Pandémia mizantropie

Konečne je tu máj, lásky čas. Vo vzduchu však namiesto lásky poletujú len vírusy a vražedné ľudské pohľady.

Dobre, sme teda najzodpovednejší národ na svete. Nosíme rúška, počúvame (a poslúchame!) odporúčania krízového štábu, dezinfikujeme všetko od kľučiek až po korytnačky v akváriu a našim starým rodičom sa vyhýbame rovnako ako verejným toaletám. To všetko je správne. Som však jediná, koho začínajú trápiť paranoidné stavy? 

Našu krajinu zachvátila epidémia mizantropie a jej obete pribúdajú každým dňom. Vždy, keď idem von, mám pocit, akoby sa okolo mňa vznášal nepríjemný pach spálených pneumatík. Ľudia predo mnou utekajú, skrývajú sa a držia si väčší odstup, aký odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. 

Vo vchode podržím susede dvere. Tá bez pozdravu či poďakovania vojde do chodby a, aj keď má výťah pred nosom, s ťažkým nákupom sa začne rýchlo štverať po schodoch. O pár dní sa vyberiem do optiky s respirátorom na tvári a čerstvo vydezinfikovanými rukami. Na dverách si všimnem asi tridsať výkričníkov. Vstupujem pripravená nadviazať kontakt s novou ľudskou bytosťou. Pri pulte však nik nie je. Keď už začnem rozmýšľať nad odchodom, spoza rohu sa vyrúti predavačka s vydesenými očami a ochranných štítom tváre. Okamžite na mňa zvrieskne, nech sa láskavo vrátim ku dverám a vydezinfikujem si ruky. Aspoň dvakrát. Ihneď poslúchnem, veď patrím k najposlušnejšiemu národu na svete.

Už tretíkrát si dezinfikujem ruky a odpovedám na nástojčivé otázky, ktoré sa na mňa valia ako lavína: „Boli ste v zahraničí? Mali ste kontakt s nakazeným? Nemáte teplotu?” Po troch „nie” sa predavačka upokojí a dovolí mi pristúpiť o krok bližšie. Hoci mi paranoja šepká, že som asi ten najnechutnejší človek na svete, rozum mi pripomína, že tu straší koronavírus a žiadne spálené pneumatiky zo mňa necítiť.

Nachádzam aspoň jedno pozitívum – kým inokedy by mi návšteva optiky trvala desať minút, teraz ma predavačka vybaví za dvadsať sekúnd. Všimla si totiž, že som pri jednej otázke zaváhala, a tak radšej rozhodla za mňa. Asi si myslí, že riziko nákazy sa zvyšuje úmerne s plynúcim časom. Vychádzam z optiky s previnilým pocitom, že som ohrozila niečí ľudský život, a nariaďujem si ešte prísnejšiu karanténu.

Som zvedavá, kedy sa zbavíme tohto „pachu pneumatík“ a začneme sa na seba dívať ako na ľudské bytosti, nie iba ako na možných prenášačov smrtiaceho vírusu. Nechápte ma zle – som vďačná, že máme tak málo nakazených. Nemali by sme to však preháňať až tak, že si vytvoríme kolektívnu nenávisť voči ľudskej rase. Slušnosť má svoje miesto aj počas pandémie. 

Niekde som čítala, že keď bude po všetkom, prvé objatie bude mať pre nás úplne nový význam. Mne na začiatku budú stačiť aj maličkosti, napríklad, keď ma suseda neprizabije pohľadom za to, že som si dovolila vojsť k nej do výťahu.

Ema Stanovská
Foto: pixabay.com

Ema Stanovská

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply