Konferencia Fenomén 2024 trvala celých desať hodín, ale nebol to stratený čas!
Po tom, čo Ján Hacek, vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, slávnostne otvoril Fenomén 2024, tentoraz zameraný na profesionalitu a médiá, pokračovala táto interdisciplinárna vedecká kolokviálna konferencia netradične. Blokom, v ktorom prítomní mohli diskutovať so známymi novinármi – Katarínou Vítkovou, spravodajkyňou RTVS v Prahe, Evou Mihočkovou, šéfredaktorkou portálu Zahraničná politika SFPA a Henrichom Krejčom, bývalým riaditeľom Centra spravodajstva publicistiky TV Markíza. Ako v tejto diskusii odznelo, novinár by nemal byť kritický len voči respondentom, ale mal by byť tiež sebakritický. Konštatovali tiež, že politici využili dezinfoscénu, aby začali likvidovať mainstreamových novinárov, ale tiež to, že online priestor nemá takmer žiadne pravidlá. Je to o to nebezpečnejšie, že v čase krízy v spoločnosti sa ľudia často utiekajú k alternatívnym informáciám. Ako skonštatovala Eva Mihočková, novinár by mal zvažovať aj to, čo píše na sociálnych sieťach a dodala: „Keď píšem na sociálnu sieť, píšem to presne tak, ako keby som to išla publikovať.“
V ďalšej časti konferencie sa Miroslav Frindt venoval konkrétnemu prípadu vystúpenia bývalého premiéra Eduarda Hegera v televízii pod názvom Rozhodnutie Rady pre mediálne služby v kontexte s praktickým dodržiavaním zákona vo verejnoprávnom komplexe RTVS. Viera Krúpová sa v príspevku venovala profesionalite v spravodajstve verejnoprávneho média.
Foto: Marcela Belianská
Pojem profesionalita mal v názve aj príspevok Petra Kravčáka, ktorý sa zameral na regionálne médiá a lokálnych novinárov. Problémy zhrnul do niekoľkých myšlienok – „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!“, málo novinárov a veľa tém, čo vedie k ich povrchnému spracovaniu, a príjmy z inzercie – nezávislé médiá, ako povedal, nedokážu na trhu prežiť.
Lucia Virostková sa venovala kvalite v slovenskej žurnalistike a vo svojom príspevku si položila otázku: Kto definuje štandardy? V tejto súvislosti sa zaoberala aj novinárskymi súťažami na Slovensku. Katarína Vargová upriamila pozornosť na mladých novinárov a na kreovanie profesionálov v našich médiách. Príspevok odpovedal na otázku, ako mladí novinári chápu pojem profesionalita. Zuzana Belková a Zora Hudíková sa sústredili na podoby profesionality pri realizácii rozhlasovej hry v podmienkach Slovenského rozhlasu.
Matúš Ján Capko poukázal na spôsob mediálnej prezentácie za odvolanie ministerky kultúry SR, na čo využil diskurznú analýzu. Po ňom vystúpila Katarína Matušková s príspevkom nazvaným Rozbor porovnávacej štúdie prevalencie a zdrojov dezinformácií na hlavných mediálnych platformách v Poľsku, Slovensku a Španielsku, s dôrazom na slovenské prostredie v nadväznosti na európsku legislatívu v oblasti dezinformácií. Ako konštatovala, Slovensko je v porovnaní s inými krajinami, pokiaľ ide o účinok dezinformácií, zraniteľnejšie. Spoluautorky Eva Kramara Jonisová a Kristína Svítok Mayerová sa sústredili na nový fenomén, overovanie pravosti fotografie v súvislosti s nástupom umelej inteligencie. Na konkrétnych príkladoch vysvetľovali, ako možno odhaliť vygenerovaný obrázok, ktorý vytvorila umelá inteligencia.
Foto: Marcela Belianská
Príspevok Marcely Belianskej definoval možnosti a riziká umelej inteligencie v súvislosti s overovaním informácií a kultivovaním online priestoru. Zamerala sa tiež na analýzu konkrétneho využitia umelej inteligencie ako prostriedku moderovania diskusií v online priestore. Peter Kubínyi a Ján Višňovský v príspevku nazvanom Čo škola dala a prax vzala vychádzali z názorov študentov masmediálnej a žurnalistickej školy, ktorí skončili štúdium pred menej než piatimi rokmi. Peter Ivanič v príspevku Koho pohľad? Mediálny diskurz o Izraeli a Palestíne rozoberal tému, ako pokrývať neznáme témy. Podľa jeho slov, novinár by mal uvažovať nad tým, prečo vníma tému tak, ako ju vníma. Ján Hacek v príspevku Prax a univerzitné vzdelávanie novinárov – analýza žurnalistických študijných programov v Strednej Európe vychádzal z porovnania dvanástich univerzít, ktoré pôsobia v priestore V4, zameral sa pritom na ich študijné programy.
Konferencia Fenomén 2024 však prekonala svoj vlastný doterajší rekord, trvala desať hodín. Určite to nebol stratený čas: účastníci boli takmer zo všetkých žurnalistických a masmediálnych škôl na Slovensku a usudzujúc podľa obšírnych diskusií ku každému príspevku, mali si navzájom čo povedať.
Autori: Jakub Marton, Samuel Grega, Samuel Barták, Ján Jamrich, Patrik Varga Foto: Jakub Marton
Pri obci Roštár vybuduje česká firma zabezpečovacie zariadenie. Na mieste, kde nepremáva takmer žiaden vlak.
Železnice Slovenskej republiky sú správcom železničnej infraštruktúry v krajine a na ich fungovanie prispieva štát nemalými sumami. Niektoré investície ale vyvolávajú mnoho otáznikov. Jedným z príkladov je objednávka priecestia za 700-tisíc eur na miestach, kde vlaky takmer nepremávajú.
Hovoríme o gemerskej trati ŽSR 166 z Plešivca do Slavošoviec. Začiatkom marca 2023 podpísali železnice zmluvu na vybudovanie nového zabezpečovacieho zariadenia na priecestí pri obci Roštár v katastrálnom území obce Štítnik v rožňavskom okrese. Cena je bez tristotisíc milión eur. Ide o plne automatické priecestné zabezpečovacie zariadenie tretej kategórie so svetlami AŽD 97 LED.
Železnice majú vážnejšie problémy
Na takmer 24-kilometrovej trati pritom už nepremávajú osobné vlaky a nákladné len veľmi zriedka. Jedinou výnimkou v osobnej doprave sú letné turistické vlaky, ktoré jazdia obojsmerne raz do týždňa. Práve na tomto mieste má stáť nové priecestie v hodnote 700-tisíc eur. Prezident Asociácie železničných dopravcov Slovenska Ján Biznár povedal v apríli v relácii RTVS „Z prvej ruky“, že železnice majú iné, vážnejšie problémy, ktoré treba riešiť.
Na mieste nie sú žiadne známky prác na rekonštrukcii priecestia. Autor: Jakub Marton
V priebehu rokov 2021 až 2023 sa na tomto priecestí neudiala žiadna nehoda. Na celom Slovensku ich pritom bolo podľa nášho výskumu v tomto období 112. V drvivej väčšine išlo o zrážku vlaku s motorovým vozidlom. Počas týchto troch rokov zaznamenalo šestnásť priecestí dve nehody, na žiadnom z nich ich nebolo viac. V niektorých úsekoch tratí sa diali početnejšie, avšak na rôznych priecestiach. Azda najviac, až dvanásť, ich bolo na Kysuciach v úsekoch medzi Makovom a Čadcou. Web Železníc Slovenskej republiky staršie údaje ako z roku 2021 neposkytuje.
Verejné obstarávanie prisúdilo realizáciu stavby priecestia pri obci Roštár českej firme AŽD Praha s.r.o., ktorá patrí medzi bežných výrobcov priecestných zabezpečovacích zariadení pre Železnice Slovenskej republiky. Okrem nej sa o tieto služby na Slovensku starajú aj domáce firmy Betamont s.r.o. so sídlom vo Zvolene, žilinská firma Scheidt&Bachmann Slovensko s.r.o. a takisto chorvátska ALTPRO d.o.o.
V rozhovore, ktorý nám Ján Biznár poskytol, spomenul aj niektoré neopodstatnené investičné akcie zo strany ŽSR. Jednou aktuálnou bola rekonštrukcia stanice v Kráľovej Lehote. „Stálo to 583 tisíc eur. Preto, že sa tam minul polystyrén a aby to bolo akože high-tech, spravil sa tam kamerový systém. Pritom tam výpravca vidí na nástupište z okna svojej kancelárie. A zase vo Vrútkach, kde ľudia prestupujú, nie je nič.“
V Česku stoja rovnaké priecestia oveľa menej
Vysoká hodnota zmluvy nie je na Slovensku unikátom. Verejné obstarávania ukazujú, že sumy za zabezpečovacie zariadenia na priecestiach sa pohybujú v podobných sumách. Priemerná cena slovenského priecestia je za posledných päť rokov 502 tisíc eur.
Podľa slov Biznára ale tieto hodnoty nie sú v okolitom svete typické. Prezident Asociácie železničných dopravcov Slovenska tvrdí, že už v Česku vidno značný rozdiel. Tam sa cena za rovnaký typ priecestia pohybuje zvyčajne vo výške dvesto tisíc eur. Objednávka na trati Plešivec-Slavošovce je teda o pol milióna vyššia ako český priemer, pričom ju realizuje český dodávateľ. „Aby sme sa aj my nedopustili nejakej nekorektnosti, tých dvesto tisíc eur v Česku je len za samotné zariadenie,“ dopĺňa Biznár. „V cene nie je zahrnuté projektovanie. Ale projektovanie tak či tak nie je 50-percentnou časťou projektu. Je to v zásade typová vec. Existujú na to šablóny, ktoré sa prispôsobujú daným miestnym podmienkam na trati (na výstavbu zabezpečovacieho zariadenia, poz. red.). Nie je to o tom, že projektujete celú železničnú stanicu“.
„..už v Česku vidno značný rozdiel. Tam sa cena za rovnaký typ priecestia pohybuje zvyčajne vo výške dvesto tisíc eur.“
Ján Biznár
Na naše otázky prečo vzniká takýto rozdiel medzi sumami v Česku a na Slovensku a prečo ŽSR nedokáže vysúťažiť nižšie ceny sme nedostali odpoveď. Bývalý generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky Miloslav Havrila v spomínanej relácii Slovenského rozhlasu tvrdil, že firma len dodržiava zákon o verejnom obstarávaní.
Zásadným rozdielom oproti cenotvorbe v Českej republike a na Slovensku je fakt, že zatiaľ čo u nás sa ceny za realizáciu určujú trhovo, u našich susedov existuje cenník vybraných komponentov. „V Česku majú tzv. cenovú databázu pre investičnú prípravu dopravných stavieb. Oni majú cenníky na rôzne veci, na stĺp osvetlenia, na stožiar trakčného vedenia alebo na podvaly. Toto sa potom dáva do projektu alebo aj do výberových konaní. Potom očakávajú výslednú cenu výberového konania na základe ich štandardizovaných cien. Niečo podobné na Slovensku nie je a výslednú sumu určuje trh,“ vysvetľoval rozdiely Ján Biznár.
Bude úmysel spojený s papierenským závodom?
Na základe našich doterajších zistení sme sa rozhodli kontaktovať starostky dotknutých obcí, ktoré sa nachádzajú na trati ŽSR 166 z Plešivca do Slavošoviec. Stanovisko nám poskytla starostka obce Plešivec, Iveta Šušánová, ktorá hovorí, že ŽSR s obcou ohľadom konkrétnych rekonštrukcií nekomunikujú. „O tom ako v prerábkach konajú ŽSR nemám žiadne informácie, nás ako obec o rekonštrukciách koľajníc či železničných priecestí nikto neinformuje.“
Pohľad na trať smerom do Plešivca. Hrdza na koľajniciach naznačuje, že po trati žiadne pravidelné vlaky nejazdia. Autor: Jakub Marton
Podobne sa vyjadrila aj starostka obce Slavošovce Angela Kolesárová. „Samotná obec vykonávala projekt v rámci budovania infraštruktúry, konkrétne chodníka, ktorý križoval železničné priecestie. Na kolaudáciu boli prizvaní aj ľudia zo ŽSR, nikto z nich nám ale o žiadnej rekonštrukcii v tomto úseku nič nespomínal.“
Aj napriek tomu, že trať je len málo využívaná a vlaky po nej jazdia len sporadicky, starostka Slavošoviec načrtla zaujímavú líniu, z ktorej v budúcnosti môže profitovať samotná obec: „Trať od Plešivca po Slavošovce je kontrolovaná a udržiavaná, možno aj kvôli tomu, že sa do budúcnosti môže prinavrátiť využívanie vlakovej dopravy. V Slavošovciach sa totiž nachádza papierenský závod, ktorý patrí pod SHP Ružomberok a v minulosti bol masívne využívaný práve tento druh prepravy. Aj keď v dnešných dňoch sa o väčšinu prepravy starajú kamióny, je to jedna z možností rekonštrukcie železničného priecestia,“ uvažuje Kolesárová.
Na priecestí sa ešte nič nezmenilo, na Slovensku je to bežné
Na mieste pri obci Roštár, kde by malo byť zabezpečovacie zariadenie vybudované, sme sa boli v novembri 2023 pozrieť aj my. Po stavbe nebolo ani stopy. Aj keď je jasné, že firma to musí pred realizáciou naprojektovať, aj po ôsmich mesiacoch sa na železničnom priecestí nezmenilo nič. Správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej Republiky z roku 2021 hovorí, že Železnice Slovenskej republiky výrazne zaostávajú v plánoch obnovovať priecestia.
Z hľadiska bezpečnosti sú práve toto najrizikovejšie miesta na železničnej trati. Koncom roka 2020 mali Železnice Slovenskej Republiky pod kontrolou 2074 priecestí, z ktorých približne polovica je nezabezpečených, označených len dopravnými značkami. To platí aj pre priechod pri obci Roštár. Stupeň zabezpečenia priecestia patrí pod kompetencie ŽSR. Hlavným zámerom zabezpečovacích zariadení na priecestiach je bezpečnosť a zníženie nehodovosti.
Pohľad na predmetné železničné priecestie smerom na obec Roštár. Podľa informačnej tabule sú realizované práce iba na cestnej komunikácii, ktorá je v správe Košického kraja. Autor: Jakub Marton
„V rokoch 2017 až 2020 bolo na železničných priecestiach 175 nehôd, pri ktorých zomrelo 38 ľudí a ďalších 51 utrpelo ťažké zranenia. Najviac nehôd sa pritom stalo na priecestiach vybavených len svetelným zariadením; predstavovali približne 60 percent všetkých nehôd,“ hovorí správa NKÚ.
Snahy zlepšovať priecestia zlyhávala
Vláda Slovenskej republiky uznesením v roku 2013 prijala Komplexný program riešenia problematiky železničných priecestí s cieľom zvýšiť bezpečnosť 87 priecestí avšak bez dátumového ohraničia na vybudovanie týchto zariadení. V roku 2017 na to nadviazal program Biznis projekt s cieľom zvýšiť bezpečnosť 75 priecestí medzi rokmi 2018 a 2023.
Tieto plány ale nevyšli. Z 87 priecestí Komplexného programu bolo obnovených len dvadsať. Biznis projekt sa mal v roku 2020 zamerať na obnovu 37 z 75 priecestí, ukončených bolo ale len päť z nich. Ďalšie zistenia ukazujú, že medzi ŽSR a týmito projektmi nefungovala prepojenosť informácii a niektoré z priecestí rekonštruovala a modernizovala ŽSR sama. V rokoch 2017 až 2020 na to išlo 51,6 miliónov eur. Komplexný program čerpal do konca roku 2020 desať miliónov a Biznis projekt do konca meraného obdobia tri milióny eur.
Správa informovala aj o tom, že strategické dokumenty neobsahovali finančné krytie, časový harmonogram a stanovenie merateľných ukazovateľov. NKÚ SR zároveň konštatoval, že Železnice Slovenskej republiky a Ministerstvo dopravy „nenaplnili stratégie a neurobili všetko pre naplnenie cieľov pri zvyšovaní bezpečnosti železničných priecestí“ a konanie železníc označili ako pasívne. Tento termín vyplynul aj z toho, že železnice nevyužili možnosť čerpať financie z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra.
Najvyšší kontrolný úrad odporučil Výboru Národnej rady, aby ŽSR predkladali minimálne raz ročne vyhodnotenie plnenia stratégii týkajúcich sa zvyšovania bezpečnosti na železničných priecestiach.
