Moskvy, a ak chceli ísť o 100 kilometrov ďalej, museli to nahlásiť. „Hoci to bol koniec 80. rokov, na cudzincov sa stále pozerali podozrievavo. Veľká časť Rusov mimo Moskvy podľa mňa za celý svoj život nevidela nikoho iného než občana Sovietskeho zväzu,“ hovorí.
Salámové vlaky
Kým sa na jednej strane postupne uvoľnili skrutky a ľudia získali slobodu slova, tlače a neskôr sa dopracovali aj k väčšej politickej voľnosti, na strane druhej sa ekonomická situácia prudko zhoršovala.
Keď v roku 1989 odchádzali späť do Prahy, ľudia čakali v radoch na chlieb hodiny. „My sme však boli tí privilegovaní, ktorí mali takzvaný ,zakaz‘. Predstavte si niečo ako katalóg, kde ste si zaškrtli, čo ste chceli a objednali ste si to. A za také tri dni vám to priviezli, hoci nie vždy. Väčšinou to išlo cez zamestnávateľa,“ vysvetľuje Soukup a dodáva, že okrem základných potravín ako mlieka, syra a chleba si veci kupovali takýmto spôsobom. „Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Bývali sme kúsok od Bieloruskej stanice, kde prichádzali vlaky z rôznych regiónov. Hovorilo sa im ,salámové vlaky‘, pretože ľudia nimi chodili do Moskvy nakupovať mäso a polo-umelohmotné párky, pretože u nich nič nebolo,“ približuje. Druhou vecou boli sociálne problémy a alkoholizmus. Ako Soukup vysvetlil, aj keď ste pochádzali zo štvrte, kde bola jedna krčma vedľa druhej a opilcov ste videli od raného detstva, situácia v Moskve bola úplne iná liga.
Hoci zmeny prišli najmä s Gorbačovom, reformy odštartoval ešte jeho predchodca – Jurij Andropov. „Vedeli, že ekonomický systém sa rúti a nemajú šancu to ustáť. Keď sa na to pozrieme spätne, predstavovali si niečo také, čo sa vo finále stalo v Číne – liberálne trhový model so silnou ideologickou súčasťou. Sústredili sa na ekonomické reformy a vsadili na to, že keď uvoľnia skrutky, začne to fungovať. Všetky reformy však boli polovičné a viedlo to k tomu, že po ekonomickej stránke sa systém zosypal,“ vysvetlil.
Za polievku celá knižnica
Keď odchádzali v osemdesiatom deviatom z Ruska, Soukup povedal, že o ňom nechce najbližších desať rokov počuť. To sa však nestalo. V roku 1995, keď sa Rádio Slobodná Európa sťahovalo do Prahy, hľadali archivára, ktorý by vedel česky, anglicky a rusky. A takých veľa nebolo. „Prácu som dostal bez problémov, a tým som sa vrátil do orbity Ruska. Mojou prácou bolo triediť novinové články a dávať ich do databázy, takže som veľmi veľa čítal,“ hovorí český novinár.
Hoci najdivokejšie roky po rozpade Sovietskeho zväzu v Rusku nezažil, vďaka práci veľa čítal, mal tam známych a aj kolegov, takže informácií mal dostatok. Tvrdí, že prepad životnej úrovne bol nepredstaviteľne obrovský a transformácia Československa, a neskôr dvoch samostatných krajín, bola oproti Rusku „prechádzkou ružovou záhradou bez straty kvetu“. „Známy si šetril na auto cez sovietsky systém – objednali ste si vozidlo a desať rokov ste si šetrili. Keď mu zostávali tri roky, neposlúchol rady ostatných. Hovorili mu, nech si peniaze vyberie a kúpi za ne doláre. ,Mal som našetrené na 70 percent auta. Za tri mesiace som si za tie peniaze mohol vozidlo kúpiť. Ale len angličáka,‘ hovoril,“ priblížil Soukup. Existovali však ľudia, ktorí medzi nefunkčným štátom, mafiánmi a skorumpovanými úradníkmi dokázali kľučkovať. Podľa Soukupa najhoršie obstáli dôchodcovia a tridsiatnici s deťmi. „Inžinier vo fabrike zrazu prišiel o všetko – o úspory, prácu. Ľudia s dvoma vysokými školami nakupovali oblečenie v Turecku, ktoré potom predávali na trhoch,“ vysvetľuje a dodáva, že za hlúpu rozpustnú polievku ľudia predávali celé knižnice.
„Celá spoločnosť bola za 70 rokov naučená, že akákoľvek iniciatíva je trestná a že štát sa o nich postará. A zrazu bola hodená do divokého kapitalizmu, oproti ktorému boli Spojené štáty 19. storočia len vtipom,“ približuje. Práve toto obdobie a traumy, ktoré ľudia po rozpade Sovietskeho zväzu zažili, zdiskreditovali v ich očiach pojmy ako demokracia, trh, liberálne reformy. Nezacelené rany 90. rokov pomohli aj Vladimirovi Putinovi, ktorý túto neslávnu minulosť využíva v propagande. A tá je úspešná, pretože, ako Soukup hovorí, vnútri generácie trauma stále je.
Jeľcin sa zbláznil!
Deväťdesiate roky patrili prezidentovi Borisovi Jeľcinovi – a, samozrejme, alkoholu. „Kamarát, ktorý bol veľmi progresívne ladený, mi pri záberoch na Jeľcina povedal, že sa hanbí za svoju vlasť. A tento postoj bol v celej spoločnosti,“ priblížil Soukup. Hovorí, že pokiaľ by nedošlo k Druhej čečenskej vojne v roku 1999, Putin by sa prezidentom nikdy nestal. „Človek až fyzicky cítil, ako sa nálada v spoločnosti zmenila. Čečensko vždy považovali za čosi okrajové – sú tam burani z hôr, je to nebezpečné, ale je to tam. Ďaleko. Najlepšie by bolo obohnať tento región ostnatým drôtom a ľudí nechať, nech si robia, čo chcú. Ale zrazu si každý uvedomil, že si môže ľahnúť do postele a už sa nemusí prebudiť,“ opísal český novinár obdobie, keď počas Druhej čečenskej vojny začali vybuchovať domy aj v Rusku. Keď Putina v roku 1999 Jeľcin menoval premiérom, všetci si ťukali na čelo. „Jeľcin sa zbláznil. Prečo, preboha, je premiérom Putin? Šedý KGB-ák, o ktorom nikto nič nevie?“ pýtali sa ľudia prekvapene. Podľa slov Soukupa bola jeho charizma nulová.
Ale vojna bola obrovským šokom a Putin ho využil. Jeho rétorikou vtedy bolo, že teroristov budú zabíjať aj na záchodoch. A trafil sa. Zatiaľ čo sa opoziční politici dohadovali, kto bude premiérom a kto prezidentom, pri Putinovom postoji im došlo, že skončili. Pre väčšinu ľudí bola dôležitá silná ruka a triezvosť. Navyše, Putin bol zdravý a športoval. „Stal sa mužom pre všetkých – nostalgicky ladeným vrátil sovietsku hymnu, silové štruktúry chválili jeho minulosť v KGB aj vysporiadanie sa s Čečenskom, mestskí liberáli zas hovorili o daňovej reforme, ktorá bola, mimochodom, neuveriteľne dôležitá. Zaviedla sa rovná desaťpercentná daň a za rok a pol sa podarilo ekonomiku vytiahnuť zo šedej až čiernej zóny do väčšinovej bielej,“ vysvetľuje nástup Putina Soukup.
„Capo di tutti capi“
Keď sa na Putina pozrieme dnes, vyzerá to tak, že len luskne prstami a má všetko. Tento systém však budoval postupne a začal médiami. „Boris Berezovskij prišiel o televíziu ORT a Vladimira Gusinského čakal rovnaký osud. Najprv však strávil vo vyšetrovacej väzbe asi týždeň a priamo v cele potom podpísal predaj svojho mediaholdingu NTV. Zaujímavé bolo, že médiá nikto nebránil. Berezovskij, Gusinskij a ďalší oligarchovia v druhej polovici 90. rokov pochopili, že médiá majú moc a používali ich výhradne pre svoje politické a majetkové boje,“ priblížil Soukup s tým, že v očiach 80 percent Rusov boli médiá skorumpované a to, že sloboda slova je hodnota sama o sebe, drvivá väčšina ľudí neriešila.
Druhým krokom bolo skrotenie oligarchov, ktorých si Putin zvolal na schôdzu a povedal: „Poďme sa dohodnúť. Ja sa nebudem pýtať, ako ste sa k peniazom dostali a vy nebudete vôbec zasahovať do politiky.“ Oligarchovia teda nemajú žiadne politické ambície, ale súčasne sú správcami peňazí. Tie však nie sú ich a chápu, že kedykoľvek o ne môžu prísť. „Putin ešte v 90. rokoch písal diplomovú prácu o tom, ako má štát využívať nerastné bohatstvo. Hlavnou tézou bolo, že štát musí kontrolovať ropu a zemný plyn, pretože kto ovláda toto, de facto ovláda Rusko. To si uvedomil ešte v 90. rokoch a postupne to aplikoval ako prezident,“ priblížil Soukup. Podľa neho je ruský systém kombináciou trhového kapitalizmu a praktík organizovaného zločinu. Nejde o to, čo hovorí zákon, ale o nepísané, neformálne pravidlá, ktoré ľudia akosi chápu – „ak podnikáte, a váš partner vás podrazí, formálne na to právo síce mal, no jednoducho sa to nerobí,“ vysvetlil Soukup a dodal, že tam funguje akási hierarchická štruktúra. Človeka pod tebou podraziť môžeš, no ak by chcel niekto zdola podraziť niekoho, kto je vyššie, to sa jednoducho nerobí. „Putin si vybudoval akýsi konglomerát, kde je on ,Capo di tutti capi‘, teda šéf všetkých šéfov a jeho podriadení sú niečo ako ,consiglieri‘, čiže poradcovia. Typická mafiánska štruktúra vrátane spoločnej kasy, kde každý člen ,skupiny‘ posiela nejaké percento zisku z nelegálnych aktivít. Tieto peniaze má na starosti šéf, ktorý kedysi platil advokátov, posielal veci do väzenia, podporoval manželku a podobne. A takto podobne to vyzerá v Putinovom okolí,“ dodal český novinár.
Keď je Putin „šéf všetkých šéfov“, kto je potom číslo 2? „Nikto. A ani nemôže byť. Pretože klany sa musia vyvažovať. Ak by si on vybral ,korunného princa‘, nedopadlo by to dobre – ostatné klany by ho doslova zožrali,“ vysvetlil s tým, že práve toto je slabina celého režimu. A hoci súčasná medicína dokáže aj nemožné, viac než 10 – 15 rokov Putin podľa Soukupa žiť nebude a v tej chvíli sa bude musieť systém zmeniť.
Posledný záchvev
„Konsenzus, že vy sa nebudete miešať do politiky a ja vám zvýšim životnú úroveň, fungoval celé nulté roky. Samozrejme, latka nebola nastavená vysoko, ale naozaj, v období 12 rokov došlo k zdvojnásobneniu príjmu obyvateľstva. Dokonca aj obyvatelia, ktorí v 90. rokoch museli z Ruska odísť, pretože im zobrali biznis či dokonca im hrozila smrť, sa tam okolo roku 2008 vracali,“ povedal Soukup, pre ktorého sa v rokoch 2006 až 2008 Rusko stalo opäť domovom. Hovorí, že pár stoviek Moskovčanov zaoberajúcich sa ľudskými právami protestovalo, no tým, ktorí žili spôsobom „držím hubu a krok“ sa žilo celkom dobre. Ekonomický „boom“ síce fungoval, no začal spomaľovať. V roku 2008 sa však na post prezidenta dostal Dmitrij Medvedev, ktorý začal hovoriť o inováciách, nových technológiách a slobode podnikania. Stredná trieda, ktorá zbohatla vďaka Putinovi, si mohla dovoliť dovolenky v zahraničí. A zrazu do nej patrili státisíce ľudí.
Do Kremľa sa však vrátil Putin. „Pamätám si, že toto bol obrovský výbuch nespokojnosti. V roku 2011, keď boli parlamentné voľby, som bol v Moskve a opozícia zvolala nejakú demonštráciu. Nič som nečakal, ale išiel som sa pozrieť. Meškal som a dokonca som si myslel, že už to skončilo. Očakával som štandardných asi dvetisíc ľudí. Keď som však vyšiel z metra, na uliciach bol obrovský dav. Oslovilo to veľmi veľa ľudí a bolo tam cítiť nádej. Bolo vidieť, že Kremeľ nevedel, čo s tým,“ opísal posledné veľké protesty v Rusku. Nádej však pomaly vyhasínala. Alexejovi Navaľnému sa síce podarilo dostať z bubliny „moskovskej kaviarne“ a osloviť mladých aj ľudí na vidieku, bol to však už len ústupový boj. Hoci sa stále nejaké protesty usporadúvali, režim začal tlak zosilňovať.
Putin dal podnikateľom najavo, že ak budú finančne podporovať opozíciu, môžu sa rozlúčiť s aktívami. V roku 2012 prešiel zákon o zahraničných agentoch a od administratívneho tlaku sa prešlo až k trestným stíhaniam a vyslovene fyzickým likvidáciám. „Po roku 2012 mohlo mať ešte množstvo ľudí nejaké ilúzie, ale veľkej časti spoločnosti bolo, myslím si, jasné, že to bude len horšie a horšie. Množstvo ľudí, ktorí sa do protestov zapájali, si potom povedali, že to nevyšlo, ale čo už. Prácu mám, Navaľného si pustím na internete, ale nebudem sa už angažovať,“ dodal.
Čo ak príde Napoleon?
Tento postoj, v ktorom sa rozhodovanie o zásadných otázkach prenáša výlučne na Kremeľ, však nevznikol vo vákuu. Súčasťou obrazu sveta, ktorý Putinov režim dlhodobo buduje, je aj pocit krivdy a ohrozenia zo strany Západu. Podľa Soukupa sa o nespravodlivom prístupe Európy a Spojených štátov začalo hovoriť už ku koncu Putinovho prvého funkčného obdobia. V Rusku vtedy znelo: „Povedali sme, že by sme chceli ísť do NATO a oni nás poslali do hája. My sme tá Európa a oni nás nechcú,“ a, ako Soukup dodáva, na tieto „urazené“ nálady sa postupne začala nabaľovať téza, že Rusko je tou pravou Európou. „Pozrite sa na Paríž a migrantov, naviezli si tam polovicu Afriky. A my sme obhajcovia pravých európskych hodnôt“. A táto rétorika sa už len zosilňovala až do dnešnej podoby.
„Ale vždy to tam sčasti bolo. Z geopolitického hľadiska bolo pre Rusko vždy neisté, kde má hranice. ,Radšej by sme toho kontrolovali čo najviac, pretože, čo ak by sa zase objavil nejaký Napoleon, Hitler alebo hocijaký Dmitrij, ktorí by sa dostali cez planinu bez prírodných hraníc až k samotnému srdcu našej existencie?‘ Tento pocit tam stále jednoducho je. Otázkou však zostáva, do akej miery propaganda funguje,“ povedal Soukup, podľa ktorého propaganda funguje, pretože ju Rusi stále počúvajú. Ako pokračoval, kým u nás je možné zvoliť si, čomu chceme veriť, v Rusku si to zvoliť jednoducho nemôžete. „Aj keby ste boli naladení opozične, zapli si VPN a sledovali exilové médiá, na ulici, v televízii či na návšteve rodičov sa k vám propaganda dostane. A vplýva na vás. Otázne je, do akej hĺbky a nakoľko bude ovplyvňovať vaše činy. Kremeľ od spoločnosti v skratke chce, aby držala hubu a krok a mala pocit, že na tom, čo si ľudia myslia, nezáleží,“ vysvetlil.
Zatiaľ čo u nás sa často hovorí o polarizácii spoločnosti a dvoch navzájom súperiacich táboroch, v Rusku sú podľa sociologických výskumov tábory tri. Zhruba 15 percent ľudí vojnu na Ukrajine a Putina podporuje a sú radikálnejší, než reálne kroky Putina. Druhú skupinu tvorí 10 až 12 percent ľudí, ktorí vystupujú nemenej ostro proti vojne a proti prezidentovi. Zlou správou podľa Soukupa je, že tieto počty boli rovnaké aj pred vojnou. A potom je tu zvyšok – ľudia, ktorí vojnu podporujú, ale v zásade nevedia prečo. „V jednom z prieskumov napríklad zaznela otázka, prečo si ľudia myslia, že vojna začala. A odpoveď? ,My nevieme, ale vedia to v Kremli‘. To vám síce asi nikdy nepovedia, pretože nie sú hlúpi a Putin by nebol pri moci viac než 20 rokov, a teda ten dôvod poznajú. A znova sme pri tom, že Kremeľ to vie najlepšie,“ vysvetlil.
Ako dodal, v roku 2023 spravili sociológovia akýsi pokus. Dvom kontrolným skupinám položili v zásade tu istú otázku len s iným znením. V jednej skupine sa respondentov pýtali, či podporujú okamžité začatie mierových rokovaní. V druhej otázku modifikovali: „Podporili by ste Vladimíra Putina pri okamžitom začatí mierových rokovaní?“. Kým v prvej skupine odpovedalo kladne 35 percent opýtaných, v druhej až 76 percent.
Na ceste k vojne
Na jednej strane je strach zo Západu, pocit krivdy a traumy spoločnosti, na tej druhej myseľ Putina. A celosvetová pandémia koronavírusu. „Dvadsaťdva rokov v Kremli vás nejakým spôsobom jednoducho ovplyvní a pri Putinovi k tomu definitívne došlo zrejme počas pandémie. Podľahol presvedčeniu, že má historickú úlohu zabezpečiť Rusko, odčiniť rozpad Sovietskeho zväzu a znovu vytvoriť niečo silné. Tým však nemyslím nový Sovietsky zväz, o to mu vôbec nejde. Chce silné Rusko, ktoré bude hrať prvú ligu vo svetovej politike a nikto nebude premýšľať o tom, že by ho bezpečnostne ohrozil,“ priblížil Soukup.
Ak na toto pristúpite, vyjde vám jediné – nesmiete prísť o Ukrajinu, o vašu sféru vplyvu. Podľa Soukupa sú informácie, že v čase, keď bol Putin v izolácii kvôli pandémii, jeho najbližším spolupracovníkom bolo jasné, že nastal problém. „Skutočné plány Putina mohlo poznať tak desať ľudí, ak vôbec. A tí za nim chodili a začali premýšľať, čo dopekla, sa deje. Začali od neho dostávať prednášky o dejinách Ruska v štýle šialeného rozhovoru s americkým novinárom Tuckerom Carlsonom, keď mu Putin rozprával o kočovníkoch z 11. a 12. storočia. Čo to malo spoločné s aktuálnou vojnou?“ pýtal sa s úsmevom Soukup. Putin vraj argumentoval stredovekom aj svojim najbližším, ktorí neskôr pochopili, že akékoľvek argumenty sú zbytočné a neradno prezidenta nahnevať. Pretože „kamarátstvo“ je dôležité.
Ak ste sa chceli s prezidentom počas covidu stretnúť, museli ste ísť na 14 dní do izolácie. Jeden muž s ním však trávil viac času než ostatní. Putin a ideológ Jurij Kovalčuk viedli rozhovory o tom, čo bude ďalej. Navzájom sa utvrdzovali v tom, že Rusko je v ohrození a musia ho nejakým spôsobom ubrániť. „Dejiny naozaj berú ako súčasť vládnej ideológie. A všetky komisie proti falšovaniu dejín, všetky projekty na popularizáciu histórie… tam idú obrovské peniaze. Rovnako ako zdanlivo nevinná Ruská geografická spoločnosť, v ktorej sú miliardári či Putin, v ktorej sa navzájom upevňujú vo svojich názoroch. V poslednom čase hovoria napríklad o Arktíde, ktorá zabezpečí budúcnosť Ruska do nadchádzajúceho tisícročia. Človek si hovorí, ,chlapi, nemáte čo lepšie na práci, ako hovoriť o strategických plánoch Ruska do roku 2150?‘ Berú to vážne,“dodal so smiechom Soukup.
Pár miliónov ľudí mínus
Hnevna Putina je oprávnený. Ale mali by sme sa hnevať aj na Rusov? Novinárovi, ktorý žil v Rusku niekoľko rokov a post-sovietskym priestorom sa profesijne zaoberá, má odtiaľ známych, priateľov a dokonca aj manželku, to ani nenapadlo. Hovorí, že to je niečo podobné, ako keby ste sa hnevali na nebo, pretože z neho prší. „Neznášam tézy, že Rusi potrebujú pevnú ruku a koniec koncov chcú, aby im vládol cár. Nechcú! A dejiny to vždy ukazujú. Vo chvíli, keď sa skrutky povolia, vždy sa tam objavia ľudia, ktorí cára naozaj nepotrebujú a chcú ukázať, že to pôjde aj bez neho. V drvivej väčšine to skončí zle, ale nie preto, že by Rusi mali nejaký gén, ktorý im zakazuje vládnuť si samým a že nie sú schopní mať demokraciu. Ale kedy ju mali?“ pýta sa.
„Pozrite sa, napríklad, len na 20. storočie. Začnime v roku 1905 a máme tu Rusko-japonskú vojnu. Potom prvú revolúciu. Potom prvú svetovú vojnu. Februárovú a októbrovú revolúciu. Občiansku vojnu. Suma sumárum, 15 miliónov ľudí mínus – mŕtvych alebo emigrovaných. Odišla vám celá elita. Alebo je mŕtva. Ale dobre. Pokračujme. Keď si vypestujete novú sovietsku elitu, v roku 1937 ju vyvraždíte. Príde druhá svetová vojna a máte 20 miliónov ľudí mínus,“ vysvetľuje a hovorí, že keď sa na toto celé – relatívne krátke obdobie – pozrieme logikou veci, nemal by ostať jeden jediný človek, ktorý by sa ešte odvažoval myslieť nezávisle. Nedajbože verejne! Pretože takíto ľudia v Rusku jednoducho nemohli ostať. Ale Stalin zomrel a v rámci piatich rokov sa tam „objavili všetci Solženicynovia, Tvardovskij. Dopadlo to dobre? Z väčšej časti nie. Ale skúsili to“.
„Ďalších dvadsať rokov držali hubu a krok. A prišiel Gorbačov, ktorý povolil skrutky. Vnuci zabitých za Stalina, deti tých, ktorých Brežnev vyhodil z práce, do toho znova idú… Túžba spoločnosti tam jednoducho je. Hoci by človek mohol povedať, že toto všetko má účinky na genetickej úrovni. A predsa nemá!“
