Hnusia sa vám animáky? Možno za to môže fenomén nepríjemnej doliny

Prečo sa bojíme niektorých robotov a figurín?

Stalo sa vám niekedy, že ste cítili veľmi zvláštny, až skľučujúci pocit, ktorý ste si nevedeli vysvetliť? Možno vám aj chvíľu trvalo než ste si uvedomili, čo ho vlastne spôsobuje. Áno, to je ono. Je to ten obraz čudnej, bielej ľudskej tváre na stene oproti. Ale prečo nám tak hrozne vadí? Prečo sa ním cítime byť ohrození, až máme chuť naň zaútočiť pokojne aj uprostred galérie plnej ľudí? Sprievodkyňa zrazu ohlási skupinu a my odtrhneme od pomyselného predátora oči. Nateraz sa nedozvieme, čo by s nami pohľad na prázdnu tvár robil ešte ďalších pár sekúnd. Avšak tí, ktorí už o ňom počuli, vedia, že sme sa na moment skotúľali do nepríjemnej doliny.

Takzvaný „uncanny valley effect“ je situácia, keď v nás isté objekty či obrazy vyvolávajú iracionálny, úzkostný pocit. Zväčša sú to predmety alebo vyobrazenia pripomínajúce ľudí. Netýka sa to všetkých takýchto napodobenín, iba tých, ktoré ľudí až nápadne pripomínajú. Japonský profesor technológie Masahiro Mori, ktorý v 70. rokoch prvýkrát pomenoval tento fenomén, vytvoril aj graf, ktorý približuje, čo ešte náš mozog príjme ako vyhovujúce a čo už nie.

Vidíme, že krivka sa drží relatívne hore na osi únosnosti pri viac technických robotoch, ale aj istých druhoch ľudsky vyzerajúcich robotov. Keď sa však v istom bode priblížime príliš veľkej snahe o ľudskú podobu robota, náš mozog začne byť zmätený, či sa pozerá na ľudskú bytosť alebo niečo neživé. Fenomén sa vyskytuje vtedy, keď niektoré črty objektu človeka až príliš pripomínajú, ale nie je to tak úplne človek.

Teórie sú, no tiež aj pochybnosti

Možné vysvetlenia majú svoj pôvod na rôznych miestach. Niektorí uvažujú, že roboti v nás vyvolávajú obavu z nahraditeľnosti a ako konkurencie sa ich chceme prirodzene zbaviť. Podobné teórie hovoria o strachu z toho, že tieto stroje medzi ľudstvo vnesú nové, neprirodzené štandardy, nakoľko je podobnosť s ľuďmi príliš vysoká. Najpravdepodobnejšie možné objasnenie však spočíva na evolučnej úrovni. Na robotoch a figurínach vidíme mnoho ľudských prvkov a sčasti ich medzi ľudí podvedome zaraďujeme, no vnímame aj veľa malých odlišností. Ruky vyzerajú ako z mäsa a kostí, no pohyby už nič prirodzené nepripomínajú. Tvár je príliš chudá a bledá. Oči sú síce realistické, no akosi prázdne. Zdá sa nám teda, akoby s týmto „človekom“ nebolo všetko v poriadku, či akoby by bol dokonca chorý. Evolúcia nám pomáha vyhýbať sa ochoreniam a následnému možnému úmrtiu rozpoznávaním príznakov a prirodzeným odporu voči nim. Mozog teda teoreticky vníma takéto ľudsky vyzerajúce formy ako nezdravé a chce nás pred nimi ochrániť.

Mnohí však pochybujú, či vôbec tento fenomén existuje a či sa dá vedecky podložiť. Aj sám Mori hovorí, že nepopisuje uncanny valley effect ako vedecký koncept. Skôr na základe vlastných skúseností odpozoroval isté spojitosti týkajúce sa pocitov, ktoré v ňom vyvolávali  napríklad voskové figuríny či umelé ruky. „Poukázanie na existenciu fenoménu nepríjemného údolia bolo skôr mienené ako moja rada dizajnérom robotov, než vedecké tvrdenie,“ povedal Mori pre magazín IEEE Spectrum.

Nebezpečenstvo v pop kultúre

Ako sme už v úvode spomenuli, fenomén sa netýka len hmatateľných objektov, no tiež obrazových znázornení, najmä animovaných alebo CGI prvkov. Diváci na druhej strane často upozorňujú na nerealistický výzor najmä filmov z dielne Disney, konkrétne na priveľké oči, úzke tváre a nesúmerné postavy vzďaľujúce sa reálnym proporciám. Tvorcovia pravdepodobne však vedia, čo robia.

Poznáme veľa pokusov o vytvorenie čo najrealistickejších animovaných postavičiek, pri ktorých bolo najskôr cieľom, aby sa s nimi vedeli diváci lepšie stotožniť. Animačný tím však pri viacerých z nich prekročil pomyselnú hranicu, cez ktorú už výtvory spadli do neslávneho údolia. Najznámejším príkladom je animovaná rozprávka Polárny expres. Snaha o priblíženie sa ľudským črtám sa tu nevyplatila, skôr odradila veľkú časť obecenstva s tým, že postavy v ňom vyvolávajú „akýsi nepríjemný pocit.“

Autorka: Tatiana Turisová