All Posts By

Andrej Sárközi

Pistoriho palác – dvojča Vily Tugendhat

Dramatický osud bratislavského prepichového paláca môžeme porovnať s vilou v Brne

            Predstavte si: žiadny internet či smartfóny, obdobie vojen a rok 1889. Podarilo sa? Alebo ešte konkrétnejšie! Ste majiteľom lekárne Červený rak v samom srdci Prešporku, patrí vám mnoho meštianskych domov a vlastníte bohatú zbierku umeleckých diel. Oženíte sa s dcérou úspešného výrobcu klavírov, pri prašnej ceste skúpite pozemky a postavíte si reprezentatívny palác. Tušíte, ktorý to je? Alebo ešte niečo! Voláte sa Felix a Ida Pisztory. A teraz? Áno, vaše predstavy sú správne – Pistoriho palác.

 Postavený z dedičstva

Drevená podlaha hlasno škrípe a ja sa po každom šliapnutí prenesiem do konca 19. storočia, keď palác stavali a obývali lekárnik Felix Pisztory s manželkou Idou. Pozriem sa z okna na druhom poschodí a vidím rušnú ulicu veľkomesta – štvorprúdovú cestu, desiatky áut a paláce. Veľa palácov! Ulica však nevyzerala vždy rovnako reprezentatívne. Z prašnej cesty sa až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia stala ulica pomenovaná podľa korunnej princeznej Štefánie, priamo odtiaľto z viedenských vlakov prichádzajúcich na stanicu vstupovali do mesta tie najvzácnejšie návštevy. Palác však nebol postavený z predaja Felixových zbierok umeleckých diel, či jeho meštianskych domov, akoby ste možno čakali. Ako sa hovorí, za všetkým hľadajte ženu! A to platí aj v tomto prípade. Nájomný dom s prepychovým palácom postavili z dedičstva Idy Pisztory, ktorá bola dcérou tunajšieho výrobcu klavírov, Carla Jacoba Ludwiga Schmidta. Jej otec ich vyrábal v najvyššej kvalite, dokonca poskytol na koncert sálu, kde vystupoval hudobný skladateľ Johann Hummel. Jeho syn a brat Idy, Carl Schmidt mladší, bol rovnako úspešným predajcom klavírov a k jeho zákazníkom patril aj slávny Franz List. Po tom, ako otec Idy zomrel, niektorí z rodiny pokračovali v tradícii až do revolúcie v roku 1917. Ida sa však rozhodla investovať do nehnuteľností v rodnom meste. Tak, a už poznáme počiatok Pistoriho paláca.

            Záhrada až k Slavínu

            Dnes nepredstaviteľné, vtedy skutočné. Záhrady siahali až k dnešnému Slavínu! Felix Pisztory v nich pestoval liečivé bylinky a cudzokrajné rastliny. Z nich vyrábal lieky a predával do lekární v Prešporku, napríklad aj do slávneho Salvadora. V súčasnosti zo záhrad ostalo len maličké torzo a pri pohľade do diaľky nedovidíte ani do vzdialenosti päťdesiat metrov. Uvidíte len dom a pred ním ďalší, menší dom. Ten si nechali postaviť manželia Pisztoryovci. O vyše storočie neskôr bol už nadstavaný a prerobený na nemocnicu s poliklinikou. A teraz? Zbúraný a postavený od základov nanovo. ,,Tu budú kancelárie a administratíva, stavia to Eset a aj keď je to v tesnej blízkosti Pistoriho paláca, my s tým nič nemáme…”, bez väčšieho entuziazmu mi povie referentka Pistoriho paláca, ktorá ma sprevádza každým kútom bývalého sídla Felixa a Idy.  ,,A tu je figovník Magdy Vášáryovej, ktorý je teraz škaredý, ale inak je krásny. Aj tá ruža je jej,” tón hlasu sa zmení.
            Magda Vášáryová, slovenská herečka, diplomatka a politička, bola totiž iniciátorkou rekonštrukcie Pistoriho paláca. Keď pustol a doslova sa rozpadával, s dobrovoľníkmi palác čistila a vypratávala. ,,Veľmi sa pričinila o to, aby si ho vôbec niekto všimol. Dnes má hore vo vežičke kanceláriu,” hovorí mi už s viditeľným nadšením.

            Vchádzam do presvetlenej miestnosti na druhom poschodí s klavírnym krídlom z lesklého ebenu. Pozriem sa z okna a konečne dovidím aj ďalej, ako na dva domy z nádvoria. Hľadím na osem domov a jednu Pavlovniu plstnatú, známu aj pod názvom čínsky cisársky strom. ,,V Bratislave máme len dve, tá druhá je na Kamennom námestí, no tá naša je krajšia!” povie mi referentka Pistoriho paláca. Pri výhľade z druhého z celkového počtu šiestich dvojkrídlových okien, mi ostáva už len predstavovať si, aké museli byť Felixove záhrady nekonečné… Okrem byliniek voňali určite aj bohatstvom!

            Maľovaný ako Sixtínska kaplnka

            Drevené s ručne vyrezávanými detailmi, so štukovými alebo rokokovými motívmi či maľované ako v Sixtínskej kaplnke. Reč je o stropoch v Pistoriho paláci. Najmä tých v salónnej časti, kde sa konali niekdajšie oslavy a prijímali hostia. ,,Tu sa kedysi tancovalo a veselilo…” dozviem sa a zahľadím sa na štyri priechodné miestnosti. V jednej bol možno nábytok potiahnutý tmavou kožou, hovorím si. A v ďalšej azda jedáleň s tým najvzácnejším porcelánom v celom Prešporku. Keďže Ida Pisztory pochádzala z rodiny vyrábajúcej klavíry, v mojej predstavivosti nechýba klavírne krídlo nachádzajúce sa v jednej z miestností bývalého salóna, priamo pod freskovou maľbou na strope. Nedokázal som sa od toho odtrhnúť a aspoň na chvíľu  som si pripadal ako vo Vatikáne, pozerajúc s otvorenými ústami na Michelangelovu fresku Stvorenie Adama.

            Vyzerala ako slovenská verzia fresky vo Vatikáne, na ktorú by sa pokojne mohli chodiť pozerať húfy ľudí. A nemuseli by sa ani tak tlačiť ako v Sixtínskej kaplnke! Autorom bol rakúsky umelec Peregrin von Gastgeb – na strope zobrazil ženské postavy perzonifikujúce hudbu a poéziu, v každom rohu plafónu zároveň zobrazil motívy štyroch ročných období s kvetmi a vtákmi. Jeho maľby sú vlastnoručne podpísané a datované rokom 1895, čo dokazuje, že výzdoba interiérov vznikla až po smrti Felixa Pisztoryho a musela ich financovať Ida Pisztory. Áno, Felix Pisztory sa dokončenia stavby nedožil a zomrel v roku 1891. Ida nemala deti. Možno práve preto sa jej dieťaťom stal palác. Dokončila ho, vyzdobila, nádherne zariadila a v tomto luxuse žila celé nasledujúce desaťročia.

            Luxusné však nie sú len stropy. Sú to aj vyrezávané drevené obloženia, terrazove podlahy a krištáľové lustre, honosné kamenné schodisko s červeným kobercom či umelecky kované železné zábradlia od vtedajšej firmy “Márton a syn”. Tá zaobstarala aj dvojkrídlovú vstupnú bránu či konštrukciu a zábradlie balkónu na strane záhrady. ,,Kedysi tu boli balkónové dvere, ktoré sa postupnými prestavbami paláca zmenili na toto maličké okno,” dozviem sa o jedinom zachovalom balkóne z celého paláca.

            Navštívili ho Tiso i Himmler

            “Komunizmus plní historické poslanie – zbaviť všetkých ľudí sociálnej nerovnosti, všetkých foriem útlaku a vykorisťovania, vojnových hrôz – a nastoluje na svete mier, prácu, slobodu, rovnoprávnosť, bratstvo a šťastie všetkých národov.” Tento nápis objavujem na jednej z nástenných platní vo vstupnej hale. Niektorí si Pistoriho palác možno pamätajú ako miesto, kde skladali pioniersky sľub alebo ako múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina. No a Lenin sa tu naozaj stále nachádza! Rozobrali ho na dve polovice a zakryli plachtou – samozrejme, reč je o jeho sadrovej soche v životnej veľkosti. ,,Aha, tu je Voloďa!” vysloví dlhoročná referentka Pistoriho paláca v ruštine meno vodcu proletariátu a odkryje bustu. Mimochodom, tá je uložená pod točitým schodiskom vo veži, kde má kanceláriu aj Magda Vášaryová.

            Počas 2. svetovej vojny sídlilo v Pistoryho paláci obávané nemecké veľvyslanectvo a neskôr aj Gestapo. Chodili sem Tiso a dokonca aj Hitlerov blízky spolupracovník Heinrich Himmler. V roku 1953 tu zriadili Leninovo múzeum a priestory sa tak museli upraviť podľa vzoru Sovietskeho zväzu.

            Mačky mali frei 

            Zriadením Leninovho múzea sa na dlhé dekády skrylo viacero významných architektonických prvkov paláca. Niky so sochami zamurovali a osadili nástennými platňami oslavujúcimi socializmus. Veľké miestnosti predelili priečkami, vysoké zdobené stropy znížili a zakryli sadrokartónom, zimnú záhradu s kovanými okennými rámami nahradili sklobetónom a pre vybudovanie vrátnice na prízemí museli vybúrať niekoľko priečok. Takto fungoval Pistoriho palác až do pádu režimu – deti tu skladali pionierske sľuby a v suteréne sa po vybudovaní kina vzdelávali propagandistickými filmami. 
            Nežnou revolúciou sa vrátane socialistickému režimu prirodzene skončila aj funkcia Leninovho múzea. Pistoriho palác však nečakal priaznivý osud. ,,V ľavom krídle sídlil ešte Dom zahraničných Slovákov,” hovorí mi už na konci prehliadky správkyňa paláca a dodáva: ,,No väčšina objektu však nebola využívaná a mačky tu mali frei.” V preklade – palác sa začal rozpadávať, nevetralo sa a pretože sa priestory nevyužívali,  začala sa tu šíriť pleseň. Do roku 2005 bol kompletne opustený a schátral. Na svoju záchranu čakal až do roku 2011, keď prešiel pod správu mestskej časti Staré Mesto.

             Úplnej renesancie sa však palác dočkal až v roku 2015, keď sa na Štefánikovej ulici objavilo na dva roky lešenie. Obnovili strechu, výskum odhalil pôvodné architektonické prvky a jeden z najbohatších a najvýstavnejších obytných domov konca 19. storočia získal konečne svoje stratené čaro. 

            Pistoriho palác á la Vila Tugendhat 

            Možno si niektorí povedia, že porovnanie týchto dvoch architektonických skvostov je absurdné. Z architektonického hľadiska zrejme áno. Oba boli postavené v inom období a s takmer štyridsaťročným rozdielom. Je to história verzus moderna, hodvábom vytapetované steny verzus onyxové steny, drevené dvojkrídlové okná verzus veľké francúzske či historické balkóny verzus rozsiahle terasy. Pistoriho palác i Vila Tugendhat však majú spoločnú jednu vec – sú svedkami nenaplneného rodinného šťastia manželských párov. 

            Rodina Tugendhatovcov obývala brniansku vilu len osem rokov, keď manželia židovského pôvodu Fritz a Greta museli v roku 1938 pred Hitlerom utiecť. Vila Tugendhat tak zostala napospas osudu a nenaplnila rodinné šťastie podobne ako roky predtým Pistoriho palác. Po smrti Felixa Pisztoryho sa v paláci údajne striedali nájomníci a priestory postavené pre manželov zostali nevyužité. Z niektorých dokumentov vyplýva, že istá časť rodiny v paláci bývala aj po smrti Idy Pisztory a musela rovnako pred Hitlerom utiecť pre svoj židovský pôvod. A bolo to taktiež v roku 1938! Palác podobne ako sídlo Tugendhatovcov po 2. svetovej vojne vyrabovali a viacero vzácnych kusov nábytku a dokumentov sa stratilo, no tým sa podobnosť nekončí. Gestapo istý čas obývalo aj toto vzácne architektonické dielo a podobne ako socialistický režim zakryl zdobené stropy či iné vzácne prvky v Pistoriho paláci, tak bola zakrytá aj drahocenná onyxová stena vo Vile Tugendhat. Vďaka tomuto barbarskému kroku sa tak hodnotné prvky v oboch stavbách zachovali bez poškodenia až dodnes. 

            Návrat domov

            V 60. rokoch kontaktoval Gretu Tugendhat český architekt František Kalivoda, ktorý ju pozval do Brna a postaral sa, aby vilu zapísali medzi kultúrne pamiatky. V šesťdesiatom siedmom roku sa prišla na vilu pozrieť a ostala zdesená. Už to nebola tá honosná stavba, ktorú si pamätala. 
            Teraz som však presvedčený, že by sa jej zrekonštruovaná Vila Tugendhat páčila a bola by ňou nadšená. Rovnako si to myslím aj o Ide Pisztory, ktorá by Pistoriho palác milovala. Dokonca som presvedčený, že by obe ženy svojim domovom povedali toto: ,,Zaľúbili sme sa do teba. Pretože cez tvoje nenaplnené šťastie vidíme, aký si krásny.”

Autor: Andrej Sárközi

Foto: autor

Mráz, sneh, miestami nákaza

Od kalamity, povinného testovania či karantény, až po prechádzky bielou Prahou a návštevu Karlovej univerzity

,,Vlak s cieľovou destináciou Praha – Hlavní nádraží, s odchodom pätnásť hodín, dvadsať minút, bude meškať asi šesťdesiatpäť minút. Za vzniknutú situáciu sa ospravedlňujeme,’‘ zaznelo bratislavskou Hlavnou stanicou a moja vysnívaná cesta na Erasmus sa začala komplikovať.

          Bol druhý februárový týždeň, teplota jemne nad nulou a v Bratislave svietilo slnko. Po snehu ani stopy, keď sa odrazu objavil husto zasnežený žltý vlak, škrípajúci kolesami o kvalitné slovenské koľajnice. Ako prichádza bližšie, zisťujem, že z pôvodného nápisu zostali len písmená Jet, no žiadny triskáč to nebol. Vagóny takmer celé pokryté súvislou vrstvou snehu a ja som vo svojich bielych teniskách začal rozmýšľať, či som predsa len nemal zvoliť lepšiu obuv.

          Po šesťdesiatich piatich minútach čakania v útulnom foyer Hlavnej stanice som nastúpil do vlaku. A hneď prišlo na typický pandemický problém nás, okuliarnikov – kvôli rúšku sa mi zarosili sklá. Nevidel som čísla nad sedadlami, nevidel som sedadlá, nevidel som nič. S prižmúrenými očami som zaostroval na čísla a hľadal päťdesiatpäťku, na ktorú som čakal už vyše hodiny. Mám! Sedím! Dobre je. Zapnem si hudbu, vyleštím okuliare. Som spokojný, dobre je.

          ,,Kam cestujete?” ozve sa nečakane zo sedadla za mnou. ,,Do Prahy, študovať v rámci programu Erasmus, ” vysvetlím pani čo najstručnejšie. ,,Študovať do Prahy?! Môj vnuk je tam, teraz dostal covid a celé noci vykašliaval krv. Mal horúčky, triašky a dokonca bol týždeň v nemocnici. Ach, dúfam, že vy budete v poriadku!” povedala mi pokojným hlasom a vo mne by ste sa krvi nedorezali.

          Vlak sa onedlho pohol a z reproduktorov sa ozval personál: ,,Dámi a páni, z dôvodu snehovej kalamity na území Českej republiky je pravdepodobné, že počas jazdy naberieme ďalšie meškanie.” Takto sa začínal môj Erasmus!

          Po šesť a pol hodinovej ceste by som očakával prinajmenšom slnečnú Makarsku riviéru, ale ja som vystúpil dopolmetrového snehu v Prahe. Dobre, možno do menšieho, ako Bratislavčan to mám trochu skreslené. Vonkajšia teplota dosahovala príjemných mínus štrnásť stupňov a ja som v stave tlmeného vedomia začal snívať o teplom radiátore. Ach!

          Môj lodný kufor driftoval na zamrznutej pražskej mozaike a ja by som ho bol najradšej zahodil do najbližšieho kontajnera. Cesty a chodníky boli rovnako neodhrnuté ako na Slovensku a mne napadlo jediné – je to taktika! Taktika, aby ľudia počas pandémie nemohli vychádzať von a zostali doma. Taxikár takmer nezdolal kopec k môjmu ubytovaniu, kolesá sa neprestajne pretáčali a ja som si užíval pocit studeného mokra v mojich topánkach.

          Opustená Praha

          ,,Toto je malý krok pre človeka a veľký skok pre ľudstvo!” hovorím si stojac na chodníku po päťdňovej povinnej samotke, teda karanténe. Odrazu začína snežiť, ako pekne sneží! Toľko bielej radosti!

          A teraz na vážnejšiu nôtu. Nikdy som v centre Prahy nevidel tak málo ľudí ako teraz, bolo to strašidelné. Na Karlovom moste nás bolo zo desať plus dva psy, na Václavskom námestí o jedného psa viac. Stovežatá Praha bola celá pod snehom, večer sa k tomu pridala hmla a ja som si pripadal ako vo filme Harryho Pottera. Heslo pandémie: ,,Bez rúška ani krok!” sa v Prahe zmenilo na: ,,S rúškom ani na krok!” pretože z tých desiatich ľudí na Karlovom moste sme mali rúško dvaja. A ja, s mojím respirátorom FFP2, som si pripadal, akoby som ušiel z blázinca, pretože na mňa všetci zazerali.

          Po absolvovaní povinnej karantény a spoznaní zasneženej Prahy, som konečne zavítal na svoju fakultu Sociálnych vied Karlovej Univerzity. Privítali ma s láskou, akoby som bol jeden z nich. Keďže som doteraz chodil do škôl len v Bratislave, študovať v Prahe pre mňa znamenalo, akoby som sa ocitol na Oxforde v Británii, univerzite v Mníchove, alebo na Stanforde v Kalifornii. Alebo, ako keď sa chlapec zo Sobraniec rozhodne prísť študovať do Bratislavy. Malo to pre mňa ohromný vau efekt, aj keď bolo vyučovanie online.

          Solidárni Česi

          Koncom marca sa v Prahe udiala vec, o ktorej písali po celom svete. Dlažbu na Staromestskom námestí pokrylo 25-tisíc krížov, symbolizovali obete epidémie koronavírusu. Ľudia na ne nešliapali, obchádzali ich a neskôr pri nich začali spontánne zapaľovať sviečky a dokresľovať kriedami mená svojich blízkych, ktorí podľahli covidu.

          Akoby povedal klasik: ,,Ďakujem za kus dobrej roboty.” Tentokrát však treba naozaj poďakovať ľudom z iniciatívy Milion chvilek, ktorí dokázali, že majú srdce na správnom mieste, pretože ľudia si potrebovali niekde uctiť svojich blízkych. A ja som zase vďačný Erasmu, že som mohol tieto momenty zažiť na vlastnej koži – od snehovej kalamity, povinného testovania či karantény, až po prechádzky zasneženou Prahou, návštevu Karlovej univerzity a solidárnosti bratov Čechov.

Text: Andrej Sárközi
Foto: autor

Komentár: Pandémia ako sociálny experiment?


Zostaňte doma. Nakupujte od deviatej do dvanástej a na verejnosti dodržujte dvojmetrovú vzdialenosť. Buďte k sebe ohľaduplní a noste rúška! Znie to takmer ako sociálny experiment, ktorého súčasťou je bezmála osem miliárd ľudí po celom svete. Má to však háčik – nie je to experiment. 

Teraz žijeme v karanténe. Koronavírus je tu s nami už pár mesiacov a my si zvykáme na nový spôsob života. Ale zároveň si kladieme otázku: čo sa po tejto pandémii zmení? Moja odpoveď znie: všetko! Priznajme si, čaká nás iný svet. Rovnako, ako nás čakal po Novembri ’89 či 11. septembri 2001.

Dobrosrdečnosť víťazí

Už teraz sme svedkami dobrosrdečnosti. Ľudia šijú rúška a rozdávajú ich zadarmo tým, ktorí sú v tejto situácii bezmocní. Alebo idú do obchodu nakúpiť chorým či seniorom a nákup im prinesú až pred dvere. Rodia sa rôzne projekty a iniciatívy na podporu nášho poddimenzovaného zdravotníctva. V jednom z nich sa len za pár týždňov vyzbieralo 700-tisíc eur, za ktoré sa kúpili státisíce ochranných pomôcok pre zdravotníkov a desiatky prístrojov. 

Žiaľ, okrem dobrosrdečnosti je tu aj egoizmus. Dokonca aj v lekárskej profesii. Spomeňte si, ako niektorí doktori zamlčali, že mali cestovateľskú anamnézu, ba dokonca aj príznaky choroby. A pokojne šli medzi pacientov, o ktorých sa mali starať.

Alebo ten druh egoizmu, keď sa nabalí riaditeľ Správy štátnych hmotných rezerv a v čase núdzového stavu si jeho dvadsaťročný syn kúpi dva byty v centre Bratislavy. A to len pár dní po tom, čo jeho otec podpísal zmluvy na predražené rýchlotesty. Ale čo so skladom, za ktorý zodpovedal teraz už bývalý nominant Smeru? Ten sklad, ktorý mal byť plný ochranných pomôcok pre zdravotníkov a ľudí bojujúcich s koronavírusom v prvej línii? Nuž, ten je prázdny.

Na rovinu, novej vláde sa podarilo za dvadsaťštyri hodín odhaliť viac korupčných káuz ako tej predchádzajúcej za dvanásť rokov. A to odvolali iba jedného riaditeľa. 

Nemôžeme zabudnúť ani na kategóriu – egoistická slepota. Ako inak by sa dali nazvať ,,tajné omše”, ktoré organizovali niektorí duchovní, napriek zákazu zhromažďovania? Možno hazard so zdravím.

Zmena k lepšiemu

Ak sa ale pozrieme do budúcnosti, priestor na zmenu tu je. Na zmenu k lepšiemu. V školstve si možno uvedomia, že študenti a pedagógovia nemusia nevyhnutne sedieť v triedach, aby „podávali výkony“. Rovnako mnohí úradníci v kanceláriách.

Slovensko dokonca začalo s výrobou vlastných testov na koronavírus a tímy dvojice vedcov Mistrík – Čekan odosielajú do sveta jasný odkaz: sme talentovaná krajina. Mimochodom, tá dvojica vedcov, ktorej projekty ostali bez podpory grantov ešte v časoch Plavčanovho ministrovania.

Firmy sa bez väčších problémov dokázali na trhu preorientovať a zo dňa na deň zmenili výrobu. V Taliansku začali zdravotníci nosiť plášte od spoločnosti Armani, respirátory Ferrari a rúška od Gucciho. Fabrika na likéry Ramazzoti dokonca začala s výrobou dezinfekčných gélov na ruky podobne ako francúzska luxusná značka Louis Vuitton.

K prekvapivým zmenám došlo aj vo vojnových zónach. Skupina ľavicových povstaleckých ozbrojených síl v Kolumbii zložila zbrane a na mesiac vyhlásila prímerie. Označili to za – humanitárne gesto. Pred rokom absurdita, dnes skutočnosť. Otázka, v čom sa zmení svet po pandémii koronavírusom, si tak možno žiada aj druhú odpoveď – svet sa už zmenil.

Banality

Koronavírus vo svete spôsobil katastrofu. Niekdajšie ,,politické krízy” sa nám tak začali javiť ako úplné banality. Kontroverzný Istanbulský dohovor je pasé a na ústavnú žalobu (impeachment) prezidenta Donalda Trumpa si už nikto nespomenie.

Podobne ako na Ficov neobývateľný byt v Bonaparte či Kiskove predvolebné videá. Tie už dnes nestoja za reč. Čo však rozhodne bude stáť za reč, je klimatická zmena, uzdravenie ľudí a rovnako aj celosvetovej ekonomiky.

Dekameron 21. storočia

V tomto období je prirodzený každý druh pocitu. Dokonca aj strach a zo strachu sa uteká. V štrnástom storočí ušiel Giovanni Boccaccio pred morovou nákazou do vinohradu a napísal skvostný Dekameron. Dohnala ho k tomu epidémia, povinnosť izolovať sa a najmä láska k písaniu. Teraz musí lásku objaviť každý z nás a napísať svoj vlastný Dekameron. Pretože každá katastrofa sa raz skončí, ale vždy po nás môže niečo zostať.

Andrej Sárközi