Šéfredaktorka rockového portálu: Chcem eufóriu z koncertu preniesť na čitateľov

Michaela počas rozhovoru so spevákom Meredith Robom Ravenom

Michaela Kráľovská, šéfredaktorka webu PROROCKER.sk, rozpráva o tom, čo je rocková žurnalistika a aká je situácia na Slovensku

Študovali ste žurnalistiku v Nitre. Chceli ste spájať váš obľúbený hudobný žáner s novinárskou tvorbou vždy, alebo ste mali aj iné plány?

Nikdy som nemala ambíciu ísť do televízie alebo rádia, nemám pocit, že mám na to dostatočne dobrý prejav. Vždy som viac a lepšie písala, s gramatikou nemám žiadny problém a ľahšie sa mi vyjadruje cez písmenká. Štúdium žurnalistiky som si vyberala s vedomím, že chcem písať o hudbe, čomu som sa čiastočne venovala už počas strednej školy. A aj všetky povinné úlohy na vysokej som otáčala na hudbu, najmä na tú rockovú.

Hovoríte, že ste sa venovali rockovej žurnalistike už počas strednej. Ako ste sa k nej dostali?

Chvíľu som písala pre regionálny web, kde som sa venovala najmä kultúre. Moje prvé články boli o kapelách, ktoré vtedy pôsobili v našom okrese. Aktívnejšie som sa tomu začala venovať koncom leta v roku 2013, to som nastupovala do druhého ročníka na vysokej, a objavila som inzerát, že novozaložený rockový web hľadá redaktorov. Skúsila som sa im ozvať a zobrali ma. Dva roky som tam pôsobila ako redaktorka a potom štyri roky ako šéfredaktorka. Začiatkom tohto roka som založila vlastný rockový web PROROCKER.

Ako reagujú ľudia, keď im hovoríte, čomu sa venujete?

Závisí od toho, akí ľudia. Zvyčajne človek „na ulici“ nerieši nejaké druhy žurnalistiky, nevie ani, že je rozdiel medzi spravodajstvom a publicistikou. Zvykne ich však zaujať len to, že keď mám akreditovaný vstup na koncert, tak tam idem vlastne zadarmo. Skôr som bola vždy sklamaná z prístupu pedagógov, ktorí celkovo žurnalistiku o kultúre vnímali akosi podradnejšie. A ak sa na niečo kládol dôraz, tak hlavne(najmä) na divadlo alebo recenzie kníh. Cítila som akúsi krivdu najmä oproti športovej žurnalistike, ktorá sa ako samostatná oblasť dosť vyzdvihuje, ale z novinárskeho pohľadu mi príde oveľa menej rozmanitá a s menej špecifikami než tá hudobná.

Michaela a Myles Kennedy (spevák Alter Bridge) v backstage-i

Poznali ste sa s Jánom Kuciakom. Čo na rockovú žurnalistiku hovoril on?

Bola som tretiačka a on prvý rok doktorand, keď som sa s ním zoznámila. Vravela som mu o mojom pláne napísať diplomovku na tému rockovej žurnalistiky a posťažovala som sa, že to bude asi zložitejšie, lebo mi s tým z katedry nebude mať kto pomôcť. Hneď sa ponúkol, že môže byť môj konzultant, že ho taká hudba celkom baví. Samozrejme, robil úplne iný typ žurnalistiky, ale s diplomovkou mi veľmi pomohol. Počas konzultácií sme sa o tom veľa rozprávali a zaujímalo ho to. Súhlasil so mnou aj v tom, že je škoda, že sa táto oblasť počas štúdia viac-menej ignoruje. Sledoval aj náš web a aj keď rocková žurnalistika nie je ani zďaleka taká dôležitá ako investigatívna, nikdy som nemala z neho pocit, že by ju zhadzoval alebo nebral vážne.

Čo máte na rockovej žurnalistike najradšej?

Je zložité niečo vybrať, vnímam to ako komplex. Súbor tém, ktorý chcem rozoberať a informovať ľudí, ktorí tú hudbu cítia podobne. Nečakám, že tým zmením svet a ani netvrdím, že je to najdôležitejšie zo všetkého. No keď stojím na koncerte v prvom rade pred pódiom a prechádzajú cezo mňa vlny hudby a eufórie, chcem ten neskutočne dobrý pocit preniesť aj na čitateľov.

Čo je na tom celom najťažšie a predstavuje pre vás najväčšiu výzvu?

Napísať kvalitnú recenziu. Na to musí mať recenzent výborný sluch, ale najmä obrovský prehľad nielen v tvorbe danej kapely, ale aj v jej žánri a celkovo na scéne. A potom ešte rozhovory. Nechcem robiť generické rozhovory v zmysle: Povedzte nám niečo o vašom novom albume. Chcem, aby sa z rozhovoru čitateľ dozvedel niečo nové, čo nikde inde nenájde a zároveň, aby respondent nemal pocit, že odpovedá dvadsiatypiatykrát na tú istú otázku už naučenou odpoveďou. Tiež chcem, aby cítil, že som sa na ten rozhovor pripravila a tých pár minút, ktoré na rozhovor máme, sa snažím využiť čo najzmysluplnejšie.

Ako vznikol PROROCKER?

Po nezhodách s majiteľom webu, kde som pôsobila predtým, som sa rozhodla, že je už čas prestať pracovať pod značkou niekoho iného a začať budovať vlastnú. Keďže okrem rockovej žurnalistiky, ktorá ma neživí, pracujem v oblasti marketingu, nebol pre mňa problém vystavať nový web, značku a s nazbieranými kontaktmi a vzťahmi v brandži začať takmer „od podlahy“. Nebolo to jednoduché, ale keďže sa aj bývalá redakcia rozhodla odísť do nového so mnou, za čo som im stále veľmi vďačná, dalo sa to zvládnuť.

Michaela pri rozhovore s The Carburetors

Sledujete situáciu rockovej žurnalistiky na Slovensku? Ako to celé je a aký máte na to názor?

Na Slovensku nie je nejako veľmi rozšírená, takže nie je problém sa v nej orientovať. Navyše sa medzi sebou poznáme, s väčšinou máme korektné vzťahy a snažíme sa aj spolupracovať. U nás žije rocková žurnalistika najmä online. Niektoré weby sú na dobrej úrovni a za roky pôsobenia majú už svoju základňu čitateľov. Problém ale je, že na Slovensku to nikoho neuživí, takže si to každý robí v podstate ako hobby a drvivá väčšina redaktorov nepozná ani základné žurnalistické princípy, o gramatike ani nehovorím. A potom to tak v niektorých prípadoch aj vyzerá.

Na akú spoluprácu či príležitosť ste najviac pyšná?

Spolupracujeme s viacerými. S organizátormi, promotérmi, vydavateľmi, kapelami… Nielen na Slovensku či v Česku, ale aj v zahraničí. Vždy poteší, keď mi príde napríklad mail z Nemecka, že majú pre nás vstupy na zimný festival Wacken, lebo sa im so mnou dobre spolupracuje. Alebo keď moju žiadosť o rozhovor s nejakou väčšou kapelou zahraničná PR agentúra neodbije s tým, že nie sme relevantné médium a nebudú s nami strácať čas.

Nejaké obľúbené zážitky spojené s pôsobením v rockovom médiu?

Zážitkov sa za tie roky nazbieralo veľa. Z koncertov, na ktoré by som možno ako „nenovinárka“ ani nešla. Z rôznych rozhovorov, keď so mnou Mark Tremonti pobehal zákulisie pred koncertom, keď som volala Suzi Quatro domov na pevnú linku alebo keď nám s Lucom Turillim päťkrát padla sociálna sieť počas hovoru na tej istej otázke a do konca interview, ktoré trvalo trikrát dlhšie, ako bol plán, sme sa na tom smiali a povedal mi aj veci, ktoré jeho fanúšikov dosť šokovali. Je to len o tom, akú hodnotu tým zážitkom pripíšete vy sami. Pre niekoho to môže byť banalita, rockovému fanúšikovi to však minimálne vyčarí úsmev na tvári.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: súkromný archív Michaely Kráľovskej

You Might Also Like

34 komentárov

Leave a Reply