december 2021

Neschodný terén a autá, ktorých šoféri sa ho pokúsia pokoriť. Presne to a omnoho viac je offroad. Nie je to len jeden z motošportov. Je to hobby, ktoré sa premenilo na životný štýl s komunitou, ktorá je vlastne veľkou rodinou.

„Začalo sa to tak, že sme mali doma staré auto. Keď som mal už tých jedenásť až dvanásť rokov, tak som na ňom jazdieval s otcom. Potom sme sa rozhodli, že ho ideme prerobiť na traktor,“ začal svoje rozprávanie Milan Hanečák, ktorý v roku 2019 ako spolujazdec spoločne so svojím šoférom Ľubomírom Staňom vyhral Eurotrial vo Fínsku. Ide o súťažnú disciplínu terénnych áut na pripravených krátkych úsekoch medzi bránkami, teda drevenými kolíkmi nabitými v zemi. Predovšetkým však ide o súťaž zručností vodičov. A v rámci rôznych kategórií sa jej môže zúčastniť každý.

Ako u väčšiny z offroadovej rodiny, aj u Milana sa láska k autám prebudila v mladom veku. Najprv išlo o vylepšovanie starých aut a následne vozenie sa s kamarátmi. Mládenecká zábavka sa postupne premenila na spôsob života. „Začalo to tým traktoríkom, neskôr prvým Suzuki. Potom to už išlo ďalej. Tu taký podvozok a tu toto. Vždy, keď sa niečo vymenilo, tak už sa išlo skúšať, či to je lepšie alebo horšie. Mal som šťastie, že to auto bolo veľmi kazové. Buď to vyhnilo alebo som sa ho snažil všelijakými spôsobmi spojazdňovať,“ pokračuje Milan. Vylepšovanie áut sa mu tak veľmi dostalo pod kožu, že sa tomu venoval aj počas školy. Strednú mal síce stavebnú, no na vysokej škole sa zameral na strojárstvo. A tak sa jeho záverečné práce venovali autám s pohonom 4×4.

Avšak nie všetci sa k offroadu dostali iba cez opravovanie starých áut. Malého Peťa k tomu doviedol jeho bratranec Staňo, ktorý jazdí spoločne s Milanom. Návštevy v garáži a zrazy sa mu zapáčili. Ako nám vysvetlil: „Začal som pracovať a kúpil som si prvé terénne auto. Chodil som s ním na rôzne expedície, po trialových pretekoch, prešiel Chorvátsko, čo bolo okolo tritisíc kilometrov. Potom ma Milan prehovoril na trialové auto. Vysvetlil mi, že je to nízkonákladové. Je lepšie ho vlastniť bez papierov ako s papiermi. Teraz chodíme po trialoch.“

Offroad versus Trial

Veľa ľudí si myslí, že offroad je iba vozenie sa v blate. Nie je to celkom tak. Zrazov týchto milovníkov ťažkých terénov sa môže zúčastniť takmer ktokoľvek. Ide skôr o také povozenie sa cez víkend a stretávanie sa s ľuďmi podobnej krvnej skupiny. „Dostaneš nejaký itinerár, to je taká GPS alebo mapa do terénu. Tam máš okruh nejakých sto kilometrov a vidíš, že o sto metrov bude trebárs sklad dreva a pri ňom odbočíš vpravo. Potom prejdeš ďalších dvesto metrov a cez potok rovno. Máš vlastne mapu toho lesa a máš partiu kamošov, s ktorými jazdíš, proste zažijete kopec srandy, pomáhate si. Potom idete na večeru, pivo, pokecáte, ale nič viac,“ vysvetlil svoj pohľad na offroad Milan Hanečák. Ten je podľa neho na rozdiel od trialu omnoho oddychovejší. Mnohokrát sa mu preto venujú aj celé rodiny a zrazy navštevujú spoločne s deťmi.

Offroad trial patrí medzi omnoho adrenalínovejšie aktivity. Nie je to už len jazdenie. Ide viac o súťaženie a šport. Pretekári sú rozdelení do kategórií podľa náročnosti, a to original, štandard, modified, promodified, prototyp, soft a softšpecial. Je to určené na základe úprav auta. Preto aj náročnosť jednotlivých trialových sekcií sa tomu prispôsobuje. Roman Riško, známy pod prezývkou Riči, je organizátorom pretekov Offroad Lúky. Ale aj on nakoniec podľahol čaru trialu. „Offroad je super. Ale ak to mám porovnať s trialom, tam cítiť rodinnejšiu atmosféru. Všetci sú súdržní. Je to už ako rodina,“ hovorí. Trial je podľa neho už o niečom úplne inom. Adrenalínový šport, pri ktorom sa prekračujú hranice. „Nejde len o vozenie sa po blate. Musíš pri tom používať hlavu a rozmýšľať čo, kde, kedy. Každý si myslí, že len tak jazdíš. Ale keď si v aute, musíš sa do neho doslova vžiť. Musíš cítiť, čo dokáže a kde sú jeho hranice, aby si niečo odjazdil,“ dodáva.

Vyjazdil si manželku

Roman sa trialu venuje od roku 2016, no patrí skôr medzi mladšiu generáciu. Ľubomír Staňo sa vo vodách alebo lepšie povedané blatách offroadu pohybuje už šestnásť rokov. „Od mala som mal záujem o techniku a podobné veci. Keď som mal sedemnásť rokov, otec kúpil bratovi a mne terénne auto Vitaru. Tak som začal sledovať úpravy a postupne som si ho prerábal do väčšieho terénu,“ opisuje svoje začiatky. Cez internetové fóra sa nakoniec dostal na prvý zraz do Prievidze. Atmosféra a ľudia si ho získali. Nadobudol nové priateľstvá a stal sa súčasťou „ofroaďáckej rodiny“. Dnes sú podľa neho zrazy skôr o peniazoch a o tom, kto má lepšie auto, či ide do lepšieho hotela. Úplne iné je to však pri triale. „Všetci prídeme tam, kde máme mať depo. Nabehnú karavány, postavia sa stánky, naštartujú centrály a vznikne počas pol dňa jedna dedina,“ vysvetľuje. V piatok sa tento ich „rituál“ začína a víkend patrí jazdeniu.

Ľubomír sa k offroad trialu dostal v roku 2011, keď bol na prvom preteku v Brezne. Partia, zábava, jazdenie, súdržnosť… Taký bol a je svet trialu. Keď sa niečo pokazilo, prišli hneď všetci pomôcť. Ako jedna veľká rodina. Offroad má však naozaj v rodine. Okrem toho, že na túto cestu zlákal svojho bratranca Malého Peťa, našiel pri tom aj svoju lásku. „Je to dcéra môjho najväčšieho konkurenta, proti ktorému jazdím už asi sedem rokov. Takže som si vlastne vyjazdil manželku,“ humorne dodáva.

Známi aj v zahraničí

Ak si myslíte, že Slováci v tomto športe nie sú známi, ste na omyle. Práve Ľubomír Staňo, ako šofér, a Milan Hanečák, ako spolujazdec, dosiahli v roku 2019 viacero úspechov. Vyhrali Majstrovstvá Slovenskej republiky, Majstrovstva Českej republiky, Majstrovstvá Európy a ešte aj Stredoeurópsky pohár.

Aj napriek radosti z úspechu pociťujú i veľkú zodpovednosť. „Vnímajú nás ako silnú konkurenciu. Napríklad, keď sa už Česi zbroja proti jedným, teda nám, je veľká zodpovednosť

si tie tituly udržať. Už to nie je také ako predtým, že sme sa nejako vozili a skončili ako skončili,“ vysvetľuje Staňo.

Okrem úspechov si užili aj jedinečnú atmosféru. Ako opisuje Milan, je zaujímavé prechádzať sa po kempe a vidieť vlajky z rôznych kútov sveta. No zážitkom býva už aj cesta. Slováci zvykli chodievať do zahraničia ako jedna veľká skupina. „Väčšinou šli tri alebo štyri autá a naložené vozíky. Čiže pre nás už len cesta tam bola dobrodružstvom. Ideš proste niekam dvetisíc kilometrov s kamošmi na pretek. Tešíš sa. Niečo medzi dovolenkou, ale zároveň aj napätie z toho, že nejdeš oddychovať. Má to svojskú atmosféru,“ povedal.

Úspechy nie sú jediným dôvodom, prečo o Slovákoch počuť. Je síce pravdou, že posledné roky pravidelne obsadzovali prvé priečky v niektorej kategórií. Ale v roku 2020 sa na Slovensku mal konať Eurotrial, teda majstrovstvá Európy. Bohužiaľ kvôli pandémií ich presunuli na tento rok. Šťastie nebolo na strane organizátorov, a tak súťaž opäť museli presunúť. Preto dúfajú, že sa to podarí v roku 2022.

Kde končia hranice adrenalínu a začína strach?

Vravia o sebe ako o adrenalínových exotoch. Milovníci extrémov a prekonávaní toho, čo sa dá a čo nie. Je to balansovanie medzi tým, čo je ešte vzrušením a kedy začína strach. Kde začínajú hranice pre tých, ktorí ich zbožňujú prekračovať?

„Človek si zvyká na extrémne situácie, až to niekedy preženie. Tie náklony, tie výjazdy. Pred piatimi rokmi by som do takého kopca nešiel. Ale teraz sa už spustím aj zo štvormetrovej kolmej steny. Príde mi to normálne,“ vysvetľuje Staňo. Dodáva, že posúvaním hranice si človek až neskôr uvedomí následky toho, čo sa mohlo stať. Našťastie majú prísne bezpečnostné pravidlá.

Občas ani pravidlá nezachránia pred nehodou. Aj napriek tomu, že offroad možno považovať za jeden z najbezpečnejších motošportov. Nejazdí sa vo veľkej rýchlosti a autá sú vybavené pevnými kovovými rámami, bezpečnostnými pásmi a podobne. Lenže ani to nezaručí, že sa nemôže stať chyba. Svoje o tom vie povedať Martin Čechuty známy ako Čechto. „Bol to posledný výjazd za bonusové body na offroade. Išiel som do kopca prvý a keďže som sa hneď vygúľal a rozsekal, nikto tam už nešiel,“ opisuje. Aj napriek týmto okolnostiam však skončil prvý a vyhral. „ Auto na tom bolo lepšie než ja. Malo ohnutý disk, vybité čelné sklo, nejaké odreniny. V podstate bolo funkčné. A čo sa stalo mne? Skôr čo sa mi nestalo. Mal som zlomené všetky rebrá, prepichnuté pľúca, zlomené štyri stavce, zlomený prst, kľúčnu kosť, lopatku, hlavu som mal celú dotrhanú a pozašívanú tvár,“ vysvetľuje.

Ale ani táto nebezpečná nehoda ho neodradila, práve naopak – motivovala. Stále považuje offroad a trial za bezpečný šport. Priznáva, že to bola chyba, ktorú si zapríčinil sám, no neznamená to, že skončí. „Problémom bolo uvoľnenie zámku na pásoch. Viac-menej sa mi odopli. Takže som v tom aute lietal hore-dole, nakoniec som s neho ešte vypadol a ono padlo na mňa. Preto to bolo nebezpečné,“ končí svoje rozprávanie.

Koníček spôsobom života

Začalo to ako hobby. Teraz bez toho nevedia žiť. Aj napriek občasnému nebezpečenstvu, či finančnej náročnosti. Droga, ktorej sa nikto z nich nechce vzdať. Sú to proste milovníci adrenalínu, pre ktorých už svet bez jazdenia neexistuje. Offroad nie je len vozenie sa po blate. Je to rodina a zmysel života.

Dramatický osud bratislavského prepichového paláca môžeme porovnať s vilou v Brne

            Predstavte si: žiadny internet či smartfóny, obdobie vojen a rok 1889. Podarilo sa? Alebo ešte konkrétnejšie! Ste majiteľom lekárne Červený rak v samom srdci Prešporku, patrí vám mnoho meštianskych domov a vlastníte bohatú zbierku umeleckých diel. Oženíte sa s dcérou úspešného výrobcu klavírov, pri prašnej ceste skúpite pozemky a postavíte si reprezentatívny palác. Tušíte, ktorý to je? Alebo ešte niečo! Voláte sa Felix a Ida Pisztory. A teraz? Áno, vaše predstavy sú správne – Pistoriho palác.

 Postavený z dedičstva

Drevená podlaha hlasno škrípe a ja sa po každom šliapnutí prenesiem do konca 19. storočia, keď palác stavali a obývali lekárnik Felix Pisztory s manželkou Idou. Pozriem sa z okna na druhom poschodí a vidím rušnú ulicu veľkomesta – štvorprúdovú cestu, desiatky áut a paláce. Veľa palácov! Ulica však nevyzerala vždy rovnako reprezentatívne. Z prašnej cesty sa až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia stala ulica pomenovaná podľa korunnej princeznej Štefánie, priamo odtiaľto z viedenských vlakov prichádzajúcich na stanicu vstupovali do mesta tie najvzácnejšie návštevy. Palác však nebol postavený z predaja Felixových zbierok umeleckých diel, či jeho meštianskych domov, akoby ste možno čakali. Ako sa hovorí, za všetkým hľadajte ženu! A to platí aj v tomto prípade. Nájomný dom s prepychovým palácom postavili z dedičstva Idy Pisztory, ktorá bola dcérou tunajšieho výrobcu klavírov, Carla Jacoba Ludwiga Schmidta. Jej otec ich vyrábal v najvyššej kvalite, dokonca poskytol na koncert sálu, kde vystupoval hudobný skladateľ Johann Hummel. Jeho syn a brat Idy, Carl Schmidt mladší, bol rovnako úspešným predajcom klavírov a k jeho zákazníkom patril aj slávny Franz List. Po tom, ako otec Idy zomrel, niektorí z rodiny pokračovali v tradícii až do revolúcie v roku 1917. Ida sa však rozhodla investovať do nehnuteľností v rodnom meste. Tak, a už poznáme počiatok Pistoriho paláca.

            Záhrada až k Slavínu

            Dnes nepredstaviteľné, vtedy skutočné. Záhrady siahali až k dnešnému Slavínu! Felix Pisztory v nich pestoval liečivé bylinky a cudzokrajné rastliny. Z nich vyrábal lieky a predával do lekární v Prešporku, napríklad aj do slávneho Salvadora. V súčasnosti zo záhrad ostalo len maličké torzo a pri pohľade do diaľky nedovidíte ani do vzdialenosti päťdesiat metrov. Uvidíte len dom a pred ním ďalší, menší dom. Ten si nechali postaviť manželia Pisztoryovci. O vyše storočie neskôr bol už nadstavaný a prerobený na nemocnicu s poliklinikou. A teraz? Zbúraný a postavený od základov nanovo. ,,Tu budú kancelárie a administratíva, stavia to Eset a aj keď je to v tesnej blízkosti Pistoriho paláca, my s tým nič nemáme…”, bez väčšieho entuziazmu mi povie referentka Pistoriho paláca, ktorá ma sprevádza každým kútom bývalého sídla Felixa a Idy.  ,,A tu je figovník Magdy Vášáryovej, ktorý je teraz škaredý, ale inak je krásny. Aj tá ruža je jej,” tón hlasu sa zmení.
            Magda Vášáryová, slovenská herečka, diplomatka a politička, bola totiž iniciátorkou rekonštrukcie Pistoriho paláca. Keď pustol a doslova sa rozpadával, s dobrovoľníkmi palác čistila a vypratávala. ,,Veľmi sa pričinila o to, aby si ho vôbec niekto všimol. Dnes má hore vo vežičke kanceláriu,” hovorí mi už s viditeľným nadšením.

            Vchádzam do presvetlenej miestnosti na druhom poschodí s klavírnym krídlom z lesklého ebenu. Pozriem sa z okna a konečne dovidím aj ďalej, ako na dva domy z nádvoria. Hľadím na osem domov a jednu Pavlovniu plstnatú, známu aj pod názvom čínsky cisársky strom. ,,V Bratislave máme len dve, tá druhá je na Kamennom námestí, no tá naša je krajšia!” povie mi referentka Pistoriho paláca. Pri výhľade z druhého z celkového počtu šiestich dvojkrídlových okien, mi ostáva už len predstavovať si, aké museli byť Felixove záhrady nekonečné… Okrem byliniek voňali určite aj bohatstvom!

            Maľovaný ako Sixtínska kaplnka

            Drevené s ručne vyrezávanými detailmi, so štukovými alebo rokokovými motívmi či maľované ako v Sixtínskej kaplnke. Reč je o stropoch v Pistoriho paláci. Najmä tých v salónnej časti, kde sa konali niekdajšie oslavy a prijímali hostia. ,,Tu sa kedysi tancovalo a veselilo…” dozviem sa a zahľadím sa na štyri priechodné miestnosti. V jednej bol možno nábytok potiahnutý tmavou kožou, hovorím si. A v ďalšej azda jedáleň s tým najvzácnejším porcelánom v celom Prešporku. Keďže Ida Pisztory pochádzala z rodiny vyrábajúcej klavíry, v mojej predstavivosti nechýba klavírne krídlo nachádzajúce sa v jednej z miestností bývalého salóna, priamo pod freskovou maľbou na strope. Nedokázal som sa od toho odtrhnúť a aspoň na chvíľu  som si pripadal ako vo Vatikáne, pozerajúc s otvorenými ústami na Michelangelovu fresku Stvorenie Adama.

            Vyzerala ako slovenská verzia fresky vo Vatikáne, na ktorú by sa pokojne mohli chodiť pozerať húfy ľudí. A nemuseli by sa ani tak tlačiť ako v Sixtínskej kaplnke! Autorom bol rakúsky umelec Peregrin von Gastgeb – na strope zobrazil ženské postavy perzonifikujúce hudbu a poéziu, v každom rohu plafónu zároveň zobrazil motívy štyroch ročných období s kvetmi a vtákmi. Jeho maľby sú vlastnoručne podpísané a datované rokom 1895, čo dokazuje, že výzdoba interiérov vznikla až po smrti Felixa Pisztoryho a musela ich financovať Ida Pisztory. Áno, Felix Pisztory sa dokončenia stavby nedožil a zomrel v roku 1891. Ida nemala deti. Možno práve preto sa jej dieťaťom stal palác. Dokončila ho, vyzdobila, nádherne zariadila a v tomto luxuse žila celé nasledujúce desaťročia.

            Luxusné však nie sú len stropy. Sú to aj vyrezávané drevené obloženia, terrazove podlahy a krištáľové lustre, honosné kamenné schodisko s červeným kobercom či umelecky kované železné zábradlia od vtedajšej firmy “Márton a syn”. Tá zaobstarala aj dvojkrídlovú vstupnú bránu či konštrukciu a zábradlie balkónu na strane záhrady. ,,Kedysi tu boli balkónové dvere, ktoré sa postupnými prestavbami paláca zmenili na toto maličké okno,” dozviem sa o jedinom zachovalom balkóne z celého paláca.

            Navštívili ho Tiso i Himmler

            “Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania, vojnových hrôz – a nastoluje na svete mier, prácu, slobodu, rovnoprávnosť, bratstvo a šťastie všetkých národov.” Tento nápis objavujem na jednej z nástenných platní vo vstupnej hale. Niektorí si Pistoriho palác možno pamätajú ako miesto, kde skladali pioniersky sľub alebo ako múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina. No a Lenin sa tu naozaj stále nachádza! Rozobrali ho na dve polovice a zakryli plachtou – samozrejme, reč je o jeho sadrovej soche v životnej veľkosti. ,,Aha, tu je Voloďa!” vysloví dlhoročná referentka Pistoriho paláca v ruštine meno vodcu proletariátu a odkryje bustu. Mimochodom, tá je uložená pod točitým schodiskom vo veži, kde má kanceláriu aj Magda Vášaryová.

            Počas 2. svetovej vojny sídlilo v Pistoryho paláci obávané nemecké veľvyslanectvo a neskôr aj Gestapo. Chodili sem Tiso a dokonca aj Hitlerov blízky spolupracovník Heinrich Himmler. V roku 1953 tu zriadili Leninovo múzeum a priestory sa tak museli upraviť podľa vzoru Sovietskeho zväzu.

            Mačky mali frei 

            Zriadením Leninovho múzea sa na dlhé dekády skrylo viacero významných architektonických prvkov paláca. Niky so sochami zamurovali a osadili nástennými platňami oslavujúcimi socializmus. Veľké miestnosti predelili priečkami, vysoké zdobené stropy znížili a zakryli sadrokartónom, zimnú záhradu s kovanými okennými rámami nahradili sklobetónom a pre vybudovanie vrátnice na prízemí museli vybúrať niekoľko priečok. Takto fungoval Pistoriho palác až do pádu režimu – deti tu skladali pionierske sľuby a v suteréne sa po vybudovaní kina vzdelávali propagandistickými filmami. 
            Nežnou revolúciou sa vrátane socialistickému režimu prirodzene skončila aj funkcia Leninovho múzea. Pistoriho palác však nečakal priaznivý osud. ,,V ľavom krídle sídlil ešte Dom zahraničných Slovákov,” hovorí mi už na konci prehliadky správkyňa paláca a dodáva: ,,No väčšina objektu však nebola využívaná a mačky tu mali frei.” V preklade – palác sa začal rozpadávať, nevetralo sa a pretože sa priestory nevyužívali,  začala sa tu šíriť pleseň. Do roku 2005 bol kompletne opustený a schátral. Na svoju záchranu čakal až do roku 2011, keď prešiel pod správu mestskej časti Staré Mesto.

             Úplnej renesancie sa však palác dočkal až v roku 2015, keď sa na Štefánikovej ulici objavilo na dva roky lešenie. Obnovili strechu, výskum odhalil pôvodné architektonické prvky a jeden z najbohatších a najvýstavnejších obytných domov konca 19. storočia získal konečne svoje stratené čaro. 

            Pistoriho palác á la Vila Tugendhat 

            Možno si niektorí povedia, že porovnanie týchto dvoch architektonických skvostov je absurdné. Z architektonického hľadiska zrejme áno. Oba boli postavené v inom období a s takmer štyridsaťročným rozdielom. Je to história verzus moderna, hodvábom vytapetované steny verzus onyxové steny, drevené dvojkrídlové okná verzus veľké francúzske či historické balkóny verzus rozsiahle terasy. Pistoriho palác i Vila Tugendhat však majú spoločnú jednu vec – sú svedkami nenaplneného rodinného šťastia manželských párov. 

            Rodina Tugendhatovcov obývala brniansku vilu len osem rokov, keď manželia židovského pôvodu Fritz a Greta museli v roku 1938 pred Hitlerom utiecť. Vila Tugendhat tak zostala napospas osudu a nenaplnila rodinné šťastie podobne ako roky predtým Pistoriho palác. Po smrti Felixa Pisztoryho sa v paláci údajne striedali nájomníci a priestory postavené pre manželov zostali nevyužité. Z niektorých dokumentov vyplýva, že istá časť rodiny v paláci bývala aj po smrti Idy Pisztory a musela rovnako pred Hitlerom utiecť pre svoj židovský pôvod. A bolo to taktiež v roku 1938! Palác podobne ako sídlo Tugendhatovcov po 2. svetovej vojne vyrabovali a viacero vzácnych kusov nábytku a dokumentov sa stratilo, no tým sa podobnosť nekončí. Gestapo istý čas obývalo aj toto vzácne architektonické dielo a podobne ako socialistický režim zakryl zdobené stropy či iné vzácne prvky v Pistoriho paláci, tak bola zakrytá aj drahocenná onyxová stena vo Vile Tugendhat. Vďaka tomuto barbarskému kroku sa tak hodnotné prvky v oboch stavbách zachovali bez poškodenia až dodnes. 

            Návrat domov

            V 60. rokoch kontaktoval Gretu Tugendhat český architekt František Kalivoda, ktorý ju pozval do Brna a postaral sa, aby vilu zapísali medzi kultúrne pamiatky. V šesťdesiatom siedmom roku sa prišla na vilu pozrieť a ostala zdesená. Už to nebola tá honosná stavba, ktorú si pamätala. 
            Teraz som však presvedčený, že by sa jej zrekonštruovaná Vila Tugendhat páčila a bola by ňou nadšená. Rovnako si to myslím aj o Ide Pisztory, ktorá by Pistoriho palác milovala. Dokonca som presvedčený, že by obe ženy svojim domovom povedali toto: ,,Zaľúbili sme sa do teba. Pretože cez tvoje nenaplnené šťastie vidíme, aký si krásny.”

Autor: Andrej Sárközi

Foto: autor

V Spojených štátoch prerazila so slovenským zákuskom. Chuť si zamilovali, recept neprezradila.

„Musela sa ukrývať v pivnici. Nechcela, aby niekto zistil postup tvorby jej trubičiek. Bolo to rodinné tajomstvo,” spomína dcéra Márie Kadlečík, pani Elena, ktorej matka i otec emigrovali do USA ešte v minulom storočí. V ruke drží knihu. Na základnej škole sme výtlačky ako tento nazývali šalátové vydanie. Nie je síce dotrhaná, ako spomínané učebnice, je na nej však vidieť odraz histórie. Strany sfarbené dohneda, vyblednutá tuha, čaro rokov minulých. Keď sa však človek skloní k zbierke viet s číselnými údajmi o gramáži a postupmi k príprave niečoho lahodného, doslova cíti všetky tie napečené zákusky a navarené pokrmy.

Dáma, v ktorej tvári sa zračí vedomosť a skúsenosti, listuje v knihe až nájde to, prečo kuchárku vytiahla. „Tridsať gramov tuku, sto gramov múky hladkej špeciál, dvesto gramov hladkej múky, žĺtky, rum, voda. A máte základ na cesto.” Na Čertove v tom čase, okolo roku 1950, pekávala iba pani Kadlečík. Bola to jej záľuba? Rozvíjanie talentu? Alebo sa nevedome pripravovala na to, že raz odíde za manželom a stane sa obľúbenou Slovenkou medzi takými vzdialenými americkými občanmi? Jej tajomstvo bolo zatiaľ len v malej dedinke obklopenej horami a pár strechami nie veľmi vysoko od zeme. S dvomi malými deťmi, bez opory mužského slova a pohladenia, sa táto vysoká žena s krátkym účesom snažila vytvoriť si čo najlepší život, s ktorým by mohla byť spokojná.

Americký sen

Pol roka po narodení druhého dievčatka pani Eleny, v roku 1949, išiel aj Máriin manžel skúsiť americký sen. Čo už mu ostávalo, keď mu po prevrate znárodnili auto aj mlyn? Mlyn, ktorý mlel múku pre široké okolie. Aspoň v tom byte ich nechali bývať, kde jeho tri dievčatá mohli hlávky skloniť. Aj by odišli ako rodina, deti však z krajiny pustiť nechceli. Skoro po dvadsiatich rokoch zatúžila kráčať po amerických chodníkoch aj Mária, a preto v roku 1968 ju s otvorenou náručou privítalo mesto Milwaukee spolu s jej manželom. Jeden rok, celých tristošesťdesiatpäť dní, dýchala americký vzduch, snažila sa porozumieť odlišným zvukom vychádzajúcim z úst cudzincov, z okna pozorovala odlišné scenérie ako jej dcéry.

Po roku prišla na otočku domov. S návratom naspäť však neotáľala. V sedemdesiatom roku už sedela uvelebená v lietadle hľadiac na malú krajinu, ktorá navždy ostala jej domovinou. Niekto jej však určite chýbal. „My sme tam ísť nechceli, nepáčilo sa nám tam,” hovorí jej dcéra s trpkým úsmevom na perách. Aj ona sa bola pokochať tým, čo mohla ako malé dieťa vidieť iba na fotkách. Má v hlase odpor k tejto krajine, ktorá jej vzala otca na desiatky rokov? A potom aj matku? Nechcela, aby jej prvorodený ročný syn vyrastal v pre nás odlišnej kultúre? Nie pre všetkých musí byť Amerika krajinou slobody a neobmedzených možností.

Čarovná tmavá miestnosť

„Jej kamarátky boli trochu využívačné. Nielenže im piekla šišky či iné koláče, pripravovala im aj domáce knedle, segedínsky guláš či u nás obľúbené ,vepřo, knedlo, zelo‘. A to len preto, aby ju prijali,” rozpráva pani Elena. Miesi cesto na preslávený rodinný dezert, aby príbeh jej mamy ešte väčšmi oživila a podložila chutným dôkazom. Keď však premýšľa nad položenou otázkou, pozastaví sa, odpovie a potom sa znova pustí do práce. Na tento zákusok je totiž potrebná dávku talentu, skúseností, ale aj času.

Po príchode do Ameriky v tom sedemdesiatom roku, keď si vybavila, že tam môže nastálo žiť, si s otcom kúpili dom. Prvé tri roky nepracovala, starala sa o domácnosť, zariaďovala novokúpenú nehnuteľnosť. Začala však chodiť do školy, aby sa naučila reč. Keď jazyk ovládala, išla si hľadať uplatnenie.

Na Slovensku pracovala ako mzdová účtovníčka v cukrárenskej výrobe. V tomto odvetví sa zamestnala aj za morom, už však ako cukrárka a kuchárka. Prijal ju belgický majiteľ reštaurácie. Vypracovala sa až na šéfkuchárku. Varila a piekla. Nielen preto ju však mal jej šéf tak veľmi rád. Najväčšie kúzla sa odohrávali v pivničných priestoroch jeho reštaurácie. Vôňa kuchyne jednej národnosti omámila druhú národnosť v krajine tretej národnosti. Jedlo jednoducho spája. Bunky v našich ústach nemusia mať vyštudované cudzie jazyky, aby pochopili rôzne chute a mohli jesť talianske, španielske, arabské, americké, či akékoľvek iné druhy pokrmov.

Príbeh o pivnici a žene, ktorá v nej piekla, je naozaj ako z rozprávky. Obraz v hlave je jasný. Kúzelníčka mieša svoje elixíry v tmavej miestnosti, kde ju nikto nevyrušuje a výsledok je vždy zaručene dobrý. Prisypáva od oka, recepty nepotrebuje, a všetci chcú mať jej zázraky doma. Nik však netuší, čo je v onom skvelom produkte, a to je na tom to krásne. Kúzla pani Márie vedeli očariť.

Cukrárska výšivka

„Vymyslela nový systém tvorby trubičiek. Obvykle sa na kovovú formičku cesto natáča, tým vznikne požadovaný tvar. Mama ho však, keď už cesto bolo na kovovej forme, omotala nitkou,” hovorí pani Elena. Zo škatule vyberá zväzok bavlniek na vyšívanie. Pousmeje sa, keď hovorí o tom, že kedysi bývali biele. Po tejto farbe tam niet ani náznaku. Teplo z rúry ich používaním prefarbilo na hnedo. Nitky na vyšívanie asi nie sú stvorené na cukrárenskú výrobu, ale keď ich použila, trubičky boli krajšie. Je to tým, že keď v rúre zdvojnásobia svoju veľkosť, obkreslia líniu nitiek a ich vzhľad budí dojem väčšej krehkosti. Spôsob namotávania človeka prinúti, aby sa cesto, aj keď nie veľká časť, prekladalo cez seba. Trubičky sú teda na pohľad menšie, ťažšie a spľasnutejšie. Na chuti im to však určite neuberá. Samozrejme, ľudia jedia aj očami. Estetická stránka niekedy vyhráva nad obsahom vitríny so zákuskami. A Američania to zrejme vedeli oceniť. Za jednu trubičku museli zaplatiť jeden dolár. Vtedy. Apetít nemá cenu. O tom sa neskôr presvedčila aj reštaurácia, z ktorej Mária napokon odišla. „Majiteľ ju aj volal naspäť, ona sa však do Ameriky už vrátiť nechcela. Bolo to v osemdesiatom ôsmom, keď si vybavila, že odcestuje domov na Slovensko. Jej rozhodnutie podnik položilo na kolená. Bez vychýrených trubičiek Belgičan skrachoval.”

Inovatívnosť prináša úspech

„Obľúbenosť receptu môže ovplyvniť napríklad jeho jednoduchosť a dostupnosť ingrediencií, ktoré potrebujeme na jeho prípravu,” hovorí Veronika Čopíková, autorka kníh Lenivá kuchárka a Lenivá kuchárka 2 a foodblogerka. Suroviny na trubičky od pani Márie sa dajú zohnať nielen vo veľkých obchodných reťazcoch, ale aj v tých najmenších obchodoch s potravinami, ktoré bývajú ukryté na každom dobrom sídlisku. Aj keď koláč môže pôsobiť tak, že sa s ním popasuje každé dieťa, nie je to také jednoznačné. Pripraviť kvalitné domáce lístkové cesto je naozaj umenie. A krém, ktorý je iba z bielok a cukru? Vyšľahať ho vo vodnom kúpeli, aby vyzeral a chutil ako najjemnejší obláčik, si vyžaduje skúsenosti a zručnosti. Ako dodáva pani Elena za stáleho miešania chutnej hmoty: „Je potrebné odhadnúť horúcosť vody.”

Tradičné koláčiky, ktoré sú zvykom k nedeľnej kávičke, má každá domácnosť iné. Čo ich spája je popularita v rodinnom kruhu. Na obľúbené zákusky od babičky sa oblizujeme už cestou na návštevu. Majú teda nové a nové druhy koláčov zmysel? A má to vôbec význam? Veronika má jasnú odpoveď: „Určite áno, experimentovaním v kuchyni môžete recepty neustále meniť a zdokonaľovať. Ja som napríklad spojením toho najlepšieho na brownies a cheesecake pripravila nový recept do mojej kuchárskej knihy – cheesecake brownie. Výsledkom bol netradičný koláčik, ktorý sa stal veľmi obľúbeným.” Ďalej dodáva, že popularitu si získavajú aj také recepty, ktoré sú rozmanité, teda ich vieme pretvoriť na bezlepkovú či bezlaktózovú verziu.

Rodinný klenot

Nápady pani Márie budú navždy zapísané aj v kuchárskej knihe, ktorú spísali Slováci vo Wisconsine s názvom Slovenska Kucharka. „V Milwaukee mali klab dôchodcov. Stretávali sa tam a vždy každý jeden doniesol niečo napečené. S mojou sestrou sme tam raz boli. Upiekli sme a pohostili ich pampúchmi s lekvárom a krémom navrchu,” spomína pani Elena.

O tomto diele písali aj americké noviny. Mária do knihy prispela receptami ako kurací paprikáš či slivkové koláče. Ako uviedla pre noviny, tento zákusok piekla zvyčajne v lete, keď sa dalo natrhať čerstvé ovocie, ale bola možnosť nahradiť ho aj zaváranými slivkami.

Okrem trubičiek pani Márie, reštaurácia ponúkala aj ďalšie dezerty, napríklad medový rez. Tento je však rodinným klenotom, ktorý sa dedí z generácie na generáciu.

Máriina dcéra sedí na stoličke v kuchyni a číta recept na plnené trubičky. Na hnedkastej strane je však iba polovica úspechu. Cesto. Lístkové cesto. A na konci spomienka a rada zároveň: „Nešetri múkou, ale po použití ju z cesta zmeť!”

FOTOPOSTUP:

Elena Halačová

Foto: Elena Halačová

Magistri zo žurnalistiky  smútia za trhmi 

Stojíme na Hlavnom námestí. Sú tu lavičky, fontána s rytierom Rolandom a ľudia chodiaci krížom-krážom. Niečo tu ale nesedí. Je december, po iné roky by tu stáli stánky, hrala hudba na pódiu pod stromčekom, ľudia by sa tlačili, deti kričali a vreckári vám nenápadne vyťahovali peňaženku s vianočnými prémiami. Lenže nič z toho sa nedeje. Námestie vyzerá tak, ako po celý rok. Nič nenasvedčuje, že sa blížia jedny z najkrajších sviatkov roka.

 V roku 2019 nás postihol koronavírus Covid-19, ktorý zmenil mnoho z našich istôt. Jednou z nich, ktoré mu padli za obeť, sa stali aj vianočné trhy. Minulý rok sa konali len niekde v obmedzenom režime, inde mali smolu. Miestom, kde si ľudia museli vystačiť bez nich, bola aj Bratislava. V 2021 tomu nie je inak. A tak už druhým rokom si môžu obyvatelia hlavného mesta povzdychnúť pri pohľade na miesta, na ktorých by mali stáť stánky. Už druhý rok si môžu ríbezľové víno  kúpiť nanajvýš v obchode a vypiť si ho doma pri nejakom vianočnom filme. A už druhým rokom sú stankári, ktorí chceli aspoň niečo zarobiť, z celej situácie smutní a naštvaní.

A všetko nasvedčovalo, že tento rok to bude iné. Trhy mali začať 26. novembra a trvali by do 22. decembra. Devätnásteho novembra ale vyšla správa, že kvôli zhoršujúcemu sa stavu a rýchlemu nárastu počtu hospitalizovaných sa konať nebudú. 

Rozhodli sme sa opýtať študentov žurnalistiky na Univerzite Komenského, ako vnímajú celú túto situáciu. Tí majú trhy blízko, takže je vysoká šanca, že po škole by tam zašli striasť zo seba stres školských dní. Najprv sme chceli vedieť, či na ne chodili pravidelne. Pretože nie všetci opýtaní sú z Bratislavy, tak sme otázku rozvinuli, či navštevovali trhy u nich v meste, či na dedine. Študentka Katarína Winklerová nám odpovedala, že trhy, ani v Bratislave, ani tie v Malackách, ktoré sú najbližšie k jej domovu, pravidelne nenavštevuje. Nepravidelne ich navštevuje aj študentka Lucia Srnová. Väčšou fanúšičkou trhov je Bibiána Danitová. ,,Počas štúdia v Bratislave som na ne chodila pravidelne. Pravidelne som navštevovala aj tie u nás doma v Spišskej Novej Vsi. Väčšinou sa nám podarilo ísť aj na tie v Košiciach a v Poprade,“ povedala nám smutná  z celej situácie. Rovnako pravidelne navštevovala trhy Alexandra Ševčíková. Podľa jej slov ,,kto by sa po dlhom dni nezastavil na varené víno, či punč?“ S tým sa nedá nesúhlasiť.  

 Aké majú   pocity z toho, že trhy nebudú? Bibiána je z toho smutná, lebo podľa nej je na nich úžasná tá atmosféra blížiacich sa Vianoc. Alexandre už chýba aj ,,predražené jedlo, z ktorého je človeku ťažko“. A dodala, že celá táto situácia ešte viac umocňuje depresiu z korony. S tým súhlasíme. Spomeňme si na leto, keď to všade žilo, ľudia sa bavili a nebolo ani stopy potom, že nám tu vyvádza vírus. A čo sa týka nepravidelných návštevníkov, Katarína k tomu pristupuje pozitívne. ,,Pokúsim sa spraviť si tú najlepšiu vianočnú atmosféru doma. Samozrejme, takú tú davovú atmosféru v uliciach, či na námestiach to nenahradí, ale na pohladenie duše to bohato stačí.“ Pozitívny prístup treba. Lucia to tiež berie celkom dobre, však život ide ďalej. 

Skončí škola, pôjde sa na trhy a nad vareným vínom sa ponadáva na učiteľov, úlohy a blížiace
sa skúšky. Tak by to malo byť. Ale nie je. Škola je online, všetci sa vidíme cez obrazovky. A aj keby bola, tak nie sú trhy, na ktoré by sa šlo. Kráčame Hlavným námestím. Ešteže výdajné okienka môžu byť otvorené, vďaka ním sú tu nejakí ľudia. Inak by to bol smutný pohľad. 

Autor: Adam Baláž

Foto: Adam Baláž

Ako sa v nej žilo, keď bola plná ľudí a ako to v nej vyzerá dnes, keď už má najlepšie časy za sebou?

Vezieme sa autom do obce so srdcom strážiacim svojich obyvateľov. Týči sa nad obcou a každým rokom bujnie a bujnie. Kým ono sa rozrastá, počet jeho chránencov je čoraz menší. Dedina postupne vymiera. 

Mierime na Dedinky. Kým uvidíme obec, zazrieme najprv modrý most a za ním je pokojná hladina Palcmanskej Maše. Na jej dne však ležia domovy, na ktoré môžu domáci len spomínať. Pohltila ich voda. 

Na drevenej lavičke sedí babička. Zababušená v teplom kabáte sa pozerá na umelo vytvorenú vodnú nádrž. Možno na rovnakom mieste sedávala aj jej matka. Tá však videla viac ako len vodu. Na jej dne skončilo v päťdesiatych rokoch minulého storočia  veľa spomienok. Na detstvo, dospievanie, prvé lásky, strasti aj slasti dospelého života. To všetko zostalo v dvoch dedinách, ktoré zostali na dne. 

Na ich mieste vznikla priehrada – Palcmanská Maša. Niektorí obyvatelia sa usadili na jej brehu. Iní sa odsťahovali. „Veľa z nich odišlo preč,“ povedala Terézia Birková. Na Dedinky prišla v roku 1971, keď sa vydala. S manželom Ladislavom tu prežili takmer pätnásť rokov. Založili si rodinu. Narodili sa im tu štyri deti – traja synovia a jedna dcéra „Žilo sa nám dobre. Všetci sme sa poznali. Deti behali po dedine. Narobili sme sa, to áno, ale mali sme sa dobre.“ Rodina sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi presťahovala do Spišskej Novej Vsi. Niekoľkokrát do roka však príde na Dedinky navštíviť príbuzných.

Štefan a Imrich

V štrnástom storočí bola na dne súčasnej Palcmanskej Maše jedna dedina. O štyri storočia neskôr patrili Štefanovce rodu Csakyovcov a rozdelili sa medzi dvoch bratov. Tak vznikli dve dediny – Štefanovce a Imrichovce. Opäť sa spojili až v roku 1933. Tentokrát pod novým názvom. Takým, ktorý odráža ich minulosť a nerozháda bratov. Dedinky.

Život v tých časoch dokáže opísať len veľmi málo ľudí. Ako vraví pani Terézia, tí, ktorí by o tom mohli rozprávať, si na to už možno nespomínajú. Ona si však na svoj život na v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia pamätá. „Prišla som tam po svadbe. Krásny kraj. Žilo sa tu dobre, ale ťažko. Nebolo to ako dnes,“ opisuje pani Birková. „Všetko sme robili ručne.  Nemali sme práčku ani mobily. Museli sme si nosiť narúbané drevo do domu, odpratávať sneh. S deťmi som musela chodiť k doktorovi do Dobšinej alebo do Rožňavy. Bližšie žiadny nebol. Nebolo to jednoduché, ale žilo sa nám veselšie.“

Raj v raji

Dedinka v Slovenskom raji má návštevníkom čo ponúknuť. Prechádzku v prírode, zimnú lyžovačku, plavbu po priehrade, ale aj miesto na oddych ďaleko od mestského ruchu. Neďaleko usporadúva každoročne miestny autoklub EHC motoristické podujatie Dobšinský kopec. 

Väčšinou chodia na Dedinky ľudia z blízkeho okolia alebo tí, ktorí tam majú rodinu. Kedysi to bolo inak. „Prichádzalo veľa turistov,“ spomína pani Terézia na svoj niekdajší domov. „V lete i v zime. Stany stáli na kope, nebolo dosť miesta. Hotel bol stále plný. Jedni odchádzali, prichádzali ďalší.“ Ako vraví, neboli to len Slováci, ale aj zahraniční turisti. Domáci ich ubytovávali u seba doma. „Raz sa k nám prišli Nemci pýtať, či u nás môžu prenocovať a potom už chodili každý rok, aj dva razy. Mali sme jedného Nemca, čo chodil na ryby. Prišiel so ženou aj tri razy do roka. Deti nemali.“ Dnes už si málokto k sebe nasťahuje turistov. Nie je o to záujem. Časy sa zmenili. Aj prístup k hľadaniu nocľahu počas dovolenky. Ten sa rieši dopredu, máme viac možností, a tak si radi vyberieme to, čo nám najviac vyhovuje.

Spisovateľ bez diela, škola bez detí

Poslednýkrát sa pokocháme pohľadom na Palcmanskú mašu. Aj v dedine s približne dvesto tridsiatimi obyvateľmi je čo vidieť. Vyberieme sa uličkou naľavo tiahnucou sa do kopca. Zastavíme pri nenápadnom dome. Kedysi v ňom sídlil obecný úrad. Je na ňom pamätná tabuľa spisovateľa Jozefa Spišáka – Geravčana. O mladom mužovi, ktorý sa narodil pred deväťdesiatimi siedmimi rokmi, vieme veľmi málo. Jeho prítomnosť na tomto svete pripomína iba pamätná tabuľa a knižné vydanie jeho cyklov a poviedok, ktoré vydala obec v roku 2001.

Na otázku, čo o ňom vie, zostal Ladislav, najstarší syn pani Terézie, prekvapený. „Žil tu nejaký spisovateľ? O tom nič neviem.“ Priblížime sa k pamätnej tabuli na bývalom obecnom a prečítame si, čo je na nej napísané. „Á, ozaj,“ povie. Pokrčí plecami. Ani jeho mama o ňom nevedela. Aj tak to je už jedno. O osude tohto spisovateľa je rozhodnuté. Už dávno upadol do zabudnutia.

Prejdeme pár metrov. Zastaneme pred budovou niekdajšej školy. „Bola tam aj škôlka,“ upozorní nás pani Birková. „V škole boli len štyri ročníky. Prvý a druhý ročník sa delili o jednu triedu. Aj tretí a štvrtý. Staršie deti chodili do Dobšinej. Keď ich bolo menej, školu aj škôlku zavreli.“ Chodili tam aj jej deti. Vraví, že to bola obyčajná škola s triedami s drevenou tabuľou, aké boli donedávna na základných školách a drevenými lavicami. Veľmi si na ňu nespomína ani jej najstarší syn. „Bolo to už dávno. Pamätám si skôr tú v Spišskej Novej Vsi,“ povie Ladislav po chvíli premýšľania. Dnes v budove sídli obecný úrad. 

Budúcnosť nie je

Prejdeme pár metrov. Zastaneme pred futbalovým ihriskom. Je zatvorené a zanedbané. Ani ono sa nevyužíva na svoj účel. „A kto by tam hral?“ poznamenal  Ladislav. Na Dedinkách žil do štrnástich rokov, potom sa s rodičmi a súrodencami presťahoval do Spišskej Novej vsi. Do svojho rodiska sa však často a rád vracia, aby navštívil rodinu. „Nie sú tú mladí, ktorí by ešte hrali futbal.“ Má pravdu. 

Väčšina obyvateľov je v dôchodkovom veku alebo sa k nemu blížia. Ani všetky domy nie sú obývané. Z niektorých odišiel život nadobro. Z tých, ktoré mali viac šťastia, sú dnes chaty. „My sme odišli pred tridsiatimi šiestimi rokmi. Manžel mal robotu v Spišskej Novej Vsi,“ vysvetľuje aktívna sedemdesiatnička ich odchodu z dediny.

Veselá farnosť

Prejdeme sa až po vrch ulice a zabočíme doprava. Nad posledným radom domov sú už len lúky a nad nimi sa rozprestiera les obklopujúci dedinu. Na jednej z nich je vysadené obrovské srdce. Stromy sa za niekoľko rokov, čo sú tam, rozrástli. Sú protipólom vymierajúcej dediny. Majiteľa pozemku však doma nezastihneme. Nedozvieme sa, prečo sa rozhodol vysadiť tento romantický symbol ani pre koho. Stala sa z neho však dominanta dediny. 

Pokračujeme v ceste, dáme sa na cestu dole – ku kostolu. Nikoho už možno neprekvapí, že ide o jedinú historickú pamiatku na Dedinkách. Rímskokatolícky kostol v klasicisticko-barokovom slohu postavili v roku 1835. „Mala som v ňom cirkevný sobáš,“ povie pani Terézia a pri tej spomienke sa usmeje. „ Mali sme malú svadbu, lebo manželovi zomrel krátko predtým otec.“

Kostol je prázdny. Omše kvôli Covidu a lockdownu nie sú. Sedemdesiatnička, ktorá nás sprevádza, nám o náboženskom živote obyvateľov Dediniek vie povedať dosť. Prežila tam veľa rokov. Spomína si aj na obdobie, keď sa deti nesmeli krstiť. „Komunisti, ktorí boli v strane, dávali potajme krstiť deti. Aj z Bratislavy sem kvôli tomu chodili. Mali tu chaty. Kedysi sem smerovalo veľa ľudí. Z celého Slovenska.“ 

Farári bolo veľmi ústretoví, nielen keď išlo o tajné krstenie detí. Často sa zapísali do života ľudí, domácich aj turistov. „Mali sme farára Janča. Pil s tými, čo tu stanovali. Vykrikoval, že pre staré babizne robiť omšu nebude. Cestou cez parkovisko ku kostolu spieval: „Tá naša Katarínka, tá naša Katka,“ spomína pani Terézia. Dokonca nám časť piesne aj zaspieva. 

Po farárovi Jančovi prišiel ďalší. Ani s ním nemali Dedinčania núdzu o zábavu. Hoci tvrdil, že ani štamperlík nedá do úst, pil. „A potom skákal ponad lavičky. Do krčmy pri hoteli chodil po fľašky,“ spomína si dôchodkyňa. Hotel je na pol ceste medzi centrom obce a priehradným múrom. Tvorí akúsi bránu do dediny. „Raz ho pod priehradou chytili žandári. S deťmi v aute. Ktovie, kde by ich zabil na tom trabantíku. Deti z dediny s nim išli. Aj vy by ste išli, keby vás volal pán farár, nie?“

Ako sa nenudiť

Je na Dedinkách niečo, čo sa oplatí visieť, kam ísť? Odpoveď znie – áno. Hoci táto malá dedinka na prvý pohľad vyzerá nenápadne, nudiť sa tu rozhodne nebudete. Nesmiete však rátať s čulým spoločenským životom a prehýrenou nocou. Boli by ste totiž sklamaní. Dedinky sú skôr miestom aktívneho oddychu v prírode.

„V zime sa chodilo lyžovať. Vlek bol pri hoteli, na Dobšinskej Maši aj na Mlynkoch. Chodilo sa na Geravy. Na jar tam spustia lanovku,“ teší sa dôchodkyňa. Zaváňa to návratom niekdajšieho turistického ruchu. Na otvorenie lanovky sa teší aj jej syn Ladislav. 

Dôležitým dejiskom je Palcmanská Maša. Priehrada slúži nielen ako prečerpávacia vodná elektráreň, ale aj ako miesto na rekreáciu. V zime sa na zamrznutej vodnej nádrži dá bežkovať i korčuľovať. Vďaka nadmorskej výške sedemstodeväťdesiatpäť metrov o sneh nie je núdza. Na ideálne podmienky si však treba počkať, kým sa nevytvorí hrubá ľadová vrstva. Nikto predsa nechce neplánovane skončiť v najchladnejšom prírodnom bazéne na Slovensku. Aj  v lete je tam pomerne studená voda. Veľa ľudí z okolia sa tam však rado chodí schladiť počas letných horúčav. Môžu si zaplávať, požičať člny alebo vodné bicykle.

Palcmanská Maša však dnes mohla vyzerať úplne inak. Podľa pani Birkovej je to verejné tajomstvo. Zahraničný investor chcel priehradu upraviť a vybudovať na Dedinkách stredisko, aké sú v zahraničí. „Starostka sa bála o robotu, nedovolila to. Keby opravili priehradu, všetko pripravili, chodilo by sem veľa ľudí. Teraz tu nemajú prečo ísť. Akurát sa okúpať v priehrade,“ poznamenala pani Terézia rezignovane. Vie, že sa nič nezmení. 

Rybári však stále v lete sedia na brehu a čakajú, kým ich udice vydajú známy záchvev – signál, že dnes domov neodídu naprázdno. Vodná nádrž je druhým najväčším revírom na lov pstruhov na Slovensku.

V okolí je niekoľko turistických trás, po ktorých sa môžu turisti dostať na Ostrú, Havraniu alebo Gačovskú skalu, k Okrúhlej jame alebo na Geravy. Prírodnou raritou Slovenského raja je Občasný prameň, ktorý nevyviera na povrch stále. Najideálnejší obdobie na návštevu je od marca do mája. Vtedy máte najväčšiu pokochať sa týmto prírodným divadlom. Nielen pre rodiny s deťmi je vhodný Náučný chodník Dobšinská Maša. 

Koniec zlatej éry

Dedinky kedysi prekvitali. Ľudia mali dosť príležitosti. Žilo sa im dobre. Do dediny prichádzali celoročne turisti. Domáci aj cudzinci dovolenkovali v malebnom raji v národnom parku. „Ľudia stáli na obed v radoch,“ spomína si pani Birková na časy, keď Dedinky prekvitali. „Keď sme chceli mlieko alebo chlieb, museli ísť do obchodu skoro ráno. Keď sa zobudili turisti, tak sa stálo pred potravinami aj dve alebo tri hodiny.“ 

Neskôr sa situácia zmenila. Prišlo obdobie, keď v okrese nebolo dostatok práce. Hotel zatvorili. Veľa ľudí prišlo o prácu. Začalo chodiť aj menej turistov. „Všetko pozatvárali, porušili. Nebolo roboty,“ skonštatovala zmierene pani Birková. „Mladí vyštudovali a odišli. Už sa nevrátili.“

Autorka: Bibiána Kristína Danitová

Foto: Bibiána Kristína Danitová, Bub

Svojho času obľúbené lyžiarske stredisko Plejsy dnes preklínajú

          Kedysi dejisko majstrovstiev Európy v alpskom lyžovaní, teraz už len polovične fungujúce lyžiarske stredisko bez ducha. Relax Center Plejsy, neďaleko Krompách. V rokoch 1997 a 1999 si na tomto svahu merali sily najlepšie pretekárky a pretekári. Premávalo sedem vlekov aj sedačková lanovka. Lyžiari sa mohli občerstviť v ôsmich bufetoch, pred ktorými stáli dlhé rady. Dnes je všetko úplne inak. Horšie!

Ľudí ako vší

           Lyžiarske stredisko Plejsy fungovalo od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy sa tam začala výstavba vlekov. Od vzniku sa im veľmi darilo a mali plno návštevníkov. Najväčší rozkvet zažili začiatkom deväťdesiatych rokov, ale to sa v roku 2009 skončilo. Vtedy Plejsy odkúpil nový súkromný majiteľ. Zo siedmich vlekov fungujú už len dva, pričom jeden z toho je detský. Ak cez zimu nenapadne sneh, svahy nezasnežujú. Pár sezón sa ale peniaze našli aj na to. Vtedy bol však kopec zasnežený len do polovice. Lanovka funguje každý tretí rok, zatvorili takmer všetky chaty a kedysi plné parkoviská sú dnes úplne prázdne.. 
          „Na Plejsoch to stále žilo a najmä v zime. Bolo tu ľudí ako vší. Autá nemali kde parkovať. Ľudia ich nechávali dole v meste. Chodili sem autobusy z Poľska aj Maďarska. Domácich dokonca vozil detský vláčik z mesta až priamo pod svah. Mala som taký drevený prenosný stánok, ten som si tam vždy rozložila  a urobila si vlastný bufet. Neďaleko kasy som predávala pankúšky, klasické vyprážané šišky. Jedna stála 3 koruny. Bolo to naozaj lacné. Luxus za tri koruny. Ľudia si pochvaľovali a mne to robilo radosť. Vnúčatá nemám, tak aspoň lyžiari neboli hladní,“ povedala Marta Pešková, dôchodkyňa spod Plejsov. 

          V tých časoch sa denne predávalo až osemtisíc lístkov na vleky, cez víkend ich bolo ešte viac. Návštevníci sa nemali kde ubytovať. Chaty boli plné a veľa lôžok v nich ani nebolo. Hotel, z ktorého je dnes luxusné sídlo s welness a bowlingom, býval preplnený celú zimu. Hostia si museli objednať izbu telefonicky aspoň tri mesiace vopred. Obyvatelia Krompách, ktorí mali veľké domy, ich popremieňali na penzióny alebo priváty. „Ponúkala som ubytovanie na celom hornom poschodí. Mám veľký dom. Hore je kúpeľňa, kuchyňa a spálňa. Mohli si aj variť, keď chceli. Vždy som im ale ráno pripravila čaj a párky. Väčšinou sa ku mne vracali tí istí. Noc stála 50 korún na osobu. To bolo vtedy veľa, ale platili mi. Hotel bol vždy plný a drahší. Od roku 2010 ku mne už neprišiel nikto,“ spomína pani Pešková. 

          V Krompachoch sú tri základné školy. Blízkosť Plejsov využívali a chodili tam pravidelne siedmaci na lyžiarske výcviky. Pedagógovia si týždeň na svahu taktiež užívali. Svahy a vleky dobre poznali a preto vedeli, ako celý pobyt naplánujú. Teraz je to taktiež minulosť. „Chodili sme  každý rok. Ja  učím už dvadsať rokov. Kvôli Plejsom som si robila inštruktorský kurz, chcela som deti učiť lyžovať. Všetko bolo super, až kým v roku 2011 neodstavili lanovku. Žiaci vtedy museli k vlekom šliapať s lyžami na chrbte. Zaberalo to strašne veľa času a bolo to nepríjemné. Neboli sme spokojní. Teraz chodievame do Novej Ľubovne. Tam sme veľmi spokojní. Plejsy zničil ich majiteľ. Naše mesto môže banovať, že to predalo,“ vraví učiteľka základnej školy v Krompachoch Dana Kačurová. 

Ceny na figu

              V roku 1997 sa na Plejsoch konal Európsky pohár v alpskom lyžovaní mužov. O dva roky neskôr tu súťažili aj ženy. Krompachy mali toho času približne 6500 obyvateľov. V čase pretekov bolo v meste takmer dvadsaťtisíc ľudí. Bývali aj v okolitých mestách ako Spišské Vlachy, Margecany či Gelnica. Bufetári si spomínajú na ich najlepšie zárobky. „Vtedy som predal toľko klobás, ako ešte nikdy. Minul som všetky zásoby, aj tie, ktoré som mal odložené na celý nasledujúci týždeň. Pri mojej chate stáli rady a nikto sa nesťažoval, že dlho čaká. Mali sme tu hudbu, v kotlíkoch sme varili aj guláš aj kapustnicu. Päťdesiat litrov gulášu som predal za hodinu,“ spomína bufetár Jarko z chaty Energetik. „Júj a vtedy tu boli také pekné pretekárky. Jedna z Nemecka prišla ku mne a objednala si klobásu. Taká bola chutnučká, skoro ako tá klobása. Nevedel som, z čoho mi viac sliny tečú. Či z tej modrookej dievky, alebo upečenej klobásky,“ dodáva s úsmevom. 

          Klobása s chlebom a horčicou za desať korún, pivo za dve koruny, hotdog za päť, čaj za korunu, guláš za desať a hranolčeky za päť. Takýto bol cenník vo všetkých bufetoch. Dnes? Klobása päť eur, hotdog, hranolčeky aj pivo dve eurá,  čaj stojí euro a guláš v ponuke nie je. Ceny narástli, ľudia odišli a kvalita sa výrazne zhoršila. Rovnako to je aj s cenami lístkov. Denná vstupenka v roku 2007 stála 100 korún, čo je v prepočte približne 3,3 eura. Teraz si za ňu lyžiari zaplatia 15 eur, čiže päťnásobok ceny, a to za dva vleky bez lanovky… „Nečudujem sa, že sem teraz nikto nechodí. Ceny sú na figu a za žiadne služby. Štvorčlennú rodinu vyjde lyžovačka s občerstvením aj 100 eur. To je pre ľudí z východu drahé. A za dva vleky obzvlášť,“ hovorí bufetár. 

          Krompašania sa dnes na Plejsy chodia viac menej už len sánkovať. Ceny sú pre nich za poskytované služby veľmi vysoké. Ak chcú poriadnu lyžovačku, sadnú do auta a idú do Levoče, na Poráč či na Jahodnú. „Jahodnú máme blízko, štyridsať minút autom. Pekne sa  starajú, všetko funguje. Chodievame tam s manželom a dvomi deťmi. Celodenné vstupné nás vyjde na 30 eur. Ešte aj s benzínom sa nám to cenovo oplatí viac než Plejsy a  ani nehovorím o kvalite. Pamätám sa ale na časy, keď som si Plejsy nevedela vynachváliť. Škoda, že takto spustošili,“ hovorí Krompašanka Silvia Ontková.

Stratené životy

          Lyžiarske stredisko je miestom prevažne pekných chvíľ plných snehu a oddychu. Žiaľ, s týmto športom sa spájajú aj pády, ktoré môžu skončiť zranením a niektoré majú aj fatálne následky. „Každú zimu máme niekoľko výjazdov na Plejsy. Väčšinou si lyžiari zlomia končatinu, alebo vyvrtnú koleno. To sú najčastejšie úrazy. Pamätám si ale tri prípady, z ktorých mi doteraz behá mráz po chrbte,“ rozpráva úrazový chirurg nemocnice Krompachy Marián Hojstrič. 

          V roku 2005 spadol mladík z lanovky. „Údajne sa chcel otočiť, lebo  za ním sedela jeho sestra s otcom. Bezpečnostné zábradlie povolilo a on ostal visieť len za ruksak. Potom spadol z vyše dvadsiatich metrov. Mal prasknutú lebku, zlomené stavce, obe ruky aj nohy. Taktiež mal porušenú miechu, vytekal z nej mozgovomiechový mok. Vedeli sme, že je zle. Zomrel nám ešte v sanitke. Bolo to hrozné,“ opisuje Marián Hojstrič. 

          O rok neskôr si deti na svahu vybudovali zo snehu asi meter vysoký skokanský mostík. Išlo konkrétne o dvoch bratov vo veku šesť a osem rokov. Vlekom sa vyvážali hore, potom sa spustili svahom priamo dolu smerom na mostík, aby čo najviac nadskočili. Tomu mladšiemu sa to stalo osudným. „Ten mostík si vybudovali nešťastne. Kúsok pod ním bol totiž rad na vlek. Mladý Sebastián bol práve vo vzduchu, keď ho nabral brzdiaci lyžiar. Chlapec odletel a napichol sa na plastovú tyč plotu, ktorá oddeľovala koridor pri čakaní na kotvu. Keď sme prišli, chlapec ešte žil a zvládol aj prevoz do nemocnice,“ opisuje doktor Hojstrič. Tyč prešla pomedzi rebrá a zasiahla pľúca. Stratil veľa krvi a bol dlho v šoku. Doktori sa rozhodli pre náhlu operáciu s nevyhnutnou transfúziou krvi. Sebastián na sále zomrel. 

          Len mesiac po jeho smrti si svah Plejsov vypýtal ďalší detský život. Zomrela jedenásťročná Lucia. „Zavolala nám uplakaná mama, ktorej dispečerka údajne ani nerozumela. Prišli sme na miesto s tým, že sme ani poriadne nevedeli, čo sa stalo. Potom som uvidel nehybné telo dievčatka pod ratrakom. Nepozerala sa a spadla rovno podeň. Stále mám zimomriavky, keď to hovorím. Nemalo význam ani ju ošetrovať, len sme ju prikryli plachtou. Matku odviezli rovno na psychiatriu do Košíc. Musí byť hrozné prísť o vlastné dieťa. A ešte takto…“ povedal Marián Hojstrič.

          V roku 2016 navštívili Plejsy žiaci z Košíc, ktorí boli na lyžiarskom výcviku. Dvanásťročná Miška sa šla s kamarátkou sánkovať. Dievčatá prešli na strmú časť zjazdovky, kde sa spustili na snehových klzákoch. Nedokázali sa ale zastaviť a narazili do stromov a skál vedľa zjazdovky. Pri náraze obe deti utrpeli vážne zranenia. Mišku letecká záchranná služba previezla do košickej nemocnice, kde svojím zraneniam podľahla. Polícia po incidente obvinila učiteľku, ktorá bola za vedenie lyžiarskeho výcviku zodpovedná. Prípad dodnes nie je doriešený. „Počula som o tom, bolo to vo všetkých správach. Je to hrozné. Neviem si predstaviť, že by sa také niečo stalo mne. Učiteľka za to nemôže. Sánkovali sa všetky deti pod dozorom, oni ušli tam, kam nemali. Je to strašné, mrzí ma, že to takto dopadlo. Od toho okamihu a po tom všetkom, čo sa u nás na Plejsoch stalo, ich voláme zakliate a preklíname ich za to,“ vyjadrila sa k situácii učiteľka Dana Kačurová. 

Nemáme peniaze

          Krompachy v minulosti z turizmu žili. Ten bol v tomto východoslovenskom meste výrazný najmä vďaka lyžiarskemu stredisku Plejsy. Vtedajšie vedenie mesta bolo presvedčené o tom, že keď Plejsy predá do rúk súkromníka, zarobí. Stal sa ale presný opak. „Boli sme zadĺžení a chceli sme nájsť cestu, ako dlh splatiť. Predať naše Plejsy bola chyba. Už na ne nemôžeme byť hrdí. Poriadne nefungujú a sú takmer drahšie než Vysoké Tatry. Ľudia pozatvárali svoje reštaurácie, stánky s občerstvením aj požičovne lyží. Nefungujú ani priváty a penzióny. V prevádzke je už len hotel, kam chodia turisti na wellness a nie na lyžovačky. Je to smutné. Verím, že sa nám ich ešte podarí zachrániť a odkúpiť naspäť. Rokujeme už dlho. Ale nemáme peniaze. Je smutné, čo všetko obyčajné papieriky dokážu zničiť,“ hovorí primátorka mesta Krompachy Iveta Rušinová. 

V roku 1944 zhodilo americké lietadlo 9 bômb na obec Udiča. Jedna z nich zasiahla školu plnú žiakov. 

Dvanásty december 1944 zostane navždy čiernym smútočným dňom obyvateľov Udiče. „O 10:30 padlo na našu obec deväť bômb. Jedna z nich, asi 150  kilogramová, zasiahla rímsko-katolícku ľudovú školu,“ takto sa začína záznam o tragédii v obecnej kronike. Druhá svetová vojna dovtedy dedinu príliš nezasiahla. Tesne pred vianočnými sviatkami sa to ale zmenilo. Matrikárka Eva Vysúdilová si na túto udalosť spomína takto: „Stalo sa to, čo sa stalo. Na školu padla bomba. Zabilo tam päť detí, ktoré boli v tom čase prváci a dvoch učiteľov. Šiesti boli ľahko a dvadsiati piati ťažko zranení.“ Doplnila, že táto udalosť miestnych obyvateľov veľmi zasiahla. Dodnes ju majú v živej pamäti. Najmä tí, ktorí prežili. Hoci majú už viac ako 80 rokov, ihneď po dopade na zem, iba jedna až po dvoch hodinách. Tá bola časovaná. V tom čase bolo v škole vyučovanie a nachádzalo sa v nej 37 osôb. Ľudia plakali. Niektorí utekali z miesta nešťastia, iní, naopak, na miesto nešťastia. Prehrabávali sa v troskách školy hľadajúc pod nimi svoje deti a plakali i takí, ktorí tam deti nemali. Na mieste nešťastia boli medzi prvými Dobrovoľná záchranná služba zo Žiliny, Záchranný oddiel zo zbrojovky v Považskej Bystrici a pomáhali aj nemeckí vojaci. Časť ranených dopravili do štátnej nemocnice v Žiline, kým ostatní zostali v domácom liečení. Pri škole tiekol potok. Po bombardovaní sa voda v ňom údajne miešala s prachom a krvou. Výbuch silne poškodil aj kostol a ostatné domy a pozemky v okolí asi 500 metrov. Ostatné bomby dopadli na polia a les mimo obce. Celková škoda bola asi 450-tisíc vtedajších slovenských korún. Len šťastnej náhode a svedomitej práci záchrancov možno ďakovať, že obetí nebolo viac a škody ešte väčšie. 

ANGLO-AMERICKÉ LIETADLO

„Vojna našu obec v podstate obchádzala,“ vysvetľuje matrikárka Eva. K tejto tragickej udalosti, keď si vojna vzala nevinné životy, sa asi ani dnes nedá presne určiť, čo sa vtedy vlastne stalo. Historik Pavel Makina vysvetľuje, že anglo-americký bombardér zasiahol školu zrejme nešťastnou náhodou: „Po roku 1943 americké vojská obsadili južné územia Talianska. Práve z týchto území štartovali americké lietadlá, ktoré vrhali bomby na niektoré strategické priemyselné podniky, hlavne teda na území protektorátu Česka a Moravy a Slovenska. Pravdepodobne sa toho 12. decembra z takejto misie vracalo jedno také lietadlo. Keďže to bolo pomerne ďaleko, musel zhodiť tie bomby, ktoré mu zostali.“Existujú aj ďalšie teórie, prečo nálože padli práve na školu. Jedna z nich hovorí o tom, že cieľom mala byť zbrojovka v Považskej Bystrici. „Ja si nemyslím, že to tak bolo, pretože zbrojovka je odtiaľ dosť vzdialená. Nemyslím si, že sa až o toľko pilot pomýlil,“ doplnil historik.

Podľa iných tieto bomby mali zasiahnuť neďalekú budovu v obci, kde vtedy sídlilo gestapo. To sú už len dohady, ktoré nič nezmenia na tom, že vtedy, necelé dva týždne pred vianočnými sviatkami v roku 1944, ostali rodiny bez svojich milovaných. Udalosť vnímali ľudia ako veľkú tragédiu. Priami účastníci stále žijú. V súčasnosti je ich deväť.

SPEV A ODRAZU RACHOT A TICHO

Pri výbuchu zomreli piati žiaci – Bernardína Havránková, František Ješík, Róbert Kovaliček, Milan Markovič a Augustín Šavlata. Tieto obete vôbec netušili, čo vojna znamená. Kto je s kým a kto proti komu, o čo vlastne ide. Obete, ktoré neposudzujú, kto je dobrý a zlý. Len žili svoj obyčajný život školáčikov. Tesne pred jej koncom si ešte stihla vziať ich životy. 

Učiteľka Silvia Tichá, ktorá v tom čase vyučovala detí 1. ročníka, vyviazla s mnohými zraneniami spod trosiek budovy. Jednou z jej žiačok bola aj Matilda Markovičová, ktorá si na tento deň pamätá, akoby to bolo včera: „Mali sme hudobnú výchovu. Pani učiteľka nám hrala na husliach a zrazu ostala tma. Potom sme sa spamätávali, nevedeli sme, čo sa vlastne stalo. Jeden druhého sme ohmatávali. Mali sme tam takú dlhú lavicu, kde nás sedávalo šestnásť. Tá nás privalila a nemohol nás nikto vytiahnuť.“ Hovorí, že na tento deň do konca života nezabudne. Rovnako je na tom aj jej vtedajšia spolužiačka Justína Knapová. V to ráno nechcela ísť do školy. Napokon ju donútila mama. „Začala hodina a učiteľka sa popri hraní na husliach pozerala von cez okno na lietadlá, ktoré hlasno hučali. Ohlušil ma buchot a zrazu som sa ocitla zasypaná na zemi. Svojpomocne som sa vyslobodila, ale ostala som hluchá. Nevedela som, čo robiť,“ spomína na tragický deň pani Knapová.

OTEC HO NEPOZNAL, TAKÝ BOL DOBITÝ

Jaroslav Markovič prežil, ťahalo mu vtedy na siedmy rok. „Nejaký Parka Láďo, ten povedal odrazu na vyučovaní učiteľke, keď bolo počuť hukot, že toto nie sú naše lietadlá. Ona ale tvrdila, že sú. Nedbal na jej mienku, rozbil nakoniec peračníkom okno a vyskočil von. A to ho zachránilo,“ spomína si pán Jaroslav. Dodáva, že bol o dosť starší od nich, vedel viac o živote. „Toľko, čo zmizol, netrvalo to dlho, odrazu strašný rachot a už si viac nepamätám. Keď som sa prebral, ležal som v jarku,“ spomína si dnes už starý pán. Po výbuchu ho vyhodilo cez okno triedy von. Jaroslav Markovič hovorí, že sa schyľovalo ku koncu vojny, a nikto niečo podobné veru nečakal. „Mňa otec potom stretol na moste, ani ma nepoznal, čo som bol taký dobitý. Až doma ma našiel, keď mu ľudia povedali, že som išiel zo školy sám. Nechcel tomu veriť. Doma ma zastihol, keď ma mamka umývala,“ spomína si. Jaroslav nemal vážne zranenia. Mal šťastie. Pred ním zabilo dvoch, vedľa neho jedného spolužiaka. Dovtedy najväčšia nespravodlivosť a krivda vojny bolo možno to, že museli vo vlastnom dome spávať v kuchyni na zemi. Štyria Nemci bývali totiž v izbe a štyria Ukrajinci, zajatci, v komore. A potom prišli bomby. „Neprial by som nikomu prežiť niečo podobné,“ hovorí starý pán. Keď teraz vidí v televízií nejaké nepokoje, je mu nepríjemne. „Vojna je hrúza. Keby mala prísť ďalšia, svet by sa už asi načisto vytúkel.“

NEPLAČ MAMA, NEPLAČ

Prváčkou vtedy bola aj Ľudmila Tarbajová, ktorej sa vždy, keď jej príde udalosť na myseľ, tlačia slzy do očí. „Bola som prváčka. Sedeli sme v triede, mali sme hudobnú výchovu. Spievali sme My sme smelí vojaci. Pani učiteľka Tichá nám hrala na husličky. Hudobná výchova bola obľúbeným predmetom takmer všetkých žiakov. Bolo veselo. Ďalej už neviem, čo sa stalo. Bolo asi desať hodín,“hovorí pani Ľudmila. Prebrala sa neskôr pod troskami. „Videla som také svetielka, ale nevedela som, čo to je, čo sa stalo. Zrazu ma niekto vytiahol. Ja som len kričala, aby ma nechytali za chrbát. Mala som cez oblečenie zapichnuté klince až do chrbta. Neskôr mi to povyťahovali. Mama ma potom zobrala do náručia a ja som ju hladkala a hovorila som jej: neplač mama, neplač. Potom som zase upadla do bezvedomia,“ spomína si ďalej. Prebrala sa, až keď ju už niesli rodičia na rukách. „Naša záchrana boli vysoké lavice. Drevené hrady zo stropu sa na nich zachytili a tlaková vlna nás šupla pod ne. Ale nie všetkých. Tí, čo sedeli na kraji, nemali to šťastie. Zahynuli. Poznačilo nás to na celý život. Niekto má aj rany na tele a všetci na duši,“ hovorí s plačom stará pani. Tvrdí, že keď vidí v televízii správy o vojnovom konflikte, najviac ľutuje deti. „Zažila som hrúzu vojny a je to hrozné. Učila som potom v škole a chodili sme so žiakmi na bojové filmy. Pre niektoré deti to bola senzácia, iné si nevedeli predstaviť, že by žili v tom období. Ja som počas týchto filmov stála za dverami. Nemohla som sledovať také niečo, ožívali vo mne spomienky.“

PAMIATKA NA OBETE

V roku 1966 na mieste bývalej školy zriadili park a v ňom pripravili miesto pre pamätník. Výstavba sa začala na jar 1968. Monument pripomína zrúcaninu budovy, reliéf na ňom znázorňuje sediacu mladú ženu so sklopenými očami a zahalenou hlavou. Ľavou rukou sa opiera lakťom o koleno a drží v nej kvet, pravou rukou podopiera celú svoju postavu. Vľavo je nápis, verše od Vladimíra Reisela – ,,Ja nikdy neprestanem kričať plným hrdlom zachráňte spánok detí plný pokoja, nech sa ich zraky obracajú za slávičím spevom a nech sa neboja“. Vpravo pred historickou pamiatkou je umiestnená doska s menami obetí, dátumom ich narodenia a dátumu, kedy k tejto tragédii došlo. Pomník je postavený podľa návrhu akademického sochára Stanislava Býroša z Bytče. Jeho slávnostne odhalenie sa konalo 7. septembra 1969 v rámci osláv 25. výročia SNP. Okrem pozvaných hostí sa ho zúčastnili i rodičia detí a učiteľov, ktorí pri výbuchu bomby zahynuli, ich spolužiaci, obyvatelia z obce a ľudia z okolia. Dielo pripomínajúce tragickú udalosť je od roku 1979  Národnou kultúrnou pamiatkou a vypovedá o tom, akú obrovskú daň si vybrala druhá svetová vojna v Udiči pred 77. rokmi. Zbombardovanie tejto školy patrí medzi vôbec najtragickejšie vojnové udalosti, ktoré sa odohrali v považskobystrickom regióne.

Pani Tarbajová nikdy nezabudne na svojich kamarátov a učiteľov. „Vždy v ten decembrový deň som chodievala so svojimi deťmi, ktoré som učila, k pamätníku, aby sme položili kvietky a zapálili sviečky. Aj som im porozprávala. Spomienky sa obnovili a prišli slzy. A deti mi vždy vraveli – Ale veď neplačte, veď my vás máme radi,“ hovorí pani Tarbajová a dodáva, že tieto deti majú veľké šťastie, lebo nepoznali vojnu. Strašnú bolesť priniesla vojna aj rodičom. Bolo hrozné, keď vyťahovali spod trosiek telíčka detí. Na cintoríne vo Veľkej Udiči je niekoľko podobných pomníčkov. Pochované sú tu deti, ktoré sedávali spolu v školských laviciach. Jeden pomníček je ďalej. Leží pod ním chlapec, ktorý prežil, no len zopár dní. Pochovali ho neďaleko od jeho spolužiakov. 

AUTOR: Klaudia Mikolášová

Rovnaké zvieratá, iné životné príbehy

Evan to nemal vždy ľahké. Našli ho ako malého, so zlomenou panvou a zlomeninou labky. Jeho život sa ale po adopcii obrátil naruby. Teraz je pánom domu a stal sa z neho labužník. Miluje koláče a nepohrdne ani cestovinami či akýmkoľvek jedlom, ktoré nepatrí jemu. Nie je to obyčajný sivo-biely kocúr, ale hotová osobnosť. Napriek zlým skúsenostiam s ľuďmi je nekonfliktný a vo svorke šiestich mačiek má dominantné postavenie. Evan je mačka domáca a je dôkazom toho, že tieto zvieratá sú v našich končinách premnožené. Keď nie sú vykastrované, kotia sa dvakrát ročne a nie každý ich doma chce. Potom ostávajú na ulici, kde sú odsúdené na boj o život. Takto mohol skončiť aj bielo-sivý „alfasamec“ Evan.

Zachránená svorka

„Našla som ho za zlého počasia cestou do práce. Nemohla som ho nechať vonku zraneného,“ hovorí Silvia Hošoffová, ktorá v bratislavskom byte žije so šestnástimi mačkami a troma psami. Vytvorila si zverinec, ako mu sama hovorí. Dnes má kocúr Evan osem rokov a nevie si predstaviť, že by ho nechala na ulici. „S veterinárkou sme sa o neho postarali a keď bol zdravý, dala som na internet inzerát, že mu hľadám adoptívnu rodinu. Keď mi zazvonil telefón s otázkou, či ešte kocúra mám, povedala som, že už je umiestnený. Musela som klamať, nedokázala som ho dať preč. Veľmi som si ho obľúbila,“ opísala. Ako sa hovorí, keď si raz človek niečo zamiluje, nikdy nemá dosť. Silvia preto začala hľadať pre Evana kamaráta.

Hopinka je druhou mačkou tejto svorky. Našla sa v motore auta, kde sa zakliesnila pod klinový remeň. Ten ju doslova oskalpoval. Strhol jej kožu na chrbte a vytrhol krčný sval. Veterinárka jej kvôli vážnym zraneniam musela amputovať ucho. Napriek tomu je Hopinka stále dobre naladená a veľmi rada sa túli.

Bobčo je kocúrik, ktorého život nebol ľahký. Vyrastal a mal sa dobre u starej panej, ktorá zomrela. Jej rodina sa o zdedený dom postarala rada. O kocúra? Ani náhodou! Bobča vyhodili na ulicu, kde ho vzápätí dostrieľali brokmi. Zachránilo ho občianske združenie, ktoré mu zabezpečilo adopciu v rakúskom Grazi. Kocúr u nových majiteľov nebol ani jeden deň a už im vadil. Silvia sa s jeho umiestnením nevedela stotožniť, sadla do auta a išla ho zachrániť.

Veľmi silný príbeh zažila aj Billy Jean. Tá dostala svoje meno preto, lebo bola ju našli v areáli obchodného reťazca Billa. Po zrážke s kamiónom mala zlomenú panvu a taktiež veľmi vážnu frakciu nohy. V bolestiach ležala tri dni, kým sa podarilo ju zachrániť. Veterinári jej museli labku amputovať. S touto stratou sa vyrovnala a je veľmi hravá a v kolektíve obľúbená.

„Niektorým mačkám vymyslím meno podľa toho, kde sa našli, alebo podľa toho, akú majú povahu. Na pumpe Shell niekto vyhodil dlhosrstého čierneho kocúra, tak som ho pomenovala Shell. Je to ale blázon, tak po domácky ho volám Pipi. Mám ešte jedného čierneho. Toho preto volám Cigáň, alebo Metalista, lebo veľa mňaučí,“ hovorí Silvia Hošoffová. „Niektoré nájdem, iné sa ku mne dostanú cez známych. Nedávno som prichýlila päť, ktorých majiteľ podľahol gamblerstvu. Prišiel o všetko a musel sa presťahovať do ubytovne. Chcel ich nechať v klietkach v pivnici. Keď som to počula, povedala som, že žiadne také. Hneď som si ich vzala,“ prezradila.

Pri venčení psov Silvii medzi nich skočila odvážna sivá mačka Olívia. Aj ona sa stala súčasťou svorky bytu vo Vrakuni. „Na ulici by dlho neprežila, skočila mi rovno medzi mojich troch psov. Tí sú na mačky zvyknutí, ale keby to urobila niekomu inému, bolo by po nej,“ vraví Silvia.

„Zviera v jednom z najhorších stavov, ktoré som videla, bol kocúr Sancho. Niekoľko dní doslova zomieral pri ceste. Nejaký okoloidúci ho odfotil a zverejnil fotku na sociálnej sieti. Tak sme ho išli hľadať. Potom sme ho s veterinárkou dali dokopy. Teraz je adoptovaný v úžasnej rodine v Prahe, ktorá už odo mňa mala predtým jedného kocúra. Ten zomrel ako šestnásťročný na choré obličky“ opisuje Silvia.

Kastrovať alebo nie?

Po Silviinej záchrane ide každá mačka na veterinu, kde ju ošetria, zaočkujú a aj vykastrujú. Silvia si ich vezme k sebe domov a umiestni ich oddelene do karanténnej klietky v samostatnej izbe. Tam musia ostať minimálne dva týždne. Ak sa neprejaví žiadne ochorenie, môžu byť zaradené do kolektívu.

Každý má na sterilizovanie mačiek iný názor. Niektorí tvrdia, že žiaden človek nemôže mačke odoprieť sexuálny život a potomstvo. Záchrancovia vrátane útulkov sú tvrdo za. „Kastrácia je veľmi dôležitá. Mačky nie sú ľudia, keď ich ako polročné vysterilizujete, nevedia, že ste ich o niečo pripravili. Sú premnožené a vyhladované na uliciach. Ľudia, ktorí ich chovajú v bytoch, by s nevykastrovanou mačkou nevydržali. Keď majú ruju, sú agresívne, nevrlé. Kocúri si značkujú miesta, mačky škriabu a môžu aj zaútočiť. Pri každej príležitosti sa snažia o útek. Po vykastrovaní sa mačka stane prítulnejšia a hormóny spojené s párením odídu,“ povedal veterinár Vladimír Pagáč z kliniky Bully Pet.

Nie je to lacné

„Začínala som s potkanmi. Mala som doma sto hlodavcov v jedenástich klietkach. Preto som rozbehla adopcie. Niektorým som našla rodinu, iní u mňa ostali až do konca. Potom som sa rozhodla, že začnem pomáhať mačkám. Každý má rád psy a chce im pomôcť. K mačkám ale ľudia nemajú taký dobrý vzťah,“ opísala svoj začiatok Silvia Hošoffová. Na to, aby zvládla všetky výdavky spojené so starostlivosťou o devätnásť zvierat v štvorizbovom byte, má tri práce. Robí pre reality, šije a stará sa ľuďom na dovolenkách o mačky. Najdrahšie položky tvorí krmivo a podstielka do toaliet. Tej minie každý deň až päť kilogramov. Mesačné náklady sú asi päťsto eur. Ďalšiu časť výdavkov tvoria peniaze za veterinárnu starostlivosť. Silvia preto v spolupráci s občianskymi združeniami organizuje na sociálnych sieťach aukcie. Kto dá viac, ten berie. Výťažok z nich ide na pomoc zvieratám. Peňazí pri nich nie je nikdy dosť. Vo svojom voľnom čase pomáha s hľadaním stratených zvierat, zachraňuje zranené nevinné stvorenia. Pod svoje krídla si do dočasnej opatery vzala aj holuby, ktoré sa zakliesnili v odkvapovej rúre, či zraneného ježka.

Byt s desiatimi záchodmi

Dva mačacie záchody v jednej izbe, tri v druhej a štyri v ďalšej. V kúpeľni je ale len jeden. Silviin. Mačacie toalety nie sú ako tie ľudské, nedajú sa spláchnuť a treba ich čistiť. Jeden by zvládol každý, ale deväť?! „Keď ráno vstanem, idem rýchlo vyvenčiť psov. Keď sa vrátim z prechádzky, vymením všetkým vodu v miskách a púšťam sa do čistenia. Potom sa dám do práce. Každý deň mám nabitý. Chodím často do obchodu, aby mali mačky čerstvé surové mäso. Večer opäť vyvenčím psov, nakŕmim všetky mačičky a opäť vyčistím každý záchod,“ opisuje svoj denný režim Silvia.

Vtipní spoločníci

Každá mačka je iná. Na rozdiel od psov majú veľmi špecifickú povahu. Sú to vznešené , hravé, arogantné, flegmatické, pažravé, večne unavené a láskyplné zvieratá. Silvia má s nimi mnoho zážitkov. „Každý deň ma niečím prekvapia. Stále vymýšľajú. Z neporiadku si ťažkú hlavu nerobím, som zvyknutá. Skôr sa stále smejem, keď niečo vyvedú,“ hovorí.

Kocúr Evan je známy svojou pažravosťou a dobrým srdcom. V obľube má predovšetkým koláče, ale nepohrdne ani dobrými cestovinami. Skrátka, je zaťažený na ľudské jedlo. „Raz som si na večeru urobila chlieb vo vajíčku. Nechala som ho v kuchyni a musela som na chvíľu odbehnúť dole pred bytovku. Vrátila som sa asi o päť minút. Evanko sedel na kuchynskej linke, tanier bol prázdny, olizoval sa až za ušami. Okrem toho sa podelil a hádzal kúsky aj psom. Ušetrila som veľa času, keď som sa vrátila, časť zverinca už bola najedená,“ spomína Silvia s úsmevom.

Trojfarebná mačka Mimi je charakteristická tým, že si stále nájde vtipné miesto na spánok. Býva to zväčša rôzna časť Silviinho tela alebo – práčka. Na rozdiel od Evana nie je až taká labužníčka. Ak do misky dostane surové mäso, vie presne, čo s ním. Zahrá si futbal! Okrem toho má na starosti celú kúpeľňu. Voda z práčky totiž odteká do vane. Tento prúd veľmi rada kontroluje.

Milovník umývania je aj kocúr Cigáň. Nie, že by rád čistil seba. On je totiž výhradne iba pozorovateľ. „Keď sa sprchujem, vyskočí na pračku a pozerá sa na mňa. Ako správny chlap, očumuje,“ prezradila Silvia.

Majiteľa by porazilo…

Silvia so svojimi devätnástimi zvieratami býva vo štvorizbovom byte v bratislavskej časti Vrakuňa. Je to prenájom, kde žije už pätnásť rokov. S majiteľom má za tie roky už takmer priateľský vzťah. Napriek tomu o zverinci v byte ani len netuší. „Majiteľ nevie, koľko nás tu je. Vie iba o psoch. S tým bol v pohode. Susedia sa nikdy nesťažovali a máme tu dobré vzťahy. Keby sa dozvedel, že nás v jeho byte žije dvadsať, neviem, asi by ho porazilo,“ prezradila Silvia Hošoffová.

Dvadsať ich dokopy ešte nebolo. Silviinu stálu svorku okrem troch psov tvorí ešte šesť mačiek- Evan, Cigáň-Metalista, Hopinka, Bobčo, Mima a Mičiket. Títo majú prístup do kuchyne, spálne, kúpeľne a chodby. Ostatných desať mačiek je rozdelených do dvoch izieb, kde čakajú na svoju adoptívnu rodinu. Vybrať tých správnych majiteľov nie je ľahké. Ak pôjde do zlej rodiny, môže ju to trvalo poznačiť. „Je to boj na dlhé trate. Veľa ľudí ich nechce. Novými rodičmi si chcem byť vždy úplne istá. Hocikomu mačku nedám,“ dodala.

Záhrada spomienok je šetrná k prírode aj k duševnému prežívaniu pozostalých

„Tu sú si po smrti všetci rovní. Nie je možné predbiehať sa v pomníkoch alebo vo veľkosti smútočných kytíc,“ hovorí Zuzana, ktorá spolu s rodinou vybrala na posledný odpočinok svojho otca netypické miesto. Popol uložili do Záhrady spomienok vracajúcej sa k mysleniu našich predkov. Tí na blízkych spomínali aj inak, nielen tonami plastových kytíc.

Ide o prvý a už niekoľko rokov aj jediný ekologický cintorín na Slovensku. Popol zosnulých sa do zeme vkladá v súlade s prírodou a rešpektujú sa jej cykly. Pochováva sa od jari do jesene, v zimných mesiacoch nie. O ekológii sa hovorí čoraz viac a začína sa spájať aj s pohrebníctvom. Nie náhodou vznikol tento priestor práve na strednom Slovensku. Vo Zvolene sídli občianske združenie Živica, ktoré spojilo sily s mestom a českým združením Ke kořenům. Výsledkom bola práve slovenská prvotina inšpirovaná českým obrazom. V Prahe totiž v roku 2017, keď Záhrada spomienok vznikla, už ekologický cintorín mali.

Šetrný k prírode, humánny k ľuďom

Prírode blízke pohrebníctvo sa na Slovensku zatiaľ neteší veľkému povedomiu. Svedčia o tom nielen tony odpadu, ktoré sa zo slovenských cintorínov ročne vyvezú, ale aj emočne náročné pohreby. „V prírodnom pohrebníctve je, samozrejme, dôležitá aj ekologická pridaná hodnota. Spája úctu k prírode s úctou k ľuďom. Aspekt, ktorý nie je až taký viditeľný, stelesňuje návrat k prirodzenosti. Jej hodnotu si ctí, a to na viacerých úrovniach,“ vysvetľuje spoluzakladateľka Záhrady spomienok Monika Suchánska. Tejto oblasti sa venovala v Českej republike niekoľko rokov.

Donedávna sa sem ukladal prevažne popol, na jar v roku 2022 pribudnú aj miesta na ukladanie celých ľudských pozostatkov. V oboch prípadoch sa pri vkladaní do zeme používajú plne rozložiteľné materiály. Urny, rakvy či rubáše sa vyrábajú z miestnych zdrojov. Často ich zdobia sezónne kvetiny. „Umelecky znázornená práca s obrazmi prírody odráža jej premeny, a zároveň aj dočasnosť. Prírodné obrazy nám majú pomôcť lepšie uchopiť vlastnú pominuteľnosť. To je veľmi dôležité, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá smrť a umieranie tabuizuje,“ hovorí Monika Suchánska a ďalej vysvetľuje: „Koniec života akoby sa odohrával niekde ďaleko od nás. Pritom v minulosti vnímali naši predkovia smrť v centre domácnosti a komunity. Na dedinách bola rakva so zosnulým privezená do domu pozostalých a pohreb sa konal až po tejto rozlúčke. Prírodné pohrebníctvo sa preto snaží humanizovať to klasické a moderné. Má teda dve zložky – ekologickú a socio-kultúrnu.“

Napriek tomu, že ekológia nie je jediným poslaním prírode blízkeho pochovávania, tvorí preň neodmysliteľný pilier. Umelé kytice, vence, kahance s parafínovými sviečkami či dokonca blikajúce svetielka na baterky. Žiadne z týchto vecí v Záhrade spomienok nenájdete. Cintorín sa riadi striktnými pravidlami, ktoré sa týkajú nielen prinášania ozdôb na hroby, ale aj úkonov pri nich. Smú sa sem nosiť len čerstvé alebo sušené kvety. Sviečky sa nepália, tak ako sme zvyknutí, na konkrétnom hrobe. Pod stromami sa nachádza kamenné dielo pripomínajúce jazierko s vodou určené na zapaľovanie voskových sviečok. Ich zvyšky sa po dohorení z hladiny zozbierajú a vyrobia sa nové produkty. Funguje tu kolobeh. Živé či sušené sa skompostuje. Žiadny odpad, len prirodzený proces.

„Pohrebný biznis vo svojej modernej forme je pre prírodu zaťažujúci. Nemusíme si to na prvý pohľad ani uvedomovať. Týka sa to napríklad aj toho, čo do zeme vkladáme spolu s telom. Už rakva býva často vyrobená z chemicky ošetreného dreva. Jej časti sú spojené syntetickými lepidlami, vo vnútri sú výstelky z umelých vlákien a plastové zdobenie,“ vysvetľuje problém spoluzakladateľka Monika. To však nie je, ako hovorí, koniec bremena: „Kremácia je tiež energeticky aj emisne náročná. Náhrobky sú budované z kameňov, ktoré sa dovážajú z Indie alebo z Číny. Tvorí sa teda veľká uhlíková stopa a ťaží sa v neetických podmienkach. To všetko je veľká záťaž. K tomu sa nakoniec ešte pridá to, čo na hroby prinášame.“ Na ekologickom cintoríne vo Zvolene náhrobky nie sú. Popol je uložený, alebo vsypaný priamo do zeme, na okraji kvetinových záhonov či pri koreňoch stromov. Začiatkom novembra sa Záhrada ukladá na odpočinok, vtedy sa do zeme nevkladá. Činnosť sa začne znovu na ja. Mená a životné motá zosnulých sú zvečnené na kameňoch zo Slovenska. Hroby takmer nevidieť, pokryla ich tráva.

Nech sa naposledy splnia priania

Záhrada spomienok je nábožensky otvorený priestor. Poslednú rozlúčku tak môžu viesť obradníčky, kňaz či niekto z rodiny. Všetko závisí od želania zosnulého a jeho blízkych. Obrad sa odohráva priamo na cintoríne, pod korunami stromov. „Väčšinou sa pýtame na posledné priania zosnulého a tiež na to, ako si to predstavujú pozostalí. Málokedy vedia, čo by chceli. Častejšie majú jasno v tom, čo určite na poslednej rozlúčke nechcú. Napríklad si nežalujú žiadne zbytočné či smutné reči, alebo plač. Slzy však vedia byť očisťujúce, a práve to niekedy človek potrebuje,“ hovorí správkyňa Andrea Uherková. Pozostalých sprevádza prípravou a ako tvrdí, táto práca jej pomáha sprítomniť svoju myseľ v ťažkých životných momentoch. Ľudia by si mali podľa nej svoje posledné vôle spisovať. To, kde chcú byť pochovaní, aj spôsob pohrebu. „Nedávno sme mali napríklad poslednú rozlúčku s fotografom, na ktorú prišli okrem rodiny aj jeho známi a kolegovia. Hoci rodina najskôr nechcela, aby sa o zosnulom veľa hovorilo, nakoniec sa predsa len rozhodli vystúpiť s rečou. Počas obradu sme tu mali rozmiestnené jeho fotografie, ktoré dotvorili dojemné spomínanie. Bola to posledná výstava jeho života,“ hovorí.

Slováci sú podľa Moniky Suchánskej v plánovaní zdržanliví. Potrebujú nielen poradiť, ale aj uistiť sa, či to, čo by chceli, je v súlade so zákonom: „Pohrebné služby vytvorili v spoločnosti atmosféru, že jedine ony vedia, ako sa pohreby robia a organizujú. Ľudia tak nadobúdajú pocit, že keď ide o nebohého, celý proces má prebrať nejaká inštitúcia. Pritom pozostalí cítia, ako sa chcú rozlúčiť. Je to v ich rukách a ich právo.“ Viacero ľudí si Záhradu spomienok vyberá aj preto, že už majú skúsenosť s klasickými pohrebmi a často z nich majú nepríjemné až ťaživé pocity.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si pre uloženie popola svojho otca vybrala toto miesto aj Zuzana s rodinou: „Posledná rozlúčka bola komorná a intímna. Presne taká, akú sme chceli. Mali sme ju v kruhu piatich najbližších. Bolo to veľmi milé, spomienkové a dokonca aj trochu úsmevné. Zahrali sme si aj hru, pri ktorej si zúčastnení ťahali otázky a odpovedali na ne. Samozrejme, všetko sa týkalo zosnulého a úlohy boli vhodne ladené, na odľahčenie smútku.“

Miesto pre nevšedné rozlúčky

Pri otázke, či sa predsa len nestretli aj s nezvyčajnými želaniami, sa správkyňa Andrea usmieva. Podelí sa so spomienkou na pohreb motorkára v stredných rokoch: „Jeho priatelia, tiež motorkári, mali ideu. Chceli až do Záhrady spomienok prísť na motorkách a na rozlúčku svojmu priateľovi poslednýkrát zatrúbiť. Bol to veľmi pekný nápad, no nemohli sme ho povoliť, lebo sme stále cintorínom. Našli sme však kompromis. Priatelia zosnulého prišli na motorkách, tie zaparkovali pod cintorínom. Boli v typickom koženom oblečení, mali aj helmy. Počas pohrebu sme tu mali vystavenú hračkársku motorku. Po rozlúčke si dali jazdu mestom a po ceste mu predsa naposledy trúbili.“ Okrem špeciálnej požiadavky však bežne pozostalí vyberajú hudbu, ktorá zaznie, alebo vystupujúcich rečníkov. Majú naopak aj možnosť uložiť popol sami v tichosti a súkromí. Keďže sa v Záhrade spomienok organizujú maximálne dve rozlúčky za deň, rodina má toľko času, koľko potrebuje.

V súčasnosti azda najrozšírenejším posledným želaním je, aby z človeka po smrti vyrástol strom. Krásny dub, breza či dokonca košatá jabloň. Splniť ho je však zložitejšie. Máloktoré cintoríny sveta túto možnosť ponúkajú a neradí sa medzi ne ani Záhrada spomienok. Strom na svoj rast potrebuje veľa priestoru, ten však nie je často k dispozícii. S rozšírením kapacít o miesta určené na pochovávanie ľudských pozostatkov sa ale znásobili aj možnosti. Pozostalí si budú môcť na hrobové miesto zasadiť liečivé bylinky. Tie priestor oživia, kým ho nepokryje prirodzený lúčny porast.

Čo živí zoberú, tu chýbať nebude

Vo viacerých kútoch Slovenska dodnes panuje nepísané, zato starými matkami striktne vynucované pravidlo, že z cintorínov sa domov nič neodnáša. Nech tam rastú akokoľvek krásne lesné jahody, či dubáky pod stromami, musia ostať. Aj v tomto je Záhrada iná. „Jeden pán sem chodí venčiť mačku, dokonca sme tu stretli aj ľudí, ktorí išli na huby. Možno povedať, že prostredie je živšie ako na klasických cintorínoch,“ približuje atmosféru Monika Suchánska.

S názorom spoluzakladateľky súhlasí aj Zuzana: „Tu sú si po smrti všetci rovní tak, ako to má byť. Nie je možné predbiehať sa vo veľkosti pomníkov ani v smútočných kyticiach. O udržiavané okolie sa príkladne starajú správkyne. Zametajú lístie, vyhadzujú staré kvety, čistia jazierko. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sú ľudia rozlietaní po celom svete, je dobrý pocit vedieť, že o miesto odpočinku vášho blízkeho sa niekto stará.“

Vášne vzplanú aj z bežných slov

Záhrada už funguje štvrtým rokom a zakladateľky sa zatiaľ stretávajú s pozitívnymi ohlasmi. Ľuďom sa páči prostredie, údržba či rešpekt k prírode. V kúte pri plote sú včelie úle, niekoľko krokov od nich zase hotel pre hmyz. Keď si však Andrea Uherková spomína na začiatky, usmieva sa nad pohoršením, ktoré v tom čase vyvolal u niektorých Zvolenčanov názov – pohrebný rituál. Ľudí vystrašilo už len toto slovné spojenie. Vybavili si pod ním niečo, čo si nevie vysvetliť ani Andrea: „Neviem, čo si predstavovali. Asi, že tu budeme behať nahí, alebo niečo také. Podľa mňa to nevedeli ani oni.“ Rituál teda nahradili synonymom obrad a od začiatku prízvukovali náboženskú otvorenosť, čo vášne v spoločnosti upokojilo.

Pražský Les vzpomínek, na obraz ktorého bol vytvorený aj prvý slovenský prírodný cintorín, nevyvolal medzi verejnosťou negatívne reakcie. Monika Suchánska sa tam pochovávaniu v súlade s prírodou venovala niekoľko rokov. Až s príchodom na Slovensko sa však stretla s opačným názorom. „Dostali sa ku mne reči, že to niektorým ľuďom pripomína pohanské rituály. Asi pre pochovávanie ku koreňom stromov. Zrazu sa objavil akoby konflikt medzi týmto spôsobom posledného odpočinku a tradičnou slovenskou vierou. Pritom dotknutí ľudia ani neboli aktívne veriaci,“ hovorí Monika.

Hoci sa na začiatku ukázali obavy, evanjelická farárka Jarmila Balková v tomto pochovávaní problém nevidí. Naopak, idea prírodnosti a bezodpadovosti sa jej páči. „Myslím, že ide o veľmi dobrý nápad. Klasické cintoríny sú preplnené a odvezie sa z nich veľa odpadu. Ľudia sa predbiehajú v množstve a pestrosti ozdôb, každý hrob je iný,“ vysvetľuje svoje stanovisko k Záhrade spomienok. Nevidí problém ani v pochovávaní do kvetinových záhonov či ku koreňom stromov: „Z cirkevného hľadiska v tomto problém nie je. Aj Biblia hovorí, že prach si a na prach sa obrátiš. Od počiatku sa ráta s tým, že človek nakoniec spočinie v zemi.“

Autor: Martina Jančiarová

Foto: Archív Záhrady spomienok

Futbalový klub z Tiraspoľu donedávna neexistoval, dnes je účastníkom Ligy majstrov

Názov Šerif, pod ktorým ho poznáme dnes, sa používa od roku 2001. Predtým niesol názov Constructorul Chişinău, respektíve Constructorul-93 Ciobruciu. Na okraji mesta vyrástol luxusný športový areál, ktorý sa vymyká štandardu blízkeho okolia. Tiraspoľ je druhé najväčšie mesto Moldavska. Domáci sa však označujú za obyvateľov Podnesterska, teda medzinárodne neuznaného štátu, ktorý má ale všetky prvky samostatného štátu – vlajku, menu, hymnu či prezidenta.

Klub založený agentami KGB

Športové kluby s podobnými názvami neveštia väčšinou nič dobré. V tíme či v lige prevláda korupcia. V moldavskom prípade je to však naopak. Krátko po vzniku v roku 1996 sa stal generálnym sponzorom klubu Šerif holding, čo je najväčšia spoločnosť v celom Podnestersku zamestnávajúca tisícky ľudí. Do jeho portfólia patria supermarkety, čerpacie stanice, banky, pekárne a ďalšie životu nevyhnuté služby. Okrem iného vlastní aj časť továrne na víno a brandy s názvom KVINT, ktorá sa pravidelne umiestňuje na popredných priečkach medzinárodných súťaží v degustovaní alebo iných súťažiach liehovín. Ak teda nakupujete v strategických podnikoch zo siete Šerif, podporujete okrem množstva podnesterských zamestnancov aj miestny futbalový klub. Od príchodu silného generálneho sponzora, akým je Šerif, sa dokázal futbalový tím prebojovať do najvyššej moldavskej súťaže, kde je jasným číslom jedna.

Klub založili dvaja agenti z KGB a istý čas ho vlastnil prvý prezident medzinárodne neuznávanej Podnesterskej moldavskej republiky Igor Nikolajevič Smirnov, kamarát Vladimíra Putina. O tom sa však domácim príliš rozprávať nechce, pretože to buď nevedia, alebo sa boja. Celé Podnestersko je ruským produktom. Je to jediná „krajina“ s kosákom na vlajke, ruským úradným jazykom a vlastnou menou, ktorá sa, ako inak, volá rubeľ. Ústrednou postavou holdingu je Viktor Gušan, zakladateľ obrovského korporátu, ktorý odvádza v Podnestersku viac ako polovicu celkových daní. „Ak by ste zobrali Šerif holding z našej krajiny, celá ekonomika by skolabovala. Dávajú najväčšie platy, zamestnávajú najviac ľudí, prinášajú najviac produktov,“ povedal s úsmevom na tvári Tim. Čerešničkou na torte monopolnej moci je, že 29 z 33 poslancov miestneho parlamentu patrí do strany, ktorú Šerif holding podporuje. Zvyšní štyria s ním taktiež sympatizujú. „Robia si čo chcú, sú najsilnejší monopol v krajine, ich vlastná banka nie je regulovaná, kontrolujú najväčšiu politickú stranu v parlamente,“ pokračoval Tim. „Táto spoločnosť nám dáva prácu a výplaty. Približne polovica ľudí, najmä starších, ju má rada. Naopak, mladším chýba viac voľnosti,“ prezradil na oplátku Simon, ktorý v Tiraspole žije celý život.

Derby dopadlo jednoznačným výsledkom

V rámci našej návštevy Moldavska a Tiraspoľu sme zavítali na futbalové stretnutie medzi Šerifom Tiraspoľ a Zimbru Kišiňov, aby sme lepšie nasali futbalovú atmosféru, ktorá v meste panuje vďaka historicky prvej účasti v Lige majstrov. Domáci nastrieľali futbalistom z hlavného mesta Moldavska poltucet gólov. Zápas sa hral o 17-tej tamojšieho času. Dávali sme si značne načas, čo vyústilo do toho, že sme v konečnom dôsledku nestíhali. Z ubytovania sme vyrazili približne 40 minút pred úvodným výkopom a keďže mimoriadne luxusný športový areál sa týči na samom okraji mesta, museli sme ísť taxíkom. Ten sme si ale, bohužiaľ, nemohli zavolať, lebo by sme sa doma nedoplatili. Kráčali sme teda smerom k štadiónu a dúfali, že pri prechádzaní centra mesta nájdeme voľný taxík. Maršrutkou, čo je mikrobus typický pre krajiny bývalého ZSSR, sme si v tomto prípade netrúfali ísť, lebo šoféri zastavovali ako a kde sa im zachcelo. Keď sme už začínali byť zúfalí, kúsok od Leninovej sochy sa objavil taxík ako dážď z čistého neba. Za zhruba 2,5 eura (v Bratislave toľko platíte len za nasadnutie do auta), sme sa dostali na kraj mesta na večerný zápas.

Na sociálnej sieti klubu sme sa dočítali, že vstupné by malo byť zadarmo. Neverili sme vlastným očiam. Najvyššia moldavská liga so vstupom zadarmo, keď u nás si pýtajú vstupné aj na poslednej pralesnej lige? Išlo však, pravdepodobne, len o náhodu. Na ostatné zápasy si treba kúpiť vstupenky tamojšou kreditnou kartou, žiadnou Visou alebo MasterCard. Očakávali sme teda plný dom, ako tomu je v zápasoch Ligy majstrov. Opak bol pravdou. Zápas sa hral dokonca na vedľajšom štadióne, ktorý zíval prázdnotou. O atmosféru sa staral kotol v počte približne tridsiatich skalných, ktorí hlasno povzbudzovali svoj tím počas celého zápasu.

Cez polčas išlo azda všetkých päťsto prítomných fanúšikov fajčiť. V Podnestersku fajčil asi každý, s výnimkou nás dvoch. Niet sa čomu čudovať, škatuľka cigariet stojí do dvoch eur. To, že cigarety a alkohol od spoločnosti KVINT sú v Podnestersku naozaj lacné, potvrdzuje aj náš let naspäť do Viedne. Celé lietadlo štrngotalo fľašami lacného alkoholu a každý, kto fajčí alebo má známeho fajčiara, bral domov kartóny cigariet stojace do 20 eur. Za takú cenu sme nemohli prejsť cez bezcolný obchod naprázdno ani my.

Vo všeobecnosti to bol ale zápas veľmi nudný a popravde sme čakali viac. Ale to bola asi naša chyba, že sme vôbec niečo očakávali od moldavskej ligy. Tiraspoľčania boli možno unavení zo zápasu Ligy majstrov proti Škriniarovmu Interu Miláno, ktorý sa odohral deň pred naším príchodom do Moldavska. Po hladkom triumfe domácich sme sa vydali v chladnom počasí naspäť pešo, aby sme si užili atmosféru večerného mesta.

FC Šerif Tiraspoľ

Úspešná história klubu sa začala písať až po jeho premenovaní na súčasný názov začiatkom tohto storočia. Moldavská súťaž je na veľmi nízkej úrovni, čo využili zakladatelia klubu, aby sa ľahšie dostali na vrchol a bojovali o Európu s lukratívnymi finančnými ohodnoteniami. Od sezóny 2000/2001 nevyhrali futbalisti Šerifu Tiraspoľ titul iba dvakrát! K devätnástim majstrovským titulom pridali desať víťazstiev Moldavského pohára a sedemkrát zdvihli nad hlavu Moldavský superpohár. Dva razy vyhrali Pohár Spoločenstva nezávislých štátov. Po úspechoch na domácej scéne bol najvyšší čas začať písať históriu aj v Európe. Futbalisti Šerifu Tiraspoľ sa postarali o väčšiu senzáciu v sezóne 2021/2022. V skupinovej fáze najprestížnejšej európskej súťaže mali byť medzi Realom Madrid, Interom Miláno a Šachtarom Doneck len do počtu. Opak bol pravdou. Po víťazstve nad Ukrajincami zavládla v Moldavsku doposiaľ nepoznaná radosť – historicky prvé víťazstvo v Lige majstrov. O dva týždne neskôr cestovali futbalisti zo zhruba 130-tisícového Tiraspoľu do metropoly Španielska, kde sa postavili proti gigantovi z Realu. Na štadióne Santiaga Bernabéua sa začala písať krásna moldavská rozprávka už do polčasu. Po výmene strán však schladil hosťujúce vášne domáci Benzema. Šerif Tiraspoľ spôsobil Bielemu baletu klinickú smrť v poslednej minúte riadneho hracieho času a ešte len teraz mohli začať oslavy. Pre zaujímavosť, hodnota kádru Madridčanov je podľa portálu transfermarkt okolo 300 miliónov eur, zatiaľ čo Šerifu má len stotinu z toho. Tiraspoľu sa podarilo získať ešte jeden bod za remízu v Donecku. Získali tak ďalších 900-tisíc eur. Celkovo zinkasovali len za skupinovú fázu 6,3 milióna eur. Osy, ako znie ich prezývka, skončili napokon o tri body za postupom do ďalšieho kola Ligy majstrov, ale aj napriek tomu to stačilo na ďalšie prepísanie histórie. Šerif Tiraspoľ sa totiž predstaví na jar v šestnásťfinále Európskej ligy. S úspechom žijú aj v meste, kde na námestí môžete vidieť rôzne billboardy alebo iné bannery s motívom Ligy majstrov, s ktorými sa môžete odfotiť a zvečniť si tak tento veľkolepý úspech.

Ako sa dostal klub z neexistujúcej krajiny až do Ligy majstrov?

Čo všetko predchádzalo účasti v Milionárskej súťaži? Moldavská Divizia Nationala je v UEFA rebríčku až na 34. mieste, čo sú tri miesta za slovenskou Fortuna ligou. Víťaz domácej súťaže sa musí prebojovať cez viacero predkôl. Prvé dva, respektíve štyri zápasy, zvládol moldavský celok na výbornú. Albánsku Teutu a arménsky Alškert vyradili po jednoznačných triumfoch. Prvý zvučnejší súper z Crvenej zvezdy už robil Šerifu problémy. Osud to však zariadil tak, že do posledného predkola putovali futbalisti z Podnesterska. Poslednou prekážkou bol pravidelne Európu hrajúci Dinamo Záhreb. Vymaľované bolo už po prvom zápase, v ktorom zvíťazil Tiraspoľ rozdielom triedy. Fanúšik Maxim má v tom jasno: „Máme kvalitnú defenzívu, vpredu si nevytvárame toľko šancí, ale vieme byť nebezpeční.“ Jedným dychom dodal: „Fandím im aj keď prehrávajú, som na nich mimoriadne hrdý za to, čo dokázali.“

Moldavskú futbalovú históriu píšu aj niekdajší fortunaligisti zo Záhoria

Aj Edmund Addo, aj Frank Castañeda, strávili v našej lige v drese Senice tri sezóny. Ghančan očaril či už v našej lige, alebo v zápasoch Šerifu, skvelou „čiernou“ defenzívnou prácou a presnými pasmi slúžiacimi na prenesenie hry. Gólov príliš veľa nedáva, ale pri jeho poste je dôležitejšia minutáž, ktorú má, najmä v ťažkých zápasoch, ako sú stretnutia Ligy majstrov, pomerne vysokú. Rozprávame sa pritom len o 21-ročnom perspektívnom hráčovi. Kolumbijčan hrajúci na krídle strelil v senickom drese osemnásť gólov. V moldavskej lige mu to sypalo ešte lepšie, keď za prvú sezónu nastrieľal za 35 zápasov až 28 gólov, čo je priemer 0,8 gólu na zápas. Koniec koncov, Frank Castañeda sa ako kapitán strelecky presadil aj v zápase, na ktorom sme boli.

Športový komplex akého v Moldavsku niet

Vlajkovou loďou areálu je hlavný štadión s kapacitou takmer 13-tisíc sedadiel. Okrem neho a vedľajšieho štadióna, na ktorom sa odohral zápas s Kišiňovom, sa v komplexe Šerifa nachádza osem tréningových ihrísk, hala, bežecká dráha okolo vedľajšieho štadióna, tenisové kurty, špičkové vybavenie na regeneráciu, moderná technika a ubytovacie priestory, keďže väčšina hráčov sú cudzinci. Tí sú prevažne z Afriky či Južnej Ameriky, ako aj bývalí fortunaligisti. V tíme sa nájdu aj Európania, ale z 28-člennej súpisky má pôvod V Európe len desať hráčov (z toho traja Moldavci sedávajúci na striedačke alebo tribúne). V areáli futbalového klubu nechýba veľké parkovisko, ktoré počas našej návštevy zívalo prázdnotou a množstvo zelene a paliem vykresľujúcich luxus celého komplexu. Moldavská reprezentácia ale hráva na národnom štadióne v Kišiňove, s kapacitou 10 400 miest, čo je z politického hľadiska viac ako rozumné, keďže Tiraspoľ sa považuje za podnesterské mesto a nie moldavské.

MATÚŠ MACHÁČ

foto: Autor