Láska z kaštieľa

Keď Ľudovít Štúr bojoval za slovenský jazyk a národ, nečakal, že mu hlavu popletie hrdá šľachtičná. Dva rozdielne svety sa stretli, aby jeden pochopil druhý.

Jar Adely Ostrolúckej je román Ľuda Zúbeka, v ktorom už babička Eva Jonášová, pôvodne učiteľova dcéra, rozpráva o svojom živote s rodinou Ostrolúckych. V diele, dnes patriacom medzi povinné čítanie na základných školách, sa však dozvieme najmä detaily nenaplnenej lásky ich dcéry Adely a Ľudovíta Štúra. Cez prežívanie dejinotvorných meruôsmych rokov, návštevu kaštieľov, palácov, pohľad na život šľachty aj zemanov, opisy historických osobností a udalostí, ale aj predstáv o láske a manželstve v tých časoch. Vyše šesťdesiatročná kniha, rozpráva takmer dvesto rokov starý príbeh ľudí, ktorých činy ovplyvnili to, ako žijeme dnes.

Hlavná postava knihy Adela Ostrolúcka sa narodila v marci 1824 na Ostrej Lúke rodičom Mikulášovi a Alžbete Ostrolúckym. Pokrstili ju ako Adelaide, doma ju volali Etelka, ale v knihe sa o nej hovorí len ako o Adelke. Mala staršieho brata Gejzu. Ostrolúcki patrili k strednej šľachte. Dbali najmä na vzdelanie svojich detí. Adelka ovládala niekoľko cudzích jazykov, vrátane francúzštiny, taliančiny či latinčiny. Rodina bola známa aj svojou zbierkou kníh. Zaujímali sa tiež o hudbu či divadlo.

Osudové zoznámenie

Našu cestu začíname v Zemianskom Podhradí. Obci v Trenčianskom kraji, kde sa Ľudovít s Adelkou po prvýkrát stretli. Ostrolúcki trávili leto v kaštieli v Podhradí a neskôr sa presúvali na Ostrú Lúku. Budovu obýval s rodinou podžupan Trenčianskej stolice a inšpektor evanjelického cirkevného zboru v Zemianskom Podhradí Gustáv Ostrolúcky. Bol to brat Adelkinho otca, okrem iného sudca kráľovskej súdnej tabuly v Pešti, Mikuláša Ostrolúckeho. Ako hovorí v knihe babička Eva: ,,Bol to ozajstný kaštieľ, aký som dovtedy videla len zvonku. Budova poschodová, žlto zafarbená, spredu šesť velikánskych stĺpov.“ Kaštieľ postavený v sedemnástom storočí stojí dodnes. Farba zostala, zvonku pôsobí viac-menej zachovalo. Mohutná budova a k nej prináležiaci rozsiahly park. Cez otvorenú bránu sa dostaneme do dvora. Ďalej nás však už nevpustia. Od roku 1953 slúži budova ako dom sociálnych služieb. Posledným Ostrolúckym, ktorý kaštieľ vlastnil, bol syn Adelkinho brata Gejza. Čo sa stalo s pôvodným nábytkom? Podľa niektorých informácií ho ľudia buď zničili, spálili alebo je možno ešte dnes v domácnostiach po obci. Údajnú lásku tu pripomínajú len podobizne zaľúbencov pred vstupom s dátumom máj 1846 a textom: ,,Zoznámenie so životnou láskou u strýka Gustáva Ostrolúckeho počas návštevy brata Samuela Štúra“.

Len pár desiatok metrov od kaštieľa, cez mostík, nachádzame kostol nezvyčajného tvaru. Ako sa tvrdí v knihe, podľa vlastného návrhu ho dala postaviť ktorási prababka Adely Ostrolúckej. Tento boží chrám hneď zaujme svojim vzhľadom. Je žltý, ale pozoruhodný najmä rotundovým tvarom. Už na prvý pohľad je nielen okrúhly, ale treba povedať, že aj naozaj malý. Preto je okolo neho menšie stĺpové prístrešie. Od ulice vstup nevidno, ten je skrytý z druhej strany. Nezmenilo sa ani jeho okolie. ,,Zľava osve, nízka budova fary, naproti, v rovnakej vzdialenosti od kostola, bývanie učiteľovo, stavebne podobné fare, a na čelnej strane škola“, píše sa v knihe. V pôvodnej škole však dnes funguje škôlka. Do tohto kostola chodievali mladé dámy každú nedeľu. Počas jednej návštevy fary sa dozvedeli o blížiacej sa návšteve Ľudovíta Štúra. Ten sem mal prísť navštíviť svojho brata Samuela, ktorý pôsobil na fare ako kaplán. Evina úloha v Adelkinom živote bola zdokonaliť jej slovenčinu. Ako učiteľova dcéra bola vzdelaná, samozrejme nie až tak ako Adelka, ale celá jej rodina sa zaujímala o Štúrove aktivity a čítala jeho noviny. Dnes by sa dalo povedať, že bola jeho fanúšičkou. Vzhliadala k nemu. Svoje nadšenie sa tak snažila preniesť aj na svoju urodzenú kamarátku.

Prvé zoznámenie dievčat s týmto národným buditeľom sa udialo v kostole. Zatiaľ čo pre Evu znamenalo veľký zážitok, Adelku Ľudovít neohúril. Počas trojtýždňového pobytu Štúra v Podhradí bol častým hosťom rodiny Ostrolúckych v kaštieli. Ten využíval vďaka dobrým vzťahom s rodinou aj neskôr ako sídlo počas Slovenského povstania v rokoch 1848-1849. Dámy však často sprevádzal pri prechádzkach po záhrade. Práve v tomto kaštieli medzi nimi preskočila iskra. Štúr bol šarmantný mladý muž. Mal taký rozhľad, že ani šľachtická dcéra muobčas nestačila. Vedel sa rozprávať s vyššou vrstvou, ale i so zemanmi. Adelka si bola vedomá svojho spoločenského postavenia. Chcela pre seba muža, ktorý ju bude prevyšovať duchom a ktorého bude obdivovať. Dôležitý bol však aj jeho pôvod a postavenie. To Štúr potom vďaka svojim aktivitám, ale aj za pomoci Adelkinho otca a strýka získal, keď sa stal poslancom za mesto Zvolen. Dôležitá však pre ňu bola láska. O Štúrovi bolo známe, že sa nechce obetovať za lásku, ale za národ. Nepresvedčila ho ani jeho niekdajšia láska, Česka Márie Pospíšilová. Tá sa oňho starala po nešťastnom páde v Hradci Králové. Na rozlúčku jej venoval báseň Rozžehnání.

Pamiatky chátrajú, spomienky ostávajú

Po dvoch mesiacoch odišla rodina na Ostrú Lúku. Z Podhradia nám to trvalo asi dve hodiny autom. Na toto čarovné miesto vedie dlhá, úzka, strmá cesta. Dole je zamračené a na kopci vás zrazu víta iný svet. Obec s asi tristo obyvateľmi. Všade ticho. V sobotu ráno sme nestretli jediného človeka, ani psy nebolo počuť štekať. Svätý pokoj. Podľa starostu Juraja Jeloka registrujú záujem nielen turistov, ale aj ľudí, ktorí si tu chcú postaviť dom. Len pozemkov je vraj málo. Tí, ktorí ich našli, majú vybudovaných zopár viliek už na začiatku. Najdôležitejší pozemok s ešte dôležitejším kaštieľom je však na jej konci. Postaviť ho dal v roku 1636 Melichar Ostrolúcky. Pred dvomi rokmi ho obec predala súkromnej osobe. Nový majiteľ je z Bratislavy a podľa medializovaných informácií ho plánuje využívať na súkromné účely. Ale kúsok histórie sa do kaštieľa predsa len môže vrátiť. Podľa starostu sa obec dohodla s majiteľom a na prízemí jednej z vežičiek by po rekonštrukcii mala byť zriadená pamätná izba Adely Ostrolúckej. Zachované predmety majú pochádzať z Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene. V tom je okrem známej knižnice Ostrolúckych aj niekoľko osobných predmetov Adelky. Napríklad klavír, pamätníček či kniha, ktorú mala dostať od Ľudovíta Štúra. Obec má tiež svoje vlastné múzeum. Je súčasťou budovy obecného úradu. Nájdete tam však najmä kroje a veci spojené s históriou dediny, avšak takmer nič o známej rodine.

Nezabudnime však na kaštieľ. Aj keď robotníkov pri ňom nevidieť, môžeme povedať, že prerábka je v plnom prúde. Ešte pred pár rokmi pritom pre nedostatok financií chátral. Čaro však nestratil. Pod dohľadom pamiatkarov dostáva nový šat. Zaujímavý je hneď z niekoľkých hľadísk. Je to poschodová budova s dvanástimi izbami. Spredu je pre ňu charakteristický neskorobarokový sloh, zozadu renesančný s dvomi baštami. Inak povedané, vpredu vidíte kedysi modrú ozdobnú fasádu, s erbom nad vchodom, a vzadu jednoduchú bielu. Dnes je však v jednotnej béžovej farbe. Ako teraz vyzerá zvnútra, nie je známe. Známy je však citát vytesaný na prízemí: ,,Nech tento dom stojí dovtedy, kým mravec nevypije more a korytnačka neobíde svet“. Naznačuje to vraj až dvojmetrovú hrúbku múrov. Ostatné budovy v areáli sú polorozpadnuté. V záhrade nájdete zopár stromov, ale udržiavaný park hodný takejto kúrie chýba. Celý objekt je obohnaný múrom. Dnes sa doň už nedostanete. Predtým než zmenil majiteľa, slúžil kaštieľ desiatky rokov Štátnemu okresnému archívu, potom ho vlastnil štát a neskôr s menšinovými vlastníkmi Ostrá Lúka. Pre nezhody ho však obec z eurofondov prerobiť nemohla. Nakoniec ho na niekoľkýkrát predali do súkromných rúk. Pozrieť sa do tejto pamiatky ale bolo ešte pred pár rokmi dovolené každému. Keď kaštieľ vlastnila obec, podľa dobrovoľníčky Anny Holčíkovej, ktorá v ňom robila prehliadky, bol o ne záujem párkrát ročne. Keďže sa z interiéru veľa nezachovalo, prehliadka pozostávala iba z predstavenia izieb a histórie rodu. Aj keď v knihe sa Ľudovítova návšteva v kaštieli nespomína, nájdená vizitka má svedčiť o opaku.

Kaštiele mali Ostrolúcki v tejto oblasti dva. Ten druhý, známy ako ,,Horný“ alebo kaštieľ Imricha Ostrolúckeho, stál len o niekoľko desiatok metrov ďalej. Nezostalo však z neho takmer nič. Pri návšteve sa nedala nevšimnúť ani ruina bývalého ovčína kúsok od neho. Obec týchto dňoch predstavila plán rekonštrukcie objektu. Z ovčína by sa malo do niekoľkých rokov stať obecné kultúrne stredisko a z okolia pamiatky park.

Keď prejdeme cez cestu, len pár metrov od kaštieľa nájdeme hrobku Ostrolúckych spolu s Adelkiným pamätníkom. Adelku sem presunuli po jej smrti. Zomrela na týfus v roku 1853 vo Viedni. Rodina je pochovaná v základoch kostola, ktorý počas druhej svetovej vojny zničili nemecké vojská. Na večný odpočinok tu ako posledného z rodu uložili Mikuláša Ostrolúckeho v roku 1947. Išlo o syna Adelkinho brata Gejzu. Potomkovia tohto rodu stále žijú v Budapešti. Napriek menu žiadne majetky na Slovensku nezdedili.

Na počesť niekdajšej známej obyvateľky sa každé dva roky v obci organizuje podujatie Kultúrna Jar Adely Ostrolúckej. Tak ako nájdeme Základnú školu Ľudovíta Štúra v Modre, tak nájdeme základnú školu, ktorá nesie meno Adely Ostrolúckej, v Budči. Takto dnes vyzerajú dva kaštiele, ktoré preslávili ich niekdajší obyvatelia. Pre úplnosť by sme mali zájsť na rodné miesto babičky Evy, do obce Žitňany, tú však dnes na mape nenájdete. Takisto by sme sa mali pozrieť do Viedne a Budapešti, v ktorých rodina striedavo žila. Palác Motešických, v ktorom sa pri pobyte v Bratislave rodina zdržiavala, je vkusne zrekonštruovaný a stojí na jednej z najvychytenejších ulíc v meste. A Grasalkovičov palác, miesto, kde mal Ľudovít Štúr Adelke na bále vyznať lásku, dnes poznáme ako prezidentský.

,,Uvädnul si prenáhlo, kvet“, píše Štúr v básni, v ktorej sa lúči s Adelkou. Svoju lásku prežil len o dva roky. Čo sa stalo s hlavnými postavami príbehu, vieme. Väčšina miest a niekoľko predmetov spojených s ich životmi je tu stále s nami. Aj keď sa zmenili ich majitelia, obyvatelia či fasády, navždy zostanú svedkami lásky, ktorá bola taká hlboká až musela zostať snom.