KOMENTÁR: POZNATKY Z REFERENDA O VLÁDE

Šieste prezidentské voľby sú za nami. Aj tie priniesli dôvody na radosť (nemyslím pokoj ani svetový mier). Prvý, tradičný (nie samozrejmý): opäť sme mali možnosť slobodne rozhodovať o prítomnosti a budúcnosti krajiny. Druhý, mierne prekvapivý: okrem prvej priamej voľby prezidenta bola práve v tomto roku najvyššia účasť v druhom kole. Nemožno teda vysloviť výčitku o slabej legitimite, ktorej čelila Zuzana Čaputová. Z druhej dobrej správy prichádzame k ďalším záverom.

Naša šiesta hlava štátu získala viac ako milión štyristotisíc hlasov. Lepšie na tom boli len Rudolf Schuster a Andrej Kiska. Peter Pellegrini sa v kampani ani raz nedištancoval od politiky vlády, ktorej je súčasťou. Nie priamo vo výkonnej funkcii, ale ako predseda parlamentu. Hlasoval za novelu trestného zákona, neprotestoval proti obídeniu prezidentky s vymenovaním riaditeľa SIS, dokonca súhlasil aj s kompetenčným zákonom, ktorý okliešťuje prezidentské menovacie právomoci. V jednej z diskusií pred druhým kolom vyslovil zámer chrániť vládu. Taktiež sa prihlásil k štýlu politiky Štefana Harabina. Toto všetko bolo súčasťou ponuky pre jeho voličov, ktorí mu na jej vykonávanie dali mandát. Nebolo by demokratické očakávať, že sa vykašle na želanie ľudu. A nebolo by rozumné očakávať, že sa vykašle na želania Roberta Fica. Premiér začne kráčať k autokracii rýchlejším tempom ako doteraz a z prezidentského paláca voči tomu nebudú námietky.

Aj keď nás rozdiel prekvapil, ani výsledok Ivana Korčoka nie je prepadák. Z porazených kandidátov viac ľudí hlasovalo jedine za Vladimíra Mečiara v roku 1999. Korčok už naznačil, že s tým bude ďalej pracovať. Najpravdepodobnejší je vstup do straníckej politiky. Inšpiráciou môže byť Iveta Radičová, ktorá sa rok po porážke Ivanom Gašparovičom stala premiérkou. Otázkou je, kam by išiel. Založí vlastnú stranu? Ako keby ich už nebolo dosť. Pred rokom dostal ponuku od strany SaS, ktorú odmietol. V Progresívnom Slovensku by si zničil imidž umierneného konzervatívca. Ostávajú ešte dve alternatívy. KDH alebo pokus spojiť viaceré stredopravé strany a hnutia na jednu kandidátku. Avšak aj tam by ho niekto musel nominovať.

Po 30. septembri sme si mohli myslieť, že voliči súčasnej opozície mali menšiu motiváciu, boli otrávenejší a tí druhí, naopak, mobilizovanejší. Tiež sme mohli predpokladať istú mieru sklamania zo štvrtej Ficovej garnitúry u elektorátu Hlasu. Sobotné „referendum o vláde“ to vyvrátilo a dalo Ficovi potvrdenie, že smie robiť všetko, čo mu dovoľuje ústava. Takéto je rozhodnutie väčšiny tých občanov Slovenska, ktorým ešte na niečom záleží. Nech Korčok spraví so svojím potenciálom čokoľvek, pomer názorov v spoločnosti hovorí jasne. Demokrati sa dopočítajú vždy len k jednému. Slovami klasika: „To mi nevychádza.“

Autor: Boris Burdíček