marec 2021

Kedysi stará bryndziareň postavená v historizujúcom slohu. Dnes zrekonštruovaná budova knižnice v srdci Považskej Bystrice. Mnohí ani len netušia, čo všetko počuli steny tejto historickej pamiatky.

Bolo to v roku 1900, keď si rodina Milchovcov dala postaviť secesnú vilu v centre Považskej Bystrice. Súčasťou tohto objektu bola aj továreň na výrobu bryndze, s ktorou židovská rodina podnikala a zásobovala celé Považie. Práve vďaka tomu sa biznis dedil a slúžil všetkým ako prostriedok, ktorý im prinášal život na trochu vyššej nohe. Ako roky plynuli a spoločnosť sa formovala smermi, ktoré neboli v súlade s kostolným poriadkom, menila sa aj situácia, do ktorej sa dostali.

Neľudské spôsoby, ktoré sa týkali každého kraja, mesta či dediny, nenechali nitku suchú ani na týchto bohatých ľuďoch. Rasistickým nariadeniam vojnovej Slovenskej republiky, ktoré zakazovali židom obývať určité časti mesta, sa nevyhli ani Milchovci. Sprvoti mali len správcu vily, ktorým bol člen Hlinkovej gardy, to sa však zmenilo. V roku 1939 prišlo veľa potupných nariadení od nosenia Dávidovej hviezdy až po zákaz vstupu do parku či na kúpalisko. No, prišli oveľa závažnejšie obmedzenia.

Honosná vila s množstvom izieb a veľkých balkónov, ktorá im slúžila ako príbytok, sa razom zmenila na daňový úrad, ktorý sem násilne nasťahovali. Rodina bola len hračkou v rukách úradov, a to doslova. Následné vysťahovanie bolo neodlúčiteľnou súčasťou tohto tvrdého režimu. Bryndziareň chátrala a im sa darilo ešte horšie. Vzali im všetko, čo mali: príbytok, zdroj príjmu a dokonca aj slobodu, keďže celú rodinu deportovali do koncentračných táborov v zahraničí.

Na konci 70. rokov minulého storočia, keď už budova zívala prázdnotou, prišlo mesto s myšlienkou presunúť knižnicu do neorenesančného prostredia, čiže do vily Milchovcov. No aj tento objekt takmer zapadol prachom a trojposchodová stavba potrebovala kompletnú rekonštrukciu. Ako národná kultúrna pamiatka zostáva pod stálym dohľadom pamiatkarov. Aj vďaka tomu môžeme ešte stále vidieť prvky starej vily ako pôvodné zdobené schodisko či vysoké stropy klenúce sa nad celým priestorom. Tu sa však začal črtať iný príbeh, ktorý sa ešte stále píše.

Text: Nikoleta Kresáňová
Foto: Autorka

Zmeny v redakciách po smrti Jána Kuciaka. Objektívnosť a umelá inteligencia verzus spravodajstvo. Koronavírus a fungovanie televízie. Aj to sú témy, ktorým sa 9. marca venovali moderátori a hostia v diskusii o televíznom trhu na Slovensku.

Študenti druhého až štvrtého ročníka Katedry žurnalistiky FiF UK si vďaka Zuzane Martinákovej (šéfka spravodajstva v TA3), Tiborovi Mattyašovskému (šéf spravodajstva v Markíze) a Petrovi Nittnausovi (šéf spravodajstva v RTVS) mali možnosť rozšíriť poznatky o televízii. Hovor na Microsoft Teams moderovali tretiaci Štefánia Turyová a Denis Dufala.

Tí sa prvým príspevkom v diskusii vrátili k vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a k sledovaniu novinárov. „V našej redakcii bolo asi sedem ľudí, ktorí sa objavili na zoznamoch, aj s rodinnými príslušníkmi. Nebola to úplne jednoduchá doba,“ spomína T. Mattyašovský. „Systém práce sa ale nejako dramaticky nezmenil. Citlivejšie však vnímame náznaky vonkajších zásahov do novinárskej práce.“

Ďalšia otázka sa týkala objektivity v televíznom vysielaní. „Objektivita znamená, že poskytneme rovnaký a primeraný priestor všetkým stranám konfliktu, nech je akýkoľvek – názorový či vojnový,“ vysvetľuje P. Nittnaus. „V televízii netvorí objektivitu iba informácia, veľkú rolu zohráva aj to, akými obrázkami reportáž doplníte. Dôležitý je aj názov témy, ktorý počas vysielania svieti na obrazovke,“ dodáva T. Mattyašovský.

Okrem toho odzneli v diskusii aj názory na príspevky novinárov na sociálnych sieťach, dezinformačnú scénu, či vplyv koronavírusu na chod televízie. „Snažili sme sa čo najviac upriamiť pozornosť na našich redaktorov. Rozdávame vitamíny, rúška či respirátory. Neviem sa však preniesť cez to, že terénnych spravodajcov a kameramanov nikto nezaradil do kritickej infraštruktúry. Robili rozhovory s ministrami v čase, keď boli pozitívne testovaní,“ konštatovala Z. Martináková.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Autorka

Liverpool, Reykjavík, Bardejov. Na prvý pohľad tieto mestá nič nespája, ale opak je pravdou. Vo všetkých nájdete pamätníky venované legendárnemu spevákovi Johnovi Lennonovi.

Ak sa rozhodnete navštíviť Bardejov, tak pravdepodobne prvá vaša zastávka bude historické centrum. Goticko-renesančné námestie už roky láka turistov a patrí medzi najvyhľadávanejšie miesta. Málokto však vie, že neďaleko od neho sa nachádza naozajstný unikát – park a ulica pomenované po Johnovi Lennonovi.

Budovanie pamätníka sa začalo v 80. rokoch a s týmto nápadom prišiel Pavol Zajac. Dom tohto horlivého fanúšika skupiny zdobia trojrozmerné grafiky a kované umelecké diela s podobizňami a motívmi Beatles a Johna Lennona. Okrem toho nájdeme v suteréne aj galériu venovanú liverpoolskym „Chrobákom“. Na západnej strane domu sa vyníma originálny notový part ich dvoch známych piesni, ktorý je vykovaný. V bezprostrednej blízkosti nachádzame Lennonov parčík, ktorý tvoria kamene venované každému jednému členovi kapely. Zdobia ich názvy najznámejších albumov. A to všetko stojí na najkratšej a najunikátnejšej ulici v Bardejove – Uličke Johna Lennona.

Aj napriek tomu, že teraz sa toto dielo nadšeného fanúšika a jeho kamarátov teší obľube domácich a aj turistov, nebolo tomu tak vždy. Komunistom sa park nepáčil, pretože prezentoval kultúru západného sveta a dokonca ho aj podpálili.

Neostalo iba pri pamätníku a Pavol Zajac každoročne organizuje v deň úmrtia slávneho speváka pietny koncert. Hoci minulý rok túto tradíciu nemohol dodržať, hudobníka si pripomenul aspoň symbolicky zapálením sviečky.

Pamätníky na počesť speváka zdobia miesta po celom svete. Kuba, Peru, Island či Japonsko. Tam všade sa organizujú koncerty, či výstavy na jeho počesť. A samozrejme aj v uličke Johna Lennona v Bardejove. Ak sa rozhodnete navštíviť Perlu Horného Šariša, tak sa nezabudnite pozrieť aj na tento unikát.

Autorka: Alexandra Ševčíková
Foto: autorka

Ak si chcete uctiť obete svetových vojen, v Bratislave na to máte len dve miesta. Prvým je cintorín padlých z prvej svetovej v Petržalke, známejším je však Slavín, ten pripomína obete sovietskych vojsk. Vďaka tomu, že sa týči nad mestom, ťažko ho prehliadnuť.

Vojenský cintorín Slavín sa nachádza nad Bratislavským hradom.  Dá sa k nemu dostať autom, v tom prípade ale nevieme, kde zaparkujete. Iba ak by ste na kopci vlastnili nejakú vilu… Ďalšie možnosti? Autobus alebo peši. Treba si ale dať pozor, lebo uličky pod Slavínom sú poprepletané s množstvom odbočiek, človek sa tam môže ľahko stratiť. Keď sa ale k cieľu konečne dostane, zistí, že sa mu to blúdenie oplatilo.

Slavínu dominuje veľký pomník. Stavba tohto monumentu sa začala v roku 1957 a trvala tri roky. Architektom je Ján Svetlík a celý objekt postavili v štýle socialistického realizmu. Skladá sa z obradnej miestnosti, kde sa nachádza epitaf v znení: ,,Ty, ktorý vchádzaš sem odožen bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly, za hrdosť človeka za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili“.  Nad obradnou miestnosťou sa týči  takmer 40 metrov vysoký obelisk, na ktorého vrchole stojí socha vojaka zvierajúceho vlajku. Okolo pamätníka je pochovaných 6845 sovietskych vojakov, ktorí prišli o život v boji o Bratislavu v posledných dňoch druhej svetovej vojny.

Samozrejme, nie všetci sa pozerajú na dominantu mesta s nadšením. Podľa niektorých symbolizuje oslobodenie spod vlády nacizmu, podľa iných je to znak prevzatia moci komunistami. Inak povedané, jedni ho vnímajú ako symbol slobody, iní ako takzvané ,,z blata do kaluže“.

Či už Slavín chápete ako jednu alebo druhú možnosť, nejde mu uprieť, že výhľad z neho je famózny.  Škoda, že z jednej strany to hyzdí moderná budova, ktorá údajne  postavili načierno. Nebyť toho, človek si výlet a krásne pohľady zo Slavína naozaj užije.  

Text: Adam Baláž
Foto: autor

Nepriateľov sa neľakajte, na počty nehľaďte.

Začíname od konca. Južná strana Jankovho Vŕšku ukrýva tri zachované partizánske bunkre. Vstup do toho najvzdialenejšieho dopĺňa pamätná tabuľa. Stojí na nej: „V tomto bunkri bolo ubytovaných 23 príslušníkov šiesteho oddielu brigády Jána Žižku. Trinásteho novembra 1945 tu Nemci upálili sedem ranených a omrznutých partizánov.“ Možno si pomyslíte, že sme navštívili veľký priestor. Omyl. Priestory bunkra sú približne ako kuchyňa trojizbového bytu.

Kráčame smerom na najvyšší bod vŕška a míňame ďalší, väčší objekt. Pokiaľ ide o rozmer, môžeme ho prirovnať k obývačke. Nebývalo v ňom však 23 partizánov, ale rovných 60, takže o luxuse či pohodlí nemôže byť príliš reč.

Kopec vzdialený dva kilometre od obce Uhrovec bol kedysi jedným z centier partizánov. Tí operovali v oblasti od Trenčína až po Prievidzu. Prepadávali nemecké posádky v okolitých dedinách, útočili na muničné sklady či priľahlé letiská.

Wehrmacht však odpovedal prostriedkami sebe vlastnými. Prenasledovanie ľudí či vypaľovanie dedín sa nevyhlo ani oblasti Strážovských vrchov. Dvadsiateho druhého novembra 1944 prišiel generálny útok na Jankov Vŕšok a Uhrovec, ktorý partizánov a tiež brigádu Jána Žižku zatlačil až do Inovca. Museli sa stiahnuť, ale oni sa potom ešte vrátili a bojovali za slobodu slovenského ľudu.

Niečo tu po nich však zostalo. A nie je toho málo. Ako kráčame po kopci stále vyššie, vynára sa spoza stromov amfiteáter – dejisko niekoľkých grandióznych osláv SNP. I keď je vidieť, že areál už má niečo za sebou, stále je pripravený hostiť davy ľudí. Spoza masívneho svahu spevneného kamením, ktorý ohraničuje hľadisko, vykukuje pylón. Kráčame preto k nemu, pričom prechádzame popri šiestich kamenných obrazoch, kde je napísané:

• Kto velí: Daj srdce národu a zapáľ vatry na horách?
• Strana bojom kalí slobodu. Trhá putá. Vrah má strach.
• Granit zrodil partizánov. Krasnoarmejci ich bratia.
• Tí, čo prešli smrti bránou v epopejách sa sem vrátia.
• Či vlasť celá, bralá, skaly. Boj víťazný nebojovali?
• Slnce družby svetu svieť. Živým mier a padlým česť!

Keď sme dorazili na najvyšší bod Jankovho vŕšku, upútala náš pohľad 15 metrov vysoká mohyla. Dominantu kopca slávnostne, na počesť všetkých padlých, odhalili v roku 1951. Pod ňou je už neprístupné mauzóleum. Okolie pamätníka ohraničuje val, ten pretína schodisko na každej zo štyroch strán. Celý objekt dopĺňa symbolický cintorín padlých sovietskych vojakov a partizánov.

Nie vždy sme toto miesto vnímali s pátosom, aký sme vložili do tohto opisu. No možno sme len potrebovali dozrieť, aby sme plne ocenili, čo pre nás urobili predošlé generácie. Pamätáte sa, ako sme začínali od konca? Tak teraz sme na začiatku. Príjazdová cesta totiž vyúsťuje priamo pri pamätníku. Ak sem zavítate, uvidíte najskôr to najznámejšie, čo toto miesto reprezentuje.

Sláva a večná pamäť padlým hrdinom.

Text: Samuel Ďuriš
Foto: autor