Panie predavačky

Pracovať za pokladnicou v obrovskom, korporátnom hypermarkete je skvelé. Nielen, že sa musíte stretávať s nervóznymi ľuďmi, ktorí majú pocit, že vaša práca okrem nablokovania ich nákupu je byť aj terapeutom, finančným poradcom či šašom na baterky, dokonca, že vám platia za to, že ich máte okradnúť. To znamená, že neexistuje priestor na chyby, raz ste niečo zle nablokovali, odvtedy si na vás budú dávať pozor.

Ďalej – ste pod neustálym dohľadom veľkého brata. To znamená riaditeľa, ktorý sedí v kancelárii oproti pokladniciam a ako sup sleduje a dohliada, či si každý zamestnanec ide pri blokovaní ruky dolámať. Pretože množstvo skenov za jednu minútu určuje, či ste vhodný adept na vykonávanie tohto vznešeného povolania, alebo či si poctivo nechá skákať po hlave, pretože heslo „Náš zákazník, náš pán“ je sväté a každý zamestnanec by si ho mal dať aspoň vytetovať, ak už nie priamo vypáliť do kože horúcim železom.

 Ak vás niekedy zaujímalo ako vyzerá bežný deň predavačky, tak nech sa páči. Prídete do práce. Prederiete sa pomedzi plné košíky a ľudí mračiacich sa nad bločkami z nákupu. Už v tejto chvíli si poviete, že je čas to ešte otočiť, no motivácia jesť a platiť účty je silnejšia ako vy. Otvoríte teda dvere šatne, pípnete si dochádzku, poprajete dobrú chuť prestávkujúcim kolegom, ktorých ste videli prvýkrát v živote aj keď tam pracujete už druhý rok. Rýchlo odložíte veci a ponáhľate sa nájsť vedúcu, aby vám povedala, kde sa dnes necháte pod dohľadom ponižovať. Konečne sa postavíte za pokladnicu, otvoríte vitrínku s cigaretami a zapnete pokladnicu, nestihnete sa ešte ani nadýchnuť, keď počujete – „Môžem aj sem?” V duchu rýchlo napočítate do desať a falošne sa usmejete. „Samozrejme.”

Prvá zákazníčka, celkom ušla. Milá pani v stredných rokoch, snažila sa vtipkovať. Druhý prichádza starší pán, ktorý sa slizko usmieva, celý čas vám tyká a nakoniec nechá desaťcentový tringelt so slovami – „To je dobré moja.” Strasie vás, ale predsa si  nenecháte pokaziť celú smenu hneď druhým človekom. Po asi hodine roboty, neustálych otázok či má kupujúci kartičku na zbieranie bodov, falošných úsmevov a tikov v oku, príde vedúca. „Včera si zobrala zlé stravné lístky za dvadsať eur. Už som ti hovorila, ktoré berieme, a ktoré nie!” ospravedlníte sa a dúfate, že vám to nestrhnú z výplaty. Dúfate, že už odíde a nechá vás vykonávať vašu skvelú prácu, no ona stojí ďalej a veľavýznamne hľadí vašim smerom. Zdvihnete obočie a zmätene sa usmejete. „Robila som ti kontrolný nákup, zabudla si v košíku jedno lízatko a kvasnice.”

V tej chvíli vám už pomaly, ale isto dochádza trpezlivosť. Už sa nesnažíte ani ospravedlniť, oni tú prácu robia už dvadsať rokov, vedia, že vás to absolútne nezaujíma. Podpíšete papier, pri odchode ešte začujete poznámku o tom, aká ste pomalá a ihneď sa máte k tej pokladnici postaviť. Do konca smeny už iba odrátavate minúty, kým vaša úzkosť skončí a vy si budete môcť konečne v pokoji zapáliť.

Je množstvo situácií, o ktorých by som mohla rozprávať veľmi dlho, no ak vás niekedy zaujímalo, ako sa cítia predavačky, ktoré okrem svojej práce musia robiť aj päť ďalších, za ktoré im nikto neplatí, tak ste na to práve prišli.

Autroka článku: Kristína Chovancová