Marián Šajnoha, bývalý predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES, účastník expedícii – Hindukúš a Himaláje a výstupu na severný vrchol Nanga Parbatu (7.816 m) v Pakistane, nám porozprával o priekopníkoch bratislavského skalolezectva. Vysvetlil, ako k rozvoju horolezectva v metropole pomohol mestský zväz. Zaspomínal si na využívané lezecké terény, ktoré začali rokmi pribúdať.
Múry cintorína
Na Žižkovej ulici v Bratislave môžeme vidieť múry Židovského cintorína, na ktorom trénujú už generácie lezcov.
Bývalý predseda JAMES-u spomenie Jána Ďuranu, ktorý má v repertoári výstupy v Tatrách a na Kaukaze, ale aj Pavla Pochylého s prezývkou Pavúk – priekopníka extrémneho horolezectva.
Steny cintorína začali lezci volať Múrik. Ten je zo žuly a jeho šírka dosahuje 150 metrov. Výška je päť metrov.
Je príjemne skrytý za stromami a je na ňom niekoľko úrovní obtiažnosti. Obsahuje tri sektory. Kým prvá časť je najľahšia, posledné metre sú skutočnou skúškou. Dôležitá je dobrá technika nôh aj sila v prstoch. Úľavu poskytujú škáry v múre, z ktorých vyrastá zelina alebo tam v prítmí odpočíva hmyz.
Cesty si hľadám sama, sledujem nerovný povrch žuly a vyberám si dobré kamenné úchyty na ruky. Moje lezečky, špeciálne upravená obuv určená na lezenie po skalách alebo umelých stenách, majú priľnavú podrážku a sú extra úzke a pevné, sa šmýkajú a ja si vymieňam nohy a pokračujem v tomto lezeckom tanci.
Kamene boli do múra zasadené tak, že vytvárajú komplex do rôznej hĺbky vytŕčajúcich hraniek a iných útvarov. Povrch je však rokmi oveľa klzkejší, vybrúsený tréningom lezcov, a to pridáva na náročnosti, ale aj na zábave.
Ide sa po ňom traverzne– v jednej výške, najviac meter od zeme. Najlepšie sa trénuje v teplejších mesiacoch, keď je ešte dlhšie svetlo a dá sa pokojne ísť cvičiť po práci a škole.
Jeho skvelou výhodou je prístup zadarmo, a tak stačia lezečky, vrecko magnézia, dobré počasie a nálada.
Sokol a Jastrabie skaly
Nabalené kufre, zvuk lokomotívy, šum koľajníc. V Bratislave sa naozaj lezie už od polovice 20. storočia. Marián Šajnoha mi rozpráva, že písomné zmienky sa opierajú o skupinu študentov z Liptova a Spiša, ktorí zavítali do hlavného mesta a už sa predtým zaujímali o skalolezectvo.
Pod vedením významného horolezca Alexandra Hubu, ktorý bol členom JAMES-u od roku 1938, robil chatára v Tatrách a má päť hodnotných prvovýstupov, zorganizovali v 40. rokoch minulého storočia v Bratislave Akademický odbor JAMES.
Po vojne pôsobil JAMES až do roku 1949 a v Bratislave začala vznikať skupine SOKOL a každý týždeň usporadúvala schôdze.
V rokoch 1952 až 1953 sa začali na Slovensku aj v hlavnom meste v socialistickom štáte vytvárať oddiely a hlavne sa chodilo liezť do Sološnice – na Jastrabie skaly, ktoré sú vzdialené 53 kilometrov od Bratislavy.
Návštevníka môžu osloviť strmé a kolmé skalné steny. Neskôr sa na nich začali usporadúvať horolezecké dni a organizáciu mali na starosti Jozef Psotka, Teodor Mastihuba a Pavol Plašil.
Dnes sa na Jastrabích skalách liezť nedá, na ich území platí celoročný zákaz, pretože sú v piatom stupni ochrany prírody. Pre fanúšikov historických terénov je to smutná správa. Postupne začali odhaľovať nové oblasti. „Objavili platňu pod Hradom v Bratislave, takže tam sa začalo liezť,“ objasňuje Šajnoha.
Skala v hlavnom meste
Nielen Múrik je veľmi zaujímavé miesto. Možno impozantnejšou horolezeckou zastávkou je Platňa. Navzájom ich delí len niekoľko metrov. Najlepší prístup je od zastávky Chatam Sófer v bratislavskom Starom Meste.
Stačí vyjsť schodmi okolo socialistického paneláku. Neskôr sa ide úžľabinou nižšie po zablatenej vydupanej ceste. Pred zrakom sa mi otvára obrovská plochá skala, ktorá sa týči až do výšky pätnásť metrov a pre začínajúcich aj pokročilejších lezcov poskytuje až 21 odistených ciest, kde sú do skaly napevno osadené kovové háky alebo skoby. Nie sú potrebné vlastné istenia. Prvé tu vyliezli Ivan Bajo, Pavol Pochylý, Ivan Dieška a Rudo Mock.
Ako hovorí Marián Šajnoha, medzi prvými boli výstupy s názvom Malá Diretka, ktorá mala vtedy najväčšiu obťažnosť – 6. stupeň medzinárodnej horolezeckej stupnice obtiažnosti, Schody a Blesk. Teraz sa bežne na skale nachádzajú cesty aj s náročnosťou 10 až 11. Marián Šajnoha hovorí, že sa medzi záujemcami extrémneho športu odohráva tichá súťaž, kto čo vylezie.
Moja prvá návšteva sa udiala ešte v marci a uznávam, že skala má čo ponúknuť.
Zaujímavou cestou sú Schody, keďže začiatok pripomína naozajstné stúpanie. Skutočnou výzvou je druhá polovica výstupu. Výčnelky sú zaoblené aj hladké, hľadanie cesty nie je jednoduché. Skala nemá rôzne farby ako vidíme v lezeckých centrách. Raz v ruke držím perfektný úchyt, v ďalšom ma zrádzajú nohy. Hľadám škáru na nohy. Cítim každý sval v tele.
Keď ma spúšťajú dole, lezeckými topánkami sa pravidelne odrážam od nerovnej skaly, akoby som bola v dobrodružnom filme.
Na Platni sa lezie od marca do novembra. Letné mesiace však nemajú ideálne podmienky, skala je počas dňa horúca.
Bezpečnosť Platne má na starosti správca bratislavského horolezeckého zväzu.
„Starostlivosť o skaly vždy existovala, ale teraz má hlavu aj pätu,“ prisviedča Marián Šajnoha. JAMES zabezpečí a objedná borháky, ktoré sa zasadzujú do vyvŕtaných dier v skalných stenách. Kedysi sa používali tenšie skoby z kovu, teraz sú hrubšie a lepia sa priamo do steny.
Horolezecké šesťdesiatky
Marián Šajnoha vstúpil do sveta horolezectva v roku 1960, keď sa pridal do oddielu Slávia Bratislava. „Horolezectvo sa už zameriavalo na výkon,“ vysvetľuje. Táto stránka adrenalínového športu začala byť zaujímavá v 60–tych rokoch. Do zahraničia sa dalo cestovať len na pozvanie. Lepšie príležitosti prišli koncom tohto desaťročia.
Marián Šajnoha opäť spomenie mená ako Pavol Pochylý a Ján Ďurana, ktorí dokázali dva mesiace žiť v Tatrách, tie naďalej zostávali hlavným horolezeckým cieľom.
Neskôr mi hovorí o ďalších lezeckých terénoch, ktoré sa začali využívať. Tvrdí, že ich bolo naozaj veľa. Menuje skalu na Plaveckom hrade a znova sa obracia k známym lokalitám, ktoré sa ani nedajú spočítať na všetkých prstoch. Pozorne ho počúvam.
„Využívali sme Sološnica, tam sme nedeľu, čo nedeľu chodili vlakom,“ dodáva. Platňu tiež používali často, bola v meste na dosah ruky.
V druhej polovici 60-tych rokov sa udiala ďalšia významná udalosť, čo ešte povznieslo horolezectvo ako také. Vznikol mestský zväz, kde popri športoch ako futbal, basketbal a hokej fungovalo práve horolezectvo.
Začalo existovať aj výberové družstvo, kde boli talenty zo všetkých doterajších lezeckých oddielov a mali spoločné tréningy a chodili na akcie. Keď sa v sedemdesiatych rokoch začali cez Slovakoturist robiť výpravy a záujemcov odporučil ich mestský zväz, mohli ísť na Kaukaz, Dolomity alebo do Álp.
Členovia v družstve sa menili, každý rok sa podľa výkonnosti vyhlasovala nová zostava. Dialo sa to na konci sezóny.
„Igor Koller začal tiež tým, že bol v mestskom družstve. Je veľkou postavou nielen v bratislavskom, ale celoslovenskom meradle,“ hovorí.
Ten sa zaslúžil o viac ako sto výstupov v Tatrách a medzi jeho najvýznamnejšie alpské patrí Cesta cez Rybu v Južnej stene Marmolady v Taliansku. V 70-tych a 80-tych rokoch sa vynikajúco umiestňoval na skalolezeckých pretekoch.
Hradné bralo a závod
Medzi ďalšie využívané lokality v blízkosti Bratislavy patria Pajštún a Štokeravská vápenka.
Keď sa na Pajštúne, hradnom brale, začalo liezť, bolo na ňom asi sedem ciest.
Keď čítam sprievodcu Malými Karpatami od Vladimíra Lineka, dozvedám sa, že prvý výstup sa uskutočnil ešte v roku 1951.
Pritom dnes už ich je v lokalite viac ako sto a mňa fascinuje, ako veľa z nich nesie meno inej horolezeckej osobnosti, ktorá tam trénovala.
Marián Šajnoha prvý raz liezol práve na Pajštúne, a to v apríli 1960. Keď sa v januári pridal do oddielu, ešte bola zima. Na skaly si musel chvíľu počkať.
Hradné bralá sú typické ťažšími cestami a týčia sa do výšky 25 metrov. Šírka dosahuje až 100 metrov a tvorí ju vápencové bralo, ktoré je rozdelené do ôsmich sektorov – prvý zľava je Červený sektor, ďalej je Žltý, Modrý, Belasý, Šedý, Čierny, Biely a posledný napravo s názvom Zelený sektor.
Najľahšia cesta sa volá Normálka, jej obtiažnosť je 3 klasifikačnej stupnice. Protipólom je cesta Hradný pilier, ktorej stupeň náročnosti je 10.
Iným bratislavským terénom je Štokeravská vápenka pri závode Technické sklo. Nachádza sa medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Prístup je možný len pre organizovaných záujemcov.
Skala sa vypína do výšky 30 metrov. Na to, aby si ju mnohí obľúbili, nemusela dlho čakať. V sprievodcovi sa dozvedám, že má sintrový povlak, ktorý sa vytvára na skale pôsobením vody bohatej na minerálne látky a kvapľovitý charakter. Nachádza sa na nej 28 ciest, väčšinu bez problémov zvládnu začiatočníci.
Moderný šport
Kedysi sa primárne liezlo na skalách, ktorými sa teda Slovensko pýšiť môže.
Potom vznikali horolezecké zväzy, ktoré vlastnili tréningové haly a slúžili primárne pre ich členov. Verejnosť mala do nich prístup len čiastočne.
Postupne sa tento šport premiestnil do interiéru, na umelé steny v prístupnej hale. Objavila sa príležitosť vyskúšať si lezenie „bez záväzkov“, keďže sa dá praktizovať aj bez partnera v ľahko prístupom a bezpečnom teréne.
V hlavnom mesta od tohto tisícročia začalo pribúdať viacero takýchto hál. Jedna sa nachádza v Rači, ďalšia v Petržalke či Devínskej Novej Vsi – tie slúžia na bouldering. Ten je založený na koncepte lezenia do malých výšok, zvyčajne piatich metrov bez použitia lana, kde sa padá do hrubých matracov.
Ďalšie centrá v Ružinove ponúkajú možnosť liezť na lane. Nevadí ani ak nemáte partnera, disponujú samoistmi, ktoré navíjajú lano a sami vás pomaly a plynulo spustia dole, aj v prípade pádu.
Tento koníček má čoraz väčšiu popularitu a centrá sú v poobedných hodinách väčšinou preplnené ľuďmi. Všade pobehujú deti, inštruktori vysvetľujú správnu techniku lezenia a učia, ako pracovať s lanom.
Aj v rade na samoisty sa čaká. Halu napĺňa priateľská atmosféra. Vzduch je cítiť potom a kriedou.
Do niektorých prevádzok majú prístup aj zvieratá a sem tam vidím pri lavičke psíka a naozaj sa cítim ako na horách. Atmosféra a ľudia mi pripomínajú skutočný terén.
Každý bojuje s vlastným horolezeckým problémom a vyberá si cesty rôznych obtiažnosti. Pozerám na davy okolo a veľa z nich tu je s priateľmi, kolegami, rodinou.
„K lezeniu ma priviedol brat, ktorý už dlhší čas chodil pravidelne do centier. Tento šport ma nadchol, odkedy som ho prvýkrát vyskúšala. Pri každom stretnutí prekonávam samu seba, prechádzam na ťažšie úrovne a po prvých razoch som postupne prekonala strach z výšok,“ hovorí Jana, návštevníčka jednej z hál o svojom hobby.
Každý má vlastný príbeh a cestu k tomuto koníčku.
„K lezeniu som sa dostala úplnou náhodou. Môj tatko má kolegu, ktorý vykonáva tento šport a je šéfom klubu. Často mi hovoril, že by som to mohla vyskúšať, nadriadený ich často volá a spomenul si na mňa, že by ma to mohlo baviť. Potom som spoznala kamarátku a hovorila mi, že lezie. Prišlo mi super vyskúšať to s niekým koho poznám a rozumie tomu. Dobre spravila, že ma zavolala, hrozne ma to baví, aj keď musím priznať – výšky sú strašidelné. Časom sa ale naučíš a potom je to fajn. Teraz chodíš do centier preto, že je to super čas strávený s priateľmi a návrat naspäť do detských čias, kde sme šplhali po preliezkach a rozprávali len tak o čomkoľvek,“ uzatvára Ivana, ktorá tento rok objavila novú záľubu.
