Komentár: Si nula bez ambícií? Mal by si to prijať s hrdosťou

Vo svete plnom úspešných ľudí, ktorí cez sociálne siete zarábajú milióny alebo objavili dieru na trhu a priniesli neuveriteľný startup, sa nám občas môže zdať, že sme akési zbytočné existencie. Na všetkých bez rozdielu je od malička vyvíjaný tlak. Vždy som uvažovala nad tým, či som sa v škole učila veľa preto, lebo som mala ambíciu študovať a nájsť si dobrú prácu alebo ma nútil sedieť nad knihami pocit, že ak nejaký test, či skúšku urobím horšie ako na trojku, budem lúzer vo svojich očiach, ale aj v očiach okolia. Rovnaký pocit zažívajú aj ľudia v práci. Na úkor svojho fyzického aj duševného zdravia sú často nútení podávať nadľudské výkony, aby si zachovali aspoň nejaký štandard vo finančne náročnom svete. Na tento stav sa ustálil pojem – toxická produktivita.

Čo to znamená? Podľa časopisu Forbes tento fenomén možno opísať ako nikdy sa nekončiacu potrebu cítiť sa produktívne za každých okolností, čo so sebou prináša obrovské riziko poškodenia zdravia. Podľa portálu Worklife trpí úzkosťou v práci osem z desiatich ľudí, niektorí dokonca niekoľkokrát do týždňa. Prieskum Global Human Workplace Index od Workhuman ukázal, že úzkosť z pocitu nedostatočnosti, ktorý sa vyznačuje tlakom na neustály výkon a dodržiavanie vysokých štandardov, výrazne ovplyvňuje pohodu a efektivitu firiem. Podľa výskumu je problém taký rozšírený, že je nevyhnutné, aby sa ním spoločnosti začali intenzívne zaoberať.

Potreba byť vo všetkom najlepší a zarábať, čo najviac peňazí na úkor zdravia, ale aj rodiny, či koníčkov, prišla s takzvanou „hustle culture“. Podľa BBC to prakticky znamená chcieť od všetkého a všetkých viac. Nonstop máte chcieť viac peňazí, vyšší titul, povýšenie, luxusnejšie auto… jednoducho čokoľvek, čo si predstavíte pod slovom VIAC. Ak ste nedosiahli viac, tak ste jednoducho zlyhali a máte v tomto svete menšiu hodnotu, ako všetci, ktorí celý život robia viac ako dokážu zvládnuť. Nebezpečenstvo týchto fenoménov spočíva v tom, že môže jednoducho dôjsť napríklad k vyhoreniu. Svetová zdravotnícka organizácia WHO zaradila syndróm vyhorenia ako fenomén z povolania do zoznamu chorôb v roku 2019. Je to výsledok chronického stresu na pracovisku, ktorý osoba nezvládla a podľahla pocitu vyčerpania, negativizmu a cynizmu a znížila tak svoju profesionálnu efektivitu.

Situácia je alarmujúca. Tento negatívny trend neobišiel ani Slovensko. Podľa dát zo všetkých troch slovenských poisťovní od roku 2020 zaznamenali zvýšenie počtu pacientov s týmto syndrómom o desiatky. Naozaj je však nutné chcieť neustále od života viac? Myšlienka na to, že som spokojný so svojim životom, prácou, platom, bývaním, autom a ďalšími vecami je pre niektorých priam nepredstaviteľná. No, čo ak to niekomu stačí? Mali by sme sa mu teraz vysmievať? Hovoriť o ňom, že je neambiciózny, a že v podstate nič v živote nedosiahol, keď nechce stále viac? Prelomiť spoločnosťou zaužívané pravidlá môže byť ťažké, ale predísť problémom, ktoré spôsobuje toxická produktivita je pre nás skrátka lepšie. Treba si uvedomiť, že keď niečo robí väčšina, nie je to nutne správne, aj keď sa nám to tak občas môže zdať.

Dopriať si čas pre seba nie je hriech. Byť občas sebecký a nemyslieť na ostatných je správne a nemalo by sa to podceňovať. Nemali by sme stigmatizovať ľudí, ktorí majú svoj života seba radi. Naopak, mali by sme prestať glorifikovať ľudí, ktorí nám tlačia do hlavy, že peniaze a úspech sú to najdôležitejšie, čo existuje, a že bez nich sme iba chodiace nuly a sklamania. Každý robí, čo môže a zbytočný tlak navyše neprináša vyššiu efektivitu, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Moje odporúčanie na záver znie skúsiť sa občas zamyslieť nad sebou samým a prestať sa neustále kritizovať. Skúste si povedať, čo je na vás dobré a na čo ste pyšný. Sebazdokonaľovanie nie je zlé, podceňovanie a zhadzovanie samého seba áno.

Autorka: Kristína Chovancová