Za snom hrať v NHL si ide každý dravý hokejový hráč. Hokejistovi Milošovi Kelemenovi sa tento rok splnil sen z jeho detských čias. Nepremárnil svoju príležitosť, kráča v otcových šľapajách, hokeju obetoval celý svoj život a je pre neho nepredstaviteľné vzdať sa. Je odhodlaný dať do toho všetko, a ani jeho nová záľuba v lúštení krížoviek, ktorej čaru podľahol počas tvrdého lockdownu v Pekingu so spoluhráčmi na olympijských hrách, ho nevyvedie z formy. Prípravu na novú sezónu v Amerike neodkladá na druhú koľaj a venuje sa sebe samému každý jeden deň.
Bolo vaším snom byť odmalička hokejistom?
Asi áno. Môj otec hrával hokej v mladosti za Lučenec. Snažil sa aj mňa viesť odmalička vo svojich šľapajach. Čo sa mu aj podarilo, keď sa na to spätne pozriem. V detstve sme chodievali spolu na zápasy extraligy vo Zvolene ako diváci. V tom čase sa začal formovať aj môj zatiaľ detský hokejový sen. Tento šport ma chytil za srdce a vedel som, že sa mu chcem venovať. Čím ďalej, tým viac ma bavilo hrávať a zlepšovať sa v nedostatkoch. No a dnes po tvrdej práci na sebe, som sa dostal až sem.
Vidíte vo vašom otcovi váš najväčší vzor?
Myslím si, že rodičia by mali byť stále vzorom pre všetkých v každom prípade. Otec ma podporoval na štadióne a mama ma brala do zákutia spomienok z fotiek, z čias otcovho hokejového pôsobenia. Samozrejme, môjho otca beriem ako človeka, ktorý ma motivoval, vážim si ho a som mu vďačný za všetko. Veď aj vďaka nemu som dostal možnosť, robiť to čo ma baví.
Mohli sme si všimnúť, že vo Zvolene ste hrávali s hráčskym číslom 12. Bolo toto číslo pre vás niečím výnimočné?
Má pre mňa určitý význam. Hrával s ním môj otec. Odkedy som začal, toto číslo sa nieslo so mnou. Vo Zvolene bolo spočiatku obsadené, tak som ho vymenil za dres s číslom 17, v ktorom som odohral niekoľko zápasov. Hneď po uvoľnení dvanástky bolo opäť moje. V Boleslavi bolo tiež obsadené, tak som si tieto dve číslice prehodil a nasadil som si dres s číslom 21.
Plánujete si ho nasadiť aj v NHL?
Ak bude voľné, tak určite áno. Ak nie, budem musieť vymyslieť niečo iné. Predsa toto číslo beriem ako poctu pre môjho otca a tradíciu, ktorá mi prináša možno aj šťastie.
Aké iné možnosti vám ponúka klub Arizona Coyotes, kam smerujú vaše najbližšie kroky?
Pre všetkých hokejových hráčov je miesto v NHL taký splnený sen a ja nepatrím k výnimkám. Nejde ani o tie možnosti ako skôr o príležitosť dostať sa tam. Všetko záleží odo mňa a od toho, aký výkon v novej sezóne podám. Bol to predsa môj detský sen, a preto chcem dať do toho všetko. Verím, že na Slovensku to smeruje k lepšiemu s talentovanými hokejovými hráčmi a že ich v tejto organizácii budem vidieť čoraz viac.
Tešíte sa do Ameriky?
Áno, veľmi. Bude to výzva. Zatiaľ sa na odchod pripravujem telefonátmi s mojím mentálnym koučom. Pretože jedna vec je byť pripravený fyzicky a tá druhá psychicky.
Keď ste spomenuli mentálneho kouča. Ako mentálny koučing funguje?
Pred každým zápasom si s ním zvyknem zavolať. Je bývalý hokejista, ktorý ma pripravuje na to, ako to v Amerike bude. Snažím sa brať si jeho rady k srdcu. Veľmi mi to pomáha a myslím si, že pri športe netreba zanedbávať ani psychické zdravie. Je rovnako dôležité ako to fyzické. Viem, že moja cesta do Ameriky bude celá o mne a o mojom rozvoji. Budem sa musieť sústrediť na sto percent a biť sa o to, aby som ukázal, aký som hráč. Uvedomujem si, že to bude niekedy ťažké, ale aj za pomoci môjho kouča sa na to snažím pripraviť. Nerobím to pre nikoho iného len pre seba, a preto je táto príprava pre mňa veľmi dôležitá.
Keď sme už pri NHL, ako si vás všimli skauti odtiaľ?
Stretol som ich hneď prvý mesiac môjho pôsobenia v Česku v BK Mladá Boleslav. Hovorili mi, že si ma všímali už v slovenskej lige a sledovali moje pokroky. Keďže som prestúpil do lepšej ligy, tak so mnou nadviazali kontakt a tam to všetko začalo.
A kde si vás všimli skauti z BK Mladá Boleslav?
Minulý rok vo Zvolene som mal veľmi dobrý, dal som veľa gólov a skontaktovali ma. Česká liga je kvalitná. Bral som to ako postup vo svojej kariére a vedel som, ako sa tam pracuje. Išiel som tam s vedomím, že hokej je tam na inej úrovni, a tým pádom budú aj tréningy vyzerať inak. Bol to pre mňa taký medzistupeň do NHL. Tréningy boli tvrdé a náročné s oveľa rýchlejším tempom, na aké som bol zvyknutý. Zo začiatku som neveril, že to vydržím. Bola to výzva, prijal som ju a naučilo ma to na sebe viac pracovať.
Ako ste sa cítili v českom klube?
Nikdy som nemal problém niekde zapadnúť a takisto som našiel spoločnú reč s mojimi novými spoluhráčmi v Čechách. V klube som sa spoznal s Adamom Jánošíkom z reprezentácie. Ale našiel som si tu aj mnoho iných kamarátov a medzi nimi musím spomenúť aj Maja Luntera, s ktorým som v kontakte doteraz. Myslím si, že som si našiel takých priateľov do života, ktorí mi veľmi pomohli či už v hokeji alebo len začleniť sa, pretože som trávil s nimi väčšinu môjho času. S Adamom sme sa smiali, keďže má dve deti, že ja som jeho tretie. Oni boli ako moja druhá rodina.
Ste v kontakte aj so svojimi bývalými spoluhráčmi zo Zvolena?
S bývalými spoluhráčmi zo Zvolena som v kontakt, aj keď je, samozrejme, čas. Každý jeden z nás je rozcestovaný po rôznych hokejových kluboch vo svete a stretávame sa mimo sezóny, keď sa všetci nachádzame na Slovensku.
Ako sa spätne pozeráte na hráčsku kariéru v kluboch, kde ste mali možnosť hrať?
Ešte toho nemám veľa za sebou, ale ak to mám porovnať, každý klub mi dal niečo iné. V HKM Zvolen som bol od mojich 17. rokov, čo bolo v tom čase veľmi zriedkavé. Nestávalo sa často, že takí mladí hráči hrávali u mužov. V celej lige sme boli tuším dvaja alebo traja. Vtedy sa to pohlo správnym smerom, Slovenský hokejový zväz ošetril tento nedostatok a kluby začali dávať príležitosti mladým hráčom. Dnes je to už samozrejmosť. Teší ma, že mladí ľudia dostávajú možnosť, takisto, ako som ju dostal pred rokmi aj ja. Nevravím, že to niekedy nebolo ťažké, ale stálo to za tú drinu. Musím povedať, že sa na moju hráčsku kariéru vo Zvolene pozerám pozitívne a poslednou bodkou bolo víťazstvo a titul majstrov Slovenska.
V českom klube som začal dobre. Po 15. zápasoch sme boli v tabuľke medzi prvými, ale potom prišla na nás kríza a ťahali sa s nami prehry. Prestalo sa mi dariť, nebodoval som –bolo to náročné. Nakoniec sa nám podarilo z 11. miesta v predkole play off prepísať históriu a po asi jedenástich rokoch, ak sa nemýlim, sme prešli cez Plzeň. Po prehrách svitla nádej. Všetci v tíme sme sa ale zhodli, že nám sezóna veľmi nevyšla, ale nakoniec sme to vytiahli. Myslím si, že všetko je tak, ako má byť. A aj túto skúsenosť u bratov Čechov beriem za skvelú príležitosť. Môžem povedať, že som zatiaľ spokojný so svojou hokejovou kariérou, ale môže byť stále lepšia.
V ktorom klube sa vám zatiaľ najlepšie hralo?
Vo Zvolene sa mi hralo veľmi dobre, bolo to určite aj tým, že sme stále vyhrávali. V Mladej Boleslavi to nebolo také ľahké po psychickej stránke. Spomínam si aj na také chvíle, keď sa mi išlo na štadión po piatich prehrách už ťažšie. Vyvíjali na nás tlak, pretože sme mohli vypadnúť. Na zápas sme išli s tým, že musíme vyhrať, inak sa znova bude opakovať to isté a klesneme v tabuľke. Bol to boj o udržanie sa v lige. Ale vždy si hovorím, že pod tlakom to ide najlepšie, a aj keď sme nevyhrali sezónu, tak sme to dotiahli najďalej, ako nám sily stačili. Ale zase v play off sa mi hralo ešte lepšie ako vo Zvolene.
Ako vyzerá váš deň počas sezóny?
Dalo by sa povedať, že cez sezónu žijem v takom stereotype. Vstávam skoro ráno, naraňajkujem sa a idem do posilňovne. Po cvičení nám začína tréning na ľade, ktorý trvá do poludnia. Naobedujem sa, oddychujem a regenerujem. Najlepšie vždy poobedným hodinovým spánkom. Zvyšný voľný čas venujem sebe, poprípade kamarátom. Mojou nezvyčajnou záľubou je aj lúštenie krížoviek. Pred hrami v Pekingu sme si nakúpili so spoluhráčmi krížovky, lebo v Číne bol tvrdý lockdown. Zatiaľ čo oni ich poctivo lúštili, ja som vypĺňal osemsmerovky. Začali sa mi smiať, ale lúštenie krížoviek mi popravde nikdy nešlo – ale čo ma život a nuda nenaučia. Teraz ich lúštim aj sám v mojom voľnom čase. Najdôležitejší je pre mňa večerný spánok, čiže chodím spať skoro. Tréningy bývali skoro každý deň okrem pondelka, keď sme mali day off. Zápasy sme mávali trikrát týždenne. Vždy v utorok, piatok a v nedeľu.
Stravujete sa nejako špeciálne, aby ste si udržiavali formu?
Myslím si, že sa nestravujem nijako špeciálne. Je to taká stará klasika. Veľa ryže s mäsom a cestoviny. Cez letnú prípravu dodržiavam jedálniček, ktorý mám stanovený. Je najdôležitejšia a dá sa povedať, že z tejto prípravy ťažím celý rok, preto ju nemôžem zanedbať. Netajím sa, že si občas dám aj niečo nezdravé. Ale len po dobre odvedenom zápase – ako odmenu. Milujem hranolčeky s kečupom, tie si dávam vždy, keď môžem. Mám vlastný rituál – deň pred zápasom na večeru nekonzumujem mäso. Už po rokoch poznám svoje telo a bez mäsa mám kvalitnejší spánok a cítim sa na druhý deň lepšie.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že s hokejom úplne skončíte a zavesíte svoju kariéru na klinec?
Nikdy som nepomyslel na to, že chcem s hokejom skončiť. Ani vtedy, keď sme zažívali prehru za prehrou. Keď som bol mladší, samozrejme, boli chvíle, keď sa mi nechcelo ísť na tréning. Ale nikdy nezvíťazila lenivosť a na tréning som nakoniec išiel. Možno aj vďaka môjmu otcovi, ktorý mi nedal možnosť zaváhať ani na sekundu a poctivo so mnou chodil na hokejový štadión.
Čo vás ženie dopredu ak strácate motiváciu?
Určite sú v sezóne okamihy, keď sa darí, ale aj keď sa nedarí. Je to normálne a deje sa to hádam pri všetkom, nielen pri športe. Každého športovca baví, keď sa vyhráva a napreduje aj individuálne. Tiež som prežil chvíle, keď sa mi nedarilo, ale nevzdával som sa. Hnala ma dopredu myšlienka, že som hokeju obetoval celý svoj život a nechcem a nemôžem to vzdať v strede mojej cesty za úspechom.
Aké plány máte po ukončení hokejovej kariéry? Rozmýšľali ste niekedy nad tým?
Zatiaľ nie. Určite mi napadlo stať sa hokejovým trénerom a odovzdávať svoje nadobudnuté skúsenosti hokejistom.
Ako sa cítite pred zápasom? Pociťujete stres?
V začiatkoch, keď som bol mladší, mával som stres aj z divákov. Teraz už nie. Skôr ide o akési napätie v tele, motýliky v bruchu a zimomriavky, keď vidím, že sa celým zimným štadiónom nesie dobrá nálada.
Dobrá atmosféra vie určite naladiť, ale aký to bol pocit hrávať s prázdnym štadiónom v čase najväčšej vlny pandémie?
Skoro dva roky sme hrali bez divákov. Bolo to čudné. Nepočuť krik z tribúny, skandovanie a najmä nebolo cítiť podporu. Predsa, keď sú diváci, tak je atmosféra iná a aj hráč má väčšie odhodlanie a pocit eufórie. Pri pohľade na prázdny štadión som sám seba musel viac namotivovať na zápas, keďže bolo všade ticho. Ale postupom času som si zvykol. Šok bol zase, keď sa pred pár mesiacmi uvoľnili opatrenia a opäť boli vypredané štadióny.
Aký máte najlepší hokejový zážitok?
Sú tri. Prvý z nich je titul vo Zvolene. Ten predstavuje zadosťučinenie a odmenu, prečo tento šport vlastne robím. Druhým je miesto na minuloročných majstrovstvách sveta v Rige. A posledným tohtoročná olympijská bronzová medaila.
Ostaňme na chvíľu ešte pri bronze. Aké bolo stretnutie s vašimi fanúšikmi v Bratislave?
V takýchto chvíľach si všetci uvedomíme, prečo robíme tento šport. Úspech a podpora je asi na tom najkrajšia. Vždy si to treba užiť najviac ako sa dá, pretože človek nikdy nevie, kedy v živote ešte takýto triumf dosiahne. Stretnutie s toľkými ľuďmi bolo fakt zážitkom, na ktorý budem ešte dlho spomínať.
Oslavy z bronzu si ľudia nemohli veľmi užiť, lebo hneď po ukončení olympijských hier v Pekingu vypukla vojna. Ako sa na to pozeráte?
Cez olympiádu bol pokoj. Veď – ako sa hovorí, keď sú olympijské hry, nie je žiadna vojna. Všetko sa začalo deň po našom privítaní na Slovensku. Veľmi nesledujem médiá, ale tie najhlavnejšie informácie som zachytil. Je to veľmi smutné, že v súčasnosti nedržíme všetci spolu.
Ako sa pozeráte na sankcie voči ruským športovcom?
Veľmi ťažko sa na túto tému vyjadruje. Deje sa mnoho vecí v každom športe, takže sa to netýka len hokeja a Majstrovstiev sveta. Žiaľ, tí športovci trpia na úkor niekoho iného a sami za to nemôžu. Tieto sankcie považujem ako zlý krok pre šport.
Aký je váš hokejový vzor?
Teraz nemám žiadny. Je zopár hráčov, ktorých obdivujem za to, čo dokázali. V mojom veku sa snažím byť vzorom sám pre seba a učiť sa na svojich chybách. Avšak v minulosti, ako každý začínajúci hokejista, som ich pár mal. Napríklad Sidney Crosby alebo Alexander Ovechkin.
Čo by ste odporučili začínajúcim hokejistom?
Nevzdávať sa. Neuprednostniť zábavy v puberte pred tréningom. Všetko sa dá vždy dobehnúť. Keď sa niekto chce stať hokejistom s vysnívanou kariérou, tak je najdôležitejšie pracovať na sebe a venovať športu všetok voľný čas. Nič nepríde samé od seba. Aj keď je to niekedy náročnejšie po všetkých stránkach, tak tá zaslúžená odmena raz príde. Viem o čom hovorím. Ak do toho dáte všetko, tak vás vie šport veľa naučiť. Predovšetkým disciplíne, ktorú dnešní tínedžeri väčšinou nemajú.
Miloš Kelemen
Miloš Kelemen je 22 ročný rodák z Lučenca, ktorého si hokej získal už v mladom veku. Svoje úspechy preukazoval u HKM Zvolen, HC Slovan Bratislava a naposledy v českej extralige v klube BK Mladá Boleslav, kde svoju hráčsku štafetu gólov nedávno ukončil. V roku 2021 sa zúčastnil Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Rige. Tento rok sme ho mohli vidieť reprezentovať Slovensko na Olympijských hrách v Pekingu a jeho nasledujúce kroky vedú do NHL.
autorka: Marína Gorobec
No Comments