Vodáctvo v Bratislave má dlhú tradíciu, siaha do začiatku 20. storočia. Prvé vodácke a veslárske kluby vznikali pri Dunaji už pred 1. svetovou vojnou, keď sa povedomie o športoch na vode rýchlo šírilo v celej Európe. Medzi najaktívnejšie patrili Dunajklub, neskôr Klub bratislavských kanoistov a rôzne robotnícke a študentské oddiely.
Po vzniku Československa sa šport na vode prudko rozvíjal – pribúdali tréningy, preteky aj vodácke výpravy. V 50. rokoch sa Bratislava stala jedným z centier rýchlostnej kanoistiky a vodného slalomu na Slovensku. Na Zlatých pieskoch, či v Karloveskom ramene vznikali prirodzené tréningové lokality. Dnes má Bratislava živú vodácku komunitu, viacero klubov a je domovom viacerých úspešných reprezentantov.
Na konci sú potravou rýb
Vodáctvo od svojho vzniku bolo skôr životným štýlom než čisto športovou aktivitou. K tomu rokmi pribúdali aj zvyklosti, ktoré sa pretavili do prísnych tradícií. Medzi najobľúbenejšie patrí napríklad oslava narodenín. Keď má nejaký vodák narodeniny, hodia ho do Dunaja. Na brehu ho kamaráti chytia, rozkývajú a letí. Aby nebolo málo, keď vylezie, buchnú ho pádlom po zadku toľkokrát, koľko má rokov. Hádzanie do vody sa môže použiť aj pri oslave menín.
Na vodáckej svadbe, keď mladomanželia vychádzajú z kostola alebo zo sobášnej miestnosti, ostatní vodáci vytvoria z pádiel špalier, pod ktorým má pár prejsť do nového manželstva. Nad hlavami držia pádla a vytvárajú z nich taký tunel. Na konci priečne držia pádlo približne vo výške členkov, ktoré musí ženích prekročiť a na rukách preniesť cezeň nevestu. Obdobou toho môže byť aj drevené pádlo, ktoré musia nevesta a ženích spoločne prepíliť pílkou.
K zvyklostiam nepochybne patrí aj táborák a trampské pesničky na každom “čundri“. Večer v kempe rozložia oheň, všetci si posadajú okolo a na gitary hrajú typické trampské piesne pochádzajúce najmä z Čiech. Najznámejšími sú napríklad Ascalona, Motlidba vodáka, Růže z papíru, Stánky alebo Skláanka. Autormi sú často Brontosauri alebo Nedvědi. Často hranou je aj tvorba Jaromíra Nohavicu.
Tradičnou alkoholickou hrou vodáckych osláv je takzvaná Búchaná. Postup je nasledovný: hrá sa na súboje dvojíc, vezmú sa dva poháre s hrubým sklom, namieša sa do nich gin&tonic, dvaja ľudia zakryjú dlaňami poháre, dvaja dajú ruky za chrbát a pripravia sa. Tí dvaja, ktorí držia poháre nimi na odštartovanie – raz, dva tri, hop – buchnú pohár aj s nápojom o stôl, tí dvaja pripravení ho musia čo najrýchlejšie vypiť a prázdny buchnúť o stôl. Kto to zvládne prvý- je víťaz. Pokiaľ dôjdu suroviny, môžu ich nahradiť akýmkoľvek tvrdým alkoholickým nápojom a akoukoľvek bublinkovou malinovkou, a tak môžu vznikať rôzne nechutné kombinácie ako napríklad hruškovica s fantou.
Keď vodák zomrie, príbuzní, ak stále nasledujú túto tradíciu, popol, alebo jeho časť, vysypú do rieky. Odnesie si ho navždy voda, na ktorej prežil takú veľkú časť života. Spomínať si potom chodia na breh a do rieky zvyknú hodiť aj kvety alebo veniec. Aj priamo po pohrebe je často tradícia ísť k vode a hodiť do nej vence a kvety a sledovať, ako pomaly plávajú preč. Musia byť však živé, nie umelé, aby neznečisťovali prírodu a mohli sa stať potravou rýb. Neskôr sa príbuzní a priatelia môžu namiesto karu stretnúť v lodenici. Uctia si tak hodnoty zosnulého a nechajú ho odpočívať tam, kde trávil čas aj za života.
Úrazy im takmer nehrozia, častejšie prichádza rovno smrť
Tak ako všetko v živote, ani výlety a šport na vode nemusí mať iba šťastný koniec. Nie je až také neobvyklé, keď sa niekto utopí. Znie to hrozne, ale pri iných športových aktivitách je to úplne rovnako. Nehody sa stávajú. Pádlovanie je šport, pri ktorom sa nedá príliš zraniť, pokiaľ vás cestou k vode nezrazí auto. Nízke riziko úrazu tak zatieňujú občasné straty na životoch. Z lode sa dá vykúpať alebo podľa vodáckeho slovníka „cvaknúť“ pomerne jednoducho.
Nezávodné plavidlá sú väčšinou chránené proti potopeniu zabudovanou vzduchovou bublinou alebo polystyrénom. Stáva sa to často- padnete do vody a jednoducho vyplávate. Môže sa však nešťastnou náhodou stať, že si udriete hlavu alebo nedajbože dostanete infarkt alebo mŕtvicu. To sa stalo aj 1. mája 2018, keď sa Vodácky klub Tatran splavoval z rakúskeho Orthu do lodenice v Karloveskej zátoke.
Henrich so svojou 14-ročnou vnučkou vtedy splavoval Dunaj na kánojke. „Išli sme popri mojom kamarátovi Láďovi, ten splavoval spolu so svojou priateľkou, psom a kamarátom. Boli sme tak približne v strede „peletónu“. Veľa ľudí bolo na rieke už pred nami, dosť ich bolo aj za nami. S vnučkou sme si dávali na 40 kilometrovej trase pauzy. Neboli to preteky, chceli sme si to užiť.
Láďa a jeho partnerka nášmu tempu tak akurát vyhovovali. Nablízku neboli nijaké iné lode a pred nami bola bójka. Tie vyznačujú plavebnú dráhu veľkým lodiam, aby sa nezasekli o dno. A bójky sa po správnosti na športových nemotorových plavidlách obchádzajú z vonkajšej strany, teda by ste sa mali dostať medzi ňu a breh. My sme ale boli viac v prúdnici, čiže bližšie k stredu rieky a začať meniť smer sa mi zdalo neskoro. Vnučka nevedela ťahať tak silno, aby to bolo bezpečné. Nijaká veľká loď sa k nám z diaľky neblížila, a tak som sa nato vykašľal a plavili sme sa stredom.
Láďa to riskol. Bolo ich viac, traja dospelí ľudia majú oveľa viac sily. Nakoniec sa ukázalo, že sme už boli naozaj blízko, nestihli bójku obísť a vrazili do nej. Víry, ktoré sa v ich blízkosti tvoria, ich obrátili na bok a bočný náraz loď prevrátil. Boli sme za nimi pár metrov, všetci vyzerali byť v poriadku. S vnučkou sme začali pomáhať chytať ich veci, šoféroval som a ona sa nakláňala a hádzala veci do našej lode, keď sme si všimli, že sa malý psík Jack Russel, ktorého mali so sebou, topí.“ Vír ho sťahoval pod vodu a psík bol príliš malý, aby to uplával.
Henrich s vnučkou dopádlovali k nemu. Vnučka sa naklonila zo špice kánojky a snažila sa zachytiť obojok, ktorý nemal, ale podarilo sa nám ho vytiahnuť za predné laby a hodiť ho do lode. priateľka vyplávala na najbližší breh, aj ich kamarát dokonca vyplával aj s ich kánojkou. Veci a psa už mali už v lodi, keď si Henrich všimol, že Láďa má nejaký problém. Videli iba jeho hlavu pár metrov pred nimi.
„Rozbehli sme loď ako najrýchlejšie sme dokázali. Boli sme od neho ďaleko najviac meter, keď navždy zmizol pod hladinou. Mal otvorené oči aj ústa. Pár sekúnd sme ešte videli jeho tvár nejasne pod hladinou a potom sa voda zakalila. Vyplávali sme na breh. Pomaly sa začali ukazovať ostatné lode z nášho výletu, kričali sme na nich, aby sa pri nás zastavili. Vnučku som nasadil do lode, kde boli staršie dievčatá, tie poznala, aby sa s nimi dostala bezpečne do lodenice. Zavolal som záchrannú službu aj políciu. A potom som si už iba fotil príchod vrtuľníku a policajné člny.
Tieto príbehy ukazujú, aké dôležité je dodržiavať bezpečnostné pravidlá. Podľa zákona plávacia vesta je povinná pre deti do 15 rokov a potom sa pre mnohých stáva skôr zbytočnosťou a v niektorých prípadoch až otázkou hrdosti. Keby si však ľudia uvedomili, že ide naozaj o ochranu života, podobné veci by sa diať nemuseli.
Modrá je horšia ako hluk a výfukové plyny
Bratislavské lodenice okrem svojej výletnej, turistickej, činnosti fungujú ako športové oddiely a k športu vychovávajú deti približne od šiestich rokov. Deti niekoľkokrát do týždňa chodia na tréningy a v sezóne od apríla do októbra sa zúčastňujú pretekov organizovaných Slovenskou kanoistikou.
Pokiaľ ide o tradičné lodenice z medzivojnového obdobia, tie sú v Bratislave štyri. V kluboch sa výlučne venujú disciplíne rýchlostnej kanoistiky, ktorá má trampskému splavovaniu najbližšie. Súťaží rýchlostnej kanoistiky sa okrem nich zúčastňujú mnohé ďalšie bratislavské kluby ako aj vodácke kluby z iných miest na Slovensku. Rýchlostná kanoistika je sústredená viac-menej na západe republiky a najvýchodnejší klub je v meste Nováky, teda pri Prievidzi.
Ostatné sú väčšinou v mestách, ktorými preteká Dunaj alebo Váh, ako sú napríklad Nové Zámky, Komárno alebo Štúrovo. Deti sa pretekov zúčastňujú väčšinou od ôsmich rokov a posledná detská kategória Juniori je do osemnástich. Ostatní sa môžu zúčastniť v kategórií seniorov alebo veteránov. Slovenských pretekov býva za rok približne pätnásť. Konajú sa vždy cez víkendy a tešia sa veľkej účasti. Okrem Bratislavy sa súťaží v Novákoch, Nitrianskom Rudne, Komárne, Piešťanoch, Trenčíne, Šamoríne a Dobrohošti.
Deti do 13 rokov väčšinou na dvojkilometrovej trati, starší jazdia krátke trate na 200, 500 a 1000 metrových dráhach a dlhé trate, ktoré sú dva, štyri, päť alebo šesť kilometrov, alebo maratón. V Bratislave máme veľký areál rýchlostnej kanoistiky, kde sa koná väčšina pretekov. Nachádza sa v lužných lesoch medzi Petržalkou a Jarovcami a volá sa Zemník. Od postavenia obchvatu Bratislavy nad ním stojí nový diaľničný most.
Areál na Zemníku pravidelne hostí aj medzinárodné podujatia, avšak stále nedostal finančné prostriedky na závodisko, ktoré by sa dalo porovnávať na medzinárodnej úrovni. A to najprestížnejším podujatím, ktoré za posledné roky hostil, boli Majstrovstvá Európy Juniorov. Chýba mu pritom základné vybavenie ako šatne a hangáre na lode pre zahraničných športovcov. Bratislavské kluby si na breh dali postaviť lodné kontajnery, v ktorých si spravili hangáre a šatne.
Ostatní musia veriť, že im počasie dopraje, pretože si všetky veci musia rozložiť na tráve. Areál si tak kanoisti revitalizujú svojpomocne, šťastie sa na nich usmialo v podobe novej cesty, ktorú vybetónovala firma, ktorá stavala diaľničný most. Odvtedy už autá a autobusy nemusia chodiť po lesnej ceste a spoliehať sa na nízku hladinu Dunaja. Cesta totiž prechádza cez brod. Ten prechádza cez rameno Dunaja a keď stúpla voda, táto časť cesty sa zatopila, pretekári museli vystúpiť a cestu prebrodiť peši. Často sa však autom chodilo ešte keď voda siahala približne do polovice dverí auta.
Vodáci sa o areál starajú vzorne, kosia trávu, kosia riasi vo vode a niekoľkokrát do roka organizujú upratovanie brehov.
Vtipnou historkou sa tak stalo, keď si kluby postavili na brehu lodné kontajneri modrej farby. Ornitológovia im oznámili, že ide o chránené územie vtákov, ktorých modrá farba ruší. Pretekári si tak dali brigádu a kontajneri premaľovali na zeleno, aby vtáky vo svojom chránenom území mohli žiť nerušene modrou farbou. O rok neskôr prišli miešačky a bagre a cez chránené územie vtákov začali stavať diaľničný most. Miešačky a diaľnica zrejme orliakovi morskému, beluši malej, či bučiačikovi močiarnemu až tak nevadia.
Existenčné problémy
Bratislavské vodácke kluby ležia na veľmi dobre situovaných pozemkoch, na ktoré majú zálusk developeri. Nie náhodou, že v lukratívnych častiach mesta v blízkosti vody stále pribúdajú nové a nové developerské projekty. V februári tohto roku lodenice Dunajčík a Dunajklub čelili akútnym existenčným problémom. Najväčším zádrhom bolo, že lodenice neboli uvedené v územnom pláne mesta a developer navrhol projekt, ktorý by kluby z ich pôvodných pozemkov vytlačil. Na veľkej ploche mali v pláne vystavať novú štvrť a tam, kde sú lodenice, by pravdepodobne vznikol prístav pre motorové člny. Pomohla zmena územného plánu. Na mestskom zastupiteľstve sa v deň hlasovania za zmenu územného plánu zišla vodácka komunita, aby podporili svojich supútnikov.
Disciplína Hod stolom
Vodáci, a špeciálne tí z najstarších a najtradičnejších bratislavských lodeníc, sú veľmi uzavretou komunitou. Kluby robia nábor pre nové deti do pretekárskych oddielov. Deti, ktoré takto v pretekárskych oddieloch vyrastú, sa v dospelosti stávajú členmi lodeníc. Iná možnosť, ako sa dá stať členom takejto komunity, je pravdepodobne iba priženenie alebo privydatie. Lodenice zvyčajne nových členov neprijímajú a fungujú na rodinnom princípe a novými členmi sú tak iba novonarodené deti členov. Tento spôsob môže byť neefektívny a nemusí priaznivo pôsobiť na takzvanú ponorkovú chorobu. Avšak komunita sa potom stáva doslova jednou veľkou rodinou.
Po celý rok organizujú spoločné dovolenky, výlety, lyžovačky, splavy, ale aj vianočné večierky brigády a príchod Mikuláša. V lete fungujú vodácke tábory pre deti. „Tie chodia každý deň dvakrát na vodu, inak skáču z pontónu do vody alebo vedú blatové vojny. Raz si hádzali fľašu z balkónu na zem a naopak, a pri tom sa im podarilo rozbiť okno. Inak sa nám nepodarilo ešte nijaké dieťa utopiť. Jeden chlapec sa raz vykúpal a asi sa zľakol, ale jačal tak, že nejaká žena vyšla z paneláku oproti zistiť, čo sa deje,“ vraví Dominika, ktorá s vodáckymi tábormi pomáha.
Ku komunitnému života patria aj bujaré oslavy pri príležitosti narodenín, narodení detí alebo získaní nejakej vzácnejšej medaily. K takej oslave patrí alkohol, Búchaná a hudba z reproduktoru žánru ako je napríklad Zóna A. „Raz bola takáto veľká oslava, bolo tam viacero oslávencov. Nazbierali sa ľudia, ktorí mali niekedy v tom čase narodeniny a jeden z nich ako darček dostal väzenský oblek z obchodu s kostýmami a putá. Bolo to preto, že predtým mal problém zo zákonom, keď opitý hodil stôl po policajtovi.
Okrem kostýmu a pút dostal ešte taký kovový stolík, ktorý bol veľmi podobný tomu, ktorý vtedy hodil po tom policajtovi a chlapcom napadlo hrať na záhrade takú hru, že kto dohodí tým stolom ďalej. Lenže zhodou okolností niekto asi z panelákov, ktoré stoja blízko, zavolal políciu za rušenie nočného kľudu, mali sme nahlas pustenú hudbu. A prišli takí dvaja policajti, vyzerali ako z kresleného filmu- taký veľmi vysoký a chudý muž a s ním maličká tučná žena. Bol to obraz ako z filmu, keď títo dvaja vstúpili do brány a videli človeka vo väzenskom pásikavom kostýme snažiť sa bežať preč s tou slečnou.“
- Desaťročia patria ku kultúre mesta - 16. decembra 2025
