Alžbeta Vojtušová

Nikdy sa nevzdávajú. Fungujú už štyridsať rokov a oddane vnášajú medzi rádiá ducha alternatívy. Od pondelka do štvrtka v podvečer vysielajú priamo zo štúdia na internátoch. Podľa akých kritérií prijímajú nových členov? Aké hudobné žánre si vo vysielaní môžeme vypočuť? Akými zásadami sa riadia, či ako sa im takmer počas akcie rozpadol stan, mi porozprávali TLIS-áci Michal Hrabovský (Čierny Baklažán), Filip Antala (Klobúčik) a Marcel Vojčík (Merák).

Nedávno ste vyhlásili konkurz – hľadali ste nových členov. Je iniciatíva TLIS-ákov stále rovnaká, alebo sa počas rokov mení?

Škola študenta za činnosť v rádiu neodmení, ani ju nijako netoleruje. Jediné, čo môže získať, sú body na internát. Aj preto záujem o participáciu na vysielaní klesal. Predtým, ako nás zasiahla pandémia koronavírusu, sme ešte videli snahu vysokoškolákov – prácu si pýtali. Počas karantény sme sa všetci ocitli v digitálnom prostredí a mnohí sa už nechceli zapájať do mimoškolských aktivít. Keď sme vtedy išli hrať na FEIstival, videli sme, že naň prišli už len chabé, umierajúce schránky. Teraz sa to z iniciatívy zmenilo skôr na to, že aj keď sa študenti zapoja, nevedia, čo majú robiť a prácu si nežiadajú. Na druhej strane, v tých nových ľuďoch z konkurzu vidíme zmenu. Prichádzajú rôzni záujemcovia – tí, ktorí sami tlačia rádio vpred, ale aj tí, ktorí pripomínajú mŕtvych chrobákov. Teraz sme mali na výber z dvadsiatich štyroch ľudí a vzali sme štrnástich. Takmer každý patril medzi tých, ktorí sú ochotní posunúť TLIS na vyššiu úroveň. Bežná prax bývala, že človek prišiel päť minút pred vysielaním a nevedel, čo bude rozprávať, či akú chce mať hudbu. Keď prídu teraz, relácie majú vopred dôkladne prichystané a nad ich prípravou strávia hodiny.

Aké kritériá zohľadňujete pri výbere nováčikov?

Nečakáme, samozrejme, že nám z neba spadne Einstein, ktorý ihneď bude vedieť, ako pozapájať káble, alebo príde hudobný dramaturg, a ten zmení náš pohľad na hudbu. Sme schopní niečo ich naučiť, ale chceme, aby sa počas pohovoru snažili odpovedať na otázky najlepšie ako vedia. V menej oficiálnej časti zisťujeme, či sú schopní prežiť v našom kolektíve a patria do našej „krvnej skupiny“. Vylučujeme aj karieristov, ktorí pôsobenie v rádiu berú ako medzischod, ktorý majú v pláne rozdrviť. Chceme ľuďom pomáhať ďalej v kariére, no pôsobenie v TLIS-e sa neobmedzuje len na nejaké splnenie jednorazového cieľa.

Komu ste pomohli naštartovať kariéru?

Mnohí technici, ktorí pôsobili u nás, začali pracovať v Slovenskom rozhlase, Fun rádiu, Európe 2, Regine. Pracoval u nás aj Ľudovít „Mravec“ Jakubove a zo súčasnej generácie to boli Ján Mečiar, moderátor spravodajskej relácie TV JOJ, Diana Štrusová, redaktorka TA3, či komik Gabo Žifčák. V každom rádiu by sa našiel niekto, kto pôsobil aj v TLIS-e. Skvelé príležitosti u nás získavali aj DJ-ovia, keďže sme spolupracovali s mnohými klubmi a hudobne sprevádzali tanečné akcie. Potom si už na základe svojho mena budovali aj kariéru.

Moderátorské schopnosti si zdokonalili aj dvaja študenti v relácii The Double. Bola plná energie, elánu a zožala úspech. Prečo ste ju prestali vysielať?

Formát bol dobrý, problém bol v tom, ako to poňali. Promovali sa ako samostatná jednotka, mali vlastného technika, ktorý si všetko vedel zapojiť. Porušili však jedno z našich pravidiel – skladali si zoznamy skladieb, čo je chválitebné, ale len dovtedy, kým zoznamy nie sú preplnené hlavným prúdom, ktorý môžeme počuť v komerčných rádiách. A presne to my vysielať nechceme – ak si niekto zapne TLIS, hľadá v ňom niečo iné, čo nebude počuť v každom inom rádiu. Snažíme sa zviditeľniť menej známe, alternatívne kapely.

Porušili aj iné pravidlá, ktorými sa riadite?

Okrem pravidla vo výbere hudby sa u nás uplatňuje aj ďalšie – vynechávame politické témy, v skratke všetko, čo môže vyvolať nenávisť a veľký konflikt názorov. V tejto relácii sa raz rozhodli, že budú počas vysielania rozprávať v Dankovčine – tak to sami nazvali. Celé Slovensko si totiž v tej chvíli robilo srandu z kapitána Andreja Danka i jeho prejavov. To pre nás znamenalo prekročenie hraníc. Ak si má niekto robiť vtipy, nech si ich robí zo všetkých bez výnimky, a to je väčšinou veľmi náročné. Popritom začali mať aj reklamy v štýle sponzoringu. My nemáme problém podporiť nejakú dobrú myšlienku, napríklad Bielu pastelku, ale ak nám niekto platí za umiestňovanie výrobku v podobe: „Pite Red Bull!“, je to pre nás neprijateľné. Nenecháme si platiť za reklamu. Stalo sa, že chlapci mali zapnutý živý prenos z vysielania The Double a nechali si platiť za logo, ktoré sa zobrazilo na obrazovkách sledujúcich. Vrchol bol, že si na spodok obrazovky prenosu umiestnili IBAN jedného z nich, a vyzývali divákov k finančnej podpore – nikomu z nás to však nepovedali.

Pokúšali ste sa zmeniť charakter tejto relácie?

Pokúšali sme sa to vyriešiť rozhovormi, chceli sme im dohovoriť, aby zmenili výber hudby. Ako moderátori boli výborní, skúsení, hádzali si slovíčko tam a späť, a tak sa nestalo, že by tam boli tiché miesta. Keby vyberali alternatívnu hudbu, nebol by problém a reláciu by sme vo vysielaní nechali.

Máte pri výbere hudby aj preferovaný žáner?

U nás je to žánrovo veľmi pestré. Kaliho nehráme, ale môžeme púšťať aj klasickú hudbu, jednoducho niečo, čo nie je bežné. Klasiku nie nevyhnutne pustí každý – môže odznieť v Slovenskom rozhlase, ale aj u nás v rámci nejakej relácie, v bežných rotáciách skôr nie. Väčšinou sme vychovaní na elektro hudbe, punku, metali, rocku a podobných žánroch. Nešpecifikujeme sa však len na jeden. Bolo tu mnoho hudobne zameraných relácií, v ktorých zazneli aj žánre ako blues, folk, country. Moderátori rozoberali priamo tú hudbu, zamerali sa aj na kompozíciu, interpreta a popritom dávali jednu či dve piesne na ukážku. Už štyridsať rokov sme zameraní na všetko, len nie na hlavný prúd.

V polovici decembra by ste mali ale oslavovať štyridsaťjeden rokov pôsobenia. Bol dôvodom vaše prestávky koronavírus?

Áno. Snaha tu bola, ale zlyhalo to na tom, že nie každý má doma mikrofón, z ktorého sa dá vysielať, ktorý sa dá počúvať. Aj keď ľudia zostali v Bratislave, bolo výzvou dostať sa na internát, čiže sme mali problém prísť do štúdia. Ak by sme aj chceli zavolať nejakého hosťa, bolo to neuskutočniteľné. Preto sme začali až teraz, v septembri, novým konkurzom a nadviazali sme spoluprácu s novými ľuďmi.

Aké to bolo, štartovať po roku znova?

Náročné. Muselo do toho ísť veľa plánovania a organizácie. Ale keď sa pozrieš navôkol, v štúdiu máme symboly švábov (fresky, logá, plyšové hračky), pretože my sme ako šváby. Môžeš nám odtnúť hlavu, my napriek tomu neumrieme – aspoň najbližších tisíc rokov nie. Dokedy bude stáť táto budova, dovtedy v nej bude aj TLIS.

Mali ste niekedy chuť prestať?

Stačí sa zamyslieť nad tým, že štyridsať rokov pred nami to punkáči nevzdali ani v jednom momente. Prečo by sme sa mali vzdať my? Postupne z nášho kolektívu vznikla rodina, s ktorou si niečo zažijeme a chceme, aby to zažila aj budúca generácia. Celé to stojí a padá na ľuďoch, ktorí prídu.

Význam švábov sme si predtým vysvetlili. Čo sa ukrýva v štyroch písmenách, reprezentujúcich vaše rádio?

Rádio začalo vznikať, keď boli pripravené len plány internátu, v ktorom sa nachádzame. Vtedy ešte nemal ani názov. Na Mladej garde bývali elektrikári, študenti, ktorí už mali rádio Mladá garda, ale koncom sedemdesiatych rokov sa rozhodlo, že sa postaví internát aj v Mlynskej doline. Všetci, ktorí pôsobili tam, sa presunuli sem, založili tu nové rádio, ktoré funguje doteraz. Na projektoch internátov v Mlynskej doline bolo napísané: „Tisíc lôžková internátna stavba“. To sa stalo názvom nášho rádia. Okrem TLIS-u bolo prvým rádiom v internátnom sídlisku Mlynská dolina 1, ktoré fungovalo na Výškových blokoch, nazývaných aj Štúrak. Tieto dve rádia medzi sebou spolupracovali, striedali sa vo vysielaní. Keď sa v TLIS-e rozbehla technika, vysielalo sa naplno odtiaľto.

Okrem vysielania sa podieľate na organizácii rôznych akcií. Na akých a ako?

Hudbou sprevádzame napríklad akciu Antibordel, počas ktorej si študenti môžu získať body, a tie ich posunú vyššie v poradovníku pri výbere internátnej izby. Ráno začneme budíkom – púšťame ho z veľkých reproduktorov a vždy sa naň študenti sťažujú. Už pätnásť rokov ich o ôsmej zobudíme tým istým remixom kohutieho kikiríkania. Potom pokračujeme cez deň bláznivým výberom piesní, pri ktorých nikto nezaspí. Pomáhame aj pri organizácii FEIstivalu – tento rok sa uskutočnil v stane s vlastným pódiom a všemožnou parádou. Chvíľu sme si mysleli, že celý spadne, pretože dosky, ktoré boli na spodku, sa rozhýbali spolu so skákajúcim davom. Začali sa triasť stĺpy, zem a napokon aj stan. Našťastie ten nápor zvládol.

Na toalete som si nemohla nevšimnúť dopravnú značku, ktorú tam máte. Prečo práve takýto dekoratívny prvok?

Za ňou sa ukrýva celkom zaujímavý príbeh. Keď okolo internátov prerábali celú cestu, pri vchode do internátneho areálu bola značka, ktorá označovala „zónu tridsať“, no na kopci, v epicentre rekonštrukcie, už zrazu bola štyridsiatka. Nedávalo to zmysel, a tak sa vyparila.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Už odmalička obľubovala spev a neskôr si uvedomila, že vystupovanie a písanie textov piesní je to, čo chce v živote robiť, v čom chce byť úspešná. Zvolila si cestu postupného budovania úspechu po boku svojej kapely Limits of Absurdity a do koncertov vkladá vždy celú seba. O prekážkach, publiku a krokoch speváčky za svojím snom som sa porozprávala so študentkou marketingovej komunikácie, Luciou Molnárovou.

Ako ste sa dostali k spevu a vystupovaniu?

Keď som bola malá, rodičia ma prihlásili na muzikálovú základnú školu. Vraj som vždy spievala a tancovala. Na druhej strane si však prostredníctvom mňa plnili sny. Niečo z toho ma teda naozaj bavilo, niečo nie. Po niekoľkých rokoch od ukončenia základnej školy som sa vrátila k spevu. Keď som mala pätnásť, povedala som si, že chcem založiť kapelu. Keďže som nepoznala žiadnych hudobníkov v okolí, začala som odpovedať na inzeráty. Vo väčšine prípadov mi však neodpísali, alebo odpísali, lenže nie veľmi príjemne. Chcela som to brať vážne, mnohí však mienili zostať v rovine zábavy, koníčka. O rok neskôr som sa prihlásila na hudobný tábor a myslela som si, že tam nájdem konečne nejakého schopného muzikanta. Najprv sa to nepotvrdilo, ale o rok a pol som založila kapelu s animátorom tohto tábora.

Ako ste sa cítili v úplných začiatkoch?

Jednoznačne som bola vystresovaná a nepovedala by som, že sa môj pocit oproti začiatkom nejako zmenil. O tomto som sa rozprávala aj s psychologičkou na strednej škole, keď sme vypĺňali testy o budúcom povolaní. Položila som jej otázku: „Prečo sa bojím prezentovať školský projekt pred mojimi spolužiakmi, ale chcela by som vystupovať pred davom ľudí? To predsa nedáva zmysel.“ Povedala mi, že na každú z týchto činností používa človek iné hemisféry – umenie spúšťa niečo iné, ako keď len hovoríme pred ľuďmi. Napriek tomu, že stres je boj, moja učiteľka spevu mi povedala, že tréma pred vstúpením býva iba nedostatok pokory. Ak je človek presvedčený o tom, že nikomu nemusí nič dokazovať a chce sa na vystúpení zabaviť, nemusí sa ničoho obávať. Vo svojich vlastných očiach je spokojný s tým, čo robí.

A vám to pomáha?

Do veľkej miery. Dozvedela som sa o tom len pred niekoľkými týždňami a medzitým sme mali koncert, takže som sa to snažila už aj aplikovať. Nebolo to automatické a nepomohlo mi to ihneď – je to v podstate celoživotný proces. Čím ďalej, tým viac sa snažím užívať si koncerty a sústrediť sa aj na moju myseľ. Niekedy rada zabudnem, že sú tam ľudia a cítim sa, akoby som vystupovala vo svojej izbe, kde ma nikto nevidí a všetko je skvelé. Vtedy človek nie je pod takým tlakom.

Sú chvíle, v ktorých ten tlak, tréma úplne opadne?

Najhorší je začiatok každého koncertu, alebo pár minút, sekúnd predtým, ako sa mám postaviť na javisko. Vtedy ma bolí brucho, chcem utiecť, prehodnocujem celý svoj život. Vo chvíli, keď sa dostanem na javisko a zaznejú prvé tóny, som si ešte stále neistá tým, ako bude publikum reagovať. Veľmi totiž záleží aj od nálady obecenstva. Celé vystúpenie môže byť lepšie vďaka nemu, ale platí to aj opačne. Najlepšie to je však približne v polovici koncertu, keď už poznám, ako sa ľudia správajú, viem, čo môžem, čo zasa nie. Energia, ktorú spevom odovzdám, sa mi zrazu vracia a môžem sa uvoľniť, užívať si to. Akonáhle to robím už nejakú chvíľu, zabúdam na to, že som v strese a už si to iba užívam.

Čo vás na koncertoch potešilo najviac?

Už sa nám prihodilo, že prítomní vedeli aj naše texty. Boli medzi nimi síce naši kamaráti, napriek tomu to bol úžasný pocit. Potom prichádzajú aj iné skvelé momenty – keď ľudia skáču počas rýchlej piesne, keď sa hompáľajú do rytmu počas pomalej, alebo dokonca vytiahnu baterky. Tým sa potvrdzuje ich záujem, pozornosť a najmä to, že sa bavia.

Aký musí byť spevák osobnostne, aby publikum zaujal, bavil?

Mne sa postupne vytvára zdravé sebavedomie, alebo ego performera. Okrem toho, že si hudobník, si aj tak trochu herec – čiže človek, ktorý musí ľudí zabaviť a zaujať. Je to aj taký prirodzený tlak – keď tam niekto už príde a pozerá sa, musíš vydať zo seba to najlepšie. Na javisku sa nebojím robiť veci, ktoré by mi inak boli nekomfortné. Počas spevu, keď ma hudba pohltí, neprekáža mi zatancovať si, aj keď nie som prirodzená tanečníčka. Treba ukázať, že si sebavedomý, keďže nikto sa asi nechce pozerať na človeka, ktorý má strach a je očividné, že si nie je istý svojím výkonom.

Zažili ste aj publikum, ktoré napriek tvojmu výkonu nebolo až také aktívne?

Stalo sa mi to raz, alebo dvakrát. Najhoršia situácia je, keď sa niečo publika opýtaš a nikto ti neodpovie. V tej chvíli mám chuť odísť domov. Ak sa stane niečo nepríjemné, prežívam to veľmi hlboko a dlho. Aj takáto situácia vo mne dokáže vyvolať pochybnosti, či by som mala v tom pokračovať a či sa mi bude dariť. Potom sa však ozve druhá časť mojej osobnosti, ktorá mi pripomína, že toto naozaj chcem robiť a musím ten nepríjemný pocit prekonať.

Čo ak je v publiku málo ľudí?

Netreba to vzdávať. Raz som čítala skvelý citát: „Hraj každý koncert, akoby si ho hral pred Wembley.“ Aj keby tam prišiel jeden človek, mali by sme dať do toho všetko. To ma dokáže podporiť – je úplne jedno, kto tam je, koľko ich je, ale ten výkon musí byť vždy kvalitný. Je veľmi demotivujúce, keď vidíš, že si tam sám pre seba, no každý hudobník zažije aj takéto koncerty.

Možno by vaša hudobná kariéra odštartovala rýchlejšie, pravdepodobne aj bez neaktívneho publika, ak by si sa zúčastnila talentovej súťaže. Rozmýšľali ste niekedy nad ňou?

Veľakrát mi to iní ľudia navrhli ako pomerne rýchlu cestu, ako sa zviditeľniť. Najprv som ich vždy veľmi rázne odmietla, potom boli chvíle, keď som sa nad tým aj zamyslela. Nie som veľká fanúšička takýchto súťaží, pretože mám pocit, že sa veľmi rýchlo zabudne na výhercov. Nepočujeme o nich toľko, ako by som očakávala, alebo ako to bolo v minulosti. Mám pocit, že postupne klesá aj popularita talentových súťaží a je ich mnoho. Každá z nich má podobný formát a ľudia sú už nimi možno otrávení. Čo je ale hlavné, urobia tam z teba produkt. Veľmi málo kladú dôraz na to, čo chceš robiť ty. Môžeš im vyjsť v ústrety, byť tým produktom a neskôr, keď si vybuduješ meno, sústrediť sa na menej komerčnú tvorbu. To je ale podľa mňa veľmi zdĺhavá cesta, ktorá ťa môže až zničiť. Poznám niekoľko ľudí, ktorí boli v takejto súťaži – odniesli si z nej psychické problémy. Tak ako celý šoubiznis, nie je to úplne príjemný svet a človek musí byť silný na to, aby v ňom zvládol žiť.

Tvorba vašej kapely však nezapadá do tej komerčnej a vy nie ste len produktom tvorcov zábavnej relácie. Sama sa stávate aj dramaturgom vašich koncertov. Čo všetko si na ne pripravujete?

Nerada si všetko píšem, akoby to bol scenár, ktorého sa musím držať. Ale takisto nerada improvizujem. Vždy si teda spíšem isté záchytné body. Ak má človek nejakú štruktúru v hlave, tak sa v tom celom procese nestratí a koniec koncov to môže mať aj hlavu a pätu. Nemusí to byť iba koncert – čiže pieseň za piesňou, ako na páse. Môže to byť ucelený myšlienkový celok. S kapelou si vytvoríme poradie tak, aby sa striedali pomalé a rýchle melódie, a tým vytvárame dynamickú postupnosť. Je podľa mňa fajn, keď sa na koncerte nálada strieda a prítomní sa nevyskáču – nevysilia – hneď po prvých štyroch pesničkách.

V novembri s kapelou nekoncertujete, väčšinu času trávite nahrávaním piesní. Spievate radšej pred publikom alebo v štúdiu?

Ťažko povedať, keďže sú to dve odlišné veci. Obidve možnosti ma ale veľmi bavia – na koncertoch si s ľuďmi v priamom kontakte, je to veľmi živý a energický zážitok, ale zároveň v štúdiu je to o niečom inom. Ako speváčka som tam zatvorená sama v maličkej búdke, mám slúchadlá, mikrofón, počujem sa tak, ako nikdy predtým – je to veľmi náročné. Prvýkrát, keď sme nahrávali, ma veľmi prekvapilo, aký komplexný proces to vlastne je a na aké všetky veci si je potrebné dať pozor. Patrí medzi ne výslovnosť, farba hlasu či dynamika. Rovnakú skladbu počúvaš niekedy dva dni dookola, už tú skladbu nenávidíš a ešte to ani nevyšlo. Potom si pomyslíš, že možno budeš s tou skladbou koncertovať štyridsať rokov – a čo potom, keď ti už teraz lezie na nervy? No má to aj svoje čaro. Veľakrát kapela vymyslí pieseň, ale keď prídeme do štúdia, príde nám na um niečo, čo by sme tam mohli ešte dotvoriť, aby to bolo zaujímavejšie. Ja rada dotváram taktiež vokály do pozadia.

Na čom práve teraz pracujete?

Najprv sme mali v pláne nahrať na jar krátky album, ale je to finančne náročné. Tým, že väčšinu z nás tvoria študenti, nemáme na to ani toľko času. Keď doštudujem, určite by som sa kapele chcela venovať viac, ako teraz, ale napriek tomu sa jej snažím dať toľko času, koľko sa len dá. V decembri alebo v januári plánujeme nahrať ďalší singel, ktorý ide do tvrdšieho žánru a už sme ho aj zaradili do koncertov, ktoré sme odohrali na jeseň. Vybrali sme si tú pieseň práve preto, že mala dobrý ohlas – je veľmi dobré si odsledovať, ktorý singel má najväčší potenciál podľa reakcie publika. Tým, že je to tvrdší žáner, je to taká vzorka toho, že aj toto sme my a pravdepodobne tým aj odteraz budeme. Postupne by sme chceli vydať aj kompiláciu viacerých skladieb.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Foto: Instagram/@limits_of_absurdity

Skutočnosť, že na našej univerzite máme aj ženské toalety, pokladáme za samozrejmosť, ale nie vždy to tak bolo. Veď ani hodiny telocviku neboli bežné. Dievčatá sa z telesnej výchovy neulievali, nevymýšľali si výhovorky, pretože ju  jednoducho nemali. Tieto maličkosti však vytvárali mozaiku vízií, za ktoré bojovali ženy celé desaťročia. Zápas o ženské volebné, reprodukčné práva, právo na vzdelanie a život bez bariér, nám 8. marca objasnili Eva Škorvanková a Marína Závacká v diskusii v rámci Festivalu ženských práv. 

Počiatky Medzinárodného dňa žien

V roku 1908 vyšlo do ulíc v New Yorku 15-tisíc žien, ktoré bojovali za volebné práva a lepšie platy. O dva roky neskôr presadila Clara Zetkinová návrh na oslavovanie tohto medzinárodného sviatku a jeho dátum nebol spočiatku fixný. Presúval sa z poslednej februárovej nedele na polovicu marca a až po 1. svetovej vojne sa ustálil na 8. marca. 

Významnú pozornosť pritiahol požiar v továrni Triangle Shirtwaist, keď ženy vyskakovali z okien, aby si zachránili život. Po tejto tragédii boli očividnejšie žalostné podmienky, v ktorých museli pracovať a spustila sa lavína pobúrenia. Na kontrolu budov a ich vybavenia či stavu bola zriadená továrenská vyšetrovacia komisia a počas najbližších dvoch rokov vykonávala revízie pracovných zariadení.

Feminizmus s nálepkou politického zápasu

Spočiatku mal Medzinárodný deň žien politický význam a charakter neustáleho boja za ženské práva. Na otázku, či je to tak dodnes, v diskusii Eva Škoravnková poznamenala, že „sme sa toho nechceli dožiť, ale asi sa to stalo.” Stále to však na Slovensku nie je také zlé ako v Poľsku, kde je nezákonné ukončiť akékoľvek tehotenstvo, aj keď je plod poškodený. Výnimkou zostáva znásilnenie, incest alebo tehotenstvo, ktoré ohrozuje život matky. 

To, čo berieme za samozrejmé sa môže kedykoľvek obrátiť na takmer nedosiahnuteľný cieľ. Dievčenské vzdelanie bolo ohrozené aj počas takzvaného slovenského štátu, keď rodiny neposielali bežne do škôl ani chlapcov a dievčatá už vôbec. Po vyhlásení autonómie štát prepustil všetky výdatné zamestnankyne štátnej služby a zhodnotil, že na univerzitách študuje príliš veľa študentiek. Na to, aby sa zredukoval počet žien na vysokých školách, tým aj v mnohých profesiách, sa mali zaviesť obmedzujúce kvóty. To by znamenalo len 60 ženských miest v ročníku.

MDŽ sa oslavoval aj na Slovensku, no bol to sviatok poznačený socializmom. Mnohé režimy s ním nesprávne nakladali. Verejné demonštrácie sa niesli v duchu pracovníčky, ženy matky a tej, ktorá je poslušná a takmer neviditeľná. V takom zmysle sa z neho mohol stať deň vzornej dámy, čomu ale zabránila náhoda. Na jar sa totiž oslavuje aj Deň matiek a existencia dvoch podobne tematicky ladených sviatkov by bola nežiadúca.

Dodnes slovenská spoločnosť nahliada na feminizmus z perspektívy poznačenej konzervativizmom. V diskusii charakterizovali Eva Škorvanková a Marína Závacká slovenský diskurz ako diktujúci to, čo by mal každý robiť, aby zapadal do stereotypných predstáv. Marína Závacká dodala, že ak sa teda niečo „nehodí“ pre isté pohlavie, máme tendenciu kritizovať cudzie voľby a komentovať ich, aj keď to nie je naša starosť. Poukázala na jeden z hlavných odkazov MDŽ: Nech každý robí to, čo považuje za vhodné a čo chce robiť, bez vplyvu a reštrikcií. Tento boj stál ženy po celom svete mnoho sĺz, síl a energie, a preto je potrebné vážiť si každú maličkosť, ktorú ním dosiahli.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Foto: portál Getty Images

V niektorých kalendároch je pri včerajšom dátume zaznačený aj Svetový deň televízie. Podľa portálu kalendar.aktuality.sk sme si ho začali 21. novembra pripomínať od roku 1996, na počesť prvého Svetového televízneho fóra pri OSN, ktoré sa uskutočnilo práve v tento deň. Sviatok by mal podporovať výmenu televíznych programov zameraných na propagáciu mieru, bezpečnosti či ekonomického rozvoja. Taktiež aj dosiahnuť zvyšovanie množstva kultúrnych programov. Celkovo by teda vysielanie malo byť pestré, a tak najmä – slobodné.

Od vzniku tohto audiovizuálneho média ubehlo niekoľko rokov poznamenaných mnohými pokusmi o jeho využitie na iný účel, ako ten, ktorý obhajuje sviatok Svetového dňa televízie. Jedným z výraznejších príkladov zneužitia televízie ako nástroja propagandy sú činnosti amerických televíznych novín počas studenej vojny. Už v prvých televíznych správach o studenej vojne je badateľný vplyv štátu – správy boli často vopred predpísané a niekedy tiež produkované priamo ministerstvom obrany. 

Aj v Rusku formoval štát verejnú mienku vo vlastný prospech. Všetkým médiám sa v obidvoch krajinách podarilo získať verejnú podporu pre kroky vlády proti nepriateľovi v zahraničí. Bez médií, a najmä televízie, by sa silné myšlienkové presvedčenie spoločnosti nikdy nestalo realitou. Dodnes zostáva jednou z najmocnejších foriem ovplyvňovania mienky, pretože ju väčšina sledovateľov považuje za zdroj s najvyššou mierou dôveryhodnosti.

V súčasnosti však obrovskú rolu zohráva aj internet, kde môžeme nájsť mnohé zákutia a vyjadrenia podkopávajúce spoľahlivosť informácií v televíziách. Na jednej strane musím uznať, že internetový priestor pôsobí ako upozornenie v prípadoch, keď program prekračuje isté hranice. Na strane druhej však vytvára pocit neistoty a nedôvery ľudí vo verejné inštitúcie. Na Slovensku sú príkladom zneužitia moci formovania mienky reportáže z rómskych osád, ktoré často poukazujú na odlišnosť rómskych komunít a vytvárajú predstavy, že je prijatie majoritou nemožné. Slovensko však nie je jediná krajina, kde sa v médiách vyskytujú aj takéto programy. Mohli by sme povedať, že ani nepatrí do skupiny tých štátov,ktoré priamo spravujú a zneužívajú médiá.

V rebríčku slobody tlače iniciatívy RSF (Reportéri bez hraníc) z roku 2021 sa na poslednom mieste nachádza Eritrea. V Eritrei ľudia môžu sledovať len jednu televíznu stanicu, ktorá je plne kontrolovaná vládou a vlastnenie iným subjektom alebo osobou je zakázané. Diktátorský režim nenecháva žiaden priestor na slobodné šírenie spravodajstva. 

Eritrejský prezident Issayas Afeworki povedal: „Tí, ktorí si myslia, že v tejto krajine nastane demokracia, si môžu túto myšlienku zobrať do iného sveta.“

Jeho postoj je tvrdý a sám sa dopustil mnohých zločinov proti ľudskosti. No v tejto krajine nejde len o zneužívanie médií na presadzovanie moci štátu – diktátora, ale predovšetkým o nemilosrdnú cenzúru obrovských dopadov.

Predposledné miesto v rebríčku patrí od začiatku roku 2021 Severnej Kórei. Vysiela v nej síce viac televíznych staníc ako v Eritrei – štyri, no všetky aj tak kontroluje štát. Každé médium môže čerpať výlučne z databáz Kórejskej centrálnej spravodajskej agentúry, ktorá poskytuje aj zahraničné spravodajstvo, no stále vo veľmi obmedzenom množstve. Médiá sú takisto veľmi mocným nástrojom v rukách diktátora Kim Čong-una, ktorý vyzdvihuje Severnú Kóreu nad všetky ostatné štáty a formuje toto silné presvedčenie v ľuďoch.

Môžeme byť preto vďační aspoň za slobodu, ktorá nám je dopriata. Je len na nás, ako s ňou budeme naďalej zaobchádzať a čo spravíme pre to, aby sa televízia, či celkovo médiá, úplne oslobodili od nežiaducich vplyvov, a tým každý rok zachovali pravú tvár Svetového dňa televízie.

Alžbeta Vojtušová

Foto: autorka

Kolesá vozidla sa prestali točiť až potom, ako ich zabrzdili telá dvanástich detí. Dve z nich boli v umelom spánku a s ťažkými úrazmi hlavy prevezené do košickej a martinskej nemocnice, ako o tom informovala Polícia SR na sociálnej sieti 22. februára 2018. V Spišskom Bystrom chodili žiaci každý deň popri krajnici cesty, keďže nemali na výber – školský autobus bol pre nich neznámy pojem. Chodníky z dediny do osady obec nikdy nepostavila, pretože toto územie jej nepatrí. K incidentu pribúdali na sociálnej sieti komentáre, no polícia musela diskusiu zastaviť, ako sa vyjadrila, „z dôvodu primitívnych rasistických príspevkov od primitívnych ľudí“. Zaráža ma, že tieto komentáre znížili hodnotu ľudského života len na základe rasovej odlišnosti.

Diskusia potvrdzuje výsledok reprezentatívneho prieskumu, ktorý zrealizoval v roku 2020 Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV. Až 80 percent respondentov verilo, že väčšina ľudí na Slovensku nemá rada Rómov, a že majú negatívne vlastnosti. Rasizmus Slovákov je oveľa závažnejší aj v porovnaní s inými krajinami. Podľa prieskumu mediálnej spoločnosti U.S. News je Slovensko jednou z desiatich krajín, ktoré sú hodnotené najhoršie z hľadiska rasovej rovnosti. Najhoršie je, že tento stav si množstvo našincov prizná a svoj pohľad nie sú ochotní meniť. Majú pocit, že ich postoj je odôvodnený, pretože sú Rómovia zvýhodňovaní a sami si tak spôsobujú to, že ich ostatní diskriminujú. Neviem si predstaviť, či by bolo pre mňa výhodnejšie bývať v osade s podlomenou imunitou, byť odsudzovaná na každom kroku za to, aká som sa narodila. Na živote Rómov, ich finančnom zabezpečení a starostlivosti o nich nevidím náznak toho, že by boli zvýhodňovaní.

Predsudky ovplyvňujú aj výkon činnosti štátnych zložiek ako to ukázal prípad z roku 2013. Bez súdneho príkazu vtrhlo 63 policajných príslušníkov do príbytkov, ničili majetok obyvateľov bez kontroly totožnosti, niektoré osoby fyzicky napadali a vyjadrovali sa rasisticky. Tento prípad sa v roku 2020 dostal aj na Európsky súd pre ľudské práva. Zásah mali príslušníci vykonať, aby našli osoby a veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Žiadne hľadané osoby ani predmety však nenašli. Celý incident sa odohral na ulici zväčša obývanej rómskym etnikom. Som presvedčená, že by takýto zásah na inej ulici spustil lavínu verejne pobúrených prejavov a súdnych procesov, ktoré by nemuseli putovať až na Európsky súd pre ľudské práva. Uzavreli by ho na Slovensku s jednoznačným rozsudkom.

Súčasné vnímanie Rómov majoritným obyvateľstvom sa začalo formovať už v 15. storočí – ich exkomunikáciou z cirkvi za porušovanie kresťanskej morálky. Neskôr sa uplatňovalo v 30. rokoch 20. storočia aj na štátnej úrovni. Zákon O potulných cigánoch upravoval podmienky existencie kočujúcich skupín Rómov a vymedzoval miesta na táborenie, čo bolo v rozpore s vtedy platnou Ústavou. K oddeleniu terajších osád a get od miest či dedín prispela aj neskoršia vyhláška Ministerstva vnútra z roku 1941. Rómovia si nemohli stavať obydlia pri štátnych cestách, či cestovať verejnou dopravou. Napriek ich snahám začleniť sa do spoločnosti a nadviazať bezkonfliktný vzťah s majoritou, sa to nikdy nepodarilo. Jedným z týchto úsilí bolo založenie Zväzu Cigánov-Rómov, koncom 60. rokov 20. storočia, ktorý bol o štyri roky neskôr zrušený. Štát a neskôr aj majoritní obyvatelia doslova zakliali Rómov do nekonečného a stále sa opakujúceho cyklu stereotypov a predsudkov.

Novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová v podcaste denníka SME – Odsúdení na neúspech detailne opisuje jednotlivé aspekty života v rómskych komunitách. Jedným z nich je bývanie, ktorého katastrofálny stav približuje v prvej časti série. Segregácia Rómov do veľkej miery vplýva na úroveň života – nikto z nás si nevie predstaviť život bez elektrickej energie alebo tečúcej vody. Navštívila jednu z komunít a videla, ako tu funguje spolupráca, vzájomné vzťahy, ale aj život, každodenný strach o prežitie. Mnohí sa mylne domnievame, že Rómovia sú nadmieru finančne podporovaní štátom. Ako je potom možné, že niektorí hladujú a zomierajú oveľa skôr ako majoritní obyvatelia?

Treba si uvedomiť, že sa tento nežiaduci stav prenáša z generácie na generáciu. Ako o tom hovorila Z. K. Hanzelová: „… hanbiť by sme sa mali za to, že desaťtisíce ľudí na Slovensku žijú v extrémnej generačnej chudobe a z tej špirály sami nevystúpia. Potrebujú našu pomoc a potrebujú jej veľa.“ Rasistickým pohľadom však nikomu nepomôžeme – situáciu len zhoršíme. Ak sa ho dokážeme zbaviť, môžeme zastaviť cyklus stereotypov, ktorý sa rozbehol v minulom storočí. Podcast Odsúdení na neúspech je adekvátnou formou vzdelávania sa v tejto problematike. Vzdelávaním dokážeme prekonávať predsudky a zmazať hranicu medzi imaginárnymi pojmami oni a my a rozlúčiť sa s líderstvom v zoznamoch miery rasizmu.

Alžbeta Vojtušová

Foto: podcasty.sme.sk