január 2023

Deň otvorených dverí máme za sebou

Sedeli vedľa seba v triede a z ich tvárí sa dala vyčítať trocha zvedavosti, ale aj trocha neistoty: vybrali si správne? Práve táto otázka priviedla Júliu Šefarovú a Ľubora Lesfkoviča na našu katedru žurnalistiky v sobotu 28. januára, keď otvorila brány dokorán pre všetkých, ktorí sa chceli dozvedieť viac o štúdiu novinárčiny. Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a tiež deň otvorených dverí na Katedre žurnalistiky.

Júlia pricestovala z Púchova, pretože, ako vraví, baví ju písať slohy a básne. „Píšem si pre seba, a tak mi mama, ktorá tiež rada píše, poradila, že by som to  mohla skúsiť.“ Síce podľa jej slov zatiaľ nemá predstavu, čo by ako novinárka konkrétne chcela robiť, ale – „čas ukáže“. Ľubor to mal do Bratislavy ešte ďalej, býva v Košiciach. Dalo by sa povedať, že ho prilákala vlastná zvedavosť. „Zaujíma ma osud historických budov, napríklad kaviarní. Prečo sa volajú tak, ako sa volajú a čo bolo predtým než sa stali tým, čím sú dnes.“ A to vraj novinári vedia veľmi dobre odhaliť.

Nielen to. Vedúci katedry docent Ján Hacek im porozprával, že na internete sa dajú nájsť aj iné veci než len história, že internet sa môže stať miestom „veľkých objavov“ o tom, ako žijeme. Docentka Anna Sámelová im opísala, v čom spočíva štúdium žurnalistiky, aké všelijaké predmety sa naučiť musia a aké si okrem toho môžu vybrať a pokiaľ ide o doktora Ľubomíra Bajaníka, moderátora RTVS, ktorého poznajú z televíznych obrazoviek, mohli sa presvedčiť, že na katedre pracujú ľudia, ktorí majú blízko nielen k teórii, ale aj k praxi.

Otázok bolo dosť. Študenti sa zaujímali najmä o prijímacie pohovory, ale pýtali sa tiež na to, ako je to s pravdivosťou informácií, ktoré sa objavujú v médiách, či naozaj môže žurnalistu robiť hocikto, bez novinárskeho vzdelania, ako to neraz tvrdia zlé jazyky, ako informovať o dianí… Samozrejme, mnohé otázky predbehli čas, veď to všetko je náplňou štúdia na našej katedre.

Možno sa už v septembri Júlia a Ľubor posadia vedľa seba znova, avšak už ako spolužiaci na našej katedre.  Ale, ako povedala Júlia – „čas ukáže“.

autor: Peter Kubínyi

Izraelsko-palestínske rozbroje trvajú už naozaj dlho a na Slovensku je len málo odborníkov, ktorí sa touto témou podrobnejšie zaoberajú. O tom, v čom sa situácia na Blízkom východe mení, a prečo zostáva problematická, sme sa zhovárali s docentom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky na FiF UK.

Konflikt, Izrael-Palestína, trvá už celé desaťročia. Raz sú boje intenzívnejšie, inokedy zase miernejšie, no stále trvajú. Názory odborníkov sa môžu líšiť, avšak mňa by zaujímalo, ako to celé vzniklo a či vieme pomenovať jednu konkrétnu udalosť, ktorá tieto pretrvávajúce boje spustila?

Vznik palestínsko-izraelského konfliktu sa nedá spojiť s jednou rozhodujúcou udalosťou. Bola to séria historických udalostí, politických rozhodnutí a ideologických koncepcií, ktoré viedli k rozpútaniu konfliktu. Prispel k tomu napríklad rozvoj židovského a arabského nacionalizmu, koloniálna politika Veľkej Británie, vznik štátu Izrael a Nakba, izraelsko-arabské vojny, prvá a druhá intifáda atď. Naviac konflikt sa neustále obnovuje a eskaluje, keďže ho neúnavne (re)generuje aktuálne politické dianie.

K čitateľom sa väčšinou dostávajú len informácie, ktoré popisujú dôvody a záujmy rozporuplné vo vnímaní Izraelčanov a Palestínčanov. Existuje aspoň jeden spoločný bod, ktorý dokáže spojiť, či spája tieto dva rozhnevané národy? Ak áno, čo je to?

Kľúčové je si uvedomiť, že v tomto konflikte vlastne neexistujú dve strany: Izraelčania a Palestínčania. Ba dokonca ani „holubí“ zástancovia mieru a „jastrabí“ zástancovia ozbrojeného konfliktu. Izraelsko-palestínsky konflikt je pomerne nesúrodou mozaikou veľmi rôznorodých hnutí, strán, milícií, občianskych združení a podobne, ktoré sledujú každá svoju vlastnú agendu. Teda čo Palestínčanov a Izraelčanov spája? Vnútorné rozpory a rozbroj. Všetci účastníci konfliktu sú uväznení v začarovanom kruhu ideológií, populizmu, ignorácie a neochoty robiť kompromisy, a to vedie len k ďalšej radikalizácii na oboch stranách. Popritom však na obidvoch „stranách“ nájdeme ľudí, ktorí chceli zdieľať v mierovom spolužití v demokratickom štáte to, čo skutočne všetkých na území medzi Stredozemným a Mŕtvym morom spája, teda bohatú históriu a kultúrne dedičstvo. Žiaľ, títo Izraelčania a Palestínčania tvoria neveľkú menšinu bez šance presadiť svoju víziu o koexistencii.

To, prečo vznikol tento dávny konflikt z historického hľadiska,ako tak vieme. Niečo sa spomína už na základných školách, niečo na stredných. Čo je ale aktuálnym dôvodom pokračujúcich rozbrojov? Je to neustále sa opakujúca dejinná príčina alebo k tomu pribudli aj nejaké nové nezhody?

Ako som už spomínal, konflikt sa neustále obnovuje. Za to nesú vinu určité politické elity na obidvoch stranách, ktoré svoju ideológiu a volebnú základňu vystavali na konflikte. Populistické, nacionalistické, fundamentalistické, xenofóbne a fašistické ideológie, ktorými operujú mnohé izraelské aj palestínske strany a hnutia totiž bez existujúceho a neustále sa eskalujúceho konfliktu stratili svoje opodstatnenie.

Často o týchto dlhotrvajúcich rozporoch informujú médiá zriedkavejšie, v zmysle aktualizácie, napríklad v porovnaní s udalosťami, ktoré sa priamo dotýkajú našej krajiny. Ako na túto obšírnu tému nazerá, podľa vášho názoru, svet médií? Je potrebné informovať viac? Treba informovať konkrétnejšie?

Veľmi polarizovane a čierno-bielym spôsobom. Samozrejme viem, že povedzme spravodajstvo nemá čas ani priestor na načrtnutie pozadia danej udalosti, no preto by bolo treba spracovať tento konflikt aj v podobe diskusných a dokumentárnych relácií a článkov, v ktorých však nevystupujú aktivisti emotívne a zaslepene zastávajúc záujmy jednej či druhej strany, ale odborníci, ktorí verejnosti predstavia daný kontext. Je dôležité prinášať vecnú analýzu faktov a nie „krásne“ naratívy národných a politických mytológií. Takto to robia aspoň svetové mediálne organizácie, ako napríklad BBC alebo Al-Džazíra a iste viem, že naše domáce média nemajú toľko prostriedkov a kapacít, aby robili to čo oni, no mohli by sa nimi aspoň čiastočne inšpirovať.

Ako sa pozeráte na informovanie o udalostiach priamo z miesta diania? Pomáha táto forma žurnalistiky viac informovať verejnosť, je to transparentnejšie? Narážam na spojitosť smrť novinárky, kde sa nevedelo, odkiaľ sa strieľa, prečo sa strieľalo na novinárov, tieto informácie sú zastreté, odmietal sa rozbor a podobne…

„Byť tam,“ kde sa veci dejú, je zásadnou axiómou dobrej žurnalistiky. Keď máme informácie z prvej ruky, evidentne to môže prispieť k transparentnejšej a objektívnejšej informácii, no než niekto pôjde do terénu, musí sa na to dobre pripraviť a naštudovať daný kontext zo všetkých strán. Samozrejme, byť na mieste diania má svoje nemalé riziká a aktéri mnohých konfliktov neradi vidia zástupcov médií blízko seba. Pritom pre novinárov sú niektoré oblasti obzvlášť nebezpečné a Izrael/Palestína je, žiaľ, tiež takýmto miestom. Upozornilo na to zavraždenie palestínskoamerickej redaktorky al-Džazíry, Šírín Abú Aqlah.

Je smutné, že pri takýchto rozsiahlych a často ťažko vyriešiteľných konfliktoch sa konsenzus dá nájsť len veľmi zriedka. Nikto nepozná správne odpovede a ani to najvhodnejšie riešenie. Mňa by zaujímalo, či si myslíte, že tento dlhotrvajúci spor má svoj koniec, či aké sú predikcie do budúcna?

Je to veľmi ťažká otázka. Každý konflikt sa raz končí, no, žiaľ, nie vždy k tomu dôjde mierovým spôsobom. Z histórie poznáme až príliš veľa konfliktov ukončených násilne, povedzme genocídou. Dúfam, že k tomu v tomto prípade nedôjde. Keď sa pozrieme na dejiny izraelsko-palestínskeho mierového procesu po sľubných začiatkoch a optimizme 90. rokov minulého storočia, dnes Palestínčanov a Izraelčanov oddeľuje od seba obrovská a stále sa rozširujúca priepasť. Je tomu tak v dôsledku nevídaného nárastu populistického nacionalizmu a radikalizácie, či už ide o islamistické hnutia alebo o strany s ideológiou náboženského sionizmu. Tieto ideológie operujú víziou „víťazstva za každú cenu“, na čo ale nie je žiadna šanca. Reálnym riešením by bolo vybudovanie spoločného demokratického – a nie národného – štátu Palestínčanov a Izraelčanov, založeného na občianskych hodnotách, no k tomu musia ľudia na obidvoch stranách diametrálne zmeniť svoje nazeranie na svet.

Autorka článku: Laura Zamboryová

Brazília má za sebou dôležité voľby, amazonský prales však možno ešte dôležitejšie. Dažďový les sa zo svojich dvoch tretín nachádza práve na území krajiny, ktorú posledné roky viedol človek bez väčšieho prihliadnutia na životné prostredie. Príroda volala po zmene, napokon ju dostala. Bolo to však veľmi tesné.  

Nový prezident Luiz Inácio Lula Da Silva sľubuje, že bude pre neho prírodné dedičstvo témou číslo jedna. Mnohí environmentálni aktivisti mu to skutočne uverili. Ako sa na túto problematiku pozerá bývalý minister životného prostredia ČR a vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, Ladislav Miko?  

Aký dôležitý je amazonský prales pre našu planétu? 

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď. Vytvára jednu z najpodstatnejších súčastí pásma tropických lesov. A tie majú veľký význam z hľadiska udržiavania podpory určitého typu klímy, ale súčasne – pokiaľ sa na to pozeráme z hľadiska biodiverzity, je to miesto s veľmi vysokou biodiverzitou na pomerne veľkej ploche. A tiež aj domov pre státisíce druhov, ktoré tam mohli žiť nerušene veľmi dlhý čas. Treba si uvedomiť si, že tento priestor v podstate nikdy neprešiel nejakou katastrofickou zmenou. Síce sa tam menila klíma, síce sa tam trošku menili spoločenstvá, ale v zásade tam bol kontinuálny vývoj bez zasahovania človeka veľmi, veľmi dlho. Vďaka tomu vznikol priestor pre vznik obrovského množstva druhov. 

Keď sa na to pozrieme z hľadiska ľudí, je to, samozrejme, o tom, že je tam vytvorená nejaká genetická základňa pre druhovú bohatosť, čo je predpokladom fungovania prirodzených ekosystémov. Súčasne je však možné nájsť aj určité druhy alebo skupiny druhov, ktoré môžeme využiť a ktoré sú tým pádom zaujímavé aj z hľadiska ľudskej spotreby, či už ide o lieky alebo prípadne nejaké iné benefity, ktoré z nich môžu pre ľudstvo vyplývať. 

Čo sa s pralesom dialo za posledných dvadsať rokov? 

Keď hovorím, že sa nemenil, myslím tým prírodné podmienky. Ale keď sa na to pozrieme z hľadiska rozlohy tohto pralesa, potom, samozrejme, to čo sa deje a čo sa dialo – je evidentné. Plocha pralesa sa zmenšuje kvôli ľudskej činnosti. Tých dôvodov je niekoľko. Je to dopravná infraštruktúra, ktorá súvisí s tým, že na mnohých miestach sú náleziská dôležitých surovín a je snaha ľudstva tie suroviny využiť. To je jedna línia deštrukcie. Druhá spočíva vo využívaní produktov lesa, to znamená ťažba dreva. Či už ide o nejaké vzácnejšie drevo alebo drevo ako materiál. A tretí dôvod súvisí s rozširovaním polí na produkciu poľnohospodárskych plodín, ide najmä o krmivá, ako napríklad sója, ktoré sa potom využívajú v živočíšnej výrobe. Kvôli tomu sa veľké časti pralesa rúbu a vytvárajú sa polia, na ktorých sa potom pestujú plodiny, ktoré potrebujú ľudia. 

Prečo kritizovali posledného prezidenta Jaira Bolsonara za jeho prístup k pralesu? 

Myslím, že nie je celkom mojou úlohou komentovať alebo vysvetľovať, prečo bola konkrétna osoba kritizovaná. Ale určite to súviselo s tým, že on obhajoval v podstate tento priestor pre rozširovanie ľudských aktivít aj na úkor pralesa. Takže si myslím, že v tom bude veľká časť odpovedi. Ďalšie veci súvisia, samozrejme, aj so vzťahom k tomu, ako sa štát pozerá na práva domorodých komunít, ktoré v pralese žijú. Ale ja nemám poruke nijakú detailnú analýzu. Myslím, že to hlavné sa týka najmä toho, že sa snažil zachovať alebo v podstate vytvoriť priestor na to, aby mohli narastať výmery polí, a to aj za cenu, že sa zvýšil podiel vyrúbaného pralesa. 

Čo by nám hrozilo, keby ničenie pralesa pokračovalo? 

Treba si k tomu pridať, že tieto trendy nie sú len v Amazonskom pralese, ale že sa to odohráva všade. To znamená, že úbytok plochy prirodzených ekosystémov, vrátene tropických pralesov, je celosvetový problém. Výsledkom je, že všetky tie funkcie, ktoré pralesy majú, sú oslabované. Je veľmi ťažké presne definovať, v ktorej chvíli nastane zlomový okamih, ale v každom prípade zmenšovaním rozlohy a zasahovaním do pralesov, sa približuje. Dažďové lesy nebudú ďalej schopné do očakávanej miery napĺňať ich funkcie, či už klimatické alebo na podporu biodiverzity, ktoré sú ich základným významom. Ide o oslabovanie kapacity funkčných ekosystémov, ktoré globálny ekosystém potrebuje, aby mohol fungovať v medziach toho, ako ho poznáme.  

Treba si pripomenúť a povedať, že keby sa aj úplne vyrúbali pralesy, neznamená to koniec zemegule, znamená to však tak dramatické zmeny, že sa dostaneme do ťažko definovateľných a úplne nových podmienok, a tie očividne nebudú vyhovovať tomu, na čo sme zvyknutí. Nebudú vyhovovať ľudskej populácií, ale samozrejme ani obrovskému množstvu ďalších druhov. Príroda sa vždy ďalej vyvíjať bude, ale prinieslo by to katastrofické alebo veľmi náhle zmeny, ktoré by narušili fungovanie ekosystému. Je to ťažko predvídateľné, a nedá sa na to nijakým spôsobom dopredu pripraviť. 

Ako sa pozeráte na brazílske prezidentské voľby? Do akej miery sa riešila práve téma pralesa? 

Myslím si, že to rozhodne bola jedna z tém. Vnútorná brazílska politika je však oveľa širšia. Diskusie sa viedli aj okolo vedenia štátnej administrácie a štátnych financií. Boli tam otázky korupcie a ďalších vzťahov politických aj medzinárodných. Ako v každých voľbách, je to oveľa širšie. Dá sa však povedať, že otázka vzťahu, nielen k amazonskému pralesu, ale všeobecne k ochrane klímy a ochrane životného prostredia, bola určite významná aj v týchto voľbách. 

Kto je vlastne nový brazílsky prezident Da Silva, ktorý slúžil v úrade už v minulosti? 

Domnievam sa, že jeho predchádzajú vládnutie ukázalo, že s tým niečo urobiť môže. Evidentne sa tieto trendy za jeho vlády zmenili. Preto mnohí očakávajú, že aj v tomto prípade by sa tak mohlo stať. Je to však len predpoklad na základe nejakej skúsenosti a vyhlásení. Do akej miery sa to podarí a ako rýchlo, to uvidíme. Každopádne environmentálna komunita, ktorá sledovala brazílske voľby, to vnímala ako pozitívnu zmenu. 

Bol amazonský prales pre domácich témou číslo jedna? 

Pre nich sú dôležité aj iné témy ako zamestnanosť, zlepšovanie ekonomickej výkonnosti, zvyšovanie životnej úrovne. Až druhotný je potom fakt, že je to u nich aj na úkor pralesov. Nie je to však o tom, že by im to nevadilo, je to o tom, čo je pre nich dôležitejšie. 

Čo by bolo podľa vás treba spraviť, aby sa situácia s pralesom zastabilizovala? 

Možností je niekoľko. V prvom rade – zvýšiť podiel ochrany toho, čo ešte ostalo. Nielen reštriktívne nakresliť čiaru, ale skôr tak, že sa vytvorí iný spôsob tvorby bohatstva tak, aby nevyžadoval ďalšie zaberanie pôdy. V opačnom prípade sa bude tlak na odlesňovanie stále zvyšovať. Ďalej je tu samozrejme potreba mnohých ťažobných surovín, ktorá bude prales ničiť, preto je dôležité posudzovať postup ťažby vždy dopredu. Poznám prípady, ktoré sú totálne devastačne a likvidačné, ale poznám aj prípady, ktoré zďaleka také devastačné neboli a umožnili opäť odovzdať po vyťažení územie naspäť prírode. Je to o tom, ako sa k tomu bude pristupovať. 

Môže sa ničenie pralesa zastaviť úplne? 

Raz sa to zastaví. Bolo by dobré, aby sa to nezastavilo až vtedy, keď sa vyrúbe posledný hektár. V určitom bode sa dostane prales do takého stavu, keď bude jeho hodnota vyššia než čokoľvek iné. Vtedy nám zostane už len jediná možnosť, chrániť ho. To už však môže byť neskoro. Je žiadúce, aby sa včas spravili dôležité zákonné opatrenia na jeho ochranu. Neexistuje podľa mňa automatické riešenie, kedy sa rozhodneme, že sa dažďového lesa nikto nedotkne a napíše sa k tomu adekvátny zákon. To je utópia. Všetko tkvie v uvedomení si hodnoty Amazónie a vytvorenie nových hospodárskych možností, ktoré jeho strate zamedzia. 

Čo môžu spraviť ostatné krajiny?  

Je toho veľa a neexistuje jednoduchá odpoveď. Prístup k ochrane prirodzených ekosystémov musí fungovať po celom svete, nielen v prípade Brazílie. Inak by to bolo asymetrické. Po druhé, aj my môžeme pomôcť v tom, či sa tlaky na Brazíliu a jej prales budú zväčšovať alebo zmenšovať. Teraz Európska komisia schválila návrh o deforestácii, ktorý zakazuje dovoz niektorých komodít vytvorených v dôsledku rúbania pralesa. Keď znížite dopyt, znížite aj tlak, aby sa takéto veci diali. Nejaké nástroje teda máme. Chcel by som však, aby to neboli len nástroje reštriktívne či zakazujúce, ale aj podporujúce, nech sa aj ostatní chopia svojej povinnosti ochrániť ekosystémy okolo seba. Takto dokážeme vytvoriť spoločný postup a pochopenie, že toto je správne správanie. V takomto prípade sa to aj pre Brazíliu stane viac morálnou povinnosťou a je šanca, že sa tamojší postoj vyvinie k  pozitívnemu rýchlejšie. 

Zákon ale stačiť nemusí, podobné príklady na reštrikciu tovaru sme tu už mali. Veľakrát je však krajina príliš chudobná, aby mohla tento biznis zastaviť. 

Presne tak. Ako som hovoril, treba nájsť aj iné riešenia ako zamestnať a nasýtiť ľudí. Nielen také, ktoré sú na úkor amazonského pralesa. Určite existujú. Pokiaľ to však bude pre mnohých ľudí otázkou prežitia, je to veľmi ťažké dosiahnuť inak než tvrdou reštrikciou, a tá nikdy dlhodobo nefunguje. Musí to byť niečo, čo v konečnom dôsledku budú ľudia a krajina chcieť robiť. Vláda musí mať pripravenú nejakú alternatívu.  

Určite však napríklad zníženie celosvetovej potreby živočíšnych bielkovín, teda mäsa, zníži tlak na výrobu masívneho množstva krmovín, ktoré sú potrebné na dochovanie toľkého mäsa. To je napríklad jeden z hlavných dôvodov, prečo pribúdajú plochy, kde sa krmoviny pestujú. To sa deje aj v Brazílii. Ak by sa dopyt znížil, znížil by sa opäť aj tlak. Na tých plochách, kde pestujú tieto krmoviny, je možné pestovať možno aj iné plodiny s vyššou pridanou hodnotou, ktoré sú priamo potravou pre ľudí, a tým pádom nepotrebujú také veľké a rozsiahle plochy. To je len taká jednoduchá úvaha, ale týmto smerom sa úvahy môžu určite zacieliť. 

Teda o jeden hovädzí hamburger menej a kúsok pralesa naviac? Dalo by sa prenesene o vašej úvahe hovoriť aj takto? Možno by to znamenalo aj menej metánu v atmosfére. 

To sa samozrejme dá povedať. Znovu však opakujem, tá analógia nie je taká primitívna, jednoduchá, priamočiara. My potrebuje bylinožravcov v ekosystémoch, oni tiež majú svoju úlohu. Problém nastáva, keď je ich už príliš mnoho. 

Hovorí sa podľa vás o tejto téme dostatočne veľa aj u nás? 

Nie je to neznáma vec. Myslím si však, že smer diskusie je niekedy zavádzajúci. Niekedy to vyzerá tak, že sa snažíme tlačiť na to, aby v iných krajinách sveta, ako napríklad v Brazílii, bola ochrana prísnejšia, ale my nie sme pripravení urobiť to isté v našich krajinách. Hovorí sa o tom často, no nemala by to byť len výhovorka, prečo niečo nerobiť tu, lebo dôležité je to chrániť tam. Takto to fungovať nesmie.  

autor: Dominik Slavkovský