REPORTÁŽ: Cintorín, kde to žije

Záhrada spomienok je šetrná k prírode aj k duševnému prežívaniu pozostalých

„Tu sú si po smrti všetci rovní. Nie je možné predbiehať sa v pomníkoch alebo vo veľkosti smútočných kytíc,“ hovorí Zuzana, ktorá spolu s rodinou vybrala na posledný odpočinok svojho otca netypické miesto. Popol uložili do Záhrady spomienok vracajúcej sa k mysleniu našich predkov. Tí na blízkych spomínali aj inak, nielen tonami plastových kytíc.

Ide o prvý a už niekoľko rokov aj jediný ekologický cintorín na Slovensku. Popol zosnulých sa do zeme vkladá v súlade s prírodou a rešpektujú sa jej cykly. Pochováva sa od jari do jesene, v zimných mesiacoch nie. O ekológii sa hovorí čoraz viac a začína sa spájať aj s pohrebníctvom. Nie náhodou vznikol tento priestor práve na strednom Slovensku. Vo Zvolene sídli občianske združenie Živica, ktoré spojilo sily s mestom a českým združením Ke kořenům. Výsledkom bola práve slovenská prvotina inšpirovaná českým obrazom. V Prahe totiž v roku 2017, keď Záhrada spomienok vznikla, už ekologický cintorín mali.

Šetrný k prírode, humánny k ľuďom

Prírode blízke pohrebníctvo sa na Slovensku zatiaľ neteší veľkému povedomiu. Svedčia o tom nielen tony odpadu, ktoré sa zo slovenských cintorínov ročne vyvezú, ale aj emočne náročné pohreby. „V prírodnom pohrebníctve je, samozrejme, dôležitá aj ekologická pridaná hodnota. Spája úctu k prírode s úctou k ľuďom. Aspekt, ktorý nie je až taký viditeľný, stelesňuje návrat k prirodzenosti. Jej hodnotu si ctí, a to na viacerých úrovniach,“ vysvetľuje spoluzakladateľka Záhrady spomienok Monika Suchánska. Tejto oblasti sa venovala v Českej republike niekoľko rokov.

Donedávna sa sem ukladal prevažne popol, na jar v roku 2022 pribudnú aj miesta na ukladanie celých ľudských pozostatkov. V oboch prípadoch sa pri vkladaní do zeme používajú plne rozložiteľné materiály. Urny, rakvy či rubáše sa vyrábajú z miestnych zdrojov. Často ich zdobia sezónne kvetiny. „Umelecky znázornená práca s obrazmi prírody odráža jej premeny, a zároveň aj dočasnosť. Prírodné obrazy nám majú pomôcť lepšie uchopiť vlastnú pominuteľnosť. To je veľmi dôležité, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá smrť a umieranie tabuizuje,“ hovorí Monika Suchánska a ďalej vysvetľuje: „Koniec života akoby sa odohrával niekde ďaleko od nás. Pritom v minulosti vnímali naši predkovia smrť v centre domácnosti a komunity. Na dedinách bola rakva so zosnulým privezená do domu pozostalých a pohreb sa konal až po tejto rozlúčke. Prírodné pohrebníctvo sa preto snaží humanizovať to klasické a moderné. Má teda dve zložky – ekologickú a socio-kultúrnu.“

Napriek tomu, že ekológia nie je jediným poslaním prírode blízkeho pochovávania, tvorí preň neodmysliteľný pilier. Umelé kytice, vence, kahance s parafínovými sviečkami či dokonca blikajúce svetielka na baterky. Žiadne z týchto vecí v Záhrade spomienok nenájdete. Cintorín sa riadi striktnými pravidlami, ktoré sa týkajú nielen prinášania ozdôb na hroby, ale aj úkonov pri nich. Smú sa sem nosiť len čerstvé alebo sušené kvety. Sviečky sa nepália, tak ako sme zvyknutí, na konkrétnom hrobe. Pod stromami sa nachádza kamenné dielo pripomínajúce jazierko s vodou určené na zapaľovanie voskových sviečok. Ich zvyšky sa po dohorení z hladiny zozbierajú a vyrobia sa nové produkty. Funguje tu kolobeh. Živé či sušené sa skompostuje. Žiadny odpad, len prirodzený proces.

„Pohrebný biznis vo svojej modernej forme je pre prírodu zaťažujúci. Nemusíme si to na prvý pohľad ani uvedomovať. Týka sa to napríklad aj toho, čo do zeme vkladáme spolu s telom. Už rakva býva často vyrobená z chemicky ošetreného dreva. Jej časti sú spojené syntetickými lepidlami, vo vnútri sú výstelky z umelých vlákien a plastové zdobenie,“ vysvetľuje problém spoluzakladateľka Monika. To však nie je, ako hovorí, koniec bremena: „Kremácia je tiež energeticky aj emisne náročná. Náhrobky sú budované z kameňov, ktoré sa dovážajú z Indie alebo z Číny. Tvorí sa teda veľká uhlíková stopa a ťaží sa v neetických podmienkach. To všetko je veľká záťaž. K tomu sa nakoniec ešte pridá to, čo na hroby prinášame.“ Na ekologickom cintoríne vo Zvolene náhrobky nie sú. Popol je uložený, alebo vsypaný priamo do zeme, na okraji kvetinových záhonov či pri koreňoch stromov. Začiatkom novembra sa Záhrada ukladá na odpočinok, vtedy sa do zeme nevkladá. Činnosť sa začne znovu na ja. Mená a životné motá zosnulých sú zvečnené na kameňoch zo Slovenska. Hroby takmer nevidieť, pokryla ich tráva.

Nech sa naposledy splnia priania

Záhrada spomienok je nábožensky otvorený priestor. Poslednú rozlúčku tak môžu viesť obradníčky, kňaz či niekto z rodiny. Všetko závisí od želania zosnulého a jeho blízkych. Obrad sa odohráva priamo na cintoríne, pod korunami stromov. „Väčšinou sa pýtame na posledné priania zosnulého a tiež na to, ako si to predstavujú pozostalí. Málokedy vedia, čo by chceli. Častejšie majú jasno v tom, čo určite na poslednej rozlúčke nechcú. Napríklad si nežalujú žiadne zbytočné či smutné reči, alebo plač. Slzy však vedia byť očisťujúce, a práve to niekedy človek potrebuje,“ hovorí správkyňa Andrea Uherková. Pozostalých sprevádza prípravou a ako tvrdí, táto práca jej pomáha sprítomniť svoju myseľ v ťažkých životných momentoch. Ľudia by si mali podľa nej svoje posledné vôle spisovať. To, kde chcú byť pochovaní, aj spôsob pohrebu. „Nedávno sme mali napríklad poslednú rozlúčku s fotografom, na ktorú prišli okrem rodiny aj jeho známi a kolegovia. Hoci rodina najskôr nechcela, aby sa o zosnulom veľa hovorilo, nakoniec sa predsa len rozhodli vystúpiť s rečou. Počas obradu sme tu mali rozmiestnené jeho fotografie, ktoré dotvorili dojemné spomínanie. Bola to posledná výstava jeho života,“ hovorí.

Slováci sú podľa Moniky Suchánskej v plánovaní zdržanliví. Potrebujú nielen poradiť, ale aj uistiť sa, či to, čo by chceli, je v súlade so zákonom: „Pohrebné služby vytvorili v spoločnosti atmosféru, že jedine ony vedia, ako sa pohreby robia a organizujú. Ľudia tak nadobúdajú pocit, že keď ide o nebohého, celý proces má prebrať nejaká inštitúcia. Pritom pozostalí cítia, ako sa chcú rozlúčiť. Je to v ich rukách a ich právo.“ Viacero ľudí si Záhradu spomienok vyberá aj preto, že už majú skúsenosť s klasickými pohrebmi a často z nich majú nepríjemné až ťaživé pocity.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si pre uloženie popola svojho otca vybrala toto miesto aj Zuzana s rodinou: „Posledná rozlúčka bola komorná a intímna. Presne taká, akú sme chceli. Mali sme ju v kruhu piatich najbližších. Bolo to veľmi milé, spomienkové a dokonca aj trochu úsmevné. Zahrali sme si aj hru, pri ktorej si zúčastnení ťahali otázky a odpovedali na ne. Samozrejme, všetko sa týkalo zosnulého a úlohy boli vhodne ladené, na odľahčenie smútku.“

Miesto pre nevšedné rozlúčky

Pri otázke, či sa predsa len nestretli aj s nezvyčajnými želaniami, sa správkyňa Andrea usmieva. Podelí sa so spomienkou na pohreb motorkára v stredných rokoch: „Jeho priatelia, tiež motorkári, mali ideu. Chceli až do Záhrady spomienok prísť na motorkách a na rozlúčku svojmu priateľovi poslednýkrát zatrúbiť. Bol to veľmi pekný nápad, no nemohli sme ho povoliť, lebo sme stále cintorínom. Našli sme však kompromis. Priatelia zosnulého prišli na motorkách, tie zaparkovali pod cintorínom. Boli v typickom koženom oblečení, mali aj helmy. Počas pohrebu sme tu mali vystavenú hračkársku motorku. Po rozlúčke si dali jazdu mestom a po ceste mu predsa naposledy trúbili.“ Okrem špeciálnej požiadavky však bežne pozostalí vyberajú hudbu, ktorá zaznie, alebo vystupujúcich rečníkov. Majú naopak aj možnosť uložiť popol sami v tichosti a súkromí. Keďže sa v Záhrade spomienok organizujú maximálne dve rozlúčky za deň, rodina má toľko času, koľko potrebuje.

V súčasnosti azda najrozšírenejším posledným želaním je, aby z človeka po smrti vyrástol strom. Krásny dub, breza či dokonca košatá jabloň. Splniť ho je však zložitejšie. Máloktoré cintoríny sveta túto možnosť ponúkajú a neradí sa medzi ne ani Záhrada spomienok. Strom na svoj rast potrebuje veľa priestoru, ten však nie je často k dispozícii. S rozšírením kapacít o miesta určené na pochovávanie ľudských pozostatkov sa ale znásobili aj možnosti. Pozostalí si budú môcť na hrobové miesto zasadiť liečivé bylinky. Tie priestor oživia, kým ho nepokryje prirodzený lúčny porast.

Čo živí zoberú, tu chýbať nebude

Vo viacerých kútoch Slovenska dodnes panuje nepísané, zato starými matkami striktne vynucované pravidlo, že z cintorínov sa domov nič neodnáša. Nech tam rastú akokoľvek krásne lesné jahody, či dubáky pod stromami, musia ostať. Aj v tomto je Záhrada iná. „Jeden pán sem chodí venčiť mačku, dokonca sme tu stretli aj ľudí, ktorí išli na huby. Možno povedať, že prostredie je živšie ako na klasických cintorínoch,“ približuje atmosféru Monika Suchánska.

S názorom spoluzakladateľky súhlasí aj Zuzana: „Tu sú si po smrti všetci rovní tak, ako to má byť. Nie je možné predbiehať sa vo veľkosti pomníkov ani v smútočných kyticiach. O udržiavané okolie sa príkladne starajú správkyne. Zametajú lístie, vyhadzujú staré kvety, čistia jazierko. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sú ľudia rozlietaní po celom svete, je dobrý pocit vedieť, že o miesto odpočinku vášho blízkeho sa niekto stará.“

Vášne vzplanú aj z bežných slov

Záhrada už funguje štvrtým rokom a zakladateľky sa zatiaľ stretávajú s pozitívnymi ohlasmi. Ľuďom sa páči prostredie, údržba či rešpekt k prírode. V kúte pri plote sú včelie úle, niekoľko krokov od nich zase hotel pre hmyz. Keď si však Andrea Uherková spomína na začiatky, usmieva sa nad pohoršením, ktoré v tom čase vyvolal u niektorých Zvolenčanov názov – pohrebný rituál. Ľudí vystrašilo už len toto slovné spojenie. Vybavili si pod ním niečo, čo si nevie vysvetliť ani Andrea: „Neviem, čo si predstavovali. Asi, že tu budeme behať nahí, alebo niečo také. Podľa mňa to nevedeli ani oni.“ Rituál teda nahradili synonymom obrad a od začiatku prízvukovali náboženskú otvorenosť, čo vášne v spoločnosti upokojilo.

Pražský Les vzpomínek, na obraz ktorého bol vytvorený aj prvý slovenský prírodný cintorín, nevyvolal medzi verejnosťou negatívne reakcie. Monika Suchánska sa tam pochovávaniu v súlade s prírodou venovala niekoľko rokov. Až s príchodom na Slovensko sa však stretla s opačným názorom. „Dostali sa ku mne reči, že to niektorým ľuďom pripomína pohanské rituály. Asi pre pochovávanie ku koreňom stromov. Zrazu sa objavil akoby konflikt medzi týmto spôsobom posledného odpočinku a tradičnou slovenskou vierou. Pritom dotknutí ľudia ani neboli aktívne veriaci,“ hovorí Monika.

Hoci sa na začiatku ukázali obavy, evanjelická farárka Jarmila Balková v tomto pochovávaní problém nevidí. Naopak, idea prírodnosti a bezodpadovosti sa jej páči. „Myslím, že ide o veľmi dobrý nápad. Klasické cintoríny sú preplnené a odvezie sa z nich veľa odpadu. Ľudia sa predbiehajú v množstve a pestrosti ozdôb, každý hrob je iný,“ vysvetľuje svoje stanovisko k Záhrade spomienok. Nevidí problém ani v pochovávaní do kvetinových záhonov či ku koreňom stromov: „Z cirkevného hľadiska v tomto problém nie je. Aj Biblia hovorí, že prach si a na prach sa obrátiš. Od počiatku sa ráta s tým, že človek nakoniec spočinie v zemi.“

Autor: Martina Jančiarová

Foto: Archív Záhrady spomienok