Natália Babicová: „Môj konkurz do Telerána vyzeral tak, že som vlastne ani nevedela, že robím konkurz do Telerána“

Natália Babicová je absolventka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Donedávna bola PR manažérka organizácie Zvierací ombudsman, no dnes skúsenosti z tejto práce využíva v televíznom prostredí. Ako redaktorka sa podieľa na tvorbe Ranných televíznych novín, ktoré vysielajú v rámci Telerána. Študentom odporúča, aby boli zvedaví a naklonení príležitostiam v zahraničí, a to aj v prípade, že sa jazyk začali učiť až počas vysokej školy ako ona.

Pri ktorých spomienkach na vysokoškolské štúdium sa neubrániš sentimentu?

Odpoveď na túto otázku som mala mať pripravenú už roky. Vždy, keď som robila nejaký rozhovor s absolventkami a absolventami, alebo som taký rozhovor čítala, predstavovala som si, ako sa raz niekto bude takto pýtať mňa. V mojich predstavách som mala vlasy v drdole a v nich ceruzku, okuliare s hrubým rámom a milión pracovných skúseností. Mali sme sedieť u Štúra na káve, mrkvovom koláči a všetko to nahrávať na diktafón. Mala som sa cez štúrovské okno pozerať na katedru a mali sa mi vynárať všetky spomienky. Jediné, čo z toho teraz spĺňam, je len ten drdol. A Štúra vraj zatvárajú, čo je škoda, lebo práve odtiaľ mám mnoho pekných zážitkov. Na hodinách sme sa síce venovali histórii, medzinárodným vzťahom či ekonómii, no oveľa hlbšie diskusie aj o spomínaných témach sa so spolužiakmi rozprúdili práve pri kávičke. Najviac mi teda chýbajú ľudia, umocnené je to pandémiou, keď je tých osobných stretnutí naozaj máličko. Sentiment ma chytá aj keď si spomeniem, ako sme vymetali predmety na KAMAKu. Tie céčkové, ktoré sme si vyberali, boli kreatívne, založené skôr na praxi ako na teórii. Často sme si hovorievali, že po ukončení žurnalistiky budeme vlastne takí poloviční marketéri. A tie predmety rozhodne odporúčam, veľa vecí som z nich využila v praxi.

Akú radu by si dala študentom žurnalistiky?

Práve sa celý pedagogický zbor schuti zasmial. Rozhodne som totiž nepatrila k študentom, ktorí by priemerom známok nejako vynikali a mohli by dávať v tejto oblasti rady. Neviem študentom poradiť, ako spraviť dejiny na prvý pokus, tiež im nepoviem, ako vytvoriť rovnováhu medzi školou, prácou a súkromným životom. Keď sa však spätne pozriem na moje vysokoškolské časy, ktoré vlastne skončili len nedávno, niekoľko rád sa mi v hlave vynorí. Prvou je byť zvedavý. To sa zíde nielen počas školy, ale najmä v následnom pracovnom živote, a preto sa treba veľa pýtať, snažiť sa počas hodín rozprúdiť debatu, zaujímať sa o názory učiteľov, ale aj spolužiakov. Naplno treba využiť aj chvíle, keď na katedru príde niekto z praxe. Pamätám si, že práve hodiny, na ktoré pedagógovia pozvali ľudí z rôznych redakcií, boli veľmi obohacujúce. Zrazu si všetky tie veci, o ktorých počúvate najmä v teoretickej rovine, pospájate s praxou a naberú pre vás reálne kontúry.

Mojim odporúčaním je tiež vybrať si okrem žurnalistiky aspoň jednu tému, ktorá vás zaujíma a snažiť sa v nej zdokonaľovať. Keď som písala diplomovku o pripravenosti absolventov na prax, vtedajší programový riaditeľ Rádia Expres Martin Fenčák mi povedal, že ak by mu prišli na pohovor dvaja približne rovnako šikovní záujemcovia o post moderátora spravodajstva, vybral by si toho, ktorý má napríklad vášeň pre zahraničnú politiku, je v tejto oblasti dobrý, má veci načítané a rozumie im. Rozhľadenosť v určitej téme je pre absolventa rozhodne pridanou hodnotou. Pre mňa je takouto témou napríklad ochrana životného prostredia, ktorá bude, podľa môjho názoru, na dôležitosti len rásť.

Tretiu radu by som dala každému študentovi, a teda nielen tým, ktorí študujú žurnalistiku. Asi to nebude vôbec originálne, ale každému by som odporučila aspoň raz počas vysokoškolských čias vycestovať do zahraničia. Teraz nemám na mysli pártydovolenku na chorvátskom Zrće, i keď aj tá má určite niečo do seba. Hovorím skôr o skúsenostiach v podobe zahraničných študentských mobilít, stáží, dobrovoľníctvach, či pracovných programoch. Na klasickom erazmáckom pobyte som síce nebola, no vyskúšala som si program Work and Travel v USA či dobrovoľníctvo na Kaukaze a na Islande. A keď budete mať náhodou pochybnosti, či to zvládnete, pomyslite si na to, že ja som zvládla robiť plavčíčku v zahraničí, hoci sa bojím ponárania, a angličtinu som sa prvýkrát začala učiť až na vysokej. Verte mi, toľko príležitostí na spoznávanie sveta ako počas výšky už nikdy mať nebudete. Vďaka cestovaniu, ktoré je prirodzene spojené aj so vzdelávaním, spoznáte množstvo zaujímavých ľudí, zdokonalíte sa v jazyku a prirodzene pričuchnete aj k tým medzinárodným vzťahom, ktoré som už spomínala.

Aké praktické rady z katedry pri svojej práci využívaš ty?

Najviac čerpám asi z praktických predmetov, z teórie sa toho na mňa nalepilo len málo. Veľa si pamätám z mediálnych ateliérov, väčšinou som chodila na televízny, jeden semester na rozhlas. Všetko, čomu sme sa tam venovali, dnes využívam pri svojej práci. Naučila som sa nielen ako pracovať s hlasom, vystupovať pred kamerou, ale tvoriť tiež vecné otázky. Pamätám si aj na hodiny redigovania. Doktor Kubínyi sa nás snažil naučiť, aký je rozdiel medzi slovami „keď a kedy“ a ako ich správne používať. Snažil sa nám tiež vtĺcť do hlavy, že slovo „doba“ sa používa iba v súvislosti s historickým obdobím, napríklad doba ľadová, no nikdy nie súčasná doba. Odnaučiť sa nás snažil aj slovo prebiehať, vraj neprebieha dej, ale len zajac cez cestu, no túto radu som si neosvojila, azda mi to odpustí. Možno sú to drobnosti, ale práve jazyková kultúra je pre mňa pri mojej práci jednou z najdôležitejších vecí.

Ako veľmi je podľa teba náročné uplatniť sa po vyštudovaní žurnalistiky v oblasti médií?

Ťažká otázka. Určite ide aj o to, v akom type médií chce človek pracovať. V printe, respektíve v onlajne, je toho priestoru viac, vznikajú nové médiá, redakcie sa rozrastajú. Problematickejšie to je v rozhlase a televízii. Týchto médií nie je u nás až tak veľa, počet redaktorov je v nich obmedzený a ich obmena nie je až taká častá. Ľudia väčšinou na týchto pozíciách zotrvávajú dlhšie. Na druhej strane treba tiež dodať, že niečo ako „čistý print“ či „čistý online“ sa už vytráca. Azda už neexistuje pôvodne printová redakcia, ktorá by nemala svoj podcast či videotím. Pre ľudí, ktorým sa nepodarí dostať do klasickej televízie či rozhlasu, sa tak otvárajú ďalšie možnosti.

Možno by so mnou mnohí pedagógovia nesúhlasili, no zamávať v redakcii po skončení školy diplomom nestačí. Potrebné sú aj skúsenosti. Študenti sa môžu vybrať viacerými cestami. Vyskúšať môžu napríklad regionálne médiá, tam nabrať skúsenosti a po škole to vyskúšať aj v celoštátnych, ak majú také ambície. Alebo sa to dá aj inak – začínať ako kávonosič, navnímať atmosféru redakcie, ukázať snahu a prepracovať sa až k vysnívanej pozícii. Je pravda, že mediálne prostredie o čosi viac praje ľuďom, ktorí majú široké lakte. Študentom odporúčam, aby sa nebáli ozvať do redakcie, v ktorej chcú pracovať. Netreba hneď očakávať tisícku v čistom a najzaujímavejšiu prácu na svete, ale keď ukážu snahu, dostaví sa aj všetko ostatné.

Dokázala si pretaviť skúsenosti z PR do redaktorskej práce?

Oblasť vzťahov s verejnosťou a redaktorská práca nie sú vôbec až také odlišné. Základom oboch je podať ľuďom informácie tak, aby im rozumeli. Ono sa to môže zdať na prvý pohľad naozaj jednoduché, no človek pri práci často skĺzne do takej svojej bubliny a zabudne na to, že každý človek vníma informácie inak a nie každý má rovnaký slovník či rozhľad.

Aké benefity ti do profesijného života priniesla práca PR manažérky?

Možno sa budem trochu opakovať, no naučila ma najmä zjednodušovať informácie do takej podoby, aby im každý porozumel. Organizácia, v ktorej som robila PR manažérku, sa zameriava na tvorbu legislatívnych návrhov v oblasti ochrany zvierat. Nuž, už samotná táto veta je komplikovaná. A presne tak komunikácia s verejnosťou vyzerať nemá. Samozrejme, že sa z nej nemôže vytratiť odbornosť a vecnosť, najdôležitejšia je však zrozumiteľnosť. PR manažér, či hovorca, si musí uvedomiť, že jeho tlačovú správu či iné mediálne vyjadrenie budú sledovať rôzni ľudia, v tomto prípade aj tí bez právnického vzdelania. Mojou úlohou teda bolo najmä všetky tie právnické veci „poľudštiť“. Práca PR manažérky sa od tej redaktorskej teda až tak nelíši. Tiež musíte pri práci voliť taký jazyk, aby bol zrozumiteľný pre všetkých.

Keď sa na to pozriem trošku sebeckejšie, tak táto práca mi priniesla aj schopnosť lepšie sa orientovať v tom, ako funguje príprava či predkladanie legislatívnych návrhov, ich pripomienkovanie či schvaľovanie. A naučila ma tiež pohotovosti, keď sa niečo udeje, musíte reagovať hneď.

Ako vyzeral tvoj konkurz do Telerána?

Môj konkurz do Telerána vyzeral tak, že som vlastne ani nevedela, že robím konkurz do Telerána. Pôvodne som sa hlásila na pozíciu redaktorky večerných televíznych novín. Prvé kolo vyzeralo klasicky, ako sme zvyknutí z akéhokoľvek výberového konania. Stačilo poslať životopis, motivačný list a videovizitku. Po čase sa mi ozvali z personálneho a pozvali ma na kamerové skúšky. V televíznom štúdiu sedel šéf spravodajstva a režisér. Úlohou bolo predstaviť sa na kameru a následne prečítať text z čítačky. Nasledoval simulovaný živý vstup. Keďže odvtedy ubehlo len pár mesiacov, celkom živo si pamätám, že som mala bez prípravy rozprávať o ruskom kolese pri Dunaji. Hoci nešlo o politiku či nejakú ťažkú technologickú tému, hovoriť bez prípravy tri minúty o ruskom kolese, nebola tá najľahšia úloha.

Po pár minútach kameroviek, ktoré pocitovo trvali aspoň hodinu, som však mala celkom dobrý pocit, že to vôbec nedopadlo najhoršie. Bol utorok, ozvať sa mali do piatku. A aj sa ozvali. So správou, že vybrali iného kandidáta. Druhým dychom však šéf spravodajstva dodal, že mi ponúka pozíciu redaktorky v Ranných televíznych novinách.

Dá sa na niečo takéto vôbec pripraviť?

Nie som veľmi typ človeka, ktorý by sa na veci pripravoval. A to teraz hovorím skôr ako výčitku samej sebe. Neznamená to, že by mi na veciach nezáležalo, no často sa spolieham na moje improvizačné schopnosti. Síce sa stáva, že ma občas sklamú, no väčšinou nám to spolu klape. Samozrejme, nejaké dolár-libra-rubeľ pred zrkadlom na toaletách tesne pred kamerovými skúškami bolo. Snažila som sa spraviť si tiež základný prehľad o aktuálnom dianí doma a v zahraničí. V akom-takom obraze sa snažím byť pravidelne, no pár dní pred konkurzom som spravodajské podcasty počúvala o čosi pozornejšie a články (pardon, novinárske prejavy) prelúskala od začiatku až po koniec. Týmto sa tiež vrátim k jednej z predchádzajúcich otázok. Neignorujte, čo sa okolo vás deje. Aspoň okrajovo sa zaujímajte o veci, ktoré sa dejú v politike, ale aj v bežnom svete. Je dôležité vedieť, koľko poslancov má parlament, no nezabúdajte aj na praktické veci, ktorými žije bežný ľud.

Čo sa týka praktickej prípravy, tej som sa veľmi cielene nevenovala. Teda, nie tesne pred konkurzom. Počas školy som navštevovala mediálny ateliér zameraný na televíziu, kde nás Simona Mikušová a Ľubo Bajaník výborne pripravili na prácu v teréne i v štúdiu. Kamery som sa až tak nebála, keďže som niekoľko rokov pracovala v regionálnych televíziách. Práve tie sú na nabratie prvých skúseností skvelé. Väčšinou tam majú ľudia priestor, aby sa vám venovali, naučili vás základy televíznej tvorby a tiež je tam väčší priestor na chyby, ktoré sa vo veľkých médiách tolerujú menej. Aj po rokoch pred kamerou sa mi však na konkurze v Markíze triasli kolená.

Máš možnosť vybrať si témy, ktorým sa v správach venuješ?

V súčasnosti pracujem ako redaktorka Ranných televíznych novín, ktoré sa vysielajú v rámci Telerána každú polhodinu. Moja práca vlastne spočíva v tom, že spracujem vybranú tému takým spôsobom, aby divák získal základný prehľad a bol v nej zorientovaný. Ranné noviny sa trochu líšia od večerného spravodajstva. V oboch prípadoch sú základom informácie, avšak v prípade ranných správ ich treba podať stručnejšie, maximálne zrozumiteľne, no zároveň nič podstatné nevynechať. Celé Ranné televízne noviny by som v jednoduchosti opísala ako „stručný prehľad všetkého, čo dnes potrebujete vedieť“.

Tému si vždy po dohode so šéfom spravodajstva vyberám v predvečer ranného vysielania. Väčšinou ide o tému, ktorá bude v ten deň najhorúcejšia. Témy, ktorým sa venujem, súvisia najmä s aktuálnou pandemickou situáciou, zdravotníctvom či školstvom. Naposledy som sa napríklad venovala Plánu obnovy, ktorý bol nedávno schválený.

Okrem vstupov do Ranných televíznych novín sa niekedy z terénu prihováram do štúdia aj s dlhšími analytickými vstupmi na aktuálne témy, robím rozhovory s respondentmi, inokedy chodím o témach hovoriť priamo do štúdia.

Sú v televíznom prostredí k začiatočníkom zhovievaví alebo od nich očakávajú 100-percentné výkony?

Ak by zhovievaví neboli a čakali 100-percentné výkony, asi by sa tam mnohí začiatočníci, vrátane mňa, dlho neohriali. Myslím si, že minimálne v prípade absolventov, respektíve ľudí s minimom skúseností, občas prižmúria očko alebo aj dve. Moja práca spočíva najmä v živých vstupoch, a tam sa chybičky prihodia, aj keď nechcete. Mierne slovné zakopnutie či zaváhanie je väčšinou odpustené. Vykompenzovať sa to dá poctivou prípravou. Človek by si mal tému poriadne naštudovať, vďaka čomu často zminimalizuje aj neželané okolnosti. Nadriadení ma vedia pochváliť, ale aj objektívne skritizovať. A tak to má byť.

V redakcii som sa zatiaľ stretla len s príjemnými ľuďmi, ktorí mi vždy so všetkým pomohli. Len sa netreba báť opýtať.

Ako vyzerá tvoje pracovné ráno?

Keďže som nočná sova a nie ranné vtáča, tak moje ráno vyzerá, úprimne, veľmi ťažko. Podklady na vysielanie si niekedy pripravujem aj do polnoci, budík mi zvoní väčšinou 4:30, a tak sa rozhodne nedá povedať, že by som sa ráno budila svieža ako rybička. Spávať chodím vždy s miernym strachom, že ráno zaspím, a tak si nastavujem aj desať budíkov. Prvých päť vždy vypnem. Pred odchodom z domu mám pár minút, aby som zo seba spravila človeka, vždy sa na seba aj trochu poksichtím do zrkadla, aby som rozhýbala rozprávací aparát, nasleduje obľúbené dolár-libra-rubeľ, preopakujem si tému a presúvam sa na miesto, odkiaľ vysielame živé vstupy. Tam ma čaká kameraman, ktorý má pripravený takzvaný batoh, čo je zariadenie pripojené na kameru, vďaka ktorému vieme vysielať naživo (ospravedlňujem sa všetkým technicky zdatným ľuďom za moje neodborné vysvetlenie). Pár minút pred vstupom mi zavolá produkcia, ktorá ma prepája na réžiu a odtiaľ už do slúchadla dostávam pokyny. V uchu počujem všetko, veľmi veľa ruchu, rozhovory, prípravy moderátorov. Razom však všetko stíchne a počujem už len slová z vysielania a pokyny režiséra. Zo štúdia sa mi prihovorí moderátor a divákov poinformujem o téme. Potom nasleduje čakanie do ďalšieho vstupu. Redaktorská práca je vo veľkej miere o čakaní, a to už či čakáte na svoj vstup, príchod politikov či začiatok tlačovej konferencie. Pri novinárskej robote máte teda tréning trpezlivosti zaručený. Po ôsmej ma čaká posledný vstup a pracovný deň je vlastne za mnou. Niekedy idem domov dospať skoré vstávanie, no častejšie ma čaká iná práca.

Máš do budúcna vytýčené nejaké ciele alebo sa skôr sústredíš na prítomnosť?

Už som hovorila, že nie som človek, ktorý sa na veci pripravuje a rovnako nie som ani plánovací typ. Kedysi som možno bola, mala som nalinajkované, ako by mal môj život vyzerať, kde chcem pracovať, žiť a koľko chcem mať detí. Časom sa mi však potvrdilo, že nie je úplne dobré upínať sa na nejaké veľmi konkrétne plány. Ak totiž nevyjdú, človek je zbytočne sklamaný a zároveň nie je vždy pripravený robiť veci a prijímať výzvy, ktoré sa vymykajú jeho plánu. Keby som však povedala, že nad budúcnosťou neuvažujem vôbec, klamala by som. Časom by som si chcela splniť môj cieľ, s ktorým som do televízie aj prišla – naplno sa venovať spravodajstvu, dostať sa napríklad aj do iných spravodajských relácií, ktoré televízia vysiela a venovať sa tomu v plnom rozsahu.

Okrem práce v televízii sa venujem aj vzdelávaniu detí, učiteľov a rodičov o internetovej bezpečnosti. Keďže online svet má v našich životoch stále väčšie zastúpenie, je to veľmi dôležitá téma. A najmä dynamická, preto musím neustále na sebe pracovať. Sledovať nové trendy, ktoré prichádzajú raketovou rýchlosťou, udržať krok s deťmi, ktoré online svetom doslova žijú, je výzva. Mojim cieľom teda je udržať si takéto tempo a nestratiť chuť stále na sebe pracovať aj v tejto oblasti.

A ešte mám vlastne jeden cieľ. Aby si niekto po prečítaní tohto rozhovoru nepovedal, že to bola strata času.

Autorka: Kristína Babicová
Foto: Súkromný archív NB

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply