NEGATÍVNA STRÁNKA ČÍTANIA

Marec ako mesiac knihy každý rok prináša nové pohľady na čítanie a knihy. Novinári sa vždy v tomto období idú pretrhnúť, aby práve oni prišli s niečím novým, čo zaujme a azda aj pre-kvapí. Každý rok v tomto magickom období, keď sa jarným oblečením snažíme presvedčiť seba samých, že vonku nie sú -2°C, máme jedinečnú príležitosť čítať, aká neskutočne dobrá vec je to čítanie. Hovorí sa o psychologických štúdiách o tom, koľké pozitíva prináša táto vznešená činnosť pre myseľ človeka, spomína sa na veľké historické udalosti spojené s knihami, pred-stavujú sa novinky, spovedajú sa najznámejší spisovatelia. A keď už sa náhodou v nejakom zabudnutom médiu objaví článok, ktorý by niesol čo i len náznak negativizmu či kritiky, tá je spravidla sústredená práve na tých ohromne nevďačných ľudí, ktorí nedokážu oceniť dôležitosť a význam kníh. Hoci môže byť aj tento text iba ďalším pokusom ďalšieho novinára písať v marci niečo nové o tejto údajne nesmrteľnej téme, hádam bude predsa len niečím iný, nový. Pretože približuje tému, o ktorej nenájdete informácie v nijakom externom informačnom zdroji Univerzity Komenského. Približuje totiž negatívnu stránku čítania.

Predstavte si, že sa zrazu pred vami odohráva boj na život a na smrť. Sledujete súboj mečov, v ktorom chvíľu víťazí vysoký, urastený rytier s pevným pohľadom a v nasledujúcej chvíli má navrch zase tajomný bojovník zahalený v čiernom plášti. Odhodlané slová plné cti a hnevu sprevádzajú epické pohľady doneznáma. Tento hrdina má výraz odhodlania, no v jeho očiach sa odráža niečo iné – smútok. Za zvukov vzdialeného hromobitia sa však nečakane pošmykne na blate a padá. Jeho protivník k nemu pomaly prichádza, no odrazu sa zastaví. Nejasá, neteší sa z výhry. Len pokojne stojí a plášť mu veje v pomaly sa zdvíhajúcom vetri. Vo chvíli keď sa otočí a chce odísť, rytier sa rýchlo postaví a s hnevom mu strhne kapucňu, aby sa mu pozrel do očí. Ostane nehybne stáť. Pozerajú sa teraz na druhého. Na ich tvárach sa odráža číre prekva-penie. Postava v plášti zrazu prelomí ťaživé mlčanie a ticho no, zvučne povie: ,,Maťka ?! Už si vyhodila tie smeti?!´´

Zrazu sa preberiete z katarzného zážitku, ktorý vám na chvíľu priniesla kniha a uvedomíte si, kde ste. Zvuk obecného rozhlasu, vôňa segedínskeho gulášu a mamine neustále vypytovanie sa na tie predôležité smeti vás vrátia do reality. A tá už pre vás nie je vôbec zaujímavá. Zrazu akoby všetko bolo fádne a nudné. Nič, čo prináša bežný deň, vás nedokáže nadchnúť. Toto je takzvaný muklovský syndróm, v ktorom sa vášniví čitatelia nešťastne zaľúbia do žánru fantasy a reálny svet, kde sa nachádzajú, im už nedokáže priniesť potešenie. Ich poznávací znak je najčastejšie nepríčetný pohľad, outfit v podobe omotanej deky a bledá pleť, ktorá nevidela slnko, ako je Tretí vek v Stredozemí dlhý.

Teraz si predstavte dievča sediace v parku na lavičke. Má oblečenú dlhú sukňu a jemnú bielu blúzku. Kvetinový obal knihy, ktorá je položená vedľa nej, je známy každému obdivovateľovi anglickej historickej klasiky. Zasnívane sa pozerá na niečo skutočne skvostné, bežnému smr-teľníkovi neviditeľné, a tak si ani nevšimne, že ku nej kráča chlapec, ktorý ju už dlho obdivoval a odhodlával sa prihovoriť jej. Vy sledujete tento rozkošný jav a ste jednoducho radi, ako vám zdanlivo obyčajná cesta do práce, priniesla dôkaz ozajstnej romantiky, ktorá ešte nie je tak úplne preč. No i keď nepočujete, o čom sa rozprávajú, domyslíte si, že sa situácia nevyvíja práve podľa chlapcových očakávaní. Dievča jednoslovne odpovedá, sedí vystretá ako pravítko s rukami položenými v lone a spotenému mládencovi nevenuje jediný milý pohľad. Azda nie je taký tajomný ako pán Darcy alebo mu možno chýbajú ostré črty pána Rochestera, dlhý čierny kabát a vznešený kôň. Čo mohlo byť romantickým príbehom, krásnym svojou skutočnosťou, ostalo iba rozhodnutím, ktoré chudák chlapec v obyčajných teniskách bude ľutovať.

A do tretice, skúste sa vžiť do role rodiča. Sleduje svoje dieťa dospievať a teší vás to. Vždy, keď sa vám vaši známi sťažujú, že ich deti celý deň len presedia pri telefóne a sledujú najrôz-nejšie sociálne siete, ktorých názvy sa už ani nedajú zapamätať, v duchu (alebo aj nahlas) sa pýšite tým, ako vaša ratolesť neustále číta nové knihy a na podobné nezmysly vôbec nemá čas. No postupom času sledujete niečo iné. Ako plynú týždne a mesiace, akoby ste mali v dome

zakaždým iné dieťa! Jedného dňa prídete domov o piatej popoludní a pri stole sedí vaša dcéra v šatách a pije čaj s vystretým malíčkom a sušienkami na keramickom tanieriku od babky. Ďalší mesiac v domácnosti panuje ticho, pretože z dcérky je zrazu strašne tajomná bytosť. A už si môžete len predstavovať, čo príde ďalej a sledovať, ako sa jej jedinečná povaha vytráca, pretože chce byť taká, aké sú jej obľúbené postavy. Že je to problém si uvedomíte až vtedy, keď už dieťa dospeje, a samo nevie, kým v skutočnosti je.

Hoci nám knihy skutočne dávajú to všetko, o čom stále čítame a čo počúvame, môžu byť rov-nakým zlom ako hocičo iné. Veľa ľudí tak za veľkú slovnú zásobu, fantáziu či chvályhodný intelekt zaplatí krízou identity, stavmi úzkosti, či depresiami. Koľko ľudí sa už natrápilo pre neopätovanú lásku človeka, ktorý im neprejavil ani len toľko úcty, aby bol skutočný. Koľkokrát už museli ľudia zahanbene naraziť nosom do vnútra skrine, pretože: ,,Čo keby?´´. Priveľa detí čakalo vo svojich jedenástich rokoch na vytúženú sovu so zapečateným listom, aby sa ten smú-tok nedal považovať za skutočný. A práve takéto neskutočné príbehy spôsobujú skutočné zlo-mené srdcia. A preto nech vášniví čitatelia čítajú ďalej. Nech si odnášajú z kníh všetko, čo im môžu dať, no nech nedovolia, aby im niečo vzali. Pocity, hoci vyvolané niečím neskutočným, nie sú o nič menej dôležité. Sú rovnako reálne, a teda aj rovnako nebezpečné. Čitatelia nech teda smelo a odhodlane spoznávajú nové príbehy, no nech nikdy nezabudnú na ten svoj. Na svoj skutočný životný príbeh, ktorého hlavnou postavou sú oni sami. Postavou originálneho charakteru s jedinečným príbehom.

Autor: Martina Halúsková