november 2021

Foto: Ingrid Beznáková

Jozef Karika v novej dvojknihe prekonal svoje limity.

Spisovateľ Jozef Karika tento rok predstavil verejnosti najmladšie zo svojich strašidelných detí. Tentokrát ide o dva diely knihy nazvané Hlad a Smäd. Ako sám uvádza, toto dielo je úplne iné ako jeho doterajšie romány. Podľa jeho slov, vo svojich predchádzajúcich príbehoch našiel nečakané súvislosti, ktoré napokon zakomponoval do finálneho diela. Výsledok bol prekvapivý, miestami náročný, no napriek tomu strhujúci.

V prípade, že zvažujete siahnuť po Karikovi prvý raz, knihu neodporúčam. Pred celkom Hlad/Smäd by som zvolila zoznámenie sa s autorom cez jeho typické (no zďaleka nie jediné) hororové romány. Veľa inšpirácie pre novinku pochádza z knihy Strach, ktorá má podobný námet, ten je v dvojknihe hlbšie rozvinutý. Ak ste sa však napokon rozhodli ponoriť sa do Hladu a Smädu, pripravte sa na viacero nových prvkov.

V prvom rade je kniha koncipovaná inak než sme zvyknutí. Nejde o jeden príbeh s prekvapivým vyvrcholením, skôr o kompozíciu viacerých vstupov v rôznej forme. Ako majster mystifikácie do víru výpovedí vstupuje aj autor. Ak teda radi zotrvávate v pohodlí a napätí jednej dejovej línie, ktorá vás po celý čas zásobuje príjemným strachom, treba upozorniť, že ochutnávka z týchto švédskych stolov prináša iný pocit. Hoci ide o isté vystúpenie z komfortnej zóny, je to na druhej strane obohacujúce práve v tom, že každé kratšie rozprávanie nesie nové očakávania a strach je intenzívnejší. Samozrejme, môžeme počítať aj s istým dejovým prelínaním a vzájomným stretávaním sa príbehov. Zmena kompozície zahŕňa oveľa viac kreatívnych, mrazivých prevedení, o tom však už dočítate knihách. Ďalej sa treba pripraviť na poriadnu mentálnu atletiku potrebnú na dlhé existenciálne úvahy o vesmíre a človeku. Nemali by sme ich však brať len ako pasáže, ktorými sa treba „prehrýzť“. Ide o mimoriadne dôležitú súčasť prítomnú vo viacerých knihách, tu je však najvýraznejšia. Naša lenivosť premýšľať by nám nemala ukrajovať z pointy knihy.

Na aspekt spojenia viacerých príbehov nadväzuje aj pestrosť charakterov. Typickým hrdinom Karikových románov je dospelý muž s nie veľmi podareným životom, ktorý miestami ponúka priestor na stotožnenie sa. Ten mu komplikujú nezamestnanosť, či naopak nudná práca, ženy alebo traumy z minulosti, prípadne viaceré z toho naraz. V dvojknihe sa stretávame so širšou škálou typov osobností a čo je novinkou, dočkali sme sa aj pohľadu na príbeh ženskými očami. Prezentácia žien je v literatúre citlivou témou, najmä keď sú postavy písané mužmi. V surových hororoch, samozrejme, nemožno očakávať prehnanú feminizáciu, nie je tu na ňu priestor a nebola by ani žiadaná. Vyobrazenie reality a verná ilustrácia skutočnosti sú však v určitej miere podstatné. Podľa môjho názoru sa s týmto Jozef Karika vysporiadal solídne, no nedá mi nepristaviť sa pri konkrétnej scéne. Ak je mužovo správanie žene nepríjemné a bojí sa, neodohráva sa v nej vnútorný súboj áno/nie. Jednoducho má strach, nie je za tým ďalšie rozhodovanie. Navyše tento strach ponúka priestor na rozpracovanie, keďže ide o rovnako intenzívny druh strachu, s akým sa u autora stretávame aj inde. V iných častiach príbehu som bola naopak milo prekvapená.

Jedným z najpozoruhodnejších elementov bola šikovne vsadená kritika, či skôr reflexia spoločnosti, súčasnej aj minulej. Slovenská verejnosť má niekedy tendenciu idealizovať historické udalosti, klásť ich do skratkovitých a neprirodzene jednoznačných rovín. Jozef Karika nám tu pripomína, že nič nie je jednoznačné a nemôžeme uvažovať v štýle hrdina/porazený. Väčšina zlomových momentov histórie so sebou prináša dlhodobo emočne vypäté situácie a je len málo ľudí, ktorí si v takých chvíľach dokážu udržať distingvovanosť a neskĺznuť do správania zodpovedajúceho ich stavu a podmienkam, v ktorých sa nachádzajú. Odhalená tu je práve tá prirodzená, realistická a neprikrášlená stránka ľudského správania. Karika sa ďalej zhovára aj priamo s nami, Slovákmi, zomknutými situáciou súčasných dní. Týmto prístupom sa dej čitateľovi dostáva ešte viac pod kožu. Vytvára to pocit, že ste súčasťou príbehu a postupne si pripustíte, že zdanlivá fabulácia nie je ničím iným ako všadeprítomnou realitou.

Môj celkový dojem z nového diela Jozefa Kariku je pozitívny. Zmenu štruktúry príbehu a vytvorenie dvojknihy považujem za odvážny čin vymykajúci sa bežnému štandardu tvorby, ku ktorému sa zväčša autori a umelci odvážia v istom bode ich kariéry, najmä po viacerých úspešných dielach, ktoré však môžu pripomínať jedno druhé navzájom. Tento výlet za hranice Karikovej tvorby som si užila a odporučila by som ho aj ostatným zvedavcom, ktorí chcú nahliadnuť do kufra hrôzy. Každý tu môže totiž nájsť niečo, čo prehovára špeciálne k nemu.

Pixabay.com

Podľa výskumu Univerzity Komenského až tretina vysokoškolákov trpí depresiami.

Čo ak je to práve vysoká škola? Určite veľa študentov hľadá odpoveď na túto otázku. Každý z nás si myslí, že si ju vyberá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ale stále nás trapi myšlienka – čo ak..?

Čo ak nás od začiatku štúdium nezaujíma a nenašli sme sa v ňom?

Po úspešnom ukončení strednej školy má každý možnosť vybrať si. Alternatívy sú len dve. Škola života alebo vysoká škola. Je len na nás, čo si zvolíme. Najdôležitejšie je robiť to, čo nás baví. Alebo aspoň si myslíme, že by nás baviť mohlo. Nikdy by sme nemali robiť niečo, s čím nie sme na stopercentne stotožnení alebo dokonca kvôli niekoho predstave.

Často sa stáva, že človek ide na vysokú školu len kvôli rodičom. Aby naplnil ich očakávania. Preto v škole pretrváva, aj keď by ho možno bavila iná alebo – žiadna. Druhým najčastejším prípadom je, že si vyhliadneme zameranie, ktoré nie je tým pravým pre nás a zistíme to až po čase. Nie všetko je pre každého a ani štúdium nie je výnimkou.

Ani zavreté školy nie sú výhra. Ak sme sa dostali do takejto situácie, určite nám ani to nepomáha zistiť, či nás škola baví alebo ani nie. Online výučba a prezenčná sú dve úplne odlišné veci. To si každý z nás už stihol za tie dva roky uvedomiť.  Niekto v tom vidí pozitíva a niekto samé negatíva.

Problém by mohla vyriešiť možno lepšia organizácia času, oddýchnutie si od stresu (napríklad prechádzkou v prírode a urovnaním si myšlienok v hlave) alebo len pretrpieť zlú situáciu, ktorú práve prežívame.

Ak ani potom nie sme si istí tým, čo študujeme, môžeme urobiť niekoľko zmien, ale dôležité je, aby sme všetko začali riešiť včas.

Keď človek cíti, že niečo nie je v pohode a cíti sa nekomfortne v tom, čo študuje, mal by sa porozprávať s niekým blízkym. Nie je hanba požiadať o pomoc o radu svojho blízkeho, ale ani odborníka.

Možno by bolo dobré, keby vysoké školy mali školského psychológa, ktorý by v takýchto situáciách mohol študentom pomôcť rozhodnúť sa správne. A najmä podchytiť tento problém včas, aby študent neprepadol depresiám.

Čo ak tento problém nezačneme riešiť včas, trápime sa, až to prejde k depresiám?

Smútok, hnev, pocit beznádeje. Aj týmito slovami sa táto duševná choroba dá popísať. Podľa výskumu Univerzity Komenského až tretina vysokoškolákov trpí depresiami. V porovnaní s výskumami z rokov 2018 a 2021 sa počet depresií zvýšil zo 16 na 32 percent.

U študentov sa môžeme stretnúť skôr s dočasnou formou depresie. Môže to mať na svedomí aj to, že svoje pocity potláčame v sebe, nedávame ich dostatočne najavo a potom si okolie myslí, že je všetko v poriadku aj keď opak je pravdou.

Nie je hanba otvorene komunikovať o psychickom zdraví a nepohode. Existuje množstvo liniek   vytvorených práve na pomoc študentom.

A na záver, čo ak…

Čo ak naberieme všetku odvahu, ktorú v sebe skrývame a rozhodneme sa štúdium ukončiť?  Ak stále pociťujeme, že nás to nezačalo baviť, je vhodný čas ukončiť túto etapu a vyskúšať niečo nové.

,,Hodil ma o dvere.”

Príbeh trinásťročnej slečny, nazvime ju Lenka, keďže si neželala byť menovaná, sa začal v deň, keď ju mama zoznámila s jej priateľom. Kým bývala s nimi v spoločnej domácnosti, bola často svedkom mnohých hádok. Hlavnou témou sporov boli peniaze, mužova láska sa zmenila na túžbu po financiách. Žena pre neho nebola nič viac – len živý bankomat. Jedného dňa, pri vysiľujúcej hádke, sa Lenka matky zastala. ,,Hodil ma o dvere, nič som viac nevidela. Zobudila som sa v nemocnici so zlomeným rebrom,” spomína na nepríjemný zážitok.

Obeťou násilia môže byť akákoľvek žena bez rozdielu vzdelania, veku, náboženstva a toho, z akej sociálnej vrstvy pochádza. Hociktorá žena, ktorú poznáte, alebo cudzia na ulici, môže byť týraná. Najčastejšími formami je fyzické, psychické, sexuálne násilie. Ďalšou, nemenej dôležitou formou, je ekonomické násilie. Hlavnými prejavmi sú vymáhanie peňazí, ničenie osobného majetku, odopieranie prístupu ku spoločnému účtu a iné.

Najnebezpečnejšia krajina sveta pre ženy

Prvé miesto vo svetovom rebríčku z roku 2019 najnebezpečnejších krajín pre ženy patrí, podľa Georgetownského inštitútu pre ženy, mier a bezpečnosť, Sýrii. Znásilňovanie a mučenie v tajných väzniciach, podvýživa a rodovo podmienené násilie, sú údajne každodennou realitou. Budú trestané, ak prinesú rodine hanbu, nazývajú to “vražda zo cti.” Vyjadrili tiež strach z ekonomického násilia, predčasných a nútených manželstiev. V tejto krajine je pre ne obmedzené právo na vykonávanie finančných rozhodnutí. Štúdie z roku 2003 ukázali, že dvadsaťtri percent trpí fyzickým násilím (najmenej trikrát za posledný rok), vo väčšine prípadov je za ním manžel. V súčasnosti je situácia ešte horšia. Ženy a dievčatá už nemusia čeliť len domácemu násiliu, ale tiež medziľudskému teroru, ktorý prišiel so súčasným konfliktom.

Znaky toho, že treba utekať

Jedným zo znakov je anonymita. To znamená, že násilník neukazuje svoje správanie na verejnosti, ale vyjadruje zlosť spravidla v domácom prostredí. Treba sa mať na pozore od začiatku, nie až po opakovaných a dlhodobých útokoch. Ak partnera nejde zastaviť hneď, stupňuje sa to. Od nadávok, urážok k psychickému násiliu, a zvyčajne sa to dostane až k fyzickým útokom.

V mnohých prípadoch si žena myslí, že práve ona je vinná, hanbí sa o tom hovoriť, bojí sa o svoj život či život svojich detí. Často sama nevie ako riešiť situáciu, myslí si, že je to z lásky a verí, že rozhovorom sa to upokojí.

Treba sa brániť. Prvým krokom k úspechu je mať na pamäti, že to nie je vaša vina, ale vina násilníka. Zdôverte sa osobe, ktorú pokladáte za dôveryhodnú, nemlčte! Neprestane to samo od seba, preto proti tomu treba zakročiť. Každý človek na svete má právo žiť bezpečne.

Dnes, aj keď nemá žena nikoho kto by jej mohol pomôcť, stratila rodinu a polícii neverí, môže kontaktovať množstvo centier a organizácií, ktoré má k dispozícii. Pracujú v nich expertné tímy, ktoré poskytujú podporu obetiam. Mnohým ženám už pomohli. Keby ste aj vy potrebovali pomoc, môžete sa na ne obrátiť.

„Súčasnú situáciu v bezpečnostných zložkách nevnímam ako vojnu tímu a antitímu. Je to iba štandardný vývoj v krajine, v ktorej pre niektorých ľudí roky neplatila spravodlivosť,“ tvrdí Monika Tódová, novinárka Denníka N.

Vieme o vás, že ste študovali žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keď sa na to s odstupom času pozeráte, nezmenili by ste váš výber? Nepomohlo by vám v práci, ak by ste sa na niečo špecializovali? Politológia, právo?

Na strednej škole som chvíľu premýšľala, či by som nešla na právo, avšak s tým, že by som sa nestala novinárkou, ale venovala by som sa právnickej profesii. Maturovala som v roku 2000 a ak nebol človek úplný bifľoš, právo sa javilo byť v tom čase nedostupné. Ja som veľa písala a bola som skôr kreatívny typ. Písala som aj pre školský časopis a na žurnalistiku som išla s tým, že budem novinárka.

Nikdy ste výber školy teda neoľutovali?

Žurnalistika ma lákala oveľa viac. Nepochádzala som z Bratislavy. Na gymnázium som chodila do Hlohovca a dostať sa na žurnalistiku bola pre mňa vtedy veľká udalosť. Asi by som nad tým rozmýšľala inak, ak by som vyrastala v nejakej nóbl bratislavskej rodine. Nemala som ani bohatých, ani vplyvných rodičov. Aj dnes by som sa v tej situácii rozhodla rovnako.

Vo všeobecnosti sa hovorí, že vysoká škola v novinárčine nestačí, a preto sa študenti na žurnalistike snažia stážovať či praxovať v médiách už od prvého ročníka. Čo vy? Pracovali ste niekde počas školy? Spomínate si ešte na svoje začiatky?

Áno, hneď od prvého ročníka som bola v agentúre SITA. Mala som predmet s Jánom Fülem, ktorý ma odporučil, pretože som sa mu zdala šikovná. Po troch mesiacoch som si všimla inzerát v SME. Mala vzniknúť nová príloha Ľudia, vychádzala každý pondelok. Prihlásila som sa na konkurz a Daša Matejčíková ma vybrala. Ona bola pre mňa pojem, keďže som čítala denník SME už na strednej škole a Daša odhaľovala viaceré kauzy Mečiarových vlád. Konkurz nebol náročný, vzala ma a hneď od prvého ročníka som teda bola v SME.

To pre vás, ako mladú študentku, musel byť veľký úspech! Nie každému sa podarí písať v prvom ročníku pre denník SME.

Áno, príloha bola prvé roky veľmi úspešná, aj preto, že mala bulvárno-spoločenské zameranie. Obsahovala napríklad rozhovory s politikmi o tom, kde bývajú, fotky ich domov, ako trávia voľný čas.

Študenti však niekedy nestíhajú aj pracovať aj vzdelávať sa. Nebola práca v redakcii na úkor vášho štúdia?

Áno, myslela som si, že školu už vlastne nepotrebujem. Na rok som prerušila štúdium. Martin M. Šimečka, vtedajší šéfredaktor, mi povedal, že on za komunizmu vysokú školu nemohol vyštudovať, pretože pochádzal z nepohodlnej rodiny, tak nech nevymýšľam. Primárne som sa venovala práci, no školu som externe dokončila.

Spomínate si ešte na váš prvý článok?

Môj prvý článok v agentúre Sita bol o tom, že otvorili vianočné trhy na Hlavnom námestí. V SME išlo o článok, že Mikuláša Černáka previezli do väznice v Ilave.

V rozhovore pre vašu domovskú redakciu Denníka N ste sa zmienili, že ste v mladosti obdivovali Zlaticu Puškárovú. Páčili sa vám jej pohotové reakcie, keď si s ňou fanúšikovia chceli urobiť fotku. Čo vy? Ľudia vás na verejnosti určite spoznávajú. Neotravuje vás, ak sa s vami chce niekto porozprávať či odfotiť?

Zvykám si na to. Prišlo to najmä so sociálnymi sieťami a po vražde Jána Kuciaka. Predtým, keď som pracovala v denníku SME, to bolo iné. Podpísala som sa pod článok a nikto nevedel ako vyzerám. Sociálne siete ľuďom žurnalistiku priblížili. Zrazu vidia ako novinári naháňajú politikov, pýtajú stanoviská, čakajú na nich. Občania začali pozerať live streamy a majú pocit, že novinári sú tam za nich a kladú otázky, ktoré ľudí zaujímajú. Postupne som si zvykla, že ľudia spoznávajú moju tvár, aj keď to nie je príjemné, napríklad, keď som s deťmi a potrebujem na ne zvýšiť hlas. Beriem to však ako súčasť práce.

Nesú sa tieto stretnutia skôr v pozitívnom či negatívnom duchu?

Mala som aj negatívne skúsenosti, no zatiaľ nie vyslovene nebezpečné. Raz ma niekto okríkol na ulici a druhýkrát z auta. Vysporiadala som sa s tým po svojom. Zapísala som si ŠPZ, zistila som si, kto to bol, a dala som to na Facebook. Väčšinou sa však stretávam s pozitívnymi reakciami.

Spomenuli ste sociálne siete. Ste na nich relatívne aktívna. Snažíte sa ľudí informovať o vašej práci, zdieľate dôležité udalosti a sem tam pridáte nejakú vašu fotografiu. Nemáte niekedy chuť vypnúť Facebook, Instagram aj ostatné účty?

Sociálne siete používam vyslovene iba na prácu. Neriešim tam súkromné veci, nezdieľam svoje deti a neprezentujem sa tam napríklad ako matka. Snažím sa to robiť tak, aby to bolo zaujímavé, pretože je to pre ľudí veľký zdroj informácií. Mám dni, keď nič nepridám a neprekáža mi to. Súkromie zdieľať nechcem, aj keď môj syn by už chcel, aby som ho dávala na Instagram.

Nemali ste niekedy pocit, že vaša rodina trpí tým, čo robíte? Sú niektoré veci, ktoré sú pre „obyčajných ľudí“ normálne, no vaša rodina si ich pre zamestnanie, ktoré vykonávate nemôže dovoliť robiť?

Nemám ešte také staré deti, že by napríklad mohli chodiť samé von. Zatiaľ sa nad tým nezamýšľam, možno keď budú staršie, nebudem ich púšťať, ale to skôr žartujem. Moje povolanie nie je jediné, v ktorom si ľudia dávajú pozor. Myslím si, že to isté robia aj policajti, prokurátori alebo napríklad sudcovia, ich príbuzní. Pravdou však je, že deti novinárov sú ovplyvnené verejným dianím, pretože v tom žijú. Moje deti poznajú politikov, dokonca na nich vyjadrujú názory, snažím sa im vysvetliť, aby to neriešili v škole. Keď sa v triede rozprávajú o niekom, že je zlodej, moja osemročná dcéra dodá: „Alebo je skorumpovaný!“. Pani učiteľka sa čuduje odkiaľ vie, čo to znamená. Každé dieťa asi žije povolaním svojich rodičov.

Mnohí študenti, začínajúci novinári sa vami inšpirujú. Obdivujú vás aj niektorí čitatelia a občania. Myslíte si, že novinárkou ako ste vy sa človek musí narodiť? Dá sa rokmi vypracovať, alebo musí mať človek jednoducho talent?

Asi si to vyžaduje určitý typ povahy, pretože niekomu je konfrontovať iných ľudí vyslovene nepríjemné. Ešte na strednej škole som obdivovala Zlaticu Puškárovú za to, aká je zdravo drzá, ako naháňa politikov. Fascinovalo ma, že behá po parlamente za mečiarovcami. Myslím, že som v sebe mala zakorenený zmysel pre spravodlivosť a k tomu som nemala problém byť ešte aj priama. Nepociťujem strach pred autoritami, ani sa mi netrasú kolená, keď predo mnou stojí nejaký funkcionár. Nehovorím si: „Och, teraz tu predo mnou stojí predseda vlády, bože to je úžasné!“ Veď politici sú predsa naši zamestnanci. Každý sme iný, je to o povahe. Ja by som napríklad nevedela robiť v nemocnici. Myslím si však, že pre toto povolanie je dôležité čítať noviny a to najlepšie od strednej školy. Ja som každý deň čítala SME, každý týždeň Domino fórum, ale aj články, ktoré ma nezaujímali. Čítala som všetko, len aby som mala prehľad. Všeobecný prehľad je na začiatku základ.

Povedali ste, že vám neprekáža konfrontácia a kontakt s ľuďmi. Ste teda extrovertka?

Myslím, že áno. Introvert by to mal pred kamerou náročné.

Oľutovali ste niekedy počas vašej kariéry, že ste sa stali novinárkou?

Nie, neviem čo iné by som robila. Asi každý novinár má raz za čas myšlienky, či nejsť do PR, do politiky alebo nerobiť hovorcu, no nebolo by to pre mňa. Myslím si, že by tu mali byť novinári, ktorí aj zostarnú ako novinári. Chápem, ak niekoho láka vyšší plat, ale ani my nie sme nejakí chudáci. Plat môže byť slušný, no človek sa musí vypracovať a stúpa to postupne. Určite sme na tom lepšie ako napríklad učitelia. Naozaj obdivujem každého a je podľa mňa hrozné ako málo zarábajú. Učiteľ je typ autority, pred ktorým som mala odjakživa rešpekt.

Spomínate si na prvý moment, keď ste sa dozvedeli o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej? Čo ste robili? Kde ste boli?

Išla som ráno do roboty. Jeden policajt mi napísal správu. Pýtal sa ma, či som videla, že vo Veľkej Mači mali zabiť nejakého novinára. Ešte v aute som si vyťukala Nový Čas, kde bola krátka správa o tom, že sa v dome našlo mŕtve telo muža a ženy. Na prvý pohľad to vyzeralo ako keď sa udeje nejaká vražda a zároveň samovražda. Došoférovala som do redakcie a zavolala vtedajšiemu hovorcovi ministra vnútra Ivanovi Netíkovi. Až ten mi oznámil, že to bol Jano Kuciak. Bolo to hrozné.

Musel to byť šok…

Najhoršie na tom bolo, že som to musela hneď napísať a okamžite sa prepnúť do pracovného módu. My sme boli prví, kto to zverejnil. V Aktualitách mali v tom čase zvolaných všetkých redaktorov a šéfredaktor im to oznamoval. V ten deň sa začal brutálny kolobeh, ktorý trval dva roky. Mám pocit, že som dva roky nerobila nič iné, iba písala o tomto prípade. Ešte v ten deň zvolal Tibor Gašpar tlačovú besedu, kde to oficiálne oznámil a my sme sa zároveň už na rovinu pýtali, či to nie je aj ich zodpovednosť. Peter Tóth akurát písal Kočnerovi v Threeme: „Aha, pozri, Tódová už má vraha.“. Ukázalo sa, že moja intuícia bola správna, aj keď som to nemohla vedieť.

Mohlo by sa podľa vás udiať opäť niečo podobné? Aké podmienky majú novinári na Slovensku v súčasnosti?

Myslím, že nie, ale občas sa s kolegami rozprávame, či nejaký blázon sfanatizovaný Ficom alebo Blahom niečo neurobí. Mnohí na nás útočia bezdôvodne, iba preto, že si robíme svoju prácu. My nie sme ich politickí súperi, prekáža im samotné povolanie. Prekáža im, že existuje skupina slobodných ľudí, ktorí píšu pravdu. Bojíme sa teda skôr tohoto, než toho, že by si nejaký mafián objednal vraždu. Všetci už vidia, že sa to nedá zastaviť. Keď zabijete novinára, ďalších dvadsať sa zomkne a budú hľadať pravdu.

Novinárku robíte v súčasnosti už viac než 20 rokov. Naučili ste sa za ten čas ovládať strach? Bojíte sa ešte niekedy o seba alebo o svoje deti?

Strach nemávam. Občas som znechutená z útokov na internete, ale to asi každý, kto sa pohybuje vo verejnom priestore. Už mi toľko ľudí nepíše ani na Facebooku. V podstate sa mi zdá, že mám všetkých dezolátov zablokovaných. Snažím sa od toho dištancovať a nepozerám si profil Ľuboša Blahu alebo videá Martina Daňa. Je fakt, že nedávno som sa prvýkrát obrátila na súd, keď napísal Hlavný denník článok o tom, že mám byt, ktorý nezodpovedá mojim príjmom. Zdalo sa mi to cez čiaru. Súd vydal právoplatné predbežné opatrenie. Museli to vymazať.

Aj na základe článku publikovaného Hlavným denníkom o vás Robert Fico pravidelne tvrdí, že ste najbohatšia novinárka v Európe. Ako ste už povedali, Okresný súd v Bratislave rozhodol o tom, že článok musí byť odstránený a následne to v odvolávacom konaní potvrdil aj Krajský súd v Bratislave. Nemal by sa vám Robert Fico teda ospravedlniť?

Či by sa mi mal ospravedlniť? Neviem, nechce sa mi súdiť s Ficom. Poviem to tak, že politici odchádzajú, ale my novinári zostávame. Beriem ho iba ako ďalšieho politika, o ktorom píšem. Je to jeho vizitka. Minimálne kvôli deťom som chcela mať na papieri, že som nič neukradla a na všetko som si legálne zarobila.

Robert Fico vás spomína veľmi často. Či už je to v diskusných reláciách, alebo na tlačovkách. Nemyslíte si, že je vašou osobou posadnutý?

Nemyslím si, že to je osobné. Podľa mňa to súvisí iba s povolaním. Mňa si vybral ako symbol všetkých novinárov, aby nemusel hovoriť iba vo všeobecnosti. Robí to preto, aby ostatných odstrašil. Chce im ukázať, že ak budete písať ako Vagovič, Tódová, pôjdem cielene po vás. Chce novinárom znechutiť prácu, ale robí to aj prokurátorom, vyšetrovateľom a sudcom, ktorých pravidelne menuje na tlačovkách. Fico ráta s tým, že to ľudí odradí a prestanú si robiť svoju prácu.

V rozhovore pre Denník N ste opisovali, ako sa s vami Robert Kaliňák snažil udržiavať na začiatku veľmi korektné a priateľské vzťahy. Dokonca si s vami chcel potykať. Mal niekedy podobné pohnútky aj Róbert Fico?

To vôbec nie. Na Roberta Fica som nemala ani telefónne číslo. Kaliňák bol iný prípad. Telefón dvíhal ráno, večer. Vždy bol pripravený veci riešiť. Zakladal si na žoviálnosti a čokoľvek bolo treba, bol ochotný sa vyjadriť. Fico takto nefunguje a nefungoval.

Je v súčasnej vláde niekto, kto sa snaží udržiavať s novinármi rovnako korektné vzťahy, ako to chcel Kaliňák?

Teraz ani nie. Neviem, ku komu by som ho prirovnala. Keď je niekto zaujímavý smerom k novinárom, tak je to Igor Matovič, ktorý ale ťažko znáša kritiku. Asi najhoršie z ministrov tejto vlády, aj keď aj Sulík sa vie nasrdiť. Obaja sú citliví na výstupy o sebe.

Často s verejnými činiteľmi diskutujete o sporoch v bezpečnostných zložkách, pýtate sa ich, či je vojna v polícii. Tak čo si myslíte vy? Existuje teda nejaká vojna tímu a antitímu?

Podľa mňa vyšetrujú ľudí, ktorí si doteraz mysleli, že vyšetrovaní nikdy nebudú. S tým je spojené, že sa títo jednotlivci snažia obrátiť na všetkých známych, ktorí by im vedeli zabezpečiť, aby vyšetrovaní neboli. Myslím si, že keď sa na to pozrieme o desať rokov, bude to pre nás iba štandardný vývoj v krajine, v ktorej pre niektorých roky neplatila spravodlivosť. Nevnímam to príliš dramaticky.

V spoločnosti sa v súčasnosti veľa diskutuje o tomto boji tímu a antitímu, ale aj o konaní generálneho prokurátora v súvislosti s paragrafom 363. Je pre vás ako novinárku Maroš Žilinka sklamaním? Nemal by popracovať na svojej komunikácii s médiami?

Som sklamaná. Je to ďalších sedem rokov, počas ktorých sa na generálnej prokuratúre nikde neposunieme. Je to veľmi zlé. Akurát včera mi prišla odpoveď na infožiadosť, kde mi zamietol sprístupniť informácie o tom, ako rozhoduje podľa paragrafu 363. Nepustil nás na tlačovú besedu, nedáva rozhovory, a to nielen nám, ale ani iným novinárom. Je to veľmi podozrivé. Upozorňovali sme na to už pred voľbou, že má vzťahy, ktoré môžu byť problémové. Všetci sme si mysleli, že to už nemôže byť také zlé ako predtým, no uvidíme, čo nás ešte čaká.

Vám a vášmu kolegovi Konštantínovi Čikovskému bolo nedávno doručené obvinenie. Prokurátor ho hneď na druhý deň zrušil. Aká bola vaša reakcia? Prekvapí vás ešte niečo také po toľkých rokoch?

Bolo to prvýkrát, čo som bola obvinená, no prišlo mi to ako účelové. Nejako zásadne nás to nevyrušilo. Nerozmýšľala som nad tým tak, že by som naozaj išla do väzenia.

Novinársku profesiu zvyknú po čase niektorí žurnalisti vymeniť za politiku. Dostali ste niekedy takúto politickú ponuku?

Kaliňák ma raz volal na tlačové oddelenie. Povedal mi, že mi dá viac peňazí ako mám v novinách. Vtedy som mu povedala, že pre mňa nemajú peniaze hodnotu a on odpovedal: „Pre každého majú!“. Často si pripomínam toto jeho mentálne nastavenie. Do politickej strany ma ale nikto nevolal. Ani by som nešla.

Skúsme odbočiť od politiky. Ako vyzerá voľný čas Moniky Tódovej? A máte vôbec nejaký?

Voľný čas trávim najmä s deťmi, snažím sa športovať a rada chodím do kina. Veľa varím, pretože deti potrebujú jesť. Čo sa týka hudby, to nie je veľmi moja téma. Často ani neviem

priradiť pieseň k umelcovi. Priznám sa, že nechodím na koncerty, oveľa radšej idem do divadla.

Preferujete knihy, filmy alebo podcasty?

Knihu si rada prečítam. Podcasty počúvam tiež, samozrejme, aj kvôli práci. Snažím sa počúvať niektoré po anglicky, aby som si udržala znalosť jazyka. Veľmi rada počúvam podcasty od New York Times. Čo sa týka filmov, mám Netflix, Apple TV aj HBO. Práve som dopozerala The Morning Show.

Čo by ste odkázali politikom, ktorí možno ešte len zvažujú nejakú trestnú či korupčnú činnosť? Majú sa obávať?

Myslela som, že sa ma opýtate, čo by som odkázala začínajúcim novinárom. Politikom? To naozaj neviem, ale novinárom by som odkázala, že je to veľmi pekné povolanie a nech čítajú noviny.

Čo ponúka Lednicko-Valtický areál?

Pokladov Južnej Moravy je veľa a preto je vždy čo objavovať. Celá táto oblasť je skvelý tip na predĺžený víkend alebo jednodňový výlet. Nedávno som ho absolvovala aj ja a ponúkam vám nápady, čo vidieť a zažiť v komplexe Lednického a Valtického zámku a ich okolí. 

Dva zámky, umelý park

Lednicko-Valtický areál pozostáva z viacero menších alebo väčších stavieb. Dominujú mu Lednický a Valtický zámok a krajinná oblasť je zapísaná na zozname UNESCO. Za vybudovaním komplexu stojí rod Lichtenštajnovcov. Podstatným faktom je, že veľa zdanlivo prírodných súčastí vytvoril človek. Oblasť zahŕňa parky, lužné lesy v okolí rieky Dyje, či umelo vybudované rybníky. 

Pri slove „umelý“ by sme sa mali pristaviť. V areáli sa strieda viacero umeleckých slohov, no keďže veľkú časť budovali na začiatku devätnásteho storočia, prevládajú tu prvky „neo“, čiže návraty k oveľa starším architektonických slohom. Neogotickú architektúru majú napríklad Lednický zámok, či neďaleký Janův hrad. Zámerne ho postavili ako čiastočnú zrúcaninu, lebo pre toto obdobie bol typický návrat do čias rytierov a legiend. Keď však rod nevlastnil stredoveké sídlo, nebol to problém – jednoducho si ho postavil, zdanlivo nahlodané zubom času. Nanovo vybudovaný hrad s akože spadnutou vežou alebo strelnicou, ktorá v tom období už nemala svoj význam a nikdy sa nepoužila, tak mohol rodine slúžiť či už ako ukážka majetku alebo rekreačné sídlo. Mám za sebou návštevy viacerých podobných miest a môžem povedať, že aj keď im chýba autentickosť, na zážitku to neuberá.

Moravský minaret 

Obidva komplexy sú sprístupnené verejnosti so sprievodcom. Napríklad v Lednickom zámku som spoznala miesta natáčania viacerých českých rozprávok, inak tomu však nie je ani vo Valticiach. V Lednici môžete nazrieť aj do zámockého skleníka a poprechádzať sa parkom, ktorý ponúka viacero zákutí. Sú nimi napríklad umelá jaskyňa Peklo, ktorá má vo Valticiach svoj náprotivok, technická pamiatka maurskej vodárne alebo minaret. Ten je nepochybne turistickou senzáciou a objektom, ktorý by na Morave čakal málokto. Za jeho vybudovaním pravdepodobne stál len trend doby, no viaže sa k nemu aj povesť. Hovorí o tom, že Alois Lichtenstein nechal minaret postaviť po tom, čo mu cirkev nedovolila postaviť ďalší kostol. Zvláštnu atmosféru v stiesnenom priestore veže vytvára okrem výzdoby aj točité schodisko. Hoci sú stupienky už veľmi zošúchané, náhľad cez stred špirály pôsobí až hypnoticky.

Pri minarete je lodné nástupište, odkiaľ sa dá loďkou previezť k Janohradu, loveckému sídlu, kde sa po poľovačkách konali hody. Pri prehliadke som si vypočula aj viaceré príbehy týkajúce sa hradu. Dnes už by asi pánom popíjajúcim a hodujúcim na ulovenej koristi našťastie neprešlo zamknúť svoje dámy do oddelenej miestnosti, odkiaľ nemohli vyjsť až do konca večera, no na Janohrade tomu tak bolo. Preto ostávali ženy radšej v Lednici, kde mali viac pohodlia, ale napríklad aj kúpeľne. Ak vám romantiky nestačilo, máte na výber jazdu na koči naspäť k zámku alebo si urobte dlhšiu prechádzku cez park pri ramenách Dyje.

Prehliadka sa dá absolvovať aj v zámku Valtice. Rozľahlé barokové sídlo ponúka unikátnu zbierku porcelánu, technické riešenia blízke tým našim alebo druhú najdlhšiu enfiládu (rad za sebou idúcich prechodných miestností) v Európe. Posledná miestnosť býva zväčša bohato zdobená, výnimkou nie je ani tá valtická. Z týchto moderných výdobytkov ma zaujal napríklad výťah značky Škoda s bezpečnostnými prvkami a nenápadne umiestnené kúpeľne. Podobne ako v Lednici, aj pri zámku Valtice možno spoznať nové rastliny a bylinky, a to v Bylinkovej záhrade. S jej založením je spojený smutný romantický príbeh manželov Chmelarovcov, ktorí chceli zbierku rastlín predstaviť verejnosti spoločne, no pani sa jej otvorenia už nedožila, a tak objekt venovali jej pamiatke. 

Ako naložiť s voľným časom? 

Ak už ste mali zámkov a historických pamiatok dosť, no stále vám ostalo viac času, máte možnosť si výlet nakombinovať s viacerými voľnočasovými aktivitami v okolí. V meste Valtice rovnako ako v Lednici, sa nachádzajú čoraz populárnejšie únikové hry. Máte na výber z viacerých tematík a v ponuke je aj vonkajšia hra. Hoci som ani jednu z únikoviek neprešla úspešne, pocit napätia z lúštenia záhad za to stojí, aj keď vás z miestnosti napokon vyslobodí zamestnanec. Za zmienku stojí aj Národné poľnohospodárske múzeum vo Valticiach, ktoré za svoje expozície získalo viacero ocenení. Do múzea má návštevník vstup voľný v prípade, že v ten istý deň navštívil aj zámok. K výletu neoddeliteľne patrí aj zastávka na obed, či kávu. V Lednici je napríklad prevádzka reštaurácie U Tlustých. Rodina Tlustých si tu sama vyrába mäsové výrobky a ponúkajú najmä tradičné pokrmy české pokrmy. 

Lednicko-Valtický areál ponúka oveľa viac, než sa zmestí na pár riadkov, a preto si tu každý nájde to svoje. Príjemný výlet!

Tatiana Turisová

Fotografie: Samuel Mišových

Praha, hlavné mesto Českej republiky, od 23. novembra až do 31. decembra 2021, láka množstvo turistov podmaňujúcou výstavou The World of Banksy.

Kto ten slávny Banksy vlastne je? To, bohužiaľ, nikto netuší. Jeho identita je stále zahalená rúškom tajomstva. Pravdepodobne ide o najslávnejšieho a tvorbou najzaujímavejšieho graffiti umelca všetkých čias. Názory na jeho diela sa rôznia. Niekto ho považuje za génia, niekto odsudzuje. Zaujímavosťou však je, že v roku 2010 sa ocitol v časopise Time na zozname najvplyvnejších ľudí sveta. V tomto rebríčku sa objavili popri Banksym mená ako Steve Jobs, Barack Obama, či Lady Gaga. Diela tajomného umelca sa pravidelne dražia za milióny dolárov.

Každé jedno dielo pouličného umelca poukazuje na problémy spoločnosti. Pomocou šablón a sprejov zobrazuje najčastejšie ľudí, deti a zvieratá. To, že sa často v jeho dielach vyskytujú potkany, nie je vôbec náhoda. Inšpiroval sa svojim predchodcom prezývaným Blek le Rat, ktorý sprejoval potkany v uliciach Paríža a vyjadril sa, že: ,,Potkany sú jedinými živočíchmi žijúcimi v mestách, ktoré prežijú, keď ľudská rasa vymrie.‘‘ Obaja sprejeri tieto zvieratá prirovnávajú k pouličným umelcom odsudzovaným za vandalizmus, nepochopenými spoločnosťou a cítia sa byť nevítaní medzi ľuďmi v mestách.

SWEEP IT UNDER THE CARPET, 2006, Londýn

V preklade názov kresby znamená ,,zamiesť to pod koberec‘‘ a považuje sa za jednu z najuznávanejších. Zobrazuje ženu oblečenú ako chyžná, ktorá zametá neporiadok pod záves zakrývajúci tehlovú stenu. Hovorí sa, že dielo zobrazuje spôsob, akým sa západný svet vyrovnával v roku 2006 s globálnymi záležitosťami typu epidémie AIDS.

AACHOO!!

Počas pandémie koronavírusu uverejnil Banksy fotografiu graffiti diela na svojom Instagramovom profile. Kresba, ktorá je nasprejovaná na stene domu, zobrazuje staršiu ženu, ktorá stratila zuby pri silnom kýchnutí. Kresba je nasprejovaná na jednej z najstrmších ulíc Anglicka. Hovorí sa, že tí pozorní si môžu všimnúť, že sa stará pani podobá anglickej kráľovnej.

BLINDED NAPOLEON, Paríž, 2018

Určite všetci poznáte známy obraz ,,Napoleon crossing the Alps‘‘ (v preklade Napoleon prechádza cez Alpy) od Jacques-Louisa Davida, ktorý sa stal symbolom francúzskej moci a vplyvu. Umelec Banksy prekryl jazdcovi tvár a tým odzrkadľuje súčasný zavádzajúci spôsob, akým vláda vedie svoju zem, oslepuje ľudí propagandou a nepravdivými sľubmi. Červený plášť môže rovnako predstavovať aj zákaz buriek, ktorý francúzska vláda zaviedla v roku 2010. Zákon zakázal zakrývanie tváre na verejnosti ženám, ktoré nosia burku alebo nikáb.

TOXIC MARY

Na tejto kresbe môžeme vidieť obraz Panny Márie, ktorá kŕmi Ježiša toxickým odpadom namiesto mliekom. Banksy sa pravdepodobne snažil poukázať na to, že mierumilovné a harmonické náboženstvo so sebou často prináša vojnu alebo politické konflikty.

„Bolo to krásne. Síce som veľmi výrazne neprežíval to, že by komunizmus spôsoboval nejaké utrpenie, no vedel som, že na Slovensku nie je úplná náboženská sloboda, a že ekonomicky zaostávame za Západom. A zrazu sme sa na námestí modlili „Otče náš“ a ktosi sľuboval, že o 5 až 10 rokov sa u nás budeme mať ako na Západe,“ spomína Prešovčan Slavo na časy, keď ako 16-ročný vyšiel 17. novembra 1989 na tamojšiu Hlavnú ulicu a spolu s tisíckami ďalších protestujúcich štrngal kľúčmi.

Námestiami sa niesli pokriky ako: „Sloboda slova! Demokracia! Náboženská sloboda!“ V ten deň vyslala revolúcia, ktorá dnes nesie pomenovanie „nežná“, rôzne odkazy do celého sveta. Slováci už viac nechceli žiť v režime, ktorý po vojne pohltil východnú Európu. „Zároveň sme sa aj báli. Bola tu nádej na zmenu, ale aj strach, či sa nebude strieľať, či nás nebudú biť ako v Prahe. Prestali sme sa báť, keď sa k protestu verejne pridala armáda a polícia,“ dodal Slavo.

Komunistická vláda v Československu odstúpila a prvýkrát od 48. roku sa konali naozaj slobodné, demokratické voľby. V západných štátoch sa o našej revolúcii písalo s pozitívnym podtónom a Česi a Slováci sa tešili na budúcnosť svojho štátu. Sľuby z protestov v Prešove, že Západ dobehneme o pár rokov, sa však nenaplnili. „Realita je taká, že o päť rokov to tu bolo skôr ako na divokom západe,“ vtipkuje Slavo.

Slovensko po rozdelení Československa napredovalo svojím vlastným tempom. Po minuloročných voľbách prešlo ďalšou veľkou zmenou, keď sa po dlhom čase vymenili vládnuce strany. Nový začiatok, ktorý vládna koalícia priniesla, prišiel do našej krajiny naraz s pandémiou Covid-19. Vláde boj s ňou komplikuje napĺňanie jej vízií, ale politikom sa predsa

len podarilo priniesť nové návrhy reforiem. Jedna z nich je novela zákona o vysokých školách, s ktorou prišiel minister školstva Branislav Gröhling.

Novela spôsobila rozruch v slovenských univerzitách. Podľa rektora Univerzity Komenského Mareka Števčeka prekáža vysokoškolským reprezentáciám na novele predovšetkým to, že „zavádza priamu kontrolu univerzít politikmi, berie im kontrolu nad ich majetkom a nerieši tie skutočné problémy.“

Prípravy na výročie Nežnej revolúcie prerušil protest v Bratislave, ktorého sa zúčastnili tisícky študentov a učiteľov skandujúcich: „Za slobodné školy!“

„Nebránime sa zmenám, ako sa často verejnosti podsúva. Pri všetkých veľkých spoločenských zmenách predsa vždy na prvom mieste stáli vysoké školy! Odmietame však túto konkrétnu novelu, ktorá je len akousi pseudoreformou. Jej jediným cieľom je zoštátnenie tradične slobodného a vnútorne rozmanitého prostredia, akým vysoké školy už niekoľko storočí sú,“ napísal Marek Števček.

Podobne, ako protest za slobodu slova a za náboženskú slobodu, bol aj protest za slobodu univerzít, „nežný“. Aj 32 rokov po Nežnej revolúcii študenti bojujú za svoje práva. Klub dekanov vysokých škôl SR sa vyjadril, že nesúhlasí so snahou zlikvidovať nezávislosť a samosprávu vysokých škôl a podriadiť vysoké školy politickej moci, ako sa to na Slovensku stalo aj po nástupe komunistického režimu.

„Chceme, aby naši študenti a prednášajúci nemuseli za kvalitou chodiť do zahraničia. Ak však táto novela prejde, môžeme sa definitívne vzdať všetkých nádejí na kvalitné slovenské vysoké školstvo,“ doplnil Marek Števček.

Usmievavá Henrieta Bobuľová, ktorá študuje psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, krásne spieva a hrá na nezvyčajnom hudobnom nástroji – na ukulele. Na castingu zaspievala pesničku od Hany Hegerovej Čerešne a Marián Čekovský ju sprevádzal na klavíri. Porotcov zaujala hneď od začiatku. Talent, ktorý nám všetkým prišla ukázať, formuje už od základnej školy. Podporovali ju aj jej učiteľky a zúčastňovala sa na mnohých vystúpeniach. Hudobný nástroj, ktorý jej je tiež blízky, je klavír. 

Ako si sa rozhodla prihlásiť do SuperStar? 

Ľudia z môjho okolia mi už dlho hovorili, že sa mám prihlásiť, najprv samozrejme rodičia a neskôr aj kamaráti. Mala som stále tú myšlienku v hlave, ale nikdy doteraz som sa ju nepokúsila zmeniť na realitu. Keď prišiel Covid, z dlhej chvíle som si povedala, že si podám prihlášku a v júni som cestovala do Prahy na oficiálny casting. 

Aké si mala pocity z prvého castingu? 

Už kým sme čakali, našli sme sa fajn partička a dobrí ľudia. Vďaka tomu mi to čakanie strašne rýchlo prešlo. Bavili sme sa tam spolu, príjemne som sa uvoľnila a aspoň som už nemala takú trému vystupovať. Celý deň bol pre mňa zážitok, tešila som sa, ako pôjdem konečne pred porotu. Počas vystúpenia som bola spokojná, ale zároveň zvedavá, čo mi povedia.

Rozumela si si s ostatnými súťažiacimi? 

Áno rozumela, bolo tam veľa skvelých ľudí. Doteraz si píšeme a stretávame sa. Strašne sme si držali palce, vôbec tam neprevládala rivalita. Nebrali sme sa ako konkurencia, ale ako kamaráti a navzájom sme sa podporovali. Ľudia, to bolo asi najlepšie na celej SuperStar.

Stíhala si sa popri Superstar pripravovať aj do školy?

Tie kolá sa predkrúcali, takže mňa to akurát tak minulo, že som skoro vôbec nevymeškala školu. Každé kolo sa nakrúcalo v Čechách a zvykli sme tam chodiť aj na týždeň.

Páčilo sa ti na Machovom jazere?

Bolo tam super, krásne prostredie uprostred prírody. Boli sme tam takmer týždeň, prvé dni panovala strašná zima, posledné dva, keď sa nakrúcalo, vyšlo slnko. 

Cítila si sa byť sklamaná, keď si vypadla? 

Bola som smutná, ale len chvíľu, potom som si povedala, že je to šou a tak to chodí. Asi to tak malo byť. 

Rozmýšľala si nad tým, že by si sa prihlásila znovu? 

Áno, už som nad tým premýšľala, ale možno o tri – štyri roky. Rozhodnem sa podľa toho, kde dovtedy budem, či sa budem ešte venovať spevu, či už nebudem mať rozbehnutú kariéru v speve alebo v psychológii. Neodnášam si stade zlé spomienky, pre mňa tam bolo určite viacej pozitív ako negatív. Takže pokojne by som do toho išla znovu. 

Autor: Eunika Laščáková

Foto: Instagram.com/@_henrrietta_

V niektorých kalendároch je pri včerajšom dátume zaznačený aj Svetový deň televízie. Podľa portálu kalendar.aktuality.sk sme si ho začali 21. novembra pripomínať od roku 1996, na počesť prvého Svetového televízneho fóra pri OSN, ktoré sa uskutočnilo práve v tento deň. Sviatok by mal podporovať výmenu televíznych programov zameraných na propagáciu mieru, bezpečnosti či ekonomického rozvoja. Taktiež aj dosiahnuť zvyšovanie množstva kultúrnych programov. Celkovo by teda vysielanie malo byť pestré, a tak najmä – slobodné.

Od vzniku tohto audiovizuálneho média ubehlo niekoľko rokov poznamenaných mnohými pokusmi o jeho využitie na iný účel, ako ten, ktorý obhajuje sviatok Svetového dňa televízie. Jedným z výraznejších príkladov zneužitia televízie ako nástroja propagandy sú činnosti amerických televíznych novín počas studenej vojny. Už v prvých televíznych správach o studenej vojne je badateľný vplyv štátu – správy boli často vopred predpísané a niekedy tiež produkované priamo ministerstvom obrany. 

Aj v Rusku formoval štát verejnú mienku vo vlastný prospech. Všetkým médiám sa v obidvoch krajinách podarilo získať verejnú podporu pre kroky vlády proti nepriateľovi v zahraničí. Bez médií, a najmä televízie, by sa silné myšlienkové presvedčenie spoločnosti nikdy nestalo realitou. Dodnes zostáva jednou z najmocnejších foriem ovplyvňovania mienky, pretože ju väčšina sledovateľov považuje za zdroj s najvyššou mierou dôveryhodnosti.

V súčasnosti však obrovskú rolu zohráva aj internet, kde môžeme nájsť mnohé zákutia a vyjadrenia podkopávajúce spoľahlivosť informácií v televíziách. Na jednej strane musím uznať, že internetový priestor pôsobí ako upozornenie v prípadoch, keď program prekračuje isté hranice. Na strane druhej však vytvára pocit neistoty a nedôvery ľudí vo verejné inštitúcie. Na Slovensku sú príkladom zneužitia moci formovania mienky reportáže z rómskych osád, ktoré často poukazujú na odlišnosť rómskych komunít a vytvárajú predstavy, že je prijatie majoritou nemožné. Slovensko však nie je jediná krajina, kde sa v médiách vyskytujú aj takéto programy. Mohli by sme povedať, že ani nepatrí do skupiny tých štátov,ktoré priamo spravujú a zneužívajú médiá.

V rebríčku slobody tlače iniciatívy RSF (Reportéri bez hraníc) z roku 2021 sa na poslednom mieste nachádza Eritrea. V Eritrei ľudia môžu sledovať len jednu televíznu stanicu, ktorá je plne kontrolovaná vládou a vlastnenie iným subjektom alebo osobou je zakázané. Diktátorský režim nenecháva žiaden priestor na slobodné šírenie spravodajstva. 

Eritrejský prezident Issayas Afeworki povedal: „Tí, ktorí si myslia, že v tejto krajine nastane demokracia, si môžu túto myšlienku zobrať do iného sveta.“

Jeho postoj je tvrdý a sám sa dopustil mnohých zločinov proti ľudskosti. No v tejto krajine nejde len o zneužívanie médií na presadzovanie moci štátu – diktátora, ale predovšetkým o nemilosrdnú cenzúru obrovských dopadov.

Predposledné miesto v rebríčku patrí od začiatku roku 2021 Severnej Kórei. Vysiela v nej síce viac televíznych staníc ako v Eritrei – štyri, no všetky aj tak kontroluje štát. Každé médium môže čerpať výlučne z databáz Kórejskej centrálnej spravodajskej agentúry, ktorá poskytuje aj zahraničné spravodajstvo, no stále vo veľmi obmedzenom množstve. Médiá sú takisto veľmi mocným nástrojom v rukách diktátora Kim Čong-una, ktorý vyzdvihuje Severnú Kóreu nad všetky ostatné štáty a formuje toto silné presvedčenie v ľuďoch.

Môžeme byť preto vďační aspoň za slobodu, ktorá nám je dopriata. Je len na nás, ako s ňou budeme naďalej zaobchádzať a čo spravíme pre to, aby sa televízia, či celkovo médiá, úplne oslobodili od nežiaducich vplyvov, a tým každý rok zachovali pravú tvár Svetového dňa televízie.

Alžbeta Vojtušová

Foto: autorka

Na priestrannej lúke uprostred ničoho vyrástli malé domčeky, s drevenou podstavou a plátenou strechou. V centre kruhu vytvorenom z týchto zvláštnych stanov stojí stožiar, kde hrdo veje vlajka. Z drevenej kuchyne pod lieskovými stromami sa ozýva dlhý a krátky tón píšťalky, ktorý v Morseovej abecede symbolizuje písmeno N – teda nástup. Následný výkrik ,,Obed!´´ kuchára v gumákoch a v improvizovanej papierovej čapici ďalej konkretizuje bližší význam zvuku píšťalky – nástup na obed. Na toto zvolanie sa začínajú zbiehať ľudia zo všetkých možných smerov, položia sekery, kompasy, či zápisníky a s ešusmi v rukách sa postavia do dlhého radu.

Pre skautov bežný deň v tábore, pre nezainteresovaného človeka možno opis vojenského tábora. Takto si ľudia aj dnes predstavujú skauting. Na jar roku 2021 v skautskom časopise Médium zverejnili prieskum, podľa ktorého si najvyššie percento respondentov spája túto činnosť práve s aktivitami v prírode a spoznávaním a učením sa lesnej múdrosti. Hoci aj skauti túto úroveň považujú za dôležitú a významnú súčasť svojej činnosti, nepripisujú jej tú najväčšiu dôležitosť. Jana Chabadová vo svojej diplomovej práci História skautingu vo Varíne určuje hlbší zmysel tejto organizácie, ktorý je už na takzvanej duševnej úrovni. ,,Teda skauting nie je turistika, pobyt v prírode, šport, táborenie, stopovanie, kemping a podobne, ako sa mnohí málo informovaní domnievajú. Toto všetko sú len prostriedky k dokonalej príprave na život, k utváraniu dokonalej osobnosti s pevným charakterom a hlbokými morálnymi vlastnosťami. Cieľom skautskej výchovy je to, aby si každý, kto prešiel skautskou výchovou, osvojil trvalý proces sebazdokonaľovania a sebavýchovy.´´ Táto rovina sa už nedá obsiahnuť v nijakých odborných knihách, príručkách, či iných oficiálnych dokumentoch, lebo celkom súvisí s prežívaním a zmyslovým a citovým vnímaním človeka. Umeleckí interpreti, ktorí sú každému skautovi veľmi dobre známi, práve túto úroveň zachytávajú vo svojich dielach. Jaroslav Foglar vo svojej knihe Kronika Ztracené stopy opisuje túto úroveň ako ,,pocity ktoré otrasú tvojou dušou´´, Honza Nedvěd ju v svojej piesni Vodník zachytáva slovami ,,Krásný noci plný bílých hvězd a kamarádů, vyspívaný touhy kluků z měst, plný bláznivých snů.´´ Pre nezainteresovaného človeka to môže byť azda nepochopiteľné, no práve takto sa dá najlepšie priblížiť význam skautingu ako životný štýl. Teda nie je to samotný čas v prírode, ale vnímanie prírody ako súčasť seba samého. Nie je to práca s deťmi, ale dobro, ktorým sa povznáša duch. Nie je to táborový oheň, ale ticho, ktoré lieči myseľ a otvára duchovný zrak. Duchovná úroveň tvorí jeden z troch pilierov, na ktorých Baden-Powell lord of Gilwell postavil myšlienku výchovnej organizácie pre deti a mládež, ktorá sa neskôr premenila na celosvetové hnutie. Je to povinnosť voči Bohu, povinnosť voči blížnym a povinnosť voči sebe. Povinnosť voči Bohu pritom nie je myslená ako nevyhnutná podmienka prislúchať ku konkrétnemu náboženstvu, ale pevné rozhodnutie obsiahnuť túto duchovnú rovinu vo svojom živote a hľadať hĺbku vo svete okolo nás. A práve týmto princípom sa skauting stáva životným štýlom. Charakter, ktorý k nemu prislúcha, sa však dá dosiahnuť aj mimo neho. Jeho základom totiž už nie je organizačná štruktúra, rovnošata, či  symbolika. Pokiaľ človek dokáže spomaliť, aby vnímal a prijal to, čo je skutočné, krásne a významné, dokáže túto úroveň dosiahnuť celkom sám. Skauting však ponúka presne tie aspekty z kultúry, športu či vzdelania, ktoré naučia človeka ako rozoznávať všetky farby vetra, ako sa pozerať za to, čo vidím a ako ísť donekonečna …a ešte ďalej.

Ako však niečo také abstraktné, čo sa dá opísať známymi frázami z Disney rozprávok, môže byť naozajstné v tomto modernom svete, ktorý vie všetko vysvetliť a dokázať? Texty piesní, pasáže kníh či príbehy a výpovede ľudí dokazujú, že prijali skauting ako životný štýl, pretože sa dokázali sprítomniť a spomaliť, aby skutočne vnímali to, na čom záleží. Istým dôkazom takéhoto vnímania sú slová náčelníka Slovenského skautingu Jána Mitríka, ktoré venoval všetkým, ktorí ich môžu pochopiť. ,,Nie si telo čo má ducha, ale duch, čo má telo“. Ako tvrdí:  „Týchto pár slov nádherne otriaslo mojím životom, rýchlo bežiacom v zbesilom tempe. Vnímam to ako opačný pohľad na moje prežívanie. Snažím sa spomaliť. Uvažujem, ako naložiť s novou myšlienkou. Prahnem po tom, aby zo mňa viac hovoril duch ako túžby môjho tela.´´

Skautský tábor, zvláštne stany v kruhu, v strede ktorého stojí stožiar s vlajkou, či mierne labilná drevená kuchynka pod lieskami – to je skauting. No to všetko je iba prostriedok na dosiahnutie skutočného cieľa. Hladní mladí ľudia stoja nastúpení na obed v nerovnomernom rade a každý z nich vie, že je súčasťou niečoho oveľa väčšieho než je len organizácia. A pozorný pozorovateľ už nevidí zafúľaných chlapcov a dievčatá s modrinami, leukoplastami na všemožných miestach v zvláštnej rovnošate s nespočítateľnými nášivkami. Vidí duchov, ktorí v jednom harmonickom tóne znejú spolu so svetom okolo nich.