Ich revírom je obývačka, kuchyňa a detské ihrisko.
Ich tempo je neúnosné.
Ich súpermi sú nevyspatosť, rozhádzané hračky a blížiace sa termíny v kalendári.
Sú nasadené vo dne v noci. Pracujúce ženy na materskej.
Ich poslaním je zvládnuť aj nemožné.
Ráno robí deň. To si povie každý človek, ktorý sa v noci dobre vyspal, keď mu o siedmej hodine zazvoní budík, natiahne sa, dá si horúcu sprchu, pokojne si pripraví raňajky a ešte stihne v kľude vypiť kávu. Vtedy je svet v poriadku, deň sa môže začať. Ale čo taká žena na materskej „dovolenke“? Jej ráno začína ešte pred úsvitom. Budík nepotrebuje. Má ho živý, s pľúcami ako trúba a s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Kým väčšina ľudí ešte sníva, ona už v polospánku hľadá cumlík, prebaľuje, dojčí, uspáva, a keď sa konečne zdá, že je na chvíľu ticho… ozve sa ďalšie dieťa s urgentnou potrebou rozprávať sa o dinosauroch alebo o tom, prečo má balón šnúrku.
Materská dovolenka je vraj obdobie oddychu. Lenže ten, kto to vymyslel, zjavne nikdy nezažil 24-hodinovú nepretržitú službu, kde pauzy neexistujú a „prestávka“ znamená, že dieťa spí celých dvadsaťštyri minút. Je to realita, v ktorej sa testuje psychická odolnosť, fyzická výdrž a schopnosť fungovať s minimom spánku. Mnohé ženy prirovnávajú toto obdobie k reality šou Survivor. Len s tým rozdielom, že tu sa nehrá o výhru a neexistuje možnosť vypadnúť.
Deň tejto superženy bez plášťa štartuje medzi štvrtou a šiestou ráno a pokračuje v nekonečnom maratóne – raňajky, prezliekanie, upratovanie, hranie sa, uspávanie, varenie, pranie, žehlenie, ďalšie upratovanie, návšteva ihriska, riešenie malých kríz… a to všetko často s dieťaťom na rukách alebo visiacim na nohe. Káva sa pije studená, sprcha je rýchlejšia než pitstop vo formule a jedlo? Male zobnutie musí uspokojiť žalúdok.
Do tohto víru materských povinností vstupujú ženy, ktoré okrem toho všetkého všetkému ešte aj pracujú. Nie preto, že by nevedeli oddychovať. Práve naopak – nechcú stratiť profesijné tempo a mnohé jednoducho potrebujú aspoň na chvíľu prepnúť a cítiť, že ich svet nie je zúžený len na detskú izbu a plienky, a tiché modlitby, aby dieťa už konečne zaspalo.
Maratón bez prestávok
Materská dovolenka a lážo–plážo? Túto predstavu v prvej vete vyvracia prvorodička Natália zo Šamorína, ktorá sa pri dvojročnej dcére snaží udržať aj pracovné tempo. „Keby bola materská oddych, tak by som už bola na Bahamách,“ smeje sa, keď si počas nášho rozhovoru utiera ruky od plastelíny. Navštívili sme ju totiž doma, kde to vyzeralo ako v hračkárstve.
Aj keď sa snaží naplno venovať Sofii, pracovať začala, keď mala jej dcérka len šesť mesiacov. „Je to ako maratón bez prestávok. A do toho sa snažím ešte pracovať aspoň pár hodín denne,“ hovorí s pokojným hlasom kým malej pripravuje jedlo. Nie preto, že by musela, ale preto, že chcela. „O financie som sa vôbec nezaujímala, nebola som do ničoho tlačená,“ vysvetľuje. Jej motivácia bola úplne iná.
„Nechcela som vyjsť z odborných vecí. Potrebovala som občas prepnúť hlavu a cítiť sa tak, akoby som aspoň na chvíľu nemala dieťa,“ priznáva úprimne. Dodáva, že takýto pocit zdieľa veľa žien v podobnej situácii. Natália má našťastie podporu zo strany najbližších. Pomáha jej mama aj manžel. „Do práce chodím iba vtedy, keď jeden z nich môže strážiť dcérku. A hlavne vtedy, keď mám na to chuť a energiu,“ hovorí.
Neviaže ju totiž žiadny pevný pracovný čas ani harmonogram. „Nemám stanovený fond hodín, ani konkrétne dni. Je to extrémne variabilné. Nie som nútená ísť do roboty, ak nemám čas či náladu,“ dodáva s úľavou, ktorá sa jej odráža v hlase.
Keď sme k Natálii prichádzali, byt bol uprataný, hračky uložené a na stole voňal čerstvý čaj. No pri našom odchode to už vyzeralo, akoby prešlo po izbe tornádo – plastelína nalepená na stole, lego rozhádzané po koberci… Aj to je realita, ktorej mamy čelia každý deň.
Odchádzame malá Sofia vybehla na chodbu na svojom odrážadle. Natália len pokrčí plecami: „Toto je u nás normálka“.
Život na dve smeny
Ďalší príbeh patrí mladej kozmetičke Viktórii, s ktorou sme sa stretli na dedinskom ihrisku. Bolo po daždi – zem stále ešte vlhká, hojdačky prázdne a vietor preháňal lístie po zemi. Jej syn sa napriek sychravému počasiu radostne rozbehol k autíčku, akoby mu zima vôbec neprekážala.
Viktória si sadla na mokrú lavičku, opatrne si uhladila bundu a začala rozprávať. Absolvovala kurz a začala pracovať na polovičný úväzok. Doma má rok a pol starého syna – živé, zvedavé dieťa, ktoré jej dáva zabrať rovnako ako akákoľvek práca. „Rozhodla som sa pracovať, keď som si urobila akreditovaný kozmetický kurz počas rodičovskej dovolenky. Malý už bol dosť veľký, aby mohol zostať s iným členom rodiny,“ vysvetľuje zatiaľ čo jej malý chlapec sedí v piesku.
„Keď som si urobila certifikát, chcela som pokračovať v praxi. A samozrejme, bolo to aj prilepšenie si, predsa len rodičovský príspevok nie je bohviečo. Pracujem však len na polovičný úväzok,“ upresňuje. Reakcie okolia boli zmiešané. „Manžel z toho nadšený nebol, ale chápal moje dôvody a podporuje ma. Moja mama prízvukovala, že malý je ešte malý a mala by som zostať doma. Ale ja som cítila, že aspoň na pár hodín týždenne už pracovať môžem,“ hovorí a pohľadom sleduje, či jej syn nelezie po mokrej šmykľavke.
Jej dni sú presne zorganizované – niekedy až bolestivo presne. Vstáva ešte pred východom slnka, keď je dom úplne tichý a vzduch vonia čerstvo. Rýchla cigareta, úprava v kúpeľni, tiché obúvanie, aby nezobudila malého, a odchod do práce. Popoludní sa vracia domov, kde ju čaká ďalšia smena – tá rodičovská. „Keď prídem z práce, mám novú energiu a okolo pol tretej som vždy doma s rodinou,“ priznáva. „Upracem, navarím, pohrám sa s malým a večer nasleduje kúpanie a ukladanie. Až potom mám čas pre seba,“ opisuje svoj rytmus.
Najväčšou výzvou je pre ňu spánok, alebo skôr − jeho nedostatok. Malý totiž spí prerušovane, a tak jej zostávajú len štyri hodiny oddychu, kým sa znova postaví na štart svojho intenzívneho dňa. „Môj malý v noci vôbec dobre nespí. Domov prídem unavená, ale nejako sa to dá zvládnuť,“ priznáva skleslo. Pomáha jej ale manžel, sesternica, mama aj svokra, ktorá prichádza cez leto na dva mesiace zo zahraničia. „Keď má manžel voľno, je s malým on. Mám tu aj sesternicu, podľa ktorej si často nastavujem smeny, lebo pracuje krátky a dlhý týždeň. Občas príde pomôcť aj moja mama − tak raz za dva mesiace − a cez leto tu býva svokra, tá je tu dva mesiace, keďže žije v zahraničí,“ dodáva.
Aj keď je to náročné, práca jej priniesla viac než len finančnú pomoc. „Dáva mi psychický oddych,“ hovorí a na sekundu zavrie oči, akoby si tú vetu chcela sama potvrdiť. „Bola som poldruha roka v tom istom domácom kolobehu a zrazu stretávam nových ľudí, počúvam iné príbehy. Finančne je to veľká pomoc − zarobím viac než je rodičovský príspevok. A po profesionálnej stránke získavam prax a nové príležitosti,“ hodnotí. Keď sa s Viktóriou lúčime, malý sa stále nechce pohnúť z pieskoviska. Ona si len povzdychla a ostala s ním ešte na ihrisku. Odchádzame teda skôr a Viktória nám máva na rozlúčku.
Aj toto prináša život…
Do tejto mozaiky zapadá aj ďalšia mama – žena, ktorá sa nevzdala svojho remesla ani v období, keď sú dni naplnené prebaľovaním, uspávaním a varením príkrmov, a noci sú skôr sériou prerušovaných mikrospánkov než skutočným oddychom.
Barbora pochádza z Košíc, no život ju zavial do Bratislavy, kde vyštudovala Ekonomickú univerzitu a od roku 2016 pracuje v jednej finančnej spoločnosti. Začínala ako brigádnička, postupne prešla na plný úväzok a napokon až na pozíciu marketingovej manažérky. Keď sa jej v roku 2022 narodil syn, pracovná realita sa zmenila – nie však spôsobom, ktorý by znamenal zatvorené dvere vo firme. Prešla na dohodu a pokračovala ďalej na inej pozícii, a to kreatívnej. Stretli sme sa s ňou v detskej kaviarni. V pozadí sa ozývali výkriky detí, prerývaný smiech a občas aj plač, ktorý sa miešal s príliš veselou hudbou z reproduktorov.
Každé druhé slovo, ktoré sme si chceli povedať, prehlušil niekto, kto práve kričal: „Mamiiii, pozri sa na mňa!“ alebo pádom hračky o drevenú podlahu. A tak tam sedela Barbora s pohárom studenej kávy, z ktorého sa nestihla napiť, kým bol nápoj teplý, a s vyrovnaným úsmevom ženy, ktorú takéto prostredie už dávno nevyvedie z miery. Jej synček sa zatiaľ hral v kuchynke. Barbora už počas tehotenstva plánovala, že pracovať bude aj počas materskej.
„Vzhľadom na povahu mojej práce, ktorú viem vykonávať aj doma v rôznych časoch – som od začiatku tehotenstva plánovala, že budem pracovať aj počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky v trochu obmedzenom rozsahu,“ vysvetľuje. A s úprimnosťou dodáva aj ďalší dôvod: „Programy sa vyvíjajú, trendy sa menia. Ak by som mala trojročnú pauzu, návrat by bol náročnejší. A ak by som raz musela meniť prácu, adaptácia by bola dlhšia.“
Okolie jej rozhodnutie prijalo s pochopením. „Vidia, že ma táto práca baví, a podporujú ma, keď potrebujem pracovať. Kolegovia sú spokojní – pracujeme spolu už roky a sú radi, že si nemuseli hľadať náhradu,“ dodáva a pozrie smerom k synovi, ktorý sa pekne hrá s guličkami.
Jej bežné dni pripomínajú mnoho dní iných pracujúcich mám. Ráno sa venuje synovi, potom domácnosti, varí… Popoludňajšie uspávanie sa niekedy natiahlo, inokedy stačilo len pár minút. A keď sa byt ponoril do ticha, začala pracovať. Hodina či hodina a pol. Niekedy viac, najmä večer. „Často pracujem po večeroch až do noci – to je najťažšie,“ hovorí, a odpíja si z kapučína. Napriek náročnosti jej práca dáva veľa.
Po finančnej stránke bola vítaným prilepšením. Po psychickej únikom z kolotoča rodičovských úloh. „Možno vypnúť od rodičovských povinností a prepnúť na tie pracovné – je to pre mňa psychohygiena,“ hovorí. To všetko zvládala aj vďaka podpore okolia. „Pomáha mi manžel, starí rodičia aj sestra,“ zmieni len tak mimochodom, akoby to bola samozrejmosť – no v skutočnosti je to práve ten tichý základ, na ktorom tak veľmi záleží. Keď sa lúčime, syn jej podáva topánku a my obe sa zasmejeme. Takto nejako vyzerá realita stoviek žien. Nie je to dokonalé. Ale je to reálne.
Ich dni sú plné chaosu, noci plné bdenia. Občas padnú od únavy, či zapochybujú, ale každé ráno opäť vstanú a idú ďalej. Pracujúce mamy na materskej nie sú superhrdinky preto, že zvládnu všetko bez zaváhania, ale preto, že to robia každý deň znova, aj keď je to ťažké. Ich príbehy nie sú výnimočné. A práve v tom je ich sila. Sú medzi nami. Sú tiché, nenápadné, no neobyčajne odolné ženy, na ktorých stojí celý svet.
Je však jasné, že tu je aj druhá strana mince. Kým tieto tri mamičky mali možnosť slobodne sa rozhodnúť, existujú aj iné ženy. Tie, ktoré sú donútené odísť od dieťaťa a začať pracovať. Robiť nechcú, ale musia… Okolnosti ich do toho dotlačia – finančný tlak, nevýhodná hypotéka, nedostatok podpory v rodine či zamestnávateľ, ktorý nepriamo naznačuje, že „by bolo fajn“, keby zostali aspoň čiastočne aktívne. Nie je to pre nich voľba, ale prežitie. Práca pre ne nie je únik, ale ďalší stres, ktorý pridávajú na už aj tak preplnenú misku povinností.
