Tomáš Blahuta

Niečo vyše 30 kilometrov od Slovenska pramení v kopcoch na Podkarpatskej Rusi nenápadný potôčik. Postupne sa mení na pomerne veľkú rieku, ktorá sa ďaleko na juhu vlieva do Čierneho mora. Tvorí hranicu medzi dvoma krajinami. Jednu z nich však na bežnej mape nenájdete. Volá sa Podnesterská moldavská republika. Vyrážame preto na východ, aby sme dokázali, že naozaj existuje. 

Jediný spôsob, ako sa do Podnesterska dostať, je po zemi. Či už osobným automobilom, taxíkom, prípadne maršrutkou, čo je malá dodávka s miestami na sedenie, ktorá je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu veľmi rozšíreným dopravným prostriedkom. My si volíme poslednú možnosť, a hneď ráno sa vydávame ku kišiňovskej autobusovej stanici. Všade plno ľudí, množstvo predajcov s najrôznejším tovarom a jedlom, totálne upchatá ulica, smog, výpary z výfukov áut a chaos. Prešli sme všetky nástupišťa a skontrolovali ceduľky na každej jednej dodávke. Také mesto, onaké mesto, no žiadny Tiraspoľ. Po krátkej prestávke a prehodnotení ďalšieho postupu sme si všimli bočnú uličku. Priviedla nás ku druhej časti stanice.

Skôr, ako som stihol vytiahnuť peniaze, už na mňa hľadí akýsi muž oproti na chodníku. „Tiraspoľ?“ pýta sa. „Da, da!“ jasne odpovedám a čochvíľa sedíme v úzkych priestoroch dodávky plnej ľudí smerujúcej na východ. Hneď, ako nájdeme vhodné polohy na sedenie, spoza nás ktosi ďalší spustí: „No konečne nejaký známy jazyk, kluci!“ Je to muž z Českej republiky. Podľa jeho vlastných slov videl lacné letenky, vybral sa do Moldavska a teraz ide na otočku do Podnesterska. Niekoľko minút nám trvá vymotať sa zo zápchy, no konečne smerujeme kam treba. Vo voľnej chvíli pozorujem vodiča a ten stíha všetko. Šoférovať vozidlo, piť, jesť, telefonovať a pozerať čosi v papieroch.

Vitajte v Sovietskom zväze!

Celý čas som netušil ako presne bude vyzerať prechod hranice. Pár kilometrov pred mestom Bendery pribrzďujeme a šofér znenazdajky vykríkne „Registrácia!“. Otvoria sa automatické dvere na vozidle a prechádzame do jediných otvorených dverí v neďalekej budove. Mladý strážnik žiada, aby sme si nasadili rúška. Za okienkom už sedí pohraničník v uniforme, ktorému podávam svoj pas. Pýta sa nás, kde budeme ubytovaní. Potom, bez zbytočných slov, mi vracia pas aj s migračnou kartou. Nie je to žiadne technologické sci-fi. Pripomína pokladničný blok zo supermarketu, avšak namiesto jednotlivých položiek potravín sú v ňom zaznačené naše osobné údaje vrátane adresy ubytovania. Na internete som sa ešte pred cestou dočítal, že ho nemáme stratiť. Tak ho zakladám do pasu a radšej nevyťahujem. 

O pár minút zastavujeme v meste Bendery. Hneď za humnami tečie rieka Dnester, tá, ktorá má svoj prameň neďaleko od slovenských hraníc na Ukrajine. Križuje ju most. Po jednej zastávke ho prechádzame a ocitáme sa pred hlavným mestom. Pohľady cez okno naznačujú, že okolie sa od čias ZSSR priveľmi nezmenilo. Podnestersko je často označované aj za akýsi skanzen komunizmu. Prinajmenšom pokiaľ ide o architektúru. Pri pohľade na mapu nás zaujali dve obce nachádzajúce sa medzi mestečkom Bendery a Tiraspoľom. Prvá z nich, cez ktorú aj prechádzame, sa volá Parkany. Nadšenci histórie určite zbystria pozornosť, pretože takmer rovnako sa nazýva Štúrovo po maďarsky. Ba čo viac, žije v nej okolo desaťtisíc ľudí. Z nich je 95percent Bulharov! Ide o potomkov kolonistov z 19. storočia. Južne od Parkany leží zasa Tîrnauca. Jej názov tentokrát pripomína historický názov slovenskej Trnavy. To sú náhody!

Chvíľu po tom, ako si sadám na svoje miesto v lietadle, sa mi prihovorí muž sediaci vedľa. Zamrmle niečo po moldavsky, tak ho požiadam, či by sme mohli spolu komunikovať v anglickom, prípadne ruskom jazyku. „A kamže cestujete?“ pýta sa teda po rusky. Odpovedám, že smerujeme do Kišiňova, no naším hlavným cieľom je Tiraspoľ. „Á, tak to teda uvidíte, ako sa žilo tridsať rokov dozadu. Viete, tam sa totiž  zastavil čas!“ hovorí s miernym úsmevom a zrak následne upriamuje na svoj smartfón. Lietadlo je plné a čoskoro sme vo vzduchu. Čaká nás dobrodružstvo vo východnej Európe.

Konečne sme dorazili do nášho ubytovania. Sme si vedomí, že nie sme na Tahiti a nemáme veľké očakávania. Naším útočiskom sa stáva útulný a starý byt pravdepodobne zo sedemdesiatych rokov. Koberce sú všade. Na zemi i na stenách. Máme dokonca televízor, no nefunguje. Neprišli sme však pozerať miestne telenovely ani prípadnú propagandu. Vyrážame preto radšej do ulíc. Na druhej strane ulice je fabrika spoločnosti KVINT. Vyrába vína a liehoviny veľmi dobrej kvality. Na vchodových dverách je uvedené, že si verejnosť môže zaplatiť aj prehliadku továrne.

Centrum je čisté, rozľahlé a má dobré cesty. Čo neuniklo našej pozornosti, je množstvo vlajok trepotajúcich sa vo vetre na poludňajšom slnku. Obklopujú veľkú sochu Suvorova, neporazeného ruského vojvodcu, ktorý v osemnástom storočí založil Tiraspoľ. Názov mesta je gréckeho pôvodu. Tyras je staroveký názov rieky Dnester a polis značí zasa mesto. Nad sochou sú tri dôležité vlajky – Abcházska, Južného Osetska a Náhorného Karabachu. Všetko sú to takpovediac ruské bábky na južnom Kaukaze. Neuznané republiky, ktoré sa uznávajú iba navzájom. Dokonca tu majú aj svoje veľvyslanectvá. Asi najzbytočnejšie na svete. Najvyššie sa však týčia dve iné vlajky – podnesterská a ruská. Pod nimi je štátny znak s kosákom, kladivom a obilím.

Prekvapenia v skrytých uličkách mesta

Do Podnesterska sa dá dostať iba po zemi. A to buď automobilovou alebo železničnou prepravou. Ideme sa preto pozrieť na vlakovú stanicu, oproti ktorej tiež stoja aj maršrutky odchádzajúce naspäť do Kišiňova. Vychádzame spoza zákruty a vidíme žltú budovu s niekoľkými vchodmi. Je celá oplotená. Totiž, ak prichádzate ako cudzinec vlakom, hraničná kontrola vás čaká na stanici. Preto je zakázané ju fotiť. Okrem iného si nemožno nevšimnúť malú zmenáreň. V meste nie sú na každom rohu a súvisí s nimi zaujímavosť, že Podnestersko je iba jedným z troch neuznaných štátov na svete s vlastnou menou. Okrem neho ju má aj Taiwan a tiež aj Somaliland nachádzajúci sa v Africkom rohu.

Prechádzame ponad koľajnice a ideme sa pozrieť na druhú stranu. Veľa ľudí nestretávame, sem-tam sa ktosi mihne na chodníku či aute. Zostupujeme po schodoch a pred nami je veľká opustená budova. Vyzerá, že život sa z nej vytratil pred niekoľkými rokmi. A ten bordel! Fľašky od alkoholu, obaly, škatule. Asi sme zavítali do miest, kam sa napríklad po večeroch neoplatí túlať, tak sa teda vraciame späť ku stanici. Všímame si, že pri jednom z okien je osadená pamätná tabuľa. Je napísaná v ruštine a ukrajinčine. Píše sa na nej o vďake a uznaní ukrajinskému národu, ktorý v roku 1992 po ozbrojenom konflikte s Moldavskom prijal na svoje územie desiatky tisíc utečencov bez zreteľa na ich národnosť. 

V tento deň sme si dali za cieľ ísť sa pozrieť tiež na pamätník letcom ďalej od centra mesta. Oslovujem preto vodiča taxíku a pýtam sa na cenu. Pre istotu, pretože hoci ide o chudobnejšiu časť sveta, kedysi dávno ma poriadne ošklbal taxikár v Belehrade, odvtedy si dávam pozor a pýtam sa dopredu. Za niekoľkokilometrovú jazdu si vypýta 2 eurá, a preto neváhame a vyrážame. Všímame si, že veľa ciest má kvalitný asfalt bez výtlkov. Teda, predovšetkým hlavné ťahy naprieč mestom a ani v centre nie sú na hanbu. Samozrejme, našli sme aj poriadne tankodrómy. Čím ďalej od stredu mesta, tým spustnutejšie. Naskytá sa nám napríklad pohľad na človeka pasúceho svoje kozy pri malom potoku vedľa plynovodov. Pri pamätníku letcom je dostupné voľné internetové pripojenie, a tak tu sedí aj niekoľko ľudí. Niektorí z nich majú rúška. Prišli sme sem v čase pandémie a Moldavčania sú stále slabo zaočkovaní. Všimli sme si, že opatrenia (nosenie rúšok) sa najviac dodržiavali v Kišiňove.

Svoju cestu si skracujeme cez jeden z najväčších parkov v meste. Zrazu, vedľa betónového chodníka, na čerstvo popadanom lístí, zbadáme dva listy. Jeden je biely, druhý modrý. Na prvom z nich sú vpredu napísané dve slová – „dôležitá informácia“. Neváhame a oba papiere konfiškujeme. Ešte v ten večer si v našom bytíku sadáme na pohovku a otvárame tieto čudá. V rukách vzápätí držíme jeden rozsahom väčší a druhý menší text. Oba sú napísané ručne a v azbuke, čo nám sťažuje ich čítanie. Ruské písmo, azbuku, nie je ľahké prečítať. Matúšov známy, ktorý z ruštiny maturoval, nám odkazuje, že ani jemu sa to nečíta najľahšie. Ale jasne dodáva – „No buď ste našli niekoho školský sloh, úvahu o živote, alebo list na rozlúčku,“ a pokračuje „No vy len dúfajte, že je niekto spisovateľ, nie samovrah.“ Dodnes som tie listy nevylúštil, čo je veľká škoda. Azda sa niekedy nájde šikovný prekladateľ.

Geopolitické hry na juhovýchode Európy

Zaujímajú nás aj armádne zložky. Podnestersko má vlastné vojsko, no v regióne sú prítomné aj ruské sily. Hlavnú základňu majú v susedstve nenápadnej obce s moldavským názvom Cobasna. Leží vyše 110 kilometrov severne od hlavného mesta a tamojšie vojenské objekty jasne vidieť na verejne dostupných satelitných záberoch. Nachádzajú sa tam muničné sklady a ťažko povedať, čo všetko sa ukrýva vnútri budov. Podľa voľne dostupných štatistík by sa malo v oblasti zdržovať 1000 až 1500 ruských vojakov.

Prvých príslušníkov v zelených uniformách sme spozorovali hneď v meste Bendery. Prechádzali sa po uliciach, prípadne okolo nás prešlo nákladné vojenské vozidlo. Spočiatku si v Tiraspole nič vojenské nevšímame. Neskôr členov armády vidíme viac. Ako prvých na zastávke autobusu – dvoch vojakov. Potom ďalších v autobuse. Zväčša išlo o mladých chalanov približne v našom veku, 20 až 25-ročných. Cestou z večerného zápasu Šerifu sa pokúšame hľadať miestne vojenské objekty.

Kráčame sedem kilometrov naprieč mestom a  obzeráme si a fotografujeme tri vojenské areály. Dva z nich pripomínajú základne, prípadne akési sklady. Jednou z nich je aj Dom dôstojníkov. Na stenách budov sú ceduľky so zákazom fotografovať. Nikoho však v ich okolí nevidíme. Smerom od ulice ale majú na stenách jasne vyznačené logo s názvom: Vojsko Ruska / Армия России. Na druhý deň, keď sa pokúšame dostať do botanickej záhrady, nachádzame na okraji mesta zasa vojenské cvičisko. Na jeho bráne je nápis „Specnaz“, čo sú elitné ruské jednotky. Hoci miesto vyzeralo, že sa aktívne využíva, svoje najlepšie časy má rozhodne za sebou. 

Večer sa vraciame späť do centra mesta. Je víkend a všade naokolo sa prechádza množstvo ľudí. Celej centrálnej časti dominuje novopostavená budova skutočne veľkých rozmerov. Pýtam sa predavačky, či mi vie, na čo budova slúži. „Sú tam byty, apartmány, na prízemí obchody a sídlo tam má aj banka. Ale je to pre najbohatších ľudí, málokto si môže dovoliť si tam kúpiť svoj vlastný byt,“ vysvetľuje. My sme si počas troch dní v meste ale nevšimli nikoho, kto by do nej vošiel alebo z nej vyšiel. Hoci počas nocí bola budova pekne nasvietená, nevideli sme v nej nikoho. Obrovské sídlo duchov v strede mesta. 

Modro-červený vládca regiónu 

Náš posledný večer v meste sme sa rozhodli stráviť športovo. Teda nie, že by sme išli kamsi behať, ale zamierili sme do areálu futbalového klubu s názvom FC Šerif Tiraspoľ. Pojem slovenským športovým fanúšikom nie až taký neznámy. V sezóne 2021/2022 sa premiérovo dostal do vyraďovacej fázy slávnej Ligy majstrov a stal sa v nej rovno najchudobnejším klubom. Tu, medzi Dnesterom a Ukrajinou, však o nejakého žobráka rozhodne nejde. Čo si človek túlajúci sa Podnesterskom určite všimne je, že značku Šerif vidí všade. Asociuje sa nielen s futbalovým klubom, jej meno nesú stovky supermarketov, benzínové stanice, stavebná spoločnosť, televízna stanica či mobilná sieť. Je to miestny monopol a možno povedať, že jeho úzke vedenie patrí k najmocnejším skupinám v celom štátiku. Ešte v roku 2012 zamestnávala firma vyše trinásťtisíc ľudí. Novšie dáta nie sú k dispozícii. Čo sa týka politiky, Šerif má za sebou už aj množstvo káuz. Najnovšou z nich je tá z roku 2021, keď podplácal miestnych občanov sumou približne 20 eur, aby išli voliť.

Práve preto sme si vybrali zápas FC Šerif Tiraspoľ proti Zimbru Kišinev. Môžeme to považovať za akési štátne derby. Domáci zvíťazili v pomere 6:0 a už dlhé roky nemajú v lige konkurenciu. Ako sme sa dozvedeli od miestnych, Šerif má veľa peňazí a ako býva zvykom v krajinách na východe, bohatí oligarchovia vlastnia športové kluby, ktoré im robia reklamu. A navyše, v miestnom klube hrali dvaja futbalisti, ktorí nedávno pôsobili práve v slovenskej lige. Konkrétne v klube FK Senica, a to dvojica hráčov Edmund Addo a Frank Castañeda.

Krajina s najmenším počtom turistov v Európe

Odchádzame na železničnú stanicu a hľadáme potrebnú maršrutku. Nejde o náročnú úlohu, je ich iba zopár a takmer všetky smerujú do Kišiňova. Lístok sme si kúpili v kase na stanici. Z okna pozorujem trojicu postarších mužov, ktorí stoja oproti svojmu paneláku a pofajčievajú cigarety rovno pod tabuľkou „Ulica V. I. Lenina“. To je jeden z posledných zaujímavých pohľadov, ktorý sa nám v tomto meste naskytá. Prišiel náš vodič. Vysoký, holohlavý a drsne vyzerajúci chlap. Tiež mu nerobilo problém pol cesty telefonovať. Počas nasledujúcej hodiny a štvrť prechádzame cez moldavský vidiek. Je to jedna z najchudobnejších oblastí celej Európy. Vidíme veľa neudržiavaných domov, rozbitých ciest a atmosféru dopĺňa aj na farby už chudobná posledná fáza jesene.

Počas našich posledných hodín v Moldavsku sa túlame centrom Kišiňova a snažíme sa nájsť suveníry. Musím povedať, že to bola veľmi náročná úloha. Okrem nich nachádzame predovšetkým vlajky Európskej únie, a to v parkoch, na čelných sklách autobusov, budovách či pred parlamentom. Hoci vstup do EÚ je ešte na kilometre vzdialený, nie je vylúčený. Dôležité ale určite bude aj vyriešenie problému s Podnesterskom. Nachádzame sa nielen v jednej z najchudobnejších krajín  Európy, ale z celosvetového hľadiska aj jednej z najmenej navštevovaných. Ak sem ktosi prichádza, tak sú to väčšinou Rumuni alebo Ukrajinci. A ak tu niekedy nájdete turistu zo Západu, tak vedzte, že takých sem veľa nechodí. My sme spravili výnimku a urobili sme dobre! 

TOMÁŠ BLAHUTA

Foto: autor

Pohľad na Kostol sv. Martina v Moravanoch nad Váhom

Pred niekoľkými rokmi sa na stránky slovenských periodík či do reportáží populárnych televízií dostali informácie o veľkých stavebných plánoch v malej obci na západnom Slovensku. Netýkali sa však všednej výstavby nových bytov, ale veľkých plôch určených pre bohatých ľudí predovšetkým z Perzského zálivu. Prečo a ako sa z lokality pri Piešťanoch stalo obľúbené miesto šejkov?

Otváram malú bránku a kráčam po schodisku vedúcom na cintorín v dedine Moravany nad Váhom. V jeho strede stojí Kostol svätého Martina. Avšak málokto z miestnych ho tak volá. Hovoria mu jednoducho „Horný kostol“. Martin z Tours je vyobrazený aj v obecnom erbe, ktorý zachytáva asi jeho najznámejšiu podobu. Sedí na koni, mečom odrezáva kus svojho plášťa a daruje ho žobrákovi pod ním. Ak si myslíte, že obdobný erb ste už kdesi na Slovensku videli, máte pravdu. Svätého Martina má vo svojej symbolike aj mesto Martin, len v iných farbách. Prechádzam okolo celej stavby, nazerám do jej útrob a pripomínam si jej dávnu históriu. Z kopca je ale aj skvelý výhľad do okolia. Ak dopraje počasie, uvidieť možno až vysielač Kamzík ďaleko na juhu. Ku koncu 16. storočia sa do tejto časti krajiny dostali výbojní Turci. Všimli si svätostánok vynímajúci sa na kopci a premenili ho na mešitu. O niekoľko desaťročí neskôr tiahli späť až k Bosporu a o moslimoch nebolo v kraji dlhé stáročia ani chýru, ani slychu.

Situácia sa zmenila v druhej polovici 20. storočia. Do piešťanských kúpeľov začalo prichádzať čoraz viacej návštevníkov a pacientov z Blízkeho východu a krajín Perzského zálivu. Medzi nimi boli napríklad aj ranení vojaci z tamojších konfliktov či starší ľudia s pohybovými problémami. Práve v Piešťanoch nachádzali oddych a možnosť zregenerovať svoje telo, hojiť úrazy či pomôcť si k lepšiemu zdraviu.

Pokojne môžeme túto skupinu návštevníkov označovať súhrnne len ako „Arabi“. Väčšina totižto pochádza z bohatých ropných krajín ako Kuvajt, Katar, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a ďalšie. „V Dubaji je veľké horúco a v lete na nevydržanie. A všade iba púšť. Keď prídem sem, cítim sa veľmi dobre. Chodíme si s chalanmi zakopať na ihrisko, pozrieť do mesta či niekde ďalej. A navyše, je to všade blízko do Európy – Viedeň, Budapešť, Berlín či Paríž,“ hovorí mi cez videohovor Sajid, ktorého matka je Slovenka a otec Arab. Jeho rodičia si tu postavili pred 15. rokmi dom a nikdy nemali so susedmi žiadny problém. „Moja sestra si našla veľa kamarátov a stále sú v intenzívnom kontakte, hoci už žije v Anglicku. Rada sa vracia.“ Pýtam sa Sajida na jeho vlastnú budúcnosť. Počas letných mesiacov je každý rok na Slovensku, zvyšok v Dubaji. Svoje ďalšie smerovanie si ale predstavuje v Európe. „Chcem ísť študovať do Londýna a ďalej uvidím,“ prezradil. Jeho dôvody zdieľajú aj iní arabskí návštevníci. „Hovoria mi, že sa im tu veľmi páči. Vraj máme dobré počasie a príjemne pomalý život,“ tvrdí Jana, ktorá upratuje arabskej rodine ich rezidenciu v čase, keď nie sú na Slovensku, ale u nich doma.

A práve v Piešťanoch a okolí sa im zapáčilo tak veľmi, že desiatky z nich sa rozhodli poskupovať miestne domy, prípadne si postaviť úplne nové štvrte. Ba čo viac, rovno postaviť jeden gigantický rezort určený predovšetkým pre arabskú klientelu. Ako tak stojím na kopci pri kostole, dobre vidieť „medzeru“ medzi Piešťanmi a Moravanmi nad Váhom. Obe sídla oddeľujú iba Váh a poľnohospodárske polia. Práve na nich, tesne pred začiatkom finančnej krízy v roku 2009, chcela delegácia zo Saudskej Arábie vybudovať kúpeľný komplex. Jeho rozloha mala zabrať dve desatiny z celého katastra dediny. Len saudskoarabský princ plánoval na projekt minúť vyše 10 miliárd korún, čo bola na tú dobu obrovská investícia. Niektorých potešila, iných (väčšinou miestnych) vystrašila. A tak sa začalo s masívnym vykupovaním pozemkov. Avšak prišla finančná kríza a plány stroskotali. Vyťahujem mobil a ešte raz si kontrolujem aktuálnu situáciu ohľadom vlastníctva pôdy.

Pretože čo sa týka pozemkov, v ich vykupovaní sa pokračovalo aj po otrasoch na finančných trhoch. V roku 2010 vznikla spoločnosť Universal Spa s prvotným sídlom v Bratislave. Stala sa vlastníkom pozemkov o veľkosti státisícok metrov štvorcových v miestach, kde mal vzniknúť nový komplex.

Na základe informácií z obchodného registra, bol spoločníkom od jej vzniku 4. júna 2010 až do 13. apríla 2021 potomok zakladateľa Saudskej Arábie, Meteb Bin Abdulaziz Al Saud. Práve on bol v Piešťanoch na liečení a miestne prostredie sa mu mimoriadne zapáčilo, a tak inicioval spomínaný projekt. Faktom však je, že zomrel ešte v roku 2019. Od roku 2021 sa spoločníkmi stali jeho potomkovia, princezné a princovia. A práve táto časť saudskoarabskej kráľovskej dynastie vlastní v súčasnosti rozľahlé pozemky v okolí piešťanských kúpeľov.

Zostupujem z kopca a vydávam sa smerom k lesom Považského Inovca. Mierim k vodnej nádrži Striebornica. Pokojné miesto, kde sa kedysi chodilo kúpať celé okolie. Keď už voda tak nelákala, obľúbili si ju rybári a konalo sa tu aj množstvo súťaží. Dodnes sem chodia ľudia zo širokého okolia. Vyhľadávajú najmä pokoj a pohľad na krásnu prírodu. Lokalita sa páčila aj arabským návštevníkom. Rozhodli sa sem nielen chodiť prechádzať, ale rovno sa tu usadili. Na miesto prichádzam aj ja. Postavím sa do stredu hrádze a ponúka sa mi pohľad na dve staveniská z oboch strán nádrže. Smerujem k jednému z nich, ktoré má už aj oplotenie. Tabuľa ma upozorňuje, že priestor je monitorovaný kamerovým systémom. Pozemky tu kedysi skúpila spoločnosť SANAB. Jej konateľom je MUDr. Khalid Alzahrani. Pôvodným zámerom bolo vystavať množstvo domov, avšak miestni chatári i obyvatelia obce spozorneli. Dnes tu preto stoja iba dva väčšie domy, ku ktorým vedie asfaltka.

Druhou kontroverznou oblasťou pri nádrži je neďaleký svah kopca. Taký strmý, že kedysi bežne z neho štartovali paraglajdisti. Pozemky vykúpil Rumaif Abdullatif a plánoval vystavať tzv. Silver resort s takmer tridsiatkou domov. Ak by sa oba projekty uskutočnili, okolie by sa zmenilo na nepoznanie a z pokojnej lokality by nezostalo nič. Na odpor sa už rázne postavili aj miestni. Spísali petíciu, svoje reportáže prišli natočiť televízie. Lokalita, kde chcel Abdullatif stavať, má veľký archeologický význam. A navyše, ak by mu zámer vyšiel, spôsobilo by to zánik vzácnej kolónie žiab a ropúch, ktoré cez tieto pozemky pravidelne rok čo rok migrujú z lesa do vodnej nádrže. Hoci ich pravidelne desiatky na jar uhynú pod kolesami áut, postavené domy by im preťali trasu, po ktorej sa presúvajú. Vedenie obce však malo miesto v územnom pláne evidované ako plochu určenú na zástavbu. Prečo? Nevedno. Ako vidím, informačné tabuľky sú na svojom mieste už roky nepoškodené.

„Však to by tú úzku cestu museli zmeniť na štvorprúdovku, aby sa sem taká masa ľudí vedela dostať. Chvalabohu tu nič nie je. A tak je to dobre,“ rozhorčuje sa miestny chatár. Ďalej ale dodáva: „Vidíte tam ten strom pod svahom? Tak vedľa neho chceli uložiť unimobunky a nasťahovať tam Rómov ako trest za náš odpor. Tí tu aj boli a uštipačne sa s nami vítali, že veď budú naši noví susedia. Nechceli sme tu žiadne druhé Ratnovce.“ (Poznámka autora – v Ratnovciach je najväčšia rómska osada v blízkom okolí). Ukazuje mi aj miesto, kde sa kedysi rozhodli postaviť dom len dva metre od vody. Bez akéhokoľvek povolenia a na cudzom pozemku. To už bolo poslednou kvapkou a aj obec zintenzívnila snahy zachovať čo najviac z tejto pokojnej lokality. Svah, na ktorom chcel Abullatif divoko stavať, vyhlásila v roku 2016 za obecné chránené územie s názvom Barania zem. Vyšiel som na vrchol kopca a sledujem už len pozostatky po bývalých veľkých stavebných plánoch.

Zároveň spolu prechádzame na druhú stranu nádrže a ukazuje mi ďalší nedostatok. Jeden z už postavených domov je ďalšou čiernou stavbou. Vybudovali ho priamo pod elektrickým vedením, ktoré visí iba kúsok nad strechou. Zvyšné domy už druhý rok zívajú prázdnotou, pretože od vypuknutia pandémie sa sem ich majitelia doposiaľ nevrátili.

Ani jeden z veľkých projektov nedotiahli do finálnej fázy a zostali po nich iba prázdne pozemky. Arabi síce aj v súčasnosti kupujú miestne domy, no výstavba ďalšieho rezortu pre ľudí z Perzského zálivu nie je v pláne. Žaby si môže vydýchnuť, nateraz ich nikto nezahubí. Azda im uškodí iba odpadová voda, ktorú vypúšťajú do vodnej nádrže z miestneho Senior Club Striebornica.

Foto: Autor

Dianie okolo koronavírusu v posledných mesiacoch zintenzívnilo šírenie dezinformácií a hoaxov naprieč celou tuzemskou internetovou bublinou. V súčasnosti už pochybné weby a skupiny dokážu mobilizovať veľkú masu ľudí priamo v našich mestách.

Spočiatku išlo o peknú myšlienku. Zuckerberg počas svojho vysokoškolského štúdia vymyslel svoju sociálnu sieť a do niekoľkých rokov s ňou dobyl celý svet. Bol to prvý projekt, ktorý výrazne prepojil ľudí na všetkých kontinentoch a umožnil im komunikovať mimoriadne ľahko a efektívne. A zadarmo, len treba platiť internet a elektrinu. V súčasnosti je ale aj táto sociálna sieť iná a najmä nebezpečnejšia.

Technológie sa rozvíjajú rýchlym tempom a neustále pribúdajú nové spôsoby komunikácie. Všetko sa odohráva v krátkom časovom slede a my teda často nedokážeme odhadnúť vplyv týchto noviniek na správanie ľudí. Kto by si v roku 2004, keď sociálna sieť vznikla, povedal, že môže mať vôbec nejaké negatívne stránky? Pravdepodobne málokto. No a dôsledky žneme už teraz, ani nie dve dekády po jeho spustení.

V súčasnosti si túto sociálnu sieť aspoň raz za mesiac celosvetovo prezerajú 2,7 miliardy jedinečných užívateľov. V mobiloch si aplikáciu denne otvorí aspoň 1,6 miliardy ľudí. V súčasnosti ponúka svojim „konzumentov“ to najširšie možné portfólio aktivít – sledovanie video obsahu, fotografií, živých prenosov, hranie hier, prevádzkovanie vlastného biznisu a podobne. Denne počítače zaznamenajú až 4 miliardy pozretí videí a uložia 350 miliónov fotografií a obrázkov.

„Veľa Slovákov je denne bombardovaných obrovským množstvom dezinformácií.“

Jedna špecifická skupina ho má však v mimoriadnej obľube – politici. Napríklad aj tí, ktorým by pred 10 rokmi nevydali ani len blogerský stĺpček v regionálnych novinách, dnes dokážu (aj za peniaze) oslovovať svojimi príspevkami stovky tisíc ľudí. Ich názory a materiály sa dostávajú k veľkému množstvu obyvateľov.

A práve na to nie je masa pripravená. Chýba nám internetová gramotnosť, resp. schopnosť narábať so sociálnymi sieťami. Veľa Slovákov je denne bombardovaných obrovským množstvom dezinformácií, zavádzajúcich videí a článkov nielen o dianí doma, ale aj vo svete.

Táto sieť funguje ako špongia. Vďaka aktivitám používateľov dokáže zistiť záujmy jednotlivcov a následne im servírovať na mieru šitý obsah. Takpovediac im vytvára vlastnú bublinu. Prenikajú do nej iba tie veci, ktoré človek sám vyhľadáva a sú podobného charakteru. Všetko sa postupne nabaľuje a užívateľ môže doslova začať strácať informácie o skutočnom dianí. Zmanipulovaná masa sa môže stať pre politikov vhodným nástrojom na plnenie ich cieľov.

Každopádne, boj s dezinformáciami na tejto sociálnej sieti je z pohľadu užívateľa ľahký. Záleží od kritickej výbavy jednotlivca. Čím viac si dokážeme pri jednotlivých príspevkoch klásť otázok, overovať si jednotlivé tvrdenia či pátrať po faktoch, tým menej sme ovplyvniteľní. A preto je najefektívnejším nástrojom v boji proti dezinformáciám vzdelanie. Na slovenských školách však výučba internetovej gramotnosti takmer neexistuje. Väčšinou ide o nadprácu pedagógov.

So samotnými dezinformáciami si nevie poradiť ani Zuckerberg, nieto ešte rôzne vlády a už vôbec nie naše malé Slovensko. Za posledné mesiace sa ukázalo, ako táto sociálna sieť dokáže mobilizovať masu a mútiť politické vody v jednotlivých štátoch. V najbližších rokoch bude mimoriadne dôležité dbať na šírenie osvety a podporovanie internetovej gramotnosti medzi obyvateľstvom a pripraviť ho tak na intenzívne kampane, ktoré nás v budúcnosti určite čakajú. Už dnes môžeme vidieť, ako dokáže táto sieť dostať na jedno námestie tisícky ľudí. Nepotrebujú k tomu ani televíziu, rádio či noviny. Stačí jedna neregulovaná sociálna sieť.

Text: Tomáš Blahuta
Foto: unsplash.com

Konšpiračná a proruská scéna u nás už dlhodobo vystupujú proti členstvu v EÚ a súčasná kríza im môže ešte priniesť sympatizantov. Kroky politikov sú v súčasnosti pod veľkým dohľadom.

Správy o akciách Európskej únie zapĺňajú náš mediálny priestor v poslednom období častejšie. Dôvody sú predovšetkým dva – pandémia koronavírusu a tiež finančná pomoc jednotlivým členským krajinám. Pod príspevkami slovenských médií na sociálnych sieťach sa vytvára priestor pre búrlivé diskusie. Jedným z najčastejších názorov sú výzvy na vystúpenie z európskeho spoločenstva a pripomienky, že Slovensko je len zbytočne zapletené v modro-žltom byrokratickom a údajne diktátorskom zoskupení. Podobné nálady často využíva aj opozičná parlamentná strana ĽSNS, ktorá už dlhodobo volá po vystúpení z EÚ. Je tento spolok skutočne nedemokratický?

Európska únia, ako nás učili už na základných školách, vznikla najmä preto, aby sme predišli vojenským konfliktom medzi krajinami a tiež posilnili ich hospodársku, respektíve obchodnú spoluprácu. Okrem týchto „úloh“ v súčasnosti pomáha všetkým svojim členom získať väčšiu dôležitosť na medzinárodnom poli. To znamená, že aj Slovensko sa dokáže presadiť, komentovať a pristupovať k veciam s oveľa väčšou váhou ako člen EÚ než ako samostatná a malá 5-miliónová krajina.

Európska únia je veľmi komplikovaná a často jej fungovanie podrobne nepoznajú ani europoslanci. Najjednoduchšie sa to dá zhrnúť tak, že máme štyri základné inštitúcie – Európska rada, Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament. Obrovské množstvo agendy, ľudí, budov, papierov… Dokážu ich fungovanie ovplyvniť bežní občania? Samozrejme, že áno. Ako sa hovorí, každý hlas sa počíta.

„Na Slovensku sú práve eurovoľby pravidelne voľbami s najnižšou účasťou voličov.“

Napríklad dvoma spôsobmi. Prvý je prostredníctvom „klasických“ parlamentných volieb. Občania zvolia svojich zástupcov do NR SR a z nich následne podľa výsledkov vzíde aj vláda. Jej predseda (a tiež aj prezidentka) sa automaticky stáva členom Európskej rady. Je to práve skupina premiérov, ktorá volí Európsku komisiu (akási forma európskej vlády), kde každá krajina má za jedného člena svojho politika. Všetko tiež schvaľuje Európsky parlament.

A práve ten je druhým spôsobom, ako bežní ľudia dokážu ovplyvňovať politiku EÚ. Volíme si priamo našich poslancov do europarlamentu. Na Slovensku sú práve eurovoľby pravidelne voľbami s najnižšou účasťou voličov. Tri zo štyroch hlavných inštitúcií sú závislé na národných vládach a ich predstaviteľoch.

Rozhodujeme tiež aj o budúcnosti EÚ. V europarlamente sa nachádza množstvo frakcií s rôznymi cieľmi. Niektoré sú väčšími „fanúšikmi únie“, iné skôr presadzujú silnejšie kompetencie národných štátov. Postoje kandidátov do EÚ sa dajú zistiť ešte pred voľbami, takže sa môžeme rozhodnúť ako chceme, aby EÚ v budúcnosti vyzerala.

Príkladom demokratickosti EÚ je aj BREXIT. Obyvatelia Veľkej Británie v národnom referende rozhodli, hoci tesne, že vidia svoju budúcnosť mimo Európskej únie. Aj sa tak stalo – odhlasovali si v referende odchod a Británia následne opustila štruktúry EÚ. Nikto z Bruselu im to nezakázal.

Ak sa nebudeme zaujímať o dianie v únii, zachováme si aj naďalej odstup od eurovolieb, o nás bez nás budú rozhodovať iní. A to by sa nám asi veľmi nepáčilo. Preto je aj počas pandémie dôležité pozorovať dianie v EÚ a zaujímať sa o to, čo politici robia. Pretože sme nielen Slováci, ale aj Európania.

Text: Tomáš Blahuta
Foto: Wikimedia

Podľa odhadov bude už do roku 2025 na Zemi vyše 8 miliárd ľudí. Už teraz obrovské číslo ešte porastie a už dnes vzbudzuje obavy. Veľké množstvo obyvateľov si bude vyžadovať aj narastajúci počet zdrojov. Od potravín až po najrôznejšie suroviny. Je namieste sa teda pýtať, kedy sa tento nárast skončí a simulovať, aká budúcnosť nás všetkých čaká. Vedci už vidia malé svetlo na konci tunela.

Európska únia sa čoraz častejšie orientuje na zelenú ekonomiku, znižovanie emisií a čo najčistejšie životné prostredie. Dôvodom je klimatická zmena, ktorej jedným z prejavov je aj oteplenie atmosféry. Práve téma klimatickej krízy bude už čoskoro predmetom rozpravy v Národnej rade Slovenskej republiky. Jedným z možných výstupov môže byť aj vyhlásenie stavu klimatickej núdze na Slovensku.

Medzičasom sa vo svete zvyšujú hladiny morí a miznú pralesy. Množstvo regiónov je takých suchých a horúcich, že sú pre ľudí neobývateľné. No a všetky nepriaznivé udalosti v posledných rokoch zhoršuje ešte narastajúca populácia. Katastrofické scenáre hovoria, že počet ľudí na Zemi prekročí aj hranicu 10 miliárd a bežný človek má tak predstavu, že sa to nikdy nezastaví. Nie je to ale pravda, pretože výskumy ukazujú, že svet sa o niekoľko dekád výrazne zmení.

Súčasnosť poznáme veľmi dobre – najviac obyvateľov má Čína (1,45 miliardy), nasleduje India (1,38 miliardy) a prvú trojicu uzatvárajú Spojené štáty americké (331 miliónov). Už v najbližších rokoch však čínsky populačný kolos opustí prvú miesto a predbehne ho India. Čína začína doplácať na svoju politiku jedného dieťaťa, ktorú ale v roku 2018 zrušila a obyvateľom dovolila mať už 2 deti. Dôsledkom 40-ročného zákazu je tak nerovnováha pohlaví, prudké starnutie obyvateľstva a s ním spojené ekonomické a sociálne problémy. Už okolo roku 2035 Čína naštartuje cestu poklesu obyvateľstva. Jej maximum by nemalo presiahnuť hodnotu 1,5 miliardy. Do polovice 21. storočia začne strácať desiatky miliónov obyvateľov.

Najľudnatejšou krajinou sa tak stane India. Aj pokiaľ ide o ňu, dáta jasne ukazujú, že rast sa spomaľuje. Maximum medziročného nárastu populácie bol v roku 1982 na hodnote 2,36 percenta. V roku 2020 je to už len 0,99 percenta. V polovici 21. storočia sa očakáva už len niečo okolo 0,20 percenta. Krajina okrem toho bude aj mimoriadne postihnutá globálnym otepľovaním, čo môže spôsobiť hladomory a veľkú migráciu.

V Ázii medzičasom ale ešte výrazne narastú ďalší populační giganti. Indonézia, ako krajina s najväčším počtom moslimov, mala v roku 1950 okolo 70 miliónov obyvateľov. V roku 2030 presiahne číslo 300 miliónov. V podobnej situácii je i Pakistan, kde je stále vysoký medziročný nárast populácie – v súčasnosti 2 percentá a má tak 222 miliónov obyvateľov. Podobne ako v Indii, aj Pakistan silno postihne oteplenie atmosféry.

Veľkú krízu má pred sebou najmä Afrika. Čierny kontinent zažíva v súčasnosti nie populačný boom, ale Veľký tresk. Ako celok má v súčasnosti nárast 2,5 percenta a zatiaľ, čo dnes má 1,3 miliardy obyvateľov, v roku 2050 ich bude 2,5 miliardy, čo je obrovské číslo.

Najľudnatejšou krajinou je Nigéria so stabilným medziročným nárastom 2,6 percenta pri súčasných 210 000 000 obyvateľoch. Množstvo krajín sa drží ešte nad 3 percentami. V nasledujúcich dekádach očakávajú vedci nielen hladomory, nedostatok pitnej vody či stratu poľnohospodárskej pôdy dezertifikáciou, ale aj krvavé etnické nepokoje a presuny obyvateľstva.

V úplne opačnej situácii je vyspelý svet. Európska populácia ani neklesá, ani nestúpa. Jej rast je na hodnote 0,06 percenta. Navyše, niektoré krajiny vymierajú. Napríklad Ukrajina stráca ľudí už od zániku Sovietskeho zväzu. Zo svojho maxima – 51 miliónov v roku 1991, sa v roku 2050 dostane na hodnotu 35 miliónov. V identickej situácii je aj členská krajina EÚ – Bulharsko. To zo svojich 9 miliónov klesne až pod 5,3. Vymiera aj Rumunsko, mierny pokles má Maďarsko, Poľsko či Moldavsko. Európu ako celok čaká úbytok obyvateľstva medziročne o 0,20 percenta. Kontinent sa tiež bude musieť pripraviť na masovú migráciu nielen z Afriky, ale aj Ázie, a to vo väčšom meradle ako v roku 2015. To môže spôsobiť aj výraznú nestabilitu politickej situácie.

Ku svojmu populačnému vrcholu sa blíži aj Slovensko. Ak nerátame imigrantov, počet obyvateľov krajiny sa nezvýši nad hranicu 5 500 000 ľudí. Najbližšie roky budú v znamení poklesu, ale nie až príliš výrazného. Ročne budeme strácať okolo 0,5 percenta populácie a v roku 2050 sa dostaneme na úroveň niečo pod 5 miliónmi obyvateľov.

Popri klimatickej kríze treba už dopredu myslieť, aké výzvy prinesie zvyšok 21. storočia. Podľa dostupných dát nás čaká veľké „sťahovanie národov“, na čo je potrebné sa začať u nás v Európe pripravovať už teraz. Faktom je, že Starý kontinent nedokáže zachrániť ani pojať celý okolitý svet.

Text: Tomáš Blahuta
Zdroj dát: worldometers.info