„Dobrý, kam to bude?“

Givi za volantom svojho auta, pripravený vyraziť na ďalšiu cestu. Autorka: Katarína Frolová

O ľuďoch, ktorí nás vozia a občas aj zachraňujú. 

Človek, ktorý vás odvezie na poradu načas, lebo vám ráno nešlo naštartovať auto. Človek, ktorý vás o tretej ráno cestou z párty vypočuje pri monológu o tom, aký je váš partner debil. Človek, ktorý dupne na plyn, aby ste nezmeškali lietadlo. Človek, ktorý vás bez reptania odvezie aj na druhú stranu republiky a nebude vám vyčítať, koľko prešiel kilometrov. Človek, ktorý je aj terapeut, aj vodič, no napriek tomu má iba jeden plat. 

Koľko takých poznáte? 

Ja teda veľa nie. A ak ani vy, tak ich poďte spolu so mnou spoznať. 

Martin – hrdina jednej októbrovej noci 

Bol obyčajný októbrový piatok. Ako to už na jeseň býva, dni sa skracujú, vonku je čoraz chladnejšie a človek by najradšej po zotmení nevystrčil nos z bytu. Rovnaký plán som mala aj ja – zaliezť pod perinu a pozerať seriály. Bolo deväť hodín večer, keď mi zrazu zazvonil telefón. 

„Katiiii, čo robíš?“ zaznelo z reproduktora. Moja kamoška Rebeka. Už pri pohľade na jej meno som vedela, že toto nebude len nevinná otázka na seriál. Ani som to pôvodne nechcela zdvihnúť. Vedela som, že za tým bude nejaká „kuleha“. 

„Nooo… vieš čo, už skoro spím, pozerám iba telku,“ odpovedala som s najviac unudeným tónom v hlase. 

„No tak sa obliekaj. Mám zadarmo lístky na párty do Alchymistu.“ 

V tej chvíli som prestala predstierať ospalosť. Dobre som vedela, že tam je dnes koncert a že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Piatkový program bol jasný. 

„Super, Rebi. Do hodinky a pol som v meste, vidíme sa.“ 

Po hodine chystania som si zavolala taxík. 

„Dobrý, na meno Katka?“ 

„Dobrý, áno.“ 

Už dlho som nenatrafila na takého príjemného taxikára. Nielenže bol sympatický, ale dalo sa s ním rozprávať o množstve tém, pri ktorých sa naše názory prekvapivo zhodovali. Cesta ubehla rýchlo ako nikdy predtým a ani jednému z nás sa nechcelo ukončiť konverzáciu. Dohodli sme sa teda, že keď pôjdem z mesta domov, zavolám opäť jemu. 

Zrazu sa pozriem na hodinky – dve hodiny ráno. Začínam nabádať partiu, že už by sme mali ísť. Dohodli sme sa, že ešte pôjdeme k Rebeke na takzvanú „afterparty“. A potom prišla kľúčová otázka večera: Kto zavolá taxík? 

Úlohy som sa chopila okamžite. Taxík vybavený. Z našej pôvodnej osemčlennej zostavy ostalo päť statočných čakateľov na odvoz. Auto prichádza. Náš kamarát bez váhania otvára kufor. Vystresovaná sa naňho osopím, čo to robí. 

Dostala som stručný pokyn: 

„Kecaj s tým pánom, lebo nás je päť a druhý taxík si určite volať nebudeme.“ 

Vezieme sa. Všetko je v poriadku. Chudák vodič netuší, že vezie aj jedného čierneho pasažiera. Až do chvíle, keď zastavíme pred kamarátkiným domom. Z kufra sa ozýva hlasné búchanie. Náš šofér pristúpi k zadnej časti auta, otvorí kufor – a tam Dominik. 

„Ježiš, ešteže, mne sa tu už nedalo dýchať. Ale tá jazda mi bude chýbať, to bol adrenalín,“ zahlásil. 

„Choďte preč!“ začal na nás kričať absolútne vytočený taxikár. „A už si nikdy neobjednávajte jazdu na moje meno, lebo to budem riešiť oveľa ráznejšie!“ 

A tak sme – chcene-nechcene – aspoň ušetrili. Ako praví študenti. 

Matej – nováčik na cestách 

Prešiel týždeň a je tu opäť piatok. Pôvodný plán na tento deň bol jasný: vstať pred siedmou, stihnúť ísť do fitka, potom si umyť vlasy a okolo deviatej vyraziť do práce. Prvý budík som vypla a o chvíľu sa pozriem na hodinky – pol desiatej. Výborne. Pol hodiny na dopravu a nachystanie sa. 

Inokedy by som mala výčitky, že kvôli môjmu vyspávaniu vyhadzujem peniaze za zbytočné veci. Tentoraz som však na seba pyšná. Aspoň ďalší dôvod spraviť rozhovor s taxikárom. Za desať minút som bola oblečená, kávu som si vzala so sebou a utekala dole po schodoch. Auto už stálo pred mojím vchodom.  

 „Dobrý.“ Pozdravila som vodiča. 

Keď sa mi však otočil tvárou, automaticky som prešla do tykania. Ocitla som sa opäť v situácii, keď som nevedela, či mám rovesníkom tykať alebo vykať. Intuícia mi napovedala, že muž za volantom nebude oveľa starší, a tak som začala hneď zhurta: 

„Ako dlho robíš taxikára?“ 

„Štyri dni.“ 

„To fakt?“ – tón v mojom hlase s náznakom pobavenia a mierneho šoku si musel všimnúť aj šofér. 
„Hej, hej,“ potvrdil vodič. „Ale vodičák mám už štyri roky.“ 

Moje šťastné číslo je štyri, a tak som si v duchu povedala, že sa tejto jazdy nemusím báť. Hneď som začala vyzvedať, či má 22-ročný vodič Matej za taký krátky čas jazdenia po Bratislave nejaké zaujímavé zážitky od svojich klientov. Dozvedela som sa, že zatiaľ nie. Podľa jeho slov bol preňho najväčší zážitok to, že niekto chce robiť reportáž o ňom a dokonca ho aj odfotografovať. 

Matej bol z celej situácie mierne v strese. Sám povedal, že vôbec nečakal, že si niekto nasadne do jeho auta a položí mu otázku: „Môžem náš rozhovor použiť do reportáže?“ 
A že si ho pri tom ešte aj odfotí! 

Givi – večný cestovateľ 

Ráno 7:00 a práve mi zvoní budík. Ako prvé, keď vstanem, otváram okno a pozerám sa na svet. Rovnakou rýchlosťou, ako som ho otvorila, ho aj zatváram. Vonku je opäť sychravo a poriadne chladno. Keď som si predstavila, že sa mám v tomto počasí trepať dvomi autobusmi do práce, rýchlo som zmenila plán a otvorila aplikáciu taxislužby. Skontrolovala som cenu potenciálnej jazdy. Štyri eurá na displeji telefónu ma presvedčili, že to je takmer zadarmo, takže dnes pôjdem do práce na dámu. 

Obliekam si biely kožuch, vysoké čižmy nad kolená a slnečné okuliare, aj keď je pod mrakom. Notifikácia od taxislužby s vetou „Váš vodič je na mieste“ znamenala jediné – idem dole. Šofér menom Givi prišiel na drahom bielom aute. 

Už na prvej červenej sme sa dali do reči. Na Slovensku žije iba päť mesiacov, a tak ma samozrejme zaujímalo, prečo práve Slovensko. Gruzínec Givi v tom mal jasno: 

„Teraz Slovensko, potom niečo iné.“ 

Miluje cestovanie a podľa jeho slov sa nikde nezdrží dlho. Vyskúšal život aj v Chorvátsku, Belgicku, Francúzsku či v Holandsku. 

„A kde sa vám páčilo najviac?“ položila som otázku, pričom som si v duchu hovorila, že určite nepovie Slovensko. 

„Všade je niečo dobré, niečo zlé. Ale možno aj na Slovensku… lebo tu nie je špina,“ odpovedal. 
„Myslíte ako neporiadok na ulici?“ spýtala som sa, lebo som si nebola istá, či sme sa pochopili. 
Givi sa začal smiať: 

„Áno, tu smeti nie sú,“ a ukázal na chodník vedľa cesty. „Inde je ich veľmi veľa.“ 

Napriek tomu, že zo Slovenska toho okrem ciest v Bratislave veľa nevidel, je tu nadmieru spokojný. 
„Mám tu pohodu. Robím od pondelka do soboty, osem hodín. Cez obed si dám vždy pauzu, dobre sa najem a pokračujem. Vy ste dnes moja prvá zákazníčka, začínam vždy o ôsmej ráno. V noci nejazdím, tam si ľudia vypijú a ja nechcem takých voziť.“ 

„A nezarobili by ste si lepšie, keby ste pracovali aj v noci?“ 

„Ani nie. Možno by bolo menej áut, čiže by som nestál v kolóne, ale nie je to až taký rozdiel. Za mesiac zarobím okolo 2000 až 3000 eur, podľa toho, koľko jazdím, čo je úplne super. To by som tu nikde inde nezarobil. A ja by som mohol pracovať iba v sklade, a to by som nezarobil ani polovicu.“ 

„Potom si vždy idem oddýchnuť na dva týždne, niekedy aj na mesiac. Veľmi rád cestujem. Niekedy sa stane, že tam, kde cestujem, aj ostanem,“ smeje sa Givi. 

Rovnako aj ja s úsmevom na perách počas jazdy vystupujem z auta s „chrobákom v hlave“. Že by som robila šoférku za 3000 eur a potom chodila na mesiac k moru?  

Ján – učiteľ v novom povolaní 

Je pondelok ráno a mne sa do školy nechce ani za svet. Objednávam si taxík a o tri minúty zastavuje čierna Škoda Octavia. Sadám si dnu, zapínam pás a vodič sa so širokým úsmevom obracia: 

„Dobrý deň, Katka, dúfam, že nevadí, keď pustím rádio?“ 

„Nie, jasné,“ odpovedám, aj keď by som najradšej ešte chvíľu mlčala. Z rádia hrá stará slovenská pesnička a vodič si ticho pospevuje. Po chvíli sa ho spýtam, či jazdí dlho. 

„Dva roky,“ hovorí. „Predtým som bol učiteľ. Slovenčina a dejepis.“ 

Na chvíľu sa zarazím. 

„A prečo ste prestali?“ 

Usmeje sa smutne: 

„Keď vám v triede deti povedia, že sa na vás tešia len vtedy, keď je suplovanie, tak viete, že ste v zlej profesii.“ 

Zasmeje sa, ale cítiť, že ten smiech nie je úprimný. 

„Ale viete čo? V taxíku mám každý deň novú triedu. Niektorí sú ticho, niektorí kladú otázky a niektorí by potrebovali napomenutie,“ dodáva opäť so smiechom. 

Pýtam sa ho, či mu nechýba škola. „Nie škola, ale ľudia, ktorí chceli niečo vedieť. Tých je málo. Ale niekedy nastúpia – a vtedy si poviem, že možno to nebolo úplne zbytočné.“ 

Keď vystupujem, Ján mi popraje pekný deň a dodá: 

„Nezabudnite, že dejiny sa opakujú, hlavne tie pondelkové.“ 

Ticho, ktoré nepočuť 

Pozriem sa na hodinky a zistím, že je čas obeda. Žalúdok mi to signalizuje rôznymi pazvukmi, preto siahnem po rýchlej a jednoduchej príprave cestovín. Pustím si k nim podcast, po obede si ešte posedím pri káve a zrazu zistím, že mi o pätnásť minút ide električka. Uvažujem, či sa mi oplatí s plným bruchom naháňať. Vyhrala moja pohodlnosť a o pol hodinku si volám taxík. 

„Dobrý deň,“ pozdravím. 

„Dobrý deň, ja nepočujem,“ ozve sa z prednej časti auta. 

Usmejem sa a poviem: „Dobre, v pohode, nevadí.“ 

Po mojej odpovedi sa cítim mierne nesvoja. Ako som mohla povedať nevadí? Nebola to zvláštna reakcia? Asi to určite vadí, keď človek nepočuje. Ticho v aute len umocňuje moje myšlienky. Hudba nehrá, taxikár nič nerozpráva a ja mlčky sledujem cestu z okna. 

Aké to asi je nepočuť vôbec nič? 

Niekedy zle počujem aj ja a preto hlasno rozprávam. Televíziu pozerám o niekoľko decibelov hlasnejšie, než by bolo vhodné. Ale ten pán naozaj nepočuje vôbec nič? Počul vlastne moju odpoveď? Veď asi nie, keď povedal, že je nepočujúci. Prečo sa potom stresujem, že som mu odpovedala nevhodne? 

Po dlhom premýšľaní sa nakoniec odvážim opäť ozvať, hoci sa trochu hanbím: 
„Prepáčte, môžem sa spýtať?“ 

Nič. Ticho. Počuť len motor auta a zapnutú smerovku. Tak asi naozaj nepočuje nič. Ako som to mohla vôbec spochybniť? Cítim sa zvláštne. Jazda pokračuje a ticho sa prehlbuje. 

Muž s kučeravými vlasmi a príjemným úsmevom sa neskôr otočí a gestami ukáže, či mi nie je zima. Usmejem sa, ukážem palec hore a spolu so slovom „Dobre“ to potvrdím. 

Vodič prichádza na zadanú adresu. Zastaví, obráti a ku mne a zdvihne ruku hore na znak pozdravu. Zamávam, usmejem sa a opäť poviem: 

„Ďakujem, majte sa.“ 

Nerozumiem samej sebe. Prečo som opäť rozprávala, aj keď nepočul? 

Luka – jazda, plná prekvapení 

Sobota večer a ja s kamarátkou opúšťame brány Gopass Arény, kde sa hralo bratislavské derby vo volejbale. Zvíťazil tím, v ktorom som kedysi hrala. Pred pár rokmi by som určite išla oslavovať do mesta, dnes sa však teším domov k novej časti seriálu. 

Volám si taxík a modlím sa, nech som doma čo najskôr. V aplikácii taxislužby mi pípne správa, že vodič je na mieste. Stojím na parkovisku a vodiča nikde nevidím. Bezplatný čas čakania skončil a môj vodič nikde.  Ihneď vytočím jeho číslo a pýtam sa, kde je. Z druhej strany telefónu zaznie otázka, či môžeme komunikovať po anglicky. 

S mojou lámavou angličtinou mu opíšem svoju polohu a on s „príjemným“ tónom v hlase odpovedá: „No, to si musíte pozrieť, kde vám príde taxík. Tam je vždy presná poloha.“ 

Pomyslím si: Po prvé – som poriadne hladná. Po druhé – unavená. Po tretie – polohu som zadala správne, takže neviem, čo mi tu rozpráva. 

Z týchto troch myšlienok mu poviem do telefónu iba tú poslednú. 

„No asi ste ju nezadali správne, ale idem,“ ukončil telefonát muž. 

Po pátracej akcii, kde je vodič a kde som ja, konečne nastupujem do vozidla. Vôbec nemám chuť rozprávať sa a z predchádzajúceho telefonátu usudzujem, že to bude obojstranné. Vezieme sa asi päť minút, keď sa ma spýta, kde bývam. V hlave si pomyslím, že to je hádam zlý vtip – veď som adresu zadala. Už nielen unavená, ale aj vytočená, mu ju nadiktujem ešte raz. 

On sa začne smiať a povie, že vie, a spýta sa, prečo sme sa tam ešte nestretli. 
„Veď som tam býval päť mesiacov dozadu a nikdy som tam nevidel takú krásnu ženu,“ zaznie od volantu. 

Začnem sa smiať. Toto celé musí byť naozaj vtip. 

Taxík mal byť pôvodne len miestom, kde urobím rozhovor do reportáže. Nakoniec z toho bola veselá jazda. Lukovi z Gruzínska som sa k môjmu skutočnému zámeru priznala až potom. Žene stačí povedať, že je pekná, a hneď všetko vykecá. 

S 25-ročným Lukom sme si vymenili čísla. Na druhý deň ráno o siedmej mi príde správa, či nespravíme interview o jeho živote taxikára dnes. Usmejem sa a odpíšem, že môžeme niekedy večer. Luka súhlasil. Chcel však vedieť, či už budem večer doma, a v tom sa zarazím – včera chcel ísť so mnou na kávu ku mne domov, ale ja doma kaviareň neprevádzkujem. 

Trochu sa zľaknem a navrhnem stretnutie v kaviarni, kde dnes pracuje moja kamarátka, aby som mala „krytý chrbát“. 

K večeru sa však začínam cítiť dosť zle. Bolí ma hrdlo, kašlem a nemám energiu ísť do tej zimy. Napíšem Lukovi, či si radšej iba nezavoláme. 

V tom nastupuje mužské ego a správa so slovami: 

„Ak sa nechceš so mnou stretnúť, tak je koniec.“ 

A tak sa aj stalo – zostala som zablokovaná. 

Pri príbehu s Lukom neplatilo múdre porekadlo – zlý začiatok, dobrý koniec. 

Každý taxikár, ktorého som stretla, bol iný. Martin – hrdina jednej adrenalínovej noci. Matej – nováčik, ktorý sa ešte len učí čítať mestské ulice. Givi – večný cestovateľ. Ján – učiteľ, ktorý nestratil zvedavosť. A Luka – pripomienka, že aj príliš osobné jazdy niekedy končia na červenej. 

A ja? Zistila som, že taxík nie je len spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B. 
Je to malý svet na kolesách, kde sa za pár minút môže začať rozhovor, ktorý vám ešte dlho rezonuje v hlave.