Natália Marková je študentka na VUT v Brne. Vo svojom voľnom čase sa rada naháňa so psíkmi a pomáha im skákať cez prekážky. Od dvanástich rokov sa totiž venuje nezvyčajnému športu menom Agility. Natália nám porozprávala, čo sú agility, priblížila nám, ako vyzerajú súťaže, zážitky so psíkom a omnoho viac. Možno sa tento šport niekomu zapáči, a začnete aj vy trénovať doma so svojim domácim miláčikom.
Natália, ako by ste opísali agility ako šport?
Agility je šport, ako každý iný. Plný adrenalínu, emócií a súťaženia. V porovnaní s inými individuálnymi alebo kolektívnymi aktivitami, ktoré sú známe, tu je tvojim „partnerom“ pes. Tvoríte tím a ste od začiatku do konca závislí jeden na druhom. So psom sa snažíte prekonávať prekážky zadané rozhodcom na parkúre v čo najkratšom čase a ideálne bez chýb.
Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s týmto športom a uvedomili ste si, že toto je šport, ktorému sa chcete venovať?
Ku psím športom ma priviedla kamarátka v roku 2012. Vtedy som sa aktívne začala venovať trénovaniu môjho prvého psa. Začiatky boli veľmi ťažké, keďže ani ja ani môj spoločník sme poriadne nevedeli, čo máme robiť. Avšak postupne som tejto aktivite prepadávala viac a viac.
Je Flow Váš prvý pes, s ktorým ste takto športovali alebo ste predtým trénovali už s inými psami?
Ako som spomínala, trénovala som predtým ešte s jedným psom, takže sučka Flow je druhá. Prvým je Berry, Cavalier King Charles Španiel, ktorý je dnes už na zaslúženom dôchodku a robí na pretekoch už len morálnu podporu.
Pamätáte si prvé výcvikové tréningy? Bola Flow problémová alebo sa povely naučila rýchlo?
Chodila som trénovať do klubu v Nitre. Keďže som vtedy bola len malé dieťa, zakaždým ma tam vozila a podporovala moja mamina, ku ktorej som sa vždy utiekala s plačom, keď sa mi niečo nedarilo. Začiatky sú vždy ťažké, preto bolo tých plačov viac než dosť. Berry bol, a aj je ťažký oriešok. Spolupracovať s ním bolo ťažké, takže sme sa obaja veľmi nadreli. Naopak Flow je iná a všetko jej ide ľahko. Ale myslím si, že veľkú rolu v tom hrá fakt, že som už vedela, ako na to po skúsenostiach s Berrym.
„V agility plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.“
Pomáhal vám pri výcviku psíka tréner alebo ste ho trénovali úplne sama?
Pomáhalo mi veľa trénerov a vďaka ich radám som oveľa skúsenejšia. Vždy sa nájde niečo nového na učenie, preto neustále navštevujem aj rôzne semináre. Samozrejme, individuálna príprava je takisto dôležitá, keďže niektoré prekážky sa často musia trénovať doma samostatne.
Všimla som si, že často chodievate do Rose Speedlight Dog Campu. Povedzte nám, o čom je v krátkosti tento klub a ako tam vyzerá váš deň?
Je to môj domovský klub, za ktorý v súčasnosti pretekám – kynologická hala v Pezinku, kde sa konajú rôzne psíčkarské akcie ako agility preteky, výstavy či iné súťaže. Hala ponúka veľa možností na tréning rôznych druhov psích športov a združuje tak ľudí s rovnakým záujmom. Navyše, je to prvá kynologická krytá hala na Slovensku, takže v prípade nepriaznivého počasia máme stále kde skúšať. Bežne tu strávim aj niekoľko hodín.
Okrem cvičenia psíka musíte byť určite aj vy v dobrej fyzickej kondícii. Ako sa udržiavate vo forme, aby ste za psíkom nezaostávali?
Moja kondícia statočne zaostáva za kondíciou môjho psa. Priznám sa, že vôbec nepracujem toľko na sebe, ako by som mala.
Flow sa stala vašou vernou spoločníčkou aj v súťažiach. Akých ste sa už zúčastnili a z koľkých ste si odniesli aj ocenenie?
S Flow chodíme po súťažiach na Slovensku alebo v Čechách, no žiaľ, zatiaľ nemala možnosť zúčastniť sa niečoho „väčšieho“. Avšak z majstrovstiev Slovenska sme si minulý rok odniesli 2. vicemajstra v družstvách 2019 a rok predtým vicemajstra v družstvách 2018. S Berrym som sa zúčastnila dvakrát majstrovstiev Európy juniorov, raz na Slovensku a raz v Luxembursku.
Ako sa pripravujete pred súťažou?
Okrem tréningu na parkúre je dôležitá aj fyzická kondícia a psychická pohoda psa či majiteľa. Deň pred súťažou sa preto snažím dať môjmu „spoločníkovi“ pauzu. Inak precvičujeme doma drobné detaily ako slalom, skoky či zóny.
Máte v hlave vopred pripravenú zostavu prekážok alebo všetko vymýšľate na mieste, „za pochodu“?
Ani jedno, ani druhé. Rozloženie prekážok a aj ich poradie udáva rozhodca na začiatku pretekov, keď sa stavia parkúr. My, súťažiaci, máme potom približne osem minút na obhliadku, čo pre smrteľníka vyzerá extrémne komicky. Vidí len skupinu ľudí prechádzajúcich sa pomedzi prekážky mrmľajúcich si niečo popod nos. Pre nás je to osem minút intenzívneho memorovania každej prekážky, každého pohybu, ktorý musíme urobiť, aby sme psovi vytvorili čo najlepšie podmienky na dokonalú líniu.
Čo všetko porotcovia bodujú a hodnotia na súťaži na výkone?
Rozhodca hodnotí odmietnutia a chyby, ktorých sa dopúšťame. Psík môže odskočiť z kladiny alebo hojdačky predtým než ju celú prekoná, čo sa ráta za chybu. Alebo odmietne vbehnúť do tunela, čo sa počíta za odmietnutie. Za každý takýto „prešľap“ máme 5 trestných bodov, ktoré sa započítavajú k výslednému času.
Musí psík spĺňať nejaké špecifické kritéria na to, aby sa niekto mohol s ním prihlásiť do súťaže?
Ak sa niekto chce zúčastniť oficiálnych súťaží, treba, aby dovŕšil 18 mesiacov. Taktiež musíte disponovať výkonnostným zošitom, ktorý vám klub zaobstará, keď už ste pripravení ísť súťažiť. Inak nezáleží na plemene alebo výške či veku psa.
„Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.“
Stali sa vám obom niekedy nejaké úrazy?
Párkrát sa mi stalo, že som nemotorne vrazila do prekážky a spôsobila si úraz, no psom sa ešte nikdy nič, našťastie, nestalo.
Tréningy so psom musia byť veľmi náročné psychicky aj fyzicky. Boli ste už niekedy v situáciách, v ktorých ste pomysleli na to, že to vzdáte?
Neustále. Chcela som s tým skončiť už toľkokrát, že sa to ani nedá spočítať. No stále som vytrvalá, pretože ma tento šport robí šťastnou. Ani neviem, čo by som bez psov vlastne robila.
Pamätáte si nejakú zábavnú alebo trápnu príhodu z tréningu alebo zo súťaže?
Každý tréning alebo preteky sú zábavné. Stretnem sa tam so svojimi kamarátmi, ktorých nevidím tak často. S nimi a s ich psami sa dokážeme zabávať aj celý deň. No neviem si vybaviť nejakú trápnu príhodu čo sa stala.
Platí pre vás pravidlo: „Najskôr pes, potom pán.“?
Snažím sa síce dbať v prvom rade na psa, ale nikdy nie do štádia, kedy by som príliš obmedzovala seba.
Určite máte okrem trénovania aj čas na zábavu a oddych. Ako vyzerajú vaše dni voľna?
Väčšinou sa prechádzame s Flow a Berrym v lese, blbneme pri vode alebo len trávime čas nekonečným hladkaním a mojkaním sa.
Ste súčasťou nejakej komunity tu na Slovensku alebo v Česku s rovnakým záujmom o tento šport?
Myslím si, že každý, kto sa agility začne venovať, automaticky patrí do našej komunity. Keď sa tomu venuješ dlhšie, nájdeš si priateľov, s ktorými sú každé preteky lepšie aj keď nevyhráš. Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.
Niekedy ľudia berú podobné záľuby alebo športy ako prioritu a nemajú čas na školu alebo priateľov. Beriete tento šport skôr profesionálne alebo je to len výplň vášho voľného času?
Škola je teraz moja najväčšia priorita, preto sa priznám, že psov dosť zanedbávam čo sa týka tréningov, lebo nemám moc času. Teším sa však na leto, keď znovu rozbehneme šnúru tréningov a pretekov.
Ste presvedčená, že by ste sa dokázali tomuto športu venovať dlhodobo?
Venujem sa mu už osem rokov a plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.
Snívate o tom, že by ste to niekedy dotiahli na veľké súťaže ako World agility championships (IFCS), Magna Racino Agility Open alebo podobne?
Samozrejme. Myslím si, že každý začne mať skôr či neskôr ambície na väčšie preteky. Musíme však ale ešte veľa trénovať, aby sme sa dostali cez kvalifikáciu na také majstrovstvá sveta.
Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Natálie Markovej
No Comments