Taký obyčajný intrákový utorok

Obyčajný intrákový utorok je niečo, čo by sa dalo nazvať vrešťaním paviánov, ktorí utiekli z blízkej ZOO a nepodarilo sa ich odchytiť. Ako odbije desiata hodina večer,intrácke chodby za zmenia na výbehy pre divú zver a nikto sa tomu nečuduje. Študenti kričia, príliš hlasno sa zabávajú a dávajú revať hudbu namiesto toho, aby zašli na najbližšiu diskotéku. Párty utorky sú teda jedna veľká radosť v podobe podnapitých študentov a žiadneho nočného pokoja. Raz je to horšie a raz lepšie. Niekedy sa to opakuje aj iné dni, ale utorky je to zaručene najhoršie a zvieracie zvuky sa ozývajú chodbou asi do jednej ráno. Susedia na Átriových domoch niekedy nedokážu ovládnuť svoje skryté monštrá a je potrebné ich upozorniť. Opatrne! Aby sa pri pokuse o klopanie nestalo niečo, čo spôsobí ešte väčší hurhaj. Tieto komické situácie sú to najvtipnejšie,čo ponúka študentský život. 

Spánku je málo a nervov veľa. Pravdepodobnosť, že sa budete cítiť podráždene, obrovská. Najkritickejšie je to uprostred noci, keď to vyzerá, že všetci už konečne išli spať. Podnapití študenti buď zaliezli do svojich príbytkov alebo skutočne konečne zbehli do Kotolne alebo Clubu 39. No vtedy sa ozve vreskot, ktorý by prebudil aj mŕtveho. Možno dokonca aj celý neďaleký cintorín. Strhneš sa zo spánku a hovoríš – už stačilo. Vtedy máš naozaj chuť zabíjať. Všetko sa utíšilo, nemôžeš držať hubu aj ty? Niekedy sa zamýšľaš, či niektorí študenti vôbec spia. Teba už okolo polnoci po dlhom dni chytajú driemoty a pri pomyslení na ranné vstávanie je ti len do plaču. 

Ako môže mať niekto toľko energie? No nič, snažíš sa to príliš neriešiť, nepotrebuješ ďalšiu vec, čo ti nedovolí spať. Ráno len dúfaš, že sa nejako akosi z tej postele zlezieš. Niekedy je to horšie a niekedy lepšie, no podobné zážitky píše len internátny život.

Autorka: Veronika Cechová