All Posts By

Martina Halúsková

BOLI SME, BUDEME A NIKTO TO NEZMENÍ

…čas od času zaspia, to nič. Varínsky skauting bol kedysi elitou v rámci celého Slovenska. Zelenáči dnes preberajú štafetu od veteránov a pokračujú v ich stopách.

Skupina mladých ľudí stojí okolo ohňa a šepkom si pospevuje zvláštnu pieseň, ktorej slová rozpoznajú iba tí, ktorí ich už vedia. Zamyslené tváre sú osvetlené červeným svetlom plameňa a vo zvedavých  očiach sa odrážajú iskry žeravých uhlíkov. Prekríženými rukami sú pochytaní do takmer dokonalého kruhu. V zvláštnom rytme zabudnutej piesne sa pomaly vlnia zo strany na stranu.

„Nie je to kult, nie je to kult,“ pripomíname si v duchu počúvajúc skautky, ktoré nám opisujú spomienky na ich táborové večierky. Vedú nás do svojej malej klubovne v pivničných priestoroch, kde sa práve idú pripravovať na najbližšiu akciu. Pre odľahčenie situácie sa im zveríme s našim malým vnútorným monológom. Skautky sa iba zasmejú: „Aj my sme o tom kedysi sami seba presviedčali!“

Fénix Skautský 

„Vitajte v našom zaplesnenom pajzli!“ Takto nás oficiálne víta vedúca družiny Sobikov, ktorá sa nám predstavuje ako sestra Maruška. Sestra? Zdravotná? Rehoľná? Nie – vraj tak sa oslovujú – skautskými menami. „Je tu zlý vzduch, opadaná omietka, ale to si odmyslíte a vzduch sa vyvetrá,“ sprevádza nás ďalej priestormi.  „Nemáme to tu veľmi radi, nie je to úplne vhodné pre deti, ale sú to spomienky. Má to tu dobrú atmosféru…“ 

Navštívili sme základňu 152. zboru Javorov. Varínsky skauting sa spája s mnohými legendami medzinárodných rozmerov a patrí medzi najstaršie na celom Slovensku. Teraz sa rozhliadame po stiesnených priestoroch a dávnu slávu si môžeme zatiaľ iba domyslieť.

Skautky družiny Sobikov mávajú každú družinovku dumku pri sviečkach. Snímka: autorka 

Hľadali sme legendy, očakávali sme múzeum, tešili sme sa na vitríny. Dostali sme „zaplesnený pajzel.“ Mierne vyvedenie s rovnováhy nemohlo zostať bez povšimnutia. Sestra Maruška nám preto vysvetľuje, že sa ich zbor zrodil ako Fénix z popola padnutého varínskeho skautingu. Hovorí o dramatických udalostiach, pre ktoré ich predkovia skončili. Oni vraj majú v skutočnosti iba 11 rokov. Sláva o ktorej sme počuli, ostala v minulosti. 

Príbehy na špendlíkoch 

S duchmi sa však už nestretneme. Rozprávame sa teda so živými. Skúmame nástenky, ktoré predstavujú pestrú diverzitu družín. Na jedenej vidíme nakreslené uzly spolu s tabuľkou mien, ku ktorým sa zapisujú body. Na ďalšej sú zase pripnuté mnohé fotografie mládeže v rovnošate nastúpenej okolo stožiaru. „To sú naše rána na táboroch,“ dostáva sa nám vysvetlenia od vedúcej. „Najskôr mávame rozcvičku – ja na ňu však väčšinou nejdem, pretože každých päť minút je dobrých. Keď už ale počujem výkrik ,Nástup!´, tak sa spamätám, dám si košeľu a utekám ku stožiaru. Čakáme, kým sa privalia deti a rozlepia oči. Potom začína ranný nástup. To už musíme byť v pozore, pretože sa vztyčuje vlajka a spievame hymnu.“  

Prví skauti sa po obnovení zboru stretávali v obývačkách svojich vedúcich, kým dostali k dispozícií pivničné priestory starého Centra voľného času. Snímka: archív 152. zboru

Ďalšia nástenka upúta svojim avantgardným štýlom. Zo všetkých strán trčia rôzne papieriky, obrázky či tabuľky. „To je naša nástenka – nástenka Sobikov,“ hrdo sa prihlásia dievčatá ku svojmu výtvoru. Názov by sme inak nezistili, nebolo ho vidno. „Každú družinovku tu niečo pridáme – pripneme obal z cukríka alebo niečo vystrihnuté,“ dopĺňajú sa navzájom spokojne sledujúc svoj výtvor. 

V klubovni sú však aj stopy po skutočnej zálesáckej praxi, ktorá sa so skautingom bezprostredne spája. Okrem obrázkov uzlov, veľkého plagátu so zákonom cti či vyvesenej tabule s morzeovkou, tak predsa len vidíme onú očakávanú vitrínu. V tejto sú vystavené zvieracie stopy odliate do sadry. „Máme ich z jesennej stopovačky. Pamätám si, že všetci mali vtedy srnku a ja som chcela niečo iné. Vedela som, že diviak má navyše dve malé časti pod kopytami, a tak som ich tam pridala prstom.“ Aj takto sa dajú využiť vedomosti o zálesáctve. 

Naučiť sa prežiť v prírode je súčasťou výchovy. Deti to vedie k ohľaduplnosti a všímavosti. Nebudú tak chodiť po svete ako s klapkami na očiach a špuntami v ušiach.

Čestné skautské!

Maruška však rýchlo uvádza na pravú mieru, že tak urobila len „zo srandy“. S pohľadom upreným na vystavený zákon by sa jej ani inak nedalo. „Na našu česť sa dá spoľahnúť!“ vyhlási rozhodne. Priznáva však, že aj tak je ich zbor zvláštnym zoskupením a musia sa ešte mnohému naučiť. „Sme takí reštartovaní cementi,“ hodnotí s pokrčením pliec. Našťastie pre nás, vzápätí vysvetľuje: „Znamená to retardovaní dementi – chalani chceli na našom spoločnom tábore nadávať, ale keďže sa držíme morálnych zásad a naša vodkyňa to zakázala, museli si vymyslieť niečo iné.“ 

Učenie sa princípom morálky a cti však so sebou prináša nemalé problémy. „Aj moji súrodenci sú skauti a doma to je vtipné. Nemôžeme sa ani normálne zavádzať! Keď sa niekto opýta ,Čestné skautské?´ tak ste doklamali…“

Tábor 2022. Nástupy nesú vojenské prvky a členovia ich musia brať vážne. Snímka: archív 152. zboru

Dopĺňa ju aj sestra Roman, ktorá spolu s ňou vedie dužinu. Ona tiež objavila v skautingu niečo, čo siaha hlbšie než by dokázala vysvetliť.  „Rada robím nevšedné veci a v skautingu je ich plno. Aj moja najvzácnejšia spomienka je z plnenia výzvy Nočný výsadok, keď nás vyhodili v tme niekde uprostred lesa a mali sme sa dostať na Starý hrad.“ Nadšene nám vysvetľuje, ako ich so zaviazanými očami naložili po dvojiciach do auta a odviezli na odľahlé miesto. Až keď počuli, že auto je preč, mohli si šatky zložiť a zorientovať sa. Hľadali cestičky, až našli známy záchytný bod, odkiaľ už trafili na Starý hrad. Tam ich pri ohni čakali vedúci. Pri takomto príbehu začne poslucháčovi blikať kontrolka. Zaviazané oči, odľahlé miesto, noc a tma – s tým sa nespájajú práve najkrajšie príbehy. Takéto a mnohé iné aktivity však učia mládež odvahe, orientácií v teréne či samostatnosti. Upokojilo nás aspoň vedomie, že táto konkrétna výzva má aspoň minimálnu vekovú hranicu. Či to však stačí rodičom… Sestra Roman mávne rukou – vraj sú už zvyknutí. 

Sestra Roman tiež hovorí o tom, ako pod hviezdami, na mnohých výpravách, táboroch a oddielových akciách, našla útočisko. Nie každý totiž chce žiť v rýchlej dobe technológií a pohodlia a celkom sa poddať zhonu a uponáhľanosti. Stále sa nájdu tí, ktorí hľadajú 

Svoje vedúce poteší a dojme milou odpoveďou i jedna z členiek družiny Sobikov, sestra Eluša. „Ide tu najmä o spoločenstvo, ktoré je pre mňa strašne dôležité. Sú tu správni ľudia, s ktorými si rozumiem a s ktorými je mi dobre.“ Tak potvrdzuje to, čo je primárnym cieľom skautingu: vo vzájomnej spolupatričnosti vychovávať „správnych ľudí“, ktorí zanechajú tento svet o niečo lepší, ako ho našli.  „Najlepšie sú posledné táboráky,“ zaspomína s úsmevom. „Sú tam všetci, skladajú sľuby a spoločne spievame a hráme na gitarách.“ Vtedy akoby sa svet zastavil.

Posolstvo z rozpadnutej steny 

Dievčatá nám rozprávajú, ako sa museli skautingu chopiť inak, aby ho ustáli. V dnešnom svete sú predsa len považovaní za čudákov. Dozvedáme sa, že medzi najčastejšie stereotypy, s ktorými sa stretávajú, patrí, že jedia šišky, predávajú sušienky alebo že sú pionieri. „Hovorí sa, že skauti sú rytiermi dnešnej doby… alebo by aspoň mali byť!“ Preto sa skauti učia prežiť v prírode, preto pomáhajú komunite či vychovávajú deti.

Ich cieľom je „byť pripravený.“– a to nielen na zlé počasie či nepriaznivé podmienky. „Byť pripravený znamená konať tak, aby si mohol šťastne žiť, aj šťastne zomierať.“ Takto znejú slová listu zakladateľa skautingu Badena Powella, ktorého portrét aj teraz visí na dverách klubovne varínskych javorov. 

Najmä pri slove pionieri však skautky zlostne zvraštia obočie alebo otrávene prevrátia očami. Môžu byť síce na začiatku svojej cesty, no zároveň vidia štreku, ktorú za nimi vyšliapali ich predkovia.  

Na bielej stene, z ktorej tragicky opadáva omietka a na ktorej už aj my vidíme pleseň, visia písmená a čísla vystrihnuté z kartónu nafarbené na červeno: 152. zbor Javorov Varín. „To meno a číslo znamená pre nás veľa,“ zvážnela sestra Maruška. Už odmalička, ako nastúpila do skautingu, ju učili význam, ktorý sa za názvom ukrýva. „Brat Javor bol zborový vodca varínskych skautov. Mal 52 rokov, keď nečakane zomrel a vtedajší zbor zanikol. My sa teraz voláme na jeho počesť podľa jeho skautského mena.“  Stovka tam je vraj preto, lebo vznikli práve vtedy, keď skauting oslavoval storočnicu. 

Tábor 2022. Družina Sobikov menovaná za vlajkovú čatu. Snímka: archív 152. zboru

Viac však o minulosti nevie. Tam, kde jej ale chýbajú informácie, nastupuje predstavivosť. „Počula som o ňom málo… o bratovi Javorovi.  Predstavujem si ho ako Old Shatterhanda – obaja majú podľa mňa podobný vibe. Možno nebol taký múdry, aby vedel štiepiť atómy, ale mal v sebe skutočnú lesnú múdrosť.“

A tak sa dostávame presne tam, kde sme plánovali ísť – k legendám. „Keby tu teraz bol, myslím si, že by sme boli všetci konečne ticho a počúvali. Asi by bol na nás hrdý, že to robíme.“ 

Na stope duchov

Opúšťame klubovňu a vydávame sa do ulíc Varína. Ako tomu už v slovenských dedinách býva, každý pozná každého. „Choďte za Šumi,“ odporúčajú nám skautky. Kto alebo čo je „Šumi“ sa dozvedáme už onedlho. 

Zbor sme museli zakladať od nuly a investovať vlastné prostriedky, aby sme mali aspoň základné veci,“ vysvetľuje spoluzakladateľka zboru sestra Šumienka. „Chceli sme dať možnosť naším vlastným deťom zažiť to, čo nás hrozne bavilo, keď sme boli deti a zároveň nám to dalo priateľstvá na celý život.“

Vysvetľuje nám, že sa pokúšali zachovať, čo si pamätali, od zákonov, cez rituály až po pesničky. „Chceli sme deťom ukázať tajomstvá a možnosti v prírode. Zároveň sme vedeli, že sa musia zapojiť do veľkej svetovej rodiny a zažiť priateľstvá s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty.“

Traja zakladatelia zboru na 1. tábore. Sestra Šumi (vpredu), brat Rys (v strede) a sestra Polárka (vzadu). Snímka: archív 152. zboru

Napriek snahám však nemohli zabrániť dopadom, ktoré mala na deti a mládež zmena v spoločnosti. „Zmenilo sa asi úplne všetko. Postoj detí aj rodičov ku skautingu a najviac asi vôľa starších detí vziať na seba zodpovednosť za tých mladších, ochota obetovať svoj čas a zároveň sa zabávať spolu s deťmi,“ rozpráva o svojich skúsenostiach z dlhoročnej učiteľskej praxe. „Veľmi medzi sebou súťažia a vidia iba seba. Obetovať niečo pre druhého je ako požadovať niečo nadpozemské.“

Beta používatelia

To najdôležitejšie, prečo sa oplatilo obetovať veci voľný čas, zostalo: „priateľstvá, láska k prírode a úsmev detí zo zážitkov, ktoré by doma nikdy nezískali,“ hovorí sestra Šumi. Tiež dodáva, že pokiaľ zmenili život k lepšiemu aspoň jednému skautovi, stálo to za to. 

O naplnení tohto sna svedčí výpoveď sestry WTN, ktorá bola jedna z prvých členov zboru. „Bolo to asi pred dvanástimirokmi, keď sme začínali s kamarátmi. Keďže sme radi spolu trávili čas, v noci na skautských táboroch sme sa vytratili zo stanov a potajomky sme sa stretávali pri ohni. Vždy mal stráž iba jeden alebo dvaja, no my sme sa k nim pripojili. Všetci sme spoločne pozorovali hviezdy a učili sme sa názvy súhvezdí. Vymýšľali sme si pre ne vlastné mená, kreslili sme si ich na ruky a sprevádzali nás celým rokom. Doteraz na to spomíname, i keď už aktívne neskautujeme.“

Sestra WTN sa zasmeje aj pri spomienke na to, ako dostala skautské meno. Aj to mali na svedomí jej kamaráti. „Poznali sme starú indiánsku uspávanku, ktorá sa volala Watanay. Boli sme vtedy teenageri a skratka nám prišla vtipná, pretože znela podobne ako WTF. Význam to má však pekný…mimo formu.“

1. tábor 2014. Družina Mimoni (skupinka v strede) bola prvou družinou starších skautov, ktorí začali s činnosťou po obnovení zboru. Napravo v strede – sestra WTN. Snímka: archív 152. zboru

Nech už to však teraz v ich zbore, v klubovni či na nástupoch vyzerá akokoľvek, sestra Šumi sa na vec pozerá, takpovediac, po skautsky. „Ak stretnem mladého človeka, čo robí niečo zadarmo, veľmi si to vážim, lebo viem, že je asi jeden z mála.“ 

Dodáva tiež, že ich stretnutia sa pre mnohých stávajú osudovými. Ľudia tam nachádzajú jeden druhého. S touto referenciou nás posiela za manželským párom, ktorý spolu s ňou zakladal zbor. 

Foglarov ráj

Most medzi svetom legiend a „splesniveným pajzlom“ nám pomohla postaviť aj sestra Polárka. „Priala by som našim skautom, aby sa nebáli byť iní, aby sa nebáli robiť to, čo sa robilo pred sto rokmi. Viem, že je to v týchto časoch nemoderné a nenosí sa to. Možno budú v očiach druhých vyzerať čudne, ale nemali by sa toho báť.“  

Zo svojich čias si pamätá skauting ako dobrodružstvo, nové horizonty a nekonečné diaľky. Keď sa stala radkyňou vlastnej družiny, inšpirovala sa knihami od českého spisovateľa Jaroslava Foglara. „Chodili sme na čundre, lovili sme bobríkov, spali sme na zemi v spacákoch, boli sme zafúľaní… Vždy sme sa snažili urobiť viac, než sa od nás očakávalo.“ Dodáva, že dnes sa skauting aj v ich zbore občas topí vo vlne nových nápadov a zabúda sa na to staré. „Pridala by som pokojne aj nové veci, no iba ako niečo dodatočné. Za základ stále považujem rýdzo skautské výzvy, akou sú napríklad Tri orlie perá, ktoré prospievajú telu, duchu i duši. Ostatné môže byť – ale až potom.“ 

Sestra Polárka v roku 1992 skladá sľub do rúk bratovi Javorovi (napravo). Snímka: archív 152. zboru

Vysvetľuje preto, že keď vidí na niekoho košeli iba nášivku smartfónista, nepresvedčí ju to. Podľa nej však existuje prirodzená selekcia. „Možno jednu tretinu celej organizácie tvoria tí praví skauti. Na človeku to vidno, v držaní tela, v pohľade, na tvári. Nechodí slepo – ani napravo ani naľavo po tomto svete. Vie, kam kráča.“ Verná svojej prezývke, ako Polárka vedie pútnikov nocou, ona vedie ostatných, aby vedeli, kam majú ísť. Napriek súčasným tendenciám môže však cesta viesť aj dozadu – do minulosti.

Tak si spomína aj na brata Javora, ktorého príbeh ešte i dnes vie skautov mnohému naučiť. Okrem toho, že na súčasníkov pôsobí ako Old Shatterhand, sa tak o ňom dozvedáme niečo viac. „Často hovorieval, že keď podávaš niekomu ruku, musíš dať najavo, že si ho vážiš. Veľmi si dával záležať na dochvíľnosť. Pamätám si na jeden skautský tábor v Tatrách. Bola som sa umyť dole v potoku, keď som začula, ako brat Javor zapískal dlhý a krátky tón na nástup. Vtedy som vedela, že to nestihnem. Ale to jednoducho nešlo. Človek bežal a urobil aj nemožné, len aby sa dostavil načas.“

Old Lentilshand

Na svoju manželku nadviazal v spomienkach aj brat Rys: „Boli sme vypätí, boli sme zmoknutí, boli sme mokrí. Bolo to v skautskom duchu a na úrovni. Boli sme od blata a od živice. Za každú dobrú vec sme dostali body a za každú zlú sa body strhli.“ Nad otázkou, čo dostali za výhru, iba pokrútil hlavou. „Vyhodnotením bolo to, že sme dobrí. Niektorí boli prví dobrí, ďalší boli druhí dobrí a tak ďalej. Našim vyznamenaním bolo, že sme to dokázali.“ Spomína si tiež, že nie všetci podobné výzvy zvládli. Na Gilwelskej lesnej škole zopár ľudí skončilo. „Boli arogantní, búrili sa. Brat Noe ich napomenul a keď nepočúvli, museli ísť domov.“

Spomína si tiež, ako si jeho rešpekt získal brat Javor. „Raz som mal na skautskom tábore službu v kuchyni a mali sme obrovský kotol s akýmsi dvojdňovým zabudnutým prívarkom. V&lial som ho do odpadovej jamy. Mal som tú šošovicu na rukách a vyzeralo to ako lepra. Chodil som po tábore a strašil som s tým ľudí. Prišiel som aj k bratovi Javorovi a s humorom som mu podal ruku. Prijal ju. Bol to pre mňa veľký zážitok. Neodmietol ani špinavú splesnenú ruku od pomyjí. Bola to taká moja hlúposť a jeho skúška.“ 

Brat Javor (napravo) a brat Noe (v strede) pri slávnostnom táboráku na GLŠ 1996. Drevené kreslá vyrábal aj brat Rys. Snímka: archív 152. zboru

Brat Rys si však spomína aj na inú stránku povahy brata Javora. „Raz som mu doniesol na tábor pivo. Alkohol bol vždy na akciách prísne zakázaný. Zavolal som ho však dozadu za stany a ukázal som mu štyri plechovky. Zažiarili mu oči. Hneď si jedno otvoril a vypil ho na ex. Tak mu to bodlo… A povedal, že ďalšie po večierke. Aj takéto tajomstvá sme mali“

Medzi legendami 

Opäť blúdime ulicami. Smerujeme totiž k „old-skautom“ ako sa vo svojich kruhoch nazývajú vyslúžilí činovníci. Tentokrát sa však túlame Varínom bez telefónnych čísel, iba s adresami. ,Aj tak by vám nezdvihli,“ vyprevádza nás povzbudivo brat Rys.

Dostávame sa tak na počiatok posolstva, ktoré sa ťahá už celými desaťročiami, z generácie na generáciu. Dostávame sa k legendám.

„Mali sme svojich vedúcich za vzor a mimoriadne sme si ich vážili. Keď prišiel príkaz zrušiť skauting, mnohých vyhodili z práce. Jedným z našich vedúcich bol vtedy Martin Mičian, pracoval ako šéf vápenky vo Varíne. Kvôli histórií s organizáciou ho dali do výroby.“ Pri spomienke na všetkých ľudí, ktorí z neho vyformovali človeka, ktorým je dnes, si brat Svišť hlboko povzdychol. „Boli to dobrí ľudia, všetci si zaslúžili byť skautmi.“ Brat Svišť nám vysvetľuje, aké bolo byť skautom za jeho čias. 

Brat Svišť začal skautovať ako rover. Dnes sú v zbore jeho vnuci a vnučky. Snímka: autorka

Vo veku 86 rokov si stále pamätá, čo pre nich v mladosti znamenalo nosiť široký klobúk, šatku a košeľu pieskovej farby – rovnošatu, ktorej podoba sa zachovala dodnes.. Ani prísnosť režimu ich vtedy nezastavila. „Počas totality sme sa stretávali ako kamaráti potajomky. Máme veľa spomienok, no veľmi málo pamiatok. Takmer všetko sme museli zlikvidovať, aby sa na nás neprišlo.“ 

Svojim súčasníkom odkazuje:  „V prvom rade, aby si vážili vodcov. Iba od nich sa môžu veľa naučiť. Aby nezaháľali a na všetko používali hru. Aby sa na seba nehnevali, aby boli veselí. Skautská dobrota bola vždy dôležitá.“

Nepoddať sa

Prichádzame tiež za bratom Švandorom. „Aj po nástupe totality sme ostali verní. Naše stretnutia síce nemali nijakú štruktúru, no nevzdali sme sa a naďalej sme sa stretávali, rozprávali sa a budovali naše priateľstvá založené na skautských hodnotách – na pravde, odvahe a cti.“ Rozpráva, že v tom čase boli „akože“ súčasťou turistického oddielu a tí starší, medzi ktorých patril aj Svišť, prešli ku hasičom. „My mladí sme nevedeli o nijakých problémoch. Hovorilo sa, že sa udávalo, že ľudia kvôli činnosti v zbore prichádzali o zamestnania a som si takmer istý, že aj nás chodili kontrolovať členovia ŠTB.“

Brat Švandor získal svoje skautské meno preto, pretože s ním bola „švanda“. Snímka: autorka

Vysvetľuje nám, že komunisti boli jednoznačne proti skautingu. Keď ho zakázali, prevzali niektoré vonkajšie črty a založili pionierstvo. To bolo však iba „lacnou napodobeninou“. „Boli sme vychovávaní vo viere, to komunisti nechceli. Viedli nás k slobode myslenia – ani to nechceli. Každý kto chcel nastúpiť na dobrú školu, sa musel stať pionierom. Bol to veľmi silný tlak – ja som však nepodľahol. Učiteľka mi vtedy z vlastných peňazí zaplatila pioniersky preukaz – ja som na to nedal ani korunu.“

Naprieč časom

Pri slovách vyslúžilých činovníkov si neraz spomenieme na skautky, ktoré nás privítali na začiatku našej cesty. Svojské, ako mohli byť, v ich slovách sa zrazu ľahko nesie ozvena ich predkov. Ako nám Švandor ďalej rozpráva, ako sa vnútorne búrili proti pionierstvu, rozpamätáme sa na mladé členky družiny Sobikov, ako otrávene prevracajú oči. 

Švandor nám rozpráva aj o jeho najsvetlejšej spomienke: „Dodnes si spomínam na skladanie môjho sľubu . Ako nás na to pripravovali a čo všetko nás učili. Skúšky boli ťažšie ako maturita! Sľub sa skladal do rúk vodcovi pri slávnostnom ohni.  Ceremónia bola na Starom hrade. Pamätám si, že sme veľmi veľa spievali.“ 

Predstavíme si Starý hrad, ako tam spievajú chlapci v roku 1968 po veľkej ceremónií. Na to isté miesto, presne o 52 rokov neskôr, hľadá cestu sestra Roman, aby splnila výzvu Nočný výsadok. Počúvame, ako brávali činovníci do rúk gitary a harmoniky a dlho spievali pod hviezdami  svoje obľúbené piesne. Tie isté skladby nachádzame aj v spevníkoch odložených v dnešnej klubovni. 

Varínski skauti, tábor 2018, Pružina. Snímka: archív 152. zboru

Akoby sa zrazu v tme noci všetky rozdiely strácali. Činovníci stoja hneď vedľa súčasníkov, bok po boku, s rovnakým pohľadom, s rovnakým držaním tela, s rovnakým cieľom. Všetci sa držia s prekríženými rukami, pomaly sa kývajú a sledujú súhvezdia iskier, ktoré sa vznášajú nad ohňom. A popri tom si do noci a ticha hmkajú pesničku, ktorej slová nám navždy ostanú neznáme. 

Autorka: Martina Halúsková

KOMENTÁR: ROVNOVÁHA V ČASE SKÚŠOK

Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba.

Každý, kto má tú česť (alebo smolu) nazývať sa študentom, teraz úpenlivo hľadá odpoveď na otázku, ako sa čo najelegantnejšie nezblázniť. Aj keď koniec semestra je ešte pomerne ďaleko, jeho blížiaci príchod sa už u mnohých aktívne prejavuje nepríjemnými pocitmi úzkosti či stále prítomnou nervozitou. Termíny skúšok už nie sú iba abstraktným pojmom budúcnosti, pomaly vznikajú prvé podoby seminárnych prác a na zabudnutom AIS-e všetci pátrajú po podmienkach hodnotenia. Toto obdobie je povestné psychickým nátlakom na všetkých študentov, ktorý je však neodmysliteľnou súčasťou definície pojmu vysoká škola. No aj napriek tomu sa každý vysokoškolák pokúša nájsť spôsob, ako sa čo najúspešnejšie vyhnúť tomuto povestnému stresu.

Či už niekto hľadá riešenie v umení, športe, návštevou psychológa či slastným ničnerobením, úspech zaručí jedine rovnováha. Ten, kto by sa pokúšal hľadať odpoveď na túto otázku práve na internete, by pravdepodobne mohol nájsť kanál Pick Up Limes. Práve na tomto účte totiž zaznela myšlienka, že kľúčom k pokoju aj v tých najnáročnejších časoch, je práve balans. To je však príliš abstraktný pojem na to, aby pomohol študentom, ktorí teraz jednoducho nemajú čas lúštiť metafory. Jednoduchý preklad, ktorý sa ponúka, hovorí o dvoch činnostiach, ktorých vyváženie prinesie vytúžený mier každej preťaženej mysli. Týmito činnosťami je tvorenie a prijímanie tvoreného.

Tí, ktorí sa na tejto pomyselnej váhe prikláňajú viac k prvej možnosti, sú verejne známi aj ako ,,tí premotivovaní“. Takýmto ľuďom nikdy nestačí dvadsaťštyri hodín na to, čo chcú za deň stihnúť a svoj čas, silu a energiu obetujú práve tomu, na čom im najviac záleží – svojmu dielu, odkazu, ktorý tu po nich zostane. Pravdou je, že práve z tejto skupiny extrémistov zakaždým povstanú najväčší majstri svojho remesla, no ich príbehy dokazujú, že cena za úspech je často príliš vysoká. Syndróm vyhorenia, zdravotné problémy, nefungujúce vzťahy – to sú dôsledky prehnaného sústredenia sa na vlastnú sebarealizáciu. Keď zabudneme prijímať a všímať si všetko, čo je okolo nás, staneme sa otrokmi vlastnej potreby niečo dokázať. Nie je však potrebné byť známou a úspešnou celebritou, aby človek zapadal do tohto extrému. Môžu to byť študenti, ktorí celé dni píšu seminárne práce alebo používatelia sociálnych médií, ktorí stále tvoria nový obsah. Obeťou sa môže stať ktokoľvek. Pre skutočný pocit zadosťučinia je potrebné nie len dávať, ale aj prijímať.

Opačný problém nastáva, keď človek vôbec necíti potrebu čokoľvek robiť. Naivne sa nazdáva, že ku šťastiu mu stačí robiť to, čo ho tak baví – celkom nič. Presvedčenie týchto jedincov spočíva vo viere, že všetok intelekt, zábavu a odpovede nájdu v tom, čo je okolo nich. Môžu to byť ľudia, ktorí presedia celé dni pred obrazovkami televízorov, ale aj tí, ktorí nekonečné hodiny trávia v knižnici. Nijaká činnosť nie je zlá, ak je vyvážená svojim opakom. Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba. Tento extrém preto spôsobuje pocity prázdna či depresie. Netreba výnimočnú kreativitu ani talent, aby človek vytvoril niečo vlastné. Originálne myšlienky a nápady má každý, treba ich len spoznať a potom nájsť vlastný spôsob, ako ich prezentovať. A spôsobov je nespočetne veľa.

Pokojná a vyrovnaná myseľ, ktorá dosiahne equilibrium, sa zo skúšok nestresuje a neznepokojuje, ale prijíma ich ako prirodzenú súčasť života. Táto teória nemusí pomôcť každému študentovi, ktorého psychický stav nie je práve pripravený na nátlak, ktorý sa onedlho stane každodennou súčasťou vysokoškolského života. No prinajmenšom každému určite vysvetlí, v čom spočíva problém. A výsledok je už len otázkou rozhodnutí.

Martina Halúsková

NEGATÍVNA STRÁNKA ČÍTANIA

Marec ako mesiac knihy každý rok prináša nové pohľady na čítanie a knihy. Novinári sa vždy v tomto období idú pretrhnúť, aby práve oni prišli s niečím novým, čo zaujme a azda aj pre-kvapí. Každý rok v tomto magickom období, keď sa jarným oblečením snažíme presvedčiť seba samých, že vonku nie sú -2°C, máme jedinečnú príležitosť čítať, aká neskutočne dobrá vec je to čítanie. Hovorí sa o psychologických štúdiách o tom, koľké pozitíva prináša táto vznešená činnosť pre myseľ človeka, spomína sa na veľké historické udalosti spojené s knihami, pred-stavujú sa novinky, spovedajú sa najznámejší spisovatelia. A keď už sa náhodou v nejakom zabudnutom médiu objaví článok, ktorý by niesol čo i len náznak negativizmu či kritiky, tá je spravidla sústredená práve na tých ohromne nevďačných ľudí, ktorí nedokážu oceniť dôležitosť a význam kníh. Hoci môže byť aj tento text iba ďalším pokusom ďalšieho novinára písať v marci niečo nové o tejto údajne nesmrteľnej téme, hádam bude predsa len niečím iný, nový. Pretože približuje tému, o ktorej nenájdete informácie v nijakom externom informačnom zdroji Univerzity Komenského. Približuje totiž negatívnu stránku čítania.

Predstavte si, že sa zrazu pred vami odohráva boj na život a na smrť. Sledujete súboj mečov, v ktorom chvíľu víťazí vysoký, urastený rytier s pevným pohľadom a v nasledujúcej chvíli má navrch zase tajomný bojovník zahalený v čiernom plášti. Odhodlané slová plné cti a hnevu sprevádzajú epické pohľady doneznáma. Tento hrdina má výraz odhodlania, no v jeho očiach sa odráža niečo iné – smútok. Za zvukov vzdialeného hromobitia sa však nečakane pošmykne na blate a padá. Jeho protivník k nemu pomaly prichádza, no odrazu sa zastaví. Nejasá, neteší sa z výhry. Len pokojne stojí a plášť mu veje v pomaly sa zdvíhajúcom vetri. Vo chvíli keď sa otočí a chce odísť, rytier sa rýchlo postaví a s hnevom mu strhne kapucňu, aby sa mu pozrel do očí. Ostane nehybne stáť. Pozerajú sa teraz na druhého. Na ich tvárach sa odráža číre prekva-penie. Postava v plášti zrazu prelomí ťaživé mlčanie a ticho no, zvučne povie: ,,Maťka ?! Už si vyhodila tie smeti?!´´

Zrazu sa preberiete z katarzného zážitku, ktorý vám na chvíľu priniesla kniha a uvedomíte si, kde ste. Zvuk obecného rozhlasu, vôňa segedínskeho gulášu a mamine neustále vypytovanie sa na tie predôležité smeti vás vrátia do reality. A tá už pre vás nie je vôbec zaujímavá. Zrazu akoby všetko bolo fádne a nudné. Nič, čo prináša bežný deň, vás nedokáže nadchnúť. Toto je takzvaný muklovský syndróm, v ktorom sa vášniví čitatelia nešťastne zaľúbia do žánru fantasy a reálny svet, kde sa nachádzajú, im už nedokáže priniesť potešenie. Ich poznávací znak je najčastejšie nepríčetný pohľad, outfit v podobe omotanej deky a bledá pleť, ktorá nevidela slnko, ako je Tretí vek v Stredozemí dlhý.

Teraz si predstavte dievča sediace v parku na lavičke. Má oblečenú dlhú sukňu a jemnú bielu blúzku. Kvetinový obal knihy, ktorá je položená vedľa nej, je známy každému obdivovateľovi anglickej historickej klasiky. Zasnívane sa pozerá na niečo skutočne skvostné, bežnému smr-teľníkovi neviditeľné, a tak si ani nevšimne, že ku nej kráča chlapec, ktorý ju už dlho obdivoval a odhodlával sa prihovoriť jej. Vy sledujete tento rozkošný jav a ste jednoducho radi, ako vám zdanlivo obyčajná cesta do práce, priniesla dôkaz ozajstnej romantiky, ktorá ešte nie je tak úplne preč. No i keď nepočujete, o čom sa rozprávajú, domyslíte si, že sa situácia nevyvíja práve podľa chlapcových očakávaní. Dievča jednoslovne odpovedá, sedí vystretá ako pravítko s rukami položenými v lone a spotenému mládencovi nevenuje jediný milý pohľad. Azda nie je taký tajomný ako pán Darcy alebo mu možno chýbajú ostré črty pána Rochestera, dlhý čierny kabát a vznešený kôň. Čo mohlo byť romantickým príbehom, krásnym svojou skutočnosťou, ostalo iba rozhodnutím, ktoré chudák chlapec v obyčajných teniskách bude ľutovať.

FOTO: Martina Halúsková

A do tretice, skúste sa vžiť do role rodiča. Sleduje svoje dieťa dospievať a teší vás to. Vždy, keď sa vám vaši známi sťažujú, že ich deti celý deň len presedia pri telefóne a sledujú najrôz-nejšie sociálne siete, ktorých názvy sa už ani nedajú zapamätať, v duchu (alebo aj nahlas) sa pýšite tým, ako vaša ratolesť neustále číta nové knihy a na podobné nezmysly vôbec nemá čas. No postupom času sledujete niečo iné. Ako plynú týždne a mesiace, akoby ste mali v dome

zakaždým iné dieťa! Jedného dňa prídete domov o piatej popoludní a pri stole sedí vaša dcéra v šatách a pije čaj s vystretým malíčkom a sušienkami na keramickom tanieriku od babky. Ďalší mesiac v domácnosti panuje ticho, pretože z dcérky je zrazu strašne tajomná bytosť. A už si môžete len predstavovať, čo príde ďalej a sledovať, ako sa jej jedinečná povaha vytráca, pretože chce byť taká, aké sú jej obľúbené postavy. Že je to problém si uvedomíte až vtedy, keď už dieťa dospeje, a samo nevie, kým v skutočnosti je.

Hoci nám knihy skutočne dávajú to všetko, o čom stále čítame a čo počúvame, môžu byť rov-nakým zlom ako hocičo iné. Veľa ľudí tak za veľkú slovnú zásobu, fantáziu či chvályhodný intelekt zaplatí krízou identity, stavmi úzkosti, či depresiami. Koľko ľudí sa už natrápilo pre neopätovanú lásku človeka, ktorý im neprejavil ani len toľko úcty, aby bol skutočný. Koľkokrát už museli ľudia zahanbene naraziť nosom do vnútra skrine, pretože: ,,Čo keby?´´. Priveľa detí čakalo vo svojich jedenástich rokoch na vytúženú sovu so zapečateným listom, aby sa ten smú-tok nedal považovať za skutočný. A práve takéto neskutočné príbehy spôsobujú skutočné zlo-mené srdcia. A preto nech vášniví čitatelia čítajú ďalej. Nech si odnášajú z kníh všetko, čo im môžu dať, no nech nedovolia, aby im niečo vzali. Pocity, hoci vyvolané niečím neskutočným, nie sú o nič menej dôležité. Sú rovnako reálne, a teda aj rovnako nebezpečné. Čitatelia nech teda smelo a odhodlane spoznávajú nové príbehy, no nech nikdy nezabudnú na ten svoj. Na svoj skutočný životný príbeh, ktorého hlavnou postavou sú oni sami. Postavou originálneho charakteru s jedinečným príbehom.

Autor: Martina Halúsková

Skauting ako životný štýl

Na priestrannej lúke uprostred ničoho vyrástli malé domčeky, s drevenou podstavou a plátenou strechou. V centre kruhu vytvorenom z týchto zvláštnych stanov stojí stožiar, kde hrdo veje vlajka. Z drevenej kuchyne pod lieskovými stromami sa ozýva dlhý a krátky tón píšťalky, ktorý v Morseovej abecede symbolizuje písmeno N – teda nástup. Následný výkrik ,,Obed!´´ kuchára v gumákoch a v improvizovanej papierovej čapici ďalej konkretizuje bližší význam zvuku píšťalky – nástup na obed. Na toto zvolanie sa začínajú zbiehať ľudia zo všetkých možných smerov, položia sekery, kompasy, či zápisníky a s ešusmi v rukách sa postavia do dlhého radu.

Foto: Adriána Fáblová

Pre skautov bežný deň v tábore, pre nezainteresovaného človeka možno opis vojenského tábora. Takto si ľudia aj dnes predstavujú skauting. Na jar roku 2021 v skautskom časopise Médium zverejnili prieskum, podľa ktorého si najvyššie percento respondentov spája túto činnosť práve s aktivitami v prírode a spoznávaním a učením sa lesnej múdrosti. Hoci aj skauti túto úroveň považujú za dôležitú a významnú súčasť svojej činnosti, nepripisujú jej tú najväčšiu dôležitosť. Jana Chabadová vo svojej diplomovej práci História skautingu vo Varíne určuje hlbší zmysel tejto organizácie, ktorý je už na takzvanej duševnej úrovni. ,,Teda skauting nie je turistika, pobyt v prírode, šport, táborenie, stopovanie, kemping a podobne, ako sa mnohí málo informovaní domnievajú. Toto všetko sú len prostriedky k dokonalej príprave na život, k utváraniu dokonalej osobnosti s pevným charakterom a hlbokými morálnymi vlastnosťami. Cieľom skautskej výchovy je to, aby si každý, kto prešiel skautskou výchovou, osvojil trvalý proces sebazdokonaľovania a sebavýchovy.´´ Táto rovina sa už nedá obsiahnuť v nijakých odborných knihách, príručkách, či iných oficiálnych dokumentoch, lebo celkom súvisí s prežívaním a zmyslovým a citovým vnímaním človeka. Umeleckí interpreti, ktorí sú každému skautovi veľmi dobre známi, práve túto úroveň zachytávajú vo svojich dielach. Jaroslav Foglar vo svojej knihe Kronika Ztracené stopy opisuje túto úroveň ako ,,pocity ktoré otrasú tvojou dušou´´, Honza Nedvěd ju v svojej piesni Vodník zachytáva slovami ,,Krásný noci plný bílých hvězd a kamarádů, vyspívaný touhy kluků z měst, plný bláznivých snů.´´ Pre nezainteresovaného človeka to môže byť azda nepochopiteľné, no práve takto sa dá najlepšie priblížiť význam skautingu ako životný štýl. Teda nie je to samotný čas v prírode, ale vnímanie prírody ako súčasť seba samého. Nie je to práca s deťmi, ale dobro, ktorým sa povznáša duch. Nie je to táborový oheň, ale ticho, ktoré lieči myseľ a otvára duchovný zrak. Duchovná úroveň tvorí jeden z troch pilierov, na ktorých Baden-Powell lord of Gilwell postavil myšlienku výchovnej organizácie pre deti a mládež, ktorá sa neskôr premenila na celosvetové hnutie. Je to povinnosť voči Bohu, povinnosť voči blížnym a povinnosť voči sebe. Povinnosť voči Bohu pritom nie je myslená ako nevyhnutná podmienka prislúchať ku konkrétnemu náboženstvu, ale pevné rozhodnutie obsiahnuť túto duchovnú rovinu vo svojom živote a hľadať hĺbku vo svete okolo nás. A práve týmto princípom sa skauting stáva životným štýlom. Charakter, ktorý k nemu prislúcha, sa však dá dosiahnuť aj mimo neho. Jeho základom totiž už nie je organizačná štruktúra, rovnošata, či  symbolika. Pokiaľ človek dokáže spomaliť, aby vnímal a prijal to, čo je skutočné, krásne a významné, dokáže túto úroveň dosiahnuť celkom sám. Skauting však ponúka presne tie aspekty z kultúry, športu či vzdelania, ktoré naučia človeka ako rozoznávať všetky farby vetra, ako sa pozerať za to, čo vidím a ako ísť donekonečna …a ešte ďalej.

Foto: Adriána Fáblová

Ako však niečo také abstraktné, čo sa dá opísať známymi frázami z Disney rozprávok, môže byť naozajstné v tomto modernom svete, ktorý vie všetko vysvetliť a dokázať? Texty piesní, pasáže kníh či príbehy a výpovede ľudí dokazujú, že prijali skauting ako životný štýl, pretože sa dokázali sprítomniť a spomaliť, aby skutočne vnímali to, na čom záleží. Istým dôkazom takéhoto vnímania sú slová náčelníka Slovenského skautingu Jána Mitríka, ktoré venoval všetkým, ktorí ich môžu pochopiť. ,,Nie si telo čo má ducha, ale duch, čo má telo“. Ako tvrdí:  „Týchto pár slov nádherne otriaslo mojím životom, rýchlo bežiacom v zbesilom tempe. Vnímam to ako opačný pohľad na moje prežívanie. Snažím sa spomaliť. Uvažujem, ako naložiť s novou myšlienkou. Prahnem po tom, aby zo mňa viac hovoril duch ako túžby môjho tela.´´

Foto: Adriána Fáblová

Skautský tábor, zvláštne stany v kruhu, v strede ktorého stojí stožiar s vlajkou, či mierne labilná drevená kuchynka pod lieskami – to je skauting. No to všetko je iba prostriedok na dosiahnutie skutočného cieľa. Hladní mladí ľudia stoja nastúpení na obed v nerovnomernom rade a každý z nich vie, že je súčasťou niečoho oveľa väčšieho než je len organizácia. A pozorný pozorovateľ už nevidí zafúľaných chlapcov a dievčatá s modrinami, leukoplastami na všemožných miestach v zvláštnej rovnošate s nespočítateľnými nášivkami. Vidí duchov, ktorí v jednom harmonickom tóne znejú spolu so svetom okolo nich.

Foto: Adriána Fáblová