All Posts By

Marína Gorobec

Zo Zvolena sa cez Česko prebojoval až do Ameriky. Cesta Miloša Kelemena za jeho hokejovým snom

Foto: Instagram Miloša Kelemena

Za snom hrať v NHL si ide každý dravý hokejový hráč. Hokejistovi Milošovi Kelemenovi sa tento rok splnil sen z jeho detských čias. Nepremárnil svoju príležitosť, kráča v otcových  šľapajách, hokeju obetoval celý svoj život a je pre neho nepredstaviteľné vzdať sa. Je odhodlaný dať do toho všetko, a ani jeho nová záľuba v lúštení krížoviek, ktorej čaru podľahol počas tvrdého lockdownu v Pekingu so spoluhráčmi na olympijských hrách, ho nevyvedie z formy. Prípravu na novú sezónu v Amerike neodkladá na druhú koľaj a venuje sa sebe samému každý jeden deň.

Bolo vaším snom byť odmalička hokejistom?

Asi áno. Môj otec hrával hokej v mladosti za Lučenec. Snažil sa aj mňa viesť odmalička vo svojich šľapajach. Čo sa mu aj podarilo, keď sa na to spätne pozriem. V detstve sme chodievali spolu na zápasy extraligy vo Zvolene ako diváci. V tom čase sa začal formovať aj môj zatiaľ detský hokejový sen. Tento šport ma chytil za srdce a vedel som, že sa mu chcem venovať. Čím ďalej, tým viac ma bavilo hrávať a zlepšovať sa v nedostatkoch. No a dnes po tvrdej práci na sebe, som sa dostal až sem.

Vidíte vo vašom otcovi váš najväčší vzor?

Myslím si, že rodičia by mali byť stále vzorom pre všetkých v každom prípade. Otec ma podporoval na štadióne a mama ma brala do zákutia spomienok z fotiek, z čias otcovho hokejového pôsobenia. Samozrejme, môjho otca beriem ako človeka, ktorý ma motivoval, vážim si ho a som mu vďačný za všetko. Veď aj vďaka nemu som dostal možnosť, robiť to čo ma baví. 

Mohli sme si všimnúť, že vo Zvolene ste hrávali s hráčskym číslom 12. Bolo toto číslo pre vás niečím výnimočné?

Má pre mňa určitý význam. Hrával s ním môj otec. Odkedy som začal, toto číslo sa nieslo so mnou. Vo Zvolene bolo spočiatku obsadené, tak som ho vymenil za dres s číslom 17, v ktorom som odohral niekoľko zápasov. Hneď po uvoľnení dvanástky bolo opäť moje. V Boleslavi bolo tiež obsadené, tak som si tieto dve číslice prehodil a nasadil som si dres s číslom 21.

Foto: Instagram Miloša Kelemena

Plánujete si ho nasadiť aj v NHL?

Ak bude voľné, tak určite áno. Ak nie, budem musieť vymyslieť niečo iné. Predsa toto číslo beriem ako poctu pre môjho otca a tradíciu, ktorá mi prináša možno aj šťastie.

Aké iné možnosti vám ponúka klub Arizona Coyotes, kam smerujú vaše najbližšie kroky?

Pre všetkých hokejových hráčov je miesto v NHL taký splnený sen a ja nepatrím k výnimkám. Nejde ani o tie možnosti ako skôr o príležitosť dostať sa tam. Všetko záleží odo mňa a od toho, aký výkon v novej sezóne podám. Bol to predsa môj detský sen, a preto chcem dať do toho všetko. Verím, že na Slovensku to smeruje k lepšiemu s talentovanými hokejovými hráčmi a že ich v tejto organizácii budem vidieť čoraz viac.

Tešíte sa do Ameriky?

Áno, veľmi. Bude to výzva. Zatiaľ sa na odchod pripravujem telefonátmi s mojím mentálnym koučom. Pretože jedna vec je byť pripravený fyzicky a tá druhá psychicky.

Keď ste spomenuli mentálneho kouča. Ako mentálny koučing funguje?

Pred každým zápasom si s ním zvyknem zavolať. Je bývalý hokejista, ktorý ma pripravuje na to, ako to v Amerike bude. Snažím sa brať si jeho rady k srdcu. Veľmi mi to pomáha a myslím si, že pri športe netreba zanedbávať ani psychické zdravie. Je rovnako dôležité ako to fyzické. Viem, že moja cesta do Ameriky bude celá o mne a o mojom rozvoji. Budem sa musieť sústrediť na sto percent a biť sa o to, aby som ukázal, aký som hráč. Uvedomujem si, že to bude niekedy ťažké, ale aj za pomoci môjho kouča sa na to snažím pripraviť. Nerobím to pre nikoho iného len pre seba, a preto je táto príprava pre mňa veľmi dôležitá.

Keď sme už pri NHL, ako si vás všimli skauti odtiaľ?

Stretol som ich hneď prvý mesiac môjho pôsobenia v Česku v BK Mladá Boleslav. Hovorili mi, že si ma všímali už v slovenskej lige a sledovali moje pokroky. Keďže som prestúpil do lepšej ligy, tak so mnou nadviazali kontakt a tam to všetko začalo.

A kde si vás všimli skauti z BK Mladá Boleslav?

Minulý rok vo Zvolene som mal veľmi dobrý, dal som veľa gólov a skontaktovali ma. Česká liga je kvalitná. Bral som to ako postup vo svojej kariére a vedel som, ako sa tam pracuje. Išiel som tam s vedomím, že hokej je tam na inej úrovni, a tým pádom budú aj tréningy vyzerať inak. Bol to pre mňa taký medzistupeň do NHL. Tréningy boli tvrdé a náročné s oveľa rýchlejším tempom, na aké som bol zvyknutý. Zo začiatku som neveril, že to vydržím. Bola to výzva, prijal som ju a naučilo ma to na sebe viac pracovať.

Ako ste sa cítili v českom klube?

Nikdy som nemal problém niekde zapadnúť a takisto som našiel spoločnú reč s mojimi novými spoluhráčmi v Čechách. V klube som sa spoznal s Adamom Jánošíkom z reprezentácie. Ale našiel som si tu aj mnoho iných kamarátov a medzi nimi musím spomenúť aj Maja Luntera, s ktorým som v kontakte doteraz. Myslím si, že som si našiel takých priateľov do života, ktorí mi veľmi pomohli či už v hokeji alebo len začleniť sa, pretože som trávil s nimi väčšinu môjho času. S Adamom sme sa smiali, keďže má dve deti, že ja som jeho tretie. Oni boli ako moja druhá rodina.

Ste v kontakte aj so svojimi bývalými spoluhráčmi zo Zvolena?

S bývalými spoluhráčmi zo Zvolena som v kontakt, aj keď je, samozrejme, čas. Každý jeden z nás je rozcestovaný po rôznych hokejových kluboch vo svete a stretávame sa mimo sezóny, keď sa všetci nachádzame na Slovensku.

Ako sa spätne pozeráte na hráčsku kariéru v kluboch, kde ste mali možnosť hrať?

Ešte toho nemám veľa za sebou, ale ak to mám porovnať, každý klub mi dal niečo iné. V HKM Zvolen som bol od mojich 17. rokov, čo bolo v tom čase veľmi zriedkavé. Nestávalo sa často, že takí mladí hráči hrávali u mužov. V celej lige sme boli tuším dvaja alebo traja. Vtedy sa to pohlo správnym smerom, Slovenský hokejový zväz ošetril tento nedostatok a kluby začali dávať príležitosti mladým hráčom. Dnes je to už samozrejmosť. Teší ma, že mladí ľudia dostávajú možnosť, takisto, ako som ju dostal pred rokmi aj ja. Nevravím, že to niekedy nebolo ťažké, ale stálo to za tú drinu. Musím povedať, že sa na moju hráčsku kariéru vo Zvolene pozerám pozitívne a poslednou bodkou bolo víťazstvo a titul majstrov Slovenska.

V českom klube som začal dobre. Po 15. zápasoch sme boli v tabuľke medzi prvými, ale potom prišla na nás kríza a ťahali sa s nami prehry. Prestalo sa mi dariť, nebodoval som –bolo to náročné. Nakoniec sa nám podarilo z 11. miesta v predkole play off prepísať históriu a po asi jedenástich rokoch, ak sa nemýlim, sme prešli cez Plzeň. Po prehrách svitla nádej. Všetci v tíme sme sa  ale zhodli, že nám sezóna veľmi nevyšla, ale nakoniec sme to vytiahli. Myslím si, že všetko je tak, ako má byť. A aj túto skúsenosť u bratov Čechov beriem za skvelú príležitosť. Môžem povedať, že som zatiaľ spokojný so svojou hokejovou kariérou, ale môže byť stále lepšia.

V ktorom klube sa vám zatiaľ najlepšie hralo?

Vo Zvolene sa mi hralo veľmi dobre, bolo to určite aj tým, že sme stále vyhrávali. V Mladej Boleslavi to nebolo také ľahké po psychickej stránke. Spomínam si aj na také chvíle, keď sa mi išlo na štadión po piatich prehrách už ťažšie. Vyvíjali na nás tlak, pretože sme mohli vypadnúť. Na zápas sme išli s tým, že musíme vyhrať, inak sa znova bude opakovať to isté a klesneme v tabuľke. Bol to boj o udržanie sa v lige. Ale vždy si hovorím, že pod tlakom to ide najlepšie, a aj keď sme nevyhrali sezónu, tak sme to dotiahli najďalej, ako nám sily stačili. Ale zase v play off sa mi hralo ešte lepšie ako vo Zvolene.

Ako vyzerá váš deň počas sezóny?

Dalo by sa povedať, že cez sezónu žijem v takom stereotype. Vstávam skoro ráno, naraňajkujem sa a idem do posilňovne. Po cvičení nám začína tréning na ľade, ktorý trvá do poludnia. Naobedujem sa, oddychujem a regenerujem. Najlepšie vždy poobedným hodinovým spánkom. Zvyšný voľný čas venujem sebe, poprípade kamarátom. Mojou nezvyčajnou záľubou je aj lúštenie krížoviek. Pred hrami v Pekingu sme si nakúpili so spoluhráčmi krížovky, lebo v Číne bol tvrdý lockdown. Zatiaľ čo oni ich poctivo lúštili, ja som vypĺňal osemsmerovky. Začali sa mi smiať, ale lúštenie krížoviek mi popravde nikdy nešlo – ale čo ma život a nuda nenaučia. Teraz ich lúštim aj sám v mojom voľnom čase. Najdôležitejší je pre mňa večerný spánok, čiže chodím spať skoro. Tréningy bývali skoro každý deň okrem pondelka, keď sme mali day off. Zápasy sme mávali trikrát týždenne. Vždy v utorok, piatok a v nedeľu.

Stravujete sa nejako špeciálne, aby ste si udržiavali formu?

Myslím si, že sa nestravujem nijako špeciálne. Je to taká stará klasika. Veľa ryže s mäsom a cestoviny. Cez letnú prípravu dodržiavam jedálniček, ktorý mám stanovený. Je najdôležitejšia a dá sa povedať, že z tejto prípravy ťažím celý rok, preto ju nemôžem zanedbať. Netajím sa, že si občas dám aj niečo nezdravé. Ale len po dobre odvedenom zápase – ako odmenu. Milujem hranolčeky s kečupom, tie si dávam vždy, keď môžem. Mám vlastný rituál – deň pred zápasom na večeru nekonzumujem mäso. Už po rokoch poznám svoje telo a bez mäsa mám kvalitnejší spánok a cítim sa na druhý deň lepšie.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že s hokejom úplne skončíte a zavesíte svoju kariéru na klinec?

Nikdy som nepomyslel na to, že chcem s hokejom skončiť. Ani vtedy, keď sme zažívali prehru za prehrou. Keď som bol mladší, samozrejme, boli chvíle, keď sa mi nechcelo ísť na tréning. Ale nikdy nezvíťazila lenivosť a na tréning som nakoniec išiel. Možno aj vďaka môjmu otcovi, ktorý mi nedal možnosť zaváhať ani na sekundu a poctivo so mnou chodil na hokejový štadión.

Čo vás ženie dopredu ak strácate motiváciu?

Určite sú v sezóne okamihy, keď sa darí, ale aj keď sa nedarí. Je to normálne a deje sa to hádam pri všetkom, nielen pri športe. Každého športovca baví, keď sa vyhráva a napreduje aj individuálne. Tiež som prežil chvíle, keď sa mi nedarilo, ale nevzdával som sa. Hnala ma dopredu myšlienka, že som hokeju obetoval celý svoj život a nechcem a nemôžem to vzdať v strede mojej cesty za úspechom.

Aké plány máte po ukončení hokejovej kariéry? Rozmýšľali ste niekedy nad tým?

Zatiaľ nie. Určite mi napadlo stať sa hokejovým trénerom a odovzdávať svoje nadobudnuté skúsenosti hokejistom.

Ako sa cítite pred zápasom? Pociťujete stres?

V začiatkoch, keď som bol mladší, mával som stres aj z divákov. Teraz už nie. Skôr ide o akési napätie v tele, motýliky v bruchu a zimomriavky, keď vidím, že sa celým zimným štadiónom nesie dobrá nálada.

Dobrá atmosféra vie určite naladiť, ale aký to bol pocit hrávať s prázdnym štadiónom v čase najväčšej vlny pandémie?

Skoro dva roky sme hrali bez divákov. Bolo to čudné. Nepočuť krik z tribúny, skandovanie a najmä nebolo cítiť podporu. Predsa, keď sú diváci, tak je atmosféra iná a aj hráč má väčšie odhodlanie a pocit eufórie. Pri pohľade na prázdny štadión som sám seba musel viac namotivovať na zápas, keďže bolo všade ticho. Ale postupom času som si zvykol. Šok bol zase, keď sa pred pár mesiacmi uvoľnili opatrenia a opäť boli vypredané štadióny.

Aký máte najlepší hokejový zážitok?

Sú tri. Prvý z nich je titul vo Zvolene. Ten predstavuje zadosťučinenie a odmenu, prečo tento šport vlastne robím. Druhým je miesto na minuloročných majstrovstvách sveta v Rige. A posledným tohtoročná olympijská bronzová medaila.

Ostaňme na chvíľu ešte pri bronze. Aké bolo stretnutie s vašimi fanúšikmi v Bratislave?

V takýchto chvíľach si všetci uvedomíme, prečo robíme tento šport. Úspech a podpora je asi na tom najkrajšia. Vždy si to treba užiť najviac ako sa dá, pretože človek nikdy nevie, kedy v živote ešte takýto triumf dosiahne. Stretnutie s toľkými ľuďmi bolo fakt zážitkom, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Oslavy z bronzu si ľudia nemohli veľmi užiť, lebo hneď po ukončení olympijských hier v Pekingu vypukla vojna. Ako sa na to pozeráte?

Cez olympiádu bol pokoj. Veď – ako sa hovorí, keď sú olympijské hry, nie je žiadna vojna. Všetko sa začalo deň po našom privítaní na Slovensku. Veľmi nesledujem médiá, ale tie najhlavnejšie informácie som zachytil. Je to veľmi smutné, že v súčasnosti nedržíme všetci spolu.

Ako sa pozeráte na sankcie voči ruským športovcom?

Veľmi ťažko sa na túto tému vyjadruje. Deje sa mnoho vecí v každom športe, takže sa to netýka len hokeja a Majstrovstiev sveta. Žiaľ, tí športovci trpia na úkor niekoho iného a sami za to nemôžu. Tieto sankcie považujem ako zlý krok pre šport.

Aký je váš hokejový vzor?

Teraz nemám žiadny. Je zopár hráčov, ktorých obdivujem za to, čo dokázali. V mojom veku sa snažím byť vzorom sám pre seba a učiť sa na svojich chybách. Avšak v minulosti, ako každý začínajúci hokejista, som ich pár mal. Napríklad Sidney Crosby alebo Alexander Ovechkin.

Čo by ste odporučili začínajúcim hokejistom?

Nevzdávať sa. Neuprednostniť zábavy v puberte pred tréningom. Všetko sa dá vždy dobehnúť. Keď sa niekto chce stať hokejistom s vysnívanou kariérou, tak je najdôležitejšie pracovať na sebe a venovať športu všetok voľný čas. Nič nepríde samé od seba. Aj keď je to niekedy náročnejšie po všetkých stránkach, tak tá zaslúžená odmena raz príde. Viem o čom hovorím. Ak do toho dáte všetko, tak vás vie šport veľa naučiť. Predovšetkým disciplíne, ktorú dnešní tínedžeri väčšinou nemajú.

Miloš Kelemen

Miloš Kelemen je 22 ročný rodák z Lučenca, ktorého si hokej získal už v mladom veku. Svoje úspechy preukazoval u HKM Zvolen, HC Slovan Bratislava a naposledy v českej extralige v klube BK Mladá Boleslav, kde svoju hráčsku štafetu gólov nedávno ukončil. V roku 2021 sa zúčastnil Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Rige. Tento rok sme ho mohli vidieť reprezentovať Slovensko na Olympijských hrách v Pekingu a jeho nasledujúce kroky vedú do NHL.

autorka: Marína Gorobec

Študenti vďaka dobrovoľníctvu môžu uspieť aj na Erasme

Všetky dobrovoľnícke skúsenosti v živote sú zároveň aj novými príležitosťami. Presnejšie -hovorím o najväčšej študentskej neziskovej organizácii AIESEC fungujúcej už 74 rokov. Ponúka rozvíjanie tímových schopností a vodcovského potenciálu. Ako uvádzajú na svojej webovej stránke, AIESEC založili po druhej svetovej vojne siedmi ľudia z Európy, ktorým sa podarilo naplniť svoju víziu. A to spojiť mladých ľudí pre mladých ľudí – tak znie aj ich motto. 

Mladí lídri sa podieľajú na fungovaní organizácie spolu so svojimi tímami. Väčšinou ide o vysokoškolákov, ktorí nechcú len tak premárniť študentský čas, ale snažia sa ho využiť čo najužitočnejšie.

Študenti môžu skúsenosti z rôznych pozícií nadobudnutých v AIESEC využiť aj v reálnom živote. Takisto im to môže prihodiť nejaké body pri výbere na Erasmus.

Ako uvádzajú na svojej hlavnej stránke, rozrástli sa do viac ako 120. krajín. Medzi nimi je aj Slovensko. V našej krajine fungujú od roku 1993 a dnes ich nájdeme v troch mestách so štyrmi pobočkami, z toho dve sú v našom hlavnom meste. V Bratislave môžeme jednu z nich nájsť aj na Univerzite Komenského. Ďalšie sa nachádzajú v Nitre a v Banskej Bystrici.

Pre rozvoj mladých lídrov sú určené štyri tímy, ktoré každý mesiac spĺňajú určitý cieľ. Napríklad, jedna skupina ľudí pracuje na projekte, ktorého myšlienka sa zrodí na online alebo na osobných mítingoch. Poslednou ideou bolo – Ako zvládnuť stres. Na príprave obsahu a zviditeľnení projektu pre verejnosť pomocou sociálnych sietí pracovali celý mesiac. 

Každých šesť mesiacov sa dá vyskúšať inú pozícia v tímoch alebo usilovať sa o postup na vyššiu pozíciu.  Napríklad z člena tímu na post tímlídra. Alebo z tímlídra na manažéra. 

Prvý tím sa zaoberá rozvojom externého partnerstva. Členovia PR sa usilujú o komunikáciu a nadviazanie spolupráce s univerzitami na Slovensku. Študenti v ňom rozvíjajú svoje jazykové schopnosti a zlepšujú svoju prezentáciu pred ľuďmi tak, aby zaujali a nadviazali spoluprácu.

Ďalej majú aj marketingový tím, ktorý sa usiluje o promovanie udalostí na sociálnych sieťach a o zviditeľnenie organizácie. 

Tretí z nich má na starosti udržiavanie vzťahov s firmami, riešenie financií a sponzoringu. Je zameraný na oslovovanie sponzorov a nadviazanie spolupráce s nimi.

Posledný je zameraný na lokálne projekty pre stredné školy, ale aj na prípravu letných táborov pre deti a mládež.

Každý mesiac AIESEC ponúka vysokoškolákom aj webináre, na ktorých sa môže zúčastniť každý, kto má záujem nadobudnúť nové znalosti. Sú skvelým doplnkom popri školských povinnostiach. Tieto stretnutia sú napríklad o tom, ako správne komunikovať alebo ako sa pripraviť na obhajobu záverečnej práce. 

Pre členov tejto študentskej organizácie sú usporadúvané konferencie. Nesú sa v štýle firemného zasadnutia a workshopov, kde si študenti môžu vyskúšať aj takúto formu stretnutí. Organizuje ich skupina ľudí, ktorá má v tomto smere chuť zlepšiť svoje schopnosti. Ich úlohou je pripraviť zábavné a poučné akcie v každom ročnom období so špeciálnym hosťom z inej krajiny. Na takomto mítingu sa stretnú ľudia zo všetkých slovenských pobočiek, kde majú možnosť spoznať sa, porozprávať sa a čo to sa aj naučiť. Je to takzvaná studňa zážitkov, nekonečného naberania nových informácií a vytváraní nových priateľstiev.

Dobrovoľníctvo je činnosť pre zlepšovanie sa a získavanie skúseností. Existujú rôzne organizácie, ktoré fungujú na dobrovoľnej báze, stačí len pohľadať ich na internete a nemárniť čas zbytočnosťami. 

Autorka: Marína Gorobec

Fotografie: AIESEC Slovensko

Zakladateľ iniciatívy Dobrovoľníci Novohradu: Príroda by nemala pracovať pre nás, ale my pre ňu

Jakub Matúška sa dlhšie pohrával s myšlienkou ako pomôcť našej planéte a ako sa jej odvďačiť za všetko, čo pre nás robí. A tak v maturitnom ročníku založil iniciatívu Dobrovoľníci Novohradu. Snažil sa spolu s dobrovoľníkmi šíriť posolstvo – aké je dôležité žiť v čistote, a to nielen vo vlastnej domácnosti, ale tiež v jej okolí. Jakub sa dnes pozerá na svet inými očami a aj po pandémii tento projekt, ktorého je zakladateľom, naberá iný rozmer.

Iniciatívu Dobrovoľníci Novohradu ste založili v roku 2019, vo štvrtom ročníku na strednej škole. Ako sa tento nápad zrodil?

Z ničoho nič, z jedného dňa na druhý. Videl som, v akom stave je okolitá príroda a nepoznal som nikoho, kto by pravidelne prispieval k zlepšeniu životného prostredia. To bola taká moja prvotná motivácia. Až po vzniku Dobrovoľníkov som prišiel na to, aké množstvo organizácií po celom Slovensku založených na podobnej báze, funguje. Avšak v našom regióne to bolo niečo nové, a preto som chcel svojou myšlienkou a neskôr aj činmi, prispieť k lepšiemu a čistejšiemu okoliu. Mojím hnacím motorom bola najmä nezodpovednosť ľudí, zbytočné zasahovanie do prírody a jej nerešpektovanie. Príroda by nemala pracovať pre nás, ale my pre ňu. 

Priniesol vám niečo tento projekt do života?

Áno. Veľmi veľa možností, skúseností a zážitkov. Naučil som sa byť zodpovednejší. Predsa len, bolo to pre mňa niečo dovtedy neznáme a viedol som spolu s tým aj skupinu ľudí, ktorá bola odhodlaná meniť veci rovnako ako ja. Medzi dobrovoľníkmi som si vytvoril množstvo nových priateľstiev.  Po novovzniknutom projekte som sa začal viac sústreďovať na svoj vlastný rozvoj. Dalo by sa povedať, že to bol taký ten prvý bod, od ktorého pokračujete v rozvíjaní stále vyššie a vyššie. Bola to výzva, ale nakoplo ma to. Stanovil som si nejaké predsavzatia a ciele, ktoré sa snažím plniť a dodržiavať. Po preštudovaní kníh od Petra Wohllebena som začal lepšie chápať súvislosti medzi človekom a prírodou. 

Koľko ľudí s vami začínalo čistiť okolie? 

Spočiatku fungovania iniciatívy sme chodievali čistiť prírodu svojpomocne, každý sám. Potom sme spojili sily a na prvú zorganizovanú akciu prišli ôsmi ľudia. Veľmi som si to vážil a ani takýto nižší počet ma neodradil, aby som pokračoval ďalej v tom, čo chcem robiť. Títo ľudia mi ukázali, že to má zmysel. 

Koľkí sa k vám pridali neskôr?Na druhej akcii nás už bolo neuveriteľných osemdesiat. Som rád, že som to nevzdal, na každú nasledujúcu akciu prichádzalo čoraz viac ľudí.  Poukázali sme na to, že na čistenie prírody od odpadkov netreba zabúdať a je to tiež jedna z dôležitých vecí. Potom nás začalo podporovať aj mesto Lučenec a iní sponzori. Dokonca nám zvykli ľudia darovať vrecia, rukavice a všetko ostatné, čo sme potrebovali na zbieranie odpadkov. Sme im za to vďační. 

Zdroj: Instagram

Čakali ste po prvej akcii takýto záujem? 

Nie. Bol som veľmi milo prekvapený.

Spolu s vaším tímom ste sa snažili šíriť osvetu ďalej prednáškami na základných a stredných školách v Lučenci. Pripojilo sa k vám po nich viac ľudí? Plánujete v osvete pokračovať aj v budúcnosti? 

Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Mal som z nich dobrý pocit a videl som záujem od študentov aj učiteľov, čo ma nesmierne tešilo. Bohužiaľ, pre pandémiu, ktorá nám to prekazila, sme s tým museli načas prestať. Určite sa tomu plánujeme ešte venovať, ale už s novým menom, logom a prístupom.

Ako vyzerali čistiace akcie, ktoré ste organizovali?

V začiatkoch, keď sme to ešte nemali premyslené, sme určili nejaký dátum, čas a miesto,  stretli sme sa spolu s dobrovoľníkmi a zbierali sme smeti.

Naše posledné akcie, ktoré sa konali ešte ako-tak v čase, keď korona nehýbala svetom, sme  organizačne vyšperkovali. Prvé čistiace stanovisko bolo na súši, kde sa ľudia na väčšie vzdialenosti mohli prepraviť autobusom. Druhé stanovisko bolo čistenie koryta rieky Ipeľ. Využívali sme pritom kanoe, ktoré nám vďaka našej spolupráci s organizáciou Splavuj Ipeľ požičali chalani. Ďalej – varenie gulášu sprevádzané hudbou. Celú akciu ukončila tombola. 

Koľko ton smetia ste vyzbierali?

Za dva roky, kým nám do cesty nevstúpila pandémia, by sme mohli hovoriť asi o desiatich tonách odpadkov. Takéto číslo sme dosiahli vďaka všetkým ľudom, ktorí prišli na naše akcie.

Ako vašu iniciatívu zasiahla pandémia?

Akcie aj prednášky nám, žiaľ, prekazil Covid. Tým, že sa nemohli organizovať skupinové akcie a ľudia sa pomaly báli vyjsť z domu, tak ochabli nielen priateľstvá, ale aj motivácia. Náš projekt napredoval, mali sme dohodnuté určité spolupráce, ktoré dostali stopku aj pre pandémiu.

Skúsenosti už máte. Ako sa teraz pozeráte na dobrovoľníctvo? Akým iným smerom by ste chceli váš projekt orientovať? Aké máte plány na tento rok?

S odstupom času som sa začal pozerať na iniciatívu inak, prišiel som na určité nedostatky, ktoré plánujeme spolu s naším tímom odstrániť. S premenovaním nášho projektu na NOVÚ ZEM budeme mať novú eko platformu, tá bude viac zameraná na to, ako načúvať prírode, zžiť sa s ňou a ako jej pomôcť aj inak, nielen zbieraním odpadkov. Projekt už síce nebude mať regionálne zameranie, ale chceme rozšíriť svoje myšlienky medzi väčšie množstvo ľudí.

Ako by ste inšpirovali ľudí, aby si začali viac vážiť prírodu?Určite je dôležité byť otvorený všetkému novému. Brať si inšpiráciu od druhých ľudí, ktorí sú šetrnejší k prírode. Staré známe a stále nie samozrejmé recyklovanie a po novom aj zálohovanie PET fliaš. Neustále hľadanie iných a lepších alternatív k prírode ako napríklad nezobrať si na každý jeden nákup novú plastovú igelitku. Lepšie je mať pri sebe jednu látkovú tašku, ktorá sa dá využiť veľakrát. Podstatné je nebáť sa zmeny

Foto: Jakub Matúška, zakladateľ iniciatívy Dobrovoľníci Novohradu

Autorka: Marína Gorobec

Diagnóza vysokoškolákov: Prokrastinácia

Chorobné odkladanie úloh. „Urobím to zajtra.“ „Veď mám ešte na to veľa času.“ Až sa z toho stane deň pred odovzdaním úlohy a my nevieme, čo skôr. Nakoniec ju ani neodovzdáme. Vytvárame si zbytočný stres vlastnou neschopnosťou prehovoriť sa, aby sme zadané úlohy vypracovali. Svoju energiu radšej využívame na nedôležité veci a tie dôležité – na tie kašleme. Dosť často sa stáva, že nás potom trápia myšlienky. Vyčítame si, prečo sme to neurobili alebo sa na seba začneme hnevať pre vlastnú nezodpovednosť. Ak neprestaneme prokrastinovať a nepovieme si zásadné už dosť!, môže to mať veľmi negatívne následky či už na naše štúdium alebo život.

Kde je táto „diagnóza“ rozšírená najviac?

Vysokoškoláci sú skvelým príkladom, ako sa to robiť nemá. Všetko na poslednú chvíľu. Výhovorky typu – pod stresom nám to ide lepšie a rýchlejšie.

Toto však nie je v poriadku. Študenti vysokých škôl by si mali uvedomiť, že študovanie a prokrastinácia nejdú dokopy. Svoj potenciál nikdy ani nevyužijeme ak aj nás zláka vlna ničnerobenia. Možno si ani neuvedomujeme, ako je tento psychický stav spätý s naším životom.

Stačí sa zamyslieť, či sme si za posledný týždeň urobili všetko, čo sme mali, načas. Ak áno, tak študent neprokrastinuje a netrpí žiadnou „vysokoškolskou diagnózou.“ Ale čo ak nie? Tu sa dostávame do bodu, keď si stačí uvedomiť, kedy a pričom prokrastinujeme najviac. Možno na to nemáme dostatok energie. Aj to patrí medzi jeden z príznakov. Presne to je to, čo nikto z nás nechce počuť: týmto nechceným zlozvykom vlastne trpíme.

Ako s ňou vieme bojovať?

Ako prvé si musíme uvedomiť priority. Ako sa hovorí – bez práce nie sú koláče. A pri tomto to platí rovnako. Ak si spravíme úlohy, potom si na oplátku môžeme niečo dopriať, napríklad zábavu. Je to určitá forma motivácie, ktorá by nás mohla nakopnúť v tom, ako sa zbaviť prokrastinácie v živote.

Druhou vecou je upratanie si vecí. Ak pracujeme v neporiadku, môže to ovplyvňovať náš psychický stav. A môžeme začať prokrastinovať, čomu sa predsa chceme vyhnúť.

Treťou možnosťou je spraviť si zoznam od najdôležitejších vecí po tie menej dôležité. Ak máme pred očami niečo takéto, úlohy sa nám budú robiť ľahšie a svoje sústredenie prenesieme stopercentne na vykonávanú činnosť.

Poslednou vecou je urobiť si plány na najbližšie obdobie. Všetko si zoradiť časovo a robiť to postupne a s prehľadom.

Ak splníme všetky štyri body, úspešne sa vyhneme nechcenej prokrastinácii a bude sa nám žiť o niečo lepšie.

Čo ak nás škola nebaví a nevieme ako ďalej?

Pixabay.com

Podľa výskumu Univerzity Komenského až tretina vysokoškolákov trpí depresiami.

Čo ak je to práve vysoká škola? Určite veľa študentov hľadá odpoveď na túto otázku. Každý z nás si myslí, že si ju vyberá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ale stále nás trapi myšlienka – čo ak..?

Čo ak nás od začiatku štúdium nezaujíma a nenašli sme sa v ňom?

Po úspešnom ukončení strednej školy má každý možnosť vybrať si. Alternatívy sú len dve. Škola života alebo vysoká škola. Je len na nás, čo si zvolíme. Najdôležitejšie je robiť to, čo nás baví. Alebo aspoň si myslíme, že by nás baviť mohlo. Nikdy by sme nemali robiť niečo, s čím nie sme na stopercentne stotožnení alebo dokonca kvôli niekoho predstave.

Často sa stáva, že človek ide na vysokú školu len kvôli rodičom. Aby naplnil ich očakávania. Preto v škole pretrváva, aj keď by ho možno bavila iná alebo – žiadna. Druhým najčastejším prípadom je, že si vyhliadneme zameranie, ktoré nie je tým pravým pre nás a zistíme to až po čase. Nie všetko je pre každého a ani štúdium nie je výnimkou.

Ani zavreté školy nie sú výhra. Ak sme sa dostali do takejto situácie, určite nám ani to nepomáha zistiť, či nás škola baví alebo ani nie. Online výučba a prezenčná sú dve úplne odlišné veci. To si každý z nás už stihol za tie dva roky uvedomiť.  Niekto v tom vidí pozitíva a niekto samé negatíva.

Problém by mohla vyriešiť možno lepšia organizácia času, oddýchnutie si od stresu (napríklad prechádzkou v prírode a urovnaním si myšlienok v hlave) alebo len pretrpieť zlú situáciu, ktorú práve prežívame.

Ak ani potom nie sme si istí tým, čo študujeme, môžeme urobiť niekoľko zmien, ale dôležité je, aby sme všetko začali riešiť včas.

Keď človek cíti, že niečo nie je v pohode a cíti sa nekomfortne v tom, čo študuje, mal by sa porozprávať s niekým blízkym. Nie je hanba požiadať o pomoc o radu svojho blízkeho, ale ani odborníka.

Možno by bolo dobré, keby vysoké školy mali školského psychológa, ktorý by v takýchto situáciách mohol študentom pomôcť rozhodnúť sa správne. A najmä podchytiť tento problém včas, aby študent neprepadol depresiám.

Čo ak tento problém nezačneme riešiť včas, trápime sa, až to prejde k depresiám?

Smútok, hnev, pocit beznádeje. Aj týmito slovami sa táto duševná choroba dá popísať. Podľa výskumu Univerzity Komenského až tretina vysokoškolákov trpí depresiami. V porovnaní s výskumami z rokov 2018 a 2021 sa počet depresií zvýšil zo 16 na 32 percent.

U študentov sa môžeme stretnúť skôr s dočasnou formou depresie. Môže to mať na svedomí aj to, že svoje pocity potláčame v sebe, nedávame ich dostatočne najavo a potom si okolie myslí, že je všetko v poriadku aj keď opak je pravdou.

Nie je hanba otvorene komunikovať o psychickom zdraví a nepohode. Existuje množstvo liniek   vytvorených práve na pomoc študentom.

A na záver, čo ak…

Čo ak naberieme všetku odvahu, ktorú v sebe skrývame a rozhodneme sa štúdium ukončiť?  Ak stále pociťujeme, že nás to nezačalo baviť, je vhodný čas ukončiť túto etapu a vyskúšať niečo nové.

Prečo sa mladí ľudia nevedia sústrediť?

foto: Peter Kubínyi

Ak máme odpovedať na otázku, ktorú sme si položili v titulku, zrejme prvé, na čo si spomenieme, budú mobilné zariadenia a s nimi spojené sociálne siete. Môžeme sa zamyslieť aj nad tým, prečo nám telefóny kradnú polovicu našej pozornosti. Existuje nejaké riešenie na tento problém, s ktorým sa stretávame čoraz častejšie?

Medzi sústredením a nesústredením sa je veľmi tenká hranica. Stačí len malé rozptýlenie a naše myšlienky sa hneď vzďaľujú od nášho tela. Najlepším príkladom nepozornosti a nesústredenosti sú študenti sediaci v školských laviciach na prednáškach. Mnohí z nich sú fyzicky prítomní, ale v myšlienkach sa preháňajú niekde na Bali.

Dá sa s tým niečo robiť? A ak áno, čo?

Dôležitou súčasťou sústredenia je trénovanie koncentrácie, malými krokmi ku stopercentnej pozornosti. Pri učení by sme mali odložiť všetky veci, ktoré nás rozptyľujú. U väčšiny to zrejme bude v prvom rade telefón.  Niekedy sa pozabudneme a dokážeme stráviť prezeraním príspevkov na sociálnych sieťach pár hodín. Ale čo tento zbytočne strávený čas využívať efektívnejšie?

Ak dokážeme presedieť len tak pri telefóne desiatky hodín, prečo nemôžeme tak isto tráviť čas nad knihami s úplnou pozornosťou, nie len polovičnou, a byť tak o niečo múdrejší? Jednoduchou odpoveďou na túto otázku môže byť aj to, že nás to nezaujíma a je pre nás lákavejšie vyplniť čas bezvýznamnou činnosťou, ktorú robíme už len zo zvyku. A toto je chyba mnohých mladých ľudí.

V minulom storočí neexistovali niektoré vymoženosti, ktoré dnes dôverne poznáme.  A preto, logicky, našich rodičov muselo rozptyľovať niečo celkom iné. Vtedy to boli kamaráti, s ktorými sa stretávali vonku. Stretávajú sa aj dnešní mladí, ale už pomaly len v online svete, najmä vďaka pandémii.

Ďalšími základnými činnosťami pri trénovaní koncentrácie je kvalitný spánok, športovanie a oddych pri nenáročnej aktivite, akou sú napríklad hlavolamy. Takýmto spôsobom by sa nám malo zlepšiť sústredenie a zvýšiť produktivita.

Keby takúto formu trénovania koncentrácie praktizoval každý študent pravidelne aspoň 15 minút denne, verím, že by sa sústredenosť na prednáškach určite zvýšila.

Je pochopiteľné, že niekedy hodiny študentov nebavia, čo môže mať za následok aj pokles koncentrácie. Ale pri činnostiach, ktoré človeka napĺňajú a bavia, by sa to mohlo zlepšiť aj takýmto spôsobom.