Boris Burdíček

Šieste prezidentské voľby sú za nami. Aj tie priniesli dôvody na radosť (nemyslím pokoj ani svetový mier). Prvý, tradičný (nie samozrejmý): opäť sme mali možnosť slobodne rozhodovať o prítomnosti a budúcnosti krajiny. Druhý, mierne prekvapivý: okrem prvej priamej voľby prezidenta bola práve v tomto roku najvyššia účasť v druhom kole. Nemožno teda vysloviť výčitku o slabej legitimite, ktorej čelila Zuzana Čaputová. Z druhej dobrej správy prichádzame k ďalším záverom.

Naša šiesta hlava štátu získala viac ako milión štyristotisíc hlasov. Lepšie na tom boli len Rudolf Schuster a Andrej Kiska. Peter Pellegrini sa v kampani ani raz nedištancoval od politiky vlády, ktorej je súčasťou. Nie priamo vo výkonnej funkcii, ale ako predseda parlamentu. Hlasoval za novelu trestného zákona, neprotestoval proti obídeniu prezidentky s vymenovaním riaditeľa SIS, dokonca súhlasil aj s kompetenčným zákonom, ktorý okliešťuje prezidentské menovacie právomoci. V jednej z diskusií pred druhým kolom vyslovil zámer chrániť vládu. Taktiež sa prihlásil k štýlu politiky Štefana Harabina. Toto všetko bolo súčasťou ponuky pre jeho voličov, ktorí mu na jej vykonávanie dali mandát. Nebolo by demokratické očakávať, že sa vykašle na želanie ľudu. A nebolo by rozumné očakávať, že sa vykašle na želania Roberta Fica. Premiér začne kráčať k autokracii rýchlejším tempom ako doteraz a z prezidentského paláca voči tomu nebudú námietky.

Aj keď nás rozdiel prekvapil, ani výsledok Ivana Korčoka nie je prepadák. Z porazených kandidátov viac ľudí hlasovalo jedine za Vladimíra Mečiara v roku 1999. Korčok už naznačil, že s tým bude ďalej pracovať. Najpravdepodobnejší je vstup do straníckej politiky. Inšpiráciou môže byť Iveta Radičová, ktorá sa rok po porážke Ivanom Gašparovičom stala premiérkou. Otázkou je, kam by išiel. Založí vlastnú stranu? Ako keby ich už nebolo dosť. Pred rokom dostal ponuku od strany SaS, ktorú odmietol. V Progresívnom Slovensku by si zničil imidž umierneného konzervatívca. Ostávajú ešte dve alternatívy. KDH alebo pokus spojiť viaceré stredopravé strany a hnutia na jednu kandidátku. Avšak aj tam by ho niekto musel nominovať.

Po 30. septembri sme si mohli myslieť, že voliči súčasnej opozície mali menšiu motiváciu, boli otrávenejší a tí druhí, naopak, mobilizovanejší. Tiež sme mohli predpokladať istú mieru sklamania zo štvrtej Ficovej garnitúry u elektorátu Hlasu. Sobotné „referendum o vláde“ to vyvrátilo a dalo Ficovi potvrdenie, že smie robiť všetko, čo mu dovoľuje ústava. Takéto je rozhodnutie väčšiny tých občanov Slovenska, ktorým ešte na niečom záleží. Nech Korčok spraví so svojím potenciálom čokoľvek, pomer názorov v spoločnosti hovorí jasne. Demokrati sa dopočítajú vždy len k jednému. Slovami klasika: „To mi nevychádza.“

Autor: Boris Burdíček

Vychádzam z najpravdepodobnejšej koalície – Smer, Hlas, SNS.

V deň volieb svet vyzeral krásne. Prvýkrát som si vyberal zástupcov do parlamentu. Mal som radosť z toho, že konečne môžem svojím hlasom ovplyvniť nový obraz Slovenska. Ešte hodinu pred polnocou som lietal vysoko v oblakoch. Až kým som nesledoval reálne výsledky.

Aj deň po voľbách vyšlo slnko. Tentokrát sa usmialo na ľudí bez ideálov, ktorí neveria v slobodu a spravodlivosť, zato veria dezinformáciám a ruskej propagande. Každý podľa nich kradne, no niekto pri tom myslí aj na ľudí. Veď za Fica sme mali rozprávkové ceny, lacné byty, nízke úrokové sadzby, sociálne istoty… Na Slovensku bolo sveta žiť. Aj oni pochopia, že v čase mnohých globálnych kríz nás nespasí ani smerácka kandidátka do Leopoldova. Žiaľ, cenou za ponaučenie budú pravdepodobne štyri stratené roky.

Aby nám ani náhodou nehrozil zánik politickej nekultúry, viacerí voliči sa rozhodli aj naďalej podporovať zábavu. Preto si do sýtosti užijeme staré dobré opozičné OĽaNO. Silnou konkurenciou pre bojovníkov proti mafii budú zvláštni jedinci z takzvanej SNS. K lídrovi absurdity Andrejovi Dankovi sa pridal ešte výstrednejší Rudolf Huliak, podľa ktorého je globálne otepľovanie výsledkom protiprírodného sexu homosexuálov a medvede sú nová biologická zbraň.

Najväčším pozitívom tohtoročného sviatku demokracie je, že si ho ešte zopakujeme a opäť si budeme vyberať z pestrej ponuky. Ak kresťanských demokratov neposadne diabol, víťazná strana nezloží koalíciu s ústavnou väčšinou. Nič sa nezlepší, pozastavia sa vyšetrovania, špeciálna prokuratúra buď zanikne, alebo nebude robiť to, čo doteraz a v zahraničnej politike bude náš najbližší partner Maďarsko. Desivé, ale dočasné.

Dobrá je aj neúčasť (proti)fašistov v parlamente. A s tým súvisiace veľké množstvo prepadnutých antisystémových hlasov. Spolu s Republikou sa postavia do radu na úrade práce aj kandidáti Aliancie. Ak by prekonali päť percentnú hranicu, možno by nám bývalý trojnásobný premiér rozkazoval šťastne až do smrti.

Vedel by som nájsť množstvo ďalších kladov. Historicky najlepší výsledok liberálnej strany, drahá nevesta bez štátneho príspevku, nešiel som spať po exit polle a vyhol som sa infarktu, v mojom okrese nevyhral Smer, ale OĽa… Tak to nie. Všetko z toho je ale maličkosť oproti trpkému pocitu, ktorý ma ešte bude chvíľu požierať.

Nebolo by však správne plakať nad rozliatym mliekom. Boj o smerovanie našej krajiny nesmieme vzdávať. Nemali by sme ostať ticho, ak sa nová vláda pokúsi siahať na naše práva a slobody. Nespravme zo seba užitočných idiotov, ktorí sa budú prizerať drastickým zmenám. Nezabúdajme, že vládneme my a politici nám slúžia. Voľby alebo referendum ako nástroj priamej demokracie nemáme každý deň, avšak naše postoje môžeme ukázať aj inými spôsobmi.

Treba odložiť lákavé myšlienky na reinkarnáciu a zahodiť povrazy. V roku 2027 (alebo skôr) budeme zase potrebovať každý jeden hlas.

Autor: Boris Budíček

Už o rok a tri mesiace budeme sledovať letné olympijské hry. Pozitívne je, že si z vrcholového športového podujatia neurobí reklamu štát, v ktorom sú obmedzované ľudské práva. To sme mohli pozorovať napríklad na poslednej zimnej olympiáde v Pekingu. Najbližšie pochodeň z Atén zakončí svoju púť v Paríži.

Ani teraz sa to nezaobíde bez problémov. Všeobecný posvätný mier patrí medzi najznámejšie olympijské myšlienky. Aj preto Vladimir Putin veľkoryso čakal, kým sa čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi skončí propagačná akcia. Paralympiáda ho už netrápila. Taktiež v roku 2014 ruské vojsko obsadilo Krym len štyri dni po záverečnom ceremoniáli v Soči. A tak tu máme pálčivú diskusiu o tom, či sa majú ruskí reprezentanti zúčastniť udalosti, ktorú ich vodca už dvakrát pošpinil.

Názory elitárov

Minulý rok vo februári Medzinárodný olympijský výbor odporúčal, aby športové federácie nepozývali Rusov a Bielorusov na medzinárodné súťaže. Dnes už tvrdí, že zákaz súťažiť by nemal byť na základe pasu a nevylučuje, že budú štartovať v individuálnych disciplínach pod neutrálnou vlajkou. Poliaci a Briti sa chystajú vytvoriť koalíciu krajín, ktorá bude lobovať proti účasti ruských športovcov. Starostka Paríža Anne Hidalgová si ich účasť nevie predstaviť ani pod neutrálnou vlajkou, čím sa odlišuje od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Ten dodal staré známe klišé: „Šport by nemal byť politizovaný.“

Večne spojené nádoby

Azda najslávnejší príklad prepojenia politiky so športom je Berlín 1936. „Nacisti po uchopení moci pôvodne hry nechceli, pretože sú vraj vynálezom Židov a slobodomurárov, ale čoskoro si uvedomili, že z hier môžu propagandisticky profitovať,“ uviedol pre Aktuality.sk športový historik Ján Grexa.

V našej histórii máme viacero pamätných podujatí. V rokoch 1950 a 1951 hokejisti Československa nemohli reprezentovať na majstrovstvách sveta pre obavy z emigrácie. Známe sa stali stretnutia na MS 1969 v Štokholme, po ktorých oslavovalo celé Československo napriek tomu, že národný výber získal len bronz. Omnoho dôležitejšie boli dva vyhraté zápasy proti Sovietom a odplata za august 1968. Po prvom zápase sa hráči ČSSR postarali o kontroverziu, keď súperom nepodali ruky. Výhry šli do ulíc oslavovať masy. Súčasťou osláv boli transparenty, pokriky a výtržnosti. Politicky to vyústilo do výmeny generálneho tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Nahradil ho Gustáv Husák.

Súčasnosť v Rusku

Po víťazných MS v ľadovom hokeji z roku 2007 si ruský prezident uvedomil silu tohto športu v jeho krajine. Vedenie Kontinentálnej hokejovej ligy prenechal svojim známym. Sponzormi sú Gazprom či štátom vlastnené firmy VTB Banka a aerolínie Aeroflot.

Liga je aktuálne využívaná aj na vojnovú propagandu. Napríklad Slovák Michal Krištof na ruský Deň obrancov vlasti hral za Admiral Vladivostok v armádnom drese. Pritom ešte pred rokom v Komete Brno obliekal žlto-modrý dres na podporu Ukrajiny. Český hokejista Dmitrij Jaškin so spoluhráčmi zase popriali všetko najlepšie ruskej armáde vo videu klubu SKA Petrohrad.

Spolitizovanie športu nie je v Rusku, ale ani vo zvyšku sveta ničím výnimočným.

Autor: Boris Burdíček

V júni 2019 si delegáti klubov zvolili Miroslava Šatana prvýkrát za prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). S každou zmenou prichádzajú očakávania a ani tentokrát sme sa nedočkali výnimky. Veď sám zlatý chlapec a najlepší strelec slovenskej reprezentácie už od oznámenia kandidatúry tvrdil, že jeho činnosť bude rovnaká ako každej slovenskej vlády – reformná.

Od týchto volieb sme však mohli medzi klubmi a zväzom zaznamenať niekoľko otrasov. Nikoho by preto neprekvapilo, ak by Šatan post neobhájil. Nestalo sa a proti riaditeľovi klubu HK Poprad a členovi dozornej rady Asociácie profesionálnych hokejových klubov (APHK) Ľudovítovi Jurinyimu vyhral s veľkým náskokom. Zdalo sa, že situácia nie je až taká napätá ako ju vykresľujú niektorí ľudia na čele s prezidentom HK Nitra a predsedom predstavenstva APHK Miroslavom Kováčikom.

Opak je pravdou. V dnešných dňoch už by mali mať fanúšikovia tuzemského hokeja najradostnejšiu časť roka. Extraliga vyvrcholila finálovým víťazstvom Košíc proti Zvolenu a v plnom prúde je aj príprava na majstrovstvá sveta, ktoré budeme môcť sledovať od 12. mája. Aby sme sa príliš neradovali a neutrhli sa od reality, najznámejšie tváre APHK nás práve v tomto období radi zamestnávajú aj osočovaním SZĽH. Tentokrát by sa im zachcelo vytvoriť vlastnú ligu. V súčasnosti si síce sami riadia marketing, ale športová stránka Tipos extraligy spadá pod vedenie zväzu.

Nejde len o šumy. Informáciu o možnom delení ligy potvrdil Rudolf Hrubý, majiteľ Slovana Bratislava. Dodal, že Slovan by ostal pod zväzom spolu s Michalovcami, Zvolenom a zrejme aj Trenčínom. Miroslav Kováčik naopak nie je spokojný. Liga podľa neho pod zväzom nejde správnym smerom. Nechce nás však zatiaľ trápiť vysvetlením, prečo to tak je. Azda si to chce nechať na MS, aby nebol pokoj ani vtedy.

Odlúčenie najvyššej súťaže od zväzu by nemusel byť až taký veľký problém. Majú to tak aj v susednom Česku a nie je žiadnym tajomstvom, že tamojšia Tipsport extraliga je kvalitnejšia. Problémom však je, že bez Slovana, Zvolena, Michaloviec a Trenčína nebude atraktívna pre sponzorov ani divákov. A presne to isté platí pre druhý tábor bez Košíc, Banskej Bystrice, Popradu či Nitry. Páni si vybrali k boju dvojsečnú zbraň a už dopredu je jasné, že táto vojna nebude mať víťaza.

Napriek súčasným nepokojom sa dá očakávať, že sa v lete, ako každý rok, všetko upokojí. Vyriešiť si problémy interne bez blázinca je nuda. Vyzerá to tak, že nielen politici, ale aj niektorí športoví funkcionári cítia potrebu byť mediálne zaujímaví a vynášať na verejnosť „atómovky“. Dve súťaže síce nebudú, no aspoň budeme mať dve protichodné skupiny, ktoré zaistia, že sa polarizácia nevyhne ani jednému z najsledovanejších športov na Slovensku.

Autor: Boris Burdíček

Tretieho mája 1991 na konferencii UNESCO v Namíbii novinári prijali Windhoekskú deklaráciu o podpore nezávislej a pluralitnej tlače v Afrike. O dva roky neskôr OSN schválila práve 3. máj ako deň, keď oslavujeme základné princípy slobody tlače a hodnotíme jej úroveň.

Taktiež je tu príležitosť spomenúť si na žurnalistov, ktorí pre svoju prácu prišli o život. Tých bolo vlani vo svete 86. Najviac v Mexiku (19), nasledujú Ukrajina (10) a Haiti (9). Oproti predchádzajúcim rokom je to vysoký nárast, ako uvádza UNESCO.

V rámci Svetového dňa slobody tlače býva každý rok konferencia, ktorá má hlavnú tému odvodenú od aktuálnych problémov v žurnalistike. V minulom roku sa novinári stretli v uruguajskom meste Punta del Este a diskutovali o žurnalistike v digitálnej ére.

Tohto roku UNESCO organizuje stretnutie v americkom meste New York. Ide o 30. výročie. Témou bude „Formovanie budúcnosti práv: Sloboda prejavu ako hnacia sila všetkých ostatných ľudských práv“, čo je však zatiaľ len pracovný názov. Pri tejto udalosti sa bude udeľovať aj cena za slobodu tlače UNESCO. Získavajú ju novinári, ktorí pre informovanie verejnosti riskujú životy.

Každoročne v tento deň očakávame rebríček svetového indexu slobody tlače od organizácie Reportéri bez hraníc. Na jeho vrchole sú pravidelne severské krajiny. Nórsko, Dánsko, Švédsko a Fínsko. Naposledy sa k nim pridalo aj pobaltské Estónsko. Slovensko sa v roku 2022 umiestnilo na 27. mieste. Oproti predchádzajúcej 35. priečke si síce polepšilo, no nie vďaka výrazne zlepšenému indexu. Dôvodom je, že sa ostatní zhoršili.

V našej krajine nemáme k udalosti žiadne konferencie ani iné akcie. Pripomína sa skôr len v prejavoch jednotlivých komentátorov či politikov. Pritom až 62 percent Slovákov má podľa prieskumu Media Freedom Poll od agentúry MEDIAN obavu o nezávislosť médií.

Autor: Boris Burdíček