Okúsila som Hlad a Smäd. Aké boli?

Foto: Ingrid Beznáková

Jozef Karika v novej dvojknihe prekonal svoje limity.

Spisovateľ Jozef Karika tento rok predstavil verejnosti najmladšie zo svojich strašidelných detí. Tentokrát ide o dva diely knihy nazvané Hlad a Smäd. Ako sám uvádza, toto dielo je úplne iné ako jeho doterajšie romány. Podľa jeho slov, vo svojich predchádzajúcich príbehoch našiel nečakané súvislosti, ktoré napokon zakomponoval do finálneho diela. Výsledok bol prekvapivý, miestami náročný, no napriek tomu strhujúci.

V prípade, že zvažujete siahnuť po Karikovi prvý raz, knihu neodporúčam. Pred celkom Hlad/Smäd by som zvolila zoznámenie sa s autorom cez jeho typické (no zďaleka nie jediné) hororové romány. Veľa inšpirácie pre novinku pochádza z knihy Strach, ktorá má podobný námet, ten je v dvojknihe hlbšie rozvinutý. Ak ste sa však napokon rozhodli ponoriť sa do Hladu a Smädu, pripravte sa na viacero nových prvkov.

V prvom rade je kniha koncipovaná inak než sme zvyknutí. Nejde o jeden príbeh s prekvapivým vyvrcholením, skôr o kompozíciu viacerých vstupov v rôznej forme. Ako majster mystifikácie do víru výpovedí vstupuje aj autor. Ak teda radi zotrvávate v pohodlí a napätí jednej dejovej línie, ktorá vás po celý čas zásobuje príjemným strachom, treba upozorniť, že ochutnávka z týchto švédskych stolov prináša iný pocit. Hoci ide o isté vystúpenie z komfortnej zóny, je to na druhej strane obohacujúce práve v tom, že každé kratšie rozprávanie nesie nové očakávania a strach je intenzívnejší. Samozrejme, môžeme počítať aj s istým dejovým prelínaním a vzájomným stretávaním sa príbehov. Zmena kompozície zahŕňa oveľa viac kreatívnych, mrazivých prevedení, o tom však už dočítate knihách. Ďalej sa treba pripraviť na poriadnu mentálnu atletiku potrebnú na dlhé existenciálne úvahy o vesmíre a človeku. Nemali by sme ich však brať len ako pasáže, ktorými sa treba „prehrýzť“. Ide o mimoriadne dôležitú súčasť prítomnú vo viacerých knihách, tu je však najvýraznejšia. Naša lenivosť premýšľať by nám nemala ukrajovať z pointy knihy.

Na aspekt spojenia viacerých príbehov nadväzuje aj pestrosť charakterov. Typickým hrdinom Karikových románov je dospelý muž s nie veľmi podareným životom, ktorý miestami ponúka priestor na stotožnenie sa. Ten mu komplikujú nezamestnanosť, či naopak nudná práca, ženy alebo traumy z minulosti, prípadne viaceré z toho naraz. V dvojknihe sa stretávame so širšou škálou typov osobností a čo je novinkou, dočkali sme sa aj pohľadu na príbeh ženskými očami. Prezentácia žien je v literatúre citlivou témou, najmä keď sú postavy písané mužmi. V surových hororoch, samozrejme, nemožno očakávať prehnanú feminizáciu, nie je tu na ňu priestor a nebola by ani žiadaná. Vyobrazenie reality a verná ilustrácia skutočnosti sú však v určitej miere podstatné. Podľa môjho názoru sa s týmto Jozef Karika vysporiadal solídne, no nedá mi nepristaviť sa pri konkrétnej scéne. Ak je mužovo správanie žene nepríjemné a bojí sa, neodohráva sa v nej vnútorný súboj áno/nie. Jednoducho má strach, nie je za tým ďalšie rozhodovanie. Navyše tento strach ponúka priestor na rozpracovanie, keďže ide o rovnako intenzívny druh strachu, s akým sa u autora stretávame aj inde. V iných častiach príbehu som bola naopak milo prekvapená.

Jedným z najpozoruhodnejších elementov bola šikovne vsadená kritika, či skôr reflexia spoločnosti, súčasnej aj minulej. Slovenská verejnosť má niekedy tendenciu idealizovať historické udalosti, klásť ich do skratkovitých a neprirodzene jednoznačných rovín. Jozef Karika nám tu pripomína, že nič nie je jednoznačné a nemôžeme uvažovať v štýle hrdina/porazený. Väčšina zlomových momentov histórie so sebou prináša dlhodobo emočne vypäté situácie a je len málo ľudí, ktorí si v takých chvíľach dokážu udržať distingvovanosť a neskĺznuť do správania zodpovedajúceho ich stavu a podmienkam, v ktorých sa nachádzajú. Odhalená tu je práve tá prirodzená, realistická a neprikrášlená stránka ľudského správania. Karika sa ďalej zhovára aj priamo s nami, Slovákmi, zomknutými situáciou súčasných dní. Týmto prístupom sa dej čitateľovi dostáva ešte viac pod kožu. Vytvára to pocit, že ste súčasťou príbehu a postupne si pripustíte, že zdanlivá fabulácia nie je ničím iným ako všadeprítomnou realitou.

Môj celkový dojem z nového diela Jozefa Kariku je pozitívny. Zmenu štruktúry príbehu a vytvorenie dvojknihy považujem za odvážny čin vymykajúci sa bežnému štandardu tvorby, ku ktorému sa zväčša autori a umelci odvážia v istom bode ich kariéry, najmä po viacerých úspešných dielach, ktoré však môžu pripomínať jedno druhé navzájom. Tento výlet za hranice Karikovej tvorby som si užila a odporučila by som ho aj ostatným zvedavcom, ktorí chcú nahliadnuť do kufra hrôzy. Každý tu môže totiž nájsť niečo, čo prehovára špeciálne k nemu.

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply