Ako zmeniť svoje návyky a byť zodpovednejší k planéte?
Vianoce sa mnohým spájajú s príjemnými pocitmi. Sú časom hojnosti, rozdávania, štedrosti, ale aj obrovského plytvania. V súčasnosti sa podľa Programu Spojených národov pre životné prostredie (UNEP), vyhodí 17 percent z celkového množstva vyprodukovaných potravín.
To zodpovedá odhadom 931 miliónom ton pokrmov z domácností a maloobchodov. Podľa UNEP produkcia potravinového odpadu spôsobuje nadmernú environmentálnu záťaž. Dôvodom sú najmä emisie skleníkových plynov. Plytvanie potravinami tiež predstavuje mrhanie všetkými zdrojmi – energiou, prácou, pôdou a vodou.
Portál Evreka uvádza ďalší zaujímavý fakt o vianočnom plytvaní. Každý rok sa v priemere vyhodí takmer 451-tisíc kilometrov baliaceho papiera, čo by takmer stačilo, aby sme si vytvorili papierovú cestu na Mesiac. Otázkou je, čo sa dá urobiť preto, aby sme sa vyhli tejto obrovskej záťaži pre planétu.
Môžeme začať od tipov na ekologické darčeky, ako je darovanie zážitku alebo predplatenie nejakej služby. Či už na návštevu kaderníctva, salónu krásy alebo streamovaciu službu na sledovanie seriálov, filmov alebo počúvanie hudby. Vhodné sú aj manuálne zhotovené darčeky ako sviečky, šperky, či voskové obrúsky na balenie potravín. Výroba je lacná, ekologická a poteší aj námaha vložená do originálneho daru. Ak sa však necítite dostatočne zručný, alebo nemáte čas sa zaoberať vytváraním darov, môžete zájsť do obchodov, či pozrieť e-shopy, ktoré sa sústreďujú na remeselnú výrobu. Využiť môžete aj návštevu vianočných trhov, ktorých je v období adventu v slovenských mestách veľa.
Navštívili sme adventné trhy v Žiline a v Bratislave a porovnali dostupnosť remeselne vyrobených tovarov. Bratislavské trhy sú kapacitne väčšie, to znamená aj rozsiahlejšiu koncentráciu stánkov. Dominuje najmä jedlo a nápoje. Najčastejšie sa vyskytovali predajne s drevenými produktami, ako sú rôzne figúrky, hračky, hlavolamy, ale aj výrobky do domácnosti, ako dosky na krájanie, varechy, podložky pod hrnce a mnoho ďalšieho. Obľúbenou kategóriou sú mäkké hračky. Ručne vyrábané handrové bábiky alebo háčkované plyšové zvieratá. Natrafili sme aj na obchod s medovým výrobkami, ako sú napríklad sviečky. Ceny za takýto sortiment sa líšia podľa druhu materiálu, ale aj času potrebného na ich výrobu. V Bratislave sa ceny za manuálne zhotovené diela pohybovali od desať do štyridsať eur.
Na žilinskom jarmoku nás najviac zaujali ručne maľované ozdoby na vianočný stromček. Podobne ako v Bratislave dominovala drevorezbárska tvorba. Našli sme tu vyšívané obrusy aj levanduľové vrecúška. K trhom neodmysliteľne patrí aj hrnčiarstvo a domáca keramika, ktorej cena sa pohybovala od päť do pätnásť eur za malé predmety. Väčšie sa mohli vyšplhať až do sto eur.
Žilinské vianočné trhy
Keď už sú darčeky nakúpené, je vhodné ich zabaliť do niečoho ekologického. Môžeme použiť pevné darčekové tašky, ktoré vydržia viac použití. Ak však máte radi tradičné balenie do papiera, je vhodné použiť hnedý papier. Podľa portálu Becco green je táto verzia papiera jednoduchšia na recykláciu a nezaťažuje životné prostredie, ako klasický vianočný. Takto zabalené darčeky sa dajú ozdobiť rôznymi spôsobmi, ako sú bavlnené stužky alebo kresby.
Darčeky pod stromček sú nakúpené a zabalené. Už nám ostáva iba chutne a hlavne bez zbytočného plytvania navariť. Vianoce sú časom štedrosti, ale je potrebné si uvedomiť, že nie je nutné minúť stovky eur na jedlo, ktoré skončí v koši. Dobrým pomocníkom by mohlo byť spísanie si zoznamu potravín vopred a poriadne porozmýšľať, koľko toho spotrebujeme. Je to ekonomické a najmä ekologické.
Rozhovor o autizme so študentkou Nikolou Macejovou, ktorá je autorkou filmu Na spektre a sama je „na spektre“. Žije život s Aspergerovým syndrómom.
Podľa portálu Zdravoteka, poruchy autistického spektra sú zapríčinené odchýlkami v centrálnej nervovej sústave. Môže to byť autizmus, keď má človek ťažkosti s komunikáciou, nevie sa socializovať a zažíva poruchy predstavivosti.
Ďalej môže ísť o Aspergerov syndróm, ktorý je najľahšia porucha autistického spektra. Zaujímavé je, že príznaky sú rovnaké ako pri autizme, avšak ľudia žijúci s Aspergerom sú často veľmi inteligentní, majú nadanie na kreatívne činnosti a dokážu žiť samostatný život bez väčších obmedzení.
Ďalší je Rettov syndróm a patrí medzi zriedkavé no ťažké ochorenia, ktoré začínajú stratou motoriky, neskôr sa objaví aj mentálna retardácia a konečná fáza je zlyhanie životných funkcií.
Poslednou poruchou autistického spektra je Hellerov syndróm, ktorý je označovaný aj ako detská demencia, keď sa dieťa vyvíja spočiatku typicky a neskôr stratí nadobudnuté schopnosti a zručnosti. Táto diagnóza sa ďalej delí na viacero poddruhov. S Nikolou sme sa rozprávali o jej živote s Aspergerom, ale aj o filme, ktorý režírovala.
Váš film je teda o ľuďoch, ktorí žijú s jednou z foriem autistického spektra. Bol tam popísaný život väčšinou rodičov s „odlišným“ dieťaťom, ale aj život mladej ženy, ktorá opísala svoje zážitky pred diagnostikou a aj po nej. Hovoríme teda o vašom maturitnom filme. Jeho príprava musela byť určite náročná. Vedeli by ste nám opísať tvorbu filmu? Bolo ťažké zohnať respondentov, poprípade, mali ste nejaké konkrétne kritéria, akí ľudia by to mali byť, možno na základe veku?
Film som začala vytvárať už v prvom ročníku na strednej škole. Učitelia nás včas varovali, že v rámci úspešného ukončenia strednej školy musíme vytvoriť film. Bolo to krátko po tom, ako mi diagnostikovali Aspergerov syndóm a začala som sa o chorobu zaujímať, takže myšlienka prišla ihneď. V treťom ročníku som sa dohodla s niektorými spolužiakmi, že mi s filmom pomôžu a mohli sme začať. Potrebnú techniku sme si vypožičali priamo zo školy a respondentov som mala premyslených vopred. Veroniku a Kamilu som kontaktovala na sociálnej sieti, pretože som ich nejaký čas sledovala a vedela o nich. Pani Jana s dcérkou Julkou bola v tom čase zhodou okolností mojou triednou učiteľkou a rodinu Hadvabovcov som našla priamo cez inzerát na internete. Bol to pre mňa veľký stres, ale všetci boli veľmi milí a ochotní spolupracovať, takže to rýchlo zo mňa vyprchalo a v podstate nakrúcanie bolo pokojné. Dôverovali mi, a to som si veľmi vážila. Po natočení potrebného materiálu sme sa pustili do strihu. Celková realizácia projektu od kontaktovania prvého respondenta po odovzdanie filmu trvala asi päť mesiacov.
Nikolin maturitný film.
Ako sme už spomínali, aj vy žijete s Aspergerovým syndrómom. Mohli by ste nám popísať, v akom veku vám poruchu diagnostikovali? Ako sa to prejavovalo? Zmenil sa vám život po diagnostike?
Mala som šestnásť rokov. V detstve som bola veľmi výbušná, stále som sa iba hádala, dokonca som mala niekedy aj tiky, mala som iné záujmy ako moji rovesníci a stále sa okolo mňa muselo niečo riešiť. Dokonca som bola aj silne senzitívna na svetlo a zvuk. V podstate som mala veľmi podobné prejavy ako opisuje aj Kamila v mojom filme. Psychológov som navštevovala od piatich rokov, jedenásť rokov mi nedokázali prísť na správnu chorobu. Respektíve áno, mala som podľa nich vraj ADHD, OCD a poruchy správania, ale to mi diagnostikovali len preto ,,aby sa nepovedalo“. Po zistení Aspergerovho syndrómu v šestnástich sa všetky „moje“ predchádzajúce ochorenia zmazali.
Aké sú podľa vás hlavné výzvy a prekážky, s ktorými sa ľudia na autistickom spektre stretávajú v školskom alebo pracovnom prostredí?
Určite je to neporozumenie, odsudzovanie a šikana. Ako spoločnosť sme stále zaseknutí na nejakom určitom bode, keď je odlišnosť považovaná za hriech, drzosť či výsmech. A to v podstate celý život kdekoľvek. Do dnešného dňa kvôli týmto faktorom trpím nespavosťou, úzkosťou, depresívnymi stavmi a podobne.
Okolo ľudí na autistickom spektre panuje množstvo mýtov a predsudkov. Bežnými v spoločnosti sú napríklad mýty, že ľudia s autizmom nemajú emócie a nedokážu prejavovať empatiu. Aké sú podľa Vás najväčšie predsudky okolo tejto choroby a ako by ste ich vyvrátili?
Ak by som nemala emócie, tak nemôžem mať ani depresiu. Je to určite hlúposť. Tieto mýty vznikli len na základe nejakého všeobecného škatuľkovania autizmu. Lenže autizmus nie je jeden. Je to spektrum. Prečo sa asi môj film volá ,,Na spektre“? Pretože neexistuje jeden autista rovnaký ako ten druhý. Môj najobľúbenejší mýt je napríklad aj o tom, že očkovanie spúšťa autizmus. Najsmutnejšie však je, že rodičia tomu naozaj veria, aj keď to bolo niekoľkokrát vyvrátené.
Keď hovoríme o predsudkoch, o ľuďoch s Aspergerovým syndrómom sa často hovorí, že sú „inteligentní čudáci“. Čo hovoríte konkrétne o tomto predsudku? Pomenovali by ste sama seba takto?
Ťažko povedať, či celkom inteligentní čudáci. Hovorí sa síce, že Aspergerov syndróm mal aj Einstein či Mozart, ale nemyslím si, že je to nutné pravidlo. Stretla som sa s ľuďmi s touto diagnózou, ktorí boli naozaj inteligentnejší, naopak som sa však stretla aj s takými, ktorých intelekt bol úplne priemerný. Vieme sa však určite omnoho viac sústrediť na detail, sme dosť kreatívni a keď si niečo zaumienime alebo sa o niečo zaujímame, je to na maximum. Nedokážeme sa pretvarovať a sme úprimní.
Autizmus je typický vytváraním pravidelných návykov. Máte nejakú špeciálnu rutinu, ktorú nemôžete robiť inak? Prípadne existujú pre vás nejaké stratégie alebo techniky, ktoré používate na zvládnutie ťažkostí spojených s Aspergerovým syndrómom?
Čo sa týka rutín, mám ich hneď niekoľko. Musím sa napríklad sprchovať maximálne každé dva dni. Ak nestíham, cítim sa strašne špinavá, automaticky znervózniem a nechcem odísť z domu. Taktiež každý deň nosím tie isté šperky, náramky, prstene, náhrdelník a náušnice. Nemením si to, a keď to nemám, som taktiež veľmi nervózna. Nosím každý deň rozpustené vlasy, pretože neznesiem gumičku na vlasoch a istý čas som mala neustálu potrebu nosiť svoj batoh kamkoľvek som išla. A mala som v ňom fakt divné nepraktické veci, ktoré bežne nevyužijem, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že čo ak ich budem potrebovať.
Pre množstvo ľudí je autizmus obrovský strašiak a nedokážu si predstaviť komunikáciu s človekom na autistickom spektre. Vedeli by ste poradiť ľuďom, ktorí sa stretnú s autistom, ako mu lepšie porozumieť poprípade, ako ho podporiť?
Opäť záleží, o akom druhu autizmu je reč. Ak sa stretnete s dieťatkom, ktoré trpí detským autizmom, musíte sa mu prihovárať opatrne a pokojne. Väčšinou je pri ňom rodič alebo niekto známy, ktorý vám vysvetlí, ako je s nim najvhodnejšie komunikovať. Na človeka s Aspergerom môžete v podstate rozprávať normálne, treba sa však vyhnúť nervóznemu či ironickému podtónu alebo prehnanej satire. Nevieme si vždy preložiť, čo človek myslí tým, čo práve povedal. A dosť nás to potom trápi. Väčšinou je takýto človek schopný opísať, čo mu príjemné pri komunikácií je alebo nie je.
Fotografia z editovania filmu Na spektre.
Hovorili sme o nadaných ľuďoch s touto diagnózou. Máte nejakú zručnosť, ktorá sa vám podarila rozvinúť na mimoriadnej úrovni a pripisujete ju aj Aspergerovmu syndrómu?
Som obrovský milovník umenia. V podstate vo veľmi skorom veku, už v šiestich rokoch, som spoznala krásu slova a začala som veľmi skoro čítať knihy. Vďaka tomu sa viem detailnejšie zamerať na texty, na prácu s textom, a všeobecne na slovenčinu. Nehovoriac o tom, že som perfekcionistka a detailistka v jednej osobe. Jedného dňa by som chcela napísať aj svoju vlastnú knihu, kde opíšem všetko, čím som si musela v živote prejsť. No a potom tu je práve film ,,Na spektre“, ktorý vyzerá dobre vďaka mojej tvrdohlavosti. Každý jeden úspech spojený s tým pripisujem Aspergerovi, pretože som presvedčená, že bez mojej diagnózy by som nebola človekom, akým som teraz.
Vo svete plnom úspešných ľudí, ktorí cez sociálne siete zarábajú milióny alebo objavili dieru na trhu a priniesli neuveriteľný startup, sa nám občas môže zdať, že sme akési zbytočné existencie. Na všetkých bez rozdielu je od malička vyvíjaný tlak. Vždy som uvažovala nad tým, či som sa v škole učila veľa preto, lebo som mala ambíciu študovať a nájsť si dobrú prácu alebo ma nútil sedieť nad knihami pocit, že ak nejaký test, či skúšku urobím horšie ako na trojku, budem lúzer vo svojich očiach, ale aj v očiach okolia. Rovnaký pocit zažívajú aj ľudia v práci. Na úkor svojho fyzického aj duševného zdravia sú často nútení podávať nadľudské výkony, aby si zachovali aspoň nejaký štandard vo finančne náročnom svete. Na tento stav sa ustálil pojem – toxická produktivita.
Čo to znamená? Podľa časopisu Forbes tento fenomén možno opísať ako nikdy sa nekončiacu potrebu cítiť sa produktívne za každých okolností, čo so sebou prináša obrovské riziko poškodenia zdravia. Podľa portálu Worklife trpí úzkosťou v práci osem z desiatich ľudí, niektorí dokonca niekoľkokrát do týždňa. Prieskum Global Human Workplace Index od Workhuman ukázal, že úzkosť z pocitu nedostatočnosti, ktorý sa vyznačuje tlakom na neustály výkon a dodržiavanie vysokých štandardov, výrazne ovplyvňuje pohodu a efektivitu firiem. Podľa výskumu je problém taký rozšírený, že je nevyhnutné, aby sa ním spoločnosti začali intenzívne zaoberať.
Potreba byť vo všetkom najlepší a zarábať, čo najviac peňazí na úkor zdravia, ale aj rodiny, či koníčkov, prišla s takzvanou „hustle culture“. Podľa BBC to prakticky znamená chcieť od všetkého a všetkých viac. Nonstop máte chcieť viac peňazí, vyšší titul, povýšenie, luxusnejšie auto… jednoducho čokoľvek, čo si predstavíte pod slovom VIAC. Ak ste nedosiahli viac, tak ste jednoducho zlyhali a máte v tomto svete menšiu hodnotu, ako všetci, ktorí celý život robia viac ako dokážu zvládnuť. Nebezpečenstvo týchto fenoménov spočíva v tom, že môže jednoducho dôjsť napríklad k vyhoreniu. Svetová zdravotnícka organizácia WHO zaradila syndróm vyhorenia ako fenomén z povolania do zoznamu chorôb v roku 2019. Je to výsledok chronického stresu na pracovisku, ktorý osoba nezvládla a podľahla pocitu vyčerpania, negativizmu a cynizmu a znížila tak svoju profesionálnu efektivitu.
Situácia je alarmujúca. Tento negatívny trend neobišiel ani Slovensko. Podľa dát zo všetkých troch slovenských poisťovní od roku 2020 zaznamenali zvýšenie počtu pacientov s týmto syndrómom o desiatky. Naozaj je však nutné chcieť neustále od života viac? Myšlienka na to, že som spokojný so svojim životom, prácou, platom, bývaním, autom a ďalšími vecami je pre niektorých priam nepredstaviteľná. No, čo ak to niekomu stačí? Mali by sme sa mu teraz vysmievať? Hovoriť o ňom, že je neambiciózny, a že v podstate nič v živote nedosiahol, keď nechce stále viac? Prelomiť spoločnosťou zaužívané pravidlá môže byť ťažké, ale predísť problémom, ktoré spôsobuje toxická produktivita je pre nás skrátka lepšie. Treba si uvedomiť, že keď niečo robí väčšina, nie je to nutne správne, aj keď sa nám to tak občas môže zdať.
Dopriať si čas pre seba nie je hriech. Byť občas sebecký a nemyslieť na ostatných je správne a nemalo by sa to podceňovať. Nemali by sme stigmatizovať ľudí, ktorí majú svoj života seba radi. Naopak, mali by sme prestať glorifikovať ľudí, ktorí nám tlačia do hlavy, že peniaze a úspech sú to najdôležitejšie, čo existuje, a že bez nich sme iba chodiace nuly a sklamania. Každý robí, čo môže a zbytočný tlak navyše neprináša vyššiu efektivitu, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Moje odporúčanie na záver znie skúsiť sa občas zamyslieť nad sebou samým a prestať sa neustále kritizovať. Skúste si povedať, čo je na vás dobré a na čo ste pyšný. Sebazdokonaľovanie nie je zlé, podceňovanie a zhadzovanie samého seba áno.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, aký dokáže byť život absurdný? Ráno sa zobudíte unavenejší ako, keď ste šli spať, prídete na to, že ste zaspali, pretože ste budík nastavili na iný deň… alebo do kalkulačky. Verte, aj to sa deje.
Rýchlo vyskočíte z postele, aby ste bežali do práce. Sadnete do auta, naštartujete a oči vám padnú na prázdnu nádrž. V duchu sa preklínate, ako ste sa včera spoliehali na svoje lepšie zajtrajšie ja, že ráno vstane skôr, pôjde si zabehať, spravíte si smoothiečko… a hlavne natankuje! No nič, tak ešte pred prácou zamierite na pumpu. Zaparkujete pri stojane, vyleziete z auta a zistíte, že nádrž máte na opačnej strane. V tejto chvíli si už poviete, že toto azda nemôže byť pravda. Natiahnete teda onú hadicu a natankujete ten neuveriteľne lacný benzín. Zaplatíte, v duchu sa rozlúčite so všetkými haraburdami z čínskych obchodov, čo ste za tých deväťdesiat eur utopených v nádrži mohli mať a konečne idete do práce.
Šéf zavtipkuje, že sa zľakol, že tu už nepracujete, a keď sa to bude opakovať, tak naozaj nebudete. Je čas dať si kávu, bez toho to nepôjde. Nečakane, čistenie kávovaru, dosypanie kávy a doplnenie vody, vyšlo opäť na vás. Po ťažko odpracovanej káve máte už aj chuť ísť domov a predčasne ukončiť tento deň, predtým než vás myšlienky zavedú k tomu ukončiť seba. Pracovný deň by nebol taký strašný, sem-tam zazeráte na premotivovaných kolegov a húžvete antistresovú hračku, aby ste niekomu nestlačili ruku. Vo dverách…
Samozrejme ste si zabudli priebežne ukladať robotu a neprečítali si mail, ktorý pred týždňom informoval, že počas dňa bude chvíľková odstávka elektriny, tak určite nemáte zabudnúť si tú robotu uložiť. Idete na obed. Lebo, čo už sa dá v tejto bizarnej situácii robiť. Jedlo je studené, ale to je naozaj najmenší problém dnešného dňa. Z vášho plánu odísť skôr nebolo nič, práve naopak, ešte ste museli robiť nadčas za tú neuloženú robotu. Neplatene, ako inak.
Konečne sadáte do auta. Natankovaného auta, krásny to pocit. Idete do obchodu nakúpiť, samozrejme, lacné potraviny. Tam sa vám ešte snaží rozkazovať samoobslužná pokladnica a pri odchode musíte trikrát spraviť krok dopredu a dozadu, aby sa otvorili automatické dvere, pretože ani tie nemajú pred vami kúsok rešpektu. Doma si konečne vyložíte nohy a dáte si pohár vína, pretože po takomto zlom dni znie alkohol ako jediná odpoveď.
Príde vám to príliš absurdné, aby sa toľko hlúpych vecí udialo naraz? Asi áno, ale nie sú neobvyklé a vedia pokaziť deň, aj keď sa udejú jednotlivo. Odpoveďou na našu úvodnú otázku je, že pri negatívnych veciach si zabúdame všímať úsmevné veci, ktoré sa pri nepríjemnostiach zdajú malé, ale keď sa nakopia, život zrazu nie je taký zlý. Mali by ste si viac všímať, keď sa na vás niekto usmeje na ulici, keď vám niekto podrží dvere alebo sa úprimne opýta, ako sa máte a čo vás trápi a neočakáva jednoslovnú odpoveď. Alebo, keď vo vrecku bundy nájdete peniaze. Veď to je ako darček odo mňa pre mňa!
Najlepší bojovník proti zlým veciam, ktoré vám strpčujú život, ste vy sami. Väčšina z nich sa odohráva iba v hlave a nie sú také tragické. Len treba občas prestať byť kráľovnou všetkých drám a usmiať sa. Aj keď to tak práve necítite.
Nedávno sa v Bratislave začali vianočné trhy. A s nimi sa rozšíril hoax, ktorý vznikol z jedného nevinného príspevku stránky Emefka. Karol Farkašovský, kandidát za SNS, v nedeľu, na sociálnej sieti uverejnil status o vypočítavých obchodníkoch, ktorí už nevedia, koľko peňazí by pýtali za chlieb s masťou a cibuľkou. Ako dôkaz priložil vystrihnutú fotku, bez popisu zo stránky Emefka, ktorá žartovala o vegánskej masti a bio cibuľke na chlebe za 8,90 eura. Podobný príspevok uverejnila aj Anna Belousovová, bývala podpredsedníčka NR SR, súčasne tiež kandidátka za SNS. Na celú vzniknutú situáciu upozornila satirická stránka Zomri.
Šírenie dezinformácií a neschopnosť overovania informácií je na Slovensku vážny problém. Podľa analytičky GLOBSEC, Kataríny Klingovej, verí konšpiračným teóriám až 56 percent Slovákov. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je to niekoľkonásobne viac. Šírenie dezinformácií sa u nás rozmohlo najmä počas pandémie a vojna na Ukrajine iba prispela k tejto, už aj tak zlej, situácii. Médiá, ktoré sa nazývajú alternatívnymi, často miešajú spravodajstvo s komentármi. Pre bežného čitateľa bez mediálneho tréningu to môže byť mätúce, preto je náchylnejší veriť neovereným informáciám.
Ďalším faktorom, prečo ako národ veríme dezinformáciám, sú niektorí politici. Premiér Robert Fico už dlhodobo bojuje proti tradičným médiám. Nikdy to však nebolo také zlé, ako teraz. Najväčším problémom nie je, že prestal komunikovať, to nerobil už dlho predtým. Tragickejší fakt je, že politici, ktorí sú súčasťou vládnej koalície, začali chodiť na rozhovory k alternatívnym médiám. Tie dlhodobo prispievajú k šíreniu ruskej propagandy na Slovensku, nerešpektujú lekárov a šíria nenávisť.
Prečo sa politici majú čas zaoberať vecami, ako je drahý chlieb na vianočných trhoch, keď to navyše nie je pravda? Slovenská politická scéna podľahla trendu písania statusov na Facebook. Vládni činitelia nadobudli pocit, že sa môžu vyjadrovať ku všetkému a ich názor bude relevantný, aj keď nepoužijú žiadne fakty. Pre bežného človeka, ktorého to, či niečo je pravda alebo nie je, až tak nezaujíma, to stačí. Tiež mu stačí, že budú trináste dôchodky. Síce nie v takej výške, v akej sa sľubovali, ale budú. Takýto človek však nevidí, odkiaľ na to vezmú peniaze, a že Slovensko sa o chvíľu vydá cestou Grécka.
Súčasná politická situácia sa stáva verným zrkadlom slovenského národa. Vládna garnitúra podporujúca konšpiračné médiá iba ukazuje, akí v skutočnosti sme, a aj to, kam táto krajina smeruje. Nedôvera v novinárov a tradičné médiá nikdy nebola tak silná ako dnes. Preto šírenie faktov a vysvetľovanie skutočností, ktorým bežný človek nerozumie, je najdôležitejšia vec, ktorú môžeme v boji proti dezinformáciám, ktoré ovládli Slovensko, urobiť.
Možno ste jeden z tých šťastných, ktorí si televízor zapnú iba občas. Veď to poznáte, náhodou máte medzi bežnými povinnosťami čas si na dvadsať minút sadnúť a iba bezmyšlienkovite civieť. A možno ani nie tak bezmyšlienkovite. Na Slovensku je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čas sa zastaviť. Nedokážu nájsť vo svojom nabitom programe priestor si oddýchnuť. Ceny stúpajú, len platy akosi stále stoja. Ľudia sa zamýšľajú iba nad prácou, deťmi, či špinavými riadmi, ktoré nikto nebol schopný za celý deň doma umyť. No a už vôbec nestíhajú sledovať, čo sa odohráva v parlamente. Voľby, nová vláda a s tou vraj prišiel pokoj. Všetko je v poriadku a všetko bude v poriadku. To povedal Erik Tomáš, takže sa niet naozaj čoho báť. A keď už vám, ako vyťaženému občanovi, neostáva čas na sledovanie politiky, kde by ste si už len našli čas na zaoberanie sa tým, čo beží v televízore.
No, tak verte či nie, niektorí ľudia na to čas majú. Dokonca si našli čas aj na to, aby reklamu poriadne analyzovali a našli v nej skryté odkazy týchto nomenklatúrnych liberálnych LGBTI+alebo teda skrátene konsomolcov. Neviete, čo to znamená? Netrápte sa, my sme tiež nevedeli,tak sme museli trošku hľadať. Konkrétne to bolo cca tridsať sekúnd pri slove nomenklatúrni, pri ktorom sme našli dokopy tri významy, no ani jeden nesedel do kontextu. Pri slove konsomolci to bolo trošku problematickejšie, ale nakoniec sme usúdili, že pán Tomáš, ktorý tieto hrejivé slová napísal pod petíciu za zrušenie Telekom reklamy, myslel slovo – komsomolci. Čo teda má iba jeden význam, no tiež to nesedelo do kontextu toho, čo sa snažil povedať. Aby sme neboli nekorektní, tu je celý komentár: „Podpisujem, pretože to čo dorábajú v SR nomenklatúrni liberálni LGBTI+-*/ konsomolci a rôzne progresívne máničky v médiách, v ´kultúre´, politike… sa človeku už robí zle!!!“
Síce teda netušíme, čo tento komentár znamená, ale aspoň sme našli prvého skutočného voliča strany SNS, alebo aspoň skutočného priaznivca s podobnými štylistickými zvykmi. V jednej vete toľko cudzích výrazov, bez jasného zmyslu… to sme už niekde videli. Jaj, aha. Už si spomíname… „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom,“ chceme len pripomenúť, že toto napísala samotná pani ministerka „kultúry“, ktorú pán Tomáš spomína tiež. Z celého srdca teda dúfame, že sa spoločne všetci, za štyri roky vedenia rezortu kultúry pani Šimkovičovou, naučíme, že vpísať do jednej vety niekoľko cudzích slov, ktorých významu sami nerozumieme, z nás inteligentnejších jednoducho neurobí. Práve naopak.
Otázkou však naďalej ostáva, čo majú Slováci za problém s vianočnou Telekom reklamou, ktorej hlavnou myšlienkou bolo, že vzájomný rešpekt je ten najkrajší darček. Naozaj sú taký obrovský problém tesné slipy, ktoré ničia spermie? Alebo to, že mladý muž nehľadá partnerku? Možno najväčším problémom tejto krajiny naďalej ostáva, že my sa jednoducho nevieme rešpektovať. Nedokážeme zniesť, že je niekto iný, že sa vymyká z priemeru. Či v dobrom zmysle alebo „zlom“. Buď závidíme alebo odsudzujeme. Vianoce sú časom, kedy by sa mali aj tým najväčším mrzútom roztopiť srdcia a mali by vidieť trošku ďalej ako za špičku svojho nosa. Mnoho mladých ľudí na Vianoce, pri rodinných stretnutiach, trápia podobné otázky, ktoré im spôsobujú v dušiach nepokoj. Neustály psychický tlak zo strany rodiny môže vyvolať mnohé duševné poruchy. Rovnako tabuizované témy, o ktorých sa, podľa niektorých, nemôže hovoriť ani v reklamách, aj keď sú prirodzenou súčasťou nášho života.
Argument mnohých pri tejto „vojne s Telekomom“ znel, že reklama sa vysiela v čase, keďtelevízor pozerajú ich malé deti. Riešením tohto problému by mohlo byť rozprávanie sa s deťmi, venovať im pozornosť a nenechať ich pozerať na televízor, a tie „strašné médiá“. Práve naopak, ak sa opýtajú – vysvetliť im to. Rodičia sú zodpovední za svoje deti, a teda aj za obsah, ktorý sledujú, nie tie zlé médiá a sociálne siete. Rešpekt v tejto krajine chýba. Ak nám vadí, že muž nehľadá partnerku, v akomkoľvek možnom zmysle, či tesné slipy, tak by sme mali asi problém hľadať v sebe.
Všetci sme sa dušovali ako odídeme. Jedni ak vyhrá jedna strana, druhí ak vyhrá druhá. Odišli ste niekto? Pýtam sa preto, že aj ja som spomínala niečo také, niekoľkokrát. No a stále som tu. Prišla som na to, že nenávisť k politikom na odsťahovanie nestačí. Ono to treba zjavne naplánovať. Trošku som v kútiku duše dúfala, že dostanem sľubovaných päťsto eur a to, že ich nemám, mi celkom skrížilo plány. Financie sú obrovský problém a nie len na Slovensku, nikto ma neprichýli zadarmo, pretože v demokratických voľbách vyhral niekto, kto sa mi nepáči. Nerozumiem tomu. Prečo nie? V mojej hlave je to obrovská tragédia, za ktorú si zaslúžim azyl v jednej z tých krajín, kde prídete a máte pocit, že ste sa teleportovali do roku 2100. Aj keď… z takého Poltára by hádam stačilo prísť do Banskej Bystrice.
Ďalším problémom je môj zmysel pre orientáciu. Nie sexuálnu, to ešte zvládnem posúdiť. Možno teória o sedemdesiatich dvoch pohlaviach ma trošku zmiatla, ale na to mám ešte dosť času prísť, čo som. Ja sa proste stratím hocikde. Ani všetky tie vymoženosti ako GPS a mapy v telefóne, ktoré vás navigujú, aj s tou panovačnou paňou, ktorá prepočítava viac ako ja, keď som robila za kasou v obchode, nedokážu zabezpečiť, že aspoň raz za týždeň niekde nezablúdim. Takže si myslím, že moja dobrodružná výprava za lepším životom by sa skončila na bratislavskom letisku popritom, ako by som hľadala kôš, kde by som zahasila cigaretu. Je pre mňa doslova nepochopiteľné, ako niekedy niekto mohol vedieť, v akej Márii sa nachádza, keď otvoril vojenskú automapu ČSFR. Tí istí ľudia teraz v telke pravdepodobne vykladajú karty a oberajú ostatných o peniaze, tí sa v živote určite nestratili.
Pri mojom rozmýšľaní nad útekom som narazila na ďalší kameň úrazu. Kde si dám bryndzové halušky? Znie to ako malichernosť, ale nedostať halušky vždy, keď si na ne spomeniem, je vážny problém. A keby som sa dovalila do inej krajiny s kopou bryndze a začnem im ukazovať, ako sa robia, myslím, že pokojne by ma mohol niekto obviniť z vlastizrady. To je ako keby Amerika prezradila svoje nukleárne tajomstvá Číne. Znie to trošku prestrelene, ale prečo sa všetci tí Turci, ktorí rozniesli kebab do celého sveta, už nevrátili domov? Niečo za tým bude, ale nechcem konšpirovať, veď aj to je jeden z dôvodov, prečo chcem odtiaľto odísť.
Asi svoj odchod budem musieť odložiť, minimálne do dovtedy, kým budem schopná na letisku trafiť k eskalátorom a nestratiť sa v tej cestičke z pásov, aby sa netvorili dlhé rady pred security kontrolou. A zabudla som, že ďalší mesiac mám prehliadku u zubára, tam musím ísť. Kto by mi potom preplatil lieky? Hádam ďalšie voľby dopadnú lepšie, ak nie, tak jednoducho všetci znova začneme plánovať odchod, na ktorý u väčšiny nedôjde. Možno si z toho spravíme národný šport, ten hokej aj tak v poslednom čase za nič nestojí.
Pracovať
za pokladnicou v obrovskom, korporátnom hypermarkete je skvelé. Nielen, že sa
musíte stretávať s nervóznymi ľuďmi, ktorí majú pocit, že vaša práca okrem
nablokovania ich nákupu je byť aj terapeutom, finančným poradcom či šašom na
baterky, dokonca, že vám platia za to, že ich máte okradnúť. To znamená, že
neexistuje priestor na chyby, raz ste niečo zle nablokovali, odvtedy si na vás
budú dávať pozor.
Ďalej
– ste pod neustálym dohľadom veľkého brata. To znamená riaditeľa, ktorý sedí v
kancelárii oproti pokladniciam a ako sup sleduje a dohliada, či si každý
zamestnanec ide pri blokovaní ruky dolámať. Pretože množstvo skenov za jednu
minútu určuje, či ste vhodný adept na vykonávanie tohto vznešeného povolania,
alebo či si poctivo nechá skákať po hlave, pretože heslo „Náš zákazník, náš
pán“ je sväté a každý zamestnanec by si ho mal dať aspoň vytetovať, ak už nie
priamo vypáliť do kože horúcim železom.
Ak vás niekedy zaujímalo ako vyzerá bežný deň
predavačky, tak nech sa páči. Prídete do práce. Prederiete sa pomedzi plné
košíky a ľudí mračiacich sa nad bločkami z nákupu. Už v tejto chvíli si
poviete, že je čas to ešte otočiť, no motivácia jesť a platiť účty je silnejšia
ako vy. Otvoríte teda dvere šatne, pípnete si dochádzku, poprajete dobrú chuť prestávkujúcim
kolegom, ktorých ste videli prvýkrát v živote aj keď tam pracujete už druhý
rok. Rýchlo odložíte veci a ponáhľate sa nájsť vedúcu, aby vám povedala, kde sa
dnes necháte pod dohľadom ponižovať. Konečne sa postavíte za pokladnicu,
otvoríte vitrínku s cigaretami a zapnete pokladnicu, nestihnete sa ešte ani
nadýchnuť, keď počujete – „Môžem aj sem?” V duchu rýchlo napočítate do desať a
falošne sa usmejete. „Samozrejme.”
Prvá
zákazníčka, celkom ušla. Milá pani v stredných rokoch, snažila sa vtipkovať.
Druhý prichádza starší pán, ktorý sa slizko usmieva, celý čas vám tyká a
nakoniec nechá desaťcentový tringelt so slovami – „To je dobré moja.” Strasie
vás, ale predsa si nenecháte pokaziť celú
smenu hneď druhým človekom. Po asi hodine roboty, neustálych otázok či má
kupujúci kartičku na zbieranie bodov, falošných úsmevov a tikov v oku,
príde vedúca. „Včera si zobrala zlé stravné lístky za dvadsať eur. Už som ti
hovorila, ktoré berieme, a ktoré nie!” ospravedlníte sa a dúfate, že vám to
nestrhnú z výplaty. Dúfate, že už odíde a nechá vás vykonávať vašu skvelú
prácu, no ona stojí ďalej a veľavýznamne hľadí vašim smerom. Zdvihnete obočie a
zmätene sa usmejete. „Robila som ti kontrolný nákup, zabudla si v košíku jedno
lízatko a kvasnice.”
V tej
chvíli vám už pomaly, ale isto dochádza trpezlivosť. Už sa nesnažíte ani
ospravedlniť, oni tú prácu robia už dvadsať rokov, vedia, že vás to absolútne
nezaujíma. Podpíšete papier, pri odchode ešte začujete poznámku o tom, aká
ste pomalá a ihneď sa máte k tej pokladnici postaviť. Do konca smeny už iba
odrátavate minúty, kým vaša úzkosť skončí a vy si budete môcť konečne v pokoji
zapáliť.
Je
množstvo situácií, o ktorých by som mohla rozprávať veľmi dlho, no ak vás
niekedy zaujímalo, ako sa cítia predavačky, ktoré okrem svojej práce musia
robiť aj päť ďalších, za ktoré im nikto neplatí, tak ste na to práve prišli.
Hystéria.
Strach. Vraždy. Súd. Cirkev. Týchto pár slov by nám stačilo na opis činohry
Salemské bosorky, ktoré pre obrovský úspech publika hrajú na javisku
Slovenského národného divadla už viac, ako rok. Veľmi na mňa zapôsobilo
spojenie divadla a kamery, aby mali diváci aj v posledných radoch
možnosť prežívať napätie a emócie spolu s hercami.
Túto
hru som mala možnosť vidieť dvakrát. Prvý raz v januári tohto roka,
druhýkrát nedávno, v apríli. Bola
naozaj dychberúca. Otvára niekoľko celospoločenských tém, ktoré sú aktuálne aj
dnes, i keď hra vychádza z udalostí, ktoré sa odohrali v roku 1692
v malom mestečku Salem v americkom Massachusetts.
Na
začiatku hry môžeme vidieť tancovať mladé ženy nahé na poli. Po tomto tanci sa
jedno z dievčat nemôže zobudiť. Začne sa hystéria, že dcéru pastora
posadol diabol pri rituáli v kukuričnom poli. Dievčatá zapierajú, že
žiadny pohanský rituál sa nedial. Hra už v tomto bode začne gradovať. Celé
mesto je na nohách, začnú sa hádky a dohady, čo sa vlastne stalo. Dozvedáme
sa aj to, že jedno z dievčat – Abigail Williamsová, zapletené v tomto
incidente kedysi robilo slúžku v dome Johna a Elizabeth Proctorovcov.
Elizabeth ju však vyhodila po tom, čo sa dozvedela, že jej zviedla muža. Okolo
týchto skutočností sa krúti celá hra.
Privolaný
pastor John Hale má za úlohu pomôcť vyliečiť dcéru salemského pastora. Čoskoro
však zisťuje, že ho nezavolali iba pomôcť liečiť. Odhaľuje zlosť
a zatrpknutosť ľudí v meste. Dievčatá začnú obviňovať
z paktovania s diablom každého, kto sa snaží vyvrátiť ich tvrdenia,
len aby nikto neukázal prstom na ne. Do Salemu prichádza guvernérova
námestníčka Danforthová a začne sa cirkevný súd – hon na čarodejnice.
Odsúdených na trest obesením je niekoľko desiatok, ďalší sú zavretí do väzenia,
medzi nimi aj manželka Johna Proctora, ktorú z bosoráctva obvinila
Abigail. Všetko toto iba kvôli šialenej láske k ženatému mužovi.
Trojhodinová
hra nás neustále udržuje v napätí. Hlavnou postavou je John Proctor,
ktorého stvárnil Milan Ondrík. Predstavuje roľníka, ktorý, aj keď urobil niečo
zlé, je najspravodlivejšou postavu celej hry. Emócie vložené do neho vytvárajú
neopísateľný zážitok počas celého predstavenia. Jeden z najsilnejších
momentov pre mňa bol ten, keď pri dôležitej, dojímavej scéne na neho namierila
kamera a po tvári mu tiekli slzy.
Hra dôvtipne predostrela témy kresťanského fanatizmu, ľudskej zloby a hlúposti. Aj keď sa nás cirkevný súd snaží presvedčiť, že všetko je v mene Boha a že hovoriť pravdu znamená byť slobodný, nie je tomu tak. Na konci zaznie silná myšlienka – Boh je mŕtvy, ktorá dramaticky zakončuje hru, pretože všetci dobrí a spravodliví ľudia Salemu odvisli pre zdanlivo takú nevinnú a čistú vec, ako je láska.
Vedeli ste, že si môžete adoptovať dieťa na diaľku? Finančne prispievate do rozvojových krajín tým, ktorí to najviac potrebujú . Do tohto projektu sa môže zapojiť každý. Hlavnou myšlienkou je darovať dieťaťu šancu na lepší život, ktorá mu bude dopriata formou vzdelania. Pre nás je štúdium na základnej aj strednej škole samozrejmosťou, pre tieto deti to je vzácnosť, ktorá im môže zabezpečiť ich nezávislosť a lepšie uplatnenie v živote. O adopcii na diaľku sme sa rozprávali s Paulínkou Altofovou, ktorá takto pomáha dvom adoptívnym dcéram už druhý rok.
„Dostala som sa k tomu celkom náhodne, mala som chuť pomôcť niekde, kde to má zmysel. Najskôr som pozerala, či nemáme podobný projekt na Slovensku, keď som však nič nenašla, rozhodla sa pre adopciu na diaľku,“ odpovedala na otázku, ako sa k tomu dostala. V našej krajine nám chýba niečo podobné, mnoho Slovákov by chcelo finančne prispievať aj deťom v našich detských domovoch, no žiadna agentúra takúto pomoc nezastrešuje.
Paula má adoptované dve deti. Obe dievčatá sú z Kene, no každú z nich podporuje cez inú agentúru. Prvá je Dama. Má osem rokov. Adoptovala si ju cez agentúru Viac ako Šperk, ktorá deti do programu vyberá. Mesačne prispieva dvadsaťpäť eur. „Nedostávam od nej listy, mám len prístup do elektronickej zóny, kde nahrávajú fotky s jedlom, učebnicami a všetkým ostatným, čo sa nakúpilo za príspevky.“
Keď má Dama narodeniny alebo na Deň detí, Paula jej posiela o niečo viac peňazí, aby si mohla kúpiť nejakú drobnosť. Fotka sa zase nahrá do zóny. Na sociálnu sieť agentúra pravidelne nahráva nové deti v programe, takže si môžete konkrétne vybrať, ktorému chcete pomôcť. V agentúre Viac ako Šperk je suma pre každé dieťa rovnaká a je na každom darcovi či sa rozhodne prispievať viac.
„Druhé ´dieťa´, ktoré podporujem, je Phanice. Je staršia než ja, preto som si ju vybrala s vedomím, že ľudia väčšinou chcú pomôcť hlavne mladším deťom, ona bola v programe už dlhšie.“ Phanice si adoptovala cez Centrum na Rovinu. Tu sa dá pomôcť sumou od 330 eur až po 660 eur ročne. Záleží na tom, či je dieťa na základnej alebo strednej škole, pretože školné je najdrahšia položka. Suma zahŕňa aj internát a dve teplé jedlá denne. Deti vybrané do programu sú z najchudobnejších častí, to znamená, že bez finančnej podpory by si to nemohli dovoliť. Od Phanice dostáva pohľadnicu a list, spolu s vysvedčením dva až trikrát do roka.
Usilovali sme sa tiež zistiť, či sa darcom zmení život po tom, čo pomôžu dieťaťu zabezpečiť lepšiu budúcnosť. „Nenazvala by som to zmenou života. Podľa mňa je pekné pomáhať, keď máme tú možnosť. Neplánujem si deti a takto cítim, že robím aspoň niečo prospešné, že niekomu reálne pomáham, aby mal slušný život.“ Deti, ktoré si môžete adoptovať, žijú v tragických podmienkach a sú vďačné za každú drobnosť. „Dame som na Deň detí poslala asi dvadsať eur navyše, dostala nejaké ovocné jogurty, bábiku a ešte nejaké drobnosti. Phanice mi v každom liste ďakuje za možnosť študovať, stále vraví, že sa za mňa modlí k Bohu. Keď si to rozrátam na mesiac, nie sú to veľké sumy, som hrozne rada, že mám možnosť pomôcť a že to má zmysel.“
