Ako som na SlavCone nechala srdce

Festival SlavCon, na ktorom som sa tento rok zúčastnila, sa konal v Bratislave 26. – 28 apríla už po sedemnástykrát. Ako už tradične, trojdňový event predstavil fantastiku vo všetkých formách. Nezabudol ani na históriu, mytológiu a popkultúru. Našli si tu svoje aj fanúšikovia literatúry, filmov, seriálov, hier či larpu a výtvarného umenia.

Prvotné potulky

Na festival som prišla prvýkrát už v piatok. Hlavná hala Fakulty architektúry a dizajnu STU sa premenila na rušné trhovisko. Zaplnilo ju niekoľko radov stánkov. Na pultoch mali vyložené svoje knihy slovenské vydavateľstvá fantastiky, nachádzali sa tu obchody predávajúce rôzne hry a veľa ďalšieho. Súčasťou bola aj tzv. „Artist Alley“, kde mali svoje diela vystavené rôzni umelci. Dalo sa tam nájsť všetko od bižutérie cez tetovania prírodnou hennou po printy.

Na prvý pohľad sa mi priestor zdal obrovský, ale čím dlhšie som sa v ňom nachádzala, tak mi pripadal oveľa menší. Stalo sa z neho oveľa známejšie miesto. Od chvíle, keď som bola rada, že som po ceste na prednášku stretla známu tvár, už som sa naďalej nestrácala.

Pomohla aj mapka fakulty, ktorú nakreslil Slavomír Lalík. Triedy dostali fantasy názvy a univerzita sa tak zmenila na fiktívne miesto.

Krtková Nora, Zoo, Temnohvozd či Holubník?

Na prvej diskusii, ktorú som stihla, sa Marek Vaňous a Martin Hatala z podcastu aj ty môžeš písať  rozprávali  o tom, ako v príbehu vytvoriť dobrý worldbuilding. Zamerali sa tiež na tvorbu monštier.

Podcast spolu s platformou aj ty môžeš písať vytvorili v snahe pomáhať začínajúcim autorom budovať lepšie spisovateľské remeslo. Tak nejako vznikol aj Nástrojopis, ktorý si tentokrát prítomní mohli vypočuť aj naživo, nielen v podcastových aplikáciách.

Záverečným bodom programu bolo vymyslieť postavu, ktorá by dej posunula správnym smerom. Bola by kľúčová a mala viac ako len úlohu odovzdať informáciu. Obecenstvo bolo pripravené a v Krtovej Nore sa zúčastnení predbiehali o najlepší nápad. V hlave mi skrsla myšlienka na nečakaný dejový obrat, ale neprihlásila som sa a nezabojovala o poukážku do kníhkupectva. Prišiel mi nedomyslený.

Taktiež ma stresovalo hovoriť do mikrofónu a následne byť na kamere, aby ma mohli vidieť ľudia, čo si podcast pozrú online. O originálne nápady však nebola núdza.

Keď zase Slavomír Lalík v príjemné sobotné festivalové ráno hovoril o tvorení fantasy máp a ako pomáhajú vystavať príbeh, myšlienky ma opäť tiahli k literatúre. Predstavila som si, ako by mi vlastná mapa dokázala pomôcť tvoriť romány.

Prednáška pracovala s myšlienkou toho, kde sa majú na mapách objavovať konkrétne miesta. Akú úlohu majú lesy, rieky či jazerá, čo mi chvíľami pripomínalo hodinu geografie.

Lalík ju na záver zhrnul slovami, ktoré si požičal od Tolkiena: „Začal som mapou a potom som tomu prispôsobil svet.“

Nový koníček?

Niektoré body programu, na ktorých sme sa chceli zúčastniť, sa prelínali. So ségrou sme bojovali s časovou tiesňou, keďže sme chceli stihnúť aj obed. Na workshop o tom, ako rozvíjať príbeh pomocou story cubes (kreatívnych kociek s obrázkami) som preto prišla v polovici.

Dokonca som cestou aj zablúdila. Sestru som nechala tetovať sa prírodnou hennou a namiesto Holubníka vkročila do Zoo. Tam sa rozprávali o pozitívach niektorých vírusov. Po česky. V rámci programovej línie Future Earth. Hneď mi to nesedelo. Tento bod programu som nemala na pláne.

Energicky som vyšla von a zamierila si to na prvé poschodie. Hľadala som workshop. Aj tam som stretla známu tvár. Pridala som sa k nej do tímu, kde mi všetci vysvetlili, o čo ide. Väčšinu príbehu mali napísanú, pripadol mi koniec. Hodila som kockami. Poukladala ich do ľubovoľného poradia a v nadväznosti na dej začala písať.

Bola to zábava. Po workshope som hneď dostala chuť si  kocky kúpiť. Nanešťastie ich však na festivale v stánkoch nemali. Musela som teda zabojovať, aspoň nateraz, s miernym sklamaním.

PostApo Larpy, prečo som o tom nevedela skôr?

Toto bol jeden z bodov programu, na ktorý som sa tešila najviac. Mrzelo ma, že som o koncepte larpov nevedela skôr. Kde som doteraz bola?

Adam Kelo nám vysvetlil, že LARP je ako improvizovaný film, ktorý sa odohráva v reálnom svete a počas larpovej hry každý hráč vystupuje ako postava, ktorej osud tvorí práve on. Hráte len pre zábavu seba a ostatných hráčov.

Nadšenie ma neopúšťalo, už druhýkrát za deň, a tak som povedala sestre, že ak bude možnosť, musíme ísť. Obidve sme sa zhodli na tom, že to znie ako zábava.

Okrem toho sme sa dozvedeli ako sa na larp pripraviť. Ako si vyrobiť kostým a že existujú dva typy hier. Jedna má vymyslený scenár a druhá sa hrá voľnejšie. Napriek tomu však prvá nepodlieha scenáru príliš striktne, rozdiel je v tom, že organizátori vedia, kam hra smeruje.

Tvorca Dartha Vadera ako VIP hosť

Veľkú prednáškovú sieň typickú pre univerzity zaplnili ľudia. My sme si sadli dopredu a čakali, čo bude sochár Brian Muir, ktorý vytvoril napríklad známu masku záporáka Dartha Vadere zo Star Wars, hovoriť.

Na plátne sa premietali jeho umelecké výtvory a my sme počúvali. Podelil sa o zážitky z práce na rôznych filmoch aj o začiatky. V šestnástich začal stáž ako sochár/modelár v Elstree Film Studios. Načas potom z filmového priemyslu odišiel. Neskôr sa vrátil na projekt Dartha Vadera. Spomenul nám prácu na filme Alexander Veľký, ktorú mal rád, aj keď v konečnom dôsledku snímka úspešná nebola.

Keď prišiel čas na otázky, opýtali sa ho či si myslel, že Star Wars bude také populárne. „V tom čase to bolo o tom nájsť iný film a robiť na ňom,“ odpovedal. „Mal som privilégium robiť prácu, ktorú som robil,“ dodal. V jeho kariére nikdy nevedel, čo bude ďalej, ale jednoducho zobral ponúkanú robotu.

Na záver sa vo Fénixovej sieni ( áno, ďalší fantasy názov) ozval hlasitý potlesk.

Aj vonku to žilo

Počas festivalu sme sa občas ocitli aj vonku. Program žil rovnako tam ako aj vnútri. Stihli sme sa odfotiť s československým vlčiakom. Videli sme aj sokoliara s dravcami.

No každopádne najsilnejší outdoorový zážitok bola ohňová šou. Námestie slobody oživili plamene a videli sme desiatku performerov s ohnivými tyčami a akrobatky tancujúce v kruhu pokrytom plameňmi.

Ženské postavy v science fiction

Na prednáške Rada Čižmára o ženských postavách v sci-fi som sa dozvedela, že postava ženy  v tomto žánri do roku 1950 nebola podstatná, skôr vedľajšia. Toto obdobie preto dostalo názov Rola ženy na úsvite science fiction. Zistila som tiež mnoho o silných ženských hrdinkách, ktoré nám Čižmár ukázal na príkladoch.

Ellen Ripley zo ságy o votrelcoch stvárnená Sigourney Weaver, mala byť napríklad pôvodne ako postava pripísaná mužovi.

Vďaka prednáške som dostala motiváciu si niektoré staršie filmy z tohto žánru pozrieť. Dokonca dať už druhýkrát počas víkendu šancu Star Warsu, ktorému som sa vyhýbala. Prostredie hviezdnych vojen ma doteraz veľmi nefascinovalo. Moja sestra ho milovala.

Autorky science fiction

Medzi programom sme stihli so sestrou zájsť na čerstvý vzduch pred univerzitu a zobrať si nápoje. Zatiaľ čo ona si vonku zvolila kávu, ja som si dala v čajovni zelený čas v kombinácii s mätou, ktorý niesol názov Tuarég.

Počas festivalu som ho mala až dvakrát. Keď už sme došli na prednášku o autorkách science fiction,  František Gago z portálu scifi.sk sa pýtal, aké knihy sú nám od nich známe.

„Naozaj žiadne nepoznáte?“

„Divergencia, je to dystópia, aj to sa počíta?“ odpovedala som.

Pritakal. Ujasnil však, že do prezentácie nezahrnul Young Adult, do ktorej Divergencia spadá. Nebola som sklamaná. Skôr zvedavá, aké knihy nám predstaví. Pozorne som ho počúvala.

Už v oficiálnej časti programu nám opäť položil otázku. „Kto si myslíte, že je matkou science fiction?“

„Mary Shelley s jej Frankenstainom,“ ozvali sme sa viacerí. Netrafili sme sa. Zistili sme, že za matku sci-fi sa považuje Margaret Cavendish so svojim utopistickým dielom The Blazing World. Predstaviteľka zlatého veku science fiction bola zase C. L. Moore. Hrala dôležitú rolu hlavne tým, že bez nej by sme sa nedostali k iným dielam. Mali sme tu taktiež Leigh Brackett, ktorá napísala scenár ku piatemu Star Warsu. Ten ma vážne počas celého víkendu prenasledoval na každom kroku. „Kto môže napísať najlepší scenár space opery, ak nie kráľovná space opery,“ vyjadril sa k Brackettovej Gago.

Spisovateliek bolo mnoho. Kníh na prečítanie ešte viac. Cítila som, ako si mnohé pridám na svoj zoznam.

Na záver sme sa dostali aj do našich končín. Pozreli sme sa na Česko a Slovensko. Nejaká tvorba tu zastúpená bola, aj keď pomenej.

SlavCon ubehol tak rýchlo, že sa mi nechcelo veriť, že došlo na jeho koniec. Prednáška o spisovateľkách science fiction bola posledná, na ktorú sme chceli ísť.

„Aká bola tvoja obľúbená prednáška?“ opýtala som sa sestry, keď sme odchádzali z triedy. „Asi táto posledná bola najzaujímavejšia.“ Ja som ju vnímala rovnako. Spolu s larpami som ju mala na prvom mieste.

Autorka: Veronika Cechová

Foto: autorka