Stretne sa Rakúšanka, Slovenka, Paraguajčanka a Venezuelčanka…

Znie to ako začiatok vtipu, no nie je. Londýn ma nikdy nelákal, no stretnutie s kamarátkami som nemohla odmietnuť. O tom, že sa dá zažiť atmosféra svetoznámej metropoly za necelých 70 hodín a zároveň upustiť od niektorých predsudkov, som sa presvedčila na vlastnej koži.  

Je 17. februára 2022 krátko po dvanástej hodine. Po menších turbulenciách a dvoch hodinách letu pristávame na malom letisku Stansted „neďaleko“ Londýna. Presnejšie, takmer dve hodiny autobusom od centra svetoznámej metropoly, kam prichádzame niekoľko dní po zrušení všetkých kovidových reštrikcií. Skutočnosť, že sme v Anglicku, sa potvrdzuje už po ceste z letiska na ubytovanie. Na sklo autobusu stekajú prvé kvapky dažďa. Je šero. 

Blížime sa k predmestiu. V tichosti pozorujeme malé útulné domčeky z hnedej tehly, pred ktorými stojí zaparkovaný starší mercedes. Počas jazdy napočítame takých aj zo dvanásť. Čím sme bližšie k mestu, tým viac sa veľkosť domov zmenšuje. Domy striedajú bytové jednotky. Konečne vidíme prvé čierne taxíky a dvojposchodové autobusy.

Marble Arch. To je zastávka, kde vystupujeme, a pri ktorej je umiestený rovnomenný víťazný oblúk. Odtiaľ je to len kúsok do štvrte Paddington, v ktorej je naše ubytovanie. Trasu, kadiaľ máme ísť, poznáme. Uberáme sa preto ulicou, ktorá je bohatá na malé obchodíky i reštaurácie. Počas skúmania okolia zacítime dym z vodnej fajky, stretávame ľudí s odlišnou pleťou, a zisťujeme, že tam akosi nezapadáme. Sme v indickej štvrti. Neprekáža nám to a usudzujúc z priateľských tvárí miestnych, ani im nie. Po dlhšom uvažovaní zabáčame vľavo do susedstva, kde už z diaľky vidíme rad maslovo-hnedých budov. 

Popri chôdzi stretáme ikonickú červenú telefónnu búdku, nad ktorou sa týči vetva rozkvitnutej čerešne – čo nám príde vo februári celkom nezvyčajné. Potom, čo vietor jemne zafúka, začnú lupene poletovať vo vzduchu. Objavia sa dokonca aj prvé lúče slnka. Príjemný moment nakoniec doplní prítomnosť kamarátky Aniky, Rakúšanky, s ktorou sa ideme ubytovať.  

Ako sme prežili bez dáždnika   

Pretože máme na výlet necelé tri dni, nie však viac ako 70 hodín, nestrácame ani minútu a z hotela vyrážame preskúmať okolie smerom na Hyde park – čo je jedna z najväčších zelených plôch v celom meste. Počas prechádzky sa silno rozprší. Skrývame sa preto pod kapucne a nakoniec aj v podchode, ktorého steny pokrývajú maľby starého Londýna. 

Sme neďaleko od Buckinghamského paláca, keď zrazu prestane pršať. „Určite to zariadila kráľovná Alžbeta,“ poznamená Anika humorne. Blížime sa ku čiernej, kovovej bráne, ktorá má chrániť kráľovské sídlo od nechcených návštevníkov. Prekvapivo však nikde nevidíme stráže a pred oplotením ani masy turistov. Dážď väčšinu odradil, uvedomíme si. Spolu s nami je tu do desať zvedavcov. Spoza plotu pozeráme bližšie na veľkú stavbu, pričom skonštatujeme, že sme očakávali niečo viac. Spredu vyzerá podobne ako slovenský Grasalkovičov palác a celkovou architektúrou pripomína niektoré stavby v Rakúsku. 

Pred sídlom kráľovnej objavujeme ďalší park. Je to jeden z ôsmich, ktorý patrí jej rodine. Má okolo 23 hektárov a skrýva v sebe energické veveričky a rôzne druhy exotických papagájov, ktoré kvôli zlému počasiu nevidíme. 

Po vlastných cez celé mesto  

Na zvládnutie trasy Hyde park-Buckinghamský palác-Westminsterské opátstvo-Big Ben a vyhliadkové koleso London Eye, nám stačí necelá hodina. Žiadne metro, iba naše nohy. Kamarátka Alessandra z Venezuely nás už volá do štvrti Soho, a preto sa najbližším mostom, skadiaľ je pekný výhľad na Temžu, vraciame na druhú stranu. O pár metrov prechádzame vysvieteným Trafalgarským námestím, pri ktorom si všimneme aj Národnú galériu. 

V štvrti Soho je mnoho reštaurácií, nočných klubov, ale aj americké podniky či pobočky s rýchlym občerstvením určeným pre turistov. Kým čakáme na kamarátku, všímame si, ako to v uliciach ožíva. Na námestí pri Piccadilly Circus hrá z reproduktorov rapová hudba, LED reklamy na jednej z budov osvetľujú všetko navôkol, a ľudia sa pomaly chystajú na nočné dobrodružstvo. Nečudo, že domáci toto miesto prezývajú malým londýnskym Times Square. Niekedy sa tu aj tancuje. 

Menší európsky Times Square 

Po náročnom dni, drahej večeri, a prechádzke nákupnou zónou Oxford Street, nastupujeme do červeného dvojposchodového autobusu. Obsadzujeme štandardné turistické miesta v prednom rade v hornej časti vozidla a cez čelné sklo pozorujeme nočné uličky mesta. Raz za čas odpočúvame aj rozhovory spolucestujúcich. Unavené sa započúvame do britského akcentu. 

Smrť v očiach 

Prebúdzame sa do zlých správ – pre celé Anglicko je vyhlásená výstraha najvyššieho stupňa kvôli búrke Eunice. Úrady odporúčajú nevychádzať z domu od desiatej rána do tretej popoludní. Naše plány sú zmarené. Po dlhšom rozhodovaní nakoniec ale aj tak vyrážame s Anikou z hotela. Autobusom ideme do štvrte Notting Hill, je neďaleko. Ulice, v ktorých sa natáčala romantická komédia s Juliou Robertsovou a Hugh Grantom, lákajú ročne tisícky turistov. My tam ideme kvôli farebným domčekom, sú ako stvorené pre peknú fotku. Pozorujeme prvé farebné obchody v starodávnom šate a zopár odvážlivcov, ktorí vyšli zo svojich domovov. Z premýšľania nás vytrhne až veľký buchot, keď na strechu dvojposchodového vozidla spadne konár.

Vietor vonku fúka ešte stále agresívne. Našťastie, už vidíme prvé domčeky. Zvyčajne sú tu rady na fotku, my však máme šťastie. Stále však máme rešpekt a strach v jednom, a preto sa rýchlo odfotíme a ideme naspäť do hotelovej izby, kde v bezpečí prečkáme väčšinu dňa – ležiac v posteli pri pozeraní britských reality šou a predpovedi počasia. 

Notting Hill s jeho typickými farebnými domami

Až okolo pol štvrtej ideme do mesta. Na chodníkoch prekračujeme popadané konáre a zo správ sa dozvedáme, že viacero mestských častí zostalo bez elektriny. Búrka si dokonca vyžiadala prvé obete. 

Aj preto radšej volíme jazdu pod zemou, keď vyrážame k mostu Tower Bridge. Spočiatku máme obavy, ako funguje tamojšie metro, no postupne zisťujeme, že je dokonalo zorganizované. Vždy oznámia, aká zastávka nasleduje, a dokonca upozornia aj na výraznú medzeru medzi nástupišťom a vlakom. Nevýhodu vidíme iba v trvaní a cene jazdy. Našťastie ale nejdeme počas peaku (pozn.red.: čas, keď idú ľudia do práce/školy alebo odtiaľ), keď sú ceny vyššie a vlaky preplnené. 

Pohľad z výšky na most Tower Bridge a Temžu

Premrznuté z prechádzky pri brehu rieky sa presúvame do podniku, kde už čaká Alessandra spolu s jej kamarátkou Maiou. Sedíme v typickej anglickej krčme, kde podávajú pivo, hamburgery a podobné pochúťky. Interiér je útulný a je tu čisto. Chýbajú tu iba štamgasti. Dozvedáme sa, že Maia pochádza z Paraguaja a v Európe je prvýkrát. Debata začne byť zaujímavá, keď začne rozprávať o tom, ako sa raz kúpala s krokodílom, ako je u nich bežné stretnúť geparda a že ak vlastníte farmu, ako jej otec, tak ste vlastne boháčom. Alessandra nám zasa spomína, ako chodia niekoľkokrát do roka do Severnej Ameriky nakupovať. Obe sa začudujú, keď sa priznáme, že sme za oceánom ešte neboli. 

Lúčime sa

Je sobota, 12 hodín poobede. Pri Katedrále svätého Pavla, ktorá pripomína maďarskú Baziliku svätého Štefana, sa na chvíľu odpájame od pôvodnej zostavy dievčat. Stretávame sa s kamarátkou Luciou, ktorá tu žije takmer tri roky. Cez visutý oceľový most Millenium Bridge nás Slovenka vedie na druhú stranu brehu. Premoknuté a zmrznuté na kosť si nájdeme útočisko v akomsi átriu. V jednej z kaviarní sa usadíme na čaj. Rozprávame sa hodiny.  

S Londýnom a kamarátkami sa nakoniec lúčime z výšky. Najprv z vyhliadky na The Garden at 120, ktorá ponúka 365–stupňový výhľad a potom aj z vedľajšej, konkurenčnej Sky Garden, ktorá má výšku až 160 metrov. Mesto máme z oboch ako na dlani. Vidíme všetky mosty, londýnske oko aj mrakodrapy.

Výhľad na obchodnú štvrť Canary Wharf 

Napokon to nebol najhorší výlet. Ešte vždy mi v pamäti zostane, ako slnko začalo zapadať a ako ťažko sa mi dávalo zbohom. Nie anglickému mestu, ale priateľkám. Tak zasa niekedy inokedy. Maj sa Londýn! 

Autorka: Valentína Rybárová

Fotky: Archív autorky