V zabudnutí

Keby vám niekto povedal, že bratislavské továrne vyvážali tovar na Blízky východ, do Afriky či do Ameriky, verili by ste mu? Mnohé z nich by ste už nenašli, jednoducho – zmizli. 

„Duševným zvodcom robotníctva sa zdá byť príslušník československého štátu, istý Dond, ktorý sa nedávno vrátil z Pešti. Človek takmer bez košele má toľko peňazí, že to je nápadné i kantínskemu. Každý večer sedí spolu s vojakmi v kantíne, platí za nich a vykladá pri tom o komunizme. Bolo by dobré obliecť nejakého detektíva do uniformy, aby počúval reči toho človeka. Tento inteligentný muž musí ísť von z továrne…“ Správa policajného inšpektora v súvislosti s dianím v Rothovej továrni na patróny, apríl roku 1920.

Ťažké životné podmienky zamestnancov, nízke mzdy, neexistujúca bezpečnosť pri práci, nedostupnosť bývania. Prežili zmeny panovníkov, vlastníkov, štátnych hraníc, vojny, niektoré i socializmus. Zažili situácie, ako vo vyššie uvedenej citácii z knihy Priemyselná Bratislava, národnostné spory medzi Nemcami, Maďarmi a Slovákmi či protesty zamestnancov. Tabačka, Cvernovka, Danubiuska, Apollka, Gumonka, Dynamitka, Matadorka a ďalšie fabriky, ktoré kedysi určovali vzhľad Bratislavy, pritiahli robotníkov zo širokého okolia a svojím tovarom zásobovali nielen Uhorsko…Už neexistujú. Zničilo ich 21. storočie.

„Pamiatková ochrana nefunguje správne, ak nechce spolupracovať majiteľ alebo samospráva. Jedným z dôvodov, prečo sa v Bratislave toľko toho zbúralo, je vysoká cena pozemkov. Napríklad na Mlynských Nivách dovoľuje územný plán výstavbu výškových budov. Továrne boli väčšinou veľmi nízke – tvorili ich prízemné výrobné haly, alebo niekoľkopodlažné ,etážovky´ ako Cvernovka či Danubiuska. Ak dostanete za jeden byt s rozlohou 60 metrov štvorcových povedzme 500-tisíc eur, koľko peňazí získate, ak ich postavíte veľa? Zbúrať niečo historické a postaviť niečo nové sa investorovi oplatí aj za cenu pokuty,“ približuje výskumná pracovníčka z Pamiatkového úradu SR Tereza Bartošíková. „Ciest, akými sa majiteľ dokáže zbaviť pamiatky je veľa, stačí len chcieť. Často tieto objekty nechávajú chátrať, nestarajú sa o ne alebo ich úmyselne poškodia. Zavinenie sa však ťažko preukazuje,“ opisuje súčasný stav výskumníčka. 

Podobne vyzerá aj takzvaný Ružový hrad. Keď stav budovy v minulosti posudzovali, bol relatívne dobrý. „Ale to nemusí znamenať, že je dobrý aj teraz. Za Národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v apríli roku 2008, potom na objekt vypracovali architektonicko-historický pamiatkový výskum,“ hovorí Tereza Bartošíková. Roku 2011 časť továrne počas festivalu vyhorela. Teraz Ružový hrad, sčasti pripomínajúci ten bratislavský, chátra – ak nie sú okná rozbité, sú posprejované alebo ich zadebnili kartónom. Pamiatku obkolesuje podobný plot, aký nájdete na každom letnom festivale, strecha je deravá a historický názov pripomína len tabuľa Parkovisko Danubius.

Železnica naša drahá

Výhodou Bratislavy bola jej poloha na križovatke železničných a lodných ciest a v rámci Slovenska sa preto modernizovala pomerne rýchlo. „Najhorším problémom bola doprava. Vozom sa dalo prepraviť len málo vecí, cesta trvala dlho a bola drahá, keďže sa všade platili mýta. Museli ste mať dostatok zvierat a ľudí, ktorí s nimi išli. Navyše, cesty boli v zlom stave,“ vysvetľuje Tereza Bartošíková. 

Rozhodnutie padlo: potrebujeme železnicu. Jej vybudovaniu predchádzal vznik konzorcia sedemnástich statkárov a veľkoobchodníkov na čele s barónom Walterskirchenom, ktorí iniciovali návrh na vytvorenie akciovej spoločnosti na stavbu trate vedúcej z Bratislavy do Trnavy. Prvý, asi pätnásťkilometrový úsek železnice z Bratislavy do Svätého Jura, sprevádzkovali 27. septembra 1840. V ten deň vypravili prvý konský „vlak“ nielen na Slovensku, ale i v Uhorsku. Úsek do Pezinka dokončili koncom júna 1841, to už však akciová spoločnosť zápasila s finančnými problémami. Trať do Šenkvíc teda postavili až v októbri 1845 a pôvodne zamýšľané prepojenie s Trnavou otvorili napokon 1. júna 1846. „Podnikatelia parnú železnicu najprv odmietli, hoci ju mať mohli. Povedali si, že nepotrebujú drahé uhlie a drahé lokomotívy, keď majú dobré uhorské kone a pre ne dostatok potravy. Parné stroje boli. Ale my sme ich nechceli,“ približuje výskumníčka.

Dobré uhorské kone určené pre nákladnú dopravu ťahali päť vagónov a denne mali podľa autorky knihy Priemyselná Bratislava Viery Obuchovej odbehnúť približne štyridsať kilometrov. Z Bratislavy do Trnavy im cesta trvala približne tri hodiny. Dva dni slúžili, na tretí oddychovali. A osobná doprava? Kone boli naopak ľahké a „rýchlobežné“, ale tiež – uhorské. 

Táto železnica však podľa Terezy Bartošíkovej slúžila najmä na vývoz poľnohospodárskych tovarov z úrodných nížin do Bratislavy. A teoreticky aj ďalej. „A na to aj bola – aby sa produkty podnikateľov vyvážali. Až vďaka parnej železnici, ktorá vznikla v auguste roku 1848, sa mohli prepravovať ťažké náklady, a to Bratislave k jej rozkvetu veľmi pomohlo,“ približuje a dodáva, že s jej budovaním bol aj ďalší problém. „Niektoré obce odmietli predať svoju pôdu, aby tadiaľ mohla ísť trať. Prečo? ,Lebo železnice sú nebezpečné a my si tu chceme pestovať svoje veci. Tadiaľto vlak jednoducho nepôjde!´ Ľudia mali predsudky, preto cez viaceré mestá – napríklad cez Modru – trať dodnes nevedie.“ 

Do práce a spať. V zamestnaní často išlo o život

Píše sa rok 1884 a v Bratislave svietia prvé žiarovky, o jedenásť rokov neskôr jazdia prvé električky, funguje plynáreň aj vodáreň. To už existovali tabaková továreň (1853), Kühmayerova továreň (1868) vyrábajúca epolety a rôzne ozdoby najmä na odevy, Marschallova továreň na koče (1869), Rothova továreň na patróny (1870), Grünebergova továreň na kefy (1872), „Dynamitka“ na dynamit a chemikálie (1873), Durvayova tehelňa (1883), Menzlova továreň na lepenku a asfalt (1885), „Klingerka“ vyrábajúca tapety, koženku či impregnované látky (1888-89), „Kablovka“ (1894) produkujúca silnoprúdové káble a vodiče, rafinéria minerálnych olejov „Apollka“ (1895), Stollwerck na cukrovinky (1895-96) či továreň na smaltovaný riad Sfinx (1896).

Píše sa rok 1900, nábrežie Dunaja je vybudované a rieku regulovali – predtým šírka jej koryta na niektorých miestach dosahovala až šesťsto metrov. Po zmenách – tristo. „Tok bol splavnejší, Dunaj nevysychal a letná ,premávka´ fungovala inak. Začal tiež zamŕzať iným spôsobom, a tak sa zmenila aj zimná doprava. V oblastiach pri rieke už neboli záplavy, vznikli tam pozemky a premenil sa urbanizmus Bratislavy,“ opisuje zmeny pracovníčka pamiatkového úradu a dodáva, že mesto sa rozšírilo za hradby – do oblasti Mlynských Nív, dnešného Riverparku či Šancovej ulice. A stabilizovala sa aj Petržalka, pretože kým nebol Dunaj regulovaný, voda odmývala pôdu či domy. „Mesto sa stalo priemyselným a priemyselníci sa začali zaujímať o sociálne bývanie. Chceli aspoň nejaký štandard, a tak začali vznikať hygienické opatrenia – vodovody, kanalizácie – a prvé robotnícke štvrte.“ Išlo však o príbytky pre úradníkov a vedúcich, ktorých si stále prosperujúcejšie fabriky potrebovali udržať.

A podmienky robotníkov? Záležalo od druhu továrne. V niektorých pracovali väčšinou ženy, no napríklad v Dynamitke bola majorita mužov. V textilných výrobách často zamestnávali aj deti. „V polovici 19. storočia vo fabrikách robili najmä Bratislavčania. Na konci storočia sa továrne rozrástli a pracovnej sily bolo málo. Najprv prišli ľudia z blízkeho okolia, ktorí sem dokázali dôjsť pešo. Ak sa vyčerpali tieto zdroje, prichádzali zo širšieho okolia, najmä vlakom. A keď ich bolo stále málo, robotníci sem prišli z väčšej diaľky na dva týždne či mesiac,“ opisuje situáciu Tereza Bartošíková a dopĺňa, že viaceré továrne mali nocľahárne. To však neboli plnohodnotné príbytky, len postele. Zamestnanci často pracovali dvanásť hodín denne, večer padli do postele, ráno išli do práce. A znova. „Koncept voľného času je záležitosťou 20. storočia. V minulosti také čosi neexistovalo. Povedzme, že kým bola žena slobodná, robila v továrni. Vydala sa, prišli deti – a ostala doma. Muži chodili na týždňovky. Alebo do Ameriky na dva – tri roky. Podmienky boli ťažké,“ dopĺňa. 

Neexistovali hygienické štandardy ani bezpečnosť pri práci. Kto si nedal pozor, mohol ľahko prísť o život; ak mala žena sukňu, riziko bolo ešte väčšie – keby jej ju zachytil stroj, vtiahol by ju celú. A vznikali požiare, ktoré ničili budovy, obytné štvrte a niekedy i celé mesto. „Už za čias Márie Terézie sa tomu snažili zabrániť. Postupne začala vznikať stavebná legislatíva – domy nemohol budovať hocikto, komín musel byť postavený tak, aby od neho nezačalo všetko horieť. A textilné továrne alebo mlyny? Tie boli často poschodové s vnútornou konštrukciou z dreva. Veľmi rady horeli. Ale prevádzka fabriky bola veľká investícia, tak začali vymýšľať, ako požiarom zabrániť. Najprv zaviedli liatinové konštrukcie a stĺpy. Ale ani toto riešenie nebolo stopercentne ohňovzdorné, tak ich obaľovali betónom a vznikali prvé železobetónové stavby. Práve pre zaistenie väčšej bezpečnosti,“ hovorí výskumníčka. 

Rizikové boli aj mlyny, kde vznikal výbušný múčny prach. Stačila statická elektrina, iskra a prach sa buď odpálil alebo začal horieť. Naposledy takto explodoval mlyn v Šuranoch. Roku 1989. „Aj Dynamitka bola nebezpečná, no tam bolo riešenie iné. Vybuchujúce stropy. Ak došlo k explózii, vyletela len strecha, konštrukcia múrov bola pevná. Zabránilo sa tým reťazovej reakcii. Po zničení strechu opravili a išlo sa ďalej,“ dopĺňa Tereza Bartošíkova. Ďalej. Ale kam?

Kühmayer – zmenil spôsob odievania a ozdoby vyvážal až na Blízky východ

Keď ste si v utorok 16. júla 1918 kúpili Pressburger Zeitung, vedeli ste, že Bratislavu navštívilo jeho veličenstvo Karol IV. a jeho manželka Zita. Ale vedeli ste aj to, že akýsi Palugyay vyrába šampanské s „vynikajúcou kvalitou domáceho výrobku“, že Grüneberg robí kefy, že v Bratislave je Pivovar Stein a majú aj telefónne číslo nr.22 a že od roku 1825 istý J. E. Hubert vyrába šumivé víno svetovej kvality. Legenda hovorí, že išlo o francúzskeho vojaka vracajúceho sa z napoleonského ťaženia v Rusku, ktorý sa usadil v Bratislave. Podľa výskumníkov však za firmou na počiatku stáli dvaja bratislavskí mešťania. Prvý člen rodiny Hubertovcov sa ako majiteľ továrne objavuje až v roku 1875. Koniec koncov, víno získavalo medaily a roku 1896 ho jeho výsosť František I. ohodnotil slovami – „Toto šampanské je naozaj vynikajúce!“.

„Noviny boli rozšírené a v nich bola, samozrejme, inzercia. Keď ste chceli reklamu na celú stranu, priplatili ste si. V dobových periodikách by ste našli klasické reklamné oznamy – ,my sme taká firma a predávame toto´, ale niektoré reklamy boli aj sofistikované. Tie zobrazovali napríklad konkrétnu továreň alebo výrobky. Takto sa prezentovali aj architekti. A fungovalo to! Tiež boli špecializované periodiká, napríklad Mlynárske listy, a v nich inzerovali továrne vyrábajúce mlynské stroje. Tým, že noviny boli určené pre konkrétne povolanie, reklama bola cielená. Presne vedeli, komu svoj produkt predávali,“ približuje Tereza Bartošíková. 

Ak ste chceli svoj tovar rozšíriť aj ďalej, išli ste na veľtrh. „Výstavy boli ideálne na prezentáciu a propagáciu. Napríklad Thomas Alva Edison chcel takto pretlačiť svoj spôsob vedenia prúdu. Pointou bolo ukázať sa ,tým hore´; chodila tam verejnosť, ktorá si zaplatila vstup, ale aj vláda, firmy, obchodníci … tí rozmýšľali, čo doniesť na svoj trh, čo je zaujímavé a čo je nové. Budovali sa spolupráce, prezentovali sa takto nielen firmy, ale i celé štáty. Vedľajším produktom boli ocenenia, ktoré dávali výrobkom punc kvality.“ Výstav sa zúčastňovali aj fabriky z Bratislavy a získavali ocenenia. A tovar putoval do celého sveta…

„Kühmayer mal prvú továreň na mieste dnešného rozhlasu. Darilo sa mu, tak kúpil mlyn na Vydrici a prerobil ho na továreň. Druhú. Darilo sa mu až tak, že okolo roku 1905 skúpil podobné továrne v Rakúsku od konkurencie a Rakúsko a Uhorsko si podelili trh. Rakúske Kühmayerove továrne vyvážali tovar do západnej Európy, bratislavské do celého Uhorska, na Balkán a Blízky východ. Toto sa dialo vo viacerých prípadoch,“ približuje výskumníčka a dodáva, že Kühmayer zmenil aj podobu vtedajších odevov. Zlaté ozdoby si dovtedy mohla zadovážiť len šľachta a dôstojníci, dokázal však stlačiť výrobnú cenu a keď ženy videli zlaté stuhy, strapce či ozdoby v dostupnej cene, začali ich kupovať na slávnostné oblečenie. Dnes v jeho továrni sídli Pamiatkový úrad SR. 

Budovy na kľúč

Haly alebo ,etážovky´ – všetko záviselo od strojov. Keď boli ťažké, museli byť v halách. Tie mali hlbokú dispozíciu bez priečok, kam sa bočné svetlo z okien nedostalo. Elektrické osvetlenie neexistovalo, tak spravili strešné svetlíky, napríklad v tvare pílových striech pripomínajúcich zuby píly – jedna strana je strmšia, druhá miernejšia. Pri úzkej stavbe ste strešné okná nepotrebovali, stačilo zväčšiť okenné otvory. 

„Podoba budovy závisela od typu fabriky a od strojov, ktoré používala. Keď ste mali ťažké stroje, museli ste sa držať pri zemi. Tie ľahšie ste vedeli nastavať do výšky,“ hovorí výskumníčka a dodáva, že aj v tom čase už boli ceny pozemkov vyššie. Nestavali by ste halu, keby ste vedeli zmenšiť plochu a postaviť budovu do výšky. 

Často základný tvar fabriky vytvárala továreň, ktorá poskytla stroje. „Predstavte si to takto: Chcete postaviť mlyn, tak si v novinách nájdete inzerát, že Prokop a synové z Pardubíc dodávajú mlyny na kľúč a oslovíte ich. Spravia vám cenovú ponuku a povedia, že keď chcete spracovávať toľkoto vagónov pšenice, potrebujete toľkoto strojov. A nakreslia plán s ich umiestnením. Ale ten plán je už nakreslený v nejakej budove,“ vysvetľuje výskumníčka a hovorí, že práve v 19. storočí budovy prispôsobovali strojom. Továrne boli často unifikované, pretože ich majitelia nepotrebovali vylepšiť a často išlo len o funkciu. Niektorí vlastníci si však zavolali architekta, dali mu stavebné plány od dodávateľov strojov a žiadali, aby im navrhol budovu, ktorá bude pekná, reprezentatívna a zaujímavá. Prečo? „Reklama. Túžili, aby obrázok fabriky v novinách vyzeral dobre, a tým pádom sa predával tovar a majiteľ sa mohol pochváliť. Architekt však v tomto prípade musel dodržiavať rozmery stavieb, aby sa neposúvali stroje. Takže väčšinou robil len návrh fasády. To sme však už pri vizuálnej stránke, ktorá záležala od konkrétnej doby,“ dodáva Tereza Bartošíková. Keď bol populárny historizmus, budovy, ako napríklad liehovar v Malackách, Ružový hrad či Kühmayerova továreň, mali historizujúce prvky. 

Na začiatku boli zdobené, neskôr bol ich výzor jednoduchší. Zmena nastala na prelome 19. a 20. storočia. „Chceli niečo obyčajné, utilitárne a praktické, až to nakoniec skončilo pri Baťových fasádach. Výzor bol síce jednoduchý, no mal svoju estetiku. A inak to bolo aj odôvodnené – forma mala vystihovať funkciu, ktorá je vnútri. Architekti si povedali, že budovy zdobiť nebudú: ,Chceme, aby bolo všetkým jasné, že toto je moderná továreň. A budeme sa tým chváliť!´“

Píše sa rok 2024. Ružový hrad závodu Danubius chátra, obilné silo Ludwigovho mlyna takisto. Továrne Gumon, Kablo, tzv. Tabačku a všetky objekty Pivovaru Stein okrem spilky zbúrali. Dynamitku a Patrónku požiera čas. Z časti dvoch zvyšných hál smaltovne v areáli bývalej továrne Matador majú vyrásť bytové komplexy. Zvyšok majú zrúcať a zmeniť na nepoznanie. 

Pamiatka je pre laika čokoľvek staré. Očami pamiatkara je to objekt chránený zákonom. A pamiatka v ponímaní developera znamená len to, čo treba zbúrať. 

Autorka: Magdaléna Svetláková