Boris Burdíček

„Pre niekoho to možno bude smiešne (návrh ústavného zákona o strieľaní medveďov). Ak mu to je smiešne, nech ide do okolia Tajova a nech sa tam poprechádza večer, aby pochopil, o čom tu hovoríme,“ povedal premiér Robert Fico medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb. Keďže slová predsedu vlády by sa nemali brať na ľahkú váhu, rozhodli sme sa vypočuť tip na výlet a navštívili sme Tajov.

Ústava už napokon nie je v ohrození, no poslanci možno schvália návrh zákona od KDH, ktorý by v mimoriadnych situáciách (vyhlásených okresnými úradmi) umožnil odstreliť medvede v prípade ohrozenia života, zdravia a majetku ľudí. A len tak mimochodom, vraj pre istotu do budúcnosti, aj rysy, vlky a šakaly. Keď už nás pán Fico navigoval do obce neďaleko Banskej Bystrice, zaujímalo nás, ako žijú témou nebezpečnej šelmy jej obyvatelia. Boja sa jej? Stretli sa s ňou? Zaútočila? V čom vidia problémy a aké majú riešenia?

Starostka: Ficovo vyhlásenie je blud

Pri príchode do dediny si ako prvé všimnete okolité kopce Kremnických vrchov plné stromov. Neprekvapí vás, že práve tu sa môže človek zísť s rôznymi lesnými zvieratami. Starostka Janette Cimermanová to vyvracia. Dolu do dediny nechodia ani líšky či kuny, a to aj napriek starostiam s odpadom: „Každé dva týždne nám sem chodia zbierať komunálny odpad. Aj keď recyklujeme, nájdete tam všetko možné. Je to na zaplakanie. Sme spádová dolina. Nad nami sú ešte Kordíky a Králiky, takže ich občania nemajú problém zastaviť sa tu a odpad nosiť k nám.“ Popri tom sú problémom aj čierne skládky v lesoch.

Medvede sa pohybujú len v horskej chatovej oblasti. Vinu opäť nachádza v ľuďoch. „Nachádzajú sa tam 1100 litrové kontajnery. Nájdete v nich všetko – dyne, lekváre. Pritiahlo to medvedicu s malými a prevrátili kontajner. V dedine bol medveď raz, nikomu neublížil a hneď som volala zásahový tím, ktorý ho svetlicami zahnal späť do lesa,“ ozrejmuje možný pôvod obáv, ale s Ficovým výrokom o nebezpečenstve sa nestotožňuje, „neviem odkiaľ zobral takúto informáciu, lebo to je blud. Ako v každej dedine, kam sa medveď dostal, išiel za potravou. Zásahový tím nemá problém prísť kedykoľvek, či v noci, alebo ráno o štvrtej. Majú to odpozorované a vyplašia ich naspäť do hory.“

Pri prechádzke rodiskom významných Slovákov Jozefa Gregora Tajovského, spisovateľa z obdobia realizmu, a Jozefa Murgaša, priekopníka bezdrôtovej telekomunikácie, sa môžete nazdávať, že tu „zdochol pes“. Ťažko budete hľadať živú dušu. Aspoň pri kostole vás zaskočia „krvilačné“ zvery – ovce. Medzi kostolom a obecným úradom preteká Tajovský potok, vedľa ktorého je chodník. A práve na ňom stretávame Veroniku s malým synom. Tá má s medveďom konkrétny zážitok.

Pýtala sa, či stretol ducha

„No jasné!“ znie odpoveď na otázku, či sú prechádzky po Tajove a okolí nebezpečné. Sprvu sa ťažko odhaduje, či to nie je irónia, no Veronika ihneď vyťahuje mobil. Púšťa na ňom záber zo susedovej bezpečnostnej kamery, na ktorom vidno prechádzať medveďa okolo dodávky jej partnera. „Priateľ si išiel niečo zobrať do dodávky a vyplašil pritom medveďa, ktorý sa rozbehol. Na videu je vidieť, ako kráča naspäť. Potom išiel na dolný koniec dediny, kde chovajú včely,“ hovorí a dodáva, že k útoku nedošlo, no človek nikdy nevie, „aj frajer prišiel taký bledý, až som sa ho pýtala, či stretol ducha.“

Podľa nej zvieratá z lesa nelákame my. Problém vidí v premnožení a je za reguláciu. S návrhom zákona však celkom nesúhlasí: „Nemyslím si, že je úplne správne vyhlásiť mimoriadnu situáciu, keď spraví nejaké škody. Ale keď sa už stane niečo také ako v Liptovskom Mikuláši, kde medveď chodil pomedzi ľudí, tak to je už dosť nebezpečné. Neviem sa rozhodnúť, či je to správne. Medveď je prirodzená šelma – možno na ľudí ani nechce útočiť, ale keď nastane moment prekvapenia, môže to byť ohrozujúce.“

Zatiaľ si nemyslí, že doma potrebuje niečo na ochranu, avšak pre partnera má originálny darček. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sa vyrábajú spreje na medvede. Dokážu zastaviť útok podráždením očí a dýchacích ciest. „Priateľ je rybár. Kúpim mu tento sprej na meniny, lebo chodí do hory. Ale na poličke by som si to nedržala, nie je to až také nutné,“ uzatvára Veronika.

Pellegriniho návštevy

Ak nepoznáte „ves“ s divadlom, teraz už o jednej budete vedieť. V Tajove nájdete Divadlo u Greškov. Patrí ďalšiemu slávnemu rodákovi Vratislavovi Greškovi, bývalému reprezentačnému futbalistovi. Možno ste si predstavili bežný kulturák, v ktorom sa hrajú dookola Tajovského Statky-zmätky. Ste ďaleko od pravdy. Najbližšie na scéne odohrá Jaroslav Dušek Sokratovu obhajobu od Platóna. Cena: 49 eur. Dozvedáme sa, že predstavenia nie sú prioritne určené pre miestnych. Lístky sa predávajú v jednej z banskobystrických kaviarní, ale chodia na ne aj Bratislavčania.

Greškovi patria tiež potraviny – naša ďalšia zastávka. Keďže sa blíži poludnie a na strednom Slovensku sú horúčavy, treba dodržiavať pitný režim. Pri kúpe vody sa pustíme do reči s milým predavačom Jakubom. Hovoria s ním o „votrelcoch“ zákazníci? „Tu to nie je téma. Vieme, že sa nad nami nachádzajú, ale dolu nezostupujú. Raz bol medveď pri cintoríne. Vtedy sa o tom asi dva týždne rozprávalo, ale inak nie,“ vysvetľuje s tým, že situáciu nevidí kriticky, ale s humorom dodáva, odkiaľ môže brať informácie premiér, „rodičia novozvoleného pána prezidenta bývajú o dedinu vyššie – na Králikoch. On je tu často.“ Návrh zákona podľa neho nie je dobrý. „Pokiaľ tu medveď niečo prevalí, tak si za to môžeme sami, lebo kontajnery sú niekedy aj pár metrov v hore. V chatových oblastiach je plno osamotených nádob, ktoré len čakajú na to, aby zišiel,“ argumentuje a dodáva, že súhlasí s odstrelom v extrémnych prípadoch, keď príde k útoku na človeka.

Za socializmu…

Síce nie v noci, ako odporučil štvornásobný predseda vlády, ale predsa sa vyberieme aj na blízky kopec. Schádzajú z neho deti zo školy, takže útok žiadnej šelmy zjavne nehrozí. Ale jeden nikdy nevie. Pod kopcom sa nachádza informačná tabuľa. Dočítate sa, že stačí pretrpieť pätnásť minút na chodníku Eduarda Gregora, rezbára a brata Jozefa Gregora-Tajovského, a uvidíte kaplnku na Kalvárii. Vydriapať sa tam v objatí horúcich slnečných lúčov nie je príjemné, ale výhľad aj kaplnka stoja za to.

Okrem dotieravého hmyzu sa žiadne tvory neobjavujú, čo pri schádzaní oznamujeme rodine z Banskej Bystrice – dôchodcom Daniele a Jozefovi s mladšou Danielkou. Poteší ich to, v poslednej dobe chodia do lesa s rešpektom. „Niekedy sme bežne chodili na huby do Ľubietovej. Boli tam výkaly, z ktorých sa parilo, ale nemali sme strach. Teraz, keď vidím lajno, radšej neriskujem a idem domov,“ opisuje výlety do prírody Daniela. Aj tu sú len na túre. Už boli pri Tajovskej kope, čo je travertínová skala, z ktorej tečie vodopád.  Neďaleko zastavanej oblasti necítia strach, ale ani úplné bezpečie. Majú záhradnú chatu v Ponickej Hute. „Maco“ im tam vyváľal hrozno a spal pod jabloňou. Chata sa nachádza asi tridsať metrov nad rodinnými domami. Ale to nie je všetko. Najmladšia členka zostavy si spomína, ako nepozvaná návšteva šuchtala pred ich panelákom na najväčšom sídlisku v Banskej Bystrici.

Sú radi za politickú vôľu pri riešení tohto problému. Jozef si nemyslí, že zvieratá lákame odpadkami: „Tie boli stále. Medveďov je veľa. Mali by jednu tretinu postrieľať a bol by pokoj.“ Napriek súcitu s ním Daniela súhlasí: „Je to krásne zviera, mne je to ľúto. Keby som vedela, že prejde okolo mňa a nespraví nič – nech si chodí, kam chce. Ale vidíme, že pribúdajú útoky. Sú premnožené – niekedy mala medvedica jedno mláďa. Teraz má bežne aj tri, ktoré tiež budú dospelé a potrebujú svoje teritórium.“ Danielin otec bol poľovník. Ani za socializmu na medvediu trofej nedosiahol. „Chodili ich strieľať Nemci a Rakúšania. Nachystali pre ne zdochlinu a čakali na posede. Potom za to zaplatili,“ spomenie si na riešenie z minulosti. Usmievaví turisti pokračujú v ceste na Kalváriu a nás čaká posledná misia…

Krčma na záver

Neďaleko „Pľacu“ (malého námestíčka pred obecným úradom), popri divadle a potravinách, je šenk. Ako inak – Krčma u Greškov. Už po otvorení o jednej poobede tu nájdete pri pive, ale aj pálenke, posedávať miestnych štamgastov. Beda vám, ak im debatu prerušíte. Čaká vás výsluch o tom, aká organizácia vás posiela a aký osobný prospech budete mať z ich vyjadrení. Ale nakoniec sa s vami s nedôverou v očiach predsa porozprávajú. Vďaka tomu sa dozvedáme: medveďov sa neboja, ale treba ich eliminovať, nie regulovať – to sa malo už pred tromi rokmi, keď na to nebol žiadny zákon. Radi by sme ponúkli viac, ale to by nás nemohli považovať za svojho nepriateľa.

Neprekvapuje nás, že sme v Tajove našli ľudí s rôznymi názormi. Prišli sme sem s pocitom, že hoci túto dedinu pán premiér využil na svoje politické ciele, v skutočnosti o situácii v nej nič nevie a ani ho nezaujíma. Potvrdila nám to aj Janette Cimermanová. O ohrozenie medveďom v obci sa nezaujímala táto ani žiadna predošlá vláda, odkedy si ju občania prvýkrát zvolili za starostku v roku 2018.

Autor: Boris Burdíček

Foto: autor

Tím Craiga Ramsayho odohrá výnimočný duel.

Príprava na tohtoročné majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji je v plnom prúde a našu reprezentáciu v nej ešte čakajú tri zápolenia – po jednom s Českom, Poľskom a USA. Práve zápas proti súperovi zo západnej strany Atlantiku je nevšedný. Slovenskí hokejisti ešte nikdy nehrali proti Spojeným štátom ani Kanade v prípravných zápasoch tesne pred záverečným turnajom sezóny.

Historické okienko

Aj keď nie pred majstrovstvami sveta, nejaké zápasy mimo vrcholných podujatí (MS, ZOH, Svetový pohár) Slováci proti týmto súperom predsa odohrali. S kolískou hokeja ich bolo dokonca tridsaťdva, najviac po Nemecku, Švajčiarsku a Česku. Bilancia je pozitívna – dvadsať výhier, desať prehier a dve remízy. V jednom z týchto zápasov, 27. decembra 1993, sa zrodila štvrtá najvyššia výhra od osamostatnenia – 11:0. Treba dodať, že javorové listy na tieto „boje“ zväčša posielali slabšie výbery vyskladané buď z mládeže, alebo z hráčov európskych líg.

Proti Američanom majú v takýchto stretnutiach naši hokejisti výrazne menej skúseností. V deviatich zápasoch štyrikrát vyhrali, štyrikrát prehrali a raz remizovali. Aj tu sa im podarilo dosiahnuť jedno z najväčších „naj“. Pred Svetovým pohárom v roku 1996 prehrali 2:9, čím dosiahli svoj tretí najhorší výsledok.

Hviezdy NHL

Iba tri z predchádzajúcich zápasov (všetky pred Svetovým pohárom) môžeme kvalitatívne porovnávať s tým, ktorý sa odohrá 7. mája v Bratislave. Ľudia na vypredanom štadióne sa môžu tešiť na zrejme najsilnejšie výbery (určite to platí o útokoch) obidvoch tímov od MS 2019. Za hostí budú hrať lídri tímov NHL ako Brady Tkachuk (prvý útok v Ottawe), Dylan Larkin (prvý útok v Detroite), Johnny Gaudreau (prvý útok v Columbuse), Matt Boldy (prvý útok v Minnesote) Seth Jones (prvá obrana v Chicagu), Luke Hughes (striedavo prvá obrana v New Jersey) či spoluhráč Juraja Slafkovského z elitného útoku Montrealu Cole Caufield.

V Bratislave budú mať prípravný kemp. Dočasné útočisko im Slovenský zväz ľadového hokeja ponúkol už pred rokom. „Teším sa, že sa to podarilo. Keď vidím, ako sa súpiska Američanov pomaličky plní hráčmi NHL, tak si myslím, že nás posledný zápas veľmi dobre preverí pred majstrovstvami a aj pre divákov v Bratislave bude zaujímavé vidieť také silné mužstvo v konfrontácii s naším,“ komentoval pre médiá prezident SZĽH a generálny manažér reprezentácie Miroslav Šatan.

Náš zväz zatiaľ ohlásil päť posíl z najlepšej ligy sveta. Útok posilnia Juraj Slafkovský, Martin Pospíšil (Calgary), Pavol Regenda (Anaheim) a Tomáš Tatar (Seattle). Ofenzívu môže doplniť Miloš Kelemen (24 zápasov NHL za Arizonu), ktorý vypadol s Tucsonom v AHL túto noc. Z obrancov je zatiaľ nominovaný len Šimon Nemec (New Jersey). V NHL prvé kolo play-off rozohrali defenzívne piliere svojich tímov Erik Černák (Tampa) a Martin Feherváry (Washington). V sériách zatiaľ prehrávajú (0:3 na zápasy), takže je šanca, že na majstrovstvá sveta prídu. Z AHL sa môžeme dočkať Kelemenovho spoluhráča Patrika Kocha a Samuela Kňažka (Cleveland), ktorí už tiež okúsili profiligu. Kňažko dvakrát za Columbus v minulej sezóne a Koch raz za Arizonu v marci.

Do Prahy a Ostravy zbroja aj ostatné tímy. Výrazné posily už ohlásili tradiční favoriti na víťazstvo, Kanada, Fínsko a Švédsko. Silné bude aj Česko, ktoré za úspechom poženie domáce publikum. Náročná previerka v podobe Spojených štátov sa hodí, keďže slovenský tím odohrá prvý zápas proti Nemecku, zoči-voči ktorému na šampionáte uspel naposledy v roku 2013.

Autor: Boris Burdíček

Šieste prezidentské voľby sú za nami. Aj tie priniesli dôvody na radosť (nemyslím pokoj ani svetový mier). Prvý, tradičný (nie samozrejmý): opäť sme mali možnosť slobodne rozhodovať o prítomnosti a budúcnosti krajiny. Druhý, mierne prekvapivý: okrem prvej priamej voľby prezidenta bola práve v tomto roku najvyššia účasť v druhom kole. Nemožno teda vysloviť výčitku o slabej legitimite, ktorej čelila Zuzana Čaputová. Z druhej dobrej správy prichádzame k ďalším záverom.

Naša šiesta hlava štátu získala viac ako milión štyristotisíc hlasov. Lepšie na tom boli len Rudolf Schuster a Andrej Kiska. Peter Pellegrini sa v kampani ani raz nedištancoval od politiky vlády, ktorej je súčasťou. Nie priamo vo výkonnej funkcii, ale ako predseda parlamentu. Hlasoval za novelu trestného zákona, neprotestoval proti obídeniu prezidentky s vymenovaním riaditeľa SIS, dokonca súhlasil aj s kompetenčným zákonom, ktorý okliešťuje prezidentské menovacie právomoci. V jednej z diskusií pred druhým kolom vyslovil zámer chrániť vládu. Taktiež sa prihlásil k štýlu politiky Štefana Harabina. Toto všetko bolo súčasťou ponuky pre jeho voličov, ktorí mu na jej vykonávanie dali mandát. Nebolo by demokratické očakávať, že sa vykašle na želanie ľudu. A nebolo by rozumné očakávať, že sa vykašle na želania Roberta Fica. Premiér začne kráčať k autokracii rýchlejším tempom ako doteraz a z prezidentského paláca voči tomu nebudú námietky.

Aj keď nás rozdiel prekvapil, ani výsledok Ivana Korčoka nie je prepadák. Z porazených kandidátov viac ľudí hlasovalo jedine za Vladimíra Mečiara v roku 1999. Korčok už naznačil, že s tým bude ďalej pracovať. Najpravdepodobnejší je vstup do straníckej politiky. Inšpiráciou môže byť Iveta Radičová, ktorá sa rok po porážke Ivanom Gašparovičom stala premiérkou. Otázkou je, kam by išiel. Založí vlastnú stranu? Ako keby ich už nebolo dosť. Pred rokom dostal ponuku od strany SaS, ktorú odmietol. V Progresívnom Slovensku by si zničil imidž umierneného konzervatívca. Ostávajú ešte dve alternatívy. KDH alebo pokus spojiť viaceré stredopravé strany a hnutia na jednu kandidátku. Avšak aj tam by ho niekto musel nominovať.

Po 30. septembri sme si mohli myslieť, že voliči súčasnej opozície mali menšiu motiváciu, boli otrávenejší a tí druhí, naopak, mobilizovanejší. Tiež sme mohli predpokladať istú mieru sklamania zo štvrtej Ficovej garnitúry u elektorátu Hlasu. Sobotné „referendum o vláde“ to vyvrátilo a dalo Ficovi potvrdenie, že smie robiť všetko, čo mu dovoľuje ústava. Takéto je rozhodnutie väčšiny tých občanov Slovenska, ktorým ešte na niečom záleží. Nech Korčok spraví so svojím potenciálom čokoľvek, pomer názorov v spoločnosti hovorí jasne. Demokrati sa dopočítajú vždy len k jednému. Slovami klasika: „To mi nevychádza.“

Autor: Boris Burdíček

Vychádzam z najpravdepodobnejšej koalície – Smer, Hlas, SNS.

V deň volieb svet vyzeral krásne. Prvýkrát som si vyberal zástupcov do parlamentu. Mal som radosť z toho, že konečne môžem svojím hlasom ovplyvniť nový obraz Slovenska. Ešte hodinu pred polnocou som lietal vysoko v oblakoch. Až kým som nesledoval reálne výsledky.

Aj deň po voľbách vyšlo slnko. Tentokrát sa usmialo na ľudí bez ideálov, ktorí neveria v slobodu a spravodlivosť, zato veria dezinformáciám a ruskej propagande. Každý podľa nich kradne, no niekto pri tom myslí aj na ľudí. Veď za Fica sme mali rozprávkové ceny, lacné byty, nízke úrokové sadzby, sociálne istoty… Na Slovensku bolo sveta žiť. Aj oni pochopia, že v čase mnohých globálnych kríz nás nespasí ani smerácka kandidátka do Leopoldova. Žiaľ, cenou za ponaučenie budú pravdepodobne štyri stratené roky.

Aby nám ani náhodou nehrozil zánik politickej nekultúry, viacerí voliči sa rozhodli aj naďalej podporovať zábavu. Preto si do sýtosti užijeme staré dobré opozičné OĽaNO. Silnou konkurenciou pre bojovníkov proti mafii budú zvláštni jedinci z takzvanej SNS. K lídrovi absurdity Andrejovi Dankovi sa pridal ešte výstrednejší Rudolf Huliak, podľa ktorého je globálne otepľovanie výsledkom protiprírodného sexu homosexuálov a medvede sú nová biologická zbraň.

Najväčším pozitívom tohtoročného sviatku demokracie je, že si ho ešte zopakujeme a opäť si budeme vyberať z pestrej ponuky. Ak kresťanských demokratov neposadne diabol, víťazná strana nezloží koalíciu s ústavnou väčšinou. Nič sa nezlepší, pozastavia sa vyšetrovania, špeciálna prokuratúra buď zanikne, alebo nebude robiť to, čo doteraz a v zahraničnej politike bude náš najbližší partner Maďarsko. Desivé, ale dočasné.

Dobrá je aj neúčasť (proti)fašistov v parlamente. A s tým súvisiace veľké množstvo prepadnutých antisystémových hlasov. Spolu s Republikou sa postavia do radu na úrade práce aj kandidáti Aliancie. Ak by prekonali päť percentnú hranicu, možno by nám bývalý trojnásobný premiér rozkazoval šťastne až do smrti.

Vedel by som nájsť množstvo ďalších kladov. Historicky najlepší výsledok liberálnej strany, drahá nevesta bez štátneho príspevku, nešiel som spať po exit polle a vyhol som sa infarktu, v mojom okrese nevyhral Smer, ale OĽa… Tak to nie. Všetko z toho je ale maličkosť oproti trpkému pocitu, ktorý ma ešte bude chvíľu požierať.

Nebolo by však správne plakať nad rozliatym mliekom. Boj o smerovanie našej krajiny nesmieme vzdávať. Nemali by sme ostať ticho, ak sa nová vláda pokúsi siahať na naše práva a slobody. Nespravme zo seba užitočných idiotov, ktorí sa budú prizerať drastickým zmenám. Nezabúdajme, že vládneme my a politici nám slúžia. Voľby alebo referendum ako nástroj priamej demokracie nemáme každý deň, avšak naše postoje môžeme ukázať aj inými spôsobmi.

Treba odložiť lákavé myšlienky na reinkarnáciu a zahodiť povrazy. V roku 2027 (alebo skôr) budeme zase potrebovať každý jeden hlas.

Autor: Boris Budíček

Už o rok a tri mesiace budeme sledovať letné olympijské hry. Pozitívne je, že si z vrcholového športového podujatia neurobí reklamu štát, v ktorom sú obmedzované ľudské práva. To sme mohli pozorovať napríklad na poslednej zimnej olympiáde v Pekingu. Najbližšie pochodeň z Atén zakončí svoju púť v Paríži.

Ani teraz sa to nezaobíde bez problémov. Všeobecný posvätný mier patrí medzi najznámejšie olympijské myšlienky. Aj preto Vladimir Putin veľkoryso čakal, kým sa čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi skončí propagačná akcia. Paralympiáda ho už netrápila. Taktiež v roku 2014 ruské vojsko obsadilo Krym len štyri dni po záverečnom ceremoniáli v Soči. A tak tu máme pálčivú diskusiu o tom, či sa majú ruskí reprezentanti zúčastniť udalosti, ktorú ich vodca už dvakrát pošpinil.

Názory elitárov

Minulý rok vo februári Medzinárodný olympijský výbor odporúčal, aby športové federácie nepozývali Rusov a Bielorusov na medzinárodné súťaže. Dnes už tvrdí, že zákaz súťažiť by nemal byť na základe pasu a nevylučuje, že budú štartovať v individuálnych disciplínach pod neutrálnou vlajkou. Poliaci a Briti sa chystajú vytvoriť koalíciu krajín, ktorá bude lobovať proti účasti ruských športovcov. Starostka Paríža Anne Hidalgová si ich účasť nevie predstaviť ani pod neutrálnou vlajkou, čím sa odlišuje od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Ten dodal staré známe klišé: „Šport by nemal byť politizovaný.“

Večne spojené nádoby

Azda najslávnejší príklad prepojenia politiky so športom je Berlín 1936. „Nacisti po uchopení moci pôvodne hry nechceli, pretože sú vraj vynálezom Židov a slobodomurárov, ale čoskoro si uvedomili, že z hier môžu propagandisticky profitovať,“ uviedol pre Aktuality.sk športový historik Ján Grexa.

V našej histórii máme viacero pamätných podujatí. V rokoch 1950 a 1951 hokejisti Československa nemohli reprezentovať na majstrovstvách sveta pre obavy z emigrácie. Známe sa stali stretnutia na MS 1969 v Štokholme, po ktorých oslavovalo celé Československo napriek tomu, že národný výber získal len bronz. Omnoho dôležitejšie boli dva vyhraté zápasy proti Sovietom a odplata za august 1968. Po prvom zápase sa hráči ČSSR postarali o kontroverziu, keď súperom nepodali ruky. Výhry šli do ulíc oslavovať masy. Súčasťou osláv boli transparenty, pokriky a výtržnosti. Politicky to vyústilo do výmeny generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Nahradil ho Gustáv Husák.

Súčasnosť v Rusku

Po víťazných MS v ľadovom hokeji z roku 2007 si ruský prezident uvedomil silu tohto športu v jeho krajine. Vedenie Kontinentálnej hokejovej ligy prenechal svojim známym. Sponzormi sú Gazprom či štátom vlastnené firmy VTB Banka a aerolínie Aeroflot.

Liga je aktuálne využívaná aj na vojnovú propagandu. Napríklad Slovák Michal Krištof na ruský Deň obrancov vlasti hral za Admiral Vladivostok v armádnom drese. Pritom ešte pred rokom v Komete Brno obliekal žlto-modrý dres na podporu Ukrajiny. Český hokejista Dmitrij Jaškin so spoluhráčmi zase popriali všetko najlepšie ruskej armáde vo videu klubu SKA Petrohrad.

Spolitizovanie športu nie je v Rusku, ale ani vo zvyšku sveta ničím výnimočným.

Autor: Boris Burdíček

V júni 2019 si delegáti klubov zvolili Miroslava Šatana prvýkrát za prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). S každou zmenou prichádzajú očakávania a ani tentokrát sme sa nedočkali výnimky. Veď sám zlatý chlapec a najlepší strelec slovenskej reprezentácie už od oznámenia kandidatúry tvrdil, že jeho činnosť bude rovnaká ako každej slovenskej vlády – reformná.

Od týchto volieb sme však mohli medzi klubmi a zväzom zaznamenať niekoľko otrasov. Nikoho by preto neprekvapilo, ak by Šatan post neobhájil. Nestalo sa a proti riaditeľovi klubu HK Poprad a členovi dozornej rady Asociácie profesionálnych hokejových klubov (APHK) Ľudovítovi Jurinyimu vyhral s veľkým náskokom. Zdalo sa, že situácia nie je až taká napätá ako ju vykresľujú niektorí ľudia na čele s prezidentom HK Nitra a predsedom predstavenstva APHK Miroslavom Kováčikom.

Opak je pravdou. V dnešných dňoch už by mali mať fanúšikovia tuzemského hokeja najradostnejšiu časť roka. Extraliga vyvrcholila finálovým víťazstvom Košíc proti Zvolenu a v plnom prúde je aj príprava na majstrovstvá sveta, ktoré budeme môcť sledovať od 12. mája. Aby sme sa príliš neradovali a neutrhli sa od reality, najznámejšie tváre APHK nás práve v tomto období radi zamestnávajú aj osočovaním SZĽH. Tentokrát by sa im zachcelo vytvoriť vlastnú ligu. V súčasnosti si síce sami riadia marketing, ale športová stránka Tipos extraligy spadá pod vedenie zväzu.

Nejde len o šumy. Informáciu o možnom delení ligy potvrdil Rudolf Hrubý, majiteľ Slovana Bratislava. Dodal, že Slovan by ostal pod zväzom spolu s Michalovcami, Zvolenom a zrejme aj Trenčínom. Miroslav Kováčik naopak nie je spokojný. Liga podľa neho pod zväzom nejde správnym smerom. Nechce nás však zatiaľ trápiť vysvetlením, prečo to tak je. Azda si to chce nechať na MS, aby nebol pokoj ani vtedy.

Odlúčenie najvyššej súťaže od zväzu by nemusel byť až taký veľký problém. Majú to tak aj v susednom Česku a nie je žiadnym tajomstvom, že tamojšia Tipsport extraliga je kvalitnejšia. Problémom však je, že bez Slovana, Zvolena, Michaloviec a Trenčína nebude atraktívna pre sponzorov ani divákov. A presne to isté platí pre druhý tábor bez Košíc, Banskej Bystrice, Popradu či Nitry. Páni si vybrali k boju dvojsečnú zbraň a už dopredu je jasné, že táto vojna nebude mať víťaza.

Napriek súčasným nepokojom sa dá očakávať, že sa v lete, ako každý rok, všetko upokojí. Vyriešiť si problémy interne bez blázinca je nuda. Vyzerá to tak, že nielen politici, ale aj niektorí športoví funkcionári cítia potrebu byť mediálne zaujímaví a vynášať na verejnosť „atómovky“. Dve súťaže síce nebudú, no aspoň budeme mať dve protichodné skupiny, ktoré zaistia, že sa polarizácia nevyhne ani jednému z najsledovanejších športov na Slovensku.

Autor: Boris Burdíček

Tretieho mája 1991 na konferencii UNESCO v Namíbii novinári prijali Windhoekskú deklaráciu o podpore nezávislej a pluralitnej tlače v Afrike. O dva roky neskôr OSN schválila práve 3. máj ako deň, keď oslavujeme základné princípy slobody tlače a hodnotíme jej úroveň.

Taktiež je tu príležitosť spomenúť si na žurnalistov, ktorí pre svoju prácu prišli o život. Tých bolo vlani vo svete 86. Najviac v Mexiku (19), nasledujú Ukrajina (10) a Haiti (9). Oproti predchádzajúcim rokom je to vysoký nárast, ako uvádza UNESCO.

V rámci Svetového dňa slobody tlače býva každý rok konferencia, ktorá má hlavnú tému odvodenú od aktuálnych problémov v žurnalistike. V minulom roku sa novinári stretli v uruguajskom meste Punta del Este a diskutovali o žurnalistike v digitálnej ére.

Tohto roku UNESCO organizuje stretnutie v americkom meste New York. Ide o 30. výročie. Témou bude „Formovanie budúcnosti práv: Sloboda prejavu ako hnacia sila všetkých ostatných ľudských práv“, čo je však zatiaľ len pracovný názov. Pri tejto udalosti sa bude udeľovať aj cena za slobodu tlače UNESCO. Získavajú ju novinári, ktorí pre informovanie verejnosti riskujú životy.

Každoročne v tento deň očakávame rebríček svetového indexu slobody tlače od organizácie Reportéri bez hraníc. Na jeho vrchole sú pravidelne severské krajiny. Nórsko, Dánsko, Švédsko a Fínsko. Naposledy sa k nim pridalo aj pobaltské Estónsko. Slovensko sa v roku 2022 umiestnilo na 27. mieste. Oproti predchádzajúcej 35. priečke si síce polepšilo, no nie vďaka výrazne zlepšenému indexu. Dôvodom je, že sa ostatní zhoršili.

V našej krajine nemáme k udalosti žiadne konferencie ani iné akcie. Pripomína sa skôr len v prejavoch jednotlivých komentátorov či politikov. Pritom až 62 percent Slovákov má podľa prieskumu Media Freedom Poll od agentúry MEDIAN obavu o nezávislosť médií.

Autor: Boris Burdíček