Dramatický osud bratislavského prepichového paláca môžeme porovnať s vilou v Brne
Predstavte si: žiadny internet či smartfóny, obdobie vojen a rok 1889. Podarilo sa? Alebo ešte konkrétnejšie! Ste majiteľom lekárne Červený rak v samom srdci Prešporku, patrí vám mnoho meštianskych domov a vlastníte bohatú zbierku umeleckých diel. Oženíte sa s dcérou úspešného výrobcu klavírov, pri prašnej ceste skúpite pozemky a postavíte si reprezentatívny palác. Tušíte, ktorý to je? Alebo ešte niečo! Voláte sa Felix a Ida Pisztory. A teraz? Áno, vaše predstavy sú správne – Pistoriho palác.
Postavený z dedičstva
Drevená podlaha hlasno škrípe a ja sa po každom šliapnutí prenesiem do konca 19. storočia, keď palác stavali a obývali lekárnik Felix Pisztory s manželkou Idou. Pozriem sa z okna na druhom poschodí a vidím rušnú ulicu veľkomesta – štvorprúdovú cestu, desiatky áut a paláce. Veľa palácov! Ulica však nevyzerala vždy rovnako reprezentatívne. Z prašnej cesty sa až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia stala ulica pomenovaná podľa korunnej princeznej Štefánie, priamo odtiaľto z viedenských vlakov prichádzajúcich na stanicu vstupovali do mesta tie najvzácnejšie návštevy. Palác však nebol postavený z predaja Felixových zbierok umeleckých diel, či jeho meštianskych domov, akoby ste možno čakali. Ako sa hovorí, za všetkým hľadajte ženu! A to platí aj v tomto prípade. Nájomný dom s prepychovým palácom postavili z dedičstva Idy Pisztory, ktorá bola dcérou tunajšieho výrobcu klavírov, Carla Jacoba Ludwiga Schmidta. Jej otec ich vyrábal v najvyššej kvalite, dokonca poskytol na koncert sálu, kde vystupoval hudobný skladateľ Johann Hummel. Jeho syn a brat Idy, Carl Schmidt mladší, bol rovnako úspešným predajcom klavírov a k jeho zákazníkom patril aj slávny Franz List. Po tom, ako otec Idy zomrel, niektorí z rodiny pokračovali v tradícii až do revolúcie v roku 1917. Ida sa však rozhodla investovať do nehnuteľností v rodnom meste. Tak, a už poznáme počiatok Pistoriho paláca.
Záhrada až k Slavínu
Dnes nepredstaviteľné, vtedy skutočné. Záhrady siahali až k dnešnému Slavínu! Felix Pisztory v nich pestoval liečivé bylinky a cudzokrajné rastliny. Z nich vyrábal lieky a predával do lekární v Prešporku, napríklad aj do slávneho Salvadora. V súčasnosti zo záhrad ostalo len maličké torzo a pri pohľade do diaľky nedovidíte ani do vzdialenosti päťdesiat metrov. Uvidíte len dom a pred ním ďalší, menší dom. Ten si nechali postaviť manželia Pisztoryovci. O vyše storočie neskôr bol už nadstavaný a prerobený na nemocnicu s poliklinikou. A teraz? Zbúraný a postavený od základov nanovo. ,,Tu budú kancelárie a administratíva, stavia to Eset a aj keď je to v tesnej blízkosti Pistoriho paláca, my s tým nič nemáme…”, bez väčšieho entuziazmu mi povie referentka Pistoriho paláca, ktorá ma sprevádza každým kútom bývalého sídla Felixa a Idy. ,,A tu je figovník Magdy Vášáryovej, ktorý je teraz škaredý, ale inak je krásny. Aj tá ruža je jej,” tón hlasu sa zmení.
Magda Vášáryová, slovenská herečka, diplomatka a politička, bola totiž iniciátorkou rekonštrukcie Pistoriho paláca. Keď pustol a doslova sa rozpadával, s dobrovoľníkmi palác čistila a vypratávala. ,,Veľmi sa pričinila o to, aby si ho vôbec niekto všimol. Dnes má hore vo vežičke kanceláriu,” hovorí mi už s viditeľným nadšením.
Vchádzam do presvetlenej miestnosti na druhom poschodí s klavírnym krídlom z lesklého ebenu. Pozriem sa z okna a konečne dovidím aj ďalej, ako na dva domy z nádvoria. Hľadím na osem domov a jednu Pavlovniu plstnatú, známu aj pod názvom čínsky cisársky strom. ,,V Bratislave máme len dve, tá druhá je na Kamennom námestí, no tá naša je krajšia!” povie mi referentka Pistoriho paláca. Pri výhľade z druhého z celkového počtu šiestich dvojkrídlových okien, mi ostáva už len predstavovať si, aké museli byť Felixove záhrady nekonečné… Okrem byliniek voňali určite aj bohatstvom!
Maľovaný ako Sixtínska kaplnka
Drevené s ručne vyrezávanými detailmi, so štukovými alebo rokokovými motívmi či maľované ako v Sixtínskej kaplnke. Reč je o stropoch v Pistoriho paláci. Najmä tých v salónnej časti, kde sa konali niekdajšie oslavy a prijímali hostia. ,,Tu sa kedysi tancovalo a veselilo…” dozviem sa a zahľadím sa na štyri priechodné miestnosti. V jednej bol možno nábytok potiahnutý tmavou kožou, hovorím si. A v ďalšej azda jedáleň s tým najvzácnejším porcelánom v celom Prešporku. Keďže Ida Pisztory pochádzala z rodiny vyrábajúcej klavíry, v mojej predstavivosti nechýba klavírne krídlo nachádzajúce sa v jednej z miestností bývalého salóna, priamo pod freskovou maľbou na strope. Nedokázal som sa od toho odtrhnúť a aspoň na chvíľu som si pripadal ako vo Vatikáne, pozerajúc s otvorenými ústami na Michelangelovu fresku Stvorenie Adama.
Vyzerala ako slovenská verzia fresky vo Vatikáne, na ktorú by sa pokojne mohli chodiť pozerať húfy ľudí. A nemuseli by sa ani tak tlačiť ako v Sixtínskej kaplnke! Autorom bol rakúsky umelec Peregrin von Gastgeb – na strope zobrazil ženské postavy perzonifikujúce hudbu a poéziu, v každom rohu plafónu zároveň zobrazil motívy štyroch ročných období s kvetmi a vtákmi. Jeho maľby sú vlastnoručne podpísané a datované rokom 1895, čo dokazuje, že výzdoba interiérov vznikla až po smrti Felixa Pisztoryho a musela ich financovať Ida Pisztory. Áno, Felix Pisztory sa dokončenia stavby nedožil a zomrel v roku 1891. Ida nemala deti. Možno práve preto sa jej dieťaťom stal palác. Dokončila ho, vyzdobila, nádherne zariadila a v tomto luxuse žila celé nasledujúce desaťročia.
Luxusné však nie sú len stropy. Sú to aj vyrezávané drevené obloženia, terrazove podlahy a krištáľové lustre, honosné kamenné schodisko s červeným kobercom či umelecky kované železné zábradlia od vtedajšej firmy “Márton a syn”. Tá zaobstarala aj dvojkrídlovú vstupnú bránu či konštrukciu a zábradlie balkónu na strane záhrady. ,,Kedysi tu boli balkónové dvere, ktoré sa postupnými prestavbami paláca zmenili na toto maličké okno,” dozviem sa o jedinom zachovalom balkóne z celého paláca.
Navštívili ho Tiso i Himmler
“Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania, vojnových hrôz – a nastoluje na svete mier, prácu, slobodu, rovnoprávnosť, bratstvo a šťastie všetkých národov.” Tento nápis objavujem na jednej z nástenných platní vo vstupnej hale. Niektorí si Pistoriho palác možno pamätajú ako miesto, kde skladali pioniersky sľub alebo ako múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina. No a Lenin sa tu naozaj stále nachádza! Rozobrali ho na dve polovice a zakryli plachtou – samozrejme, reč je o jeho sadrovej soche v životnej veľkosti. ,,Aha, tu je Voloďa!” vysloví dlhoročná referentka Pistoriho paláca v ruštine meno vodcu proletariátu a odkryje bustu. Mimochodom, tá je uložená pod točitým schodiskom vo veži, kde má kanceláriu aj Magda Vášaryová.
Počas 2. svetovej vojny sídlilo v Pistoryho paláci obávané nemecké veľvyslanectvo a neskôr aj Gestapo. Chodili sem Tiso a dokonca aj Hitlerov blízky spolupracovník Heinrich Himmler. V roku 1953 tu zriadili Leninovo múzeum a priestory sa tak museli upraviť podľa vzoru Sovietskeho zväzu.
Mačky mali frei
Zriadením Leninovho múzea sa na dlhé dekády skrylo viacero významných architektonických prvkov paláca. Niky so sochami zamurovali a osadili nástennými platňami oslavujúcimi socializmus. Veľké miestnosti predelili priečkami, vysoké zdobené stropy znížili a zakryli sadrokartónom, zimnú záhradu s kovanými okennými rámami nahradili sklobetónom a pre vybudovanie vrátnice na prízemí museli vybúrať niekoľko priečok. Takto fungoval Pistoriho palác až do pádu režimu – deti tu skladali pionierske sľuby a v suteréne sa po vybudovaní kina vzdelávali propagandistickými filmami.
Nežnou revolúciou sa vrátane socialistickému režimu prirodzene skončila aj funkcia Leninovho múzea. Pistoriho palác však nečakal priaznivý osud. ,,V ľavom krídle sídlil ešte Dom zahraničných Slovákov,” hovorí mi už na konci prehliadky správkyňa paláca a dodáva: ,,No väčšina objektu však nebola využívaná a mačky tu mali frei.” V preklade – palác sa začal rozpadávať, nevetralo sa a pretože sa priestory nevyužívali, začala sa tu šíriť pleseň. Do roku 2005 bol kompletne opustený a schátral. Na svoju záchranu čakal až do roku 2011, keď prešiel pod správu mestskej časti Staré Mesto.
Úplnej renesancie sa však palác dočkal až v roku 2015, keď sa na Štefánikovej ulici objavilo na dva roky lešenie. Obnovili strechu, výskum odhalil pôvodné architektonické prvky a jeden z najbohatších a najvýstavnejších obytných domov konca 19. storočia získal konečne svoje stratené čaro.
Pistoriho palác á la Vila Tugendhat
Možno si niektorí povedia, že porovnanie týchto dvoch architektonických skvostov je absurdné. Z architektonického hľadiska zrejme áno. Oba boli postavené v inom období a s takmer štyridsaťročným rozdielom. Je to história verzus moderna, hodvábom vytapetované steny verzus onyxové steny, drevené dvojkrídlové okná verzus veľké francúzske či historické balkóny verzus rozsiahle terasy. Pistoriho palác i Vila Tugendhat však majú spoločnú jednu vec – sú svedkami nenaplneného rodinného šťastia manželských párov.
Rodina Tugendhatovcov obývala brniansku vilu len osem rokov, keď manželia židovského pôvodu Fritz a Greta museli v roku 1938 pred Hitlerom utiecť. Vila Tugendhat tak zostala napospas osudu a nenaplnila rodinné šťastie podobne ako roky predtým Pistoriho palác. Po smrti Felixa Pisztoryho sa v paláci údajne striedali nájomníci a priestory postavené pre manželov zostali nevyužité. Z niektorých dokumentov vyplýva, že istá časť rodiny v paláci bývala aj po smrti Idy Pisztory a musela rovnako pred Hitlerom utiecť pre svoj židovský pôvod. A bolo to taktiež v roku 1938! Palác podobne ako sídlo Tugendhatovcov po 2. svetovej vojne vyrabovali a viacero vzácnych kusov nábytku a dokumentov sa stratilo, no tým sa podobnosť nekončí. Gestapo istý čas obývalo aj toto vzácne architektonické dielo a podobne ako socialistický režim zakryl zdobené stropy či iné vzácne prvky v Pistoriho paláci, tak bola zakrytá aj drahocenná onyxová stena vo Vile Tugendhat. Vďaka tomuto barbarskému kroku sa tak hodnotné prvky v oboch stavbách zachovali bez poškodenia až dodnes.
Návrat domov
V 60. rokoch kontaktoval Gretu Tugendhat český architekt František Kalivoda, ktorý ju pozval do Brna a postaral sa, aby vilu zapísali medzi kultúrne pamiatky. V šesťdesiatom siedmom roku sa prišla na vilu pozrieť a ostala zdesená. Už to nebola tá honosná stavba, ktorú si pamätala.
Teraz som však presvedčený, že by sa jej zrekonštruovaná Vila Tugendhat páčila a bola by ňou nadšená. Rovnako si to myslím aj o Ide Pisztory, ktorá by Pistoriho palác milovala. Dokonca som presvedčený, že by obe ženy svojim domovom povedali toto: ,,Zaľúbili sme sa do teba. Pretože cez tvoje nenaplnené šťastie vidíme, aký si krásny.”
Autor: Andrej Sárközi
Foto: autor