All Posts By

Kristína Chovancová

Fejtón: Ako sa vyrovnať s absurdnosťou bežného života

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, aký dokáže byť život absurdný? Ráno sa zobudíte unavenejší ako, keď ste šli spať, prídete na to, že ste zaspali, pretože ste budík nastavili na iný deň… alebo do kalkulačky. Verte, aj to sa deje.

Rýchlo vyskočíte z postele, aby ste bežali do práce. Sadnete do auta, naštartujete a oči vám padnú na prázdnu nádrž. V duchu sa preklínate, ako ste sa včera spoliehali na svoje lepšie zajtrajšie ja, že ráno vstane skôr, pôjde si zabehať, spravíte si smoothiečko… a hlavne natankuje! No nič, tak ešte pred prácou zamierite na pumpu. Zaparkujete pri stojane, vyleziete z auta a zistíte, že nádrž máte na opačnej strane. V tejto chvíli si už poviete, že toto azda nemôže byť pravda. Natiahnete teda onú hadicu a natankujete ten neuveriteľne lacný benzín. Zaplatíte, v duchu sa rozlúčite so všetkými haraburdami z čínskych obchodov, čo ste za tých deväťdesiat eur utopených v nádrži mohli mať a konečne idete do práce.

Šéf zavtipkuje, že sa zľakol, že tu už nepracujete, a keď sa to bude opakovať, tak naozaj nebudete. Je čas dať si kávu, bez toho to nepôjde. Nečakane, čistenie kávovaru, dosypanie kávy a doplnenie vody, vyšlo opäť na vás. Po ťažko odpracovanej káve máte už aj chuť ísť domov a predčasne ukončiť tento deň, predtým než vás myšlienky zavedú k tomu ukončiť seba. Pracovný deň by nebol taký strašný, sem-tam zazeráte na premotivovaných kolegov a húžvete antistresovú hračku, aby ste niekomu nestlačili ruku. Vo dverách…

Samozrejme ste si zabudli priebežne ukladať robotu a neprečítali si mail, ktorý pred týždňom informoval, že počas dňa bude chvíľková odstávka elektriny, tak určite nemáte zabudnúť si tú robotu uložiť. Idete na obed. Lebo, čo už sa dá v tejto bizarnej situácii robiť. Jedlo je studené, ale to je naozaj najmenší problém dnešného dňa. Z vášho plánu odísť skôr nebolo nič, práve naopak, ešte ste museli robiť nadčas za tú neuloženú robotu. Neplatene, ako inak.

Konečne sadáte do auta. Natankovaného auta, krásny to pocit. Idete do obchodu nakúpiť, samozrejme, lacné potraviny. Tam sa vám ešte snaží rozkazovať samoobslužná pokladnica a pri odchode musíte trikrát spraviť krok dopredu a dozadu, aby sa otvorili automatické dvere, pretože ani tie nemajú pred vami kúsok rešpektu. Doma si konečne vyložíte nohy a dáte si pohár vína, pretože po takomto zlom dni znie alkohol ako jediná odpoveď.

Príde vám to príliš absurdné, aby sa toľko hlúpych vecí udialo naraz? Asi áno, ale nie sú neobvyklé a vedia pokaziť deň, aj keď sa udejú jednotlivo. Odpoveďou na našu úvodnú otázku je, že pri negatívnych veciach si zabúdame všímať úsmevné veci, ktoré sa pri nepríjemnostiach zdajú malé, ale keď sa nakopia, život zrazu nie je taký zlý. Mali by ste si viac všímať, keď sa na vás niekto usmeje na ulici, keď vám niekto podrží dvere alebo sa úprimne opýta, ako sa máte a čo vás trápi a neočakáva jednoslovnú odpoveď. Alebo, keď vo vrecku bundy nájdete peniaze. Veď to je ako darček odo mňa pre mňa!

Najlepší bojovník proti zlým veciam, ktoré vám strpčujú život, ste vy sami. Väčšina z nich sa odohráva iba v hlave a nie sú také tragické. Len treba občas prestať byť kráľovnou všetkých drám a usmiať sa. Aj keď to tak práve necítite.

Autorka: Kristína Chovancová 

Komentár: Chlebíky za osem deväťdesiat, alebo – ako veľmi sa Slovensko ponorilo do dezinformácií

Nedávno sa v Bratislave začali vianočné trhy. A s nimi sa rozšíril hoax, ktorý vznikol z jedného nevinného príspevku stránky Emefka. Karol Farkašovský, kandidát za SNS, v nedeľu, na sociálnej sieti uverejnil status o vypočítavých obchodníkoch, ktorí už nevedia, koľko peňazí by pýtali za chlieb s masťou a cibuľkou. Ako dôkaz priložil vystrihnutú fotku, bez popisu zo stránky Emefka, ktorá žartovala o vegánskej masti a bio cibuľke na chlebe za 8,90 eura. Podobný príspevok uverejnila aj Anna Belousovová, bývala podpredsedníčka NR SR, súčasne tiež kandidátka za SNS. Na celú vzniknutú situáciu upozornila satirická stránka Zomri.

Šírenie dezinformácií a neschopnosť overovania informácií je na Slovensku vážny problém. Podľa analytičky GLOBSEC, Kataríny Klingovej, verí konšpiračným teóriám až 56 percent Slovákov. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je to niekoľkonásobne viac. Šírenie dezinformácií sa u nás rozmohlo najmä počas pandémie a vojna na Ukrajine iba prispela k tejto, už aj tak zlej, situácii. Médiá, ktoré sa nazývajú alternatívnymi, často miešajú spravodajstvo s komentármi. Pre bežného čitateľa bez mediálneho tréningu to môže byť mätúce, preto je náchylnejší veriť neovereným informáciám.

Ďalším faktorom, prečo ako národ veríme dezinformáciám, sú niektorí politici. Premiér Robert Fico už dlhodobo bojuje proti tradičným médiám. Nikdy to však nebolo také zlé, ako teraz. Najväčším problémom nie je, že prestal komunikovať, to nerobil už dlho predtým. Tragickejší fakt je, že politici, ktorí sú súčasťou vládnej koalície, začali chodiť na rozhovory k alternatívnym médiám. Tie dlhodobo prispievajú k šíreniu ruskej propagandy na Slovensku, nerešpektujú lekárov a šíria nenávisť.

Prečo sa politici majú čas zaoberať vecami, ako je drahý chlieb na vianočných trhoch, keď to navyše nie je pravda? Slovenská politická scéna podľahla trendu písania statusov na Facebook. Vládni činitelia nadobudli pocit, že sa môžu vyjadrovať ku všetkému a ich názor bude relevantný, aj keď nepoužijú žiadne fakty. Pre bežného človeka, ktorého to, či niečo je pravda alebo nie je, až tak nezaujíma, to stačí. Tiež mu stačí, že budú trináste dôchodky. Síce nie v takej výške, v akej sa sľubovali, ale budú. Takýto človek však nevidí, odkiaľ na to vezmú peniaze, a že Slovensko sa o chvíľu vydá cestou Grécka.

Súčasná politická situácia sa stáva verným zrkadlom slovenského národa. Vládna garnitúra podporujúca konšpiračné médiá iba ukazuje, akí v skutočnosti sme, a aj to, kam táto krajina smeruje. Nedôvera v novinárov a tradičné médiá nikdy nebola tak silná ako dnes. Preto šírenie faktov a vysvetľovanie skutočností, ktorým bežný človek nerozumie, je najdôležitejšia vec, ktorú môžeme v boji proti dezinformáciám, ktoré ovládli Slovensko, urobiť.

Autorka: Kristína Chovancová

Glosa: Reklama, ktorá rozdelila Slovensko na dva tábory

Možno ste jeden z tých šťastných, ktorí si televízor zapnú iba občas. Veď to poznáte, náhodou máte medzi bežnými povinnosťami čas si na dvadsať minút sadnúť a iba bezmyšlienkovite civieť. A možno ani nie tak bezmyšlienkovite. Na Slovensku je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čas sa zastaviť. Nedokážu nájsť vo svojom nabitom programe priestor si oddýchnuť. Ceny stúpajú, len platy akosi stále stoja. Ľudia sa zamýšľajú iba nad prácou, deťmi, či špinavými riadmi, ktoré nikto nebol schopný za celý deň doma umyť. No a už vôbec nestíhajú sledovať, čo sa odohráva v parlamente. Voľby, nová vláda a s tou vraj prišiel pokoj. Všetko je v poriadku a všetko bude v poriadku. To povedal Erik Tomáš, takže sa niet naozaj čoho báť. A keď už vám, ako vyťaženému občanovi, neostáva čas na sledovanie politiky, kde by ste si už len našli čas na zaoberanie sa tým, čo beží v televízore. 

No, tak verte či nie, niektorí ľudia na to čas majú. Dokonca si našli čas aj na to, aby reklamu poriadne analyzovali a našli v nej skryté odkazy týchto nomenklatúrnych liberálnych LGBTI+alebo teda skrátene konsomolcov. Neviete, čo to znamená? Netrápte sa, my sme tiež nevedeli,tak sme museli trošku hľadať. Konkrétne to bolo cca tridsať sekúnd pri slove nomenklatúrni, pri ktorom sme našli dokopy tri významy, no ani jeden nesedel do kontextu. Pri slove konsomolci to bolo trošku problematickejšie, ale nakoniec sme usúdili, že pán Tomáš, ktorý tieto hrejivé slová napísal pod petíciu za zrušenie Telekom reklamy, myslel slovo – komsomolci. Čo teda má iba jeden význam, no tiež to nesedelo do kontextu toho, čo sa snažil povedať. Aby sme neboli nekorektní, tu je celý komentár: „Podpisujem, pretože to čo dorábajú v SR nomenklatúrni liberálni LGBTI+-*/ konsomolci a rôzne progresívne máničky v médiách, v ´kultúre´, politike… sa človeku už robí zle!!!“ 

Síce teda netušíme, čo tento komentár znamená, ale aspoň sme našli prvého skutočného voliča strany SNS, alebo aspoň skutočného priaznivca s podobnými štylistickými zvykmi. V jednej vete toľko cudzích výrazov, bez jasného zmyslu… to sme už niekde videli. Jaj, aha. Už si spomíname… „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom,“ chceme len pripomenúť, že toto napísala samotná pani ministerka „kultúry“, ktorú pán Tomáš spomína tiež. Z celého srdca teda dúfame, že sa spoločne všetci, za štyri roky vedenia rezortu kultúry pani Šimkovičovou, naučíme, že vpísať do jednej vety niekoľko cudzích slov, ktorých významu sami nerozumieme, z nás inteligentnejších jednoducho neurobí. Práve naopak. 

Otázkou však naďalej ostáva, čo majú Slováci za problém s vianočnou Telekom reklamou, ktorej hlavnou myšlienkou bolo, že vzájomný rešpekt je ten najkrajší darček. Naozaj sú taký obrovský problém tesné slipy, ktoré ničia spermie? Alebo to, že mladý muž nehľadá partnerku? Možno najväčším problémom tejto krajiny naďalej ostáva, že my sa jednoducho nevieme rešpektovať. Nedokážeme zniesť, že je niekto iný, že sa vymyká z priemeru. Či v dobrom zmysle alebo „zlom“. Buď závidíme alebo odsudzujeme. Vianoce sú časom, kedy by sa mali aj tým najväčším mrzútom roztopiť srdcia a mali by vidieť trošku ďalej ako za špičku svojho nosa. Mnoho mladých ľudí na Vianoce, pri rodinných stretnutiach, trápia podobné otázky, ktoré im spôsobujú v dušiach nepokoj. Neustály psychický tlak zo strany rodiny môže vyvolať mnohé duševné poruchy. Rovnako tabuizované témy, o ktorých sa, podľa niektorých, nemôže hovoriť ani v reklamách, aj keď sú prirodzenou súčasťou nášho života. 

Argument mnohých pri tejto „vojne s Telekomom“ znel, že reklama sa vysiela v čase, keďtelevízor pozerajú ich malé deti. Riešením tohto problému by mohlo byť rozprávanie sa s deťmi, venovať im pozornosť a nenechať ich pozerať na televízor, a tie „strašné médiá“. Práve naopak, ak sa opýtajú – vysvetliť im to. Rodičia sú zodpovední za svoje deti, a teda aj za obsah, ktorý sledujú, nie tie zlé médiá a sociálne siete. Rešpekt v tejto krajine chýba. Ak nám vadí, že muž nehľadá partnerku, v akomkoľvek možnom zmysle, či tesné slipy, tak by sme mali asi problém hľadať v sebe.

Autorka: Kristína Chovancová

Náš fejtón

Cesta za lepším životom sa ešte nekoná

Všetci sme sa dušovali ako odídeme. Jedni ak vyhrá jedna strana, druhí ak vyhrá druhá. Odišli ste niekto? Pýtam sa preto, že aj ja som spomínala niečo také, niekoľkokrát. No a stále som tu. Prišla som na to, že nenávisť k politikom na odsťahovanie nestačí. Ono to treba zjavne naplánovať. Trošku som v kútiku duše dúfala, že dostanem sľubovaných päťsto eur a to, že ich nemám, mi celkom skrížilo plány. Financie sú obrovský problém a nie len na Slovensku, nikto ma neprichýli zadarmo, pretože v demokratických voľbách vyhral niekto, kto sa mi nepáči. Nerozumiem tomu. Prečo nie? V mojej hlave je to obrovská tragédia, za ktorú si zaslúžim azyl v jednej z tých krajín, kde prídete a máte pocit, že ste sa teleportovali do roku 2100. Aj keď… z takého Poltára by hádam stačilo prísť do Banskej Bystrice.

Ďalším problémom je môj zmysel pre orientáciu. Nie sexuálnu, to ešte zvládnem posúdiť. Možno teória o sedemdesiatich dvoch pohlaviach ma trošku zmiatla, ale na to mám ešte dosť času prísť, čo som. Ja sa proste stratím hocikde. Ani všetky tie vymoženosti ako GPS a mapy v telefóne, ktoré vás navigujú, aj s tou panovačnou paňou, ktorá prepočítava viac ako ja, keď som robila za kasou v obchode, nedokážu zabezpečiť, že aspoň raz za týždeň niekde nezablúdim. Takže si myslím, že moja dobrodružná výprava za lepším životom by sa skončila na bratislavskom letisku popritom, ako by som hľadala kôš, kde by som zahasila cigaretu. Je pre mňa doslova nepochopiteľné, ako niekedy niekto mohol vedieť, v akej Márii sa nachádza, keď otvoril vojenskú automapu ČSFR. Tí istí ľudia teraz v telke pravdepodobne vykladajú karty a oberajú ostatných o peniaze, tí sa v živote určite nestratili.

Pri mojom rozmýšľaní nad útekom som narazila na ďalší kameň úrazu. Kde si dám bryndzové halušky? Znie to ako malichernosť, ale nedostať halušky vždy, keď si na ne spomeniem, je vážny problém. A keby som sa dovalila do inej krajiny s kopou bryndze a začnem im ukazovať, ako sa robia, myslím, že pokojne by ma mohol niekto obviniť z vlastizrady. To je ako keby Amerika prezradila svoje nukleárne tajomstvá Číne. Znie to trošku prestrelene, ale prečo sa všetci tí Turci, ktorí rozniesli kebab do celého sveta, už nevrátili domov? Niečo za tým bude, ale nechcem konšpirovať, veď aj to je jeden z dôvodov, prečo chcem odtiaľto odísť.

Asi svoj odchod budem musieť odložiť, minimálne do dovtedy, kým budem schopná na letisku trafiť k eskalátorom a nestratiť sa v tej cestičke z pásov, aby sa netvorili dlhé rady pred security kontrolou. A zabudla som, že ďalší mesiac mám prehliadku u zubára, tam musím ísť. Kto by mi potom preplatil lieky? Hádam ďalšie voľby dopadnú lepšie, ak nie, tak jednoducho všetci znova začneme plánovať odchod, na ktorý u väčšiny nedôjde. Možno si z toho spravíme národný šport, ten hokej aj tak v poslednom čase za nič nestojí.

Panie predavačky

Pracovať za pokladnicou v obrovskom, korporátnom hypermarkete je skvelé. Nielen, že sa musíte stretávať s nervóznymi ľuďmi, ktorí majú pocit, že vaša práca okrem nablokovania ich nákupu je byť aj terapeutom, finančným poradcom či šašom na baterky, dokonca, že vám platia za to, že ich máte okradnúť. To znamená, že neexistuje priestor na chyby, raz ste niečo zle nablokovali, odvtedy si na vás budú dávať pozor.

Ďalej – ste pod neustálym dohľadom veľkého brata. To znamená riaditeľa, ktorý sedí v kancelárii oproti pokladniciam a ako sup sleduje a dohliada, či si každý zamestnanec ide pri blokovaní ruky dolámať. Pretože množstvo skenov za jednu minútu určuje, či ste vhodný adept na vykonávanie tohto vznešeného povolania, alebo či si poctivo nechá skákať po hlave, pretože heslo „Náš zákazník, náš pán“ je sväté a každý zamestnanec by si ho mal dať aspoň vytetovať, ak už nie priamo vypáliť do kože horúcim železom.

 Ak vás niekedy zaujímalo ako vyzerá bežný deň predavačky, tak nech sa páči. Prídete do práce. Prederiete sa pomedzi plné košíky a ľudí mračiacich sa nad bločkami z nákupu. Už v tejto chvíli si poviete, že je čas to ešte otočiť, no motivácia jesť a platiť účty je silnejšia ako vy. Otvoríte teda dvere šatne, pípnete si dochádzku, poprajete dobrú chuť prestávkujúcim kolegom, ktorých ste videli prvýkrát v živote aj keď tam pracujete už druhý rok. Rýchlo odložíte veci a ponáhľate sa nájsť vedúcu, aby vám povedala, kde sa dnes necháte pod dohľadom ponižovať. Konečne sa postavíte za pokladnicu, otvoríte vitrínku s cigaretami a zapnete pokladnicu, nestihnete sa ešte ani nadýchnuť, keď počujete – „Môžem aj sem?” V duchu rýchlo napočítate do desať a falošne sa usmejete. „Samozrejme.”

Prvá zákazníčka, celkom ušla. Milá pani v stredných rokoch, snažila sa vtipkovať. Druhý prichádza starší pán, ktorý sa slizko usmieva, celý čas vám tyká a nakoniec nechá desaťcentový tringelt so slovami – „To je dobré moja.” Strasie vás, ale predsa si  nenecháte pokaziť celú smenu hneď druhým človekom. Po asi hodine roboty, neustálych otázok či má kupujúci kartičku na zbieranie bodov, falošných úsmevov a tikov v oku, príde vedúca. „Včera si zobrala zlé stravné lístky za dvadsať eur. Už som ti hovorila, ktoré berieme, a ktoré nie!” ospravedlníte sa a dúfate, že vám to nestrhnú z výplaty. Dúfate, že už odíde a nechá vás vykonávať vašu skvelú prácu, no ona stojí ďalej a veľavýznamne hľadí vašim smerom. Zdvihnete obočie a zmätene sa usmejete. „Robila som ti kontrolný nákup, zabudla si v košíku jedno lízatko a kvasnice.”

V tej chvíli vám už pomaly, ale isto dochádza trpezlivosť. Už sa nesnažíte ani ospravedlniť, oni tú prácu robia už dvadsať rokov, vedia, že vás to absolútne nezaujíma. Podpíšete papier, pri odchode ešte začujete poznámku o tom, aká ste pomalá a ihneď sa máte k tej pokladnici postaviť. Do konca smeny už iba odrátavate minúty, kým vaša úzkosť skončí a vy si budete môcť konečne v pokoji zapáliť.

Je množstvo situácií, o ktorých by som mohla rozprávať veľmi dlho, no ak vás niekedy zaujímalo, ako sa cítia predavačky, ktoré okrem svojej práce musia robiť aj päť ďalších, za ktoré im nikto neplatí, tak ste na to práve prišli.

Autroka článku: Kristína Chovancová

Recenzia činohry Salemské bosorky

Hystéria. Strach. Vraždy. Súd. Cirkev. Týchto pár slov by nám stačilo na opis činohry Salemské bosorky, ktoré pre obrovský úspech publika hrajú na javisku Slovenského národného divadla už viac, ako rok. Veľmi na mňa zapôsobilo spojenie divadla a kamery, aby mali diváci aj v posledných radoch možnosť prežívať napätie a emócie spolu s hercami.

Túto hru som mala možnosť vidieť dvakrát. Prvý raz v januári tohto roka, druhýkrát nedávno,    v apríli. Bola naozaj dychberúca. Otvára niekoľko celospoločenských tém, ktoré sú aktuálne aj dnes, i keď hra vychádza z udalostí, ktoré sa odohrali v roku 1692 v malom mestečku Salem v americkom Massachusetts.

Na začiatku hry môžeme vidieť tancovať mladé ženy nahé na poli. Po tomto tanci sa jedno z dievčat nemôže zobudiť. Začne sa hystéria, že dcéru pastora posadol diabol pri rituáli v kukuričnom poli. Dievčatá zapierajú, že žiadny pohanský rituál sa nedial. Hra už v tomto bode začne gradovať. Celé mesto je na nohách, začnú sa hádky a dohady, čo sa vlastne stalo. Dozvedáme sa aj to, že jedno z dievčat – Abigail Williamsová, zapletené v tomto incidente kedysi robilo slúžku v dome Johna a Elizabeth Proctorovcov. Elizabeth ju však vyhodila po tom, čo sa dozvedela, že jej zviedla muža. Okolo týchto skutočností sa krúti celá hra.

Privolaný pastor John Hale má za úlohu pomôcť vyliečiť dcéru salemského pastora. Čoskoro však zisťuje, že ho nezavolali iba pomôcť liečiť. Odhaľuje zlosť a zatrpknutosť ľudí v meste. Dievčatá začnú obviňovať z paktovania s diablom každého, kto sa snaží vyvrátiť ich tvrdenia, len aby nikto neukázal prstom na ne. Do Salemu prichádza guvernérova námestníčka Danforthová a začne sa cirkevný súd – hon na čarodejnice. Odsúdených na trest obesením je niekoľko desiatok, ďalší sú zavretí do väzenia, medzi nimi aj manželka Johna Proctora, ktorú z bosoráctva obvinila Abigail. Všetko toto iba kvôli šialenej láske k ženatému mužovi.

Trojhodinová hra nás neustále udržuje v napätí. Hlavnou postavou je John Proctor, ktorého stvárnil Milan Ondrík. Predstavuje roľníka, ktorý, aj keď urobil niečo zlé, je najspravodlivejšou postavu celej hry. Emócie vložené do neho vytvárajú neopísateľný zážitok počas celého predstavenia. Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol ten, keď pri dôležitej, dojímavej scéne na neho namierila kamera a po tvári mu tiekli slzy.

Hra dôvtipne predostrela témy kresťanského fanatizmu, ľudskej zloby a hlúposti. Aj keď sa nás cirkevný súd snaží presvedčiť, že všetko je v mene Boha a že hovoriť pravdu znamená byť slobodný, nie je tomu tak. Na konci zaznie silná myšlienka – Boh je mŕtvy, ktorá dramaticky zakončuje hru, pretože všetci dobrí a spravodliví ľudia Salemu odvisli pre zdanlivo takú nevinnú a čistú vec, ako je láska.

Autorka článku: Kristína Chovancová

Foto: Ľuboš Kotlár, 2022 (oficiálny web SND)

Aj pomoc na diaľku sa ráta

Vedeli ste, že si môžete adoptovať dieťa na diaľku? Finančne prispievate do rozvojových krajín tým, ktorí to najviac potrebujú . Do tohto projektu sa môže zapojiť každý. Hlavnou myšlienkou je darovať dieťaťu šancu na lepší život, ktorá mu bude dopriata formou vzdelania. Pre nás je štúdium na základnej aj strednej škole samozrejmosťou, pre tieto deti to je vzácnosť, ktorá im môže zabezpečiť ich nezávislosť a lepšie uplatnenie v živote. O adopcii na diaľku sme sa rozprávali s Paulínkou Altofovou, ktorá takto pomáha dvom adoptívnym dcéram už druhý rok. 

„Dostala som sa k tomu celkom náhodne, mala som chuť pomôcť niekde, kde to má zmysel. Najskôr som pozerala, či nemáme podobný projekt na Slovensku, keď som však nič nenašla, rozhodla sa pre adopciu na diaľku,“ odpovedala na otázku, ako sa k tomu dostala. V našej krajine nám chýba niečo podobné, mnoho Slovákov by chcelo finančne prispievať aj deťom v našich detských domovoch, no žiadna agentúra takúto pomoc nezastrešuje. 

Paula má adoptované dve deti. Obe dievčatá sú z Kene, no každú z nich podporuje cez inú agentúru. Prvá je Dama. Má osem rokov. Adoptovala si ju cez agentúru Viac ako Šperk, ktorá deti do programu vyberá. Mesačne prispieva dvadsaťpäť eur. „Nedostávam od nej listy, mám len prístup do elektronickej zóny, kde nahrávajú fotky s jedlom, učebnicami a všetkým ostatným, čo sa nakúpilo za príspevky.“ 

Keď má Dama narodeniny alebo na Deň detí, Paula jej posiela o niečo viac peňazí, aby si mohla kúpiť nejakú drobnosť. Fotka sa zase nahrá do zóny. Na sociálnu sieť agentúra pravidelne nahráva nové deti v programe, takže si môžete konkrétne vybrať, ktorému chcete pomôcť. V agentúre Viac ako Šperk je suma pre každé dieťa rovnaká a je na každom darcovi či sa rozhodne prispievať viac. 

„Druhé ´dieťa´, ktoré podporujem, je Phanice. Je staršia než ja, preto som si ju vybrala s vedomím, že ľudia väčšinou chcú pomôcť hlavne mladším deťom, ona bola v programe už dlhšie.“ Phanice si adoptovala cez Centrum na Rovinu. Tu sa dá pomôcť sumou od 330 eur až po 660 eur ročne. Záleží na tom, či je dieťa na základnej alebo strednej škole, pretože školné je najdrahšia položka. Suma zahŕňa aj internát a dve teplé jedlá denne. Deti vybrané do programu sú z najchudobnejších častí, to znamená, že bez finančnej podpory by si to nemohli dovoliť. Od Phanice dostáva pohľadnicu a list, spolu s vysvedčením dva až trikrát do roka. 

Usilovali sme sa tiež zistiť, či sa darcom zmení život po tom, čo pomôžu dieťaťu zabezpečiť lepšiu budúcnosť. „Nenazvala by som to zmenou života. Podľa mňa je pekné pomáhať, keď máme tú možnosť. Neplánujem si deti a takto cítim, že robím aspoň niečo prospešné, že niekomu reálne pomáham, aby mal slušný život.“ Deti, ktoré si môžete adoptovať, žijú v tragických podmienkach a sú vďačné za každú drobnosť. „Dame som na Deň detí poslala asi dvadsať eur navyše, dostala nejaké ovocné jogurty, bábiku a ešte nejaké drobnosti. Phanice mi v každom liste ďakuje za možnosť študovať, stále vraví, že sa za mňa modlí k Bohu. Keď si to rozrátam na mesiac, nie sú to veľké sumy, som hrozne rada, že mám možnosť pomôcť a že to má zmysel.“

Dama
Phanice

Autorka: Kristína Chovancová