Monthly Archives:

december 2021

REPORTÁŽ: Zabudnutý ruský štátik

Niečo vyše 30 kilometrov od Slovenska pramení v kopcoch na Podkarpatskej Rusi nenápadný potôčik. Postupne sa mení na pomerne veľkú rieku, ktorá sa ďaleko na juhu vlieva do Čierneho mora. Tvorí hranicu medzi dvoma krajinami. Jednu z nich však na bežnej mape nenájdete. Volá sa Podnesterská moldavská republika. Vyrážame preto na východ, aby sme dokázali, že naozaj existuje. 

Hlavná pláž v Tiraspole

Jediný spôsob, ako sa do Podnesterska dostať, je po zemi. Či už osobným automobilom, taxíkom, prípadne maršrutkou, čo je malá dodávka s miestami na sedenie, ktorá je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu veľmi rozšíreným dopravným prostriedkom. My si volíme poslednú možnosť, a hneď ráno sa vydávame ku kišiňovskej autobusovej stanici. Všade plno ľudí, množstvo predajcov s najrôznejším tovarom a jedlom, totálne upchatá ulica, smog, výpary z výfukov áut a chaos. Prešli sme všetky nástupišťa a skontrolovali ceduľky na každej jednej dodávke. Také mesto, onaké mesto, no žiadny Tiraspoľ. Po krátkej prestávke a prehodnotení ďalšieho postupu sme si všimli bočnú uličku. Priviedla nás ku druhej časti stanice.

Socha V.I. Lenina pred miestnym parlamentom

Skôr, ako som stihol vytiahnuť peniaze, už na mňa hľadí akýsi muž oproti na chodníku. „Tiraspoľ?“ pýta sa. „Da, da!“ jasne odpovedám a čochvíľa sedíme v úzkych priestoroch dodávky plnej ľudí smerujúcej na východ. Hneď, ako nájdeme vhodné polohy na sedenie, spoza nás ktosi ďalší spustí: „No konečne nejaký známy jazyk, kluci!“ Je to muž z Českej republiky. Podľa jeho vlastných slov videl lacné letenky, vybral sa do Moldavska a teraz ide na otočku do Podnesterska. Niekoľko minút nám trvá vymotať sa zo zápchy, no konečne smerujeme kam treba. Vo voľnej chvíli pozorujem vodiča a ten stíha všetko. Šoférovať vozidlo, piť, jesť, telefonovať a pozerať čosi v papieroch.

Autá majú vlastné ŠPZ 

Vitajte v Sovietskom zväze!

Celý čas som netušil ako presne bude vyzerať prechod hranice. Pár kilometrov pred mestom Bendery pribrzďujeme a šofér znenazdajky vykríkne „Registrácia!“. Otvoria sa automatické dvere na vozidle a prechádzame do jediných otvorených dverí v neďalekej budove. Mladý strážnik žiada, aby sme si nasadili rúška. Za okienkom už sedí pohraničník v uniforme, ktorému podávam svoj pas. Pýta sa nás, kde budeme ubytovaní. Potom, bez zbytočných slov, mi vracia pas aj s migračnou kartou. Nie je to žiadne technologické sci-fi. Pripomína pokladničný blok zo supermarketu, avšak namiesto jednotlivých položiek potravín sú v ňom zaznačené naše osobné údaje vrátane adresy ubytovania. Na internete som sa ešte pred cestou dočítal, že ho nemáme stratiť. Tak ho zakladám do pasu a radšej nevyťahujem. 

O pár minút zastavujeme v meste Bendery. Hneď za humnami tečie rieka Dnester, tá, ktorá má svoj prameň neďaleko od slovenských hraníc na Ukrajine. Križuje ju most. Po jednej zastávke ho prechádzame a ocitáme sa pred hlavným mestom. Pohľady cez okno naznačujú, že okolie sa od čias ZSSR priveľmi nezmenilo. Podnestersko je často označované aj za akýsi skanzen komunizmu. Prinajmenšom pokiaľ ide o architektúru. Pri pohľade na mapu nás zaujali dve obce nachádzajúce sa medzi mestečkom Bendery a Tiraspoľom. Prvá z nich, cez ktorú aj prechádzame, sa volá Parkany. Nadšenci histórie určite zbystria pozornosť, pretože takmer rovnako sa nazýva Štúrovo po maďarsky. Ba čo viac, žije v nej okolo desaťtisíc ľudí. Z nich je 95percent Bulharov! Ide o potomkov kolonistov z 19. storočia. Južne od Parkany leží zasa Tîrnauca. Jej názov tentokrát pripomína historický názov slovenskej Trnavy. To sú náhody!

Rieka Dnester ako hranica medzi Moldavskom a Podnesterskom 
Hlavný most cez Dnester v Tiraspole 

Chvíľu po tom, ako si sadám na svoje miesto v lietadle, sa mi prihovorí muž sediaci vedľa. Zamrmle niečo po moldavsky, tak ho požiadam, či by sme mohli spolu komunikovať v anglickom, prípadne ruskom jazyku. „A kamže cestujete?“ pýta sa teda po rusky. Odpovedám, že smerujeme do Kišiňova, no naším hlavným cieľom je Tiraspoľ. „Á, tak to teda uvidíte, ako sa žilo tridsať rokov dozadu. Viete, tam sa totiž  zastavil čas!“ hovorí s miernym úsmevom a zrak následne upriamuje na svoj smartfón. Lietadlo je plné a čoskoro sme vo vzduchu. Čaká nás dobrodružstvo vo východnej Európe.

Pohľad na Tiraspoľ mimo centra

Konečne sme dorazili do nášho ubytovania. Sme si vedomí, že nie sme na Tahiti a nemáme veľké očakávania. Naším útočiskom sa stáva útulný a starý byt pravdepodobne zo sedemdesiatych rokov. Koberce sú všade. Na zemi i na stenách. Máme dokonca televízor, no nefunguje. Neprišli sme však pozerať miestne telenovely ani prípadnú propagandu. Vyrážame preto radšej do ulíc. Na druhej strane ulice je fabrika spoločnosti KVINT. Vyrába vína a liehoviny veľmi dobrej kvality. Na vchodových dverách je uvedené, že si verejnosť môže zaplatiť aj prehliadku továrne.

Centrum je čisté, rozľahlé a má dobré cesty. Čo neuniklo našej pozornosti, je množstvo vlajok trepotajúcich sa vo vetre na poludňajšom slnku. Obklopujú veľkú sochu Suvorova, neporazeného ruského vojvodcu, ktorý v osemnástom storočí založil Tiraspoľ. Názov mesta je gréckeho pôvodu. Tyras je staroveký názov rieky Dnester a polis značí zasa mesto. Nad sochou sú tri dôležité vlajky – Abcházska, Južného Osetska a Náhorného Karabachu. Všetko sú to takpovediac ruské bábky na južnom Kaukaze. Neuznané republiky, ktoré sa uznávajú iba navzájom. Dokonca tu majú aj svoje veľvyslanectvá. Asi najzbytočnejšie na svete. Najvyššie sa však týčia dve iné vlajky – podnesterská a ruská. Pod nimi je štátny znak s kosákom, kladivom a obilím.

Socha Suvorova s vlajkami separatistických krajín 

Prekvapenia v skrytých uličkách mesta

Do Podnesterska sa dá dostať iba po zemi. A to buď automobilovou alebo železničnou prepravou. Ideme sa preto pozrieť na vlakovú stanicu, oproti ktorej tiež stoja aj maršrutky odchádzajúce naspäť do Kišiňova. Vychádzame spoza zákruty a vidíme žltú budovu s niekoľkými vchodmi. Je celá oplotená. Totiž, ak prichádzate ako cudzinec vlakom, hraničná kontrola vás čaká na stanici. Preto je zakázané ju fotiť. Okrem iného si nemožno nevšimnúť malú zmenáreň. V meste nie sú na každom rohu a súvisí s nimi zaujímavosť, že Podnestersko je iba jedným z troch neuznaných štátov na svete s vlastnou menou. Okrem neho ju má aj Taiwan a tiež aj Somaliland nachádzajúci sa v Africkom rohu.

Železničná stanica v Tiraspole 

Prechádzame ponad koľajnice a ideme sa pozrieť na druhú stranu. Veľa ľudí nestretávame, sem-tam sa ktosi mihne na chodníku či aute. Zostupujeme po schodoch a pred nami je veľká opustená budova. Vyzerá, že život sa z nej vytratil pred niekoľkými rokmi. A ten bordel! Fľašky od alkoholu, obaly, škatule. Asi sme zavítali do miest, kam sa napríklad po večeroch neoplatí túlať, tak sa teda vraciame späť ku stanici. Všímame si, že pri jednom z okien je osadená pamätná tabuľa. Je napísaná v ruštine a ukrajinčine. Píše sa na nej o vďake a uznaní ukrajinskému národu, ktorý v roku 1992 po ozbrojenom konflikte s Moldavskom prijal na svoje územie desiatky tisíc utečencov bez zreteľa na ich národnosť. 

V tento deň sme si dali za cieľ ísť sa pozrieť tiež na pamätník letcom ďalej od centra mesta. Oslovujem preto vodiča taxíku a pýtam sa na cenu. Pre istotu, pretože hoci ide o chudobnejšiu časť sveta, kedysi dávno ma poriadne ošklbal taxikár v Belehrade, odvtedy si dávam pozor a pýtam sa dopredu. Za niekoľkokilometrovú jazdu si vypýta 2 eurá, a preto neváhame a vyrážame. Všímame si, že veľa ciest má kvalitný asfalt bez výtlkov. Teda, predovšetkým hlavné ťahy naprieč mestom a ani v centre nie sú na hanbu. Samozrejme, našli sme aj poriadne tankodrómy. Čím ďalej od stredu mesta, tým spustnutejšie. Naskytá sa nám napríklad pohľad na človeka pasúceho svoje kozy pri malom potoku vedľa plynovodov. Pri pamätníku letcom je dostupné voľné internetové pripojenie, a tak tu sedí aj niekoľko ľudí. Niektorí z nich majú rúška. Prišli sme sem v čase pandémie a Moldavčania sú stále slabo zaočkovaní. Všimli sme si, že opatrenia (nosenie rúšok) sa najviac dodržiavali v Kišiňove.

Zabudnutý pamätník druhej svetovej vojny

Svoju cestu si skracujeme cez jeden z najväčších parkov v meste. Zrazu, vedľa betónového chodníka, na čerstvo popadanom lístí, zbadáme dva listy. Jeden je biely, druhý modrý. Na prvom z nich sú vpredu napísané dve slová – „dôležitá informácia“. Neváhame a oba papiere konfiškujeme. Ešte v ten večer si v našom bytíku sadáme na pohovku a otvárame tieto čudá. V rukách vzápätí držíme jeden rozsahom väčší a druhý menší text. Oba sú napísané ručne a v azbuke, čo nám sťažuje ich čítanie. Ruské písmo, azbuku, nie je ľahké prečítať. Matúšov známy, ktorý z ruštiny maturoval, nám odkazuje, že ani jemu sa to nečíta najľahšie. Ale jasne dodáva – „No buď ste našli niekoho školský sloh, úvahu o živote, alebo list na rozlúčku,“ a pokračuje „No vy len dúfajte, že je niekto spisovateľ, nie samovrah.“ Dodnes som tie listy nevylúštil, čo je veľká škoda. Azda sa niekedy nájde šikovný prekladateľ.

Geopolitické hry na juhovýchode Európy

Brána vojenského výcvikového strediska

Zaujímajú nás aj armádne zložky. Podnestersko má vlastné vojsko, no v regióne sú prítomné aj ruské sily. Hlavnú základňu majú v susedstve nenápadnej obce s moldavským názvom Cobasna. Leží vyše 110 kilometrov severne od hlavného mesta a tamojšie vojenské objekty jasne vidieť na verejne dostupných satelitných záberoch. Nachádzajú sa tam muničné sklady a ťažko povedať, čo všetko sa ukrýva vnútri budov. Podľa voľne dostupných štatistík by sa malo v oblasti zdržovať 1000 až 1500 ruských vojakov.

Ruská základňa uprostred mesta 

Prvých príslušníkov v zelených uniformách sme spozorovali hneď v meste Bendery. Prechádzali sa po uliciach, prípadne okolo nás prešlo nákladné vojenské vozidlo. Spočiatku si v Tiraspole nič vojenské nevšímame. Neskôr členov armády vidíme viac. Ako prvých na zastávke autobusu – dvoch vojakov. Potom ďalších v autobuse. Zväčša išlo o mladých chalanov približne v našom veku, 20 až 25-ročných. Cestou z večerného zápasu Šerifu sa pokúšame hľadať miestne vojenské objekty.

Vojaci na autobusovej zastávke 

Kráčame sedem kilometrov naprieč mestom a  obzeráme si a fotografujeme tri vojenské areály. Dva z nich pripomínajú základne, prípadne akési sklady. Jednou z nich je aj Dom dôstojníkov. Na stenách budov sú ceduľky so zákazom fotografovať. Nikoho však v ich okolí nevidíme. Smerom od ulice ale majú na stenách jasne vyznačené logo s názvom: Vojsko Ruska / Армия России. Na druhý deň, keď sa pokúšame dostať do botanickej záhrady, nachádzame na okraji mesta zasa vojenské cvičisko. Na jeho bráne je nápis „Specnaz“, čo sú elitné ruské jednotky. Hoci miesto vyzeralo, že sa aktívne využíva, svoje najlepšie časy má rozhodne za sebou. 

Dom dôstojníkov 

Večer sa vraciame späť do centra mesta. Je víkend a všade naokolo sa prechádza množstvo ľudí. Celej centrálnej časti dominuje novopostavená budova skutočne veľkých rozmerov. Pýtam sa predavačky, či mi vie, na čo budova slúži. „Sú tam byty, apartmány, na prízemí obchody a sídlo tam má aj banka. Ale je to pre najbohatších ľudí, málokto si môže dovoliť si tam kúpiť svoj vlastný byt,“ vysvetľuje. My sme si počas troch dní v meste ale nevšimli nikoho, kto by do nej vošiel alebo z nej vyšiel. Hoci počas nocí bola budova pekne nasvietená, nevideli sme v nej nikoho. Obrovské sídlo duchov v strede mesta. 

Najväčšia a najprázdnejšia budova v meste 

Modro-červený vládca regiónu 

Náš posledný večer v meste sme sa rozhodli stráviť športovo. Teda nie, že by sme išli kamsi behať, ale zamierili sme do areálu futbalového klubu s názvom FC Šerif Tiraspoľ. Pojem slovenským športovým fanúšikom nie až taký neznámy. V sezóne 2021/2022 sa premiérovo dostal do vyraďovacej fázy slávnej Ligy majstrov a stal sa v nej rovno najchudobnejším klubom. Tu, medzi Dnesterom a Ukrajinou, však o nejakého žobráka rozhodne nejde. Čo si človek túlajúci sa Podnesterskom určite všimne je, že značku Šerif vidí všade. Asociuje sa nielen s futbalovým klubom, jej meno nesú stovky supermarketov, benzínové stanice, stavebná spoločnosť, televízna stanica či mobilná sieť. Je to miestny monopol a možno povedať, že jeho úzke vedenie patrí k najmocnejším skupinám v celom štátiku. Ešte v roku 2012 zamestnávala firma vyše trinásťtisíc ľudí. Novšie dáta nie sú k dispozícii. Čo sa týka politiky, Šerif má za sebou už aj množstvo káuz. Najnovšou z nich je tá z roku 2021, keď podplácal miestnych občanov sumou približne 20 eur, aby išli voliť.

Práve preto sme si vybrali zápas FC Šerif Tiraspoľ proti Zimbru Kišinev. Môžeme to považovať za akési štátne derby. Domáci zvíťazili v pomere 6:0 a už dlhé roky nemajú v lige konkurenciu. Ako sme sa dozvedeli od miestnych, Šerif má veľa peňazí a ako býva zvykom v krajinách na východe, bohatí oligarchovia vlastnia športové kluby, ktoré im robia reklamu. A navyše, v miestnom klube hrali dvaja futbalisti, ktorí nedávno pôsobili práve v slovenskej lige. Konkrétne v klube FK Senica, a to dvojica hráčov Edmund Addo a Frank Castañeda.

Zápas Šerifu Tiraspoľ 

Krajina s najmenším počtom turistov v Európe

Odchádzame na železničnú stanicu a hľadáme potrebnú maršrutku. Nejde o náročnú úlohu, je ich iba zopár a takmer všetky smerujú do Kišiňova. Lístok sme si kúpili v kase na stanici. Z okna pozorujem trojicu postarších mužov, ktorí stoja oproti svojmu paneláku a pofajčievajú cigarety rovno pod tabuľkou „Ulica V. I. Lenina“. To je jeden z posledných zaujímavých pohľadov, ktorý sa nám v tomto meste naskytá. Prišiel náš vodič. Vysoký, holohlavý a drsne vyzerajúci chlap. Tiež mu nerobilo problém pol cesty telefonovať. Počas nasledujúcej hodiny a štvrť prechádzame cez moldavský vidiek. Je to jedna z najchudobnejších oblastí celej Európy. Vidíme veľa neudržiavaných domov, rozbitých ciest a atmosféru dopĺňa aj na farby už chudobná posledná fáza jesene.

Počas našich posledných hodín v Moldavsku sa túlame centrom Kišiňova a snažíme sa nájsť suveníry. Musím povedať, že to bola veľmi náročná úloha. Okrem nich nachádzame predovšetkým vlajky Európskej únie, a to v parkoch, na čelných sklách autobusov, budovách či pred parlamentom. Hoci vstup do EÚ je ešte na kilometre vzdialený, nie je vylúčený. Dôležité ale určite bude aj vyriešenie problému s Podnesterskom. Nachádzame sa nielen v jednej z najchudobnejších krajín  Európy, ale z celosvetového hľadiska aj jednej z najmenej navštevovaných. Ak sem ktosi prichádza, tak sú to väčšinou Rumuni alebo Ukrajinci. A ak tu niekedy nájdete turistu zo Západu, tak vedzte, že takých sem veľa nechodí. My sme spravili výnimku a urobili sme dobre! 

Partia chlapov pod tabuľkou Ulica V.I. Lenina 

TOMÁŠ BLAHUTA

Foto: autor

REPORTÁŽ: Karpatské pilulky poznali v celej monarchii

Liek na všetko alebo príbeh rodiny malackého lekárnika

„Ctěný pane lékárníku Friedrichu v Malackách! S upřímnou vděčností sděluji Vám, že po čtyřletém žaludečním katarrhu a jiných z neho povstalých neduhů učinkují Vaše karpatské zdravotní pilulky znamenitě. Pošlete mně opět, a na důkaz dobrých účinků objednávám čtyři závitky. Dne 3. dubna 1910. Adolf Tichý, mistr kovářský v Arďšávě u Nového Města na Moravě,“ uvádza sa v jednom z ďakovných listov, ktoré dostával Johann alebo ak chcete Ján Friedrich, malacký lekárnik pôvodom z Čiech, na jeden zo svojich liekov. Boli ním Karpatské zdravotné pilulky, známe aj ako Malacké karpatské zdravotné pilulky či Karpatské počistivé pilulky. Záleží na tom, ktorý historický materiál práve držíte v rukách.

Pôvodné krabičky, v ktorých sa Karpatské pilulky zasielali žiadateľom. V jednej z nich aj jedny z posledných existujúcich piluliek.
Pôvodné krabičky, v ktorých sa Karpatské pilulky zasielali žiadateľom. V jednej z nich aj jedny z posledných existujúcich piluliek.

Vymyslel všeliek aj predchodcu dezodorantu

            Karpatské zdravotné pilulky boli vskutku impozantný výmysel. Stačí sa pozrieť na kopu ďakovných listov s prosbou o zaslanie ďalších balíčkov od vďačných klientov. Tie Ján Friedrich využíval aj v inzerátoch na svoj produkt v dobovej tlači. Liek užívali napríklad ľudia so zápalom sliznice žalúdka (žalúdočným katarom), zápchou, podráždením pečene alebo obličiek, zimnicou, zlatou žilou, bolesťou hlavy, závratom, žltačkou a s mnohými inými neduhmi. Ich zásadnou prísadou bola aloe vera a ďalšie rastlinné zložky. Presný recept sa stratil a potomkovia „vynálezcu“ ním už nedisponujú.

Okrem piluliek mal Ján Friedrich na konte aj iné liečivá. Patrila medzi ne Malacká domáca masť na liečbu kožných ochorení ako vredy, čerstvé, staré alebo hnisavé rany či abscesy. Karpatský roztok na dnu lekárnika Friedricha bol nielen proti dne, ale aj na liečbu reumy, stuhnutých svalov, modrín alebo kŕčov. Ak ste mali na prelome 19. a 20. storočia kurie oko alebo vaše potné žľazy pracovali na výbornú, u lekárnika Friedricha ste mohli nájsť aj „vychytávky“ buď v podobe prostriedku na kurie oká alebo akéhosi predchodcu dezodorantu (prášok proti poteniu).

„vynálezca“ piluliek.
„vynálezca“ piluliek.

Malacké pilulky v rukách roľníka aj známeho spisovateľa

Jeden balíček so šiestimi škatuľkami Friedrichových piluliek vychádzal na prelome storočí 1 zlatý a 5 grajciarov. Užívali ich roľníci, hostinskí, mlynári, obuvníci, krajčíri, pôrodné babice, advokáti, záhradníci, ale aj mnohé iné profesie. Medzi zachovanými ďakovnými listami a prosbami o zásielku ďalších balíčkov piluliek sa našiel aj jeden od známeho ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. Elena Friedrichová, manželka vnuka Jána Friedricha, Gejzu Friedricha mladšieho, mi prezradila, že mu ich objednával jeho osobný lekár Dušan Makovický, ktorý pochádzal z Ružomberka.

Pri prezeraní historických materiálov som natrafila ešte na dve zaujímavé mená, ktorých pravdivosť mi Elena Friedrichová nevedela potvrdiť. Je teda možné, že pilulky užíval aj syn brata Ľudovíta Štúra, Karol Štúr mladší alebo brat manžela britskej kráľovnej Viktórie princa Alberta, vojvoda Ernest z Koburgu. Či tieto historické osobnosti skutočne užívali pilulky lekárnika z Malaciek zostáva záhadou.

Ján Friedrich ich zasielal zákazníkom poštou. Známe boli po celom Rakúsko-Uhorsku. Vedeli o nich nielen ľudia z územia dnešného Slovenska a Česka. Posielal ich i do Rakúska, Maďarska, Poľska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny či na Ukrajinu.

Zlaté časy rodiny Friedrichovcov

Friedrichovci boli zámožná rodina. Napriek tomu, že pochádzali z oblasti dnešnej Českej republiky, sa v rodine rozprávalo po maďarsky. Johann Friedrich prišiel do mesta na dnešnom západnom Slovensku na Záhorí, do Malaciek, v 70. rokoch 19. storočia, keď mal takmer tridsať rokov. V Prahe promovaný lekárnik v Malackách najprv vlastnil odkúpenú lekáreň U uhorskej koruny po inom majiteľovi. 

Po štyroch rokoch pôsobenia v Malackách si nechal postaviť dom na dnešnej Záhoráckej ulici, ktorá sa tiahne centrom mesta. Bol to jeden z prvých poschodových domov v  meste. Na prízemí bola lekáreň s prípravovňou. Známe pilulky sa podľa slov Eleny Friedrichovej vyrábali v dielni na dvore. Na poschodí bolo podľa nej až sedem izieb určených na bývanie. Veľa priestoru sa Friedrichovcom isto zišlo. Ján Friedrich mal s manželkou Annou Alžbetou rodenou Wagnerovou až sedem detí. Z toho dvaja pokračovali v otcovom „remesle“ a tiež sa stali lekárnikmi. Po jeho smrti v roku 1911 prebral správu nad jeho lekárňou najprv syn doktor Ján Nepomuk, familiárne prezývaný Muky. Neskôr sa k nemu pridal aj jeho najmladší brat Gejza.

V rodine sa okrem posledných piluliek zachoval aj rodný list siedmych detí Jána Friedricha.

Zaľúbený bonviván

Práve o Gejzovi staršom, synovi „vynálezcu“ Malackých piluliek, chyrovali medzi ľuďmi kadejaké historky. Údajne bol pôžitkár. „Bol viac poľovník ako lekárnik,“ prezradila Elena Friedrichová. Poľovníctvo a zábavy – to boli aktivity, ktoré obľuboval. V dobrých časoch mala rodina vlastného šoféra. Tomu údajne Gejza starší prikázal ísť autom z neďalekej dediny Gajary do Malaciek „cúvačky“. Len tak, z rozmaru alebo nech je zábava. „Neviem, či je dobre alebo zle, že som sa so svokrom (pozn. autorky: Gejza starší) nikdy nestretla. Zomrel asi mesiac po tom, čo sme sa s manželom zoznámili,“ priznáva pani Elena.

Trápenie s Gejzom starším mal aj jeho starší brat Štefan (Stefanus alebo aj Ištván). Ten pôsobil ako továrnik v Budapešti a pravdepodobne uňho Gejza býval počas štúdií farmácie. Nakoniec ho podľa E. Friedrichovej vyhnal, pretože ho už nebavilo žehliť za brata problémy. Preto Gejza starší dokončil štúdium až v Prahe. Podľa informácií z rodiny na výborné známky. Štefan Friedrich pôsobil istý čas aj v politike. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stal na pár mesiacov ministerským predsedom v Maďarsku.

Z regionálne významnej rodiny pochádzala aj manželka Gejzu staršieho. Berta Krupičková bola vnučkou záhradníka grófa Pálffyho v Malackách a dcérou záhradného architekta, ktorý pracoval pre grófa Károlyiho v Stupave. Údajne s Gejzom starším nešlo o dohodnutý sobáš. Podľa slov Eleny Friedrichovej sa do seba naozaj zaľúbili. „Svokra bola tvrdá nátura, držala rodinu nad vodou. Bola aj veľmi šikovná,“ spomína si na ňu s úsmevom a popisuje, ako sa svokra, aj keď nemusela, naučila variť, piecť, techniku macramé či pracovať v záhrade.

Vila v Budapešti (v časti Svábhegy) továrnika a neskoršieho dočasného predsedu maďarskej vlády Štefana Friedricha. Na fotografii zľava: Gejza Friedrich ml., Berta Friedrichová (rod. Krupičková)

Mohol za to „opušťák“

Síce nebol lekárnikom, ale druhorodené dieťa Jána Friedricha, Gustáv, skrýva tak trochu mrazivý príbeh. Bol kadetom v Čechách. Túžil po vyššej hodnosti. Čo čert nechcel, zaľúbil sa v tom čase do krásnej dievčiny. Keďže nedostal „opušťák“, vybral sa potajomky s oným dievčaťom do divadla. Príjemný večer mu prekazila známa tvár medzi divákmi. Veliteľ ho spoznal a hneď vedel, že Gustáv je tam, kde nemá byť. Z obavy, že by ho nepovýšili, sa Gustáv Friedrich zastrelil. „Bol to jediný Friedrich, ktorý nezomrel prirodzenou smrťou,“ smutne dodáva E. Friedrichová.

Zhora zľava: Štefan Friedrich (stojí), Gejza Friedrich st., Bežka a Gita (dcéry Štefana Friedricha), Berta Friedrichová (rod. Krupičková), Gejza Friedrich ml.

Dovidenia, staré dobré časy

            Lekáreň Friedrichovcov ustála obe svetové vojny. V Malackách mala monopolné postavenie až do roku 1931, keď v meste otvorili druhú lekáreň pod vedením Aladára Ferényiho. Obe po druhej svetovej vojne znárodnili. „Keď manžel spromoval, zobrali im lekáreň,“ spomína Elena Friedrichová. Jej manžel bol už treťou generáciou lekárnikov v ich rodine.

Do análov rodiny Friedrichovcov sa nešťastne zapísal najmä rok 1952. Vtedy sa odohrala Akcia B (byty) komunistického režimu, ktorá bola zameraná proti „nespoľahlivým“ občanom. Tí boli nútení vysťahovať sa zo svojich obydlí. No len si predstavte, že si sedíte a oddychujete v pohodlnom kresle v zdanlivom bezpečí svojho domu a zrazu vám oznámia, že máte deň na to, aby ste si zbalili svoje „saky-paky“ a vysťahovali sa do neďalekej dediny. Presne to sa stalo aj Friedrichovcom, ktorí očividne nevyhovovali bývalému režimu. „Mali 24 hodín na to, aby sa vysťahovali z toho veľkého domu do Lakšárskej Novej Vsi. Muž bol vtedy na Vranovskej priehrade, kde si privyrábal ako plavčík. Mama mu telefonovala, aby sa vrátil, pretože sa musia do 24 hodín vysťahovať,“ opisuje E. Friedrichová.

Nie je však známe, kto presne priestory patriace predtým Friedrichovcom využíval. Ako tvrdí pani Elena, určitý čas objekt slúžil vojenskej správe. Isté však je, že si z ich domu niekto určite niečo privlastnil, keďže si rodina stihla odniesť len veci najnutnejšie pre život. Teda, veľa pôvodného zariadenia zostalo v dome.

            Po vysťahovaní sa najmladší syn Jána Friedricha, Gejza starší, už neživil ako lekárnik. „Ponúkali mu miesto v Seredi, ale oni nechceli odísť z okolia Malaciek,“ hovorí Elena Friedrichová. Pracoval preto ako strážnik na družstve a rodina musela vyžiť z približne 150 vtedajších korún. To bol obrovský rozdiel oproti starým dobrým časom vo vlastnej lekárni a dome. Ani priestory nového domova už nemali také rozmery ako tie na Záhoráckej.

Gejza Friedrich ml. ako dieťa (mal vtedy približne 4 roky).

Pôvodný dom im vrátili až v 90. rokoch

            Manžel Eleny Friedrichovej a syn Gejzu staršieho, Gejza mladší, pracoval síce ako lekárnik, ale už nie na vlastnom. Podľa manželkiných slov sa ani veľmi nechcel púšťať do znovuotvorenia rodinnej lekárne po reštitúcii pôvodného domu Friedrichovcov v Malackách v roku 1993. Začínal vtedy počítačový „búm“ a bola to práve práca s novými technológiami, ktorá ho odrádzala od tohto projektu. 

V budove do roku 2008 sídlila iná lekáreň. Friedrichovci ju len vlastnili a priestory prenajímali. Napokon v roku 2018 celý objekt predali. „Je mi za ním viac ľúto ako za domom, v ktorom sme žili dlhé roky,“ priznáva smutno E. Friedrichová. Asi aj vďaka histórii s ním spätou k nemu nadobudla materskejší vzťah.

Fotografie a obrazy členov rodiny Friedrichovcov. V strede sa nachádza obraz údajne prvého Friedricha.

Minigáleria plná nostalgie

            Po krátkej chvíli rozprávania ma Elena Friedrichová zavedie do izby, ktorú využíva len málokedy. Väčšinou len vtedy, keď ju príde navštíviť dcéra a vnučka s rodinou. Pripadáte si, akoby ste sa vrátili v čase. Zo stien na vás z obrazov a fotografií pozerajú členovia rodiny. „To je Gejza starší a tamto je jeho žena, moja svokra,“ ukazuje na dve zarámované fotografie hneď za dverami. Na jednom je pán s jeleňom, ktorého sa mu pravdepodobne podarilo uloviť na jednej z jeho milovaných poľovačiek a na druhom portrétna fotografia krásnej mladej dámy s polodlhými svetlejšími vlasmi. „A tam na tých dvoch obrazoch je Johann Friedrich a tamto je aj jeho manželka a tamto najstarší Friedrich,“ hovorí manželka Gejzu Friedricha mladšieho. Prívetivo mi porozpráva o ľuďoch na starých fotografiách. Vďaka jej spomienkam môžu prežívať naďalej.

Hoci sa lesk a sláva lekárne Friedrichovcov začali pomíňať v 50. rokoch minulého storočia, ľudia, ktorým Karpatské počistivé pilulky pomohli na nich tak ľahko nezabudli a snažili sa kontaktovať rodinu s prosbou o ďalšie balíčky aj po zhabaní lekárne z ich rúk. Raz darmo, bol to pre nich pravdepodobne účinný liek (takmer) na všetko. Škoda, že už receptu niet. Zišiel by sa možno aj dnes.

„Vynálezca“ Karpatských piluliek odpočíva v rodinnej krypte na Starom cintoríne v Malackách.

Patrícia Arpášová

Autorka fotografií: Patrícia Arpášová

Odfotené dobové fotografie, obrazy a materiály patria do archívu rodiny Friedrichovcov

Láska z kaštieľa

Keď Ľudovít Štúr bojoval za slovenský jazyk a národ, nečakal, že mu hlavu popletie hrdá šľachtičná. Dva rozdielne svety sa stretli, aby jeden pochopil druhý.

Jar Adely Ostrolúckej je román Ľuda Zúbeka, v ktorom už babička Eva Jonášová, pôvodne učiteľova dcéra, rozpráva o svojom živote s rodinou Ostrolúckych. V diele, dnes patriacom medzi povinné čítanie na základných školách, sa však dozvieme najmä detaily nenaplnenej lásky ich dcéry Adely a Ľudovíta Štúra. Cez prežívanie dejinotvorných meruôsmych rokov, návštevu kaštieľov, palácov, pohľad na život šľachty aj zemanov, opisy historických osobností a udalostí, ale aj predstáv o láske a manželstve v tých časoch. Vyše šesťdesiatročná kniha, rozpráva takmer dvesto rokov starý príbeh ľudí, ktorých činy ovplyvnili to, ako žijeme dnes.

Hrobka rodiny Ostrolúckych. Nájdete ju len pár metrov od kaštieľa. Foto: Sára Trajčíková

Hlavná postava knihy Adela Ostrolúcka sa narodila v marci 1824 na Ostrej Lúke rodičom Mikulášovi a Alžbete Ostrolúckym. Pokrstili ju ako Adelaide, doma ju volali Etelka, ale v knihe sa o nej hovorí len ako o Adelke. Mala staršieho brata Gejzu. Ostrolúcki patrili k strednej šľachte. Dbali najmä na vzdelanie svojich detí. Adelka ovládala niekoľko cudzích jazykov, vrátane francúzštiny, taliančiny či latinčiny. Rodina bola známa aj svojou zbierkou kníh. Zaujímali sa tiež o hudbu či divadlo.

Kaštieľ na Ostrej lúke. Po rekonštrukcii by v ňom mala byť zriadená pamätná izba. Foto: Sára Trajčíková

Osudové zoznámenie

Našu cestu začíname v Zemianskom Podhradí. Obci v Trenčianskom kraji, kde sa Ľudovít s Adelkou po prvýkrát stretli. Ostrolúcki trávili leto v kaštieli v Podhradí a neskôr sa presúvali na Ostrú Lúku. Budovu obýval s rodinou podžupan Trenčianskej stolice a inšpektor evanjelického cirkevného zboru v Zemianskom Podhradí Gustáv Ostrolúcky. Bol to brat Adelkinho otca, okrem iného sudca kráľovskej súdnej tabuly v Pešti, Mikuláša Ostrolúckeho. Ako hovorí v knihe babička Eva: ,,Bol to ozajstný kaštieľ, aký som dovtedy videla len zvonku. Budova poschodová, žlto zafarbená, spredu šesť velikánskych stĺpov.“ Kaštieľ postavený v sedemnástom storočí stojí dodnes. Farba zostala, zvonku pôsobí viac-menej zachovalo. Mohutná budova a k nej prináležiaci rozsiahly park. Cez otvorenú bránu sa dostaneme do dvora. Ďalej nás však už nevpustia. Od roku 1953 slúži budova ako dom sociálnych služieb. Posledným Ostrolúckym, ktorý kaštieľ vlastnil, bol syn Adelkinho brata Gejza. Čo sa stalo s pôvodným nábytkom? Podľa niektorých informácií ho ľudia buď zničili, spálili alebo je možno ešte dnes v domácnostiach po obci. Údajnú lásku tu pripomínajú len podobizne zaľúbencov pred vstupom s dátumom máj 1846 a textom: ,,Zoznámenie so životnou láskou u strýka Gustáva Ostrolúckeho počas návštevy brata Samuela Štúra“.

Expozícia rodina Ostrolúckych a Ľudovít Štúr vznikla pri príležitosti dvestého výročia narodenia Ľ. Štúra. Foto: Sára Trajčíková

Len pár desiatok metrov od kaštieľa, cez mostík, nachádzame kostol nezvyčajného tvaru. Ako sa tvrdí v knihe, podľa vlastného návrhu ho dala postaviť ktorási prababka Adely Ostrolúckej. Tento boží chrám hneď zaujme svojim vzhľadom. Je žltý, ale pozoruhodný najmä rotundovým tvarom. Už na prvý pohľad je nielen okrúhly, ale treba povedať, že aj naozaj malý. Preto je okolo neho menšie stĺpové prístrešie. Od ulice vstup nevidno, ten je skrytý z druhej strany. Nezmenilo sa ani jeho okolie. ,,Zľava osve, nízka budova fary, naproti, v rovnakej vzdialenosti od kostola, bývanie učiteľovo, stavebne podobné fare, a na čelnej strane škola“, píše sa v knihe. V pôvodnej škole však dnes funguje škôlka. Do tohto kostola chodievali mladé dámy každú nedeľu. Počas jednej návštevy fary sa dozvedeli o blížiacej sa návšteve Ľudovíta Štúra. Ten sem mal prísť navštíviť svojho brata Samuela, ktorý pôsobil na fare ako kaplán. Evina úloha v Adelkinom živote bola zdokonaliť jej slovenčinu. Ako učiteľova dcéra bola vzdelaná, samozrejme nie až tak ako Adelka, ale celá jej rodina sa zaujímala o Štúrove aktivity a čítala jeho noviny. Dnes by sa dalo povedať, že bola jeho fanúšičkou. Vzhliadala k nemu. Svoje nadšenie sa tak snažila preniesť aj na svoju urodzenú kamarátku.

Foto: Sára Trajčíková
Osobné predmety rodiny nájdete v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene. Foto: Sára Trajčíková

Prvé zoznámenie dievčat s týmto národným buditeľom sa udialo v kostole. Zatiaľ čo pre Evu znamenalo veľký zážitok, Adelku Ľudovít neohúril. Počas trojtýždňového pobytu Štúra v Podhradí bol častým hosťom rodiny Ostrolúckych v kaštieli. Ten využíval vďaka dobrým vzťahom s rodinou aj neskôr ako sídlo počas Slovenského povstania v rokoch 1848-1849. Dámy však často sprevádzal pri prechádzkach po záhrade. Práve v tomto kaštieli medzi nimi preskočila iskra. Štúr bol šarmantný mladý muž. Mal taký rozhľad, že ani šľachtická dcéra muobčas nestačila. Vedel sa rozprávať s vyššou vrstvou, ale i so zemanmi. Adelka si bola vedomá svojho spoločenského postavenia. Chcela pre seba muža, ktorý ju bude prevyšovať duchom a ktorého bude obdivovať. Dôležitý bol však aj jeho pôvod a postavenie. To Štúr potom vďaka svojim aktivitám, ale aj za pomoci Adelkinho otca a strýka získal, keď sa stal poslancom za mesto Zvolen. Dôležitá však pre ňu bola láska. O Štúrovi bolo známe, že sa nechce obetovať za lásku, ale za národ. Nepresvedčila ho ani jeho niekdajšia láska, Česka Márie Pospíšilová. Tá sa oňho starala po nešťastnom páde v Hradci Králové. Na rozlúčku jej venoval báseň Rozžehnání.

Foto: Sára Trajčíková

Pamiatky chátrajú, spomienky ostávajú

Po dvoch mesiacoch odišla rodina na Ostrú Lúku. Z Podhradia nám to trvalo asi dve hodiny autom. Na toto čarovné miesto vedie dlhá, úzka, strmá cesta. Dole je zamračené a na kopci vás zrazu víta iný svet. Obec s asi tristo obyvateľmi. Všade ticho. V sobotu ráno sme nestretli jediného človeka, ani psy nebolo počuť štekať. Svätý pokoj. Podľa starostu Juraja Jeloka registrujú záujem nielen turistov, ale aj ľudí, ktorí si tu chcú postaviť dom. Len pozemkov je vraj málo. Tí, ktorí ich našli, majú vybudovaných zopár viliek už na začiatku. Najdôležitejší pozemok s ešte dôležitejším kaštieľom je však na jej konci. Postaviť ho dal v roku 1636 Melichar Ostrolúcky. Pred dvomi rokmi ho obec predala súkromnej osobe. Nový majiteľ je z Bratislavy a podľa medializovaných informácií ho plánuje využívať na súkromné účely. Ale kúsok histórie sa do kaštieľa predsa len môže vrátiť. Podľa starostu sa obec dohodla s majiteľom a na prízemí jednej z vežičiek by po rekonštrukcii mala byť zriadená pamätná izba Adely Ostrolúckej. Zachované predmety majú pochádzať z Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene. V tom je okrem známej knižnice Ostrolúckych aj niekoľko osobných predmetov Adelky. Napríklad klavír, pamätníček či kniha, ktorú mala dostať od Ľudovíta Štúra. Obec má tiež svoje vlastné múzeum. Je súčasťou budovy obecného úradu. Nájdete tam však najmä kroje a veci spojené s históriou dediny, avšak takmer nič o známej rodine.

Foto: Sára Trajčíková

Nezabudnime však na kaštieľ. Aj keď robotníkov pri ňom nevidieť, môžeme povedať, že prerábka je v plnom prúde. Ešte pred pár rokmi pritom pre nedostatok financií chátral. Čaro však nestratil. Pod dohľadom pamiatkarov dostáva nový šat. Zaujímavý je hneď z niekoľkých hľadísk. Je to poschodová budova s dvanástimi izbami. Spredu je pre ňu charakteristický neskorobarokový sloh, zozadu renesančný s dvomi baštami. Inak povedané, vpredu vidíte kedysi modrú ozdobnú fasádu, s erbom nad vchodom, a vzadu jednoduchú bielu. Dnes je však v jednotnej béžovej farbe. Ako teraz vyzerá zvnútra, nie je známe. Známy je však citát vytesaný na prízemí: ,,Nech tento dom stojí dovtedy, kým mravec nevypije more a korytnačka neobíde svet“. Naznačuje to vraj až dvojmetrovú hrúbku múrov. Ostatné budovy v areáli sú polorozpadnuté. V záhrade nájdete zopár stromov, ale udržiavaný park hodný takejto kúrie chýba. Celý objekt je obohnaný múrom. Dnes sa doň už nedostanete. Predtým než zmenil majiteľa, slúžil kaštieľ desiatky rokov Štátnemu okresnému archívu, potom ho vlastnil štát a neskôr s menšinovými vlastníkmi Ostrá Lúka. Pre nezhody ho však obec z eurofondov prerobiť nemohla. Nakoniec ho na niekoľkýkrát predali do súkromných rúk. Pozrieť sa do tejto pamiatky ale bolo ešte pred pár rokmi dovolené každému. Keď kaštieľ vlastnila obec, podľa dobrovoľníčky Anny Holčíkovej, ktorá v ňom robila prehliadky, bol o ne záujem párkrát ročne. Keďže sa z interiéru veľa nezachovalo, prehliadka pozostávala iba z predstavenia izieb a histórie rodu. Aj keď v knihe sa Ľudovítova návšteva v kaštieli nespomína, nájdená vizitka má svedčiť o opaku.

Foto: Sára Trajčíková

Kaštiele mali Ostrolúcki v tejto oblasti dva. Ten druhý, známy ako ,,Horný“ alebo kaštieľ Imricha Ostrolúckeho, stál len o niekoľko desiatok metrov ďalej. Nezostalo však z neho takmer nič. Pri návšteve sa nedala nevšimnúť ani ruina bývalého ovčína kúsok od neho. Obec týchto dňoch predstavila plán rekonštrukcie objektu. Z ovčína by sa malo do niekoľkých rokov stať obecné kultúrne stredisko a z okolia pamiatky park.

Keď prejdeme cez cestu, len pár metrov od kaštieľa nájdeme hrobku Ostrolúckych spolu s Adelkiným pamätníkom. Adelku sem presunuli po jej smrti. Zomrela na týfus v roku 1853 vo Viedni. Rodina je pochovaná v základoch kostola, ktorý počas druhej svetovej vojny zničili nemecké vojská. Na večný odpočinok tu ako posledného z rodu uložili Mikuláša Ostrolúckeho v roku 1947. Išlo o syna Adelkinho brata Gejzu. Potomkovia tohto rodu stále žijú v Budapešti. Napriek menu žiadne majetky na Slovensku nezdedili.

Na počesť niekdajšej známej obyvateľky sa každé dva roky v obci organizuje podujatie Kultúrna Jar Adely Ostrolúckej. Tak ako nájdeme Základnú školu Ľudovíta Štúra v Modre, tak nájdeme základnú školu, ktorá nesie meno Adely Ostrolúckej, v Budči. Takto dnes vyzerajú dva kaštiele, ktoré preslávili ich niekdajší obyvatelia. Pre úplnosť by sme mali zájsť na rodné miesto babičky Evy, do obce Žitňany, tú však dnes na mape nenájdete. Takisto by sme sa mali pozrieť do Viedne a Budapešti, v ktorých rodina striedavo žila. Palác Motešických, v ktorom sa pri pobyte v Bratislave rodina zdržiavala, je vkusne zrekonštruovaný a stojí na jednej z najvychytenejších ulíc v meste. A Grasalkovičov palác, miesto, kde mal Ľudovít Štúr Adelke na bále vyznať lásku, dnes poznáme ako prezidentský.

,,Uvädnul si prenáhlo, kvet“, píše Štúr v básni, v ktorej sa lúči s Adelkou. Svoju lásku prežil len o dva roky. Čo sa stalo s hlavnými postavami príbehu, vieme. Väčšina miest a niekoľko predmetov spojených s ich životmi je tu stále s nami. Aj keď sa zmenili ich majitelia, obyvatelia či fasády, navždy zostanú svedkami lásky, ktorá bola taká hlboká až musela zostať snom.

Nový rok a Vianoce cez počítač

,,Nie je to prvý Silvester a Vianoce, ktoré kvôli koronavírusu oslávim v cudzej krajine“, povedala jedna zo zahraničných študentok Univerzity Komenského. Yana Levinzon je na katedre filozofie, pochádza z Kazane a už niekoľko rokov žije na Slovensku.

„Každý sviatok, najmä Silvester a Vianoce, sú pre mňa viac ako prestretý stôl s chutnými jedlami. Sú to vlastne veľmi svetlé chvíle v kruhu rodiny, ktoré spájajú.  Žiaľ, už niekoľko rokov oslavujem Silvester s mojou rodinou online, ale ani to nie je pre mňa problém. „

Yana, Kazaň je hlavné mesto Tatarstanu. Nuž a Tatári určite majú zaujímavé tradície… Aké máte sviatky? Ako ich oslavujete? 

Môj najobľúbenejší  sviatok je Silvester. Podľa tradícií a zvykov ho prežívame s rodinou a keď odbije Nový rok, väčšina ľudí  sa vyberie na návštevu ku kamarátom. Podľa tatárskych zvykov hostia berú jedlo čak-čak, ako pochúťku – to je národné jedlo. Ide o cesto v mede a považuje sa nielen za symbol pohostinnosti, ale aj za sladký lahodný darček.

Tatári však neoslavujú Nový rok 1. januára?

Áno, predtým sme mali tatársky Nový rok, ktorý sa nazýval Navruz, oslavovaný koncom marca, v deň jarnej rovnodennosti. Ľudia vtedy tiež navštevovali rodinných príslušníkov a priateľov a vymieňali si darčeky. Vyšli ľudia do ulíc, oslavovali, k čomu patrila hudba, poézia, ale aj rôzne pouličné predstavenia. 

Yana a aké máte jarné sviatky?

Napríklad, jarný festival, ktorý sa nazýva Bozkarau je jedným z najdôležitejších sviatkov pre Tatárov. Za starých čias všetci obyvatelia v ten deň vychádzali do ulíc a pozerali sa na horiacu slamu na kryhách, ktoré sa plavili po jazerách a riekach. Horiaca podobizeň na poslednej ľadovej kryhe symbolizovala teplo, jar a nadchádzajúcu dobrú úrodu. Celá udalosť bola sprevádzaná spevom a tancami mládeže. 

Väčšina Tatárov sa hlási k moslimskej viere, takže Veľkú noc neoslavujú. Môžeme aj napriek tomu v Tatarstane vidieť napríklad kraslice?

Tradícia, ktorá sa týka farbenia vajec, bude s najväčšou pravdepodobnosťou súvisieť s dňom pripomenutia si predkov. Nazývajú tento deň – Cym. A na Slovensku sa tento deň sa nazýva Sviatok všetkých svätých. V predvečer ženy maľujú vajcia vo vývare brezových listov, vŕbovej kôry, šupky z cibule a pripravujú „capker“ – pamätné jedlo. Muži idú na cintorín a vyčistia hroby, potom na ne položia mince a zdobené vajcia.

Zvlášť čakajú na tento deň deti, ktoré po domoch, zbierajú vajcia a zároveň spievajú zábavné piesne.

Viem, že Tatári majú veľkolepý sviatok, ktorý sa týka zlých duchov. Čo si myslíte o ňom? 

 Je to tatársky Nardugan-Šajtan, alebo skôr Diablova Svadba. V minulosti to bol obrad na upokojenie „Šajtána“ ( vpreklade to znamená – diabol) tancom,spievaním, ktorý podľa veriacich mohol ovplyvniť úrodnosť pôdy. Prezlečení muži v ženskom oblečení tancujú,  zabávajú sa a na konci dňa sa to konči zapaľovaním vatry. Tatári pripisujú plameňu liečivé vlastnosti, takže sa verí, že človek, ktorý preskočí oheň, by nemal byť chorý celý rok. 

Čo sa vám z týchto tradícií najviac páči? 

Môj obľúbený sviatok  je „Sabantuj“. Toto je sviatok polý, priateľstva a práce, obľúbený nielen u Tatárov, ale aj Rusov. “Sabantuj” má tisícročnú históriu. Koná sa od rána až do večera na  rôznych miestach. Napríklad v meste, v dedinách a  na jazere. Trhy, koncerty a karaoke sú všade. Taktiež sa tu koná veľa rôznych súťaží, najprestížnejšia je účasť na dostihoch. Bohužiaľ, som ešte nezískala žiadne víťazstvo, ale všetko je stále predo mnou. Tam tiež môžete vyskúšať vynikajúce tatárske národné jedlo ako bešbarmak. 

Nikdy som nepočula o takom jedle. Má to niečo spoločné so zeleninou alebo mäsom?

Áno, bešbarmak je horúci mäsový pokrm, ktorý spočiatku pozostával iba z jahňacieho, hovädzieho, ťavieho mäsa, ale oveľa neskôr doň začali pridávať jemne valcované domáce rezance, omáčku a pochúťky z konského mäsa. Je veľmi zaujímavé, že mäso pre bešbarmak  tradične pripravujú muži a rezance  len ženy. 

Aké ľahké tatárske jedlá by som si mohla vyskúšať navariť sama?

Existujú veľmi jednoduché recepty na varenie rôznych tatárskych jedál . Jedným z nich je „Kystyby“, je to čerstvo vyprážaná placka plnená zemiakovou kašou. Podoba sa to na “samosu”, indickú tradičnú pochúťku. Preložená placka plnená zemiakovou kašou. 

Takisto môžete vyskúšať upiecť  napríklad, trojholník – “ečpočmak”alebo “peremiač”.

Na trojuholník potrebujete múku – 750 gramov, mleté ​​mäso – 300 gramov, 4 zemiaky, 2 cibule, soľ, korenie a kyslú smotanu – 500 gramov.  Najprv musíte miesiť cesto.  Do kyslej smotany pridáme soľ a postupne vmiešame múku.  Cesto sa ukáže ako mäkké, nelepí sa na ruky, je radosť s ním pracovať.  Potom ho chvíľu necháme a pripravíme si náplň.  Zemiaky a cibuľu ošúpeme a nakrájame nadrobno.  Všetko zmiešame s mletým mäsom.  Soľ a korenie – podľa chuti.

 Najzaujímavejšou časťou je vytváranie trojuholníkov.  Kúsok cesta odštipnúť a vyvaľkat na koláč a do stredu vložiťplnku a spojiť tak, aby vznikol prvý roh.  Potom spojíme spodný okraj a získame ďalšie dva rohy. Položte to na plech a dajte do rúry predhriatej na 180 ° C na 30 až 40 minút .   Nakoniec upečené trojuholníky vyberiete a vychutnávate si ich s  čajom.

Tatarské sviatky, rovnako ako jedlá, sú veľmi rozmanité a zaujímavé. Samozrejme,  najlepšie je to vidieť na vlastné oči a vyskúšať na vlastnej koži. 

Autorka: Marietta Uibari 

Foto: Instagram.com/@levinzonnn

Seniori sú najzraniteľnejšou skupinou v dezinformačnom svete

Hoaxy, fake news, missinformácie. S príchodom pandémie koronavírusu sa stali tieto slová súčasťou nášho bežného, každodenného slovníka. O nebezpečenstve, ktoré prinášajú, počujeme z každej strany. Na školách sa síce kladie väčší dôraz na mediálnu gramotnosť, no čo s generáciou, ktorá takéto vzdelanie nemala? Ako rozoberať túto problematiku so staršími ročníkmi a prečo práve staršia generácia je náchylnejšia dôverovať falošným správam, na to odpovedá v rozhovore Tomáš Kriššák, ktorý pracuje ako manager v spoločnosti Gerulata Technologies. Posledné dva roky sa venoval problematike dezinformácií, pričom sa sústredil najmä na platformu Facebook.

Ako sa líši prístup k dezinformáciám mladšej a staršej generácie?

Hlavným rozdielom je, že každá generácia sa pohybuje na iných platformách v digitálnom prostredí. Na Slovensku mladšie ročníky, od 15 do 25 rokov, dominujú na Instagrame. Najmladšia skupina, do 15 rokov, je aktívna na TikToku. Rozdiel nachádzame aj v dezinformačnom obsahu. Na týchto sieťach sa objavujú nepravdy ohľadom témy lifestylu, nie politické, ako je tomu na Facebooku. Na tejto sieti nie je takmer žiadna kontrola obsahu, čo spôsobilo, že sa nepravdivé informácie sa šírili dlhodobo.

Facebook využíva najmä veková skupina staršia ako 25 rokov. Zraniteľnými sú práve ľudia nad 50 rokov, ktorí sú súčasťou tzv. stratenej generácie. Majú väčšiu tendenciu súhlasiť s naratívmi, ktoré v nich posilňujú sklamané videnie sveta.

Najohrozenejšiu zložku tvoria seniori, ktorí boli zvyknutí na úplne inú mediálnu realitu. Jednoduchšiu. Napísané platilo a vždy šlo o pravdivé informácie. Nik ich neviedol k overovaniu si informácií a bohužiaľ sú veľmi dôverčiví.

Žijeme v čase informačnej presýtenosti. Patrí aj tento faktor k dôvodom, prečo ľudia veria dezinformáciám?

Pretlak informácií vedie k nerozhodnosti. Ak niekomu dám dve voľby, má jasno o pár sekúnd. Keď mu ich dám dvanásťtisíc, strávi premýšľaním niekoľko rokov. Čím viac obsahu máme k dispozícii, pričom je ešte aj invazívny, tým je človek v horšej pozícii.

Všeobecne je lepšie mať jasný prehľad nad svojou mikrorealitou, ako byť perfektne informovaný o všetkých svetových udalostiach, nad ktorými človek nemá moc.

Je politický podtón Facebooku dôvod, prečo ho najviac využíva veková skupina päťdesiatnikov?

Nemyslím si, že ľudia sú na Facebooku, aby mali prehľad o dianí v politike alebo spoločenských témach. Sú tam preto, že si založili konto. V tej chvíli Facebook na nich začne uplatňovať svoje nástroje. Tie vytvárajú kompulzívne návyky, z ktorých vzniká nekontrolovateľná závislosť. Môžeme povedať, že ide o digitálny heroín. Človek je neustále zvedavý, nechce, aby mu niečo ušlo. Platformy si týmito háčikmi získajú človeka, ktorý sa opakovane vracia a trávi tam veľa času.

Keďže Facebook nedokáže skoncentrovať také obrovské množstvo dát, a teda prispôsobiť obsah užívateľovi, aby bol preňho čo najpríťažlivejší, vidíme vznik asimetrickej rovnice. Na jednej strane je človek vo veľmi slabej pozícii, keď si neuvedomuje, akými trikmi je vtiahnutý do priestoru siete. Na druhej strane stojí korporácia, ktorá používa dáta zozbierané z celej planéty, vďaka ktorým dokážu ich servery veľmi rýchlo vyhodnotiť príťažlivý obsah pre každého používateľa. Ide o digitálne väzenie. Chybou je aj to, že sociálne siete nie sú proaktívne v šírení povedomia o závislosti. Bohužiaľ, ľudia považujú za najlákavejší obsah práve ten nepravdivý. Dokáže v nich rezonovať ako strachy a predsudky.

Aké sú najčastejšie chyby pri komunikácii so seniormi?

Určite k nim netreba pristupovať ako k deťom. Je to dehonestujúce a môžu sa potom cítiť hlúpo. Dôležité je si uvedomiť, že títo ľudia majú niečo prežité. Majú svoj rozum. V žiadnom prípade nie sú hlupáci či naivky. Mali by sme k nim pristupovať s rešpektom, dať im priestor hovoriť, počúvať a pracovať s tým, čo povedia.

Najlepšie je zaujať partnerský prístup. Určite nie vyvyšovať sa alebo byť patronizujúci. Podať im pomocnú ruku, ak ju sami chcú, ale netlačiť na nich. Tiež je dobre poňať to hravou formou. Pripraviť hru alebo modelovú situáciu, kde sa sami môžu dopracovať k správnemu rozhodnutiu. Dať im bezpečný priestor, kde sa môžu ešte niečo priučiť a rozobrať to s nimi ako s dospelými osobami, ktorými sú.

Jednou z príčin, prečo starší ľudia dôverujú dezinformáciám, je absencia mediálnej gramotnosti, ktorá je pre dnešných školákov už skoro samozrejmosťou. Ako im tento deficit môžeme vynahradiť?

Seniori majú možnosť prihlásiť na kurz informačnej bezpečnosti. Veľkú rolu v tejto situácii hrá aj zodpovedný prístup blízkych osôb. Z vlastnej skúsenosti viem, že seniori sú zvedaví, majú bystrú myseľ a nechcú byť klamaní. Baví ich aj v pokročilom veku spoznávať nové veci. Uvedomujú si, že svet sa zmenil. Avšak sú stratení v tom, ako a kde hľadať relevantné informácie. Treba ich zaujať a pomôcť sa zorientovať.

Vy ste tiež viedli niekoľko kurzov informačnej bezpečnosti pre seniorov. Ako fuguje takýto seminár?

V úvode stretnutí sme hovorili o vývine dezinformácií, prečo sú dnes takým veľkým problémom, aký vplyv môžu mať na náš osobný, ale aj spoločenský život, či prečo je dobré uprednostniť tlačoviny pred digitálom. Následne absolvovali niekoľko praktických cvičení, ktoré im ukázali ich kognitívne defekty – čomu dokážu veriť alebo aké majú predsudky.

Viedli sme aj dikusie o tom, že stráviť o trošku viac času nad jednou informáciou a porozumieť jej, je vždy lepšie, ako ušetriť päť minút a šíriť nepravdy.

Kde sa môžu záujemcovia prihlásiť?

Aktuálne sa kvôli pandemickej situácii nie je možné prihlásiť. Avšak na facebookovej stránke chcekbot.sk je uverejnený test kritického myslenia, ktorý automaticky vyhodnotí vaše výsledky. Podobný obsah ponúka aj stránka projekthope.sk. Tu si môžu ľudia skúsiť rôzne modelové situácie, ktoré sa sústredia na problematiku trollerstva, haterstva či stalkingu.

Aké sú vaše skúsenosti s prácou so seniormi?

Ja ich mám veľmi rád a práca s nimi ma bavila. Vždy ma nabili pozítvnou energiou. Sú to chodiace zásobníky skúseností, vedomostí, spomienok a rád, čo je obohacujúce pre obe strany.

Niektorí môžu mať skúsenosti so staršími ľuďmi a ich tvrdohlavosťou. Aký postup je vhodné zvoliť pri ľuďoch, ktorí si stoja za svojou pravdou a nechcú si nechať pomôcť?

Pokojná konverzácia môže viesť k tomu, že sa nám človek otvorí. Je veľa prípadov, keď sa za dôverou v dezinformácie skrývajú osobné problémy. Keďže dezinformácie útočia primárne na emócie, tak psychologický faktor hrá v tejto problematike veľkú rolu. Niekedy ide o volanie o pomoc. Ak človek žije osamote, potrebuje pozornosť a môže sa stať, že si ju vypýta aj takýmto spôsobom.

Pri konverzácii s tvrdohlavou osobou je dobré si predstaviť misku váh. Na jednej strane stojí otázka: Ako veľmi je pre mňa dôležité mať s týmto človekom dobrý vzťah? Na druhej strane misky môžeme položiť otázku: Ako veľmi je pre mňa dôležité, aby som mu pomohol vidieť pravdu?

Tiež je dôležité túto tému dávkovať. Priveľké množstvo informácií môžu vzbudiť v človeku znechutenie.

Vo vyostrenej atmosfére je lepším riešním zmena témy – na niečo pozitívne. Pripomenúť si šťastné chvíle, prečo sa máme radi a to, čo nás spája. Taktiež, ak vidím, že takáto diskusia môže druhému človeku ublížiť, je lepšie debatu ukončiť.

Veronika Cepková

Keď zdravá výživa už nie je zdravá

Dokonalá postava, nutrične bohaté jedlo a fotky z fitka. Ráno smoothičko, obed šalátik a na večeru iba nejakú ľahkú zeleninku. Ani nie ovocie, pretože to obsahuje sacharidy. A pozor na orechy! To sú predsa tuky! Na niečo som zabudla? Sú to bludy alebo naozaj efektívne rady? Robí váš obľúbený influencer čosi inak?

O podobné tipy, ako sa začať správne stravovať na účtoch sociálnych sietí veru nie je núdza. Paradoxom je, že síce ich vplyv na naše jedenie je obrovský, iba málokto si ho vôbec uvedomuje. Ako príklad si môžeme vziať druhú najúspešnejsiu a najpopulárnejšiu aplikáciu na svete – Instagram. Jeho primárnym cieľom bola možnosť zdieľať každý okamih. V tejto ére si veľkú obľubu získali blogy o cestovaní, móde, ale aj jedle. Nie je teda prekvapením, že medzi trendovými fotkami boli obrázky kávičiek, koláčikov či rôzne receptíky. Dnes už iba málokto vedie blog, pretože táto sociálna sieť ponúka priestor na všetko – fotka, popis aj spätná väzba.

Trend správneho stravovania sa šíril rýchlosťou blesku. Otvorili ste aplikáciu a každý druhý príspevok bol o jedle. O zdravom jedle. Žiadna pizza, chipsy či burger. To sú predsa prehrešky! Ilúzia, že iba čistá strava je správna, presvedčila nejedného človeka zmeniť svoj jedálniček. Všimli ste si, koľko vegetariánov, vegánov, rawákov, ketodieťákov či nových diét priniesol vznik týchto platforiem?

Nepochybujem, že ste počuli už o takej anorexii či bulímii, ktorých vplyv a popularita sa pripisuje tiež súčasnému fenoménu voľného času. Fotky dokonalého tela, cvičenia, zdravej stravy a nízkeho sebavedomia, môžu u mladých ľudí vyvolať aj takéto závažné ochorenia. Ale čo taká ortorexia? Že neviete, o čom hovorím?

Ide o druh poruchy príjmu potravy. Doslova je to posadnutosť zdravým životným štýlom. Na rozdiel od anorexie či bulímie, pri ortorexii nie je problémom kvantita pokrmu, ale jeho

kvalita. Čo budem jesť? Budú to mať v bio obchode? Ako to pripravím? Podobnými myšlienkami sa dokážu ortorektici zaoberať aj niekoľko hodín. Ich cieľom je príjmať čo najčistejšiu stravu, teda čo najmenej spracovanú a kombinovanú. Nakupujú iba v bio obchodoch a keď sa dá, tak si potraviny radšej dopestujú sami. Pokazenie vzťahu s jedlom nie je jediným negatívnym dôsledkom ortorexie. Sociálna izolácia, ale tiež náhla strata hmotnosti, ktorá môže viesť až k hospitalizácii. Toto ochorenie nemusí vyzerať nebezpečne, no tým sa iba zvyšuje jeho riziko. Iba málokto sa zľakne, ak mu niekto povie, že sa chce začať stravovať zdravšie.

Áno, áno, zvoliť si kvalitnejšie či plnohodnotnejšie jedlo, je skvelé rozhodnutie. No pred začiatkom je dôležité si uvedomiť, že hranica medzi zdravým stravovaním a obsesiou je veľmi tenká. Tak ako v živote, aj pri stravovaní je cieľom balans. Čo to znamená? Prijímať nutrične vyváženú potravu, no tiež nemať výčitky, ak si doprajeme niečo kalorickejšie. Nekategorizovať stravu na zlú či dobrú, no naučiť sa ju vnímať ako prostriedok, ktorý nám dáva energiu. Energiu, ktorú potrebujeme, aby sme žili. Normálne a plnohodnotne.

Veronika Cepková

Ste FOMO aj vy?

Filtrík sem, filtrík tam, len nech som cool a in. Kým o mobiloch ešte pred desiatimi rokmi školáci na základných školách ani nesnívali, dnes sú už pre škôlkarov samozrejmosťou. Rozprávka? Beriem tablet. Projekt do školy? Veď na internete je všetko. Kniha? To čo je? Sociálnych siete a technológie nás vtiahli do virtuálneho sveta tak veľmi, že bez mobilu nejdeme nikam. Doslova.

Koľkokrát ste sa prichytili pri tom, ako ste boli s niekým na káve a chceli ihneď zdieľať tento moment s vašimi sledovateľmi? Kedy naposledy ste navštívili pekné miesto bez myšlienky postovania ho na populárnych platformách? Možno lepšou otázkou by bolo, kedy naposledy ste šli na toaletu bez mobilu. Na takomto správaní by sme sa ešte pred pár rokmi zasmiali. Dnes? Samozrejmosť. Novú realitu, ktorú vytvorili populárne platformy žijeme každý deň a pritom si neuvedomuje, že na tejto realite nič reálne nie je.

Sociálne siete, mobilné zariadenia a závislosť. Čo vytvára toto trio? FOMO generáciu. Toto pomenovanie pochádza z anglickej skratky – fear of missing out. Ide teda o súčasných mileniálov, ktorí sa obávajú, že im niečo ujde. Strach, že sa niečo udeje a oni o tom nebudú vedieť. Strach, že prídu o informáciu, ktorá ich vlastne ani nezaujíma, no fóbia z nevedomosti je väčšia.

Kto to je? Čo robí? Kde sa práve nachádza? Potreba vedieť o všetkom nás čoraz viac zväzuje. Sociálne siete v nás vzbudzujú potrebu zdieľať každý jeden okamih nášho života. Niektorí dokážu stráviť niekoľko hodín s tvárami prilepenými na obrazovkách mobilných telefónov. Pohodlná prokrastinácia však nie je jediným problémom tejto generácie. Zhoršený zrak, krivá chrbtica, úzkosť či depresia, sa stali ich novodobým trendom fomákov.

Netvrdím, že sociálne siete sú zlé. To vôbec nie. Pamätáte si však to porekadlo, čo sa nám naše staré mamy snažili vštepiť do hláv, že všetkého veľa škodí? Trávime nezmyselné

množstvo času pozeraním sa na fotky či videá domácich maznáčikov, kávičiek či tréningov z fitka. A vždy s tým istým výsledkom: „Och, tak toto bol stratený čas.“ Koľkokrát za posledný týždeň odznela táto veta vo vašej hlave po zhliadnutí kontentu na sociálnych sieťach? Presne tak, už to ani nepočítame. Tak zase nabudúce, pri vašom obľúbenom influencerovi.

Veronika Cepková

Staré knihy aj strach z lásky. Byť z farárskej rodiny vraj nie je až také výnimočné

Mnohí z nás vidia cirkev ako inštitúciu, ktorá vždy bola súčasťou života v našej krajine. Spoločnosti je napriek tomu istým spôsobom vzdialená. Vnímame ju ako povinnosť, tradíciu a neuvedomujeme si, že sú to práve ľudia, ktorí cirkevtvoria. Oveľa menšiu pozornosť však dostáva tá evanjelická. Mnohí ani len netušili, že evanjelickí farári a farárky nežijú v celibáte, dokonca si zakladajú rodiny. Jedným z „farárskych detí“ je aj Samuel. Podelil sa o svoj príbeh a o pocity, ktoré sprevádzajú život v netradične tradičnej rodine.

Aké ste mali detstvo? Čím bolo iné?

Myslím si, že by som mal relatívne rovnaké detstvo, aj keby som bol z normálnej rodiny. Iné bolo v tom, že sme sa museli sťahovať. U evanjelických farárok a farárov je zvykom, že sa približne každých päť až desať rokov konajú voľby v rámci zboru a ak sa zvolí nový farár, rodina sa musí odsťahovať. Často však počkajú, kým napríklad deti doštudujú na miestnej škole alebo manžel/manželka si nájde prácu v novom meste. Pre rodinu je presun náročný, ale je to jednoducho tak. Voľby nie sú povinné, no väčšinou sa konajú. Zbor je samostatná jednotka, ide  o ich peniaze a voľbu. V Amerike je to tiež bežné, dokonca si tam farárov platia.

Najprv sme boli istý čas v Bátovciach, potom desať rokov v Leviciach. Museli sme často meniť domov a nikdy sme nebývali vo svojom. Vždy sme žili na cudzom, na faru mohol prísť hocikto.

Ako malému mi vadilo, že nie som z obyčajnej rodiny a nemôžem si domov zavolať kamarátov. Cítil som sa čudne, že ich pozývam na faru, ťažko som sa s tým stotožňoval. Okrem toho, som veľmi introvertný človek. Vždy som chcel byť neviditeľný, no status „z cirkevnej rodiny“ mi dával pozornosť, ktorú som nechcel. Keď sa niekto dozvedel, čo som zač, začali mať veľa nepríjemných otázok, no odpovede nevedeli pochopiť. Kde bývam, že môj otec je farár. Veľa ľudí netuší,že evanjelickí farári vôbec môžu žiť v rodine.

Na druhej strane to znamenalo isté výhody. Sranda bola chodiť do sakristie, hrať sa v kostole a za oltárom. Najzaujímavejší bol aj tak trezor. Nachádzali sa v ňom veci ako dvestoročné knihy, ktoré si môžeš chytiť a iné zaujímavosti. Nikto si na mňa nedovoľoval, decká v zbore mi nerobili zle. Žil som si som ako v perinke, ak som vyviedol hlúposť, ľudia to skôr prehliadli. Nie som na to hrdý. Na jednej strane som sa cítil byť výnimočný, no emócie sa vo mne bili.

So staršou sestrou sme na tom boli vždy lepšie, horším si prešla mladšia sestra. Musela často meniť školy, mala málo kamarátov a ak si aj nejakých našla, rýchlo ich stratila. V kolektíve musíš byť nejaký čas, aby si nadviazal priateľstvá. Nikdy sa však nehanbila priznať, kým je.

Cítili ste zo sťahovania frustráciu? Čo si myslíte o častom sťahovaní sa farárskych rodín vo všeobecnosti? Malo by byť niečo inak?

Naozaj ma presun z jedného zboru do druhého zasiahol len jediný raz, keď sme po desiatich rokoch odchádzali z Levíc do Banskej Štiavnice. Inak som veľké sťahovanie po dlhom čase nezažil. Iní to mali horšie, mám vlastne šťastie. No táto zmena prostredia bola zlá, tretíkrát to však už bolo iné, už som bol v Bratislave a v Štiavnici sme boli krátko, vlastne veľa vecí ostalo nevybalených. Pri tom sťahovaní som aspoň nabral svalovú hmotu. Na druhej strane presúvanie sa našu rodinu spojilo, prostredie sa menilo, no oni tu boli vždy.

Niektorí vedia byť na jednom mieste aj celý život, je to možné, no zväčša v menších zboroch. Vo väčších mestách sa menia často, stačí, že zborníkom prekáža nejaká drobnosť. Aj tak si však myslím, že by farári mali mať rodiny. Pokladám za dobrý systém, že sa na postoch striedajú. Ľudia si neuvedomujú, že zmeniť prostredie môže byť aj dobré, lebo sa boja. Chápem však ostatných členov rodiny, sťahovanie vie byť náročné, ale možností je veľa. Je to nefér, no ide o súčasť systému. Rozumiem tiež, že je najlepšie nájsť si stály zbor a mať domov.

Bol by som rád, keby ľudia vnímali farárske rodiny normálne. Nie sú až také vzdialené a odlišné. Existujú však horšie aj lepšie prípady. Navštevoval som cirkevnú strednú, bolo tam viacero farárskych detí. Spolužiaka vyhodila mama z domu, pretože je ateista a rozprával sa o tom s bratmi.

Cítili ste sa na cirkevnej strednej viac „ako doma“?

Asi hej, lebo tam bolo viacero detí ako ja. Najmä mi neprišli čudné veci, ktoré ostatným čudné boli. Hovorím napríklad o náboženstve, ktoré som ovládal alebo bohoslužbách v rámci školy. Takisto som sa vedel vyjadrovať tak, aby som nemal problémy. Vedel som povedať aj veci, s ktorými nie som úplne stotožnený, no bol som tak naučený. Bolo mi ťažké určiť, či to tak myslím alebo nie. Išlo o úlohu z náboženstva a tak som ju spravil.

Zanechalo vyrastanie v tomto prostredí vo vás zmeny, ktoré pretrvávajú dodnes?

Teraz sa cítim dobre, už nebývam doma, som samostatnejší. Najmä sa už až tak nehanbím. Odkedy som v Bratislave,mám stabilný život. Už sa nemá čo zmeniť.

Pravdou však je, že aj na strednej som bol dosť uzavretý. Introvertnosť a izolovanosť, ktoré som používal ako obranné mechanizmy proti šikane a nechcenej pozornosti mi ostali, a to bola škoda, pretože som sa zbytočne uzatváral pred ľuďmi. Hanbil som sa za súkromný život.

Aká panuje atmosféra v rodine?

Myslím, že celkom obyčajná, no tým, že otec je farár, pribúdajú iné povinnosti. Každé Vianoce a každú nedeľu sme doma, lebo otec slúži bohoslužby. Často ho volajú do nemocnice a k umierajúcim odslúžiť Večeru Pánovu. O tomto veľa nehovorí. Voči smrti je trochu otupený, nevníma ju ako koniec. Nás poúčať nemusel, chápali sme. Je to síce smutné, ale normálne.

Takisto ho často volajú na kultúrne podujatia, niekedy vystupuje v telke. To mi však príde zvláštne a  vzdialené. Najhoršie pre mňa je, keď nás pozývajú na rôzne návštevy a musím sa ich zúčastňovať. Ľudia ma stále spoznávajú v kostole, kladú mi súkromné otázky, a to nechcem. Išlo o rôzne detské a mládežnícke akcie, tábory a podobne. Byť v kolektíve bolo pre mňa vždy utrpením. Nikdy som nemal rád spoločné vyznávanie, nerád som verejne otváral svoje vnútro o takých citlivých veciach.

Vyčítate niečo rodičom?

Moja mama je veľmi konzervatívna. Za ideál života pokladá nájsť si stáleho partnera po ukončení vysokej školy, ale tak život nefunguje. Zvykli sa s otcom smiať na mladých ľuďoch, tínedžeroch, ktorí prežívali svoje prvé lásky. Hovorili, že z toho nič nebude, že je to zbytočné. Kritizujú aj striedanie partnerov. 

Vždy som mal problém vyjadriť sa v otázkach lásky a sexuality. Nevyhľadával som takéto kontakty, mal som problém dať najavo sympatie voči ženám. Myslel som, že z toho budem mať problém. Bál som sa. Bál som sa skúšať veci, nevedel som ako fungujú. Naši mi v tom nikdy neposkytli potrebnú podporu. Vraveli, že si určite niekoho nájdem, keď budem chcieť, ale až keď budem dospelý. Nerozumel som, prečo by som mal čakať. Cítil som, že mi to chýba, čo je v období strednej školy normálne. Bolo mi smutno, nemyslel som si, že sa môžem niekomu páčiť. Nevedel som preto nadviazať ani priateľstvá, mal som ich viacmenej len v rámci rodiny. Ak som aj nejaké mal, nedokázal som sa s priateľmi rozprávať o osobnejších veciach. Rodičia mi ani nemuseli hovoriť, že robím podľa nich niečo zlé, jednoducho som to cítil.

Nakoniec som sa aj napriek strachu dokázal zamilovať a v maturitnom ročníku som začal chodiť s mojou priateľkou. Ona mi pomohla vyrovnať sa s týmito otázkami. Spoznať seba samého a otvoriť sa ľuďom, pochopiť veci, ktoré cítim a lásku so všetkým, čo k nej patrí, prízemnejšími aj vznešenejšími vecami.  Pomohla mi nájsť to, čo mi chýbalo. Teraz som šťastný, veciam rozumiem, mohol som ich zažiť. Najmä už nie som taký, aký som bol – nijaký, uzavretý, nepopísaný. 

Rodičia boli starostliví, cítil som aj lásku, ale mrzí ma, že sa so mnou nerozprávali o vzťahoch. Nepodali mi pomocnú ruku. Zvládli veľa vecí lepšie, ako niektorí iní, ale podpora v tejto téme chýbala, veľmi. Chcem si byť istý, že moje deti budú mať zázemie, aké som ja nemal. Chcem, aby vedeli, že je v poriadku, čo cítia, že za mnou môžu prísť s akýmikoľvek otázkami. Chcem sa s nimi o tom citlivo rozprávať, že je treba si v láske dávať pozor, ale je v poriadku, keď po nej túžia. Že som na ich strane a aby vedeli, že nerobia nič zlé. Chcem mojim deťom poskytnúť to, čo som sám nedostal.

Keď už ste teraz dospelý a ohliadnete sa, ako ste sa vnútorne zmenili? Ako dnes vnímate cirkev?

Najviac mi vadí úzky pohľad na svet, všetko je veľmi skostnatelé. Vidím, že rozmýšľam kritickejšie oproti minulosti. Veriaci sú mi často nesympatickí práve pre ich konzervatívny prístup. Rozmýšľam, či sa to dá nejako upraviť, či sa dá praktizovať normálne, moderne. Dá, ale je to veľmi ťažké. Inštitúcia, zvyky, rozmýšľanie ľudí. Je ťažké nastaviť ich na progresívnejšiu úroveň, často ide o jednoduchších ľudí a nechce sa im rozmýšľať. Bol by som rád, keby sme sa zamerali viac na filozofiu, nielen na obradové zvyky.

Ako sa pozeráte na cirkev?

Beriem ju ako súčasť života, bol som tak vychovaný, mám na to logické dôvody. Verím. Tak isto nad tým však stále premýšľam. Nestotožňujem sa s rôznymi cirkevnými záležitosťami. Týka sa to napríklad zborových akcií a podobných príležitostí. Ako som povedal, neznášam spoločne vyznávať, spievať, je to všetko podľa mňa veľmi spiatočnícke. S Bohom sa rozprávam, no v tichosti a súkromí.

Autorka: Tatiana Turisová

Fotografie: Alžbeta Mišových

Diagnóza vysokoškolákov: Prokrastinácia

Chorobné odkladanie úloh. „Urobím to zajtra.“ „Veď mám ešte na to veľa času.“ Až sa z toho stane deň pred odovzdaním úlohy a my nevieme, čo skôr. Nakoniec ju ani neodovzdáme. Vytvárame si zbytočný stres vlastnou neschopnosťou prehovoriť sa, aby sme zadané úlohy vypracovali. Svoju energiu radšej využívame na nedôležité veci a tie dôležité – na tie kašleme. Dosť často sa stáva, že nás potom trápia myšlienky. Vyčítame si, prečo sme to neurobili alebo sa na seba začneme hnevať pre vlastnú nezodpovednosť. Ak neprestaneme prokrastinovať a nepovieme si zásadné už dosť!, môže to mať veľmi negatívne následky či už na naše štúdium alebo život.

Kde je táto „diagnóza“ rozšírená najviac?

Vysokoškoláci sú skvelým príkladom, ako sa to robiť nemá. Všetko na poslednú chvíľu. Výhovorky typu – pod stresom nám to ide lepšie a rýchlejšie.

Toto však nie je v poriadku. Študenti vysokých škôl by si mali uvedomiť, že študovanie a prokrastinácia nejdú dokopy. Svoj potenciál nikdy ani nevyužijeme ak aj nás zláka vlna ničnerobenia. Možno si ani neuvedomujeme, ako je tento psychický stav spätý s naším životom.

Stačí sa zamyslieť, či sme si za posledný týždeň urobili všetko, čo sme mali, načas. Ak áno, tak študent neprokrastinuje a netrpí žiadnou „vysokoškolskou diagnózou.“ Ale čo ak nie? Tu sa dostávame do bodu, keď si stačí uvedomiť, kedy a pričom prokrastinujeme najviac. Možno na to nemáme dostatok energie. Aj to patrí medzi jeden z príznakov. Presne to je to, čo nikto z nás nechce počuť: týmto nechceným zlozvykom vlastne trpíme.

Ako s ňou vieme bojovať?

Ako prvé si musíme uvedomiť priority. Ako sa hovorí – bez práce nie sú koláče. A pri tomto to platí rovnako. Ak si spravíme úlohy, potom si na oplátku môžeme niečo dopriať, napríklad zábavu. Je to určitá forma motivácie, ktorá by nás mohla nakopnúť v tom, ako sa zbaviť prokrastinácie v živote.

Druhou vecou je upratanie si vecí. Ak pracujeme v neporiadku, môže to ovplyvňovať náš psychický stav. A môžeme začať prokrastinovať, čomu sa predsa chceme vyhnúť.

Treťou možnosťou je spraviť si zoznam od najdôležitejších vecí po tie menej dôležité. Ak máme pred očami niečo takéto, úlohy sa nám budú robiť ľahšie a svoje sústredenie prenesieme stopercentne na vykonávanú činnosť.

Poslednou vecou je urobiť si plány na najbližšie obdobie. Všetko si zoradiť časovo a robiť to postupne a s prehľadom.

Ak splníme všetky štyri body, úspešne sa vyhneme nechcenej prokrastinácii a bude sa nám žiť o niečo lepšie.

Ako sa nezblázniť v štyroch stenách počas obmedzenia pohybu?

V modernom živote je človek vystavený neustálemu stresu a traumatizujúcim situáciam. Technologický pokrok, rýchle tempo života, preteky o materiálne statky, nesúlad medzi želaným a skutočným, hádky s blízkymi, to všetko vedie k problémom rôzneho charakteru.

Od detstva až po starobu je človek vystavený negatívnym vplyvom, pri ktorých sa spúšťajú rôzne obranné mechanizmy v záujme zachovania zdravej psychiky. A teraz, v čase obmedzenia pohybu, sa psychický stav každého človeka zhoršuje ešte rýchlejšie.

Nuda, hnev, podráždenie, smútok – to je nevyčerpávajúci zoznam emócií, ktoré človek prežíva. Priestor je zúžený na štyri steny, pozastavené aktivity, neistota v očakávaní nebezpečenstva spôsobujú úzkosť a pocit bezmocnosti.

Ako sa odpútať od zlých myšlienok a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu?

Ak chcete začať, musíte nájsť výhody pobytu doma. Starajte sa o svoj byt, aby bol upravený, pretože v čistých podmienkach sa človeku lepšie pracuje.

Nakreslite obrázok alebo vytvorte puzzle.

foto: Marietta Uibari

Zaujímavou a veľmi dôležitou myšlienkou je samovzdelávanie na internete.

Už dlho snívate o samovzdelávaní či dokonca učení sa novej profesie?

Karanténa je príležitosťou neodkladať sebavzdelávanie.

Našťastie dnes na internete existuje veľa online platforiem, ktoré to poskytujú zadarmo.

Pripravte si s rodinou tradičné domáce jedlo, pozrite si s milovanou osobou film alebo s rodinou staré fotografie.

foto: Marietta Uibari

Po kulinárskych experimentoch je čas premýšľať o svojom tele, pretože skôr či neskôr predsa len musíte ísť von. Dočasná domáca izolácia je skvelý čas na začatie správnych športových návykov. Napríklad – cvičte každé ráno, vyskúšajte jogu alebo začnite meditovať. Komplexy cvikov sa dajú vidieť na sociálnych sieťach na stránkach známych fitness trénerov. Mnohí z nich sa radi podelia o svoje autorské metódy, trénujú naživo, dokonca organizujú maratóny.

Ako dlho ste nenavštívili známe historické múzeá?

Teraz je to celkom reálne, a to bez toho, aby ste vytiahli päty z domu.

Môžete sa vydať napríklad na virtuálnu prehliadku parížskeho Louvru, madridského Prada, florentského Uffizi, Metropolitného múzea umenia v New Yorku a mnohých ďalších.

foto: Marietta Uibari

Taktiež môžete dať veci do poriadku, zbaviť sa nepotrebných, čím naplníte dom čerstvou energiou. Dajte fantázii krídľa, zamerajte sa na to, čomu sa venujete a získajte pozitívne emócie z výsledku.

Prečo v rodine často vznikajú hádky?

Veľmi často sa človek, keď hľadá východisko zo situácie, stáva príliš emotívnym a vyvoláva konflikty. Napokon, nech je rodina akokoľvek šťastná a prosperujúca, každý člen potrebuje byť niekedy sám, so svojimi myšlienkami.

V takýchto prípadoch môžete použiť metódu známeho nórskeho cestovateľa Toura Heyerdahla. Počas dlhých námorných plavieb v stiesnenom priestore člna, keď bol človek emocionálne chorý, ponúkol mu malú plť priviazanú k lodi. Takto mohol byť sám uprostred oceánu. Toto je príležitosť na osobné zotavenie. To isté sa dá urobiť aj v rodine. Dohodnite sa, že každému členovi rodiny poskytnete čas a miesto, kde bude sám.

Práve teraz, keď si niekto myslí že to je najhorší moment v živote, máte jedinečnú príležitosť začať s niečím, čomu chýbal duch, sila či motivácia.

Každá ťažká chvíľa v živote je príležitosťou vstať a ísť ďalej.

Každý problém je podnetom na zmenu vašich myšlienok, návykov a života.