január 2026

Foto: Jana Čavojská (z archívu respondenta)

O globálnej žurnalistike s Petrom Ivaničom

Svet dnes funguje ako prepojený celok, no médiá ho miestami stále opisujú, akoby bol rozdelený na oddelené „domáce“ a „zahraničné“ reality. Globálna žurnalistika sa snaží tento pohľad prekročiť a ukazovať širšie súvislosti udalostí, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. O tom, čo tento prístup znamená v praxi a kde sú jeho limity, hovorí v rozhovore pre Webjournal Peter Ivanič, odborník na globálnu rozvojovú žurnalistiku a spoluzakladateľ iniciatívy Svet medzi riadkami.

V čom sa líši globálna žurnalistika od tradičnej zahraničnej žurnalistiky?

Domáca žurnalistika je, keď sa pozrieš von cez okno a informuješ o tom, čo sa deje u nás. Zahraničná žurnalistika je, keď sa pozeráš do diaľky, ale pokrývaš niečo, čo sa nemusí vôbec nijakým spôsobom týkať toho, čo máš u seba doma. A potom je globálna žurnalistika, ktorá pri globalizácii jednoducho vychádza z faktu, že svet je omnoho prepojenejší, ako by si očakával. To nie je o tom, či sa nám to páči alebo nepáči, to je pomenovanie reality.

Globálna žurnalistika je len ďalší rozmer žurnalistiky – spája zdanlivo nesúvisiace udalosti a skutočnosti, ktoré sa dejú v rôznych častiach planéty, do jedného uceleného príbehu. Spotrebiteľské správanie, zmena klímy, životné prostredie, migrácia – ono je to všetko prepojené. Môžeš byť absolútny anti-globalista alebo fanúšik ropného priemyslu, a stále môžeš robiť globálnu žurnalistiku, lebo svet je prepojený. To nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Je to spôsob, ako informovať o takej realite, aká je.

Prečo dnes už nestačí informovať o svete ako o niečom „vonkajšom“, oddelenom od nás?

Svet dnes jednoducho nefunguje tak, že by bol rozdelený na nejakú domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme boli na ostrove. Tu niekto kýchne v Číne a má to dopady aj na nás. Žurnalistika na to dlho reagovala konzervatívne, ale realita je taká, že svet je prepojený bez ohľadu na to, ako si ho konceptuálne rozdeľujeme.

Stretávate sa s kritikou, že globálna alebo rozvojová žurnalistika je formou aktivizmu?

Áno, ale globálna žurnalistika nie je aktivizmus. To je štýl, je to prístup. Je to len pomenovanie reality. Ako keby si povedal, že domáca žurnalistika je aktivistická. Pritom nie je. To, že prepájaš udalosti a ukazuješ ich v širších súvislostiach, nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Rozvojová žurnalistika sa viac zameriava na to, že dáva hlas slabším, že kladie dôraz na ľudské príbehy namiesto agentúrnych správ. Pri nej by sa dalo o nejakom aktivizme aspoň uvažovať. Kritika klasickej žurnalistiky prišla už niekedy v 60. a 70. rokoch, ako reakcia na to, že sa o rozvojových témach informovalo len cez oficiálne vyhlásenia inštitúcií ako je OSN, a vôbec sa nepočúvali ľudia, ktorých sa to týkalo priamo.

Kde je podľa vás hranica medzi hodnotovým výberom tém a aktivizmom?

Ja nemám problém s aktivizmom pri výbere tém. Vyberáme si predsa to, čo je spoločensky významné. S aktivizmom mám problém, keď sa účelovo vyberajú respondenti tak, aby to celé niekam smerovalo. Keď je výber tém postavený na tom, že si aktívne vyberáš tému, ktorá je dôležitá, lebo dáva hlas slabším, tak to práve je žurnalistika. Žurnalistika nemá pomáhať moci ani tým, ktorí sú pri zdrojoch, ale má vytvárať priestor na to, aby sa realita ukázala čo najkomplexnejšie. Problém nastáva vtedy, keď sa realita účelovo zjednodušuje, alebo keď sa fakty vyberajú tak, aby podporili vopred daný záver.

Prečo slovenské redakcie len zriedka vysielajú novinárov do vzdialenejších regiónov sveta? Je to kvôli vysokým finančným nákladom?

Nie je to len čisto finančná otázka. Samozrejme, že je to drahé, to je jasné. Ale je to aj o ľudských zdrojoch. Keď máš malú redakciu a vypadne ti jeden človek na desať dní, tak už to robí kapacitný problém. Slovenské redakcie sú malé. Predstav si, že máš zahraničnú redakciu o troch ľuďom a jeden z nich ide na zahraničnú cestu – tak už máš problém. Napríklad denník SME má v redakcii okolo 40 píšúcich novinárov v Bratislave, to sú tí, ktorí tam reálne sedia. V Poľsku má Gazeta Wyborcza pri podobnom rozsahu obsahu možno dvesto novinárov.

Redakcie musia saturovať základný repertoár informácií – domáce správy, politiku, ekonomiku – a zahraničné cesty sú potom len nadstavba, na ktorú často nie sú peniaze ani kapacity. Základné zahraničné správy sa dnes dajú robiť aj od stola, ale reportáž z terénu je časovo aj finančne veľmi náročná.

Takéto cesty potom často podporujú mimovládne organizácie. Ako to robia? Ak dobre viem, aj vy ste organizovali podobné cesty.

Keď sa dnes chodí na zahraničné cesty, tak je to vo veľkej časti vďaka podpore mimovládnych organizácií. Nie je to iba slovenský fenomén, deje sa to aj v Poľsku, v Čechách, v Maďarsku. Redakcie na to jednoducho nemajú zdroje. Preto veľa ciest vzniká tak, že organizácie majú projekt, majú to zapísané v grantovej žiadosti v časti ‚viditeľnosť‘ a vezmú so sebou novinárov.

Často to funguje tak, že sa očakáva, že novinári potom budú písať promo alebo PR články. My sme toto vždy odmietali. Nikdy sme nechodili na konkrétne projekty európskych organizácií, ale snažili sme sa mapovať miestne témy, stretávať sa s miestnymi ľuďmi a organizáciami, nie s európskymi implementátormi

Kde ste boli?

Boli sme viackrát v Keni. Boli sme v Senegale, v Ghane. Boli sme aj v Španielsku a Maroku, to bolo prepojené s migráciou. Ešte pred ruskou vojnou na Ukrajine sme šli na ukrajinskú hranicu, kde sme mapovali situáciu ľudí, ktorí prechádzali ilegálne cez hranicu, videli sme aj hroby neznámych utečencov v lese. Zobrali sme študentov aj na česko-rakúske pohraničie, do mesta rozdeleného riekou, kde je na českej strane výrazná vietnamská komunita. Tie cesty boli vždy robené tak, aby sme sa nestretávali s európskymi implementátormi projektov, ale s miestnymi ľuďmi, miestnymi organizáciami a verejnými predstaviteľmi. Aby sme mapovali tému čo najkomplexnejšie.

Cestovali ste teda hlavne so študentmi? Alebo aj s ľuďmi z redakcií?

Obvykle sme sa snažili robiť mix. Brali sme študentov aj profíkov. Uvažovali sme o tom aj didakticky – že to nemá byť len o reportážach, ale aj o spoločnej práci a učení sa. Tá výmena medzi študentmi a profesionálmi pritom urobila veľmi veľa. Keď zoberieš človeka, ktorý má pätnásť až dvadsať rokov praxe, a do toho zoberieš študentov, tak sa môžu veľa naučiť navzájom. Aj skúsený novinár z toho vie profitovať, lebo je konfrontovaný s inými pohľadmi, otázkami a energiou. A študenti sa zas učia v praxi, priamo v teréne.

A toto všetko v rámci iniciatívy Svet medzi riadkami. Ako to celé vzniklo?

Naša iniciatíva vznikla v roku 2014. Vtedy sme začali so Stankou Luppovou premýšľať ako na to, hľadať projekty, ktorými by sme to mohli podporiť. Vychádzali sme z toho, že v našom mediálnom diskurze je primálo informácií o svete – alebo skôr, že sa síce informuje o svete, ale nie zo sveta akoby sme boli jeho súčasťou. Svet sa prezentoval ako nejaká vzdialená entita, ktorá sa nás vlastne netýka. Bola tu zahraničná žurnalistika, ale nie globálna.

Chceli sme tiež dávať viac hlasu tým, ktorí ho bežne nemajú – či už menšinám, alebo témam, ktorým bežne nevenujeme pozornosť. Ako je napríklad životné prostredie, sociálne otázky, nerovnosti. Ekonomická perspektíva všetko prebíjala a chýbal vyvážený pohľad – sociálny, environmentálny aj ekonomický. Úplne prvé väčšie výstupy boli novinárske – ako napríklad projekt o produktoch, ktoré vznikali v neudržateľných a nedôstojných podmienkach. Vzniklo to teda novinársky, odspodu.

Ako dnes funguje Svet medzi riadkami po organizačnej stránke? Patríte pod veľkú organizáciu Človek v ohrození, alebo ste samostatní?

My sme s Človekom v ohrození dlhodobo spolupracovali. Genéza bola taká, že som prišiel za vtedajšou riaditeľkou a položil som projekt na stôl s tým, že ak to zastrešia, tak budeme mať ako novinári úplnú autonómiu. A takto to funguje dodnes.

Obsahovo sme úplne autonómni. Človek v ohrození nám zastrešuje administratívu, účtovníctvo a tieto veci, ale nezasahujú nám do ničoho a ani to neočakávajú. Zároveň platí pravidlo, že v rámci našich mediálnych výstupov nikdy neinformujeme o aktivitách Človeka v ohrození, práve pre potenciálny konflikt záujmov. Je to teda veľmi voľné zastrešenie. Pre nás je to praktické, lebo majú silný administratívny tím, kredibilitu a históriu organizácie, čo je dôležité napríklad pri grantoch. Zároveň spolupracujeme aj s ďalšími organizáciami – Ligou za ľudské práva, rozvojovými platformami, univerzitami – podľa toho, kde to dáva zmysel. Fungujeme flexibilne, projektovo a bez potreby ďalšej formálnej separácie.

V rámci iniciatívy sa venujete teda aj vzdelávaniu. Učíte aj na katedre žurnalistiky v Bratislave, ale aj na ďalších vysokých školách. Čo je hlavným cieľom kurzov globálnej rozvojovej žurnalistiky?

Cieľom toho, čo učíme, je rozšíriť globálnu predstavivosť, rozšíriť predstavivosť o spoločnosti, svete a našej roly v ňom. Ide o to, aby si ľudia uvedomili, že svet nemusí byť taký, ako si ho automaticky predstavujú.

Študenti často vidia svet horší, než aký v skutočnosti je. Majú pocit, že my sme tí „vyspelí“ a zvyšok sveta je zaostalý. Našim cieľom je ukázať im iné perspektívy, že svet je omnoho rôznorodejší a komplexnejší. My ako novinári by sme sa mali snažiť od týchto vopred daných predstáv odkročiť a čo najvernejšie zobrazovať realitu. Práve tam, kde sme si niečím stopercentne a akosi automatizovane istí, by nám mala bliknúť kontrolka a mali by sme byť najobozretnejší.

Treba tieto prednastavenia búrať, alebo si ich len uvedomovať?

Nejde o to tie predstavy zbúrať a nahradiť ich inými. Ide o to si ich uvedomiť. Prestavy, o ktorých hovoríme, sú dané tým, kde sme sa narodili, ako sme boli socializovaní, aké vzdelanie máme, aké príbehy o svete počúvame. Keď si človek uvedomí, že jeho vopred dané predstavy nemusia byť pravdivé, už s tým vie pracovať. Nemusí vedieť, ako to presne je, ale vie, že to nemusí byť tak, ako si doteraz myslel.

Vidíte po rokoch reálny posun v slovenskom mediálnom prostredí?

Myslím si, že slovenské médiá sú v tomto ohľade dlhodobo dosť fajn. My sme neboli na bode nula ani vtedy, keď sme začínali so Svet medzi riadkami. Vidno však posun v kvantite aj v kvalite. Objavuje sa viac správ o svete a zároveň sa zlepšuje aj to, ako sú spracované – sú kontextovejšie, prepojenejšie.

Jedna študentka napríklad robila kvantitatívnu analýzu správ o vybraných krajinách a zistila, že pred rokmi tam boli miestami nulové alebo úplne mizivé počty správ, zatiaľ čo v roku 2023 tam bol vidieť markantný nárast. Nehovorím, že je to iba vďaka nám, to by bolo trúfalé. Ale evidentne sa to množstvo obsahu o svete zvyšuje. A keby to ľudí vôbec nezaujímalo, redakcie by do toho nedávali čas a peniaze. Stále to nie je ideálne a nie je to úplne komplexné, ale vidím postupný posun k tomu, aby novinári viac vnímali prepojenia – medzi tým, čo sa deje u nás, a tým, čo sa deje inde.

Je podľa vás možné sa na Slovensku globálnou žurnalistikou uživiť?

Uživiť sa tým priamo je ťažké. Nie je to práca, z ktorej budeš milionár. Sú tu jednotlivé príklady ľudí, ktorí sa cieľavedome venujú globálnym témam, lebo ich považujú za dôležité. Často si aj sami dofinancujú svoju prácu, nie je to tak, že by im to niekto celé zaplatil. Je to skôr práca, ktorá je poslaním. Človek sa môže pohybovať na nule alebo v miernom pluse, ale robí to preto, lebo má pocit, že tie témy sú podstatné a že je dôležité, aby o nich ľudia vedeli. Ako freelancer je to veľmi náročné, ale nie nemožné. Skôr to znamená kombinovať rôzne zdroje príjmu – písanie, projekty, spolupráce, vzdelávanie.

Čo považujete za najväčšiu výzvu globálnej žurnalistiky do budúcnosti?

Najväčší problém dnes vidím v tom, že globálna realita je extrémne komplexná a žurnalistika na ňu dlho reagovala konzervatívne. Svet je prepojený, ale my ho stále konceptuálne delíme na domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme žili na ostrove. Výzvou je, aby novinári dokázali tieto prepojenia systematicky vnímať a zapracovať ich do bežného spravodajstva, nie ako niečo výnimočné alebo nadstavbové.

Ďalší veľký problém sú sociálne siete. Tam majú obrovský výtlak ľudia bez akejkoľvek kredibility, bez zodpovednosti. Ten výtlak pritom majú často väčší než kvalitná žurnalistika. To je úplná absurdita, ale je to realita, s ktorou sa musíme naučiť žiť a reagovať na ňu. Ak má globálna žurnalistika fungovať, musí zostať dôsledná v práci s faktmi a kontextom a zároveň si musí nájsť spôsob, ako osloviť publikum v prostredí, kde dominujú zjednodušené a emotívne naratívy.

Novinár Ondřej Soukup. Foto: Studio PB Praha/Paměť národa

Zažil Moskvu v čase perestrojky, kolaps sovietskej ekonomiky aj chaotické deväťdesiate roky, ktoré dodnes formujú ruskú spoločnosť. Český novinár Ondřej Soukup v rozhovore s Magdalénou Svetlákovou hovorí o živote privilegovaných cudzincov v ZSSR, o nádejach, ktoré sa rozpadli spolu s impériom, aj o tom, ako Vladimir Putin postupne vybudoval mocenský systém založený na strachu, traumách a lojalite.

Keď jeho otec dostal prácu v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci v Moskve, presťahovala sa tam celá rodina. Písal sa rok 1984, mal približne 12 rokov a pomaly začínala perestrojka. „Keď sme na jar roku 1989 odtiaľ odchádzali, ľudia čakali v radoch naozaj na všetko. My sme boli tí privilegovaní. Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Ekonomika sa rúcala, no panovala tam obrovská nádej,“ spomína Ondřej Soukup, ktorý v Moskve prežil časť svojho detstva a neskôr aj dospelého života. V súčasnosti pracuje v Českom rozhlase, kde s bývalým spravodajcom Českej televízie Josefom Pazderkom vedie podcast Na Východ! zameraný na postsovietsky priestor.

Zo Západu, kde je všetko

V Moskve doštudoval základnú, vyštudoval strednú školu a stihol aj semester vysokej školy na Historicko-archívnom inštitúte. Hoci perestrojka ešte len začínala, v roku 1988 prekladal do českého samizdatu články zo sovietskej tlače, pretože inak než takto by vydané v Československu ani byť nemohli. „Po paralyzovaných dedkoch – Andropovovi, Brežnevovi a Černenkovi – zrazu prišiel Gorbačov, ktorý vyzeral ako živý človek. Začalo sa hovoriť o všetkom. Pamätám si, že okolo rokov 1987 – 1988 sme chodili k známym mojich rodičov a ľudia, ktorí si vždy dávali pozor, začali zrazu hovoriť veci, ktoré by pred pár rokmi nepovedali vlastným deťom. Nieto ešte cudzincom. A všetci, samozrejme, čítali,“ hovorí Soukup.

Pre Moskovčanov boli cudzincami, ľuďmi zo Západu. Ako povedal, všetci sa naňho pozerali ako na zdroj nedostatkového tovaru a vysvetliť im, že v Československu sa naozaj nepredávajú džínsy Wrangler, bolo takmer nemožné. „V čase, keď je človek v puberte a začína sa zaujímať o dievčatá a zrazu sa dievčatá zaujímajú oňho, cíti, že to nie je tým, že by boli okúzlené charizmou či intelektuálnymi výkonmi,“ približuje a dodáva, že aj Československo, teda socialistická krajina, bola pre Rusov Západ. „A nebolo možné im to vysvetliť. Pre bežného sovietskeho občana bolo náročné dostať sa aj k nám. Ak chceli vycestovať, vždy sa to schvaľovalo – buď mohli ísť s cestovnou kanceláriou, alebo museli od niekoho dostať pozvanie.“

Oni, z Československa, kde bolo podľa Rusov všetko, vycestovať do Moskvy mohli a ako rodinní príslušníci získali aj diplomatické pasy. No povolenie sa týkalo len Moskvy, a ak chceli ísť o 100 kilometrov ďalej, museli to nahlásiť. „Hoci to bol koniec 80. rokov, na cudzincov sa stále pozerali podozrievavo. Veľká časť Rusov mimo Moskvy podľa mňa za celý svoj život nevidela nikoho iného než občana Sovietskeho zväzu,“ hovorí.

Salámové vlaky

Kým sa na jednej strane postupne uvoľnili skrutky a ľudia získali slobodu slova, tlače a neskôr sa dopracovali aj k väčšej politickej voľnosti, na strane druhej sa ekonomická situácia prudko zhoršovala.

Keď v roku 1989 odchádzali späť do Prahy, ľudia čakali v radoch na chlieb hodiny. „My sme však boli tí privilegovaní, ktorí mali takzvaný ,zakaz‘. Predstavte si niečo ako katalóg, kde ste si zaškrtli, čo ste chceli a objednali ste si to. A za také tri dni vám to priviezli, hoci nie vždy. Väčšinou to išlo cez zamestnávateľa,“ vysvetľuje Soukup a dodáva, že okrem základných potravín ako mlieka, syra a chleba si veci kupovali takýmto spôsobom. „Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Bývali sme kúsok od Bieloruskej stanice, kde prichádzali vlaky z rôznych regiónov. Hovorilo sa im ,salámové vlaky‘, pretože ľudia nimi chodili do Moskvy nakupovať mäso a polo-umelohmotné párky, pretože u nich nič nebolo,“ približuje. Druhou vecou boli sociálne problémy a alkoholizmus. Ako Soukup vysvetlil, aj keď ste pochádzali zo štvrte, kde bola jedna krčma vedľa druhej a opilcov ste videli od raného detstva, situácia v Moskve bola úplne iná liga.

Hoci zmeny prišli najmä s Gorbačovom, reformy odštartoval ešte jeho predchodca – Jurij Andropov. „Vedeli, že ekonomický systém sa rúti a nemajú šancu to ustáť. Keď sa na to pozrieme spätne, predstavovali si niečo také, čo sa vo finále stalo v Číne – liberálne trhový model so silnou ideologickou súčasťou. Sústredili sa na ekonomické reformy a vsadili na to, že keď uvoľnia skrutky, začne to fungovať. Všetky reformy však boli polovičné a viedlo to k tomu, že po ekonomickej stránke sa systém zosypal,“ vysvetlil.

Za polievku celá knižnica

Keď odchádzali v osemdesiatom deviatom z Ruska, Soukup povedal, že o ňom nechce najbližších desať rokov počuť. To sa však nestalo. V roku 1995, keď sa Rádio Slobodná Európa sťahovalo do Prahy, hľadali archivára, ktorý by vedel česky, anglicky a rusky. A takých veľa nebolo. „Prácu som dostal bez problémov, a tým som sa vrátil do orbity Ruska. Mojou prácou bolo triediť novinové články a dávať ich do databázy, takže som veľmi veľa čítal,“ hovorí český novinár.

Hoci najdivokejšie roky po rozpade Sovietskeho zväzu v Rusku nezažil, vďaka práci veľa čítal, mal tam známych a aj kolegov, takže informácií mal dostatok. Tvrdí, že prepad životnej úrovne bol nepredstaviteľne obrovský a transformácia Československa, a neskôr dvoch samostatných krajín, bola oproti Rusku „prechádzkou ružovou záhradou bez straty kvetu“. „Známy si šetril na auto cez sovietsky systém – objednali ste si vozidlo a desať rokov ste si šetrili. Keď mu zostávali tri roky, neposlúchol rady ostatných. Hovorili mu,  nech si peniaze vyberie a kúpi za ne doláre. ,Mal som našetrené na 70 percent auta. Za tri mesiace som si za tie peniaze mohol vozidlo kúpiť. Ale len angličáka,‘ hovoril,“ priblížil Soukup. Existovali však ľudia, ktorí medzi nefunkčným štátom, mafiánmi a skorumpovanými úradníkmi dokázali kľučkovať. Podľa Soukupa najhoršie obstáli dôchodcovia a tridsiatnici s deťmi. „Inžinier vo fabrike zrazu prišiel o všetko – o úspory, prácu. Ľudia s dvoma vysokými školami nakupovali oblečenie v Turecku, ktoré potom predávali na trhoch,“ vysvetľuje a dodáva, že za hlúpu rozpustnú polievku ľudia predávali celé knižnice.

„Celá spoločnosť bola za 70 rokov naučená, že akákoľvek iniciatíva je trestná a že štát sa o nich postará. A zrazu bola hodená do divokého kapitalizmu, oproti ktorému boli Spojené štáty 19. storočia len vtipom,“ približuje. Práve toto obdobie a traumy, ktoré ľudia po rozpade Sovietskeho zväzu zažili, zdiskreditovali v ich očiach pojmy ako demokracia, trh, liberálne reformy. Nezacelené rany 90. rokov pomohli aj Vladimirovi Putinovi, ktorý túto neslávnu minulosť využíva v propagande. A tá je úspešná, pretože, ako Soukup hovorí, vnútri generácie trauma stále je.

Jeľcin sa zbláznil!

Deväťdesiate roky patrili prezidentovi Borisovi Jeľcinovi – a, samozrejme, alkoholu. „Kamarát, ktorý bol veľmi progresívne ladený, mi pri záberoch na Jeľcina povedal, že sa hanbí za svoju vlasť. A tento postoj bol v celej spoločnosti,“ priblížil Soukup. Hovorí, že pokiaľ by nedošlo k Druhej čečenskej vojne v roku 1999, Putin by sa prezidentom nikdy nestal. „Človek až fyzicky cítil, ako sa nálada v spoločnosti zmenila. Čečensko vždy považovali za čosi okrajové – sú tam burani z hôr, je to nebezpečné, ale je to tam. Ďaleko. Najlepšie by bolo obohnať tento región ostnatým drôtom a ľudí nechať, nech si robia, čo chcú. Ale zrazu si každý uvedomil, že si môže ľahnúť do postele a už sa nemusí prebudiť,“ opísal český novinár obdobie, keď počas Druhej čečenskej vojny začali vybuchovať domy aj v Rusku. Keď Putina v roku 1999 Jeľcin menoval premiérom, všetci si ťukali na čelo. „Jeľcin sa zbláznil. Prečo, preboha, je premiérom Putin? Šedý KGB-ák, o ktorom nikto nič nevie?“ pýtali sa ľudia prekvapene. Podľa slov Soukupa bola jeho charizma nulová.

Ale vojna bola obrovským šokom a Putin ho využil. Jeho rétorikou vtedy bolo, že teroristov budú zabíjať aj na záchodoch. A trafil sa. Zatiaľ čo sa opoziční politici dohadovali, kto bude premiérom a kto prezidentom, pri Putinovom postoji im došlo, že skončili. Pre väčšinu ľudí bola dôležitá silná ruka a triezvosť. Navyše, Putin bol zdravý a športoval. „Stal sa mužom pre všetkých – nostalgicky ladeným vrátil sovietsku hymnu, silové štruktúry chválili jeho minulosť v KGB aj vysporiadanie sa s Čečenskom, mestskí liberáli zas hovorili o daňovej reforme, ktorá bola, mimochodom, neuveriteľne dôležitá. Zaviedla sa rovná desaťpercentná daň a za rok a pol sa podarilo ekonomiku vytiahnuť zo šedej až čiernej zóny do väčšinovej bielej,“ vysvetľuje nástup Putina Soukup.

„Capo di tutti capi“

Keď sa na Putina pozrieme dnes, vyzerá to tak, že len luskne prstami a má všetko. Tento systém však budoval postupne a začal médiami. „Boris Berezovskij prišiel o televíziu ORT a Vladimira Gusinského čakal rovnaký osud. Najprv však strávil vo vyšetrovacej väzbe asi týždeň a priamo v cele potom podpísal predaj svojho mediaholdingu NTV. Zaujímavé bolo, že médiá nikto nebránil. Berezovskij, Gusinskij a ďalší oligarchovia v druhej polovici 90. rokov pochopili, že médiá majú moc a používali ich výhradne pre svoje politické a majetkové boje,“ priblížil Soukup s tým, že v očiach 80 percent Rusov boli médiá skorumpované a to, že sloboda slova je hodnota sama o sebe, drvivá väčšina ľudí neriešila.

Druhým krokom bolo skrotenie oligarchov, ktorých si Putin zvolal na schôdzu a povedal: „Poďme sa dohodnúť. Ja sa nebudem pýtať, ako ste sa k peniazom dostali a vy nebudete vôbec zasahovať do politiky.“ Oligarchovia teda nemajú žiadne politické ambície, ale súčasne sú správcami peňazí. Tie však nie sú ich a chápu, že kedykoľvek o ne môžu prísť. „Putin ešte v 90. rokoch písal diplomovú prácu o tom, ako má štát využívať nerastné bohatstvo. Hlavnou tézou bolo, že štát musí kontrolovať ropu a zemný plyn, pretože kto ovláda toto, de facto ovláda Rusko. To si uvedomil ešte v 90. rokoch a postupne to aplikoval ako prezident,“ priblížil Soukup. Podľa neho je ruský systém kombináciou trhového kapitalizmu a praktík organizovaného zločinu. Nejde o to, čo hovorí zákon, ale o nepísané, neformálne pravidlá, ktoré ľudia akosi chápu – „ak podnikáte, a váš partner vás podrazí, formálne na to právo síce mal, no jednoducho sa to nerobí,“ vysvetlil Soukup a dodal, že tam funguje akási hierarchická štruktúra. Človeka pod tebou podraziť môžeš, no ak by chcel niekto zdola podraziť niekoho, kto je vyššie, to sa jednoducho nerobí. „Putin si vybudoval akýsi konglomerát, kde je on ,Capo di tutti capi‘, teda šéf všetkých šéfov a jeho podriadení sú niečo ako ,consiglieri‘, čiže poradcovia. Typická mafiánska štruktúra vrátane spoločnej kasy, kde každý člen ,skupiny‘ posiela nejaké percento zisku z nelegálnych aktivít. Tieto peniaze má na starosti šéf, ktorý kedysi platil advokátov, posielal veci do väzenia, podporoval manželku a podobne. A takto podobne to vyzerá v Putinovom okolí,“ dodal český novinár.

Keď je Putin „šéf všetkých šéfov“, kto je potom číslo 2? „Nikto. A ani nemôže byť. Pretože klany sa musia vyvažovať. Ak by si on vybral ,korunného princa‘, nedopadlo by to dobre – ostatné klany by ho doslova zožrali,“ vysvetlil s tým, že práve toto je slabina celého režimu. A hoci súčasná medicína dokáže aj nemožné, viac než 10 – 15 rokov Putin podľa Soukupa žiť nebude a v tej chvíli sa bude musieť systém zmeniť.  

Posledný záchvev

„Konsenzus, že vy sa nebudete miešať do politiky a ja vám zvýšim životnú úroveň, fungoval celé nulté roky. Samozrejme, latka nebola nastavená vysoko, ale naozaj, v období 12 rokov došlo k zdvojnásobneniu príjmu obyvateľstva. Dokonca aj obyvatelia, ktorí v 90. rokoch museli z Ruska odísť, pretože im zobrali biznis či dokonca im hrozila smrť, sa tam okolo roku 2008 vracali,“ povedal Soukup, pre ktorého sa v rokoch 2006 až 2008 Rusko stalo opäť domovom. Hovorí, že pár stoviek Moskovčanov zaoberajúcich sa ľudskými právami protestovalo, no tým, ktorí žili spôsobom „držím hubu a krok“ sa žilo celkom dobre. Ekonomický „boom“ síce fungoval, no začal spomaľovať. V roku 2008 sa však na post prezidenta dostal Dmitrij Medvedev, ktorý začal hovoriť o inováciách, nových technológiách a slobode podnikania. Stredná trieda, ktorá zbohatla vďaka Putinovi, si mohla dovoliť dovolenky v zahraničí. A zrazu do nej patrili státisíce ľudí.

Do Kremľa sa však vrátil Putin. „Pamätám si, že toto bol obrovský výbuch nespokojnosti. V roku 2011, keď boli parlamentné voľby, som bol v Moskve a opozícia zvolala nejakú demonštráciu. Nič som nečakal, ale išiel som sa pozrieť. Meškal som a dokonca som si myslel, že už to skončilo. Očakával som štandardných asi dvetisíc ľudí. Keď som však vyšiel z metra, na uliciach bol obrovský dav. Oslovilo to veľmi veľa ľudí a bolo tam cítiť nádej. Bolo vidieť, že Kremeľ nevedel, čo s tým,“ opísal posledné veľké protesty v Rusku. Nádej však pomaly vyhasínala. Alexejovi Navaľnému sa síce podarilo dostať z bubliny „moskovskej kaviarne“ a osloviť mladých aj ľudí na vidieku, bol to však už len ústupový boj. Hoci sa stále nejaké protesty usporadúvali, režim začal tlak zosilňovať.

Putin dal podnikateľom najavo, že ak budú finančne podporovať opozíciu, môžu sa rozlúčiť s aktívami. V roku 2012 prešiel zákon o zahraničných agentoch a od administratívneho tlaku sa prešlo až k trestným stíhaniam a vyslovene fyzickým likvidáciám. „Po roku 2012 mohlo mať ešte množstvo ľudí nejaké ilúzie, ale veľkej časti spoločnosti bolo, myslím si, jasné, že to bude len horšie a horšie. Množstvo ľudí, ktorí sa do protestov zapájali, si potom povedali, že to nevyšlo, ale čo už. Prácu mám, Navaľného si pustím na internete, ale nebudem sa už angažovať,“ dodal.

Čo ak príde Napoleon?

Tento postoj, v ktorom sa rozhodovanie o zásadných otázkach prenáša výlučne na Kremeľ, však nevznikol vo vákuu. Súčasťou obrazu sveta, ktorý Putinov režim dlhodobo buduje, je aj pocit krivdy a ohrozenia zo strany Západu. Podľa Soukupa sa o nespravodlivom prístupe Európy a Spojených štátov začalo hovoriť už ku koncu Putinovho prvého funkčného obdobia. V Rusku vtedy znelo: „Povedali sme, že by sme chceli ísť do NATO a oni nás poslali do hája. My sme tá Európa a oni nás nechcú,“ a, ako Soukup dodáva, na tieto „urazené“ nálady sa postupne začala nabaľovať téza, že Rusko je tou pravou Európou. „Pozrite sa na Paríž a migrantov, naviezli si tam polovicu Afriky. A my sme obhajcovia pravých európskych hodnôt“. A táto rétorika sa už len zosilňovala až do dnešnej podoby.

„Ale vždy to tam sčasti bolo. Z geopolitického hľadiska bolo pre Rusko vždy neisté, kde má hranice. ,Radšej by sme toho kontrolovali čo najviac, pretože, čo ak by sa zase objavil nejaký Napoleon, Hitler alebo hocijaký Dmitrij, ktorí by sa dostali cez planinu bez prírodných hraníc až k samotnému srdcu našej existencie?‘ Tento pocit tam stále jednoducho je. Otázkou však zostáva, do akej miery propaganda funguje,“ povedal Soukup, podľa ktorého propaganda funguje, pretože ju Rusi stále počúvajú. Ako pokračoval, kým u nás je možné zvoliť si, čomu chceme veriť, v Rusku si to zvoliť jednoducho nemôžete. „Aj keby ste boli naladení opozične, zapli si VPN a sledovali exilové médiá, na ulici, v televízii či na návšteve rodičov sa k vám propaganda dostane. A vplýva na vás. Otázne je, do akej hĺbky a nakoľko bude ovplyvňovať vaše činy. Kremeľ od spoločnosti v skratke chce, aby držala hubu a krok a mala pocit, že na tom, čo si ľudia myslia, nezáleží,“ vysvetlil.

Zatiaľ čo u nás sa často hovorí o polarizácii spoločnosti a dvoch navzájom súperiacich táboroch, v Rusku sú podľa sociologických výskumov tábory tri. Zhruba 15 percent ľudí vojnu na Ukrajine a Putina podporuje a sú radikálnejší, než reálne kroky Putina. Druhú skupinu tvorí 10 až 12 percent ľudí, ktorí vystupujú nemenej ostro proti vojne a proti prezidentovi. Zlou správou podľa Soukupa je, že tieto počty boli rovnaké aj pred vojnou. A potom je tu zvyšok – ľudia, ktorí vojnu podporujú, ale v zásade nevedia prečo. „V jednom z prieskumov napríklad zaznela otázka, prečo si ľudia myslia, že vojna začala. A odpoveď? ,My nevieme, ale vedia to v Kremli‘. To vám síce asi nikdy nepovedia, pretože nie sú hlúpi a Putin by nebol pri moci viac než 20 rokov, a teda ten dôvod poznajú. A znova sme pri tom, že Kremeľ to vie najlepšie,“ vysvetlil.

Ako dodal, v roku 2023 spravili sociológovia akýsi pokus. Dvom kontrolným skupinám položili v zásade tu istú otázku len s iným znením. V jednej skupine sa respondentov pýtali, či podporujú okamžité začatie mierových rokovaní. V druhej otázku modifikovali: „Podporili by ste Vladimíra Putina pri okamžitom začatí mierových rokovaní?“. Kým v prvej skupine odpovedalo kladne 35 percent opýtaných, v druhej až 76 percent.  

Na ceste k vojne

Na jednej strane je strach zo Západu, pocit krivdy a traumy spoločnosti, na tej druhej myseľ Putina. A celosvetová pandémia koronavírusu. „Dvadsaťdva rokov v Kremli vás nejakým spôsobom jednoducho ovplyvní a pri Putinovi k tomu definitívne došlo zrejme počas pandémie. Podľahol presvedčeniu, že má historickú úlohu zabezpečiť Rusko, odčiniť rozpad Sovietskeho zväzu a znovu vytvoriť niečo silné. Tým však nemyslím nový Sovietsky zväz, o to mu vôbec nejde. Chce silné Rusko, ktoré bude hrať prvú ligu vo svetovej politike a nikto nebude premýšľať o tom, že by ho bezpečnostne ohrozil,“ priblížil Soukup.

Ak na toto pristúpite, vyjde vám jediné – nesmiete prísť o Ukrajinu, o vašu sféru vplyvu. Podľa Soukupa sú informácie, že v čase, keď bol Putin v izolácii kvôli pandémii, jeho najbližším spolupracovníkom bolo jasné, že nastal problém. „Skutočné plány Putina mohlo poznať tak desať ľudí, ak vôbec. A tí za nim chodili a začali premýšľať, čo dopekla, sa deje. Začali od neho dostávať prednášky o dejinách Ruska v štýle šialeného rozhovoru s americkým novinárom Tuckerom Carlsonom, keď mu Putin rozprával o kočovníkoch z 11. a 12. storočia. Čo to malo spoločné s aktuálnou vojnou?“ pýtal sa s úsmevom Soukup. Putin vraj argumentoval stredovekom aj svojim najbližším, ktorí neskôr pochopili, že akékoľvek argumenty sú zbytočné a neradno prezidenta nahnevať. Pretože „kamarátstvo“ je dôležité.  

Ak ste sa chceli s prezidentom počas covidu stretnúť, museli ste ísť na 14 dní do izolácie. Jeden muž s ním však trávil viac času než ostatní. Putin a ideológ Jurij Kovalčuk viedli rozhovory o tom, čo bude ďalej. Navzájom sa utvrdzovali v tom, že Rusko je v ohrození a musia ho nejakým spôsobom ubrániť. „Dejiny naozaj berú ako súčasť vládnej ideológie. A všetky komisie proti falšovaniu dejín, všetky projekty na popularizáciu histórie… tam idú obrovské peniaze. Rovnako ako zdanlivo nevinná Ruská geografická spoločnosť, v ktorej sú miliardári či Putin, v ktorej sa navzájom upevňujú vo svojich názoroch. V poslednom čase hovoria napríklad o Arktíde, ktorá zabezpečí budúcnosť Ruska do nadchádzajúceho tisícročia. Človek si hovorí, ,chlapi, nemáte čo lepšie na práci, ako hovoriť o strategických plánoch Ruska do roku 2150?‘ Berú to vážne,“dodal so smiechom Soukup.

Pár miliónov ľudí mínus

Hnevna Putina je oprávnený. Ale mali by sme sa hnevať aj na Rusov? Novinárovi, ktorý žil v Rusku niekoľko rokov a post-sovietskym priestorom sa profesijne zaoberá, má odtiaľ  známych, priateľov a dokonca aj manželku, to ani nenapadlo. Hovorí, že to je niečo podobné, ako keby ste sa hnevali na nebo, pretože z neho prší. „Neznášam tézy, že Rusi potrebujú pevnú ruku a koniec koncov chcú, aby im vládol cár. Nechcú! A dejiny to vždy ukazujú. Vo chvíli, keď sa skrutky povolia, vždy sa tam objavia ľudia, ktorí cára naozaj nepotrebujú a chcú ukázať, že to pôjde aj bez neho. V drvivej väčšine to skončí zle, ale nie preto, že by Rusi mali nejaký gén, ktorý im zakazuje vládnuť si samým a že nie sú schopní mať demokraciu. Ale kedy ju mali?“ pýta sa.

„Pozrite sa, napríklad, len na 20. storočie. Začnime v roku 1905 a máme tu Rusko-japonskú vojnu. Potom prvú revolúciu. Potom prvú svetovú vojnu. Februárovú a októbrovú revolúciu. Občiansku vojnu. Suma sumárum, 15 miliónov ľudí mínus – mŕtvych alebo emigrovaných. Odišla vám celá elita. Alebo je mŕtva. Ale dobre. Pokračujme. Keď si vypestujete novú sovietsku elitu, v roku 1937 ju vyvraždíte. Príde druhá svetová vojna a máte 20 miliónov ľudí mínus,“ vysvetľuje a hovorí, že keď sa na toto celé – relatívne krátke obdobie – pozrieme logikou veci, nemal by ostať jeden jediný človek, ktorý by sa ešte odvažoval myslieť nezávisle. Nedajbože verejne! Pretože takíto ľudia v Rusku jednoducho nemohli ostať. Ale Stalin zomrel a v rámci piatich rokov sa tam „objavili všetci Solženicynovia, Tvardovskij. Dopadlo to dobre? Z väčšej časti nie. Ale skúsili to“.

„Ďalších dvadsať rokov držali hubu a krok. A prišiel Gorbačov, ktorý povolil skrutky. Vnuci zabitých za Stalina, deti tých, ktorých Brežnev vyhodil z práce, do toho znova idú… Túžba spoločnosti tam jednoducho je. Hoci by človek mohol povedať, že toto všetko má účinky na genetickej úrovni. A predsa nemá!“

Práca zahraničného spravodajcu je pre mnohých opradená rúškom tajomstva a romantických predstáv. Verejnosť často vníma novinára ako priameho účastníka historických udalostí, ktorý stojí po boku svetových lídrov v rokovacích sálach. Aká je však skutočnosť?

V rozhovore s Tomášom Verníčkom, vedúcim zahraničného spravodajstva televízie ta3, odhaľujeme praktické zákulisie reportovania z veľkých medzinárodných politických summitov, búrame najčastejšie mýty a objasňujeme, ako sa informácie zo zákulisia dostávajú na verejnosť.

Keď sa povie zahraničné spravodajstvo zo summitu OSN alebo Európskej rady, mnoho ľudí si predstaví novinára, ktorý stojí priamo v sále, kde sa rozhoduje a sleduje dianie priamo pri politikoch. Ako ďaleko je táto predstava od reality?

Táto predstava je určite veľmi ďaleko od reality, pretože novinár nestojí priamo v sále. To skrátka nie je možné. Ak je novinár niekde priamo v centre diania, môže to byť v centre nejakého protestu alebo pri prírodnej katastrofe. Pokiaľ však ide o politické rokovania, neexistujú podľa mňa žiadne takéto veľké podujatia, kde by mohol byť priamo v centre diania. Môže byť napríklad v pléne Európskeho parlamentu. Pokiaľ ide o Európsku radu, teda summity v Bruseli, ktoré bývajú zvyčajne štyrikrát do roka, prípadne častejšie, ak je nejaký mimoriadny, novinári sú v tlačovom centre.

Všetky tieto veľké inštitúcie, ako aj Valné zhromaždenie OSN, majú svoje veľké tlačové centrá uspôsobené na prácu novinárov. Novinári tam často pracujú s podobnými zdrojmi, ku ktorým by sa teoreticky vedel dopracovať aj človek vzdialený stovky kilometrov. Na mieste je však bližšie, môže sa osobne stretnúť s ľuďmi, ktorí vystupujú v správach, s politikmi alebo s ľuďmi zo zákulisia, ktorí sú súčasťou delegácií a pomáhajú tvoriť programy. Preto má lepší prístup. K vašej otázke teda ešte raz – táto predstava je dosť vzdialená. Keď je človek priamo na mieste a reportuje, je to skôr o tom, že sa sústredí vyslovene na danú tému, ale veľká časť práce by sa dala urobiť aj sto kilometrov ďaleko.

Prekvapilo vás to, keď ste takto išli na summit prvýkrát? Očakávali ste možno niečo viac?

Je to už dávno, takže ten bezprostredný pocit si presne nepamätám, ale mám v hlave, že áno. Keď som to zistil, tak ma to prekvapilo, ale nebol to šok, ktorý by trval dlho, lebo je to logické. Potom mi to celé dávalo zmysel, lebo najdôležitejšie rokovania sa dejú za zatvorenými dverami. Politici nechcú, aby sa na verejnosť dostali všetky informácie – napríklad o tom, ako sa o nejakej téme hádajú, alebo aké je to zložité. Nebolo by to na nič dobré. Chcú však odprezentovať výsledky. Dáva mi teda zmysel, že sa tieto rokovania dejú za zatvorenými dverami. Je potom otázka, či vám tam niečo uniká alebo nie. Myslím si však, že nie. Pokiaľ ide o schvaľovanie zákonov v Európskom parlamente alebo prijímanie rozhodnutí na pôde Európskej rady, výsledok sa určite dozviete, keď sa to skončí. Nemusíte byť priamo v sále, čakáte v tlačovom centre na výsledky. Veľmi to potom závisí od toho, ako sa vám podarí získať zákulisné informácie.

Ako sa potom von dostane taká zákulisná informácia, akou bol známy prípad, keď vtedajší nemecký kancelár Olaf Scholz poslal Viktora Orbána „na kávu,“ aby mohli ostatní odhlasovať prístupové rozhovory pre Ukrajinu do EÚ?

Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina novinárov pracuje s rovnakými zdrojmi. Rokovania dvadsaťsedem premiérov alebo prezidentov sú za zatvorenými dverami, a keď sa náhodou niečo deje vo vnútri, jednotlivé delegácie dávajú von informácie niektorým novinárom. Alebo naopak, novinári z nich niečo „vypáčia“. Dajme si konkrétny príklad: teraz, keď nahrávame tento rozhovor, bude v Bruseli summit a vieme, že jednou z hlavných tém bude zmrazenie alebo rozmrazenie ruských aktív. Už teraz vieme, že Belgicko s tým má veľký problém, lebo tieto aktíva sa nachádzajú na jeho území.

Predstavme si teda, že summit prebieha a príde nejaká zákulisná informácia. Niekto z belgickej delegácie povie prevažne belgickým novinárom, že premiér sa postavil na hlavu a toto rozhodnutie nepodporí. Napíše to on, napíše to server Politico alebo to môže na Twitteri (terajšia platforma X, pozn. red.) zverejniť niektorý z členov delegácie, prípadne samotný premiér. A toho sa chopia všetci novinári. Keď by rozhodnutie padlo, odprezentuje ho predseda Európskej rady ako výsledok, ku ktorému dospeli. To, samozrejme, majú všetci. Ale čo tomu predchádzalo, závisí od toho, ktorý novinár to zistí, alebo ktorá delegácia sa rozhodne tú informáciu pustiť von. Takto to funguje.

Spomínaný prípad s Orbánom bol bezprecedentný. Na tom summite som bol. Neviem, či to ako prvý zverejnil server Politico, alebo to niekto tweetol z Nemecka, ale pred summitom bolo jasné, že maďarský premiér Viktor Orbán to nepodporí. Sú rozhodnutia, ktoré musí Európska rada prijať jednomyseľne, a potom sú také, ktoré sa prijímajú väčšinou. Všetci novinári boli absolútne prekvapení, ako sa to stalo. Prvá vyšla von informácia, ktorú napísal vtedajší predseda Európskej rady Charles Michel: „We have a deal“ (Máme dohodu). Všetci sme ostali v šoku, ako je to možné. Potom niekto z nemeckej delegácie dal von informáciu, že podľa ich nemenovaných zdrojov mal počas rokovania Olaf Scholz požiadať maďarského premiéra, aby odišiel na kávu. A vtedy to ostatných dvadsaťšesť lídrov jednomyseľne odsúhlasilo.

Pamätám si, že to bolo bezprecedentné. Niečo podobné si nepamätali ani novinári, ktorí sú v Bruseli dvadsať rokov. Odvtedy sa to už nezopakovalo, bolo to naozaj špecifické. Sila jednotlivých štátov sa však prejavuje aj inak. Keď bola napríklad nemeckou kancelárkou Angela Merkelová, ktorá bola vo funkcii, myslím, šestnásť rokov, jeden povestný summit o rozpočte trval päť dní namiesto bežných dvoch. Povedala, že lídri odtiaľ neodídu, kým sa nedohodnú na financovaní. Bol tam vtedy aj kolega, ktorý už nemal ani čisté košele a musel si prať oblečenie na hoteli, lebo rátal s dvojdňovým summitom. Ona nemohla lídrov donútiť, aby tam ostali, ale mala také silné slovo, že jednoducho povedala, že sa bude rokovať, kým to nebude hotové.

Dalo by sa to teda zhrnúť tak, že byť fyzicky v centre diania ešte neznamená byť priamo pri zdroji informácií?

Tak. Prirovnal by som to k tomu, keď ide náš redaktor do slovenského parlamentu. Má právo osloviť poslancov, ale záleží na tom, ako veľmi je priebojný, alebo ako veľmi je rešpektovaný. Nie vždy sa chcú politici vyjadriť. Keď však máte na niekoho súkromné číslo a napíšete mu, aby sa vyjadril, alebo si ho priebojne odchytíte, môžete získať viac. Keby sme boli obaja v parlamente, je vysoko pravdepodobné, že každý z nás prinesie iný výsledok. Rovnako to môže fungovať aj v Európskej rade, lenže tam sú bezpečnostné opatrenia oveľa vyššie a premiéri nechodia bežne medzi novinárov. Je jednoduchšie osloviť jedného zo 150 poslancov v Národnej rade ako jedného z dvadsiatich siedmich lídrov s ochrankou. Veľakrát sme išli na summit s Robertom Ficom a ja som ho videl len pri nástupe do lietadla a pri výstupe. Počas dvoch dní som ho ani raz nevidel, sledoval som ho len na televíznych obrazovkách rovnako ako iní diváci.

To je bežné, že takto s novinármi komunikujú, resp. nekomunikujú slovenské delegácie?

Práve tu môže byť pridaná hodnota toho, ako veľmi chce daná vláda tému propagovať doma. Často cestujeme vládnym špeciálom spolu s premiérom, ktorý nám hradí cestu. Za minulých vlád, napríklad za Petra Pellegriniho, Igora Matoviča alebo Ľudovíta Ódora, bola komunikácia iná ako teraz s Robertom Ficom. Nebudem hodnotiť, či bola lepšia alebo horšia, hoci mám na to jasný názor, ale bola diametrálne odlišná. Na summitoch sa prijímajú spoločné rozhodnutia pre celú EÚ, no Slovensko v nich má nejaký svoj záujem – napríklad za vlády Roberta Fica je to záujem o ruský plyn, v minulosti to boli napríklad migračné kvóty.

Za predchádzajúcich vlád sa premiéri snažili častejšie chodiť k novinárom, alebo posielať zástupcov, aby nám povedali, ako rokovania postupujú, čo sa Slovensko snaží dosiahnuť a aké sú prípadné ústupky. Vtedy bolo nevyhnutné byť na mieste, pretože túto správu nevysielali do sveta všetkým. S Robertom Ficom je situácia úplne iná. On na konci summitu buď usporiada tlačovú konferenciu alebo ani to. Iba zverejní na sociálnej sieti video, kde zhrnie výsledky. A to je veľký rozdiel. Mení sa to od vlády k vláde; napríklad Poľsko alebo Česko veľmi často komunikujú. Za Petra Fialu boli mimoriadne transparentní, mali sme viac informácií z českej strany ako z našej. Byť na mieste sa teda oplatí, ale naozaj je to aj o tom, či má premiér vzťah s novinármi a či chce informácie posúvať ďalej.

Keďže sa veľká časť práce odohráva v tlačových centrách, ako to tam vyzerá? Ako vyzerá bežný deň novinára po príchode do press centra?

Možno to bude sklamanie, ale často si len sadnete za notebook a sledujete dianie. Pokiaľ máte prístup na internet, veľa z týchto výstupov je verejných a dokázali by ste ich pozerať aj z Bratislavy, alebo aj z Námestova, z Prešova. Rozdiel je v tom, že sa môžete osobne dostať na takzvané „doorstepy“, kde prichádzajú jednotliví premiéri. Novinári tam niekedy čakajú aj hodiny, aby mali možnosť položiť otázku. Treba však povedať, že lídri sa novinárom môžu vyhnúť a vojsť do budovy aj inak. Do poslednej chvíle neviete, či sa tam objavia všetci a či budú reagovať.

Zo skúsenosti viem, že premiéri reagujú najmä na novinárov zo svojich domácich krajín. Lídri veľkých krajín ako Nemecko alebo Francúzsko sú zvyknutí, že ich hlas zaujíma všetkých, a komunikujú aj v angličtine. Tieto doorstepy však fungujú najmä na princípe tlačových agentúr a akreditovaných novinárov. Využívajú ich agentúry ako Reuters alebo Euronews, ktoré nahrajú základné vyhlásenia a dajú ich do obehu všetkým.

A keď sa na to pozrieme odľahčenejšie, je v tom press centre pekne? Aké sú podmienky?

Je tam veľa miest na sedenie, interné obrazovky, bufety a príjemné kantíny, kde sa môže novinár najesť. Čo sa týka pracovných podmienok, sú dobre prispôsobené na to, aby ste tam zvládli pracovať celý deň. Summity trvajú aj dva dni a sú to niekoľkohodinové rokovania s mnohými témami. Prostredie je teda utvorené veľmi dobre. Je to lepšie, ako keď idete s premiérom na nejakú rýchlu zahraničnú cestu, kde sa neustále presúvate a často nemáte ani priestor na prácu, ani čas zamyslieť sa nad tým, čo ste nahrali.

Nefrustruje vás niekedy, že cestujete do Bruselu alebo inam po svete, no v praxi robíte to isté, čo v redakcii?

Frustruje ma jedine to, keď naša delegácia, s ktorou tam ideme, nekomunikuje a nemá záujem. To je jediné frustrujúce. Zažil som aj summity, kde to bolo naopak, a vtedy to bolo naozaj zaujímavé. Napríklad keď ešte oveľa viac fungovala V4 a štáty ako Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko mali v nejakej téme jednotný názor. Vtedy veľmi často lídri týchto krajín prišli a hovorili novinárom, ako diskusia pokračuje. Vtedy to malo ešte väčšiu pridanú hodnotu. Teraz tam chodím rád, lebo sa riešia závažné veci, ale je pravda, že pri niektorých informáciách by som možno tú istú správu dostal do vysielania aj zo štúdia v Bratislave.

Spomínali ste, že veľa využívate tlačové agentúry. Vedeli by ste si predstaviť robiť v dnešnej dobe zahraničné spravodajstvo bez nich?

V dnešnej dobe sa to podľa mňa nedá. Televízne spravodajstvo sa bez toho robiť nedá, jedine že by ste robili špecifický servis. V ta3 si to neviem predstaviť, lebo našou úlohou je informovať všeobecne o tom, čo sa deje vo svete, a to na dennej báze. Nepripravujeme týždenný špeciál, ale každú hodinu vysielame správy. V takejto rýchlosti sa to bez zahraničných agentúr nedá. Keď sa niečo stane, musíme to spracovať nie do hodiny, ale behom niekoľkých minút. Aspoň základnú informáciu, ktorú potom môžeme rozvíjať. O šesť hodín už tá prvotná správa musí byť dávno vonku.

A kde sa potom naopak končia výhody agentúr? V čom sú limitované?

Stráca sa tam možnosť klásť doplňujúce otázky. Pracujete s materiálom, ktorý máte. Je rozdiel, keby ste mali možnosť päť minút rozprávať sa s nemeckým kancelárom a sami by ste si určili témy, oproti tomu, keď on iba dá vyhlásenie, odpovie na jednu-dve otázky a ide ďalej. Máte jeho štvorminútové vyjadrenie, ktoré dostanú všetky agentúry na svete. Každý si z toho zoberie, čo chce, ale keby vás zaujímalo niečo viac a on to nepovedal, nemáte možnosť sa ho dopytovať. Je to často limitujúce. Všetko má však svoje limity, aj my ako novinári musíme selektovať. Pamätám si na situáciu, keď jedna moja bývalá kolegyňa nahrala svoj prvý televízny rozhovor s kubánskou veľvyslankyňou, ktorý trval 70 minút. Bola z neho nadšená, koľko informácií zaznelo, ale takýto materiál je pre vysielanie nepoužiteľný. Musíme vyberať len to najpodstatnejšie, a to platí aj pri práci s agentúrnym materiálom.

Keďže sa všetci spoliehajú na agentúry, neznamená to, že všetky médiá potom často informujú rovnako?

Priestor na interpretáciu tam je, ale máte pravdu, že veľakrát je to podobné. Ja mám však pocit, že keď je to podobné, je to v poriadku. Znamená to, že všetci pochopili tému tak, ako sa udiala. Keď raz príde nemecký kancelár na summit a povie, že ideme rozmraziť ruské aktíva, neviem si predstaviť, že by táto téma mala byť v iných médiách prezentovaná inak. Alebo ak by Donald Trump povedal, že ide uvaliť clá na všetky krajiny a na Európsku úniu to bude 20 %, tak by to malo byť vo všetkých médiách rovnako. Rozdiel môže byť v odtieňoch – ako veľmi to vysvetlíte divákovi, či sa rozhodnete konfrontovať to s postojom predchodcu, alebo oslovíte podniky na Slovensku, ako sa ich to dotkne. V tom sa to môže líšiť. Ale keď vidím podobný titulok vo viacerých slovenských médiách, nepríde mi to na škodu. Je to znamenie, že ide o vážnu vec, kde nie je prílišný priestor na fabuláciu.

Vráťme sa ešte k reportovaniu z miesta. Stáva sa, že z rokovacej sály vyjde nejaký diplomat alebo člen delegácie a príde sa porozprávať s novinármi? Sú tieto momenty kľúčové?

Sú a môžu byť, podľa toho, aké majú informácie. Zažil som za slovenskú delegáciu, že nám prišli povedať, kde sa to zaseklo, alebo čo riešia. Niekedy sa objavia aj prelomové informácie, ako tá o Scholzovi, ktoré potom prevezme úplne každý. To je presne to, čo posúva reportovanie dopredu a dáva divákovi pohľad do zákulisia. Jedna vec je fakt, že EÚ odobrila prístupové rokovania s Ukrajinou. Podľa mňa je však podstatné povedať aj to, že sa to podarilo vďaka tomu, že maďarský premiér opustil rokovaciu sálu. A to sa verejnosť dozvedela práve na základe toho, že niekto z delegácie posunul túto informáciu von.

A z praktického hľadiska, keď už niekto takto príde, smeruje skôr k novinárom zo svojej krajiny?

Určite, ide za svojimi. Niekedy ani nemusia prísť osobne, komunikácia môže prebiehať aj cez SMS. My potom často citujeme aj iné médiá alebo servery ako Politico, ktoré sa na tieto summity zameriavajú.

Dá sa z krátkych vyjadrení diplomatov vyčítať aj niečo medzi riadkami, napríklad z tónu hlasu alebo nervozity?

Teoreticky by sa dalo, ale ja by som tomu nepripisoval veľký význam, pokiaľ je to niekto zo širšej delegácie, kto v samotnej rokovacej miestnosti nie je. On iba interpretuje, čo sa deje. Ak by za nami prišiel priamo premiér, tam si už, samozrejme, všímate neverbálnu komunikáciu. Ale keď príde komunikovať veľvyslanec alebo iný člen delegácie, ktorý nie je priamo na rokovaniach, tam by som tomu veľký význam nepripisoval.

Rozumiem tomu správne, že to sú potom vlastne informácie až z tretej ruky? Ide to od politika cez delegáta až k médiám.

Môže to tak v niektorých prípadoch byť. Závisí to od toho, kto príde. Keď príde politik, teda premiér alebo prezident, je to z prvej ruky. Keď príde niekto, kto rieši detaily danej témy, takzvaný „šerpa,“ je to tiež v podstate z prvej ruky. Ale áno, niekedy to môže byť informácia až od tretej osoby.

Takže v tej miestnosti sedia fakt iba prezidenti a premiéri?

Áno, keď sú summity dvadsaťsedmičky, tak áno. Dokonca aj mediálne zábery, ktoré odtiaľ pochádzajú, sú z úvodu, keď sú tam pustené médiá, aby urobili zábery, ako si lídri podávajú ruky a vítajú sa. Potom sú všetci za okrúhlym stolom, ale to už je všetko za zatvorenými dverami.

Existuje v Bruseli alebo na pôde EÚ úzka skupina elitných novinárov, ktorí sa k informáciám dostávajú skôr, lebo majú vybudované lepšie vzťahy?

Určite existujú. Funguje to na rovnakom princípe ako v našom parlamente. Keď som napríklad reportoval z Európskeho parlamentu a po čase som už mal čísla na všetkých asistentov a na niektorých europoslancov priamo, získavanie reakcií bolo oveľa rýchlejšie. Keď moji kolegovia posielali tú istú otázku na tlačové oddelenie, niekedy odpoveď nestihli dostať včas. Rovnako to funguje aj v Bruseli. Určite sú tam ľudia, ktorí majú oveľa lepšie informácie ako ja, a bez hanby môžem povedať, že ja to určite nie som.

Spomenuli ste vzťahy s europoslancami. Je budovanie takýchto kontaktov otázkou času, dôvery alebo aj prestíže redakcie?

Určite je to kombinácia všetkého, čo ste spomenuli. Do istej miery je to aj prestíž redakcie. Keď má médium meno, politici odpovedajú rýchlejšie. Určite je to aj o čase strávenom s tými ľuďmi; keď vás vidia na plenárnych zasadnutiach každý mesiac, zvyknú si na vás. A potom je to aj o dôvere. Nepovedal by som, že som si s nimi vytvoril vzťahy, skôr kontakty. Vedeli, že som človek, ktorý reportuje ďalej. Keby som prekrútil ich slová, nabudúce by mi už rozhovor nedali. Pokiaľ však človek informuje vecne, je to prospešné pre obe strany.

Cítiť na takýchto veľkých fórach nejakú hierarchiu medzi novinármi?

Nie, na takýchto veľkých fórach veľmi nie. Je tam tak veľa ľudí, že na to nie je priestor. Možno sa to môže diať u nás v parlamente, kde je ten priestor oveľa menší. Ale keď si zoberiete, že na summit Európskej rady, ktorý je štyrikrát do roka, posielajú redakcie rôznych ľudí, tak sa tam príliš často nestretávate. Takže nejaké elitárstvo tam nie je.

Cítite ako novinár z menšej krajiny nejakú nevýhodu alebo ťažšiu pozíciu oproti tým z veľkých krajín?

Nie, podmienky sú vytvorené pre všetkých úplne rovnako. Jediný rozdiel je v tom, že ako jeden novinár s jednou kamerou nemáte šancu obsiahnuť všetko – stihnúť doorstepy všetkých lídrov, dávať živé vstupy a zároveň nahrávať rozhovory. Tlačové agentúry, ktoré poskytujú materiál médiám do celého sveta, majú prirodzene prednosť. Keby som blokoval priestor agentúre, samozrejme, že jej ho uvoľním. Funguje to tam normálne, kolegiálne. Nikdy som neriešil, či vedľa mňa stojí novinár zo Španielska alebo z Nemecka.

Mediálne atraktívnou témou je vždy veto niektorého z lídrov. Zažili ste osobne, že na summite padlo rozhodnutie niečo vetovať?

Mám pocit, že na každom summite sa niečo také udeje. Málokedy sa rieši len jedna téma. Na konci tak môže byť záver, že sme sa dohodli na migrácii, ale nedohodli na Ukrajine, pretože to niekto de facto vetoval. Ide len o to, ako veľmi silné a závažné to veto je. Vždy tam niekto niečo vetuje, teda skoro vždy.

Predstavme si teoretickú situáciu, že by na poslednú chvíľu prišlo nejaké závažné veto. Ako rýchlo sa to dozvedia novinári?

Závisí to od toho, kto informáciu pustí von, pretože finálne rozhodnutie padá v uzatvorenej miestnosti. Môžeme sa to dozvedieť až na záver, keď predseda Európskej rady predstaví výsledky, alebo to niekto pustí von ešte počas rokovania. Často to, čo sa javí ako prekvapenie, pre ľudí ponorených do témy prekvapením nie je. Napríklad, ak by na najbližšom summite Belgicko vetovalo využitie zmrazených ruských aktív, nebolo by to pre mňa prekvapenie, lebo to signalizuje už dlho. Najzásadnejšie rozhodnutia sa neprijímajú počas tých pár hodín rokovania; preberajú sa dávno vopred a lídri ich tam prichádzajú len finálne spečatiť.

Čo je pre diváka jednoduchšie podať: geograficky blízku tému, ako voľby v Česku, alebo summit EÚ?

Voľby sú asi jednoduchšie, lebo sú o tom, kto vyhrá. Summit je ako rokovanie parlamentu, kde majú poslanci aj 150 bodov a je nereálne informovať o všetkých. Musíte vybrať to najpodstatnejšie, často sú to právne komplikované veci, a musíte sa snažiť odprezentovať to tak, aby to diváka zaujalo a aby tomu porozumel. Určite je summit ťažšie uchopiť.

Je to teda profesionálne náročnejšie aj pre vás ako novinára?

Určite áno. Základ je, že musíte téme dobre rozumieť. To je absolútne kľúčové. Ale aj keď téme rozumiete, neznamená to, že ju viete dobre podať. Zásadná je forma – povedať to čo najjednoduchšie a najvýstižnejšie. Najprv si musíte všetko načítať, zamyslieť sa a potom to reportovať tak, ako keby ste to hovorili svojmu priateľovi alebo mame. Použiť presne také slová, ísť čo najviac „po lopate“.

Keby sme sa vrátili na úplný začiatok k mýtom, ktorý je podľa vás ten najväčší mýtus o práci zahraničného spravodajcu?

Asi ten prvý, ktorého sme sa dotkli: že zahraničné spravodajstvo znamená, že musíte vycestovať na miesto, kde sa vec deje. Samozrejme, je to najlepšie, ale v dnešnej rýchlej dobe je to často nereálne. Ak chcete informovať o rannom zemetrasení niekde v Japonsku, kým sa tam dostanete, prvotnú informáciu už musíte spracovať bez toho, aby ste tam boli. Častá reakcia, ktorú dostávam, je: „Ty robíš zahraničné spravodajstvo, ty musíš veľa cestovať.“ Áno, cestujem viac ako bežný človek, ale pre každodennú náplň práce to nie je možné ani podstatné. Musíte pracovať s internetom, so zdrojmi a s tlačovými agentúrami. Dá sa to často robiť od stola.

Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia sledovali zahraničné spravodajstvo, aj keď možno majú pocit, že je to pre nich vzdialené a nezrozumiteľné?

Vždy mi to príde dobré na porovnanie. Keď vidím, že v Bulharsku sa protestuje a padá vláda, je to zaujímavé aj zo slovenského hľadiska. Všetky tieto veci mi prídu dobré pre kontext, aby sme neboli zaslepení a nemysleli si, že inde sa funguje úplne inak. U nás máme často pocit, že len na Slovensku sú nejaké problémy alebo skorumpovaní politici. Keď však vidíte, že je to aj inde, môže to byť až oslobodzujúce, také prijatie reality. Aby sme neboli zaslepení, treba sa pozerať aj doľava, aj doprava. Doteraz si pamätám rozhovor, ktorý som raz mal s jedným kanadským párom. Ja som mal pocit, že Kanada je úžasná krajina a ospevoval som ich premiéra. Oni mi však začali hovoriť: „Bože, to je taký truľo, urobil toľko zlých rozhodnutí…“ a podložili to veľmi dobrými argumentmi. Človek si často veci idealizuje a až takéto porovnania mu otvoria oči a rozšíria obzor.

A otázka na záver: majú v dnešnej dobe ešte zmysel stáli zahraniční spravodajcovia, keďže ich počet celosvetovo klesá?

Je to super otázka a podľa mňa to zmysel má. Rovnako ako majú zmysel špecializované oddelenia v redakciách – domáce, športové, ekonomické. Človek, ktorý sa špecializuje, bude v danej téme s veľkou pravdepodobnosťou dobrý. Podobne na Slovensku zanikli investigatívne oddelenia, lebo si vyžadujú veľa času, za ktorý novinár neprinesie denný výsledok, a to si nie každý môže dovoliť. Rovnako je to aj so spravodajcami. Keď budem informovať o Nemecku, určite nebudem mať také dobré zákulisné informácie, ako keby tam nejaký môj kolega žil a venoval sa len tomu. Tí spravodajcovia majú zmysel, určite majú. Je to len otázka, či si to médium môže dovoliť. Dá sa fungovať aj bez toho, ale bolo by skvelé, keby tam boli. Preto niektoré médiá aspoň vysielajú redaktorov na predvídateľné udalosti, ako sú americké voľby. Nie je to ideálne riešenie, ale je to pragmatický kompromis.

Tomáš Verníček je slovenský novinár a redaktor, ktorý pôsobí v spravodajskej televízii ta3. Je vedúcim zahraničnej redakcie a moderátorom spravodajstva v tejto televízii, kde je zamestnaný od roku 2014.  Vo svojej práci sa venuje hlavne zahraničnej politike a medzinárodným udalostiam – pravidelne prináša správy a komentáre k významným zahraničnopolitickým témam, ako sú prezidentské voľby v iných krajinách, stretnutia medzinárodných lídrov či vývoj významných medzinárodných udalostí. Verníček sa objavuje aj v rôznych formátoch, kde rozoberá medzinárodné dianie alebo svoj pohľad na aktuálne svetové udalosti – napríklad bol hosťom v podcastoch a štúdiách, kde rozpráva o práci zahraničného redaktora a skúsenostiach zo zahraničných služobných ciest.