Rukojemníci

Hranicu medzi Kežmarkom a Ľubicou zbadáte jednoducho, aj bez značky. Vľavo nový kežmarský chodník, vpravo starý – na „území nikoho“. (Foto: autor)

Viac než tri tisícky Kežmarčanov netušia, či sa nestanú Ľubičanmi.

Obyvateľka sídliska Juh ide na plánovanú operáciu do Košíc. Rozhodne sa využiť nárok na odvoz. Oznámi svoj trvalý pobyt, ako ho má uvedený v občianskom preukaze. Prichádza čas odchodu, sanitka nikde. Na miesto dorazí až o hodinu neskôr, lebo do navigácie nebolo možné zadať pacientkinu adresu. 

Ďalšia „Južanka“ v jednu sobotu nemá kde zaparkovať. Neprekvapuje ju to – autá pribúdajú, no parkovacích miest pri bytovkách je už tridsaťtri rokov približne rovnako. Napokon si však na nejakom „pľaci“ všimne vozidlo, ktoré nepatrí domácim. Zavolá na mestskú políciu, tá nemôže prísť, územie patrí Ľubici. Zavolá obecnú políciu, tá cez víkendy nepracuje… 

„Doteraz ľudia chceli ostať v meste, ale obávam sa, že im to už bude jedno – len aby fungovali služby,“ hovorí poslankyňa kežmarského zastupiteľstva Eleonóra Levická.

Hranica 

Tieto problémy nakoniec našli svojské riešenie. V prvom prípade sa žena do nemocnice dostala, hoci s oneskorením, v druhom situáciu rozlúskli štátni. No nejde ani zďaleka o posledné nepríjemnosti, ktoré občania zažívajú. Na prvý pohľad sa to zdá jednoduché: hranica je daná, každý by sa mal starať o to svoje. Ľubická časť sídliska je však skôr územím nikoho. Väčšinu času síce patrí obci, ale podielové dane chodia Kežmarku. Jedni na skrášľovanie nemajú financie, druhí nemôžu zasahovať do cudzieho katastra. 

Asi ste počuli vtip (resp. reálne zobrazenie skutočnosti), ako spoznáme, že sme prešli zo Slovenska do Poľska – podľa cesty. Keď sme sa prechádzali po hornej časti Juhu, ktorá bola obnovená, narazili sme na niečo podobné. Tu končí nový chodník. Kežmarok. Tam začína starý. Ľubica. Rovné schody. Kežmarok. Rozbité. Ľubica. Dole sú si všetci rovní, všade to vyzerá ako po útoku vojenských dronov. Aspoň pri potoku je „cyklák“, ktorý sa podarilo vybudovať u oboch. Tam hranicu spoznáte podľa nových lámp. Svetlo – Kežmarok. Tma – Ľubica. 

Temnota v spornej oblasti zastihla aj cirkevnú školu, ktorej chýbajú financie z podielových daní. „Od augusta nedostala ani cent. Peniaze prišli Kežmarku, no ten ich nemôže poslať zriaďovateľovi školy, ktorá nie je na jeho území,“ tvrdí pani Levická. Pavol Krajči, riaditeľ ZŠ s MŠ sv. Kríža, to potvrdil. Mestu vyčíta pasivitu: „Na účte mu svieti okolo 100-tisíc eur, čo mu nepatria. Malo by sa teda snažiť zistiť, ako ich previesť. Namiesto toho sme my museli kontaktovať ministerstvo školstva, aby situáciu vyriešilo. Vydalo usmernenie: Ľubica má požiadať o tieto prostriedky Kežmarok. To sa už udialo. Som zvedavý, kedy niečo dostaneme.“ Inštitúcia našťastie mala rezervy, no studňa pomaly schne. V ďalších mesiacoch by výpadok financovania zrejme ovplyvnil platy zamestnancov. 

Dohoda sa nestala

Natíska sa otázka: ako sa dve „dediny“, prepojené rodinnými väzbami, dostali do takého stavu? Odpoveď musíme hľadať v socializme, keď bola Ľubica násilne pričlenená ku Kežmarku. Na mieste dnešných bytoviek by sme vtedy nenašli nič. Ľudia, ktorí sa sem nasťahovali, už prišli do mesta. „Im nešlo o honor, že budú Kežmarčania, išlo im o nový byt pre ďalší pokojný rodinný život. Nikto nebol prorok, že sa doba zmení,“ myslí si obecný poslanec František Hanaček, ktorý neodpovedal na naše otázky, no poslal nám svoje vyjadrenie odvysielané v TV Ľubica, kde približuje svoj postoj. Nesúhlasí s ním Daniela Anovčinová z Ružomberka. Tá sa sem prisťahovala v osemdesiatych rokoch: „Prišla som do Kežmarku. Keby som chcela prísť do Ľubice, tak mám trvalý pobyt tam.“ 

O odčlenení sa rozhodlo po Nežnej revolúcii v referende. „V Ľubici, v škole,

bol jeden okrsok, kde ľudia od rána po celý deň prichádzali vyjadriť svoj názor, viackrát čakali v dlhších radoch, hrala cigánska muzika, všetci boli oduševnení. V Kežmarku bolo viac okrskov, no zívali prázdnotou!“ spomína si poslanec Hanaček. „Hnevalo ma to. Kolegyňa sa ma potom prekvapene pýtala: ‚Teraz budem bývať v Ľubici? ’ Vravím – áno, bola si hlasovať? Nebola…“ hovorí o svojom zážitku pani Levická. 

Po tomto vznikla výmenná dohoda, podľa ktorej mala Ľubica za Juh dostať dvanásť hektárov kežmarských pozemkov. Tá sa nikdy po odčlenení nenaplnila. Zdôvodnenia sa líšia. Podľa Hanačka dostala Ľubica nevýhodnú ponuku, podľa Anovčinovej obec výmenu nikdy nechcela. Pravdou je, že mesto k problému pristúpilo ľahkovážne, dotknutú oblasť susedom neprepísala, teda ani nebolo čo meniť. Odvtedy až doteraz sa ťahá neustály spor, ktorý zatiaľ nerozlúskli ani súdy. Rozhodnutí padlo mnoho, tu sú posledné aktualizácie: v roku 2018 územie pripadlo Kežmarku, od augusta 2025 ho má Ľubica, o čom rozhodol Správny súd v Košiciach. Reakciou je kasačná sťažnosť, ktorú zváži Najvyšší správny súd. 

Kým poslanci Levická a Hanaček bojujú za svoje strany už od začiatku treníc, pani Anovčinová sa pripojila až v novom miléniu. Prekážalo jej, že si ľudia nemohli odkupovať byty. Preto iniciovala petíciu. „Chodila som od dverí ku dverám. Ľudia chceli ostať v Kežmarku,“ vraví. S výsledkom je spokojná, byty sa podarilo odkúpiť. Dovtedy sa cítila ako rukojemníčka. To je slovo, v ktorom sa všetci traja zhodujú. Občania sú rukojemníci. Keby ste sa na sídlisko pozreli, nečudovali by ste sa. 

„To budete koukat“

Nachádzame sa medzi bytovkami na Bardejovskej a Levočskej. Delí ich od seba vyše dvesto metrov, tie vypĺňa obrovské – nič. Blok, v akom by ste inde našli detské ihriská, školy, obchody či služby. Namiesto toho sa pokocháte pohľadom na veľkú trávnatú plochu. Takýto obraz sa vám naskytne len pár kilometrov od vzácnej pamiatky – dreveného kostola, ktorý je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Na jednej strane si vychutnáte panorámu Tatier. Otočíte sa a nájdete priestor zívajúci prázdnotou. V oblasti, kde by mal byť život. 

„Pôvodne tam mala byť škôlka, z tej ostali len základy. Žiadala som vtedajšieho primátora Jána Skupina, aby ich zasypali. Chodievali sa tam hrať deti. Predsa len, keby si niekto nedajbože ublížil, ešte by mesto čelilo žalobe. Nedávno sme sa snažili presadiť, aby tam bolo parkovisko. Žiaľ, ľubickí poslanci to zamietli,“ hovorí pani Levická o mieste, odkiaľ by azda mohli štartovať vesmírne rakety. Keďže už naozaj nie je kde zaparkovať, autá stoja vedľa chodníkov. 

Pred takmer polstoročím kapela Katapult položila otázku, či sa deti v 21. storočí budú mať kde hrať. S potešením hlásime: v Kežmarku áno! Na hornom Juhu majú nové ihrisko, na ktorom sa zabávajú dokonca aj v zime. Za hranicou sme našli také, aké si pamätáme z nášho detstva – jedna šmýkačka, dve hojdačky a pieskovisko. Nikde ani noha. 

Pán Hanaček domácich uisťuje, že by sa o nich postarali: „Ľubica nemôže podporovať vaše záujmy, pretože od štátu na vás nedostávame peniaze. Ak by podielové dane dostávala Ľubica, bezpečne a s radosťou by sme rozvíjali túto časť obce.“ V tridsaťtri ročnej histórii sporu však nájdeme aj obdobie, keď dedina príjmy na týchto občanov dostávala. „Mohli si nás kúpiť, no za tri roky neurobili nič. Vtedy ešte aj základné služby, ako odvoz odpadu, zabezpečovalo mesto,“ spomína si poslankyňa Levická. Dnes sa o to stará Ľubica, ale v dlhších časových rozostupoch. Stojiská sú tak niekedy preplnené smeťami. Neporiadok je tiež okolo malých košov. „Bohužiaľ tam ľudia hádžu veci, ktoré by nemali. Robia si tým sami zle,“ dodáva. Ľudia si za odvoz na tento rok zaplatili Kežmarku. Zatiaľ nikto nevie, či sa im časť peňazí vráti a príde nový výmer, alebo si to obec a mesto vysporiadajú medzi sebou. 

Občania. Koho?

Minulosť sa nemusí opakovať a nikto nemôže s istotou povedať: obec len zhrabne peniaze a o územie sa nebude starať. Ale stačí záujem o „túto časť“? Pani Anovčinová pripomína, že bývať na sídlisku Juh neznamená chodiť medzi štyrmi ulicami. Ľudia využívajú možnosti celého mesta a iba málo pravdepodobne všetci otočia kurz na Ľubicu – lebo tam sú príjmy. „Oni by investovali? Kino, zimný a futbalový štadión, kúpalisko, nemocnica… Oni by do toho investovali?“ Nevie ani to, či by jej v prípade potreby Ľubica bola schopná zabezpečiť opatrovateľské služby.

To sú otázky, na ktoré sa môžeme dozvedieť odpovede v blízkej budúcnosti. Poslankyne Levickej sa ľudia pýtali, čo budú mať v ďalších „občianskych“: „Zatiaľ ostáva Kežmarok, ale môže sa stať, že onedlho si všetci budeme musieť vymeniť preukazy.“ Ak sa to naozaj stane, mnohí obyvatelia sídliska budú v komunálnych voľbách voliť starostu a poslancov Ľubice. Tam by si tak mali dávať pozor na to, čo si želajú – aby ešte nedošlo k ďalšiemu zlúčeniu. 

František Hanaček usadlíkom odkazuje, že právo stojí jasne na strane Ľubice: „Sľubujú vám nové zákony, podľa ktorých sa stanete Kežmarčanmi. Dzurinda, Blajsko (bývalý poslanec NR SR, Šajtlava, Ferenčák (bývalý a súčasný primátor) – všetci sa chceli násilnými či inými právnymi kľučkami – novelizáciou zákonov – dostať ku katastru obce Ľubica. Vďaka demokracii a nezávislým súdom, hlavne bedlivosťou ústavného či najvyššieho, sa im doteraz nepodarilo uspieť!“ Netreba však zabudnúť, že súdy stále nepovedali posledné slovo. Viac ako tridsať rokov je premárnených, jedni majú územie, druhí majú dane a občania sú naďalej rukojemníkmi. Bez ohľadu na to, ako a kedy sa tento konflikt skončí, je veľmi otázne, či sa dostanú do rebríčka priorít.

Na sídlisku sa nájdu lokálpatrioti. Zaraďuje sa k nim aj Eleonóra Levická, ktorá si v obci nezaregistrovala ani svojho psíka, hoci by zaňho platila menej. Daniela Anovčinová má v otázke bývania jasno. „Nikdy si byt neprehlásim. Mám slobodu pohybu a pobytu. Viem, že niektorí ľudia to budú musieť urobiť, aby si napríklad mohli zobrať pôžičku, ale ja už nepotrebujem nič,“ na chvíľu sa pozastaví a na um jej príde myšlienka, po ktorej je nám všetko jasné, „mám miesto na kežmarskom cintoríne, takže trvalý pobyt mi tu ostane navždy.