Na Slovensku ostalo málo ľudí, ktorí by nepoznali príbeh blogera Jána Benčika. Na dôchodku namiesto odpočinku monitoruje aktivitu extrémistov na facebooku, hoci sa mu neraz vyhrážali smrťou. Menej ľudí však vie, že – tak trochu náhodou, patril k lídrom Nežnej revolúcie v Ružomberku. Pri tridsiatom výročí revolúcie sme sa s ním rozprávali o jeho celoživotnom boji za demokraciu, o založení bunky VPN, ale aj o tom, v čom extrémistom rozumie.
Na úvod nemôžem vynechať otázku, ktorá zaujíma asi každého – prečo ste sa pustili do vyhľadávania extrémistov, a to práve vo veku, keď by ste mohli už zaslúžene odpočívať?
Viac ako štyridsať rokov som prežil v totalitnom režime, ktorý mi rozhodne nelahodil, a nechcem, aby som ja alebo moji synovia či vnuci prežili zvyšok života v nejakom inom. Považujem to za nebezpečnú záležitosť, či už ide o ľavicový alebo pravicový totalitný režim.
Ako ste sa k tejto činnosti dostali?
Pôvodne som písal o konšpirátoroch, no už vtedy som vnímal množstvo extrémistov, ktorí tiež šírili tieto bludy. Priznám sa, veľmi ma mrzí, že som sa im nevenoval oveľa skôr. Predtým som ich považoval za šašov, smial som sa z nich. No keď sa dostali do parlamentu, bol to pre mňa veľký šok. Odvtedy som sa viac zameral na pravicových extrémistov, ale všímam si aj tých ľavicových. Preto ma tak svorne nenávidia komunisti aj fašisti.
Váš otec sa po vypuknutí Slovenského národného povstania aktívne zapojil do odboja, dokonca získal vyznamenanie. Povedali by ste, že aj to vás ovplyvnilo?
On bol dolnozemský Slovák, pochádzal z rumunského Nadlaku. Vtedy ešte nebol občan Československej republiky, čiže nepodliehal mobilizácii, ktorá bola vyhlásená na začiatku Povstania. Na vlastnú päsť sa teda vybral do Banskej Bystrice a rozhodol sa ho zúčastniť. Čiže nejakú tú tradíciu si so sebou určite nesiem.
Rovnako, ako dnes bojujete proti fašizmu, pred tridsiatimi rokmi ste sa postavili proti komunizmu ako spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Ružomberku. Ako si na toto obdobie spomínate s odstupom času?
Pracoval som vtedy ako technik na montážach. Chodil som na „týždňovky” mimo miesta bydliska a počas pracovného týždňa som býval v maringotke. V tom čase v Hliníku nad Hronom. Po zákroku polície v Prahe proti študentom to všade vrelo. Stretával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí boli nespokojní. Zašiel som na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, lebo som ju mal najbližšie. Vtedajší rektor tam organizoval míting spolu s komunistickými funkcionármi z miestnych podnikov. Rozprávali tam úplne bludy o tom, že nás chcú zmanipulovať a že máme veriť komunistickej strane. Chcel som sa študentom prihovoriť aj ja, ale miestny despota mi to nedovolil. O pár dní rektora z funkcie odvolali.
V rámci služobnej cesty do Bratislavy som sa zastavil aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Medzi študentmi to vrelo, robili sa letáky, debatovalo sa. V Ružomberku bol stále relatívny pokoj, no iba zdanlivý. Vo viacerých ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v pripravovanom generálnom štrajku.
A vy ste sa nečakane stali jednou z jeho kľúčových postáv…
Bolo to v pondelok 27. novembra. Mal som voľno, a tak som si dal do tašky Ústavu ČSSR, Chartu ľudských práv OSN a kópiu Charty 77, a povedal som si, že sa do toho skúsim zapojiť. Pridal som sa ku skupine ľudí s transparentmi a šli sme na námestie pred radnicu, vtedajší Mestský národný výbor.
Na námestí bolo päť až sedemtisíc ľudí. Niekto zakričal: „Prečo nevyvesíte zástavu?” Ktosi z okna zmätene vysvetľoval, že ju má domovník či správca, a ten odišiel na obed. Jeden z demonštrujúcich zástavu mal, a tak sme ju išli vyvesiť.
Keď zaviala na balkóne, ozval sa potlesk a už som tam ostal. Zúčastneným som sa prihovoril spolu so zástupcami štrajkových výborov viacerých ružomberských podnikov a organizácií , a ako prvý v meste som verejne žiadal o odstránenie hanebného článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a potrestanie autorov tzv. pozývacieho listu z roku 1968 za vlastizradu. Okrem toho som nechtiac vyhlásil ďalšie stretnutie venované ekologickým problémom mesta.
Vtedy ste založili VPN?
Po skončení toho ďalšieho stretnutia sme sa zo strachu pred eštebákmi presunuli na chodbu miestnej štátnej nemocnice, kde nás zaviedol vtedajší primár chirurgie. VPN sme teda založili na chirurgii. Predseda Mestského národného výboru nám na základe požiadavky VPN potom pridelil priestory v Robotníckom dome, ktorý mali predtým celý komunisti. Neskôr v januári som bol na celomestskom zasadnutí zástupcov koordinačných výborov VPN z Ružomberku zvolený za jeho predsedu.
Mnohí vás očierňujú, vyhrážajú sa vám smrťou a obesením, nazývajú vás eštebákom. Mali ste už niekedy chuť s tým seknúť, povedať si, že toho vyhrážania máte už plné zuby a zaslúžite si pokoj?
Každý má vo svojom živote také chvíle, niekedy lepšie, inokedy horšie. Zavše vás niečo raní. No nenávisť extrémistov a fašistov ma skôr motivuje pokračovať v tom, čo robím. Istý čas to veľmi zle niesol môj starší syn, ktorý mal prehnané obavy, či sa nepomstia na jeho deťoch.
V súčasnosti prevládajú skôr pozitívne alebo negatívne reakcie?
Po každom blogu zvyčajne príde nejaká vlna nenávisti. No dostal som aj množstvo ocenení, ktoré to vyvažujú: prijatie u prezidenta, Biela Vrana, Európsky občan, Cena Jána Langoša… Veľmi si ich vážim.
Je pravdou, že extrémisti pochádzajú zo všetkých sociálnych a intelektuálnych vrstiev?
Veľmi veľa prívržencov extrémizmu má vyššie vzdelanie. Z ĽSNS je to napríklad Martin Beluský a Milan Uhrík, ktorí majú titul PhD. Tento rok kandidoval za ĽSNS Miroslav Urban, primár interného oddelenia Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Spomenúť môžeme aj bývalého sudcu Miroslava Radačovského, ktorý sa na kandidátke ĽSNS dostal do Európskeho parlamentu.
Obdobie Slovenskej republiky je síce už dávno za nami, no ľudia z tých čias mali vnukov a pravnukov a tradícia sa prenáša v rodine, akoby s materským mliekom. Komunisti krajne pravicové myšlienky potláčali, no po páde režimu sa znovu začali dostávať do popredia.
Čo vás na extrémistoch najviac „zaujalo”?
Niekedy je fascinujúce ich sledovať. Extrémisti podľa mňa napĺňajú všetky znaky organizovanej sekty. Ich vzťahy sa tým pádom dostávajú aj do osobnej roviny, sú obetaví a schopní pre tú stranu niečo urobiť. Na mítingy sú ochotní prísť aj z veľkej vzdialenosti a sami roznášajú propagačné noviny, či už v mestách alebo na dedinách. Mnohým ľuďom, ktorí sa v živote nepresadili alebo nemajú vo svojom okolí také silné sociálne kontakty, to vynahrádza pocit súdržnosti. Sú súčasťou komunity, ktorá má vyšší cieľ a chce ich priviesť k nejakému „dobru”. Cítia sa skrátka ako spolubojovníci proti zlu.
Nový slovenský film Nech je svetlo veľmi realisticky zobrazuje, že extrémizmus môže prekvitať aj v úplnom zapadákove, zabudnutej dedine, kde sa prakticky nič nedeje. S čím to podľa vás súvisí? S chudobou?
Súvisí to pravdepodobne so zmenami po revolúcii, ktoré si všetci nepriali a niekoho tým pádom zasiahli. Na Slovensku je veľa oblastí, kde takpovediac „skapal pes”. Ľudia za to dávajú vinu iba zmene komunistického režimu, ďalej už nepozerajú. Totalita priniesla aj určitý pokrok a industrializáciu. Podniky vznikali aj v chudobných dedinách, no keďže boli závislé na socialistickom bloku, po revolúcii nenašli odbyt, nedokázali držať krok a skrachovali. A tie podniky, ktoré by tu možno aj odbyt našli, sa väčšinou dostali do rúk nesprávnym ľuďom, špekulantom alebo konkurencii, ktorá ich rovno zlikvidovala.
Ľudia, ktorí žijú v chudobnejších oblastiach a aj preto prišli o prácu veria, že práve Kotleba im pomôže. On hovorí: „My nemôžeme nič, veď sme v opozícii. Ale dajte nám hlasy a uvidíte!” Preto preferencie nestrácajú, práve naopak.
Prieskumy hovoria, že keby v nasledujúcich parlamentných voľbách volili iba mladí ľudia od 18 do 24 rokov, zvíťazila by ĽSNS. Prečo väčšinu Kotlebových voličov tvoria práve mladí ľudia? Chcú rebelovať proti aktuálnej politickej situácii alebo majú pocit, že Marian Kotleba je niekto, kto tu „spraví poriadok”?
Mladí ľudia sú vždy akoby antagonisticky naladení voči generácii svojich rodičov a voči tomu, čo rodičia považujú za dobré a správne. Rebélia tu teda stále je a svojím spôsobom posúva ľudstvo dopredu. Bez toho by nebol pokrok.
Keď sú však v revolučnom zápale a začnú cítiť silnú nespokojnosť s tým, čo sa tu deje, môžu sa im zapáčiť aj takéto radikálne riešenia. Jednoducho, majú nádej, že Kotleba to zmení k lepšiemu. Prieskumy napríklad prezrádzajú i to, že na gymnáziách nemajú až takú silnú podporu, najväčšia je na stredných odborných školách a učilištiach.
Súvisí to teda aj s nekvalitným či nedostatočným vzdelaním?
Určite. Ich vzdelanie je často veľmi povrchné. Knihy ani noviny už prakticky nečítajú, ich názory formujú najmä sociálne siete. Reportér Denníka N Andrej Bán organizuje debaty so študentami s názvom Zabudnuté Slovensko a nedávno sa ich pýtal, odkiaľ získavajú informácie. Väčšina odpovedala, že z Facebooku. Podobne reagovali na otázku, či si nejaké informácie sami vyhľadávajú. Vraj nie, vraj čítajú iba to, čo sa im objaví na facebookovej „stene”.
Vyriešila by to lepšia výučba dejepisu či kvalitnejšie školské osnovy?
Pomôcť by mohla mediálna výchova, ale myslím si, že ani pri najlepšej snahe by sme to úplne nevykorenili. Je to istá etapa, niečo, čím si musíme prejsť.
Pred tridsiatimi rokmi to boli práve študenti a mladí ľudia, ktorí bojovali proti totalite. Dnes akoby to bolo naopak. Nebojíte sa o budúcnosť ďalších generácií?
Keď sme v prvých dňoch stáli na námestiach, bolo to naozaj euforické. Stále spomínam, ako som počúval v maringotke rádio a tiekli mi slzy. My sme si totiž vždy mysleli, že v tom režime zomrieme. Tak dlho sme v ňom žili, až sme nechápali, že už je naozaj koniec. Väčšina komunistov dnes rozpráva, že chceli iba „opravu socializmu”. Kapitalizmus bol veľký strašiak, štyridsať rokov nám tlačili do hlavy, že je to tá najväčšia skaza. Ľudia sa ho teda báli a nevedeli, ako sa majú správať. Veď odkiaľ sme sa to mohli naučiť?
No ja som stále optimista. Verím, že v najbližších voľbách vyhrá opozícia. Avšak, zdá sa, že situácia na Slovensku sa stále zhoršuje – najskôr Vladimír Mečiar, potom Robert Fico, teraz Marian Kotleba. Okrem toho, nedávno sa vynorili úvahy o koalícii Smeru, SNS a ĽSNS. Povedal by som, že v nasledujúcich voľbách pôjde o všetko, rovnako ako v roku 1998, keď bol pri moci Mečiar.
Čo hovoríte na to, že Marian Kotleba mení rétoriku a napríklad o Slovenskom národnom povstaní začal hovoriť ako o významnej udalosti našich dejín?
S Andrejom Bánom sme sa nedávno nadľahčene rozprávali, že tu máme antifašistického Kotlebu. No nie je to pravda, on zostal rovnaký. Nikdy nepovedal: „Áno, nosil som gardistickú uniformu, odsudzujem to a dištancujem sa od toho.” Táto zmena slovníka je veľmi neúprimná, je to maskovanie. Poučil sa a uvedomil si, že mu to môže výrazne pomôcť v nastávajúcich voľbách. Keď presadzoval tvrdý antisemitizmus, mal iba jedno percento. No len čo svoju politiku namieril na Rómov a utečencov, preferencie mu začali rásť.
Hovorí sa, že do parlamentu mu „pomohol” aj Robert Fico.
Samozrejme, pretože spolu s Robertom Kaliňákom tiež podnecovali strach. Ľudia sa zľakli a utečencov prirodzene začali považovať za nebezpečných. No aj „liberál” Richard Sulík strašil migrantmi. Ľudia však neverili tomu, že by ich Fico či Sulík ochránili. Radšej sa rozhodli dôverovať Kotlebovi, pretože sa prezentuje ako rázny, mocný chlap, ktorý buchne po stole a všetkých utečencov sa zbaví alebo ich sem vôbec nepustí.
Okrem extrémistov sledujete aj rôzne konšpiračné teórie. Povedali by ste, že konšpirátori sú rovnako nebezpeční ako extrémisti?
Aj medzi extrémistami sa nájde veľmi veľa šíriteľov bludov a klamlivých teórií. Nie všetci extrémisti sú konšpirátori, ale je takých veľa. Nedávno som v nejakej debate zaregistroval takýto argument: „Ty sopliak, čo mi ty budeš rozprávať? Ja čítam Zem a vek a som člen ĽSNS.” Tým sa ohradil.
Konšpirátori sú nebezpeční tým, že mnohým vedia z hlavy vypláchnuť zdravý rozum. Je absurdné, čomu až dokážu veriť. Ľuďom sa kvôli nim dostáva do povedomia myšlienka, že už nemá význam robiť nič prospešné.
Myslíte si, že silu konšpirátorov podnecujú aj vládnuci politici, ktorí neustále opakujú, že nemáme veriť médiám a že novinári sú „protislovenské prostitútky”? Aj preto sa ľudia obracajú na tzv. „alternatívne médiá” šíriace hoaxy?
Nielen Robert Fico, ale aj mnohí z opozície majú takýto slovník. Väčšinou vtedy, keď novinár napíše niečo, čo sa im nepáči. Je to veľmi nebezpečné. Klasické médiá sa správajú podľa úplne iných pravidiel, ako tie alternatívne. Veď čo je alternatíva pravdy? Iná pravda? Lož, samozrejme.
Povedzme, že niekto má blízkeho rodinného príslušníka (prípadne niekoho, s kým každodenne prichádza do kontaktu), ktorý týmto konšpiráciám verí. Ako s ním má nadviazať rozumný dialóg bez toho, aby nevyvolal konflikt alebo aby nestratili vzájomnú úctu?
Ak sa nechcete pohádať s vlastným rodičom alebo rozbiť vzťah, musíte sa cez to preniesť a ignorovať to. Samozrejme, treba sa pokúsiť nejako rozumne argumentovať. No mnohí ľudia sú voči akýmkoľvek argumentom imúnni, je to ako náboženská viera. Keď človek niečomu veľmi verí, dokáže sa úplne rozzúriť, keď mu niekto oponuje.
Plánujete ďalej pokračovať v tom, čo robíte? Necítite strach?
Syn mi hovorí: „Veď počkaj, po voľbách pôjdeme všetci buď za hranice, alebo do basy.” Nie, strach necítim a určite budem pokračovať. Ako som povedal, som optimista. Mám tiež výhodu, že už dávno som penzista, nechodím pravidelne do práce, ani do krčmy, a teda si ma nik nemôže vystriehnuť. Hoci už mi prišlo do schránky pár hnusných anonymných listov.
Ako filtrujete to obrovské množstvo nenávisti, s ktorým každodenne prichádzate do styku? Je vôbec nejaký spôsob na chvíľu „vypnúť” a nemyslieť na to?
Voľný čas najradšej trávim v prírode. Pravidelne od jari do leta chodím so svojím synom na výlety, alebo na chatu, kde nemám internet. Aby som náhodou nepodľahol pokušeniu.
Text: Ema Stanovská
Foto: archív Jána Benčíka
No Comments