Keď sa povedia sedemdesiate roky, prvé čo mi napadne je, že sa v tom čase narodili moji rodičia. Predstavím si svojich starých rodičov ako mladých ľudí, ktorí si začínajú zakladať vlastné rodiny. Vidím, ako chodia každý deň do práce, o ktorej mi dnes toľko rozprávajú. Ako všetci dobre vieme, aj toto obdobie malo svoje muchy, no to, čo sa odohrávalo v krajine na druhom konci sveta, bolo oveľa horšie a diametrálne odlišné. Kým naši rodičia sa učili chodiť a rozprávať, v Kambodži prichádzali o život státisíce nevinných ľudí.
Od roku 1967 v Kambodži zúrila občianska vojna medzi komunistami a vládnymi vojskami generála Lon Nola, ktorá sa 17. apríla 1975 skončila. V ten istý deň vstúpili do hlavného mesta Phnom Penh jednotky Červených Kmérov. Išlo o radikálne komunistické hnutie, ktorého cieľom bolo zničiť modernú spoločnosť a navrátiť sa k vidieckemu štýlu života. Spôsob, akým sa o to pokúšali, bol však veľmi krutý. Predstavitelia sa pri ňom riadili heslom: „Je lepšie omylom zabiť nevinného, než nechať nažive vinného.“
Červení Kméri chceli vytvoriť novú spoločnosť, ktorá mala byť očistená od západného vplyvu a starého poriadku. Režim preto prenasledoval všetkých jeho odporcov, intelektuálov, učiteľov a lekárov. Títo občania symbolizovali práve to, čoho sa potrebovalo hnutie zbaviť. Počas invázie v hlavnom meste jednotky hnutia na uliciach zabíjali ľudí, ktorí mali na očiach okuliare. Tie boli totižto znakom toho, že je človek vzdelaný a vie čítať.
Pol Pot, vodca Červených Kmérov, nariadil masové deportácie obyvateľstva z miest na vidiek na prevýchovu. Ľudia boli umiestnení do pracovných táborov. Každý, kto mal viac ako štrnásť rokov, musel pracovať na ryžových poliach, sedem dní v týždni, minimálne dvanásť hodín denne. Jediný majetok, ktorý mohli vlastniť, bola miska s lyžicou. Jesť sa smelo len v na to určených hodinách. Pokiaľ prichytili niekoho s jedlom mimo stanovenej doby, čakal ho trest alebo smrť. Každý deň množstvo ľudí prichádzalo o život z vyčerpania a nedostatku jedla. Kambodžania, zbedačení brutálnym režimom, bojovali o prežitie v neľudských podmienkach.
Jedným z najznámejších miest v Kambodži, ktoré sa stalo symbolom krutosti tohto režimu, je Väzenie S-21. Vzniklo na pôde školy a slúžilo na mučenie a popravy nepriateľov režimu. Za štyri roky tu väznili približne dvadsaťtisíc občanov, no prežilo ich len osem.
Aby sa väzni priznali k činom, ktoré v skutočnosti nespáchali, boli mučení brutálnymi spôsobmi, vystavovaní veľkému psychickému i fyzickému nátlaku a následne popravení. Ich doznania mali ďalej Červeným Kmérom slúžiť na falošné usvedčenie ďalších ľudí.
Po páde Pol Potovho režimu čelila Kambodža nielen fyzickým následkom genocídy, ale aj psychickým traumám. Preživší museli znovu nájsť spôsob, ako žiť v spoločnosti, ktorá bola na pokraji zrútenia.
Medzi rokmi 1975 až 1979 sa v Kambodži odohrala obrovská genocída, pri ktorej prišli o život takmer dva milióny nevinných občanov.
Zatiaľ čo moji rodičia v sedemdesiatych rokoch začínali žiť, na opačnej strane zemegule sa museli ľudia každý deň báť o svoj život a život svojich blízkych.
Autorka: Laura Janeková
Zdroj foto: pixabay.com
